Ministerstvo školstva Slovenskej republiky

Document Sample
Ministerstvo školstva Slovenskej republiky Powered By Docstoc
					Ministerstvo školstva Slovenskej republiky




UČEBNÉ OSNOVY GYMNÁZIA
osemročné štúdium




FRANCÚZSKY JAZYK
povinný učebný predmet - CJ 1




Schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky
1997 pod číslom 1797/1997-15 s platnosťou od 1.9.1997
UČEBNÉ OSNOVY GYMNÁZIA osemročné štúdium

Ciele

1. C h a r a k t e r i s t i k a o s n o v, a n a l ý z a s ú č a s n é h o s t a v u

         Gymnáziá s 8-ročným štúdiom, ktoré vznikli na Slovensku v roku 1990, sú špecifické svojou
kvantitatívnou i kvalitatívnou stránkou. Ide o ucelené 8-ročné štúdium, v rámci ktorého vyučovanie cudzích
jazykov zohráva významnú úlohu. Vystihuje základnú úroveň vzdelania (príma-kvarta), ale i stredoškolskú
(kvinta-oktáva), pričom sa vzájomne dopĺňajú.
         Vzhľadom na rámcový charakter učebné osnovy neriešia značnú diferencovanosť v kvalite vyučovania
(kvalifikovaní-nekvalifikovaní učitelia, zahraniční lektori), v hodinovej dotácii (3,4 aţ 6 hodín týţdenne),
nejednotnosť v v pouţívaní učebných pomôcok, otázku začiatku vyučovania francúzskeho jazyka (ojedinele uţ v
príme), konštruovanie študijných skupín s rozdielnou motiváciou a potrebami, ako aj iné súčasné problémy.
         Umoţňujú vyučujúcim vybrať si z nich časti aplikovateľné na podmienky, za akých sa francúzsky jazyk
vyučuje (povinný, povinne voliteľný a voliteľný cudzí jazyk).
2. C i e l e v y u č o v a n i a
 Určujúcim cieľom vyučovania cudzích jazykov je snaha o vzájomné porozumenie medzi ľuďmi rôznych krajín,
spoluprácu a kontakty medzi nimi.
Z tohto hľadiska sa odvodzuje:
- komunikatívny cieľ, na základe ktorého treba chápať vyučovací proces ako funkčný systém, kde jazyk
vystupuje ako základný prostriedok komunikácie,
- kultúrny cieľ v širokom slova zmysle, čiţe poznanie inej kultúry a civilizácie umoţňuje v hlbších súvislostiach
poznať aj kultúru vlastnej krajiny,
- vzdelávací a výchovný cieľ, kde sa jazyková výchova chápe ako spoluúčasť na komplexnom vzdelávaní ţiaka.
 Jazykový program francúzskeho jazyka je komunikatívnym programom, t.j. nedáva dôraz na rozvoj analyticko-
intelektuálnych zručností len prostredníctvom štúdia gramatiky alebo prekladov, ale dáva dôraz najmä v
priebehu kvinty aţ oktávy na štúdium literatúry, histórie, geografie SR, Francúzska a frankofónnych krajín (v
rozsahu podľa zváţenia vyučujúceho) ako východiska pre ďalšiu komunikáciu na základe erudovaného poznania
civilizácie príslušných oblastí.

Obsah
 Obsahom vyučovania francúzskeho jazyka je systematický nácvik rečových zručností (produktívnych i
receptívnych) a návykov na báze osvojovania si jazykových prostriedkov, t.j. výslovnosti, pravopisu, slovnej
zásoby a gramatiky v podmienkach rečových situácií, v ktorých sa uplatňujú rozličné funkcie jazyka a
informácie z reálií a kultúry.
Nácvik je zameraný na tieto oblasti:
- jazyk, jeho zvukovú a grafickú stránku, slovnú zásobu a gramatiku,
- reč ako fungovanie jazyka v procese komunikácie, ktorá zahŕňa receptívne a produktívne rečové zručnosti, t.j.
čítanie a posluch s porozumením, ústny a písomný prejav- sociokultúrne poznatky (reálie) o príslušnej jazykovej
oblasti v porovnaní so SR,
- učebné zručnosti, ktoré ţiakovi umoţňujú efektívne sa učiť, samostatne získavať, spracovávať a uchovávať
informácie z rôznych oblastí (osobného, spoločenského i profesiového ţivota).


Špecifikácia obsahu
Príma-kvarta
(1.- 4. ročník)
1. R e č o v é z r u č n o s t i
1.1. P o s l u c h
         Pre úplných začiatočníkov je primerané absolvovať 15-20 hodín posluchu so zameraním na odlišnosť
zvukovej stránky materinského a francúzskeho jazyka. Ţiaka je moţné pripraviť na posluch nahrávky pomocou
vybraných cvičení, napr. opisom obrazového materiálu, zisťovaním významu kľúčových slov, poskytovaním
ďalšej informácie, usporiadaním informácií a pod. Posluch sa teda realizuje súbeţne s nácvikom (uţ po 2-4
hodinách posluchu zavedieme nácvik pozdravu, predstavenia sa a pod.). Automatizovanie výslovnosti je
potrebné robiť priebeţne.
Na konci prímy ţiaci majú vedieť:
- spájať zvukovú stránku jazyka so stránkou významovou,
- rozumieť základným cudzojazyčným pokynom a inštrukciám učiteľa a správne na ne reagovať,
- rozumieť vetám a kratším súvislým prejavom prednášaných učiteľom (alebo reprodukovaným prejavom
hovoriacich, pre ktorých je daný cudzí jazyk materinským jazykom).
 Dôleţité je, aby text bol prehrávaný bez rušivých vplyvov,       pretoţe učiteľ pripravuje ţiaka na správnu
výslovnosť, prízvuk a intonáciu súvislej výpovede.
Do konca kvarty sa ţiaci naučia:
- rozlišovať základné melodické celky a fonologické protiklady, spájať zvukovú stránku jazyka s významovou,
- rozumieť súvislým prejavom učiteľa alebo hovoriacich, pre ktorých je francúzsky jazyk materinským jazykom
(v rozsahu známeho jazykového materiálu a včítane audionahrávky),
- rozumieť súvislým prejavom, ktoré obsahujú aj neznáme slová pochopiteľné z kontextu.
 Aj kedˇ ešte ţiak perfektne neovláda celý slovník textu, vie vystihnúť podstatu konverzácie a názory, ktoré
reprezezentujú predkladanú tému aspoň v základných črtách (zhoda-nezhoda). V konfrontácii s predloţenými
textami ţiak z nich rozumie podstatu.


1.2. Ú s t n y p r e j a v
V príme sa ţiaci naučia:
- chápať závislosť zrozumiteľnosti svojho prejavu od jeho zvukovej a jazykovej správnosti,
- odpovedať na otázky a tvoriť otázky,
- na základe otázok a odpovedí reprodukovať pripravený text (v rozsahu prebranej slovnej zásoby a gramatiky),
- na základe prebraného učiva viesť krátke dialógy o beţných témach,
- prednášať foneticky správne a výrazne riekanky, básne a vedieť spievať aspoň 1-2 piesne,
- reprodukovať na základe otázok a odpovedí obsah preberaného          textu, určiť jeho hlavné myšlienky a
informácie,
- obmieňať vety synonymnými jazykovými prostriedkami,
- viesť rozhovory v rozsahu prebraných tém a situácií,
- tvoriť príbeh na základe obrázkov,
- pohotovo reagovať na situačné hry.


Na konci kvarty ţiaci vedia:
- efektívne pouţívať jazyk na praktickú komunikáciu v primeranom rozsahu (otázky, odpovede),
- reprodukovať obsah preberaného textu a interpretovať podstatné informácie,
- obmieňať prehovor synonymnými jazykovými prostriedkami,
- viesť rozhovory v rozsahu preberaných tém a situácií,
- rozprávať príbehy v rozsahu preberanej látky,
- predniesť krátky monologický prejav v rozsahu prebranej látky,
- spievať niekoľko piesní, predniesť niekoľko básní a riekaniek,
- samostatne súvisle (monologicky) sa vyjadrovať v rozsahu preberaného učiva.
        V priebehu štúdia sa ţiaci postupne stávajú iniciatívnymi v konverzácii. Prejav môţe byť ešte pomalý,
poznačený váhavosťou a autokorekciou. Výslovnosť (rytmus, prízvuk, intonácia) môţe byť ovplyvnená
materinským jazykom.


1.3. Č í t a n i e s p o r o z u m e n í m
V príme sa ţiaci naučia:
- čítať nahlas foneticky správne, plynule a výrazne texty v rozsahu prebranej slovnej zásoby a gramatiky,
- čítať potichu s porozumením krátke vety so známou slovnou zásobou a gramatikou.


Do konca kvarty sa ţiaci naučia:
-   čítať nahlas a foneticky správne texty so známym jazykovým materiálom
-   čítať potichu s porozumením texty so známym jazykovým materiálom a vystihnúť hlavné myšlienky alebo
    informácie textu, - potichu čítať texty obsahujúce primeraný počet neznámych slov a správne odhadovať
    význam nových slov podľa kontextu (na základe svojich poznatkov o tvorení slov v danom cudzom jazyku
    a znalosti medzinárodne pouţívaných slov v materinskom jazyku),
-   - pouţívať sústavne vekuprimeraný slovník.


1.4. P í s o m n ý p r e j a v


V príme sa ţiaci naučia:
- osvojovať si pravopisné javy v rozsahu prebranej slovnej zásoby a gramatiky a chápať vzťah zvukovej a
grafickej stránky jazyka,
- odpisovať slová a jednoduché vety (pravopis),
- pravopisne a jazykovo správne odpovedať na otázky (v rozsahu prebraného učiva).


