EKONOMIKA PODNIKU by RgXmR4kd

VIEWS: 0 PAGES: 76

									        UNIVERZITA JANA AMOSE KOMENSKÉHO PRAHA
        magisterské kombinované štúdium – študijný odbor

                      ANDRAGOGIKA




              EKONOMIKA PODNIKU
                      (prednáška)




               LETNÝ SEMESTER 2011/2012



PREDNÁŠAJÚCI: Doc. Ing. PREČUCH Stanislav, CSc

                          PRAHA


                               1
                1. PODNIKOVÉ HOSPODÁRENIE
1.1. PODSTATA PODNIKU A PODNIKANIA



      Podnik:

          Obchodný     zákonník      –   Podnik   je inštitúcia vytvorená
           k podnikateľskej činnosti. V našom obchodnom zákonníku je podnik
           definovaný ako súbor hmotných, osobných a nehmotných zložiek
           podnikania;

          k podniku náležia veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria
           podnikateľovi a slúžia k prevádzkovaniu podniku alebo vzhľadom
           k svojej povahe majú tomuto účelu slúžiť;

          Synek – organický súbor ľudí (podnikateľ a ďalší pracovníci) a
           vecných prostriedkov (výrobné prostriedky ako stroje, budovy,
           suroviny, peniaze) vytvorený na trvalé uspokojovanie cudzích
           potrieb zaúčelom dosahovania zisku


          Sedlák – ekonomicky a právne samostatná podnikateľská jednotka,
           ktorej základnými znakmi sú:
                      o kombinácia výrobných faktorov (každá podnikateľská
                         činnosť musí byť vybavená výrobnými faktormi a ich
                         vhodná kombinácia ich umožní zhodnotiť – reťazec
                         „výrobné faktory→tovar →zisk)
                      o právna samostatnosť (umožňuje podniku vstupovať do
                         právnych vzťahov voči ostatným podnikateľským
                         subjektom. Formálnym dôsledkom právnej subjektivity
                         je zápis väčšiny podnikov do obchodného registra.
                         Právna subjektivita podnikov, ktoré nemajú túto
                         povinnosť, je determinovaná živnostenským alebo
                         inými druhmi oprávnení.)
                      o ekonomická samostatnosť (prejavuje sa v nezávislom
                         rozhodovaní o majetku a činnosti podniku pri
                         zachovaní právnych noriem)


      Podnikanie:      -    obsahuje    hľadanie,    objavovanie   a využívanie
      podnikateľských príležitostí k vyplňovaniu medzier na trhu, podnikateľské
      rozhodnutia o znovurozdelení disponibilných zdrojov a prekonávania
      tradičných stereotypov. Vyžaduje iniciáciu a zavádzanie nových riešení
      a ďalej ochotu a pripravenosť podnikateľa prevziať nevyhnutné
      podnikateľské riziko, ktoré môže byť spojené s ekonomickým úspechom.

                                     2
Podnikanie je charakterizované niekoľkými podstatnými rysmi. Jedná sa o:

 Snahu o dosiahnutie zisku, t.j. prebytku výnosov nad nákladmi →
  základný motív podnikania;

 Dosahovanie zisku k uspokojovaniu potrieb zákazníkov → záujmy,
  požiadavky, potreby, preferencie a iné;

 Uspokojovanie potrieb zákazníkov podnikateľom svojimi produktami
  prostredníctvom trhu, čo vedie k tomu, že musí čeliť riziku;

 Počiatočný vklad podnikateľa do svojho podniku, a to kapitál.

Podnikateľ:       → je rozhodujúcim faktorom hospodárskeho rozvoja.
Činnosť úspešného podnikateľa je založená na vysokej kvalifikácii,
odbornosti, informovanosti a na systematickom cieľavedomom úsilí. Je to
teda človek so špecifickými osobnostnými rysmi a vlastnosťami a k týmto
charakteristikám sa niekedy pridáva i schopnosť riadiť a byť vedúcou
osobnosťou.

Podľa nášho obchodného zákonníka je podnikateľom:

a) Osoba zapísaná v obchodnom registri,

b) Osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia,

c) Osoba podnikajúca na základe iného ako živnostenského oprávnenia
   podľa zvláštnych predpisov,

d) Fyzická osoba prevádzkujúca poľnohospodársku výrobu a je zapísaná
   do evidencie podľa zvláštneho predpisu,

e) Zahraničné osoby majúce právo podnikať v zahraničí.

Podnikateľ zodpovedá za rozhodnutia:

    Predmetu podnikania,

    Prečo a aké produkty a pre koho vyrábať,

    Na akom trhu predávať,

    Koľko a akých produktov vyrábať,

    S akými zdrojmi a s akou ich alokáciou (rozložením) podnikať,

    Ako podnikať.



                               3
   V nadväznosti na modernú teóriu podnikania možno chápať podnikanie ako
praktické využívanie podnikateľských príležitostí, ktoré vznikajú v dôsledku
nerovnováhy na trhu. Je to súbor podnikateľských aktivít, ktorými sa zabezpečuje
prechod k rovnovážnemu stavu na vyššej úrovni.
   Podnikanie ako tvorivá ľudská činnosť má určité charakteristické znaky, ktorými
sa odlišuje od iných druhov ľudských činností. Sú to:
    samostatnosť konania hospodárskych subjektov
    iniciatívnosť
    smelosť a vynaliezavosť
    novátorstvo v riešení neštandardných úloh a pri dosahovaní cieľov
    schopnosť rozhodovať v podmienkach neistoty
    ochota preberať a znášať hospodárske riziká

   Pre úspešnú podnikateľskú činnosť musia byť vytvorené subjektívne a objektívne
predpoklady, ktoré by mali v praxi vytvárať organicky súvisiaci celok.

1. Objektívne predpoklady podnikania – sú vytvárané najmä trhovou ekonomikou,
ktorá stimuluje podnikanie tým, že umožní využiť ekonomické príležitosti všetkým
tým, ktorí chcú v uvedenom odbore podnikať. Objektívne predpoklady podnikania
stimulujú:
     vonkajšiu podnikavosť = schopnosť objaviť alebo vytvoriť a efektívne využiť
       podnikateľské príležitosti, ktoré vzniká na trhu z interakcií medzi
       podnikateľom, zákazníkmi, konkurentmi, finančnými partnermi, kooperujúcimi
       podnikmi a pod.
     vnútornú podnikavosť = schopnosť podnikateľov odhaľovať a využívať vnútro
       firemné podnikateľské príležitosti v jednotlivých častiach transformačného
       procesu (výroba, predaj, obstarávanie, technický rozvoj, personalistika a pod.).
       Vnútorná podnikavosť vytvára predpoklady pre rozvoj vonkajšej podnikavosti,
       nakoľko sú obe úzko prepojené a vzájomne sa prekrývajú.

2. Subjektívne predpoklady podnikania – individuálne vlastnosti na realizovanie
určitého druhu podnikania. Závisia od človeka, jeho schopností, pripravenosti,
motivácie na podnikanie. Osobnostné rysy, ktoré by mal mať každý podnikateľ:
- potreba presadiť sa v kolektíve
- prirodzená autorita a prevaha
- schopnosť podstupovať riziká
- pozitívna predstava o sebe
- iniciatívnosť a nezávislosť
- schopnosť riešiť problémy
- optimistický pohľad do budúcnosti
- stanovovanie si náročných cieľov a snaha realizovať ich


 1.2. CIELE A FUNKCIE PODNIKU

   Podniky existujú preto, aby vyrábali a distribuovali výrobky a poskytovali služby
zákazníkom a tiež uspokojovali potreby všetkých ostatných, ktorí sú s vývojom
podniku spätí. To je ich hlavné poslanie. Podniky boli niekým založené a tada

                                          4
niekomu patria. Podniky boli vytvorené preto, aby tzv. vyrábali peniaze. Podniky,
rovnako ako jednotlivci vo svojom chovaní sledujú určitý cieľ:

Cieľ podnikania:

    Maximalizácia hodnoty podniku → maximalizácia hodnoty majetkov vlastníkov;

    Podnik hospodári efektívne, keď zväčšuje bohatstvo vlastníkov podniku.

   Snahy po zvyšovaní hodnoty majetkov vlastníkov podniku nemožno oddeliť od
   spoločenského poslania podniku, ktoré spočíva v systematickom zvyšovaní úžitku
   pre zákazníkov a ostatných. Mimo nich patria mimo zákazníkov i iné osoby
   a organizácie v okolí podniku, späté s podnikom, ale i zamestnanci podniku. Na
   obrázku 1.1. sú uvedené záujmové skupiny, ktoré svojimi potrebami
   a požiadavkami ovplyvňujú činnosti a vývoj podniku.




                             AKCIONÁRI


   ZÁKAZNÍCI                                           ZAMESTNANCI

                            PODNIK
   DODAVATELIA                                            ŠTÁT A OBCE

                              MANAŽMENT




   Obr. 1.1.: Podnik a záujmové skupiny



     V súlade s obecným cieľom podnikania je nevyhnutné určiť a upresňovať
   sústavu čiastkových cieľov:

    Dlhodobých i krátkodobých,

    Ekonomických,

    Technických,

                                          5
 Sociálnych,

 Cieľov funkčných oblastí,

 Cieľov organizačných jednotiek podniku.

Pri stanovení čiastkových cieľov je nutné vychádzať zo súvislostí podstatného
okolia, vykonať rozbor vlastných predpokladov a nedostatkov, rešpektovať
pravidlá podnikania stanovené a kontrolované štátom, mať neustále na pamäti, že
podnikanie je spojené s rizikom a že prebieha v čase. Čiastkové ciele musia byť
v súlade s nadriadenými cieľmi, s obecnými cieľmi podnikania.

   Svoje ciele uskutočňuje podnik svojou činnosťou. Tá sa môže líšiť podľa
charakteru podniku, podľa odvetvia, podľa veľkosti, podľa právnej formy a pod.
Jednotlivé činnosti podniku sa potom členia do skupín činností, ktoré sa označujú
ako podnikové funkcie. Medzi hlavné podnikové funkcie priemyslového podniku
patria:

a) Predajná → vyčlenené činnosti spojené s predajom výrobkov a služieb

b) Výrobná → zhotovovanie výrobkov; u nevýrobných podnikov –prevádzková

c) Zásobovacia → získavanie surovín,            materiálov,   súčiastok,   príjem,
   skladovanie, odovzdávanie do výroby

d) Personálna → zaistenie spolupracovníkov, ich hodnotenie, rast               ich
   kvalifikácie, systémy odmeňovania, pracovné podmienky

e) Finančná → obstarávanie potrebného množstva finančných zdrojov, použitie
   FZ k obstarávaniu potrebných majetkov a k úhrade výdajov na činnosť P,
   rozdeľovanie zisku, všetky finančné operácie pri založení podniku, pri
   rozširovaní podniku, pri fúzii, sanácii a likvidácii podniku

f) Vedeckotechnická → aplikovaný výskum, technický vývoj, príprava výroby,
   realizácia výsledkov uvedených fází VTP u výrobcu nových technických
   prostriedkov a u užívateľov

g) Investičná → zaistenie potrebného dlhodobého majetku

h) Správa → napr. controling, plánovanie, účtovníctvo, štatistika, právna činnosť,
   vnútorný audit




                                      6
1.3. ZNAKY PODNIKU

      Každý podnikateľský subjekt sa vyznačuje znakmi, ktorých znalosť veľmi
      prospieva k správnemu riadeniu podniku. Medzi znaky podniku môžeme
      zaradiť nasledujúce:

   1. Podnik je obklopený okolím:

            Geografické okolie

            Technologické okolie

            Sociálne okolie

            Politické a právne okolie

            Ekonomické okolie

            Ekologické okolie

            Etické okolie

            Kultúrne – historické okolie

   2. Podnik sa skladá z prvkov:

            Každý výrobný proces má vstupy i výstupy

            Prvotné vstupy nie sú výstupom výroby (prírod. Z, riadiaca práca)

            Kapitálové vstupy – sú výstupom výroby

   3. Podnik má cieľové chovanie:

            Podnikateľ určuje ciele podnikania, ktorými sa riadi činnosť P

            Hlavné ciele musia poznať všetci ZAM P

   4. Podnik má určitú štruktúru:

            Prvky P sú v určitom vzájomnom vzťahu

            OŠ P musí byť taká, aby umožňovala efektívnu činnosť

   5. Podnik musí byť dynamický:

            Aktívne jednanie, systemat. uskutočňovanie inovácií

   6. Podnik má sociálny (spoločenský) charakter:

            P je súčasť ľudskej spoločnosti
                                         7
             Z hľadiska spoločnosti plní P svoj účel tím, že vyrába výrobky či
              poskytuje služby zákazníkom

             Dôležité sú dobré vzťahy s okolím i manažérov k ZAM

    7. Dianie podniku je možné sledovať zo štyroch rôznych hľadísk:

             z hmotne energetického hľadiska (vstupy, výstupy trhu)

             zo sociálneho hľadiska (medziľudské vzťahy v P)

             z komunikačného hľadiska (prenos informácií medzi P a okolím)

             z hodnotového hľadiska (finančná stránka podnik. diania)



1.4. TYPY PODNIKOV

       Podniky je možné klasifikovať podľa mnohých hľadísk, z ktorých
       najdôležitejšie sú nasledujúce:

 1.Podniky podľa právnej formy:

              Klasifikácia podnikov podľa právnej formy má význam napríklad pre
              určenie kapitálového rizika (neobmedzené alebo obmedzené
              ručenie), možností financovania, daňového zaťaženia, povinností
              prechádzať auditom a publikovať niektoré skutočnosti. Pri voľbe
              právnej formy je nutné zvážiť prednosti a nedostatky právnych
              foriem. Voľba právnej formy býva obvykle kompromisom. Podľa
              právnej formy sa podniky spravidla členia na:

                  Podniky jednotlivca (obvykle živnosť)

                  Obchodné spoločnosti

                           Osobné spoločnosti – verejná obchodná spoločnosť,
                            komoditná spoločnosť

                           Kapitálové spoločnosti – s.r.o., a.s.

                  Družstvá




                                        8
      2.Podniky podľa sektorov a hospodárskych odvetví:

                Sektorom sa rozumie časť NH, do ktorej je NH podľa určitého
                hľadiska rozčlenené:

                a) Sektor verejný

                   Sektor súkromný

                   Sektor zmiešaný

                b) Sektor primárny

                   Sektor sekundárny

                   Sektor terciálny

                c) Sektoru poľnohospodárskeho

                   Sektoru priemyslu

                   Sektoru služieb

  V ČR (SR) sa hospodárske odvetvia klasifikujú podľa Odvetvovej klasifikácie
ekonomických činností (OKEČ), kde sa:

      Poľnohospodárstvo člení do 3 odvetví ( poľnoh. poľovníctvo, lesníctvo,
       rybolov)

      Priemysel do 17 odvetví (priemys. palív, stroj., priem. potravín atď.)

      Služby do 9 odvetví – (napr. doprava,peňažníctvo a poisťovníctvo, školstvo)



   3.Podniky podľa veľkosti

   Podľa veľkosti je možné členiť podniky na veľké, stredné a malé. Kritériom
takéhoto triedenia môže byť napríklad:

    Počet zamestnancov

    Ročný obrat

    Ročný obrat na zamestnanca

    Ročná pridaná hodnota na zamestnanca

    Veľkosť majetku alebo kapitálu

    Ročný zisk
                                          9
    Postavenie na trhu



V ČR (SR) sa v súčasnej dobe používa kombinované kritérium, a to počet
zamestnancov a výška obratu. Takto sa delia podniky na:

    Malý podnik – menej ako 100 ZAM a roč. obrat do 30 mil. Kč;

    Stredný podnik – menej ako 500 ZAM a RO menej ako 100 mil. Kč;

    Veľký podnik - všetky ostatné



V niektorých štátoch EU sa používa iba hľadisko podľa počtov ZAM, a to:

    Mikropodniky – 1 – 9 ZAM

    Malé podniky – 10 – 99 ZAM

    Stredné podniky – 100 – 499 ZAM

    Veľké podniky – viac ako 500 ZAM.



