Toma

							Milé dámy a vážení páni

                        Pokladám si za česť, že som bol požiadaný vedením našej fakulty, aby som
sa zamyslel nad v7vojom a postavením chémie na našej fakulte. Takúto požiadavku nemožno
odmietnuť a tak budete musieť mať so mnou chvíľu strpenia. Dovoľte mi teda začať niekoľkými
významnými dátumami:

1945 – začiatok vyučovania chémie – pedagogické kombinácie: František Valentín, Josef Trtílek,
Mikuláš Gregor

1948 – Chemický ústav , stredoškolský prof. Miloslav Dillinger a študent M-Ch Jaroslav Leška

1950 – Katedra chémie – chémia ako samostatný odbor

1955 – Katedra organickej chémie a biochémie (prof. Mikuláš Furdík), Katedra analytickej chémie

     (Prof. Samuel Stankoviansky), Katedra anorganickej a fyzikálnej chémie (prof. Miloslav

     Dillinger),

1957 – Laboratórium chémie (Furdík, Stankoviansky, Sutoris, Gáplovský)

1965 – Katedra fyzikálnej chémie (doc. Ľudovít Treindl)

1965 – Katedra biochémie (doc. Ladislav Kováč) 1970-1974

1968 – Katedra jadrovej chémie (Doc. Peter Drienovský, doc. Fedor Macášek)

1977 – Kabinet vyučovania chémie (doc. Štefan Hollý)

2003 – Katedra fyzikálnej a teoretickej chémie (prof. Miroslav Urban)




 Chémia sa začala na fakulte prednášať už od r. 1945, ale iba v rámci iných odborov a za výraznej
pomoci takých osobností z STU, ako boli Prof. František Valentín, Prof. Josef Trtílek a Prof. Mikuláš
Gregor. Ako samostatný predmet štúdia ako aj vedný odbor vznikla až v r. 1948, keď bol založený
Chemický ústav, ktorého riaditeľom sa stal bývalý stredoškolský učiteĺ, prof.Miroslav Dillinger
a jediným asistentom bol Jaroslav Leška, ktorý študoval kombináciu matematika-chémia a asistentom
sa stal ešte pred ukončením svojho štúdia. V r. 1950 sa z Chemického ústavu PRIF UK stala Katedra
chémie PRIF UK. K ďaľšiemu rozvoju chémie došlo v r. 1955, kedy na podnet viacerých , vtedy
mladých, organikov (RNDr. Viktor Sutoris, RNDr. Pavol Hrnčiar, RNDr. Jaroslav Leška) i analytikov
(RNDr P. Černý, Ing. V. Podaný, RNDr. P. Majer a RNDr. R. Rusina) sa podarilo na fakultu dostať prof.
Ing. Mikuláša Furdíka a prof. Samuela Stankovianskeho, ktorí sa stali vedúcimi novovzniknutých
katedier organickej chémie a biochémia a katedry analytickej chémie. Vtedy vznikla aj Katedra
anorganickej a fyzikálnej chémie, na ktorej, vďaka prof. Dillingerovi vzniklo neskôr aj oddelenie
jadrovej chémie. V r. 1957 vzniklo Laboratórium chémie, neskôr Chemický ústav UK (1968), krorého
prvým vedúcim sa stal prof. Furdík, ktorého po jeho smrti vystriedal prof. S. Stankoviansky.
Laboratórium chémie i Chemický ústav UK bol pôvodne založený, ako servisné pracovisko chemických
katedier na ktorom sa mali sústreďovať aj aj drahšie prístroje slúžiace všetkým chemikom. Ako ďaľšia
sa (1965) z pôvodnej katedry anorganickej chémie a fyzikálnej chémie vyčlenila katedra fyzikálne
chémie (1965), ktorej vedúcim sa stal Prof. RNDr. Ľubomír Treindl. V roku 1965 vznikla taktiež
samostatná katedra biochémie a jej prvým vedúcim sa stal maldý absolvent Karlovej Univerzity, doc.
Ladislav kováč. Táto katedra mala v ďaľšom období veľmi pohnuté osudy – v r. 1970 po vynútenom
odchode doc. Kováča a viacerých jeho spolupracovníkov z fakulty bola zrušená a pričlenená naspäť
ku katedre organickej chémie. V r. 1974 bola znovu vytvorená a neslávnym externým vedúcim bol
doc. J. Zelinka a neskôr doc. J.Kozák. Ako posledná samostatná katedra vznikla v r. 1968 katedra
jadrovej chémie, ktorej vedúcim na krátku dobu bol doc. Peter Drienovský, neskôr sa jej vedúcim
(1970) stal mladý absolvent Moskovskej štátnej univerzity, doc. Fedor Macášek. Ešte neskôr, v. r.
1977 sa z Katedry anorganickej chémie ktorej vedúcim už bol prof. Jozef Masár, s vyčlenil samostatný
Kabinet vyučovania chéme s vedúcim doc. Štefanom Hollým. Snáď posledná zmena na chemickej
sekcii, ak nepočítam prechosd Chemického ústavu naspäť na fakultu (1987), bol v r. 2003 vznik
Katedry fyzikálnej a teoretickej chémie, čo sa stalo pod vedením prof. Miroslava Urbana .