 Do konca kvarty si ţiaci upevňujú pravopisné návyky v rozsahu prebraného jazykového materiálu. Ţiaci sa
naučia:
- písomne zaznamenať text aj podľa diktátu (pravopis),
- písomne obmieňať prebrané vety z textu,
- písomne odpovedať na otázky a tvoriť otázky,
- napísať pozdrav, blahoţelanie, pozvanie, krátky osobný list,
- napísať krátku informáciu vo forme listu o vlastnom meste, dedine, regióne,
- písomne reprodukovať obsah prebraného textu,
- napísať rozprávanie v rozsahu prebraného učiva,
- napísať ţivotopis,
- napísať krátke útvary administratívneho štýlu (odpovedˇ na inzerát, objednávku a pod.),
- vyplniť jednoduché formuláre,
- spracovať projekt: naša škola, naša trieda, môj denník, cestovanie, prehliadka kultúrnych pamiatok mesta a
pod.
Vyjadrovacie moţnosti ţiaka v kvarte sú ešte nedostačujúce, preto si ţiak pomáha prekladom. Ortografické a
morfosyntaktické chyby nemusia mať vplyv na zrozumiteľnosť prejavu, moţno ich tolerovať.


2. J a z y k o v é p r o s t r i e d k y


2.1. V ý s l o v n o s ť


V priebehu prímy ţiaci zvládnu v prebraných vetách predovšetkým nasledovné javy:
- intonačné celky a vetná melódia s dôrazom na:
- protiklad oznamovacej a opytovacej vety:
Pierre est là. Pierre est là ?
- rozdielnu melódiu opytovacích viet, otázky formou intonácie a otázky uvedené opytovacím výrazom:
C’est Luc? Est-ce que c’est Luc? Qui est là?
- protiklad oznamovacej a rozkazovacej vety:
René parle francais. René, parle francais !
- prízvuk, rytmus, nadväzovanie a viazanie:
- výslovnosť polosamohlások pri rytmickom členení:
Voici mon frère. (4 slabiky)
Quel quartier ? (3 slabiky)
- viazanie a nadväzovanie:
C’est un garçon. Jean va à Avignon.
- výslovnosť tzv. nemého "e":
Il n’y a pas de café.
- samohláskové fonémy: napätá výslovnosť zatvorených a zaokrúhlených samohlások a nosoviek:
/i/ : /ü/ Voici une usine.
/e/ : /ö/ Il y a des cahiers. Il y a deux cahiers.
/ / : /e/ Regarde le garçon. Regarde les garçons.
/e/ : /ö/ Je vais. Je veux.
nosovky /a/ Jean
/o/ bon
/e/ magasin


- spoluhláskové fonémy: rozlišovanie znelých a neznelých
spoluhlások (hlavne na konci slov):
ils sont, ils ont, il monte, le monde, partons, pardon.


Do konca kvarty si ţiaci upevňujú tieto výslovnostné návyky:
- správne členenie viet, dodrţiavanie intonácie, rytmu, prízvuku a melódie, viazanie a nadväzovanie, správna
výslovnosť napätých, zatvorených a zaokrúhlených samohlások a nosoviek (ţiaci imitujú výslovnosť
významových celkov a krátkych viet v prirodzenom tempe reči),
- dodrţiavanie prozodických javov v zloţitejších typoch viet
(intonácie, prízvuku, rytmu a melódie).


2.2. L e x i k a a s l o v o t v o r b a


 V príme aţ kvarte si ţiaci osvoja slovnú zásobu v rozsahu minimálne 1 450 lexikálnych jednotiek. Na jej
základe poznajú niektoré spôsoby francúzskeho tvorenia slov:
- odvodzovanie predponami a príponami:
trouver-retrouver, téléphone-téléphoner,
- skladanie slov:
le rendez-vous, le grand-père,
- skracovanie slov,
- medzinárodne beţne pouţívané slová.


2.3. G r a m a t i k a
 V priebehu prímy si ţiaci osvojujú stavbu jednoduchej vety (súbor modelových viet), niektoré beţné typy súvetí
a syntaktických konštrukcií.
 Pravidlá pouţívania kategórií substantíva, adjektíva, slovesa a adverbia (morfológiu) si osvojujú v modelových
vetách.


a) V e t n é v z o r y
1. Sujet + verbe + attribut
verbe = être
La serviette est noire. Robert est Français.
2. a) Sujet + verbe + complément circonstanciel de lieu
verbe = être
Le journal est sur la table.
b) Complément de lieu + verbe + sujet
verbe = il y a
Sur la table il y a un journal.
Il y a + sujet + complément de lieu
Il y a un journal sur la table.
3. C’est + sujet
C’est un cahier.
4. Voici, voilà + sujet
Voici Charles.
5. Sujet + verbe transitif + complément d’objet direct objet direct = substantif, infinitif
Elle regarde le tableau noir.
Ils aiment chanter.
6. Sujet + verbe transitif + objet direct + objet indirect
Ils passent la photo à Marie.
7. Sujet + verbe transitif + objet indirect + objet direct
Il montre à Marie quelques grands ports français.
8. Sujet + complément d’objet direct + verbe transitif + objet indirect
objet direct = pronom (verbe transitif-présent)
Je les prends.
Il la donne à Charles.
9. Sujet + complément d’objet indirect + verbe transitif + complément d’objet direct
objet indirect = pronom
Il me montre un livre.
10. Sujet + verbe intransitif ( + complément de lieu, de manière, etc.)
Les enfants patinent au stade.
Les enfants patinent chaque après-midi.
Les enfants patinent bien.
11. Complément circonstanciel (de temps, de lieu) + sujet + verbe
Aujourd’hui, ils parlent de la France.
12. Il + locution verbale impersonnelle
Il fait froid.


b) F o r m y, v ý z n a m y, g r a m a t i c k é p r a v i d l á
Podstatné meno
 Určitý člen (elidovaný, kontrahovaný) označujúci známosť a druhovosť. Neurčitý člen označujúci novosť a
individuálnosť. Základné pravidlá o ich pouţívaní a neprítomnosti.
Rod podstatných mien.
Vyjadrovanie kvantity - pravidelné tvorenie mnoţného čísla, najfrekventovanejšie nepravidelné tvary.
Vyjadrovanie vzťahov (de, à, avec).
Prídavné meno
 Pravidelné tvorenie tvarov ţenského rodu a mnoţného čísla prídavných mien, najfrekventovanejšie
nepravidelné tvary.
Miesto prídavného mena ako zhodného prívlastku.
Zámeno
Samostatné a nesamostatné osobné zámená (v subjektovom               a objektovom páde), ich miesto vo vete.
Nesamostatné ukazovacie a privlastňovacie zámená.
Opytovacie zámená (qui, que, quel).
Neurčité zámená (quelque, quelque chose).
Číslovka
Základné a radové číslovky. Vyjadrovanie času, dátumu a veku.
Sloveso
 Pomocné slovesá "être" a "avoir", slovesá v neurčitku zakončené na -er (parler), -ir (finir), zvratné slovesá v
týchto časoch: présent, futur proche, passé composé, futur simple. Zhoda participe passé s podmetom. Slovesá
na -cer, -ger. Frekventované nepravidelné slovesá: neurčitku zakončené na -re (répondre), faire, aller, lire, dire,
prendre, voir, savoir, venir, pouvoir, vouloir, connaître, mettre. Tvorenie a pouţívanie imperatívu. Vyjadrovanie
blízkej budúcnosti: futur proche (aller + infinitif). Zápor pri slovese ne... pas, ne... jamais, ne... rien, ne...
personne, moi aussi - moi non plus.
Príslovka
Opytovacie príslovky comment ? quand ? où ? combien de ?
Predloţka
Najdôleţitejšie predloţky na označovanie miestnych a časových vzťahov (sur, sous, dans, à, en).
Spojka
et, mais, ou, que, quand, parce que.
Skladba
 Slovosled jednoduchej oznamovacej vety, otázka utvorená intonáciou, opisom, otázka utvorená jednoduchou
inverziou v prípadoch zhodných so slovenským jazykom, vety uvedené prezentatívmi: voici, voilà, il y a.


V priebehu sekundy si ţiaci osvoja tieto javy:
a/ V e t n é v z o r y
1. Sujet + verbe + attribut
verbe = être
Il est devenu médecin.
2. Sujet + verbe auxiliaire "être" + participe passé (+ complément d’agent)
A l’aéroport, M. Novák est attendu par M.Legrand, son ami français.
La chambre de M. Novák était réservée à l’hôtel du Palais.
3. a/ C’est - sujet - qui + verbe
C’est M. Legrand qui m’attend.
b/ C’est - objet - que + sujet + verbe
C’est la station de métro que je cherche.
C’est à Pierre que je parle.
c/ C’est - complément circonstanciel - que + verbe
C’est à la gare que je vais.
4. Sujet + faire + infinitif + complément d’objet
Vous faites enregistrer vos bagages.


b/ F o r m y, v ý z n a m y, g r a m a t i c k é p r a v i d l á
 Podstatné meno
Ďalšie prípady pouţívania a vypúšťania člena.
Pravidlá o pouţívaní delivého člena a predloţky de po výrazoch mnoţstva a po zápore.
Nepravidelné tvorenie mnoţného čísla podstatných mien.
Prídavné meno
 Nepravidelné tvorenie ţenského rodu prídavných mien (vrátane beau, nouveau, vieux). Vyjadrovanie miery
vlastností - pravidelné stupňovanie prídavných mien, porovnávanie v pozitíve, komparatíve, superlatíve (aussi -
que, pas aussi - que, pas si - que, plus, moins – que, le plus - de). Nepravidelné stupňovanie bon, mauvais.
Zámeno
Zámeno on.
 Dvojice osobných nesamostatných zámen vo funkcii predmetu. Zámeno moi-même. Ukazovacie zámená ce...-
ci, ce...-là. Samostatné ukazovacie zámená (celui, celui-ci, celui-là). Neurčité zámená tout, quelqu’un, vzťaţné
zámená que, qui, zámenné príslovky y, en.
Číslovka
Zlomky, desatinné čísla.