    4.Podniky podľa prevládajúceho výrobného faktoru

Klasifikácia podľa prevládajúceho výrobného faktoru vychádza z toho, ktorý výrobný
faktor má najväčší podiel na veľkosti celkových nákladov. Prevládajúcemu
výrobnému faktoru je potom treba venovať zvláštnu pozornosť (existujú tiež
kombinácie). Jedná sa o:

    Pracovne náročné podniky (vysoký podiel mzdových nákladov)

    Investične náročné podniky (vysoký stav dlhodobého hmot. majetku )

    Materiálovo náročné podniky (vysoký podiel nákladov na suroviny a materiál)




                                        10
                             2. DANE A POISTENIE
 2.1. Základné daňové pojmy

       -   DAŇ     - je (v slovenskom práve) platba fyzických alebo právnických
           osôb, ktorá je vynútiteľná, nenávratná, spravidla neúčelová, zákonom
           určená a pravidelne sa opakujúca, a ktorú vyberá štát a orgány miestnej
           samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na
           úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným
           termínom splatnosti.
       -   DAŇOVÁ SÚSTAVA - Sústava či zoznam daní, ktoré sa vyberajú resp.
           môžu vyberať na sledovanom území, sa nazýva daňová sústava.
           Napríklad daňová sústava ČR a Slovenska bola veľmi podstatne zmenená
           v roku 1993.

      subjekt dane – fyzická alebo právnická osoba, ktorá je povinná platiť daň
      predmet dane (objekt dane) - to, na čo sa vzťahuje daň (napr. príjem)
      základ dane – hodnota, z ktorej sa vypočíta daňová povinnosť
      sadzba dane – nástroj, prostredníctvom ktorého sa z daňového základu
       vypočíta výška dane, môže byť určená pevnou sumou (daň z nehnuteľností),
       percentuálne (DPH), alebo kombináciou pevnej sumy a percenta (daň z
       cigariet)
      daňová sústava – je systém daní, platných v určitom období, na určitom
       mieste, legislatívne podložených.

 2.2. Klasifikácia daní

Dane možno rozlične deliť:

Delenie 1:   (podľa daňovej techniky):

      priama daň
      nepriama daň

Delenie 2:

      riadna daň
      mimoriadna daň

Delenie 3 : (podľa spôsobu vyberania):

      pravidelná daň
      nepravidelná daň

                                          11
Delenie 4:

      otvorená daň
      skrytá daň

Delenie 5 : (podľa spôsobu určenia základu dane):

      reálna daň (vecná daň, výnosová daň)
      personálna daň (osobná daň)

Delenie 6 : (podľa predmetu dane):

      výnosová daň v širšom zmysle
           o výnosová daň v užšom zmysle
           o dôchodková daň
      majetková daň v širšom zmysle
           o majetková daň v užšom zmysle
           o daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
      daň zo spotreby (spotrebná daň v širšom zmysle)
           o univerzálna (DPH)
           o selektívna (spotrebná daň v užšom zmysle)
      daň z motorových vozidiel
      iná daň

Delenie 7:   (podľa oprávneného subjektu dane):

      štátna daň
      miestna daň
   

Delenie 8 : (podľa určenia dane):

      všeobecná daň (univerzálna daň)
      účelová daň

Delenie 9:   (podľa spôsobu výpočtu):

      Progresívna daň
      Regresívna daň
      Rovná daň
      Daň z hlavy




                                         12
 2.3. Dane platné na Slovensku ( v ČR)



   2.3.1. Štátne dane

   a) Priame dane:

      daň z príjmov

K 1.1.2004 boli zrušené daň z darovania, daň z dedičstva, k 1.1. 2005(?) daň z
prevodu a prechodu nehnuteľností

   b) Nepriame dane (dane zo spotreby, spotrebné dane v širšom zmysle):

      univerzálne:
          o daň z pridanej hodnoty
      selektívne (spotrebné dane v užšom zmysle):
          o spotrebná daň z minerálnych olejov
          o spotrebná daň z vína
          o spotrebná daň z piva
          o spotrebná daň z liehu
          o spotrebná daň z tabaku a tabakových výrobkov

   2.3.2. Miestne dane

      daň z nehnuteľností (donedávna to bola štátna daň):
          o daň z pozemkov
          o daň zo stavieb
          o daň z bytov
      daň za psa
      daň za užívanie verejného priestranstva
      daň za ubytovanie
      daň za predajné automaty
      daň za nevýherné hracie prístroje
      daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta
      daň z motorových vozidiel (nahradila v roku (?)2005 štátnu cestnú daň)

   2.3.3. Daň z pridanej hodnoty (DPH)

Daň z pridanej hodnoty, skrátene DPH, je v súčasnosti vo svete základný typ
univerzálnej nepriamej dane a jeden z hlavných príjmov štátneho rozpočtu.

Všeobecným dôvodom zavedenia daní je príjem štátneho rozpočtu tej krajiny, na
území ktorej je vykonávaná ekonomická aktivita. Okrem zdaňovania príjmov
prostredníctvom priamych daní, je za pomoci DPH zdaňovaná aj spotreba.

Systém DPH funguje tak, že konečný spotrebiteľ daň predpísanú pre daný výrobok,
resp. službu zaplatí v cene výrobku, ale daň štátu v konečnom dôsledku „zaňho“

                                            13
odvedú všetci „členovia“ distribučného kanála prostredníctvom pomerne
premysleného systému platieb, ktorý zabezpečuje, že daň bude naozaj zaplatená za
každý tovar resp. služby, ktorých sa týka. Základ dane pritom tvorí všetko, čo
dodávateľ prijal, alebo má prijať od odberateľa alebo od inej osoby.

Ak napríklad koncový spotrebiteľ kúpi (je oprávnený nakladať s tovarom ako vlastník)
u maloobchodníka predmet za 3000 EUR (vrátane DPH 20 %, teda 500 EUR), tak
uvedených 500 EUR fyzicky zaplatí koncový spotrebiteľ maloobchodníkovi, ale do
štátneho rozpočtu túto sumu (500 EUR) fyzicky odvedú v konečnom dôsledku spolu
členovia distribučného kanála (napríklad výrobca + veľkoobchodník +
maloobchodník) ako tzv. platitelia dane rozličnými predpísanými platbami.

Pri zjednodušenom pohľade sa touto daňou v konečnom dôsledku vždy zaťažuje
hodnota (teda cena), o ktorú každý jednotlivý člen distribučného kanála zvýšil
hodnotu (teda cenu), ktorú zaplatil predchádzajúcemu členovi distribučného kanála
(napríklad veľkoobchodník maloobchodníkovi, keď mu predal daný predmet). Odtiaľ
pochádza názov „daň z pridanej hodnoty“.

Výška DPH spravidla závisí od výrobku resp. služby, na ktorú sa vzťahuje. Na
Slovensku v súčasnosti (2011) je výška dane stanovená na 20 % (základná sadzba),
no na lieky, medicínske potreby a knihy sa vzťahuje znížená sadzba 10 %. V rokoch
2004-2010 bola výška DPH 19 % (základná sadzba; pred rokom 2010 bola opäť
zavedená aj 10% sadzba). Pred rokom 2004 bola základná sadzba 20 % a znížená
14% (ale vzťahovala sa na iné položky ako dnes). V iných krajinách existujú často aj
tri a viac sadzieb DPH.

Nápad zaviesť DPH predstavil francúzsky ekonóm Maurice Lauré v roku 1954.
Prvýkrát na svete bola daň zavedená vo Francúzsku od 10. apríla 1954 pre veľké
spoločnosti, časom však bola rozšírená na všetky oblasti.

EURÓPA:

    Krajina     základná    znížená        označenie     názov dane v krajine
                    [2]
   Albánsko     20%      0%               TVSH       Tatimi mbi Vleren e Shtuar
                                                     Impost indirecte sobre la
   Andorra      4%                        ISI        prestació de serveis
                                                     empresarials i profesionals
                                                     Belasting over de
                                          BTW
                                                     toegevoegde waarde
   Belgicko     21%       12% a 6%        TVA
                                                     Taxe sur la Valeur Ajoutée
                                          MWSt
                                                     Mehrwertsteuer
                                                     Налог на добавленную
   Bielorusko   18%       10% a 0%        НДС / NDS стоимость / Nalog na
                                                     dobavlennuyu stoimost
  Bosna a
                17%                       PDV          Porez na Dodanu Vrijednost
Hercegovina
  Bulharsko     20%       7%              ДДС          Данък върху добавената

                                        14
   Krajina    základná        znížená         označenie       názov dane v krajine
                                                          стойност
  Cyprus      15%        8% a 5%          ΦΠΑ             Φόρος Προστιθέμενης Αξίας
  Česko       20%        10%              DPH             Daň z přidané hodnoty
  Čierna Hora 17%                         PDV             Porez na dodatu vrijednost
  Dánsko      25%                         moms            Merværdiafgift
  Estónsko    20%        9%               km              käibemaks
                                          ALV             Arvonlisävero
  Fínsko      23%        13% a 9%
                                          Moms            Mervärdesskatt
  Francúzsko 19,6%       5,5% a 2,1%      TVA             Taxe sur la valeur ajoutée
                         13% a 6,5%
                         (na ostrovoch
  Grécko      23%                         ΦΠΑ             Φόρος Προστιθέμενης Αξίας
                         30% až 13%,
                         6% a 3%)
                                                          Belasting toegevoegde
  Holandsko   19%        6%               BTW
                                                          waarde
  Chorvátsko 22%         10%              PDV             Porez na dodanu vrijednost
                                          CBL             Cáin Bhreisluacha (írsky)
  Írsko       21%        13,5%
                                          VAT             Value Added Tax (anglicky)
  Island      24,5%      7%               VSK             Virðisaukaskattur
  Kosovo      16%                         TVSH            Tatimi mbi Vlerën e Shtuar
  Lotyšsko    22%        10%              PVN             Pievienotās vērtības nodoklis
  Litva       21%        9% a 5%          PVM             Pridėtinės vertės mokestis

Luxembursko   15%        12% a 6%         TVA             Taxe sur la Valeur Ajoutée
                                                          Данок на Додадена
  Macedónsko 18%         5%               ДДВ
                                                          Вредност
  Maďarsko    25%        18% a 5%         ÁFA             általános forgalmi adó
  Malta       18%        5%               VAT             Taxxa tal-Valur Miżjud
  Monaco       %          %                         '
  Moldavsko   20%        5%               TVA       Taxa pe Valoarea Adăugată
                                          MwSt.     Mehrwertsteuer
  Nemecko     19%        7%
                                          USt.      Umsatzsteuer
                                                    Merverdiavgift (Bokmål) o
  Nórsko      25%        14%              MVA
                                                    meirverdiavgift (nynorsk)
  Poľsko      23%        8% a 5%          PTU/VAT   Podatek od towarów i usług
                                                    Imposto sobre o Valor
  Portugalsko 23%        13% a 6%         IVA
                                                    Acrescentado
  Rakúsko     20%        10%              USt.      Umsatzsteuer
  Rumunsko    24%        9%               TVA       Taxa pe valoarea adăugată
                                                    Налог на добавленную
  Rusko       18%        10% a 0%         НДС / NDS
                                                    стоимость / Nalog na

                                         15
    Krajina     základná        znížená        označenie  názov dane v krajine
                                                       dobavlennuyu stoimost
   San Maríno    %          %                          '
   Slovensko    20%        10%             DPH         Daň z pridanej hodnoty
   Slovinsko    20%        8.5%            DDV         Davek na dodano vrednost
   Spojené                                 VAT (Galés: Value Added Tax (Galés:
                20%        5%
kráľovstvo                                 TAW)        Treth ar Werth)
   Srbsko       18%        8% a 0%         PDV         Porez na dodatu vrednost
                                                       Impuesto sobre el valor
   Španielsko   18%        8%              IVA
                                                       añadido
                                           MWST        Mehrwertsteuer
                                           TVA         Taxe sur la valeur ajoutée
  Švajčiarsko 8%           3,8% a 2,5%
                                           IVA         Imposta sul valore aggiunto
                                           TPV         Taglia sin la Plivalur
   Švédsko      25%        12% o 6%        Moms        Mervärdesskatt
   Taliansko    20%        10%             IVA         Imposta sul Valore Aggiunto
                                                       Податок на додану
   Ukrajina     20%        0%              ПДВ
                                                       вартість
  Vatikán       0%         0%              IVA             Imposta sul Valore Aggiunto



Deň daňovej slobody :
je pomyselná hranica, ktorá rozdeľuje rok do dvoch období. V prvom zarábajú
daňovníci na pokrytie výdavkov vlády a ostatných inštitúcií štátu. Až o peniazoch,
ktoré zarábajú počnúc dňom daňovej slobody (vrátane), rozhodujú slobodne sami.

Koncept dňa daňovej slobody vytvoril floridský podnikateľ Dallas Hostetler už v roku
1948,[1] neexistuje však jednotná metodika jeho výpočtu. Kým v Spojených štátoch
sa deň daňovej slobody vypočíta ako podiel všetkých daní na celkových príjmoch
obyvateľov,[2] na Slovensku sa každoročne vypočítava ako podiel celkových
konsolidovaných výdavkov verejného sektora na hrubom domácom produkte. [3]



                            2.4. POISŤOVNÍCTVO
Je nevýrobným odvetvím, jeho hl. úlohou je rozložiť riziko a tým stabilizovať
ekonomickú situáciu v prípade vzniku poistnej udalosti. V podmienkach trhovej
ekonomiky plní úlohu stabilizátora ekonomickej úrovne podnikateľských subjektov –
PO a životnej úrovne u FO.

Kocher: Poisťovníctvo je tým, že preberá na seba riziká množstva domácnosti
a podnikateľských subjektov oveľa viac ako ktorékoľvek iné prostredie so
spoločenským prostredím. Prijímanie imaginárnych, komplikovaným právnickým
                                          16
  jazykom popísaných PP je popísané ale aj formované postojmi, očakávaniami a
  vzorcami správania sa ľudí. Tieto sú základom tak pri dopyte, či rozhodnutí uzavrieť
  zmluvu, rovnako ako aj pri uplatňovaní nárokov pri poistnej udalosti. A práve preto,
  že je to takto pre poisťovňu dôležitý image. (pozn.: image z predmetu marketing)

           ZDROJE                         DYNAMIKA                         AKTÉRI
Ľudský kapitál:                                                     Súkromné spoločnosti
demografia,zdravie, zručnosti,
schopnosti,vedomosti,               Distribučné a                   Štátne inštitúcie
záujmy, motivácie                   redistribučné procesy
                                    prostredníctvom:
                                                                    Asociácie
Prírodné zdroje:                    -ekonomických aktivít
pôda,suroviny, voľné zdroje          založených na práci            Cirkevné a náboženské
                                                                    Komunity
                                    -sociálne a politické
Reálny kapitál:                      regulácie                      Domácnosti
budovy, stroje, prostriedky....


Finančný kapitál:
 poisťovníctvo,                                                     Občania
bankovníctvo




  Pôvodnou, ale aj dnes ešte základnou úlohou poistenia je nahrádzať škody a kryť
  zvýšené potreby, a tak sa sprostredkovane zúčastňovať na odstraňovaní škôd, ktoré
  spôsobili náhodné udalosti.
  Poisťovníctvo plní v podmienkach TE úlohu stabilizátora ekonomickej úrovne
  podnikateľských subjektov a životnej úrovne obyvateľstva v prípade neočakávanej
  (náhodnej) udalosti.

  Poistenie - právny vzťah, pri ktorom poisťovňa preberá na seba záväzok, že
  poistenému poskytne poistné plnenie za udalosť, ktorá vznikla v zmysle dohodnutých
  poistných podmienok

  POISTNÁ ZMLUVA
  - právny dokument vyhotovený písomnou formou v zmysle platných právnych
  predpisov, ktorou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie ak
  nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie určená.

  Rámcová poistná zmluva
  - poistná zmluva dohodnutá s právnickou osobou, stanovuje základné poistné
  podmienky a rozsah poistného krytia

                                           17
Klasifikácia poistných zmlúv:
1. Podľa formy spôsobu vzniku:
- zákonné – už neexistuje
- zmluvné: dobrovoľné a povinne zmluvné (lekári, poľovníci, letecká doprava,
projektanti..)