 Predpokladám, dámy a páni, že máte už dosť dátumov a preto teraz na inú tému. Pre väčšinu
z prítomných chcem pripomenúť, že chemické pracoviská boli zriaďované v objektoch tak
vzdialených chémii , ako boli byty (biochémia na Sasinkovej ulici) alebo budova gymnázia na Kozej,
potom Šmeralovej a teraz opäť Kozej ulici. Mladí učitelia (Sutoris, Hrnčiar, Leška, Gvozdjaková, Masár,
Mocik, Milička, Miadoková, Treindl, Rusina, Černý, Majer, Jackuliak) museli prebudovať priestory na
laboratória a zháňať základné vybavenie v rôznych fabrikách a voziť ho na miesto určenia v nimi
ťahaných vozíkoch. Ešte aj na začiatku môjho pôsobenia (1960) sme mali sklad jedov v pôvodnej
domovníkovej špazi a príručný sklad rozpúšťadiel v jeho pôvodnej kúpelni. Napriek takýmto
podmienkam sa robila , vďaka skúseným osobnostiam niektorých vedúcich a entuziazmu mladých, na
svou dobu dobrá chémia.

Katedra anorganickej chémia nemala spočiatku šťastie na vedúceho, ktorý by bol vedeckou
osobnosťou. Jej výskum bol ovplyvnený prof. Gregorom a robila sa, povedal by som, klasická
anorganická aluminosilikátová technológia. Výrazná zmena nastala vznikom skupiny zaoberajúcej sa
štúdiom polyvanadičnanov a peroxovanadičnanov a neskôr bioanorganickej chémie(Schwendt,
Žúrková, Sivák a neskôr aj doc.Pavelčík), ktorá má veľmi dobré medzinárodné renomé. Významné
výsledky sa dosiahli aj v anorganickej materiálovej chémi a chémii supravodičov (Fajnor, Jesenák
,Plesch). V poslednom čase sa výskum na katedre rozšíril aj do oblasti kvantovej chémie (Noga).

 Katedra organickej chémie mala šťastie, že jej prvým vedúcim sa stal „baťovec“ s výraznou
skúsenosťou tak z výskumu, ako aj výroby, prof. Ing. Mikuláš Furdík. Ako baťovec zameral výskum
tak, aby sa získali aplikačné výsledky , teda insekticídy, pesticídy a pod. Dokonca aj chémia ferocénu
u nás bola iniciovaná jeho nápadom, že tieto látky by mohli mať uplatnenie v chémii farbív a farebnej
fotografii. Výraznou samostatnou osobnosťou bol prof. Hrnčiar, ktorý sa najskôr zameral na prípravu
antikolaguantov na báze 1,3-indandiónov a neskôr na štúdium syntézy a reaktivity cyklických 1,3-
diketónov. Samorastom bol doc. Jaroslav Leška, ktorý najskôr študoval reaktivitu a mechanizmus
hydrolýzy esterov halogénkyselín a neskôr sa stal zakladateľom slovenskej kvantovej chémie.
V súčasnosti sa dosiahli významné výsledky v oblasti katalýzy a to tak prechodnými kovmi, ako aj
organokatalyzátormi tak za tradičných, ako aj netradičných podmienok (ionové kvapaliny, mikrovlnné
žiarenie, ultrazvuk) (Šebesta, Mečiarová, Toma), ako aj vo výskume smerujúcom do organickej
materiálovej chémie(Zahradník, Putala, Magdolén) a rozvíja sa aj bioorganická chémia.