Sloveso
Ďalšie slovesá so zmenami kmeňovej samohlásky.
Ďalšie nepravidelné slovesá.
Vyjadrovanie bezprostrednej minulosti - passé récent (venir de + infinitív).
 Tvorenie imparfait. Rozdiely v pouţívaní imparfait a passé composé. Vyjadrovanie podmienky v prítomnosti
(conditionnel présent) a v minulosti (conditionnel passé). Tvorenie a základné pouţitie trpného rodu. Spájací
slovesný spôsob. Pouţívanie présent du subjonctif po výrazoch: il faut, il est nécessaire, vouloir, désirer.
Základné poučenie o časovej súslednosti v indikatíve (súčasnosť a následnosť).
Príslovka
Pravidelné tvorenie prísloviek od prídavných mien príponou -ment. Pravidelné stupňovanie prísloviek.
Predloţka
 Ďalšie predloţky a predloţkové výrazy vyjadrujúce miestne, časové, príčinné, spôsobové vzťahy atď. (devant,
avant, chez, predloţková väzba s de, à)
Spojka
Ďalšie frekventované spojky a spojkové výrazy.
Skladba
 Otázka zámennou inverziou, neosobné väzby s il (Il pleut. Il est dix heures.), infinitívne väzby typu J’aime
chanter.


V priebehu tercie si ţiaci osvoja tieto javy:
a/ V e t n é v z o r y
1. Sujet + objet 1 + verbe + objet 2
objet 1 = osobné zámeno
objet 2 = de + infinitív
Je vous recommande d’aller voir cette exposition.
2. Sujet + verbe + complément circonstanciel de but
complément circonstanciel = pour + infinitív
Chaque jour nous partions du village pour travailler.
3. Complément circonstanciel (de temps, de condition) + sujet + verbe
complément circonstanciel = gérondif
En allant à l’école, j’ai rencontré Marie.
En marchant vite, vous y serez dans une heure.
4. Sujet + verbe + complément circonstanciel de manière
complément circonstanciel = gérondif
On apprend beaucoup en lisant.
5. Complément circonstanciel (de temps, de cause) + sujet + verbe
Complément circonstanciel = participe
Mes cours finis, je rentrais chez moi travailler.
Joliot-Curie, n’ayant pas perdu courage, indiqua sans hésiter le nom d’un bateau coulé.
b/ F o r m y, v ý z n a m y, g r a m a t i c k é p r a v i d l á
Podstatné meno
Mnoţné číslo zloţených podstatných mien.
Zámeno
Samostatné privlastňovacie zámeno (le mien).
Vzťaţné zámená lequel, dont. Opytovacie zámeno lequel.
Súvzťaţné zámená.
Sloveso
Ďalšie nepravidelné slovesá.
Tvorenie a pouţívanie participe présent.
Gérondif a jeho pouţívanie.
Predminulý čas (plus-que-parfait). Časová súslednosť v indikatíve (predčasnosť). Zloţený budúci čas (futur
antérieur) - vyjadrenie predčasnosti pred iným budúcim dejom. Passé simple pomocných slovies, slovies v
neurčitku zakončených na -er, -ir a nepravidelných slovies (tvorenie a receptívne pouţívanie). Pouţívanie
subjunktívu vo vedľajších vetách. predmetových a podmetových po slovesách vyjadrujúcich v hlavnej vete
nutnosť, prianie, cit, pochybnosť, moţnosť.
Subjunktív po účelových spojkách (pour que, afin que). Passé du subjonctif - vyjadrenie predčasnosti.
Predmetové vety (de + infinitív).
Príslovka
Nepravidelné tvorenie a stupňovanie prísloviek.
Skladba
Polovetné predmetové konštrukcie (Il est content d’aller à Prague).


V kvarte si ţiaci osvoja tieto javy:
Formy, významy, gramatické pravidlá:
- zhrnutie pravidiel o pouţívaní členov,
- neurčité zámeno aucun, n’importe quel, n’importe qui, n’importe quoi,
- minulý infinitív,
- zloţené minulé príčastie,
- pouţívanie subjunktívu v hlavnej vete,
- pouţívanie subjunktívu vo vedľajších vetách prípustkových (bien que, quoique), časových (avant que),
spôsobových (sans que),
- vyjadrovanie podmienky v minulosti (conditionnel passé),
- podmienkové súvetie v minulosti,
- slovosled a zdôrazňovanie vetných členov,
- minulý infinitív,
- nahrádzanie vedľajších viet väzbami s infinitívom (zhrnutie), - vyjadrovanie spôsobu slovesného deja
(zhrnutie).


Skladba
- zvolacia menná veta (Quelle belle photo !),
- polovetná účelová konštrukcia (Il va au stade pour voir un match.),
- vedľajšia veta predmetová (Il dit que c’est vrai.), nepriama otázka utvorená časticami comment, où, pourquoi,
si (Jean demande s’il pleut.).


2.4. P r a v o p i s
 V príme aţ kvarte si ţiaci osvoja pravopisnú stránku prebratých lexikálnych jednotiek a ich tvarov (skloňovanie,
časovanie, stupňovanie, rozdeľovanie slov atď.), ako aj základné interpunkčné pravidlá. Ţiaci sa naučia:
- rozoznať členenie slov viazaných vo výslovnosti,
- písať nevyslovované hlásky,
- grafickú realizáciu samohláskových, polosamohláskových a spoluhláskových foném v prípadoch odlišných od
slovenského jazyka,
- diakritické znamienka (accents, apostrophe, cédille,...),
- písanie veľkých písmen,
- interpunkciu v preberaných typoch súvetí.


3. T e m a t i c k é z a m e r a n i e r o z v o j a k o m u n i k a t í v n y c h z r u č n o s t í


V priebehu prímy aţ kvarty si ţiaci osvoja slovnú zásobu na efektívnu komunikáciu v tematických okruhoch:
- rodina: členovia rodiny, vek, stav, zamestnanie, vlastnosti, vzťahy medzi členmi rodiny, záľuby, sviatky v
rodinnom kruhu a iné,
- domov: adresa, náš byt, dom, naše mesto, naša dedina, prostredie, v ktorom ţijeme, moja izba atď.,
- škola: naša škola, trieda, moji spoluţiaci a učitelia, vyučovacie predmety, môj vzťah k štúdiu, k jednotlivým
predmetom, rozvrh hodín, školstvo v SR atď.,
- obchod, nákupy: obchodná sieť v našom meste, kam a čo chodím nakupovať, ceny, reklama atď.
- stravovanie: jedlá a nápoje, stravovanie doma a mimo domu, národné jedlá atď.,
- voľný čas: obľúbené činnosti, reţim dňa, koníčky, kultúrne, športové a iné záujmy atď.,
- cestovanie: dopravné prostriedky a ich výhody a nevýhody, cudzie krajiny, ktoré som navštívil, turisticky
príťaţlivé mestá a oblasti Slovenskej republiky, zaujímavé mestá, oblasti a pozoruhodnosti krajín, ktorých
jazyk študujem atď.,
- príroda: ročné obdobia, mesiace, svetové strany, počasie a jeho predpovede, ţivotné prostredie atď.,
- obliekanie, móda: časti odevu, oblečenie na rozličné príleţitosti, čo rád nosím atď.,
- starostlivosť o zdravie: ľudské telo, zdravie, správna ţivotospráva, hygiena atď.,
- človek a spoločnosť: skúsenosti ţiaka, vzťahy s priateľmi, klubová činnosť atď.,
- iné.
4. C i v i l i z a č n o - k u l t ú r n e p o z n a t k y (r e á l i e) o SR,
F r a n c ú z s k u a f r a n k o f ó n n y ch k r a j i n á ch
Ţiaci získajú základné geografické, historické a demografické údaje o SR, zaujímavosti z histórie, spoločenského
a kultúrneho ţivota Francúzska a frankofónnych krajín. Na základe porovnania sa naučia (podľa informácií z
tlače, televízie a cestovania) podávať jednoduché informácie o SR, Francúzsku a frankofónnych krajinách.


Kvinta-oktáva
(5.- 8. ročník)
1. R e č o v é z r u č n o s t i
1.1. P o s l u c h
V kvinte aţ oktáve sa ţiaci naučia:
- porozumieť reč v prirodzenom tempe so všetkými vplyvmi hluku, ktorý sprevádza rôzne komunikatívne
situácie v kaţdodennom ţivote (napr. oznamy na ţelezničnej a autobusovej stanici, rozhovor rušený hlukom
dopravných prostriedkov a pod.),
- pracovať s rôznymi autentickými materiálmi s mnoţstvom rôznych akcentov,
- rozumieť dialogický i monologický orálny text, ktorý obsahuje známu slovnú zásobu a prebratú gramatiku,
- rozumieť súvislý prejav učiteľa, ako aj reprodukovaný prejav rodeného Francúza v rozsahu daných tém a
situácií,
- počúvať s porozumením adaptované príbehy, piesne a básne s oporou alebo bez opory o grafický text,
- správne pretlmočiť prehrávaný orálny text z francúzštiny do materinského jazyka (v primeranom tempe, po
krátkych úsekoch), - pochopiť podstatu obsahu a rozlíšiť úlohy hlavných postáv v cudzojazyčnom filme,
televízii alebo videu,
- po predbeţnej jazykovej príprave porozumieť ukáţky neadaptovaného umeleckého textu,
- robiť si poznámky k počúvanému textu a rôznym spôsobom graficky zaznačiť získané informácie (ako
príprava na spôsob štúdia na vysokej škole),
- rozumieť a postihnúť hlavné myšlienky dlhších súvislých prejavov, rozprávaní, opisov, správ i kratších
prednášok.