2. Podľa predmetu poistenia:
- poistenie osôb,
- poistenie majetku,
- poistenie záujmov (zodpovednosti), kde medzi poisťovňu a poistníka vstupuje aj
poškodený

3. Podľa tvorby technických rezerv:
- rizikové poistenia (majetok...)
- rezervotvorné (všetky poistenia v odvetví životnom)

Uzatvorenie poistnej zmluvy
- evidencia PZ
Taxácia PZ = overenie or verifikácia správnosti všetkých údajov, ktoré sa
nachádzajú v tej - ktorej PZ
Verifikácia môže byť dvojaká, pričom obe sú dôležité:
1. formálna
2. logická (obsahová) – kontroluje sa:
- či bolo správne ohodnotené riziko
- poistné
- splatnosť alebo zročnosť a poistná doba, ktorá je daná začiatkom a koncom
poistného vzťahu

ÚČASTNÍCI POISTNÉHO VZŤAHU

Poistný vzťah – vzájomný vzťah 2 partnerov – poistníka a poisťovateľa
prostredníctvom ktorého sa môže realizovať poistenie. Poistné vzťahy sú
podporované právnymi predpismi a ekonomickými závislosťami

Účastníkmi poistného vzťahu sú predovšetkým:

- Poisťovateľ - právny subjekt, ktorý dojednáva poistenie. V našich podmienkach je
poisťovateľom poisťovňa, ktorá má licenciu na vykonávanie, dojednávanie poistenia
a na jeho spravovanie. U nás túto licenciu udeľuje odbor dozoru nad poisťovníctvom
na MF SR.

- Poistník - osoba (FO alebo PO), ktorá uzavrela s poisťovňou poistnú zmluvu. Je
povinná platiť poistné a má práva stanovené v poistnej zmluve.

- Poistený - osoba, ktorej vzniká z titulu uzavretej poistnej zmluvy právo na poistné
plnenie, bez ohľadu na to, či poistenie dojednala alebo bola poistná zmluva
dojednaná inou osobou



                                         18
- Poškodený – osoba, ktorej vznikla škoda. Pri poistení zodpovednosti za škody
účastníkom poisteného vzťahu sa stáva aj osoba, ktorej spôsobil škodu poistený.

- Oprávnená osoba – FO alebo PO, ktorá je oprávnená rokovať s poisťovňou
namiesto poisteného.
Oprávnená osoba môže v prípade poistnej udalosti prevziať od poisťovne poistné
plnenie. Ak poistený určí, že v prípade jeho úmrtia prevezme poistnú náhradu iná
osoba ako pozostalí, podľa právnych predpisov hovoríme o tejto osobe ako
výhodou poctenej osobe.

Faktory, ktoré ovplyvňujú rozvoj poistného trhu:

b) vonkajšie:
- dosiahnutý objem a dynamika HDP
- vývoj inflácie
- vývoj miery nezamestnanosti
- počet obyvateľov (ich veková štruktúra ale aj stredná dĺžka života, ktoré sa sleduje
osobitne u žien i mužov)
- peňažné príjmy obyvateľstva
- objem a štruktúra peňažných výdavkov domácnosti
- situácia v ostatných segmentoch finančného trhu

c) vnútorné:
- samotná poisťovacia a zaisťovacia činnosť a všetky ostatné činnosti, ktoré
vykonávajúkomerčné poisťovne a zaisťovne
- záujem o poistenie vytváraný poistníkmi resp. poistenými
- stupeň alebo miera regulácie poistného trhu dozorným orgánom
- kvantita a kvalita sprostredkovateľskej činnosti
- činnosť SAP, činnosť SAM (Slov. Asociácia maklérov)
- činnosť kancelárie poisťovateľov

Základné ukazovatele úrovne poistného trhu - výber ukazovateľov robili odborníci
tak, aby bol poistný trh hodnotený komplexne:
- predpísané poistné: život a neživot
- poistné plnenie: život a neživot
- škodovosť: život a neživot
- poistenosť – podiel poisťovníctva ako odvetvia na HDP cca 3%
- počet komerčných poisťovní
- počet uzatvorených poistných zmlúv
- priem. Prijaté poistné na 1 poistnú zmluvu
- priem. Prijaté poistné na 1 občana
- počet vybavených poistných udalostí
- priem. Poistné plnenie na 1 poistnú udalosť
- koncentrácia poistného trhu

Funkcie poistenia
- primárna funkcia – predstavuje transfer rizika na poisťovňu



                                         19
- akumulačno-redistribučná funkcia - spočíva na jednej strane v tvorbe rezerv z
prijatého poistného a na druhej strane predstavuje výplatu poistných náhrad v
prípade poistnej udalosti
- kontrolná funkcia – pôsobí počas celého poisteného vzťahu. V rámci tejto funkcie
skúma poisťovňa rozsah poistnej udalosti, stanovuje výšku poistnej náhrady a
hodnotí priebeh poistenia.
- stimulačná funkcia – podstatou tejto funkcie je motivácia poisteného chrániť svoje
záujmy uzatvorením konkrétneho druhu poistenia

Princípy poistenia
- solidárnosť – znamená, že všetci účastníci poistných vzťahov, tým že platia
poistné, vytvárajú poistno-technické rezervy. Poistné rezervy sú kumulované
peňažné prostriedky, ktoré poisťovne používajú na úhradu škôd, ktoré vznikli na
základe uzatvorených poistných zmlúv.
- podmienená návratnosť – znamená, že vzťah smerom od poisťovne k poistenému
sa realizuje len na základe splnenia určitej podmienky, a to vzniku poistnej udalosti.
- neekvivalentnosť – poistné náhrady nezávisia od výšky zapleteného poistného,
môžu byť väčšie alebo menšie, ako je poistné, ktoré bolo doteraz zaplatené.

Základné činnosti poisťovne
- poisťovacia činnosť – dohodnutie poistenia, správa PZ, likvidácia PU,
sprostredkovateľská činnosť, zábranná činnosť. Je to hlavná činnosť poisťovne.
Zahŕňa činnosť poisťovne od uzatvorenia PZ s poisteným až po jej zánik. Okrem toho
medzi poisťovaciu činnosť patrí sprostredkovateľská činnosť, ktorú vykonávajú pre
poisťovne sprostredkovatelia, ktorý musia na výkon svojej činnosti získať licenciu od
dozoru nad poisťovníctvom.

 -   Zábranná činnosť predstavuje preventívne opatrenia na znižovanie rizika a
     rozsahu škôd. Uskutočňuje sa v týchto formách:
- poskytovanie finančných príspevkov a úverov na preventívne opatrenia a
zariadenia,
- výchova,
- propagačná činnosť

- zaisťovacia činnosť- činnosť, pri ktorej poisťovňa vstupuje do majetkových
vzťahov s inými poisťovňami s cieľom deliť riziká vznikajúce v súvislosti s
vykonávaním poistenia.

- ďalšie činnosti s nimi súvisiace – ide o činnosti, ktoré slúžia na podporu a rozvoj
poisťovníctva, rozširovanie a skvalitňovanie poisťovacích služieb a inú činnosť
súvisiacu s uvedenými potrebami v prospech poistených subjektov.




                                         20
                      3. KALKULÁCIA A ROZPOČTY


 3.1. K A L K U L Á C I E

        je určenie alebo zistenie nákladov na kalkulačnú jednotku trhovo
         použiteľného výkonu (externý výkon) alebo vnútroorganizačného výkonu
         (interný výkon v rámci podniku)
        Výkonom sa rozumie trhovo použiteľný alebo vnútro -organizačný výkon.

        je dôležitá v oblasti riadenia podniku a využíva sa na kontrolu
         hospodárnosti.
        slúži na stanovenie cien, zásob vlastnej výroby (nedokončená výroba,
         polotovary, výrobky) sú dôležité aj pri stanovení cien hotových výrobkov,
         ktoré sa stanú predmetom predaja.


Predmetom kalkulácie je kalkulačná jednotka

                     výkon (1 oblek, 1 PC, 1 televízor
                     časť výkonu – určitá pracovná činnosť (vystrihnutie obleku)
                     násobok výkonu (1000 tehál)
Výkon

a) výrobok, polotovar, práca, služba
b) na ktorý sa určujú/zisťujú náklady
c) musí byť presne vymedzený:
   - množstvom (v ks, v objemových jednotkách, v jednotkách hmotnosti
   - časom
   - iným spôsobom
                            KALKULAČNÝ SYSTÉM

                                             KALKULÁCIA


                            PREDBEŽNÁ                             VÝSLEDNÁ


                 NORMOVÁ                     PREPOČTOVÁ




OPERATÍVNA                     PLÁNOVÁ


                                        21
         Operatívnu a plánovú kalkuláciu robíme vtedy, keď máme presné údaje.
         Operatívna kalkulácia sa často mení a robí sa pre najmenšie časové
           obdobie.
         Plánová kalkulácia sa používa, ak robíme plán nákladov na dlhšie
           obdobie a je výsledkom (alebo podkladom) pre plán podniku.
        
Druhy kalkulácie – členia sa z časového hľadiska
                       predbežné
                       výsledné


Predbežné kalkulácie – sa zostavujú pri zavádzaní nového výrobku, vychádzajú
z údajov technologickej a konštrukčnej prípravy výroby, kedy ešte nie sú známe
technicko – hospodárske normy, členíme ich:

      prepočtové
      normové
      plánové
      operatívne

  Prepočtové:
 – zostavujú sa pred započatím novej výrob
   Plánové :
– tie sa zostavujú pri tých výkonov kde sa výroby opakuje za dlhšie časové obdobie.
           Pri týchto kalkuláciách už sú k dispozícii technicko – hospodárske normy
 Operatívne :
        -zostavujú sa na základe operatívnych technicko hospodárskych
          noriem
        vzťahujú sa k určitým podmienkam výroby a menia sa vždy ako
                      sa menia tieto podmienky


Výsledné kalkulácie

    tieto sa zostavujú po dokončení výkonu vyjadrujú skutočné náklady
      vynaložené na dosiahnutie určitého výkonu. Podkladom pre ich zostavenie je
      účtovníctvo

     Porovnanie predbežnej a výslednej kalkulácie toho istého výkonu nám
umožňuje robiť rozbor hospodárnosti.

      Špecifickými kalkuláciami sú cenové kalkulácie, ktoré okrem kalkulovaných
nákladov obsahujú aj kalkulovaný zisk.

Členenie nákladov v kalkulácii

Základným kritériom podľa, ktorého sa členia náklady v kalkulácii je účel to znamená
aké náklady súvisia s kalkulačnou jednotkou
                                        22
Priame náklady :

      sú bezprostredne spojené s kalkulačnou jednotkou
      na 1 kalkulačnú jednotku sa dajú presne stanoviť
      určené sú v technicko–hospodárskych normách spotreby/výkonu, napr.
       spotreba materiálu energie


Nepriame náklady:

      sú to spoločné náklady pre viac druhov výkonov
      vznikajú pri zabezpečení, riadení a obsluhe výroby, v správe, v odbyte –
       odbytové náklady
      Na 1 kalkulačnú jednotku sa určujú nepriamo, určujú sa pomocou sadzby,
       podielu, prirážky zo zvoleného základu to znamená za pomoci rozvrhovej
       základne. Určenie podielu režijných nákladov na 1 kalkulačnú jednotku sa robí
       zvolenou kalkulačnou metódou, ktorú si určí firma podľa charakteru výroby
       a podľa podmienok v ktorej sa ten výkon uskutočňuje
        Na 1 kalkulačnú jednotku sa v kalkulácii sledujú usporiadane podľa položiek
        kalkulačného vzorca


 Kalkulácie a rozpočtovníctvo:
     tvoria neoddeliteľnú súčasť manažérskeho účtovníctva i celého účtovného
        informačného systému podniku
     slúžia pre manažment podniku ako dôležitý zdroj ekonomických informácií pre
        efektívne rozhodovanie a riadenie


Kalkulácia nákladov:

    je určenie (stanovenie) alebo následné zistenie nákladov na kalkulačnú
     jednotku trhovo použiteľného, alebo vnútroorganizačného výkonu.



Trhovopoužiteľný výkon:

    je externý výkon, ktorý sa realizuje mimo podniku

Vnútropodnikový výkon:

    je výkon, ktorý sa v podniku odovzdáva medzi jeho jednotlivými zložkami.

Kalkulácie sa využívajú na riadenie a kontrolu hospodárenia a slúžia ako
podklad pre cenové rozhodovania.



                                         23
                 Kalkulačný vzorec- (je usporiadanie N v kalkulácii)

     1. Priamy materiál

     2. Priame mzdy a s ním spojené ostatné osobné náklady

     3. Ostatné priame náklady

 PRIAME NÁKLADY                                          (súčet položiek 1 až 3)
     4. Výrobná (prevádzková) réžia

 VLASTNÉ NÁKLADY VÝROBY                                  (súčet položiek 1 až 4)
     5. Správna réžia

 VLASTNÉ NÁKLADY VÝKONU                                  (súčet položiek 1 až 5)
        6. Odbytová réžia

 NEPRIAME NÁKLADY                                        (súčet položiek 4 až 6)

 ÚPLNÉ VLASTNÉ NÁKLADY VÝKONU                          (súčet položiek 1 až 6)


1. Priamy materiál -obsahuje priame N, všetky suroviny, základný a pomocný
materiál, nakupované polotovary, polotovary vlastnej výroby, obal -ale len v prípade,
že sa do neho výrobok plní

2. Priame mzdy- obsahuje priame N, mzdy bezprostredne súvisiace s uskutočnením
výkonu

3. Ostatné priame N- všetky ostatné priame N, zákonné soc. Poistenie z priamych
miezd, licencie, opotrebenie špeciálneho hmotného majetku.

4. Výrobná réžia- vyjadruje spoločné výrobné N, spotreba energie, odpisy (strojov)

5. Správna réžia- spoločné N celého podniku, kt. vznikli pri jeho spravovaní
(riadení), kancelársky materiál, cestovné, mzdové N administratívnych pracovníkov

6. Odbytová réžia- spoločné N, kt. vznikli pri propagácii, skladovaní, reklame,
expedícii

Kalkulačné metódy

- sú rôzne spôsoby, ktoré sa používajú na vyčíslenie nepriamych N na kalkulačnú
jednotku, poznáme:

                                          24
         1. kalkulácia delením:
                        a) jednoduchá kalkulácia delením
                        b) kalkulácia delením s pomerovými číslami
          2. prirážková kalkulácia
          3. kalkulácia N v združenej výrobe


      Ad1a) Jednoduchá kalkulácia delením

        - najjednoduchší spôsob určenia N na KJ
        - môže sa použiť vtedy, keď podnik v určitom čase poskytuje (vyrába) 1 druh
          výkonu (napr. pri výrobe pitnej vody)


                              NUO
                   N1KJ = -----------
                              MV

N1KJ... Náklady na 1 kalkulačnú jednotku
NUO.... náklady v určitom období
MV .... množstvo výkonov (výrobkov)

        Ad1b) Kalkulácia delením s pomerovými číslami

        - podnikové výkony môžu obsahovať viac druhov výrobkov, ktoré sa
          vyrábajú rovnakým technologickým postupom, ale odlišujú sa vyššou
          spotrebou materiálu, prácnosťou a pod.
            Postup: 1. z rozličných rovnorodých výkonov sa zvolí 1 ako základný
          a určí sa mu pomerové číslo 1,

            2. všetky ostatné výkony sa prepočítajú pomocou pomerových čísel na
          tento základný,

            3. režijné N sa ako pri jednoduchej kalkulácii delením podelia
          prepočítaným výkonom,

            4. pomerovými číslami sa prepočítajú náklady na jednotlivé druhy
          výkonu.



      Ad2) Prirážková kalkulácia

        - výsledok činnosti podniku často predstavujú rôznorodé výkony, ktoré sa
            navzájom odlišujú N
        - priame N sa aj v tomto prípade určujú podľa noriem,
        - nepriame N sa určujú podľa režijnej prirážky

                                           25
        - režijná prirážka- vyjadruje koľko % z režijných N pripadne na každý druh
            výkonu podľa zvolenej základne,
        - rozvrhová základňa- sa musí určiť tak, aby režijné N boli k nej vo veľmi
            úzkom vzťahu (v praxi priame mzdy, priamy materiál, alebo súčet
            priamych N)


                     objem nákladov na rozvrhnutie
              RP =----------------------------------------- x 100 = [%]
                       rozvrhová základňa v SK



      Ad3) Kalkulácia N v združenej výrobe

        - združenými výrobkami sa rozumejú produkty, kt. vznikajú súbežne
   v dôsledku výrobného procesu (napr. mäsopriemysel, mlyny...)
        - kalkul. N v združenej výrobe sa potom robí tak, že od celkových N sa
   odpočíta cena vedľajších výrobkov a zostatok N sa pokladá za N na hlavný
   výrobok.