Pre katedru analytickej chémie bolo šťastím, že prvým vedúcim bol prof. Samuel Stankoviansky, žiak
prof. Heyrovského, ktorý priniesol na katedru polarografiu a to z priemyslovky v Banskej Štiavnici.
Prof. Stankoviansky mal cit pre nové metódy a tak orientoval svojho diplomanta, neskoršieho,
predčasne zosnulého, prof. Dušana Kanianského do oblasti elektroforetických metód a špeciálne
izotachoforézy v ktorej oblasti získala fakulta svetovo významné výsledky a to tak vo vývoji zariadení,
ako aj vo vývoji nových metód. Na tejto katedre sa neskôr začala úspešne rozvíjať aj kvapalinová
chromatografia (Hutta ) a atomová absorpčná spektoroskópia (Vačoková, Žemberyová).

Poznánka: Tak prof Furdík, ako aj prof. Stankoviansky boli slobodní a nároční učitelia. Prof furdík
skúšal hneď od rána a tak dôkladne, že skúška jedného, či dvoch študentov sa skončila až na obed.
Diplomantov prišiel kontrolovať (vždy s novými nápadmi) aj v sobotu večer, či nedeľu predpoľudním.
Prof. Stankoviansky zvykol skúšať poobede a nebolo nezvyklé, že skúška skončila až večer s typickou
vetou: “ Kolegáčkovia, ja by som vám tie trojočky aj zapísal, nuž ale čože je to za známku – prídte ešte
raz.“ Prof. Furdík bol veĺký znalec umenia ale úplne oddaný iba výskumu. Prof. Stankoviansky bol
najmä znalec umelcov a tak trochu bohém, ktorému občas pred výplatou chýbali korunky.

Katedra fyzikálnej chémie sa stala, vďaka prof. Treindlovi, a neskôr aj prof. Adamčíkovej a prof.
Ševčíkovi významným, svetovo uznávaným, pracoviskom v oblasti oscilačných reakcií (Belousova-
Žabotínskeho reakcia). Pod vedením prof. Holbu sa dosiahli úspechy pri štúdiu solvatácie zlúčenín
v rôznych rozpúšťadlách. Pod vedením prof. Urbana vznikla na celom svete vysoko uznávaná škola
„ab inítio“ metód kvantovej chémie, najmä v rozvoji metód efektov elektrónovej korelácie
a špeciálne metód spriahnutých klastrov (Urban, Kellő, Noga, Černušák, Neogrády).

Na katedre jadrovej chémie sa dosiahli významné výsledky dosiahli pod vedením prof. Macáška
a spol. ( Kopunec, Mikolaj, Rajec , Švec) v oblasti separácie uránu a iných rádionuklidov v dvojitých
emulziách a na zakotvených membránach, ako aj štúdiu radiačnej stability nitrobenzénových
a tetrachlórometánových roztokov dikarbolidu kobaltnatého a koronandov a výskumom v oblastti
interakcii rozpúšťadlo-rozpustená látka ( solute-solvent interaction).

 Na katedre biochémie vznikol okolo prof. L. Kováča vynikajúci kolektív dosahujúci významné
výsledky v oblasti štúdia metabolických procesov spojených s premenami energie, teda
bioenergetiky na modelových organizmoch, ktorými boli baktérie Escherichia Coli a kvasinky
Saccharomyces cerevisiae. Po normalizácií bol však tento kolektív rozbitý a spolu s prof. Kováčom
museli odísť, resp.odošli aj jeho spolupracovníci (Kužela, Kollarov, Šubík,Žuchová-Gbelská, Greksák,
Šmigáň). Počas vedenia katedry doc. Zelinkom a doc. Kozákom bol výskum na katedre venovaný
hlavne priemyselným producentom antbiotík. Z tohoto sa vyčleňoval Dr. Turňa, ktorý zaviedol, ako
prvý na Slovensku rekombinantné techniky DNA. Výnimkou bol taktiež výskum oxidoreduktáz
a enzýmov metabolizmu DNA producentov antibiotík vedený prof. M. Kollarovou . Po r. 1989 sa na
katedru vrátil prof. Kováč i prof.Kollarov , pridal sa prof. Nosek a obnovil sa na katedre výskum
bioenergetiky ale s využitím širšieho súboru kvasiniek. Zo skupiny prof. Kollarovej vyšli doc.
Mikušová a doc. Horváth, ktorých výskum je zameraný na štúdium mykobaktérii a trypazomatíd.