1.2. Ú s t n y p r e j a v
V kvinte aţ oktáve sa ţiaci naučia:
- charakterizovať určitú osobu, predmet, udalosť
- viesť dialóg na známe témy (rodina, lekár, priatelia, voľný čas, cestovanie a iné) s dodrţiavaním etických
zásad (konvencií) a s upevňovaním zásad začiatku, udrţiavania a ukončenia dialógu,
- súvisle hovoriť o preţitej udalosti, prečítanej knihe, o filme, divadelnom predstavení, o osobných záľubách a
ţivotných plánoch,
- odovzdať pozdrav, jednoduchý odkaz alebo správu,
- dohodnúť si schôdzku (čas, miesto) a spoločný program,
- začať, viesť a ukončiť telefonický rozhovor,
- vedieť viesť dlhší rozhovor o aktuálnych udalostiach,
- vyjadriť: súhlas, nesúhlas, prosbu, poďakovanie, príkaz, zákaz, návrh, to, ţe sa mi niečo páči alebo nepáči,
ospravedlnenie sa, pozvanie, kladnú a zápornú reakciu na pozvanie, potvrdenie a odmietnutie niečoho,
prekvapenie, úmysel, nádej, ochotu, sľub.
- predniesť báseň, úryvok z prózy, pieseň, rozprávať anekdotu,
- vyjadriť svoje stanovisko k istému problému v rámci rozhovoru, besedy a diskusie,
- prispôsobiť sa zmenenej téme rozhovoru a meniť jeho tematické zameranie,
- preformulovať a spresniť odpoveď, ak o to partner poţiada,
- predniesť súvislú správu, štylisticky a obsahovo primeranú danej situácii,
- pomocou osnovy (bodov) alebo bez písomnej opory referovať o prečítanom texte, rozhlasovom alebo
televíznom programe,
- voľne tlmočiť tematicky a jazykovo primerané kratšie prejavy z francúzskeho jazyka do slovenského a naopak,
- prednášať dlhší súvislý monologický prejav na základe vlastnej prípravy vo forme poznámok, hesiel, osnovy a
pod., i na základe počutých alebo čítaných informácií k tematike známej a neznámej.
1.3. Č í t a n i e s p o r o z u m e n í m
V kvinte aţ oktáve sa ţiaci naučia:
- čítať so správnou intonáciou, melódiou a prízvukom modelové texty z učebnice a iných učebných materiálov,
- čítať s porozumením verejné nápisy a oznamy,
- pochopiť obsahovú podstatu textu všeobecného charakteru, publicistického a populárno-náučného textu,
- získať informácie z jednoduchých tlačených formulárov, prospektov, inzerátov, návodov, máp, cestovných
poriadkov, informačných broţúr a pod.,
- čítať potichu a rozumieť texty rôzneho druhu podľa záujmu ţiakov s prevaţne známou slovnou zásobou,
- získať zručnosť študijného, informačného a orientačného čítania učebnicových a mimoučebnicových textov
rôzneho druhu,
- naučiť sa odhadovať význam neznámych slov,
- čítať potichu a rozumieť texty (výňatky, komentáre, rozprávania, články z prístupných časopisov, literatúry a
pod.) obsahujúce neznáme výrazy, ktoré väčšinou nemoţno odvodiť z textu či zo znalosti o tvorení slov, a
pouţívať pritom pohotovo pomôcky (dvojjazyčný slovník, výkladový slovník, gramatické príručky),
-   na konci štúdia čítať text so snahou o úplné porozumenie.
1.4. P í s o m n ý p r e j a v
V kvinte aţ oktáve sa ţiaci naučia:
- odpisovať tlačený alebo rukou písaný text,
- zaznamenať orálne pripravený text (i podľa diktátu),
- zaznamenať prebraté texty (písať podľa diktátu).
- vedieť zaznamenať hlavné myšlienky prebratého textu,
- vedieť zostaviť poznámky, heslá, osnovu a pod. ako prípravu na ústny prejav,
- napísať krátku informáciu, odkaz, správu, pozdrav (pohľadnicu), ospravedlnenie, ţivotopis, jednoduchý i
obsahovo a jazykovo náročnejší súkromný list, telegram, pozvanie, odpoveď na pozvanie, blahoţelanie,
sústrasť; vyplniť dotazník a iné úradné tlačivá (colné prehlásenie, prihlasovací lístok v hoteli - podľa reálnych
moţností získať tieto tlačivá),
- napísať jednoduchú úvahu na danú tému,
- vedieť preloţiť primeraný slovenský text do francúzštiny (s pomocou slovníka),
- napísať reprodukciu a osnovu prečítaného alebo vypočutého              textu, rozprávanie o preţitej udalosti,
charakteristiku známej osoby i literárnej postavy,
- informovať o prečítanej knihe, o filme, divadelnom predstavení, inej spoločenskej udalosti a vyjadriť v
informácii vlastné hodnotenie,
- vedieť preloţiť kratší (primerane náročný) populárno-náučný francúzsky text do slovenského jazyka (pouţívať
prekladový i výkladový slovník, gramatické a pravopisné príručky),
- prejsť od opisu udalostí k vyjadreniu vlastného názoru,
- napísať náročnejšiu úvahu (na ľubovoľnú tému),
- spracovať projekt o prečítanej knihe, filme, divadelnej alebo televíznej inscenácii, z oblasti vlastných záujmov
a pozorovaní atď.
- napísať 2 kontrolné práce v kaţdom ročníku.
 Na konci oktávy ţiak pracuje s témami, do ktorých uţ vstupuje samostatne. Ortografické a morfosyntaktické
chyby sú zriedkavé. Prejavuje veľkú nezávislosť na materinskom jazyku.


2. J a z y k o v é p r o s t r i e d k y
2.1. V ý s l o v n o s ť
 Počas kvinty aţ oktávy si ţiaci v oblasti výslovnosti prehlbujú osvojenie zvukovej stránky francúzskeho jazyka,
t.j. správneho pouţívania suprasegmentálnych javov (prízvuk v rámci slova, rytmického taktu a vety, dôrazový
prízvuk, viazanie, rytmus, melódia rozličných typov viet) a segmentálnych elementov (inventár foném
fonologického systému príslušného jazyka) s dôrazom na javy odlišné od slovenského jazyka.
 Upevňujú a automatizujú sa výslovnostné návyky získané v priebehu prímy aţ kvarty. Ţiaci sa oboznamujú so
zvukovou stránkou slov alebo mien cudzieho pôvodu, cvičia sa vo výslovnosti skratiek alebo mien cudzieho
pôvodu, cvičia sa vo výslovnosti skratiek a skratkových slov, ktoré sa vyskytujú v literárnych, publicistických a
populárno-náučných textoch.
2.2. L e x i k a a s l o v o t v o r b a
Ţiaci sa naučia:
- aktívne minimálne 1.800-2.000 nových lexikálnych jednotiek (pri 3 vyučovacích hodinách týţdenne cca 5
lexikálnych jednotiek na jednej vyučovacej hodine, vrátane základnej frazeológie beţného spoločenského
styku; pri vyššom alebo niţšom počte hodín týţdenne sa objem slovnej zásoby zvyšuje (zniţuje cca o 300-500
lexikálnych jednotiek),
- receptívne najfrekventovanejšie produktívne spôsoby tvorenia slov, najbeţnejšie spôsoby konverzácie,
- receptívne pasívne ďalších cca 300-500 lexikálnych jednotiek.
Ţiaci získajú:
-   hlbšie vedomosti o významovej a štylistickej stránke francúzskeho jazyka (viacvýznamovosť slov, zásady
    spájania slov, základné spôsoby vyjadrovania rôznych sémantických vzťahov, synonymá, antonymá,
    homonymá, homofóny a medzinárodne pouţívané slová).
2.3. G r a m a t i k a
         Ţiaci sa počas prímy aţ kvarty oboznámili so základmi normatívnej gramatiky (preto sú v učebných
osnovách v cykle príma aţ kvarta členené gramatické javy podľa ročníkov). Aktívne si osvojili základné
morfologické a syntaktické javy francúzskeho jazyka, potrebné na dosiahnutie poţadovanej úrovne rečových
zručností (vyjadrenie otázky, záporu, časových a priestorových vzťahov, kvantity a kvality, porovnania,
podmienky, moţnosti a nemoţnosti, istoty a neistoty, zákazu, príkazu, priania, ţiadosti a pod.) v korelácii s
rozsahom slovnej zásoby.
        V kvinte aţ oktáve je ťaţisko práce s gramatikou v systematickom upevňovaní a prehlbovaní. Pritom sa
venuje pozornosť niektorým syntaktickým javom, ktoré charakterizujú odborné vyjadrovanie a publicistický,
resp. umelecký štýl.
          Pri niektorých javoch sa prejavuje značný rozdiel medzi odborným jazykom a hovorovým jazykom,
najmä jazykom pouţívaným v učebniciach. Treba počítať s tým, ţe javy charakteristické pre odborný a
publicistický, resp.umelecký štýl budú spočiatku ţiakom robiť ťaţkosti, a preto je potrebné ich prekladať
(prekladať je potrebné v primeranej miere, ţiaci potrebujú ovládať prácu s prekladovými cvičeniami z dôvodu
ďalšieho uplatnenia znalostí francúzskeho jazyka v beţnom ţivote, príp.hospodárskej praxi). Tieto javy však
vnikajú z odborného jazyka do hovorového jazyka a sú potrebné nielen z hľadiska poţiadaviek vysokoškolského
štúdia na jazykovú prípravu ţiakov gymnázií s osemročným štúdiom, ale i s ohľadom na znalosť aktuálneho
hovorového jazyka. Konštrukcie, ktoré sa vyskytujú len v spisovnom, prípadne odbornom jazyku, si ţiaci
osvojujú iba receptívne s cieľom rozpoznať ich podstatné znaky a ich význam v kontexte.


2.4. P r a v o p i s


        Ţiaci si upevňujú a automatizujú pravopisné návyky, oboznamujú sa so spôsobom písania slov a mien
cudzieho pôvodu. Cvičia sa v interpunkcii a v pouţívaní znamienok (napr. spojovníka v zloţených slovách) a
iné.