         - kalkulácie N sa zostavujú na kalkulačných listoch z kalkulačných dokladov,
   kt. sa nazývajú kalkulačné písomnosti

        - kalkulačné doklady- sú všetky doklady, kt. sa použili pri určení kalkulácie

                             (napr. normy, cenníky, rozpočty, účtovné doklady)

N sa v rozpočte posudzujú podľa miery závislosti od objemu výkonov

Potom sa N členia na:
 a) fixné (stále) napr.- nájomné, úroky z úverov, N na vedu a výskum ...
    -nezávisia od počtu vyrobených výkonov, zvyčajne sa vynaložia ešte pred
uskutočnením výkonov
 b) premenlivé (variabilné) napr.- spotreba priameho materiálu, priame mzdy
    - závisia od počtu vyrob. výkonov
 tzv.: „0 bod = nulový bod“- udáva také množstvo vyrobených a predaných výkonov
pri kt. podnik nesleduje ani zisk ani stratu, pretože očakávané výnosy z predaja sa
rovnajú celkovým nákladom.

      Výsledné kalkulácie



Zostavujú sa po uskutočnení výroby výkonu, na ktorom sa zostavovali predbežné
kalkulácie.

Podklady pre zostavenie výslednej kalkulácie sa získavajú predovšetkým z VOÚ aj z
FÚ, z VOÚ sa pre výslednú kalkuláciu preberajú Náklady určitého obdobia na celý
objem výkonu.

                                          26
Pri rovnorodej výrobe používame metódy delením.

Pri rôznorodej výrobe používa sa prirážková kalkulácia, musia sa najskôr
rozvrhnúť náklady, ktoré sú spoločné pre všetky vybrané výrobky. Ide o skutočné
režijné náklady.

Ocenenie prírastku nedokončenej výroby určíme rozdielom nákladov na ich výrobu
náklady určených na nedokončené výrobky.

Na určenie skutočnej výšky nákladov nedokončenej výroby sa používa ocenenie
vnútropodnikovými cenami, ktoré sa stanovia z predbežnej kalkulácie.

Záverečnou činnosťou pri zostavovaní výslednej kalkulácie je porovnávanie
predbežnej a výslednej kalkulácie.

Výsledkom porovnania sú rozbory, ktoré sú východiskom pre zostavenie predbežnej
kalkulácie budúceho obdobia.

Postup pri zostavení výslednej kalkulácie VOÚ

- Sledovanie nákladov podľa objemu výkonu

- Sledovanie nákladov podľa položiek kalkulačného vzorca

- Poskytnutie údajov o skutočne vynaložených nákladov

- Poskytnutie údajov o vyrobených dokončených výrobkoch (o ich objeme)




 3.2. Rozpočtovníctvo
- je zložkou finančného riadenia podniku. Určujú sa jednotlivo vnútroorganizačným
útvarom finančné prostriedky pre dané účtovné obdobie. Tieto sa uvádzajú vo
finančných ukazovateľoch.




Účel rozpočtovníctva:

- umožňuje peňažne vyjadriť dlhodobé ciele podniku

- určiť finančné ukazovatele strediskám podniku na kratšie časové obdobie

- vytvoriť predpoklady na peňažné meranie a hodnotenie zložiek podniku (stredísk)

- motivovať zložky podniku, zamestnancov, najmä tam kde sa rozhoduje o výkonoch,
                                        27
 nákladoch a zisku

Predpoklady pre zostavenie rozpočtov:

a, stanoviť rozsah právomocí a zodpovednosti zložkám podniku (strediskám)

b, určiť spôsob ocenenia výkonov útvarom aj zamestnancom, a to vnútropodnikové
ceny, sadzby, tarify...

c, zabezpečiť zosúladenosť postupov a spätnej väzby medzi rozpočtovníctvom a
kalkuláciami, normami, účtovníctvom, operatívnymi plánmi...



Druhy rozpočtov:

- kritériom je časové hľadisko, podľa ktorého sa rozpočty delia na

1, dlhodobý finančný plán

2, ročné finančné plány

3, operatívne rozpočty

Dlhodobý finančný plán - zostavuje sa na viac ako 5 rokov. Uvádzajú sa v ňom
strategické ciele podniku. napr. objem výroby, tržby, náklady, zisk, rozdelenie zisku,
stav majetku, vlastné zdroje, cudzie zdroje

Ročné finančné plány - sú to realizačné plány na obodbie príslušného roka,
dlhodobého plánu. Je to ročný výkaz zisku zostavený vopred pre podnik, jednotlivé
hospodárske strediská, útvary podniku.

Krátkodobé (operatívne) rozpočty - zostavuje ich podnikový manažment a majú
obsahovať:

- výkon strediska

- výšku nákladov na jednotlivé druhy činností

- vnútropodnikovú cenu výkonov

- podmienky na hodnotenie výsledkov

Metódy rozpočtovníctva

Metóda je postup, akým sa stanovia jednotlivé položky nákladov a výnosov v
rozpočte.

Náklady sa v rozpočte určia podľa toho, či ide o náklady priame alebo režijné.


                                          28
Priame náklady - v rozpočte sa určia na základe predbežnej kalkulácie. Ich výška
závisí od výkonu strediska

                                 kalkulácia nákladov
Priame náklady v rozpočte = ----------------------------------------- x výkon
                              na jednu jednotku výkonu


Nepriame náklady - určujú sa niekoľkými spôsobmi:

- podľa skúseností z predchádzajúcich období

- podľa noriem, sadzieb, operatívnych plánov, limitov...

Náklady sa v rozpočte posudzujú aj podľa miery závislosti od objemu výkonov.

Z tohto hľadiska ich členíme na:

1. fixné náklady
 2. variabilné náklady
Fixné náklady - nie sú závislé od množstva výrobkov (výkonov). Zvyčajne sa
vynaložia ešte pred uskutočnením výkonu. Ich celková výška je vopred určená. Sú
to náklady na nákup licencie, nájomné, vývoj a výskum, odpisy...


Variabilné náklady - sú všetky priame a niektoré režijné náklady.               Môžu byť
proporcionálne, progresívne a degresívne.



Vzťah kalkulácie, rozpočtovníctva a účtovníctva


Predbežné kalkulácie - slúžia ako podklad pre oceňovanie zásob vlastnej výroby, vo
vnútroorganizačnom účtovníctve.

Plánové i operatívne kalkulácie - nadväzujú na ročné (štvrťročné, mesačné)
rozpočty. Tiež nadväzujú na rozpočty plánovaných výkonov jednotlivých
vnútropodnikových stredísk. Súčet vlastných nákladov vo výsledných kalkuláciách
musí zodpovednosť súčtu skutočných nákladov uvedených v účtovníctve.
Rozpočtovníctvo postupuje údaje pre účtovníctvo v oblasti priamych a nepriamych
nákladov a to buď priamo a lebo prostredníctvom kalkulácií (predbežných)

Kalkulácie a rozpočtovníctvo ako súčasť manažérskeho účtovníctva
- úlohou manažéra účtovníctva je poskytovať informácie na riadenie a rozhodovanie
o financiách podniku.
- vzťah kalkulácií a rozpočtovníctv
                                             29
Rozdiely medzi rozpočtom a kalkuláciou:

             ROZPOČET                                  KALKULÁCIE
1. Vyčísľuje sa pre určité obdobie         1. Vyčísľuje sa pre kalkulačnú jednotku

2. Je zameraný na náklady a výnosy         2. Je zameraný na náklady

3. Počíta so všetkými nákladmi             3. Počíta s tými nákladmi, ktoré je možné
                                           zahrnúť do kalkulácie

4. Prvoradé je hľadisko zodpovednosti 4. Prvoradé je hľadisko        účelu
za náklady- hľadisko organizačné      vynaloženia nákladov a miesta vzbiku
                                      nákladov

5. Týka sa vnútropodnikového útvaru        5. Týka sa výkonov (výrobkov, služieb)

6. Je podrobný v režijných nákladoch       6.Režijné náklady vyjadruje rozvrhnutím
                                           do globálnych položiek




                      4. PENIAZE A BANKOVNÍCTVO

 4.1. Peniaze

   Peniaze a obchodné banky sú srdcom fungovania trhovo orientovanej ekonomiky.
Peniaze vznikli s rozvojom deľby práce. Na začiatku rozvoja deľby práce dochádzalo
k naturálnej výmene tzv. barter, kde sa jeden tovar/služba zamieňali za iný druh
tovaru. Avšak takýto systém priniesol problémy (osoba A chcela tovar od osoby B,
ale táto zas chcela vymeniť svoj tovar s osobou C)– preto sa čiastočne vyčlenil sa
určitý tovar zo spotreby a premenil sa na tzv. plnohodnotné peniaze/komoditné
peniaze. Išlo o všeobecne prijímaný tovar napr. plátno /pôvod slova platiť/, kožušiny,
obilie, med, dobytok /lat. pecus  pecunia = peniaze/

Vhodnou podobou plnohodnotných peňazí sa ukázali drahé kovy /zlato, striebro/
pretože sa dali ľahko deliť a napriek tomu nestrácali svoju hodnotu. Malý kúsok
drahého kovu obsahuje veľkú kúpnu silu = množstvo tovaru/služieb, ktoré možno pri
daných cenách získať za určité množstvo peňazí.

Mincový systém bol spojený s obehom plnohodnotných mincí z drahého kovu
/najmä zlatých a strieborných prípadne z platiny, paládia/ Ich množstvo v obehu bolo
obmedzené zásobami drahých kovov.

                                         30
Obdobie keď boli v obehu aj zlaté aj strieborné mince sa nazýva BIMETALIZMUS.

K urýchleniu obehu drahých kovov /mincí/ sa začalo používať ich uloženie u zlatníka,
ktorý vystavil potvrdenie u uložení drahých kovov. Takouto potvrdenkou bolo možné
platiť u obchodníka, ktorý si následne mohol drahý kov u zlatníka vyzdvihnúť. Išlo
o prvú formu bankovky.

Časom táto činnosť prešla do rúk bankárov, ktorí zistili že môžu emitovať, viac
poukážok na drahý kov, ako v skutočnosti drahého kovu momentálne majú. Išlo
o peniaze nekryté drahými kovmi – neplnohodnotné peniaze. Neskôr
zlaté/strieborné mince vystriedali papierové peniaze (bankovky-emitované
centrálnou bankou,štátovky-emitované štátom) a neplnohodnotné kovové peniaze.

Neplnohodnotné peniaze mali najprv podobu obeživa a neskôr tiež podobu Peniaze
ako ekonomická kategória, funkcie peňazí

Vznikli v 6.-7. storočí v strednej Ázii, sú produktom tovarovej výmeny. Majú úžitkovú
hodnotu, plnohodnotné peniaze sú účtovnou jednotkou kúpnej sily
Hlavné úlohy:
- cenová stabilita
- platidlo
- uchovávateľ hodnôt (nie je trvalé)
Dodnes pretrvávajú diskusie o pôvode a podstate peňazí o mieste a účinnosti
peňažnej politiky v hospodárskej politike štátu. Jednotný názor je, že peniaze vznikli
s rozvojom tovarovej výmeny a služieb ako všeobecne akceptovaný nástroj výmeny.
Odtiaľto pochádza aj definovanie peňazí ako tovaru všeobecného ekvivalentu, ktorý
plní funkciu miery hodnoty, obeživa, platidla, uchovávateľa hodnôt a svetových
peňazí.

V súčasnosti peniaze slúžia trom účelom:

I.       účtovná jednotka kúpnej sily t.j. cien tovarov a služieb
II.      platobný prostriedok medzi spotrebiteľmi, podnikmi a vládou
III.     prostriedok uchovávania hodnôt


Za základnú považujeme prvú funkciu, od nej sa odvíja funcia druhá ako prostriedok
k platbám za tovar a služby. Pokiaľ sú peniaze dočasne vyradené z obehu vo forme
úspor sú schopné si nechávať pri danej cenovej hladine svoju kúpnu silu to
znamená, že vystupujú vo funkcii uchovávateľa hodnoty. Avšak táto funkcia sa mení
so zmenou cenovej hladiny. Pri poklese cien kúpna sila peňazí rastie a pri ich raste
dochádza k poklesu.

       Peňažné sústavy, vývoj a druhy peňažných sústav

   Peňažné sústavy – v období feudalizmu obeh peňazí a tovarov bol roztrieštený.
Králi, feudáli, cirkev a mestá razili mince, ktoré mali rôznu rýdzosť a hmotnosť.
                                           31
Nominálna hodnota mincí spravidla nezodpovedala reálnemu obsahu drahého kovu,
ktorý bol v minciach. So vznikom národných trhov (banícke mestá Frankfurt, Janov,
Benátky,...) bolo potrebné organizovať razenie mincí a zaviesť jednotné obeživo.
Vznikajú národné peňažné sústavy, ktoré zabezpečovali obeh peňazí vrámci
utvárajúcich sa štátnych celkov. Z právnej stránky určovali :

   a)    materiálnu substanciu peňazí (z čoho sa budú raziť)
   b)    názov peňažnej jednotky a z nej odvodenej časti
   c)    spôsob razenia mincí
   d)    organizáciu obehu peňazí


Ponuka peňazí, dopyt po peniazoch, peňažná rovnováha a jej narušenie

Ponuku peňazí robí emisná banka v spolupráci s vládou reprezentovanou
ministerstvom financií a môže vyústiť do:

       I.      neutrálnej menovej politiky – znižuje úvery
       II.    reštriktívnej menovej politiky
       III.   expanzívna menová politika


Platobné operácie

        fiškálne – zmena peňažnej zásoby je nenávratná (patria sem všetky dane, clo,
         súdne poplatky)
        kreditné (zo slova úver) – peňažné – bankový úver
                              - nepeňažné – banková záruka= banka ručí svojim
                                   menom ak klient úver nespláca banka vytvára
                                  opravné položky, musí stratu hradiť z vlastného
                                 kapitálu (kt. býva od 2 do 10%)

   asekuračné (z tal. asekurence=zabezpečiť sa) všetky poistné produkty, majú
   podmienený charakter (=poisťovňa vyplatí iba ak sa stane škoda)
   neekvivalentnosť (nedostanem celu hodnotu straty)
    tovarovo-peňažné operácie – podnikové financie – podnik vyinkasuje tržby


Mena je národná forma peňazí, je upravená/chránená zákonom. Falšovanie
a poškodzovanie bankoviek je trestné.

Určujú ju tieto charakteristiky:

        určenie názvu menovej jednotky /SKK,USD,EUR/
        určenie základných hotovostných druhov /bankovky, mince/
        stanovenie nominálnej sústavy bankoviek /5.tis,1.tis,500,200,100
        výlučnosť meny ako jediného platidla na danom území

                                             32
      zákonom upravené pravidla peňažnej emisie v danej mene a jej používanie
       v platobnom styku
      určovanie spôsobu výmenného kurzu /pomer domácej meny voči zahr.
       jednotkám/




 4.2. Finančný systém a jeho funkcie
Finančný systém

      tvorí ho finančný trh, pôsobia dlžníci a veritelia(emitent – dlžník, veriteľ – ten
       čo má financie), finančné inštitúcie a sprostredkovatelia, nástroje fin. trhu
       finančné transakcie
      na finančnom trhu sa stretáva dopyt a ponuka po voľných peňažných
       prostriedkoch
      voľné fin. prostr. vznikajú ak je sklon k úsporám obyvateľstva, efektívna
       možnosť investovania, existencia fin. inštitúcií kt. umožnia investovať


Finančný trh

    Na finančnom trhu sa sústreďuje ponuka a dopyt po peňažnom kapitály,
     platobných prostriedkoch, cenných papieroch, devízach, drahých kovoch,
     poistnej ochrane a pod.

        V trhovej ekonomike sa finančný trh pokladá za vrchol ostatných trhov (trh
         tovaru a služieb, trh výrobných činiteľov, informačný trh, ...) Na rozdiel od
         iných trhov je to trh univerzálny - jeho zdroje a prostriedky sú využiteľné vo
         všetkých oblastiach.

Finančný trh plní tieto funkcie:

1.akumulačná funkcia – mobilizuje peňažné prostriedky zo všetkých zdrojov

2.alokačná funkcia – umiestňuje tieto prostriedky jednak v oblasti reálneho kapitálu,
jednak v oblasti cenných papierov

3.prerozdelovacia – prerozdeľuje predtým zmobilizovaný kapitál, sprostredkúva
zmeny držby

4. selekčná funkcia – podporuje rozvoj perspektívnych životaschopných podnikov,
spoločností a na druhej strane urýchľuje zánik neperspektívnych a
neživotaschopných (selekčná funkcia).