 Po založení Laboratória chémie PRIF UK bo výraznou osobnosťou Ing. Milan Livař, špecialista
v oblasti spektrálnych metód a majster na opravu všetkých prístrojov. U neho získal prvé skúsenosti
aj prof. A. Gáplovský, ktorý dosiahol významné výsledky v oblasti organickej fotochémie a štúdiu
fluorescencie organických zlúčenín a ktorý je taktiež majster všetkých remesiel. Významný pokrok
výskumu v oblasti plynovej chromatografie na Chemickom ústave PRIFUK nastal príchodom Ing. J.
Hrivnáka a Ing. L. Sojáka. Zatiaľ čo prvý z nich mal viac záujem iba o praktické využitie tejto metódy,
prof. Soják sa interesoval aj o jej vylepšenie. On a jeho spolupracovníci boli jednými z prvých na
svete, ktorí zaviedli používanie kvapalných kryštálov na modifikáciu stien kapilárnch kolón, čím sa
zvýšila selektivita tejto metódy až o 4 poriadky. V súčasnosti rozširujú jej využitie na riešenie
environmentálnych problémov (doc. Ostrovský, Dr. Kubinec). Po príchode pracovníkov
z Farmaceutickej fakulty UK sa tu začal rozvíjať aj štúdium vplyvu xenobiotík na fotosyntézu (
Dr.Králová, Dr. Šeršeň) a kvantová chémia (doc. Baňacký, Dr. Szőcz)
Ešte krátka poznámka k pedagogike. Jednoznačne možno povedať, že sme vychovávali absolventov
chémie na úrovni doby. Nikto z tých, čo odišli do zahraničia nemal problém dobre sa uplatniť.
Dovolím si povedať, že aj teraz študent chémie, ak chce, tak dostane veľmi dobrý základ pre svoju
ďalšiu kariéru v chémii.

Môžeme si taktiež položiť otázku čo znamenajú chemické pracoviská pre fakultu. Myslím si, že niet
pochýb o tom, že aj vďaka chemikom je fakulta vo svete známa a vo svetových dátabazach výrazne
prispieva k renomé Univezity Komenského. Vyplýva to aj z analýzy ARRA podľa ktorej je na našej
fakulte naj vyššia koncentrácia najlepších slovenských chemikov. Prispeli chemici aj nejako ináč
k rozvoju fakulty? Myslím si, že áno a to získavaním projektov v Rámcových programovch EU ,
získaním Centier excelencie a pod. Spomente si , prosím vás taktiež na tie obdobia fakulty, keď boli
dekanmi chemici – Sutoris (začiatok výstavby areálu v Mlynskej doline za jeho dekanovania
a ukončenie keď bol prorektorom), Macášek, moja maličkosť, Gáplovský.

Dovolím si zhrnúť. Začínali sme z ničoho, nemali sme skoro žiadne prístroje, čisté chemikálie boli pre
nás prakticky nedostupné, bol problém dostať sa k zahraničnej literatúre a cesty na zahraničné
konferencie boli skoro vylúčené. Ale aj za takýchto podmienok chemici dosahovali slušné výsledky,
lebo platilo a stále platí „Kto chce, ten si cestu nájde“. Pri všetkej biede bola minulosť v jednom
lepšia. Kto už prišiel študovať chémiu, alebo učiteľstvo chémie, tak mal o štúdium skutočne záujem
a nechodil na vysokú školu iba kvôli diplomu. Keďže sa nedalo do zahranižia cestovať a dvojité
zamestnania neboli možné, tak zostávali talentovaní mladí ľudia doma a venovali sa iba svojej vede.
Po 89-tom roku sa podmienky na vedeckú prácu zlepšili a väčšina chemických pracovísk produkuje
veľmi dobré vedecké výsledky. Niečo sa však zmenilo aj k horšiemu. Záujemcov o štúdium chémie,
ale aj pedagogických kombinácií s chémiou ubúda a z nich je veľa takých, ktorí chcú mať iba
vysokoškolský diplom. P o otvorení hraníc, špeciálne po vstupe do EU sa bohatšie zahraničie stalo
veľkým lákadlom pre talentovaných mladých ľudí. Nebezpečná je aj možnosť mať viacero zamestnaní
– pre zabezpečenie rodiny je to niekedy potrebné, ale na dosahovanie vedeckých výsledkov to má
obvykle zlý vplyv. Riešenie týchto problémov je veľkou výzvou pre mladú generáciu fakultných
chemikov – a nielen chemikov.




Štefan Toma, September 2010,