3. T e m a t i c k é z a m e r a n i e r o z v o j a k o m u n i k a t í v n y ch z r u č n o s t í
V priebehu kvinty aţ oktávy prehlbovať a rozširovať si slovnú zásobu na efektívnu komunikáciu v tematických
okruhoch:
1. Identifikácia a osobná charakteristika
2. Domov a bývanie
3. Geografické okolie, fauna a flóra, klíma
4. Cestovanie
5. Ubytovanie: hotel, reštaurácia atď.
6. Obchod
7. Sluţby
8. Hygiena a zdravie
9. Ľudský organizmus, fyzické operácie
10. Profesia, remeslo, práca
11. Zábava, šport
12. Kino, divadlo, opera, koncert
13. Múzeum, výstavy
14. Literatúra, čítanie
15. Kontakty medzi ľuďmi
16. Súčasnosť, politický, ekonomický a sociálny ţivot
17. Výchova
18. Cudzí jazyk
(pozri príloha: "Années 1-8, Thèmes et situations).
 Výber tém treba čo najviac spájať s kaţdodenným ţivotom. Výber adekvátnych pojmov a operovanie s nimi v
dialógu, resp. diskusii, ako aj určenie tematických okruhov je ponechaný na rozhodnutie učiteľa a ţiakov. Ţiaci
sa naučia zvládnuť štandardné situácie:
- získanie a podanie informácie pri nákupe o tovare, cene, platení,
- získanie a podanie informácie o ceste k istému objektu, o moţnostiach ubytovania a stravovania, nákupov,
- objednanie izby v hoteli alebo inom ubytovacom zariadení, vyplnenie formulárov, informácie o hotelových
sluţbách zaplatenie za izbu a poskytnuté sluţby,
- kupovanie cestovného lístka (vlak, autobus, električka, metro), letenky a lodného lístka, orientácia v
cestovnom poriadku, prestupovanie, uloţenie batoţiny, informovanie sa o vozni, kupé, kupovanie lôţka,
leţadla, cestovanie taxíkom, prechod cez colnú a pasovú kontrolu (vyplnenie formulárov),
- podanie telegramu (pohľadnice,listu), objednanie si hovoru, telefonovanie, zmenárenské a informačné sluţby v
cestovnej kancelárii alebo na pošte,
- zakúpenie lístka na kultúrne, prípadne športové podujatie, informovanie sa o mieste a čase konania, programe
a pod.,
- získanie informácie o zdravotných sluţbách, prvá pomoc, opis zdravotných ťaţkostí u lekára, lekáreň,
- hľadanie zamestnania (brigády pre študentov),
- účasť na konkurze (letné kurzy, au pair a pod.),
- iné.


4. C i v i l i z a č n o - k u l t ú r n e p o z n a t k y (r e á l i e) o SR, F r a n c ú z s k u a
f r a n k o f ó n n y ch k r a j i n á ch


Ţiaci získajú:
- ďalšie informácie o reáliách Francúzska (hospodárstvo, kultúrny ţivot, školský systém),
- informácie o významných udalostiach francúzskych dejín,
- informácie o Paríţi (historické pamiatky, kultúrny ţivot a pod.) a ďalších významných francúzskych mestách,
- základné informácie o Belgicku,
- základné informácie o Švajčiarsku, o Kanade,
- prehľad o ostatných krajinách, v ktorých je francúzsky jazyk úradným          jazykom a krajín, v ktorých si
zachováva významné postavenie prvého svetového jazyka,
- stručné informácie (v nadväznosti na vedomosti v materinskom jazyku) o niektorých významných
francúzskych spisovateľoch, prípadne na základe ukáţok z ich tvorby (napr. Molière, V. Hugo, H. de Balzac,
Stendhal, G. Flaubert, E. Zola, A. France, R. Rolland, H. Barbusse, Saint-Exupéry, P. Eluard atď.),
- iné nové poznatky o francúzskej civilizácii (výtvarní umelci, reţiséri, herci, speváci, vedci, výskumníci,
cestovatelia, ţivotné prostredie, ľudské práva atď.).

Proces
 Ak akceptujeme rôzne diferencie medzi vyučovaním a učením sa (vyučovací proces je limitovaný časovo, zatiaľ
čo učenie sa môţe nasledovať aj po vyučovaní, vyučovanie moţno pozorovať, proces učenia sa nie, vyučovanie
nie je hodnotené, ale výsledky učenia sa môţu byť hodnotené atď.), pri riadení vyučovania francúzskeho jazyka
je potrebné usmernenie uvedených skutočností. V rámci časovej regulácie musí byť proces vyučovania zameraný
predovšetkým na vytváranie podmienok na vykonávanie komunikatívnych činností. Učiteľ pritom tvorivo
uplatňuje postupy uvedomeno-praktickej metódy, t.j.explicitný výklad pravidiel s nácvikom komunikatívnych
činností. Rozhodujúcim typom vyučovacej hodiny je potom hodina nácviku a upevňovania rečových návykov a
zručností, a to aj vtedy, keď ide o opakovacie hodiny alebo hodiny venované klasifikácii ţiakov.
 Na tomto základe učiteľ v priebehu prímy aţ kvarty organizuje sprístupňovanie, precvičovanie a komunikatívne
pouţívanie jazykových prvkov. Navodzuje pritom rôzne rečové situácie a v maximálnej miere vyuţíva
audioorálne a audiovizuálne pomôcky, ktoré má k dispozícii, a to tak, aby ţiaci boli v čo najväčšom kontakte
(ústnom i písomnom) s francúzskym jazykom. Riadi sa pritom sústavou cieľov a platnými didaktickými
zásadami, najmä však zásadou komunikatívnej zacielenosti výchovno-vzdelávacieho procesu, ďalej zásadou
diferencovaného prístupu k nacvičovaniu ústneho prejavu (posluch, hovorenie) a písomného prejavu (čítanie a
písanie), ako aj zásadou priority ústneho prejavu a alternatívnou zásadou paralelného nácviku vo všetkých
druhoch komunikatívnej činnosti. Ţiak si osvojuje nové zručnosti, návyky a poznatky uvedomene v procese
aktívnej činnosti.
 Dôraz sa kladie na ústnu komunikáciu. Aby sa vytvorili pevné ústne rečové návyky, je potrebné, aby sa väčšina
učiva osvojila najprv posluchom a aţ potom zvládla ústne. Po ústnom zvládnutí sa učivo začne preberať
graficky, a to najskôr jeho čítanie, potom písanie.
 Pri jazykových prostriedkoch treba uplatňovať uvedomený prístup, vhodne striedať indukciu, dedukciu a
analógiu, pričom dôraz sa kladie na indukciu. Pri nacvičovaní jazykových prostriedkov treba postupovať plynule
od jazykových a jazykovo-rečových cvičení k ich pouţívaniu v rečových situáciách.
 Pri riadení procesu sa programovo vyuţívajú medzipredmetové väzby. Ťaţiskom je väzba na materinský jazyk,
ktorá sa systematicky presadzuje najmä vo fáze sprístupňovania jazykových prostriedkov.
 Pri reáliách a vybraných literárnych ukáţkach sa vyuţívajú poznatky, ktoré ţiaci nadobudli v literatúre, dejepise
a zemepise, sledovaním masmédií atď.
 V priebehu kvinty aţ oktávy sa ústna komunikácia rozvíja na základe audioorálnych cvičení a čítania. Pri
prezentácii jazykových prostriedkov sa uplatňuje uvedomený prístup. Podľa povahy jazykových prvkov sa
striedajú induktívne a deduktívne postupy.
 Jazykové prostriedky sa nacvičujú najmä v jazykovo-rečových cvičeniach a ich upevňovanie sa realizuje
predovšetkým v komunikatívnych cvičeniach. Pri sprístupňovaní jazykových prostriedkov, ich nacvičovaní,
upevňovaní a systemizovaní učiteľ vyuţíva ekvivalentné javy zo systému materinského jazyka.
 Pri výbere a osvojovaní si jednotlivých tém a podtém do konkrétnych ročníkov učiteľ rešpektuje zásadu postupu
od známeho k menej známemu, od jednoduchého k zloţitému a zabezpečuje, aby sa komunikácia na základe
osvojených tematických okruhov upevňovala a po obsahovej a jazykovej stránke skvalitňovala i v ďalších
ročníkoch. Túto zásadu treba dodrţiavať i pri začleňovaní čiastkových rečových zručností v rámci posluchu a
čítania s porozumením, ústneho a písomného prejavu.
 Ku koncu štúdia sa ústna komunikácia rozvíja najmä na základe čítania. Okrem textov určených na rozvoj
ústnej a písomnej komunikácie ţiaci čítajú aj niektoré odborné a literárne texty (pomocou slovníka).
 Jazykové prostriedky sa prezentujú deduktívne, precvičujú a upevňujú sa predovšetkým v komunikatívnych
cvičeniach.
 Aj gramatický obsah musí byť dosť bohatý na to, aby zaujal v situáciách, pre ktoré je špeciálne pripravený. Na
konci štúdia má ţiak dosiahnuť takú úroveň, ţe má bez problémov poznať gramatickú stavbu jazyka, a to
najfrekventovanejšie štruktúry. Cieľom je, aby ţiaci boli schopní zvoliť si takú gramatickú formu, akú potrebujú
na vyjadrenie toho, čo chcú povedať, a pochopiť, čo sa im hovorí.
 Na báze tohto princípu učebné osnovy opisujú úrovne (rozsah a náročnosť) gramatiky, ktorú majú ţiaci byť
schopní pouţívať v ústnom a písomnom prejave do konca kvarty. Nepredkladá sa "ideálne" poradie postupu,
poradie a kontext, v akom prezentuje, precvičuje a opakuje jednotlivé gramatické štruktúry, si určuje učiteľ sám.
 Na efektívnu komunikáciu potrebuje ţiak gramatickú kompetenciu, ako aj zautomatizované ovládanie
gramatických štruktúr. Tým, ţe gramatická kompetencia je znalosť gramatických pravidiel, zautomatizované
ovládanie štruktúr sa rozumie ako schopnosť pouţívať tieto pravidlá správne v reálnych cudzojazyčných
situáciách, keď je ţiak vystavený zároveň psychickému tlaku. Učiteľ rozozná, kde je medzera medzi
gramatickou kompetenciou a skutočným výkonom. Tento sprievodný stav môţe upraviť rôznymi spôsobmi:
- ak nebude preberať gramatiku príliš rýchlo, bude viac precvičovať a opakovať,
- neustálym preverovaním gramatiky v rôznych situáciách,
- umoţnením "aktívneho učenia" a hľadania, povzbudzovaním ţiakov, aby tvorili vlastné hypotézy o význame
gramatických pravidiel, - motivovaním ţiakov, aby pouţívali jazyk na vyjadrenie svojich vlastných myšlienok
radšej ako izolované gramatické cvičenia, - motivačnými gramatickými aktivitami alebo gramatickými hrami,
ktoré zahŕňajú elementy kreativity, imaginácie a hry.
 Na to, aby ţiaci dosiahli poţadovanú úroveň gramatickej kompetencie, musí učiteľ prezentovať a precvičovať
gramatické štruktúry v komunikatívnom kontexte.
 Vyučovanie francúzskeho jazyka nemoţno chápať izolovane, ale ako súčasť ţivotných skúseností ţiakov, ktoré
majú neskôr moţnosť širšieho uplatnenia v praxi. Zviditeľnenie medzipredmetových vzťahov pri vyučovaní
znamená zároveň zvýraznenie uvedeného aspektu.
 Úspech pri osvojovaní francúzskeho jazyka veľmi závisí od motivácie, pevnej vôle a húţevnatosti ţiakov. Preto
učiteľ svojím prístupom k ţiakom, voľbou vhodných organizačných foriem práce, stimulovaním myšlienkovo-
rečovej činnosti ţiakov pomocou podnetne sformulovaných úloh, aktualizáciou učiva a individualizáciou
vyučovania (napr. diferencovaným zadávaním úloh jednotlivcom i skupinám ţiakov podľa ich úrovne)
napomáha, aby po kladne hodnotených výkonoch ţiaci mali pocit spokojnosti z úspechu a aby sa tým podporila
ich poznávacia aktivita v predmete.
 Ţiakom s hlbším záujmom o francúzsky jazyk a činnosti v tomto jazyku učiteľ umoţňuje účasť v jazykových
súťaţiach a pomáha im v príprave na ne.
 Aby učiteľ mohol posúdiť, či dosiahol vytýčené ciele, volí také formy kontroly, ktoré umoţňujú zistiť, na akej
úrovni sú ţiaci schopní riešiť konkrétne komunikatívne úlohy stanovené učebnými osnovami pre jednotlivé
rečové zručnosti. Kontrola úspešnosti vyučovacích výsledkov je potom dôsledným zavŕšením realizácie cieľov,
princípov a metód komunikatívneho vyučovania francúzskeho jazyka.
 Učebné osnovy majú orientačný charakter a učiteľ je spolutvorcom výberu obsahu vyučovania, má moţnosť
usmerňovať zameranie rozvoja rečových zručností, napr. tým, ţe doplní alebo vynechá niektoré témy alebo
podtémy, a rozhoduje, ktoré témy alebo podtémy si ţiaci majú osvojiť produktívne a ktoré sú určené len na
čítanie a posluch.
 Vzhľadom na to, ţe v gymnáziu s 8-ročným štúdiom ide o intenzívne viacročné štúdium francúzskeho jazyka,
môţe učiteľ (tam, kde sú na to podmienky), zvýšiť poţiadavky, napr. na tlmočenie z a do francúzštiny, na
zvládnutie úradnej korešpodencie vo francúzskom jazyku aj o rozšírenie škály pouţívaných prostriedkov, najmä
lexikálnych a gramatických a ich aktívne osvojenie na vysokej úrovni. Moţno zvýšiť aj poţiadavky na rozsah a
náročnosť beletristických, populárno-náučných a publicistických textov, na aktualizáciu učiva prostredníctvom
práce s našimi a zahraničnými cudzojazyčnými časopismi. Systematicky sa pracuje s dostupnými učebnicami pre
1. a 2.stupeň našej i zahraničnej produkcie so zreteľom na obsahovú štruktúru a metodické spracovanie
pouţívaných učebníc a učebných materiálov tak, aby sa výsledky mohli uplatniť v praxi.
Z dostupných učebníc a pomôcok odporúčame najmä:
- v príme aţ oktáve: En français I.,II.,III.,IV., Le petit manuel, Libre échange I. II., Espaces I., II. (vybrané texty
prispôsobené veku a mysleniu ţiakov),
- v priebehu prímy aţ oktávy: Francúzska gramatika (J. Taraba), Francúzska konverzácia (vhodná pre osvojenie
reálií).
Literárno-publicistické, resp. odborné texty (napr. ekonomického, športového, medicínskeho a i. charakteru) si
učiteľ vyberá sám z dostupných prameňov, nakoľko t.č. absentuje na kniţnom trhu učebnica stavaná špeciálne
pre potreby novovytvorených gymnázií s 8-ročným štúdiom.