Hlavnými zložkami finančného trhu sú:
                                            33
      peňažný trh – je trh krátkodobého kapitálu (do 1 roka)
      kapitálový trh – je trhom strednodobého a dlhodobého kapitálu
      devízový trh – je vo svete organizovaný prostredníctvom banky ako voľne
       prístupný trh, na ktorom je niekoľko stoviek dealerov (väčšina bánk)
       pripravených predať alebo kúpiť depozitá znejúce na zahraničné meny.
      trh drahých kovov – reprezentuje najmä trh zlata, menší význam má trh
       striebra, platiny a paládia. Obchodovanie sa sústreďuje do finančných centier
       Londýn, Paríž, New York, Karakas, Tokio, Panama ...
      poistný trh – je trhom zaistenia a poistenia. Na poistnom trhu sa stretáva
       ponuka a dopyt po špecifickom druhu tovaru - po poistnej ochrane.




Nástroje finančného trhu
      úvery
      akcia – podieľ na majetku spoločnosti, majetkový c.p., právo na informáciu,
       predkupné právo, právo na účasť na valnom zhromaždení, právo na
       dividendu, právo na likvidačný zostatok
      dlhopis – má presnú lehotu splatnosti, vyjadruje úverový vzťah, úverový c.p.,
       je úročený/úrok je kupón – fixný úrok alebo variabilný
      komunálne dlhopisy, dlhopisy miest a obcí, hypotekárne záložné listy –
       najcennejší c.p.


Čo je akcia:
   Akcia je cenný papier, ktorý zakladá svojmu majiteľovi (akcionárovi) podiel na
majetku akciovej spoločnosti. Práva a povinnosti majiteľa akcie upravuje okrem
obchodného zákonníka tiež zákon o cenných papieroch.



Akcionár má mimo iných práv, aj právo na podiel na zisku akciovej spoločnosti - na
dividendu. O jej výške rozhoduje každý rok s ohľadom na dosiahnutý hospodársky
výsledok valné zhromaždenie zložené z akcionárov. Výška dividendy je premenlivá,
čím sa akcia odlišuje od cenných papierov s pevným a pravidelným výnosom
(vkladné knižky, termínované vklady či obligácie). V rokoch, keď hospodárenie
akciovej spoločnosti skončí stratou, neuskutoční sa výplata dividendy vôbec. Pokiaľ
akciová spoločnosť dosiahne zisk, prevyšuje väčšinou dividendový výnos
zhodnotenie inštrumentov s pevným výnosom.

Rozdelenie zisku akciovej spoločnosti

      Vysporiadanie strát minulých rokov
      Tvorba zákonných rezerv
      Tvorba štatutárnych (nepovinných) rezerv (fond odmien, sociálny fond)
      Zvýšenie nerozdeleného zisku
                                          34
       Zvýšenie základného imania
       Výplata tantiém (podiel členov predstavenstva a dozornej rady na zisku
        spoločnosti)
       Výplata dividend

Častejšie než na dividendu upierajú majitelia akcií pozornosť na vývoj kurzov akcií
na burzách cenných papierov. Rast kurzov im môže priniesť okrem dividend tiež
zaujímavé zhodnotenie. Z historického pohľadu prevyšuje výnos z akcií zhodnotenie
alternatívnych typov investícií (obligácie, termínované vklady, nehnuteľnosti apod.).

Čo je dlhopis:
Dlhopis (alebo v niektorých textoch obligácia ) je dlhodobý cenný papier
obchodovateľný na burze cenných papierov so stanovenou dobou splatnosti.

Pre majiteľa dlhopisu je zaujímavá výška pravidelných úrokov, ku ktorých platbe sa
vydavateľ zaviazal priamo v texte tohto cenného papiera.

Úroky sa vyplácajú pravidelne do konca splatnosti dlhopisu, a k tomuto dátumu sa
vyplatí aj nominálna hodnota dlhopisu - cena, ktorá je uvedená na dlhopise, ktorú
investor pri jeho kúpe zaplatil.

Dlhopis je teda pre investora určitá forma pôžičky, ktorú poskytne investor
vydavateľovi cenného papiera.

Dlhopisy s vysokými nominálnymi hodnotami nakupujú väčšinou finančné inštitúcie (
banky, investičné spoločnosti, poisťovne...), no získať na nich môžu aj drobný
investori, ktorý nakupujú dlhopisy s nižšími nominálnymi hodnotami.

Rozdiel medzi akciou a dlhopisom

Hlavné rozdiely sú:

    Dlhopis je pôžička,
    Akcia je podiel na majetku
    Akcionári môžu mať nárok na dividendy, držitelia dlhopisov nikdy nie , pretože
     nevlastnia žiadne akcie v spoločnosti.

Inštitúcie FT
       banky,
        sporiteľne,
       investičné fondy,
       poisťovne,..

Funkcie finančného systému
   I.      depozitná funkcia – spočíva v tom, že fin. trh mobilizuje všetky úspory aby
           sa mohli použiť na rôzne účely

                                          35
   II.       zabezpečenie bohatstva – kým pri investovaní do vecí ako auto, nábytok,
             stroje hodnota klesá (amortizácia) v prípade c.p. sa hodnota zvyšuje
   III.      likviditná funkcia – bohatstvo vo forme rôznych fin. nástrojov (bonitné c.p.
             napr. WV –nemáš problém s predajom) možno rýchlo vymeniť za hotovosť
             s malým rizikom straty
   IV.       úverová funkcia – najviac sa prejavuje pri poskytovaní a splácaní úverov
   V.        platobná funkcia – spočíva vo vybudovaní platobného systému (zmena
             SIPS na TARGET II – v NBS)
   VI.       funkcia ochrany proti riziku – životné, zdravotné, majetkové poistenie
   VII.      selektívna funkcia – finančný trh funguje tak, aby dal do rovnováhy úspory
             z reálnymi investíciami




4.3. Bankovníctvo
Štruktúra bankovej sústavy

         Centrálna (emisná) banka – emituje príslušné množstvo peňazí podľa potrieb
          NH a v zmysle HP štátu.
         Komerčné banky – vytvárajú (kreujú) bankové (depozitné) peniaze peňažnými
          operáciami.

BANKA

   Je právnická osoba so sídlom na území SR založená ako a.s., kt. prijíma vklady
a poskytuje úvery a kt. má na výkon uvedených činností udelené bankové povolenie.
Banka môže okrem týchto činností vykonávať aj ďalšie bankové činnosti, ak ich má
uvedené v bankovom povolení. Jednou zo základných podmienok na udelenie
bankového povolenia je peňažný vklad do ZI banky a to najmenej 500 000 000 Sk
a peňažný vklad do ZI banky, kt vykonáva hypotekárne obchody, najmenej
1 000 000 000 Sk.



Ciele bankového podnikania

         dosahovanie maximálneho zisku
         uspokojovanie potrieb svojej klientely
         podpora podnikateľských aktivít
         zabezpečovanie bankovej likvidity a optimalizácia rizika bankového podnikania

CENTRÁLNA BANKA A JEJ POSTAVENIE

Postavenie centrálnej banky



                                             36
   Je vo vlastníctve štátu. Má hlavnú zodpovednosť za vývoj a kvalitu meny, preto
musí mať aj k tomu zodpovedajúcu právomoc – musí byť vo svojich rozhodnutiach čo
najviac nezávislá od vlády a ministerstva financií.

   Národná banka Slovenska (NBS) je nezávislou centrálnou bankou Slovenskej
republiky. Vznikla 1.januára 1993 na základe zákona NR SR č. 566/1992 Zb.
o Národnej banke Slovenska, kt. určuje jej postavenie, funkcie a úlohy. NBS
vystupuje ako emisná banka SR. Je právnickou osobou so sídlom v Bratislave,
nezapisuje sa do obchodného registra. Je tiež bankou bánk

Úlohy centrálnej banky

Jej hlavnou úlohou je zabezpečovať stabilitu meny a určovať menovú politiku.

Plní i nasledovné úlohy:

      určuje menovú politiku,
      vydáva bankovky a mince,
      riadi, koordinuje a zabezpečuje peňažný obeh, platobný styk a zúčtovanie dát
       platobného styku,
      vykonáva aj pôsobnosť, činnosti, úlohy, práva a povinnosti vyplývajúce
       z účastni NBS v Európskom systéme centrálnych bánk,
      v oblasti finančného trhu prispieva k stabilite finančného systému ako celku,
       ako aj k bezpečnému a zdravému fungovaniu trhu v záujme udržiavania
       dôveryhodnosti finančného trhu, ochrany klientov a rešpektovania pravidiel
       hospodárskej súťaže, pritom NBS vykonáva: dohľad nad finančným trhom,
       ďalšie činnosti v oblasti finančného trhu.

Zákon o NBS

Vymedzuje jej vzťah k vláde, na jednej strane hovorí o nezávislosti činnosti NBS od
pokynov vlády, na druhej strane o podpore hospodárskej politiky vlády NBS.

NBS je nositeľkou menovej politiky a na jej realizáciu používa príslušné menové
nástroje, kt. sú uvedené v zákone.



Orgány NBS

Banková rada NBS:

 – je to najvyšší riadiaci orgán a jej členmi sú : guvernér, 2 víceguvernéri, 3 vrchný
riaditeľia a 3 ďalší členovia. Guvernéra a víceguvernérov odvoláva a vymenúva
prezident republiky na návrh vlády po schválení národnou radou. Vrchných riaditeľov
a ostatných 3 členov vymenúva a odvoláva vláda SR na návrh guvernéra.

      Určuje menovú politiku a nástroje na jej uskutočnenie a rozhoduje o menových
       opatreniach.
                                         37
Direktórium NBS – je výkonným orgánom NBS tj. zodpovedá za výkon rozhodnutý
bankovou radou. Členenie : Víceguvernér poverený guvernérom a vrchní riaditeľia
NBS. Direktórium pripravuje zasadania bankovej rady, vykonáva jej rozhodnutia a
spravuje NBS.

Nezávislosť NBS

Národná banka Slovenska je nezávislou inštitúciou, ktorej základnou funkciou je
udržiavanie cenovej stability.

Vykonávanie bankového dohľadu

Hlavnou úlohou bankového dohľadu, nazývaného aj bankovou supervíziou, je dozor
nad činnosťou ostatných bánk a ich usmerňovanie, aby táto činnosť prebiehala
v súlade s cieľom menovej politiky CB a v záujme veriteľov. Bankového dohľadu
podliehajú všetky banky na území určitého štátu, vrátane zahraničných.

Priame a nepriame nástroje monetárnej a menovej politiky
MONETÁRNA POLITKA

   Je tá časť hospodárskej politiky, ktorá je zameraná na regulovanie množstva
peňazí v obehu a na úrokovú mieru. Nositeľom monetárnej politiky je centrálna
banka, v Slovenskej republike je to Národná banka Slovenska (NBS), ktorej úloha je
využívať nástroje monetárnej politiky, aby sa naplnili ciele v ekonomike.

Priame nástroje

– predstavujú tie nástroje, ktoré sú adresné a selektívne

      úverové limity a stropy – ide o maximálnu sumu úverov, ktoré môže KB
       poskytnúť
      úrokové limity
      pravidlá likvidity
      medzibankové výzvy a dohody

Nepriame nástroje

      povinné minimálne rezervy (PMR) – CB stanovuje komerčným bankám
       povinnú výšku peňazí, ktoré musia banky držať v podobe rezervy. Čím je úro-
       veň povinných minimálnych rezerv vyššia, tým je CB prísnejšia, a snaží sa
       udržiavať málo peňazí v obehu
      diskontná sadzba – je nástroj, ktorým centrálna banka reguluje úverové
       možnosti komerčných bánk
      operácie na voľnom trhu – sú nákupy alebo predaje cenných papierov, ktoré
       realizuje CB. Ak chce zvýšiť množstvo peňazí v obehu, bude cenné papiere
       nakupovať, čím uvolní časť peňazí do obehu.


                                          38
MENOVÁ POLITIKA

Predstavuje súhrn opatrení v oblasti meny, kt. cieľom je zabezpečiť stabilitu meny
v boji proti inflácii a udržanie kúpnej sily Sk

Stabilita meny sa môže zabezpečiť len vtedy, keď sa do obehu nedostáva viacej
peňazí, ako si vyžadujú potreby národného hospodárstva.

Nástroje menovej politiky sú rozšírené o tie nástroje monetárnej politiky centrálnej
banky, ktoré súvisia s operáciami s menou na devízových trhoch.

Nástroje centrálnej banky:

        1.Priame nástroje:

        pravidlá likvidity
        úverové limity
        stanovenie maximálnych úrokových sadzieb
        medzibankové výzvy a dohody

       2. Nepriame nástroje

        diskontné nástroje – diskontná sadzba, diskontný úver, reeskontný úver,
         lomardný úver
        povinné minimálne rezervy – sú povinné vklady obchodných bánk v CB, ktoré
         nemôžu KB použiť na úvery.
        operácie na voľnom trhu – slúžia na reguláciu peňažnej zásoby komerčných
         bánk.
        kurzové intervencie – operácie v oblasti devízového obchodu
   

Devízové rezervy

Devízové rezervy definujeme ako zahraničné aktíva, ktoré sú k dispozícii a pod
kontrolou CB, pričom slúžia na financovanie platobnej nevyváženosti, alebo na
nepriame regulovanie jej veľkosti prostredníctvom intervencií na devízovom trhu, s
cieľom ovplyvňovať výmenný kurz národnej meny a na iné účely.

Expanzívna a reštriktívna politika:

EXPANZÍVNA POLITIKA

Ak chce NBS podporovať rozvoj ekonomiky, bude ponuku peňazí zvyšovať = dávať
peniaze do obehu

1. Centrálna banka zvýši úverové zdroje bánk

        zníženie diskontnej sadzby

                                         39
      zníženie % povinných minimálnych rezerv
      nákup CP od komerčných bánk
      stanovenie max úrokovej miery z úverov

2. pokles úrokovej miery predstavuje ľahší prístup k úveru - politika lacných
peňazí

3. naštartovanie a podpora        rastu   ekonomiky    -   rast   výroby,   klesanie
nezamestnanosti, rast HDP

REŠTRIKTÍVNA MENOVÁ POLITIKA

Ak chce NBS utlmovať rozvoj ekonomiky, bude znižovať ponuku peňazí = sťahovať
peniaze z obehu.

1. Centrálna banka zníži zdroje, ktoré majú komerčné banky na poskytovanie
úverov

      zvýšenie diskontnej sadzby
      zvýšenie % povinných minimálnych rezerv
      predaj CP
      úverové limity

2. rast úrokovej miery - sprísnenie podmienok na poskytovanie úverov - ťažší
prístup k úveru - politika drahých peňazí

3. obmedzovanie investícií

4. zabrzdenie ekonomiky - útlm výroby, zvýšenie nezamestnanosti, pokles HDP



POSTAVENIE KOMERČNEJ BANKY

Činnosti komerčných bánk

      sprostredkovanie platobného a zúčtovacieho styku
      vydávanie a správa platobných a úverových kariet, šekov, iných cenín
      investovanie do cenných papierov
      obchodovanie s devízovými hodnotami, zlatom, cennými papiermi
      poskytovanie záruk
      zloženie a správa cenných papierov
      prenájom bezpečnostných schránok
      zmenárenská činnosť
      poskytovanie bankových informácií
      poskytovanie poradenských služieb

Klasifikácia bánk

                                          40
Podľa zamerania ich činnosti

      Univerzálne banky – vykonávajú všetky druhy bankových operácií. Môžu sa
       však špecializovať na určitý okruh bankovej klientely, inými kritériami však
       svoju činnosť neobmedzujú.
      Špecializované banky – sa zameriavajú sa vybratý okruh bankových služieb.
       Vznikajú buď ako samostatné banky, alebo ich na zabezpečenie niektorých
       svojich činností zakladajú, alebo kapitálovo ovládajú univerzálne banky. Druhy
       špecializovaných bánk : akceptačná, clearingová, depozitná, devízová,
       eskontná, hypotekárna, investičná, komunálna, lombardná, splátková, záručná
       a žírová.

Z pohľadu orientácie na klientelu

      Retailové banky – orientujú sa na malých klientov, najčastejšie na FO, a sú to
       vo všeobecnosti univerzálne banky s rozvinutou sieťou po celej krajine
      Banky zamerané na korporáciu (korporátne) – sa špecializujú na klientov
       veľkých, tomu prispôsobujú aj druhy svojich produktov a služieb. Nachádzajú
       sa len vo veľkých mestách alebo v blízkosti veľkých klientov.

Banková bilancia

      Aktíva – pokladničná hotovosť, vklady v emisnej banke, vklady a úvery
       umiestnené do ostatných bánk, úvery klientom, obchodovateľné cenné
       papiere, hmotný a nehmotný majetok, a ostatné aktíva
      Pasíva – vlastný kapitál (akciový kapitál, rezervy zo zisku, nerozdelený zisk),
       cudzie zdroje (neterminované vklady, terminované vklady, depozitné
       certifikáty, obligácie), ostatné pasíva.



BANKOVÉ OPERÁCIE, PRODUKTOVÁ ŠTRUKTÚRA KB

Pasívne operácie KB

Vklady na požiadanie

      V podnikateľských subjektov
      V obyvateľstva
      V vlády a miestnych orgánov
      V bánk
      ostatné V

Terminované vklady

      TV podnikateľských subjektov
      TV obyvateľstva
      vkladné knižky s výpovednou lehotou
      VK prémiového sporenia
                                          41
Úsporné vklady

      vkladový účet (úročený alebo výherný)
      účet majetkového sporenia (sporenia do cenných papierov)
      účet stavebného sporenia (vklady do stavebných sporiteľní)
      účet poistného sporenia (vklady spojené so životným poistením)

Depozitné certifikáty

Depozitné certifikáty alebo vkladové listy sú listinné cenné papiere emitované KB na
získanie vkladov klientov. Sú vo svojej podstate veľmi podobné terminovaným
vkladom.

Bankové obligácie

BO – emitujú ich banky

      štátne O – emituje ich štát
      podnikové O – emituje ich podnikateľský subjekt
      komunálne O – emitujú ich samosprávne orgány väčšinou prostredníctvom
       banky (už sa nevydávajú)

Okrem klasických BO existuje aj ich osobitný typ – konvertibilné BO.

Úvery od iných bánk

      úvery a pôžičky od iných komerčných bánk
      úvery od centrálnej banky – formou reeskontu zmeniek, lombardného úveru,
       aukčného refinančného úveru

Aktívne operácie KB

Krátkodobé úvery (do 1 roka)

      kontokorentný úver
      lombardné úvery
      akceptačné úvery
      avalový úver

Strednodobé úvery

      spotrebné úvery

Dlhodobé úvery (viac ako 5 rokov)

      komunálny úver
      reálne úvery formou úverovej zmluvy
      reálne úvery formou umiestnenia dlhopisov na finančnom trhu

                                         42
Faktory ovplyvňujúce výšku úroku z úverov

Makroekonomické faktory

      miera inflácie v štáte
      rozsah peňažnej zásoby M2 a vyšších peňažných agregátov a politika
       regulácie peňažnej zásoby
      rýchlosť obehu peňazí v štáte
      úroveň GNP(hrubý národný produkt) a GDP(hrubý domáci produkt) a miera
       ich rastu v štátu
      miera investícií a miera úspor v štáte
      diskontná sadzba emisnej banky (4.75%)
      (Agregát M3 – 892 miliárd korún, 13.6% - množstvo peňazí v súčasnosti)

Mikroekonomické faktory

      náklady veriteľa (banky) na obstaranie dočasne voľných peňažných
       prostriedkov
      rizikovosť úverovaného projektu
      doba úverovania
      pomer medzi krátkodobými a dlhodobými úverovými zdrojmi banky
      výška úveru
      spôsob krytia úveru
      individuálna miera zisku (projektu, podniku, odvetvia
      čistá súčasná hodnota investičného projektu v závislosti od subjektívne
       očakávanej výnosnosti projektu

Klasifikácia úverov

Krátkodobé úvery (do 1 roka)

      Lombardný úver – je to úver, kt je zabezpečený uložením zálohu
       (hnuteľného majetku alebo práva) dlžníkom. Veľkosť úveru závisí od hodnoty
       zálohu. Zálohu môžu tvoriť aj cenné papiere, tovar, práva na pohľadávky,
       drahé kovy a iné cennosti.
      Spotrebné úvery – majú aj krátkodobý aj dlhodobý charakter. Do tejto
       skupiny patria úvery jednotlivcom na financovanie nákupu a služieb – úvery na
       automobily a spotrebné tovary dlhodobej povahy, úvery na stavbu
       a rekonštrukciu domov, revolvingové úver



                               5. FINANCOVANIE
Financovanie je:

      činnosť realizácie finančných vzťahov (teda vzťahov, ktoré vznikajú pri tvorbe,
       rozdeľovaní a používaní peňažných prostriedkov)

                                          43
      poskytovanie, dávanie, vydávanie peňažných prostriedkov na niečo
      zriedkavejšie: investovanie, použitie finančných zdrojov

Financovanie je spôsob zabezpečovania peňažných potrieb jednotlivých
ekonomických subjektov.

Delenia

Delenie 1 (podľa typu kapitálu):

      financovanie z vlastných zdrojov (=vlastné financovanie):
           o samofinancovanie
           o financovanie pomocou kapitálových vkladov (=financovanie z vkladov,
              podielové financovanie)
      financovanie z cudzích zdrojov (=cudzie financovanie):
           o úverové financovanie
           o dotačné financovanie
      iné:
           o protihodnota odpisov a rezerv
           o deinvestovanie



Delenie 2 (podľa pôvodu prostriedkov):

      financovanie z vnútorných zdrojov (=vnútorné financovanie, interné
       financovanie)
      financovanie z vonkajších zdrojov (=vonkajšie financovanie, externé
       financovanie)
      deinvestovanie


Delenie 3 (pre verejné financovanie, podľa [1]):

      financovanie z vlastných zdrojov (z verejných rozpočtov; =rozpočtové
       financovanie)
      financovanie z grantových a podporných programov
      komerčné financovanie (úverové financovanie, lízing, projektové financovanie
       atď.)
      alternatívne spôsoby financovania (public private partnership)


Delenie 4 (podľa životného cyklu podniku):

      financovanie založenia podniku
      financovanie v priebehu fungovania podniku
      financovanie pri sanácii, fúzii alebo likvidácii podniku


Delenie 5 (podľa dĺžky času):
                                            44
      krátkodobé – do jedného roka
      strednodobé – 4 až 5 rokov
      dlhodobé - ostatné


Delenie 6 (podľa použitia zdrojov):

      financovanie do vecného kapitálu (napr. do výroby)
      financovanie do peňažných foriem kapitálu (napr. nákup štátnych
       pokladničných poukážok)

Platobná bilancia

Platobná bilancia krajiny („tuzemska“) je sústava účtov (respektíve jeden
ekvivalentný účet-výkaz), ktorá/-ý obsahuje všetky transakcie medzi tuzemskom a
celým jeho zahraničím, ako aj všetky zmeny pohľadávok a záväzkov tuzemska voči
zahraničiu, za referenčné obdobie, spravidla za rok.

NBS ju definuje ako „štatistický výkaz zachytávajúci ekonomické transakcie medzi
rezidentmi Slovenskej republiky a rezidentmi zvyšku sveta za referenčné obdobie.“

Platobnú bilanciu zostavuje každý mesiac centrálna banka štátu/zoskupenia štátov v
kumulatívnej forme.

Štatistika platobnej bilancie Slovenska je v súlade s metodikou uvedenou v Manuáli
platobnej bilancie MMF (5. vydanie, Washington 1993, Medzinárodný menový fond),
ktorý je v súlade s novým svetovým systémom Národných účtov (1993, Komisia
Európskeho spoločenstva, MMF, OECD, SN, SB, Brusel/Luxemburg, New York,
Paris, Washington, D.C.).

Platobná bilancia je nevhodne zvolený pojem, pretože nie je ani „platobná“
(zachytáva aj platby aj úvery) a nie je to „bilancia“ - po slovensky tiež súvaha
(pretože nezachytáva stavové veličiny, ale toky).

Platobná bilancia v užšom zmysle sa chápe ako saldo platobnej bilancie (tzv.
„aktívna/pasívna platobná bilancia“). Takéto (bežné) použitie pojmu je nesprávne,
pretože platobná bilancia (ako účet) je definovaná tak, že jej saldo je vždy nula (tak
ako u každého normálneho účtu v účtovníctve), a „saldo platobnej bilancie“ sa teda
môže vzťahovať vždy len na časť platobnej bilancie (ako účtu), nikdy nie na platobnú
bilanciu ako celok.

Časti platobnej bilancia

Platobná bilancia má spravidla tieto časti:

      a) bežný účet:
           o obchodná bilancia (dovoz a vývoz tovaru)
           o "neviditeľná bilancia/bilancia neviditeľných transakcií" - pojem v USA,
             Spojenom kráľovstve a staršie napr. vo Francúzsku:
                                              45
                    bilancia služieb:
                          obchod so službami (= bilancia služieb v užšom zmysle)
                          obchod s faktorovými výnosmi/príjmami
                   bilancia bežných transférov (jednostranné prevody platieb bez
                     protihodnoty, napríklad od emigrantov domov)
      b) kapitálový účet v širšom zmysle (*):
           o pohyb dlhodobého kapitálu (zahraničné investície priame a portfóliové,
              vývojové pomoci…)
           o pohyb krátkodobého kapitálu (krátkodobé úvery, odklady platieb…)
      c) chyby a omyly (transakcie nezaraditeľné pod a alebo b)
      d) devízová bilancia (="rezervné aktíva"; zmena menových rezerv centrálnej
       banky) – v niektorých štátoch je súčasťou kapitálového účtu platobnej bilancie
           o monetárne zlato
           o zvláštne práva čerpania (SDR)
           o devízy

(*)Odchylne od vyššie uvedeného delenia sa u NBS a MMF b) nazýva kapitálový a
finančný účet a pozostáva z:

      b1) Kapitálový účet v užšom zmysle (kapitálové transfery)
      b2) Finančný účet (priame investície v zahraničí, priame investície vo
       vykazujúcej ekonomike, aktíva a pasíva portfóliových investícií)

Platí: saldo z a)+b)+c) (tzv. saldo z transakcií alebo saldo platobnej bilancie) = -
saldo z d) (saldo devízovej bilancie), inými slovami: saldo z a) + b) + c) + d) = 0

Rozdelenie zisku:
Ako má spoločnosť postupovať pri rozdelení zisku


   Zisk, ktorý spoločnosť vytvorí v priebehu účtovného obdobia je od 1.1.
nasledujúceho účtovného obdobia vykázaný na účte 431 - Hospodársky výsledok v
schvaľovacom konaní. Na tomto účte ho spoločnosť eviduje až do rozdelenia, ktoré
musí byť vykonané do 31.12. nasledujúceho roku a účet 431 musí vykazovať nulový
zostatok (v prípade, že hospodársky rok je totožný s kalendárnym rokom).
   Pri rozdeľovaní zisku sa postupuje podľa príslušných ustanovení ObchZ č.
513/1991 Zb. O rozdelení zisku, ktorého návrh podáva konateľ, rozhoduje najvyšší
orgán spoločnosti, a to je valné zhromaždenie.
   Ak valné zhromaždenie do konca účtovného obdobia nerozhodne o rozdelení
zisku, možno tento zisk preúčtovať na účet 428 - Nerozdelený zisk minulých rokov.
   Pri rozdeľovaní zisku sa na prvé miesto kladie povinný prídel do rezervného fondu
a až po splnení tohto prídelu je možné zvyšnú časť rozdeliť podľa rozhodnutia
orgánov spoločnosti. Povinnosť tvorby rezervného fondu je zakotvená v § 67 ObchZ.
Spoločnosť vytvára rezervný fond v zmysle § 124 ObchZ vo výške určenej v
spoločenskej zmluve, a to najmenej vo výške 5 % čistého zisku pred vyplatením
podielov na zisku, najviac do výšky 10 % základného imania. Ak sa dosiahne
rezervný fond do výšky 10 % základného imania, v nasledujúcich účtovných
obdobiach ho už nie je potrebné dopĺňať, ak to nevyžaduje spoločenská zmluva.
Ďalšie rozdelenie zisku býva najčastejšie nasledovné:
                                          46
      úhrada straty z minulých rokov,
      preúčtovanie na účet nerozdeleného zisku,
      podiel na zisku spoločníkov,
      prídel do sociálneho fondu,
      prídel do štatutárnych fondov,
      tvorba ostatných fondov,
      zvýšenie základného imania v súlade s ObchZ.

   Tieto možnosti rozdelenia zisku nevyjadrujú poradie dôležitosti, v akom má byť
zisk rozdelený, sú to len možnosti, ako sa zisk môže rozdeliť. Znamená to, že sa
môže využiť len jedna forma.




                        6. ZÁKLADY ÚČTOVNÍCTVA
7.1. Vývoj účtovníctva
    a) Historický
Vznikom deľby práce a výmeny tovarov už v prvotno-pospolnej spoločnosti
existovala veľmi jednoducháevidencia, realizovaná rytím do stromov alebo kostí,
pričom jednotlivé ryhy symbolizovali nejaké čiastky -v prípade dlžoby mali dlžník aj
veriteľ každý svoju “palicu” s rovnakými ryhami - splácaním pôžičky z nejvždy danú
časť odlomili. V Peru používali prírodné materiály umožňujúce robiť uzly, ktoré mali
rovnakú funkciu ako ryhy - neskôr ich rozlišovali aj farbou. V Číne a Egypte sa
používalo obrazové písmo, v Grécku a Ríme, kde účty slúžili hlavne vládnucej triede,
sa používali rozličné materiály, napríklad hlinené tabuľky/črepiny alebo morské
lastúry. Neskôr v Egypte začali na prenos informácií používať listy v tom čase hojne
rozšírenej rastliny, papyrusu. Listy boli 7 až 27 cm široké a asi 35 cm dlhé. Stáčali sa
do zvitkov a ukladali do puzdier, ktorých materiál sa líšil podľa vzácnosti dokumentu.
Začiatky podvojnej sústavy sa objavujú v 13. storočí v Taliansku, ktoré bolo v tom
čase obchodne veľmi vyspelou krajinou. V roku 1494 vydal Luca Pacioli knihu, v
ktorej popísal základy podvojného účtovníctva a jeho logika sa nezmenila dodnes.
U nás sa účtovníctvo objavuje v polovici 18. Storočia, významnými predstaviteľmi sú
(väčšinou profesori a niektorí ešte aj žijúci) Fiala, Cisárek, Králiček, Laučík??.

   b) U nás

Rok 1946 ..... Základná reforma
“Jednotná sústava podnikového počtovníctva”
-zmiešaná ekonomika, účtovníctvo bolo podriadené daniam

Rok 1953 ....“Národohospodárska evidencia”
-účtovníctvo sa degradovalo, stratil sa jeho význam pre finančné riadenie, všetko sa
riešilo centrálne, úplne zmizlo vnútropodnikové účtovníctvo 1966-7 “Jednotná
sústava sociálno-ekonomických informácií”
-centralistický vplyv, ale rehabilitácia vnútropodnikového účtovníctva, ako celok bolo
ale stále chápané iba ako štatistika

                                          47
Rok 1993 .....Porevolučná reforma
-účtovníctvo sa prispôsobilo trhovým podmienkam (pri rozhodovaní, systém ktorého
štátu prebrať nakoniec ostali iba francúzsky a nemecký (daňovo zameraný) -
nakoniec vybrali francúzsky)

7.2. Základy účtovníctva

  a) Základné pojmy

Pohľadávka ...............Keď nám niekto niečo dlhuje
Záväzok .....................Vždy keď niekomu niečo dlhujeme

  b) Význam účtovníctva

Význam a úlohy účtovníctva

V každej účtovnej jednotke vzniká počas roka množstvo hospodárskych operácií,
ktoré treba priebežne zaznamenať ( nákup materiálu, predaj tovaru za hotovosť
alebo na faktúru, výplata miezd zamestnancom, výber peňazí z bankového účtu a
pod. ). Všetky tie hospodárske operácie, ktoré evidujú v účtovníctve, sa nazývajú
účtovné prípady.