Tvorbu učebných osnov koordinovala: PhDr. Janka Vrabcová, CSc.




 PROGRAMME D’ENSEIGNEMENT DU FRANÇAIS LANGUE

ETRANGÈRE
DANS LES LYCEES DE HUIT ANS
(S U P P L È M E N T)


1. Elaboration du programme (caractéristiques)
 Avant d’entrer dans l’élaboration du programme d’enseignement/apprentissage du français au lycée de huit ans
en Slovaquie, il nous semble préférable de définir ce que représente ce type d’école dans l’esprit des Slovaques.
Il s’agit de l’organisation de l’enseignement élémentaire et secondaire dont l’importance quantitative nous
permet de préciser son importance qualitative.
Ce programme peut se définir par les caractéristiques suivantes :
- publics d’enfants ou d’adolescents,
- publics captifs pour qui cet enseignement est généralement imposé comme matière obligatoire dans le cursus
scolaire,
- enseignement sur plusieurs années (de la 1ère jusqu’à la 8ème année),
- horaire extensif, allant de 3 h à un maximum de 4 ou 6 h hebdomadaires,
- enseignement, pour la plupart des élèves, de la langue étrangère dans un contexte national peu favorable,
- enseignement en concurence (du point de vue de la motivation) avec un grand nombre d’autres matières
enseignées à l’école, dont certaines plus prestigieuses et considérées comme plus "rentables" sur le marché du
travail.
 Il nous semble essentiel de nous en tenir à une conception qui fait du programme de langue française un élément
indispensable dans le processus d’enseignement/apprentissage. Un programme est tout à la fois, un instrument
administratif, un guide du professeur et une indication de ce qu’il faut enseigner et comment le faire.
 En ce qui concerne la sélection et l’organisation des contenus, la conception méthodologique est ainsi l’élément
de la méthode qui traite:
- des objectifs généraux (c’est-à-dire choix des savoir-faire à enseigner),
- des objectifs spécifiques (c’est-à-dire vocabulaire cible et niveau à enseigner dans une méthode axée sur la
conversation, les critères de sélection, la répartition et l‘organisation des contenus linguistiques et thématiques
(exemple : fréquence, facilité d’apprentissage, utilité personnelle),
-   la forme dans laquelle ces contenus sont présentés dans le programme (structures grammaticales, situations,
    thèmes, fonctions, etc.).


2. Objectifs généraux de l’enseignement de la langue étrangère / de la langue française
 On juge utile d’indiquer de façon plus ou moins détaillée les objectifs généraux pour le programme de français,
parmi lesquels on peut distinguer :
- un objectif de communication en langue étrangère (contribuer à une prise de conscience par les élèves du
fonctionnement de la langue comme système de communication),
- un objectif culturel au sens large, faire découvrir une autre culture et permettre ainsi aux élèves d’avoir une vue
plus objective de certains aspects de leur propre culture,
- contribuer au développement de la capacité d’avoir avec les autres des relations et des interactions fructueuses,
- contribuer au développement personnel et social,
- un objectif plus généralement éducatif ou de contribution à la formation générale de l’élève,
- permettre aux élèves d’accéder à des sources françaises d’information, d‘ enrichissement culturel et de
divertissement,
- encourager les élèves à participer à des activités sociales et culturelles impliquant l‘ utilisation du français,
- permettre aux élèves de pouvoir éventuellement accéder à un emploi, à des études supérieures ou à une
formation professionnelle qui impliquent une utilisation du français,
- accroître la rentabilité du travail des élèves, faciliter la poursuite de leurs études.
 Quant aux "Objectifs généraux de communication" du programme, ils découlent tout naturellement des finalités
éducatives :
- permettre aux élèves de participer sans difficulté aux échanges en classe de français,
- leur faire acquérir une compétence en français qui leur permette de se procurer les biens de première nécessité,
d’éviter des comportements aberrants et des situations embarrassantes, de parvenir à un certain niveau
d’interaction sociale dans un pays ou une situation où le français est la seule langue utilisée,
- leur fournir les compétences linguistiques nécessaires pour accéder, grâce au français, à certains de leurs
centres d‘intéret.
3. Contenu
 précise les types d’éléments qui ont fait l’objet de la sélection proposé et indique si une progression ou une
distribution chronologique a été établie pour certains de ces éléments :
- Actes de paroles, fonctions, notions
- Thèmes (ou centres d’intérêt) et situations
- Les éléments linguistiques, qui peuvent concerner trois catégories:
* La Phonétique
* Le Vocabulaire
* La Grammaire
- Civilisation française
Années 1–8


Actes de parole, fonctions, notions
Thèmes et situations
 Le langage ne sert pas seulement à raconter et à décrire, même si ces opérations sont celles qu’un locuteur peut
faire quand il prend parole. Il sert aussi à faire des demandes, à donner des ordres, à démontrer, à porter un
jugement, à féliciter quelqu’un, etc. Toutes ces opérations peuvent être appelées "actes de paroles".
Ex.: proposer à quelqu’un de faire quelque chose
- Je vous propose de vous accompagner
- Voilà ce que je vous propose : ...
- Je peux vous accompagner
- Je pourrais vous accompagner
- Je veux bien vous accompagner
- Que diriez-vous si je vous accompagnais ?
- Je vous accompagne ?
- etc.
 On réalise des actes de parole en fonction de leurs intentions énonciatives, dans des situations de
communication :


1. Identification et informations personnelles :
 Les élèves devraient être à même, oralement et par écrit de donner ou de demander des informations les
concernant ou concernant d’autres personnes, indications telles que :
1.1. nom (nom de famille, prénom, en les épelant si nécessaire)
1.2. adresse
1.3. numéro de téléphone
1.4. date et lieu de naissance
1.5. âge
1.6. sexe
1.7 .situation familiale
1.8. nationalité
1.9. origine
1.10. activité professionnelle (indication du métier, de l’employeur)
1.11. membres de la famille (liens de parenté, composition de la famille)
1.12. religion
1.13. goûts (relatifs à d’autres objets : nourriture, personnes)
1.14. caractère, tempérament (qualification psychologique globale)
1.15. caractéristiques physiques