Účtovníctvo plní tieto úlohy:

•včas a presne eviduje stav a pohyb všetkého majetku a záväzkov účtovnej jednotky
tak, aby bola zabezpečená dôsledná ochrana proti rozkrádaniu alebo inej forme
odcudzenia
•eviduje majetok nielen podľa jednotlivých foriem a druhov, ale aj podľa jeho pôvodu
•zaznamenáva všetky náklady a výnosy
•zisťuje veľkosť hospodárskeho výsledku
•podľa potreby zabezpečuje presnú evidenciu o uvedených skutočnostiach nielen za
účtovnú jednotku ako celok, ale aj za jednotlivé vnútropodnikové útvary
•poskytuje dostatok informácií pre vnútropodnikové plánovanie, rozpočtovanie a
kalkulácie, ktoré spolu s účtovníctvom tvoria účtovný informačný systém podniku
•slúži ako dôležitá informačná základňa pre riadenie a kontrolu zo strany
manažmentu podniku
•poskytuje dostatok informácií aj pre štátne orgány, ale aj pre vlastníkov, veriteľov,
banky a iných, ktorí sa zaujíma o činnosť danej účtovnej jednotky

Funkcia účtovníctva:

•registračná – presná evidencia majetku
•informačná – informácie na riadenie
•kontrolná – vytváranie kontrolného systému
•ekonomická – zisťuje informácie pre hospodárne vynakladanie majetku




                                           48
Členenie účtovníctva:

•jednoduché účtovníctvo (bežné) - vedú podnikatelia nezapísaný do obchodného
registra
•podvojné účtovníctvo (finančné) - vedú všetky podnikateľské subjekty zapísané v
obchodnom registry.


Účtovníctvo sa musí viesť:

•úplne - t.j. musia byť zaúčtované všetky účtovné prípady daného účtovného obdobia
( od 1.1. do 31.12. ). Nie je možné žiadny účtovný prípad vynechať a žiadny doplniť

•preukázaným spôsobom – t.j. ku každému účtovnému prípadu musí byť doložený
príslušný doklad a len na základe neho účtovný prípad zaúčtuje v účtovných knihách.
K preukázateľnosti účtovníctva patrí aj povinnosť inventarizácie majetku a záväzkov
( pravidelne k 31.12.)

•správne - t.j. všetky účtovné prípady sa zaúčtujú v súlade so zákonom o účtovníctve
a inými právnymi predpismi, ktoré sa ich týkajú.


  c) Účtovná jednotka
môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorá prevádzkuje podnikateľskú alebo inú
zárobkovú činnosť a preukazuje svoje výdavky vynaložené na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov pre daňové účely. Viď Obchodný zákonník 513/92,
§ 1-6, 27, 35-40. Dôležitý je vlastník - fyzická alebo právnická osoba.

     7.3.    Podnik, jeho ciele a funkcie
Podnik je jednotka:

    Ekonomická, lebo vytvára materiálne/duchovné statky a/alebo poskytuje
     služby pre uspokojenie spotrebiteľov
    Sociálna, lebo zamestnáva ľudí a stará sa o nich (niekedy :-)
    Finančno-účtovná, lebo svoje ekonomické ciele uskutočňuje rozvážne,
     plánovite a cieľavedome



Podnik má tri základné ciele:
1. Zisk
2. Úhradu všetkých platobných povinností
3. Hospodárnosť podnikateľskej činnosti (minimálne vstupy/náklady, maximálne
výstupy/príjmy)

Aby účtovníctvo mohlo dávať kvalitné informácie pre riadenie, musí nadväzovať na
všetky jeho funkcie,
t.j.:
                                         49
a) Plánovaciu
b) Organizačnú
c) Kontrolnú
d) Informačnú
e) Komunikačnú

Štruktúra riadenia:

1. Stanovenie cieľa
2. Priebeh a uskutočňovanie cieľa
3. Kontrola

     7.4. Základný cieľ, predmet a charakteristické rysy
          účtovníctva:

Základným cieľom účtovníctva je podávať verný a pravdivý obraz o finančnej,
výnosovej situácií a majetku podniku.

Predmetom účtovníctva je:

1. Zobraziť stav majetku a jeho zdrojov, záväzkov, vlastného imania a zachytiť
ich zmeny
2. Zobraziť náklady a výnosy, resp. príjmy a výdavky
3. Zistiť hospodársky výsledok (zisk/strata)



Charakteristické rysy:

· Úplnosť
· Nepretržitosť
· Usporiadanosť
· Systémovosť
· Atď. :-)


     7.5.   Účtový informačný systém

Informačný systém podniku predstavuje sústavu záznamov hospodárskych operácií
prebiehajúcich v podniku, z ktorých sa vytvárajú informácie potrebné v celom
procese riadenia podniku.

Časti UIS:
1. Finančné účtovníctvo
2. Nákladové účtovníctvo a kalkulácie
3. Plánovanie a rozpočtovanie
Všetky tri stupne sú navzájom úzko prepojené a nadväzuje na ne manažérske
účtovníctvo.

                                        50
7.5.1.Účtovné obdobie
 V SR je v zákone stanovený kalendárny rok, t.j. vždy od 1.1. do 31.12. Preto ak sa
napríklad začne
účtovať 1.12., účtovné obdobie končí aj tak 31.12.

7.5.2.Finančné účtovníctvo
Jeho forma a obsah sú dané ministerstvom financií. Predstavuje nepretržité
zachytávanie všetkých obchodných prípadov účtovného obdobia, ktoré
vyjadrujú vzťah podniku k externému svetu. Zachytávanie sa deje vecne,
systematicky a časovo chronologicky. Často sa chápe aj ako základné.
Zachytáva vzťah účtovnej jednotky a operácie, ktoré vznikajú medzi ňou a okolím.
Jeho výsledkom je účtovná závierka - súvaha, výkaz ziskov a strát a príloha. Dáva
informácie o javoch minulých. Naň bezprostredne nadväzuje daňové
účtovníctvo.

7.5.3.Nákladové (vnútropodnikové) účtovníctvo

sa používa hlavne pre vnútropodnikové riadenie, čerpá informácie z finančného.
Tiež poskytuje informácie o javoch minulých. Sleduje náklady podľa druhu (aký
náklad) a miesta jeho vzniku. Výkony sa evidujú ako výnosy. Porovnaním
vnútropodnikových nákladov a výnosov sa dostáva vnútropodnikový výsledok
hospodárenia. V súčasnosti nie je právne upravené.

7.5.4.Manažérske účtovníctvo

čerpá informácie aj z nákladového, na ich základe robí prepočty zamestnanosti,
plánov zásob, a i. Je to taktika a stratégia pre účtovné jednotky.

7.5.5.Funkcie účtovného informačného systému

sú zároveň aj funkciami účtovníctva:

1. Dokumentačná = každý prípad v účtovníctve musí byť zdokladovaný (tovar,
množstvo, cena) - kúpa aj predaj
2. Informačná = poskytuje informácie pre všetkých užívateľov (vlastníci, manažéri,
zamestnanci, veritelia, banky)
3. Kontrolná = z nej vyplýva rentabilita/hospodárnosť
4. Je základňou pre rozhodovanie = či sa splnili ciele a z toho vyplývajúce ďalšie
rozhodnutia

Informácie manažérskeho účtovníctva musia mať aj kvalitatívne charakteristiky:
1. Relevantnosť (vlastnosť predvídať budúcnosť a poskytovať spätnú väzbu)
2. Objektívnosť (preukázateľnosť, overiteľnosť, nestrannosť)
3. Včasnosť (vždy vtedy, keď ich potrebujeme)
4. Zrozumiteľnosť (jasné, logické, prehľadné)
5. Porovnateľnosť (napr. medzi podnikmi)



                                         51
Veľkosť informačného systému závisí od veľkosti podniku, ale 4 kroky sú v
každom rovnaké:
1. Zber informácií (postup, umožňujúci získať potrebné informácie)
2. Záznam informácií (+roztriedenie podľa toho, kde ich potrebujú)
3. Zhodnotenie informácií (analýza a rozbor)
4. Komunikácia (odovzdanie informácií užívateľom, ktorí ich potrebujú -
správy/výkazy, a i.)

7.5.6. Účtovné systémy u nás

môžu byť organizované troma spôsobmi:

1. Zachytenie príjmov a výdavkov
2. Jednoduché účtovníctvo = príjmy a výdavky, evidencia Ma a záväzkov - zisk sa
zisťuje porovnaním vlastného imania na začiatku a na konci účtovného obdobia =
rozdiel
3. Podvojné účtovníctvo = všetky obchodné prípady sa zachytávajú časovo
chronologicky a systematicky v hlavnej knihe - kladú sa na ňu viaceré požiadavky, a

Medzi základné metodické prostriedky účtovníctva patria:

1. Súvaha a bilančný princíp
2. Účet a sústava účtov
3. Podvojnosť a súvzťažnosť
4. Oceňovanie
5. Účtovná dokumentácia

Náš účtovný systém je prebratý z francúzskeho, ktorý sa snaží hlavne o reálne
zobrazenie/vyjadrenie účtovnej jednotky a daňový základ sa zisťuje mimo
účtovníctva. Ďalšie úpravy vyplynuli z medzinárodných štandardov (napr. EU).
Zahŕňajú aj niektoré Európske direktívy, konkrétne najmä 4., 7. a 8:
    je o zostavovaní výkazov (aby sa dalo rovnako orientovať vo výkazoch
      všetkých štátov)
    7. hovorí o konsolidovanej účtovnej uzávierke (za spoločnosť s viacerými
      dcérskymi)
    8. upravuje overovanie účtovnej uzávierky = auditorstve

     7.6. Zákon o účtovníctve

1. Všeobecné ustanovenia
2. Účtovné sústavy, účtovné doklady, účtovné zápisy a účtovné knihy
3. Účtovná závierka
4. Spôsoby oceňovania
5. Inventarizácia majetku a záväzkov
6. Úschova účtovných písomností
7. Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia
Vedenie podvojného účtovníctva záväzného pre podnikateľské subjekty stanovuje
účtová osnova a

                                        52
postupy účtovania pre podnikateľov.


     7.7. Majetok
        7.7.1. Predmet účtovníctva
je zachytenie zmien a zdrojov majetku. Ma je to, čím účtovná jednotka
uskutočňuje svoju činnosť - môžu byť rôzne druhy. Podstatný je aj zdroj, odkiaľ bol
Ma získaný.
Kolobeh (1-2-3-4-5-1-…):
1. Peniaze
2. Budovy, stroje a zásoby (hodnota budov a strojov prechádza do výrobkov
postupne, zásob okamžite)
3. Nedokončené výrobky
4. Dokončené výrobky
5. Zákazníci

      7.7.2 Triedenie majetku

I. Investičný (stály, neobežný) má v držbe dlhšie ako 1 rok
1. Hmotný investičný
a) Budovy, haly a stavby
b) Stroje prístroje a zariadenia
c) Dopravné prostriedky,
d) Inventár (nábytok, knižnica)
e) Trvalé porasty a základné stádo
f) Drobný hmotný investičný Ma
g) Umelecké diela a pozemky (neodpisujú sa - všetko ostatné áno)

2. Nehmotný investičný
a) Duševné práva, patenty, licencie a iné cenné práva
b) Výsledky výskumnej činnosti
c) Software
d) Goodwill
e) Drobný nehmotný investičný Ma

3. Finančné investície
a) Vklady
b) Dlhodobé pôžičky v iných podnikateľských subjektoch (cenné papiere, akcie a i.)

II. Obežný - kratšie ako 1 rok
1. Zásoby
a) Ma na sklade
b) Nedokončené výrobky
c) Polotovary vlastnej výroby
d) Výrobky
e) Zvieratá
f) Tovar
2. Pohľadávky voči
                                         53
a) Odberateľom
b) Zamestnancom
c) Finančným orgánom a iným subjektom
3. Krátkodobý finančný Ma
a) Peniaze = pokladnica
b) Bankové účty
c) Ceniny (kolky, známky, jedálenské lístky, telefónne karty = všetko, čo má hodnotu)
d) Majetkové cenné papiere obchodovateľné (nakúpené v spoločnosti za účelom
obchodovania, t.j. pod 1 rok)

         7.7.3 Zdroje majetku

predstavujú hodnotové zobrazenie časti podielu vlastníka na majetku a právne
nároky veriteľov. Z právneho hľadiska ich možno označiť ako právnu oblasť a druhy
majetku ako vecnú oblasť majetku.

   I.    Vlastné
1. Vlastný kapitál/Základné imanie (pri zakladaní) - o jeho výške hovorí obchodný
zákonník,
často sa s ním viaže právne hľadisko, lebo určuje aj práva spoločníkov na podiel na
Ma. Zdroje
krytia: vlastné a cudzie (pri založení vlastný = základné imanie = peňažné a
nepeňažné vklady
spoločníkov do účtovnej jednotky, ktorú zakladajú) Pri založení môže vzniknúť rozdiel
medzi
upísaným a splateným imaním. Upísané je dané Z, splatené je skutočne splatené a
rozdiel je
nesplatené upísané imanie. Vzniká pohľadávka voči spoločníkom na splatenie tejto
časti.
2. Kapitálové fondy - vlastné zdroje krytia (dary, dotácie)
3. Fondy ziskové - vytvárajú sa zo zisku
a) Zákonný rezervný fond povinne zo Z, buď 10% pri založení, alebo 20% pri prvom
hospodárskom výsledku
b) Ostatné fondy (odmeny, výstavba, a i.)
c) Sociálny fond - môže sa doplniť zo zisku = sociálne účely pre zamestnancov
4. Nerozdelený zisk z minulých rokov
5. Zisk za príslušné účtovné obdobie

   II.   Cudzie (záväzky)

1. Dlhodobé
a) Rezervy - osobitné postavenie - vytvárajú sa väčšinou na veľké
opravy/rekonštrukcie,
aby vás to v tom roku “nepoložilo” platí aj nižšiu daň, ako cudzí sa chápe preto, že ju
robí iná firma, voči ktorej bude mať záväzok
b) Dlhodobé bankové úvery (nad 1 rok)
c) Ostatné dlhodobé záväzky, napr. dlhopisy (ak účtovná jednotka môže vydať
dlhopis - používa ho ako finančnú výpomoc)
                                          54
2. Krátkodobé
a) Záväzky voči dodávateľom
b) Záväzky voči zamestnancom
c) Krátkodobé bankové úvery (do 1 roka)
d) Záväzky voči finančným orgánom (napr. daňový úrad)
e) Záväzky voči orgánom sociálneho zabezpečenia

Dva pohľady na majetok
⇒ Forma (v čom) = Aktíva
⇒ Zdroj (odkiaľ) = Pasíva
Musí platiť, že Aktíva = Pasíva, čo sa nazýva bilančný princíp.

7.8. Súvaha

zodpovedá podniku dve základné otázky:

1. Aký je bohatý, čiže aký má majetok
2. O čo sa stal bohatším/chudobnejším, čiže ako sa zmenil stav majetku

Aby ich mohol zodpovedať, musí svoj Ma stále preverovať, na čo slúži inventúra.
    Súvaha zobrazuje majetok podľa formy a účelu (aktíva) a jeho zdroje
       (pasíva) v peňažnom vyjadrení k určitému dňu.
    Súvahová rovnováha: aktíva = pasíva.
    Súvahová položka je každá položka majetku alebo zdrojov.
    Súvahový stav je označenie jednotlivých druhov aktív a ich príslušných
       zdrojov v peňažnom vyjadrení.
    Súvahový deň je deň, ku ktorému je súvaha zostavená.

7.8.1 Inventúra

sa riadi zákonom o účtovníctve (napr. v pokladni sa musí robiť minimálne 4 krát
ročne).
Môže mať dve formy:
1. Fyzická (premeranie, odváženie, atď.)
2. Dokladová (len doklady - faktúry, pohľadávky, záväzky, a pod.)
Po skončení inventúry sa zostaví inventúrny súpis o majetku a záväzkoch.

   A: Inventúrny súpis

¨ Musí v ňom byť uvedený deň, ku ktorému bol zostavený
¨ Obsahuje veľmi podrobné detailné informácie
¨ Zostavuje sa v tabuľkovej forme
¨ Nezverejňuje sa, slúži len pre vnútornú potrebu firmy
¨ Slúži ako podklad pre zostavenie súvahy
Druhou časťou je inventarizácia.