2. Maison et foyer
 Les élèves devraient être à même de tenir une conversation sur leur lieu d’habitation ou celui d’autres
personnes. Eventuellement, ils seraient en mesure de demander des précisions sur un logement qu’ils envisagent
de louer ou d’acheter. Seront particulièrement pris en compte les informations suivantes :
2.1. modes et types d’habitation (indiquer où l’on habite, à quel titre, dans quel type de logement)
2.2. composition de l’habitation; pièces, etc. (décrire l’habitation)
2.3. meubles
2.4. vaisselle et appareils
2.5. énergie et entretien
2.6. loyer, prix de vente (demander ou indiquer combien coûtent les charges...)
3. Environnement géographique ; faune et flore ; climat et temps
 Les élèves devraient être à même de donner ou de demander des informations sur l’environnement
géographique d’un lieu d’habitation (le leur ou celui d’autres personnes) et sur les conditions météorologiques
propres au pays ou à la région d’où ils viennent ou d’où viennent d’autres personnes ou bien encore où ils se
trouvent (ou vont se trouver) temporairement.
3.1. quartier, région, paysage (donner ou demander des renseignements sur ces aspects de l’environnement)
3.2. qualificatifs pour le quartier et l’environnement
3.3. flore et faune (donner ou demander des renseignements sur la flore et la faune d’un pays ou d’une région)
3.4. climat,conditions météorologiques, temps qu’il fait
 3.5. mois et saisons, fêtes de l’année (situer ou demander de situer dans le temps en fonction des rythmes de
l’année)
4. Voyages et déplacements
 Les élèves devraient être capables de s’informer ou de donner des indications à propos de différents aspects des
voyages
 4.1. consignes d’orientation, de déplacements; indications d’itinéraires (demander ou indiquer le chemin, la
distance ; utiliser un plan)
 4.2. déplacements liés au travail, aux études, etc. (donner ou solliciter des informations à propos de ces
déplacements : moyens de transports utilisés, horaires, fréquence, durée)
4.3. vacances et tourisme (dire ou demander où, quand et comment on passe ses vacances)
 4.4. transports publics (demander ou indiquer comment se rendre quelque part en transport en commun) acheter
des billets ; demander ou donner des renseignements sur les horaires ; comprendre les annonces publiques les
plus courantes)
 4.5. transport privé (donner ou solliciter des informations sur l’itinéraire, le stationnement, les conditions et la
circulation)
4.6. d’un pays dans un autre (faire une déclaration à la douane ; changer de l’argent)
 4.7 documents de voyages, de séjour, de résidence dans un pays étranger (demander quels documents sont
requis; combien de temps il faut pour obtenir un visa, etc.)
5. se loger et manger : hotel, restaurant, etc. Les élèves devraient pouvoir faire les demandes et comprendre les
informations leur permettant de se loger à l‘hôtel, de manger au restaurant.
 1.5.1. hôtel, camping ( demander s’il y a une chambre de libre, préciser ce que l‘on souhaite, payer, demander à
être réveillé)
1.5.2. types de plats et de boissons (lire un menu, faire des achat)
5.3. restaurants et cafés (commander, demander le menu, l’addition)
5.4. qualificatifs pour les repas (porter une appréciation sur un plat, un repas)
5.5. souhaits et invitations (inviter à boire, à manger, porter un toast)


6. Commerces et achats
 Les élèves doivent être en mesure de faire des achats divers dans le pays étranger et donc d’exprimer leurs
souhaits et de comprendre les informations qu’on leur donne, les réponses qu’on leur fait chez les divers
commerçants.
 6.1. commerces : généralités (se renseigner ou renseigner quelqu’un à propos des lieux de vente et des types de
commerces ; demander un article particulier ; régler)
6.2. alimentation (faire des achats courants dans un magasin d’alimentation)
6.3. vêtements, mode (demander un vêtement particulier, l’essayer)
6.4. pharmacie et médicaments (trouver un pharmacien ; acheter des médicaments courants ou prescrits)
 6.6. prix et paiements (demander un prix ; demander quelque chose de moins cher ; payer; demander de l’argent,
de la monnaie)
7. Services publics et privés
 Les élèves doivent être en mesure, en tant qu’usagers de services publics ou privés, d’obtenir des
renseignements ou d’effectuer les opérations qu’ils souhaitent. Tout particulièrement dans les domaines suivants
 7.1. poste (trouver la poste, une boîte à lettres, envoyer une lettre ou un colis, acheter des timbres et affranchir,
envoyer un mandat)
 7.2. téléphone (téléphoner, donner un numéro de téléphone, demander un interlocuteur, passer un interlocuteur à
quelqu’un d’autre, demander une identité ou donner la sienne)
7.3. télégramme (envoyer un télégramme, demander la durée de la transmission et le prix)
7.4. banque (changer, ouvrir un compte, se renseigner sur les prêts, les virements)
7.5. police (appeler la police, déclarer un vol, porter plainte, payer une amende)
7.6. hôpital (demander un service, préciser ou faire préciser la durée d’un séjour) voir aussi 8.4. et 8.6.
7.7. secours, urgences (demander du secours, signaler un danger; appeler le service compétent)
 7.8. sécurité sociale (constituer un dossier de sécurité sociale pour demander un remboursement, remplir une
feuille de maladie)
7.9. station-service automobile (demander du carburant , faire faire les vérifications de routine)
7.10. réparations automobiles (chercher un garage, signaler une panne, faire remorquer son véhicule)
8. Hygiène et santé
 Les élèves devraient être en mesure de donner ou de demander des renseignements à propos de leur santé ou a
propos de celle d’autres personnes. Ils pourront se renseigner sur les (ou auprès des) services médicaux et de
santé. Plus précisément, on considérera les domaines et comportements suivants :
8.1. parties du corps (faire référence à diverses parties du corps et les nommer, chez le médecin par exemple)
8.2. besoins et états (dire ou demander comment on se sent, si on a froid, chaud, si on est fatigué, etc.)
8.3. hygiène (se renseigner sur la possibilité de prendre un bain, une douche, etc.; se faire couper les cheveux ;
se procurer des produits relatifs à l’hygiène et à la toilette)
 8.4. maladies, accidents (signaler un malaise, une fièvre, un accident; si on a été malade, opéré ; indiquer si on
prend un médicament ; raconter un accident, évoquer l’état de santé de quelqu’un)
 8.5. assurances, sécurité (dire si on est assuré, comprendre les mises en garde et les consignes simples de
sécurité)
 8.6.services médicaux et de santé (se renseigner sur les services de santé, prendre un rendez-vous, répondre aux
questions d’un médecin, lui faire comprendre ce qui ne va pas)
9. Positions, perceptions, mouvements
 Les élèves devraient pouvoir décrire certains positions ou certains mouvements. Ils devraient être à même de
comprendre des instructions simples quant aux manipulations à effectuer pour utiliser un appareil, faire
fonctionner une machine, bricoler ou réparer quelque chose. Ils devraient pouvoir dire s’ils ont telle sensation ou
telle perception.
9.1. positions du corps et mouvements
 9.2. sensations, perceptions (dire si on peut voir, entendre, sentir, toucher, goûter quelque chose; donner des
indications sur les odeurs et les goûts; poser des questions à ce propos)
 9.3. opérations manuelles, (comprendre les consignes relatives à des manipulations et à des gestes à effectuer
pour réaliser une série d’opérations, en suivant par exemple un mode d’emploi)
10. Profession, métier, activité
 Les élèves devraient être en mesure d’avoir d‘échanger des informations sur leurs professions et leurs conditions
de travail. S’agissant de travailleurs migrants, ils devraient pouvoir effectuer les démarches et opérations liées a
la recherche d’un emploi et à l’exercice d’un métier.
10.1. activité professionnelle voir I.1.10.
 10.2. conditions de travail (préciser les horaires, donner des indications ou se renseigner sur les congés, préciser
la position dans l’entreprise)
 10.3. recherche d’un emploi, chômage, licenciement (consulter les petites annonces, avoir un entretien,
s’inscrire dans une agence pour l’emploi, se présenter, donner des indications sur son expérience
professionnelle)
 10.4. revenus, aides sociales (préciser le montant d’un salaire, lire une feuille de paie, identifier les sources de
retenues et les aides sociales)
 10.5. organisations, professionnelles, syndicats (se familiariser avec les textes syndicaux -oraux et écrits- ;
caractériser les grandes lignes de l’action d’une organisation syndicale ; suivre le sens général d’une discussion
syndicale sur un problème socioprofessionnel connu)
10.6. formation, carrière, avenir (évoquer les offres de formation, les possibilités d’avenir et de carrière)
10.7. descriptif d’un métier (porter une appréciation globale sur le métier)
11. Loisirs, distractions, sports, information
 Les éleves devraient être à même de préciser à quoi ils s’intéressent et quelles sont leurs distractions. Ils
devraient pouvoir interroger d’autres personnes sur ces mêmes sujets.
 11.1. distraction, information (indiquer ses propres passe-temps ; se renseigner sur ceux des autres ; dire si on
aime regarder la télévision, écouter la radio, quel type de programme on préfère suivre ; interroger d’autres
personnes sur leurs goûts en la matière)
 11.2. sports (préciser ses préférences et se renseigner sur celles d’autres personnes ; obtenir des informations sur
des événements sportifs ou en donner ; acheter des billets ; discuter un résultat)
11.3. cinéma, théâtre, opéra, concert (programmes, possibilités de location; discuter du spectacle)
11.4. musées, expositions (se renseigner sur les expositions et les musées : thème, heures d’ouverture)
 11.5. lire, écrire (dire si on aime lire ou écrire ; se renseigner sur l’existence d’une bibliothèque, d’une librairie,
caractériser sommairement la présentation d’un journal/magazine)
 11.6. qualificatifs à propos des spectacles et divertissements (porter une appréciation globale sur un spectacle ou
un divertissement)
12. Relations amicales ou associatives
Les élèves devraient être capables de décrire certains aspects des relations privées ou sociales.
12.1. types de relations (préciser ou se faire préciser la nature des liens)
12.2. invitations, rendez-vous (prendre rendez-vous, rendre visite, offrir un verre)
 12.3. correspondance (dire avec qui on correspond, à quel propos et à quelle fréquence ; se renseigner auprès
d’autres personnes sur des questions de même nature ; demander de quoi écrire)
 12.4. associations, clubs (dire si on appartient à une association et de quel type ; interroger d’autres personnes à
ce même propos)


13. Actualité, vie politique, économique et sociale
 Les élèves devraient être à même de comprendre (en lisant un journal, en écoutant une émission de radio ou de
télévision) les grandes lignes d’une information sur l’actualité politique, économique ou sociale, compte tenu de
l’expérience antérieure qu’ils peuvent avoir de ces différents domaines.
 13.1. généralités (comprendre qu’un événement est survenu; en identifier la nature; repérer certaines
caractérisations: probleme, question, etc.)
 13.2.actualité politique (comprendre globalement la nature d’un événement politique d’actualité : saisir le
déroulement des événements)
13.3. actualité économique et sociale (voir 13.3)
 13.4. descriptifs pour les événements d’actualité (porter une appréciation globale sur les événements de
l’actualité)
14. Education
Les élèves devraient être capables de renseigner ou de se renseigner sur les points suivants :
14.1. école et études (éducation recue, conditions d’apprentissage de la langue étrangere)
 14.2. matières (préciser les matières qu’on étudie ou auxquelles on s’intéresse particulièrement ; obtenir d’autrui
des renseignements comparables)
 14.3. sanctions et qualifications (donner ou obtenir des informations à propos des examens passés ou préparés,
des échecs ou réussites, des diplômes obtenus)
15. Lanque étrangère
 Les élèves devraient être capables de discuter de la connaissance et de l’utilisation d’une langue étrangère ; ils
devraient aussi indiquer s’ils comprennent ou non et ce qu’ils comprennent, demander à leur interlocuteur de
répéter ou de reformuler, essayer eux-mêmes de se reprendre ou de se corriger quand ils s’aperçoivent de leur
erreur ou de leur lapsus.
 15.1. comprendre (demander comment quelque chose se dit ou ce que signifie quelque chose ; demander qu’on
parle plus lentement, qu’on répete, qu’on explique)
 15.2. connaissance d’une langue ; niveau d’aptitude ; correction (dire si on parle, comprend, écrit, lit bien ou
non une langue étrangère ; dire si on la trouve difficile ou non ; interroger d’autres personnes sur ce même sujet ;
dire ou demander si telle construction linguistique est correcte ; demander comment prononcer un mot).
 Il faut s’en tenir à l’expérience quotidienne des enfants : l’enfant et sa famille, l’enfant et ses amis, l’enfant et la
vie quotidienne, l’enfant à l’école, l’enfant et ses intérets.
 Pour les élèves plus âgés, on abordera : la langue utilisée à l’école, l’environnement scolaire, l’environnement
familial et local, la nourriture et les boissons, les loisirs, les voyages. On fait confiance au choix des auteurs de
manuels et des professeurs qui correspondent "aux curiosités prévisibles des élèves".


Les éléments linguistiques:
Phonologie
Les éleves doivent apprendre à :
- prononcer les sons qui n’existent pas dans leur langue maternelle,
- reconnaître et garder à l‘esprit les traits phonétiques qui sont essentiels à la distinction du sens,
- distinguer les consonnes sourdes des consonnes sonores,
- distinguer les formes faibles des formes pleines,
- reconnaître et utiliser les mots de liaison,
- adopter l’intonation qui correspond au sens,
- reconnaître et utiliser les structures intonatives les plus importantes,
- se familiariser avec les symboles de l’alphabet phonétique international.


Vocabulaire
 L’apprentissage du vocabulaire est étroitement lié au choix thématique des apprenants, cela signifie que le
vocabulaire ne peut être ni conçu ni enseigné séparément de ce choix thématique.
Ex.: pour " ľenfant et la vie quotidienne "
- les habitudes quotidiennes, l’heure, la nourriture, les boissons, les vêtements, les saisons, les mois, etc.


Grammaire
 Le contenu grammatical doit être assez riche pour que l’intéressé soit à l’aise même dans les situations
auxquelles il n a pas été spécialement préparé. L’élève qui a atteint le niveau-seuil doit donc connaître les bases
grammaticales de la langue, notamment les structures les plus fréquemment utilisées. Le but est que les élèves
soient capables de choisir la forme grammaticale adéquate dont ils ont besoin pour pouvoir dire ce qu’ils veulent
dire et comprendre ce qu’on leur dit.
Les élèves doivent connaître:
I. Rappels généraux
1. L’oral, l’écrit :
- son, signe, phonétique,
- lettre (majuscule, minuscule, consonne, voyelle), alphabet,
- accent (aigu, grave, circonflexe), tréma, cédille,
- ponctuation.
2. Le genre:
- masculin et féminin
3. Le nombre:
- singulier et pluriel
4. L’accord, en genre et en nombre
5. Le mot et la phrase. le mot et la syllabe, le découpage en mots et en syllabes
II. Grammaire
1. Classes de mots et groupe syntaxiques:
- le nom et le groupe nominal (éléments obligatoires et facultatifs),
- le verbe et le groupe verbal (éléments obligatoires et facultatifs),
- les déterminants (en particulier l’article défini et indéfini, le déterminant possessif, démonstratif),
- le pronom (personnel, relatif, interrogatif, indéfini)
- la préposition et le groupe prépositionnel,
- l’adverbe,
- la conjonction (coordination, subordination).
2. La phrase:
- la phrase verbale et la phrase nominale,
- la phrase verbale simple et ses éléments obligatoires (groupe nominal et groupe verbal) et facultatifs,
- la forme positive ou négative de la phrase,
- les différents types de phrases (déclaratifs, interrogatifs exclamatifs, impératifs)
- phrase active et phrase passive.
3. Coordination et subordination dans la phrase (proposition relative, proposition complétive).
4. Les principales fonctions :
- sujet,
- complément direct et indirect,
 - complément de verbe (dont le complément d’objet), de nom, d’adjectif, de circonstance (notamment de temps
et de lieu),
- attribut,
- apposition.
5. Les principaux accords :
- du verbe avec le sujet, de l’attribut avec le sujet,
- du participe passé (avec être, avec avoir),
- du déterminant et de l’adjectif avec le nom dans le groupe nominal.
III. Conjugaison
- verbe à l’infinitif et verbe conjugué,
- radical et terminaison,
- pronoms de conjugaison,
- auxiliaires de conjugaison (être, avoir),
- forme simple et forme composée du verbe conjugué,
- les temps du verbe : présent, imparfait, futur, passé simple, passé composé, plus-que-parfait,
- les modes : indicatif, subjonctif, conditionnel, impératif,
- participe passé, présent,
- conjugaison active, passive.
IV. Vocabulaire
- le mot simple et le mot dérivé (radical, préfixe, suffixe), le mot composé, la locution,
- le champs lexical, la famille de mots,
 - les principales caractéristiques des noms (nom commun et nom propre) et leur rôle dans le fonctionnement de
la langue,
- homonymes et synonymes,
- mots de sens contraire,
- classe de mots et éléments d’une classe,
- niveaux de langues.
 Il importe de se rappeler que le contenu grammatical est nécessairement sommaire et ne se conçoit que comme
un cadre destiné à permettre la mise en place des bases indispensables à un travail d’approfondissement et de
consolidation du français. Ce travail doit se faire au lycée de huit ans dans le secondaire (de la 5 e à la 8e).


5. Civilisation française
 A une époque où les étudiants réclament une certaine pertinence, l’enseignement de la civilisation française ne
peut plus se réduire à une revision encyclopédique des courants artistiques et littéraires ou à une compilation
fastidieuse de chiffres et de dates. Ainsi, la part réservée habituellement à l’histoire et à la littérature sera, sans
être totalement éliminée, considérablement restreinte.


6. Résumé
 Le choix de documents utilisés en classe, la sélection de contenus ainsi que la manière de les présenter et la
façon dont les apprenants les intègrent (stratégie d’apprentissage) sont des questions que se posent généralement
tous les concepteurs de programmes. Dans le même ordre d’idées, il fallait élaborer les programmes
d’enseignement du français langue étrangère dans les lycées de huit ans. Au moment du lancement du
programme, il y avait des difficultés à trouver une adéquation entre la réalité (faute d’expériences de ce type
d’école secondaire) et la théorie (programmes déjà existants au niveau mondial).
 Une des priorités des nouveaux programmes d’études est de répondre aux besoins de communication au sens le
plus large. En outre, le nouveau programme suit les objectifs spécifiques répartis en unités ; les objectifs à
atteindre sont programmés sur les huit années de formation. Il s’agit de développer la personnalité de l’apprenant
et ses capacités personnelles en vue de communiquer. Dans de nombreux programmes communicatifs, on
demande aux apprenants de passer d’un fait divers, des consignes ou d’un récit oral ou écrit à une scène mimée,
un dessin, d‘un texte lu ou écouté à un tableau ou un graphique à compléte, etc. On retrouve aussi le passage
inverse d’un tableau ou d’un graphique ou une histoire en images à un récit à dire ou a écrire, celui d’une vidéo
ou d’une série de photos à un commentaire oral, etc. Dans le nouveau programme, il s’agit de savoir comment
évaluer les capacités des apprenants à mobiliser leurs compétences de communication et comment pratiquer
l’évaluation. On sait qu’un programme communicatif doit prévoir, quelque temps après la fin du cursus (c’est-à-
dire après huit années), la possibilité d’effectuer cette évaluation. Ainsi, l’élaboration de ce programme
communicatif a pour but de développer chez l’apprenant les capacités d’autonomie lui permettant de gérer seul
son apprentissage.

				
DOCUMENT INFO