  B: Inventarizácia


                                        55
     je porovnanie skutočného stavu zisteného inventúrou so stavom majetku
      a záväzkov vedených v účtovníctve.
     Inventarizačné rozdiely sa musia účtovnícky správne zaúčtovať. Môžu byť:
1. Úbytok do normy/Manko do normy (prirodzený úbytok)
2. Manko nad normu
3. Prebytok


7.8.2 Tvar súvahy

Tvar súvahy sa prebral z dvojramennej váhy - ak má byť v rovnováhe, musí mať
rovnaké zdroje na oboch stranách. Vľavo = aktíva, vpravo = pasíva (aktíva - to čo
máme, pasíva - zdroje, odkiaľ ho máme). Každá súvaha musí mať svoj názov.
Všetko je vyjadrené aj hodnotovo - v peňažných jednotkách.
Suma aktív sa musí rovnať sume pasív. Vtedy je súvaha uzavretá.
Definícia súvahy: je prehľadné usporiadanie zložiek Ma, podľa jeho formy,
zloženia a účelu, to jest aktív na ľavej a podľa zdrojov krytia, z ktorých sa kapitál
získal, to jest pasív na pravej strane, v peňažnom vyjadrení k určitému konkrétnemu
dňu (ten sa nazýva súvahový deň).
Jednotlivé položky v súvahe sa nazývajú súvahové položky. Peňažné vyjadrenie
súvahových položiek je súvahový stav.

Najzákladnejšie triedenie aktív je delenie podľa Ma na investičný a obežný
(vecné hľadisko), pasíva vyjadrujú právnu oblasť, t.j. odkiaľ sme získali ten ma, jeho
pôvod a zdroje sa delia na vlastné a cudzie.
Ma vyjadrený v súvahe je všetok Ma, ktorý má nejakú hodnotu alebo hodnotu
prináša. Napr. účtovná jednotka má strojové zariadenie v zostatkovej cene 10000
(tak ho vedie v Ma), ale je schopné ešte priniesť hodnotu. Ak je zariadenie odpísané
- nemá hodnotu, sa už v Ma nevedie, tak isto ako Ma v prenájme.
Pasíva = právna oblasť = nároky spoločníkov na podnik.
Nárok na čisté obchodné imanie = nárok spoločníka/vlastníka na aktíva v takej
výške, v akej vložil vklad.
Čisté obchodné imanie = súhrn oceniteľných hodnôt v peniazoch.
Obchodné imanie = obchodný Ma + záväzky. Obchodný Ma je celý Ma
podnikateľský (všetky oceniteľné veci, pohľadávky a iné oceniteľné práva).


7.8..3 Náležitosti súvahy
Oproti inventúrnemu súpisu súvaha vyjadruje stav Ma a zdrojov krytia k určitému dňu
(rovnaké), rozdiel je že inventúrny súpis je podrobný, súvaha obsahuje údaje
globálne. Záväzky a pohľadávky nie sú vyjadrené menovite, ale globálne. Aj súvaha
je v peňažnom hodnotení/vyjadrení. Súpis sa nezverejňuje, ale súvaha sa podľa
potreby áno.
V praxi je súvaha jeden výkaz. Má určité logické usporiadanie, dané
ministerstvom financií. Jej zostavenie slúži hlavne na finančnú analýzu
podniku (rentabilita, hospodárnosť, likvidita, a i.).


Triedenie súvahy:
                                         56
                 NÁZOV                                         DEŇ
                  Aktíva                                      Pasíva
A.Pohľadávky za upísané vlastné             A. Vlastné imanie
imanie                                      I. Základné imanie
B. Stále aktíva                             II. Kapitálové fondy (fondy = vždy
I. HIM                                      vlastné)
II. NIM                                     III. Fondy zo zisku
III. Finančné investície                    IV. Hospodársky výsledok minulých
                                            rokov
C. Obežné aktíva                            V. Hospodársky výsledok bežného
I. Zásoby                                   účtovného
II. Dlhodobé pohľadávky                     obdobia (zisk je +, strata -)
III. Krátkodobé pohľadávky                  B. Cudzie zdroje krytia
IV. Finančný Ma                             I. Rezervy (napr. na opravy)
D. Ostatné aktíva                           II. Dlhodobé záväzky
I. Časové rozlíšenie                        III. Krátkodobé záväzky
II. Dohadné účty aktívne                    IV. Bankové úvery a výpomoci
D. Ostatné aktíva                           C. Ostatné pasíva
I. Časové rozlíšenie                        I. Účty časového rozlíšenia - jeho účty
II. Dohadné účty aktívne                    II. Dohadné účty pasívne




Aktíva sa ďalej triedia podľa likvidity (od najmenej), pasíva podľa doby splatnosti
(prvé = s najdlhšou).
Formy súvahy

Dve základné:
   Horizontálna/účtovná (tá, v tvare T) - jej prínosom je, že je dodržaný bilančný
      princíp a možno z nej vyčísliť celkovú hodnotou pasív aj aktív
    Vertikálna/finančná (hlavne pri vyčísľovaní nárokov vlastníkov na vlastné
      imanie, pri vyčísľovaní čistých obežných aktív - výške pracovného kapitálu) jej
      nevýhodou je, že nevyjadruje sa v nej bilančný princíp ani výška Ma a zdrojov
      krytia

Druhy súvah

1. Externé (aj pre vonkajšie potreby - externých užívateľov)
a) Riadna súvaha (k 31.12.)
b) Daňová/individuálna (pre daňový úrad)
c) Konsolidovaná (v rámci holdingu)
d) Otváracia/zahajovacia (mimoriadna - na začiatku podnikania)
e) Konkurzná/likvidačná/iné mimoriadne okolnosti (mimoriadna)
2. Interné (na vnútornú potrebu)


                                 PEŇAŽNÝ DENNÍK
                                          57
Peňažný denník

Peňažný denník je v sústave JÚ účtovnou knihou, v ktorej sa zachytáva pohyb
peňažných prostriedkov v hotovosti (na základe pokladničných dokladov) a na
účtoch v bankách (na základe výpisu z bankového účtu), príjmy a výdaje v
požadovanom členení, predovšetkým pre daňové účely.

Zápisy v peňažnom denníku sa uskutočňujú v časovom slede na základe účtovných
dokladov.

Peňažný denník musí obsahovať minimálne:

1. prehľad o peniazoch v hotovosti v členení na príjmy a výdavky,
2. prehľad o peniazoch na bankových účtoch v členení na príjmy a výdavky,
3. prehľad o priebežných položkách v členení na príjmy a výdavky. Vznikajú
pri prevodoch peňažných prostriedkoch medzi bankovými účtami alebo pokladňou a
bankovým účtom,
4. prehľad o príjmoch, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou a sú zahrňované
do základu dane (napr. príjmy z predaja výrobkov, tovaru, služieb),
5. prehľad o výdavkoch, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou a zahrňujú sa do
základu dane (napr. nákup materiálu, energie, vyplatenie miezd zamestnancom,
zákonné poistenie do zdravotnej a sociálnej poisťovne (§ 19 zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov v znení neskorších predpisov),
6. prehľad o ostatných príjmoch, ktoré neovplyvňujú daňový základ (napr. DPH
   zaplatené odberateľmi, dotácie od úradu práce),
7. prehľad o ostatných výdavkoch, ktoré nesmú ovplyvniť daňový základ.
   Medzi tieto výdavky patria (§21 zákona o dani z príjmov):

  - platba dane z príjmu podnikateľa,
  - platba DPH u platiteľov tejto dane,
  - výdavky na osobnú spotrebu podnikateľa,
  - nákup dlhodobého majetku,
  - pokuty a penále okrem zmluvných pokút,
  - manká a škody presahujúce prijaté náhrady,
  - splátky úveru a pôžičiek,
  - peňažné dary,
  - ďalšie výdavky.


Všetky zápisy v peňažnom denníku musia vyjadrovať len finančné operácie.

Zápisy v peňažnom denníku sa musia uskutočňovať v časovom slede podľa
jednotlivých účtovných dokladov (teda chronologicky).

Účtovná jednotka, ktorá v rámci podnikateľskej alebo inej samostatnej zárobkovej
činnosti prijíma platby v hotovosti, je povinná viesť záznamy denných tržieb
(pomocou elektronickej registračnej pokladnice) a súhrne o týchto tržbách účtovať v
denníku minimálne jedenkrát mesačne.

                                         58
Analytická evidencia peňažných prostriedkov v JÚ

Pre väčšinu malých podnikateľov, ktorí majú len jedno prevádzkové miesto, jeden
účet v banke, nenarábajú s ceninami ani s peňažnými prostriedkami v cudzej mene,
stačí peňažný denník na úplné a správne účtovanie o stave a pohybe peňažných
prostriedkov v hotovosti, na bankovom účte a na ceste.

Ak má účtovná jednotka viac pokladníc, ak uchováva dlhší čas zásobu cenín
(známok, kolkov, stravovacích poukážok), alebo ak okrem domácej meny narába aj s
hotovosťou v cudzích menách (valutami), vedie viac analytických účtov peňažných
prostriedkov (kontá peňažných prostriedkov).

Analyticke účty

      pre peňažné prostriedky v hotovosti - pokladničné knihy, pokladničná kniha
       obsahuje zápisy o stave a pohyboch konkrétnej pokladnice a okrem údajov o
       príjmoch a výdavkoch sa po každej operácii vyčísľuje zostatok.
      pre evidovanie cenín - knihy cenín (pre jednotlivé druhy cenín),
      pre evidovanie cudzích mien v hotovosti - valutové pokladničné knihy,
       údaje o príjmoch, výdavkoch a zostatkoch sa vyjadrujú v cudzej i domácej
       mene, pri každom zápise sa uvádza kurz, ktorý sa použil pre prepočet cudzej
       meny na slovenské koruny. Pre prepočet sa používa kurz určený v kurzovom
       lístku NBS v deň uskutočnenia účtovného prípadu.
      podnikateľ, ktorý si založil viac vkladových účtov v rozličných bankách,
       si zriaďuje pre evidovanie pohybov na každom z nich osobitný analytický účet
       - bankové konto. Bankové kontá poskytujú prehľad o stave, pohybe a
       zostatkoch peňažných prostriedkov na jednotlivých bankových účtoch.
       Umožňujú sledovať a kontrolovať nadväznosť jednotlivých výpisov z účtov
       zasielaných bankou.

       Pri vedení analytickej evidencie peňažných prostriedkov sa každá finančná
       operácia zapisuje dvakrát: raz ako zápis na analytický účet (do pokladničnej
       knihy, knihy cenín, valutovej pokladničnej knihy alebo na bankové konto)
       druhý raz do príslušného prehľadu v peňažnom denníku.
       Prehľady v peňažnom denníku majú potom charakter syntetických účtov.

Priebežné položky

Účet priebežných položiek je do peňažného denníka zaradený na účely účtovania o
"peniazoch na ceste". Je určený pre zápisy o prevodoch peňažných prostriedkov
medzi pokladnicou a účtom v banke, ako aj pre zápisy o prevodoch medzi bankovými
účtami. Jeho zriadenie bolo potrebné z toho dôvodu, že výpis z bankového účtu nie
je k dispozícii v rovnaký deň, ako sa uskutočnil prírastok alebo úbytok hotovosti v
pokladnici. Napr. peniaze po ich výbere z pokladnice sa stávajú "peniazmi na ceste",
hotovosť už nie je k dispozícii a s vkladom v banke ešte nemožno disponovať.
Účet priebežných položiek sa pri bežnom účtovaní vždy po krátkom čase vyrovnáva
a má obvykle nulové saldo.
                                         59
Niektoré účtovné prípady, ktoré sa účtujú v peňažnom denníku

Dátum Doklad Text                                                      Sk

2. 1.    PPD1 Vklad podnikateľa v hotovosti                            15 000,-
2. 1.    VPD1 Výdavok za kolky na živnostenský list, výpis             1 100,-
              z registra trestov

8. 1.    VPD2    Založenie bankového účtu a vklad na účet              500,-
8. 1.    VYB1    Vklad podnikateľa na BÚ                               50 000,-
10. 1.   VPD3    Nákup murárskeho náradia                              4 000,-
16. 1.   VPD4    Pracovný odev                                         670,-
16. 1.   VPD5    Pracovné topánky                                      680,-
22. 1.   VYB2    Úhrada faktúry dodávateľovi                           2 000,-
28. 1.   VPD6    Zaplatená cestná daň r. 200.                          xxxx
31. 1.   VPD7    Vyúčtovanie PHM - január                              1 650,-
31. 1.   VYB3    Poplatok za vedenie účtu                              69,-

4. 2.    VYB4    Úhrada zák. zdrav. poistenia - VZP - 1/200.           966,-
                 Úhrada zák. soc. poistenia - SP - 1/200.              2288,-

5. 2.    PPD2    Úhrada za prevedené práce                             24 000,-
10. 2.   VPD8    Firma HELA - tlačivá                                  160,-
12. 2.   PPD2    Príjem hotovosti z BÚ                                 15 000,-
12. 2.   VPD9    Osobná spotreba                                       10 000,-
12. 2.   VYB5    Výber hotovosti z BÚ                                  15 000,-
28. 2.   VPD10   Vyúčtovanie PHM - február                             1 400,-



Kniha pohľadávok a záväzkov

Z postupov účtovania vyplývajú pre účtovnú jednotku dve povinnosti:

        viesť knihu pohľadávok a záväzkov v usporiadaní podľa dlžníkov a veriteľov
        evidovať v nej všetky pohľadávky a záväzky, teda aj tie, ktoré nevyplývajú z
         dodávateľsko-odberateľských vzťahov.

         Kniha pohľadávok obsahuje najmä údaje o

         a)   dlžníkoch,
         b)   pohľadávkach v peňažnom vyjadrení,
         c)   poskytnutých preddavkoch,
         d)   poskytnutých úveroch,
         e)   pohľadávkach dane z príjmov,

                                            60
           f)   pohľadávkach nepriamych daní,
           g)   pohľadávkach voči Sociálnej poisťovni a príslušnej zdravotnej poisťovni.

Kniha záväzkov obsahuje najmä údaje o

a)       veriteľoch,
b)       výške záväzku v peňažnom vyjadrení,
c)       prijatých preddavkoch,
d)       prijatých úveroch,
e)       záväzkoch dane z príjmov,
f)       záväzkoch nepriamych daní,
g)       záväzkoch voči Sociálnej poisťovni a príslušnej zdravotnej poisťovni.

Pomocné knihy

          inventárna kniha DHM a DNM (inventárne karty)
          kniha zásob (skladové karty)
          kniha pre evidenciu cenín
          kniha pre evidenciu nepriamych daní (DPH a spotrebná daň)
          kniha mzdovej evidencie (mzdové listy)
          kniha sociálneho fondu



Klasické účtovníctvo nie je potrebné viesť, ak podnikateľ nie je platiteľom dane z
pridanej hodnoty, prípadne je platiteľom dane len časť roka, a pri výpočte dane z
príjmov si nechce uplatňovať preukázateľné daňové výdavky. Forma takejto
evidencie nie je upravená, treba však myslieť na trvanlivosť záznamov, pretože aj na
takúto evidenciu sa vzťahuje povinnosť archivácie.

Jednoduché účtovníctvo


V jednoduchom účtovníctve je oddelené účtovanie o peňažnom hospodárení v
peňažnom denníku od evidencie majetku, ktorý sa vzťahuje k činnosti účtovnej
jednotky a záväzkov z tejto činnosti vyplývajúcich.
Účtovné jednotky účtujúce v sústave jednoduchého účtovníctva vedú:

• peňažný denník
• knihu pohľadávok a záväzkov
• pomocné knihy, pokiaľ pre nich má náplň. Jedná sa predovšetkým o
tieto pomocné knihy

                     - inventárna kniha dlhodobého majetku (inventárne karty),
                     - kniha zásob (skladové karty),
                     - kniha pre evidenciu cenín,
                     - kniha pre evidenciu nepriamych daní (DPH a spotrebná daň),
                     - kniha mzdovej evidencie (mzdové listy),
                     - kniha sociálneho fondu,
                                              61
                - ďalšie knihy, ak je ich vedenie potrebné na preukázanie
a vykazovanie predmetu účtovníctva.

Účtovné jednotky otvárajú účtovné knihy ku dňu vzniku, ku dňu získania
podnikateľského oprávnenia.


Ak si chce podnikateľ uplatňovať preukázateľne vynaložené výdavky, je povinný viesť
účtovníctvo celý rok. V sústave jednoduchého účtovníctva účtuje:


      podnikateľ nezapísaný v obchodnom registri
      fyzická osoba, ak preukazuje výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a
       udržanie príjmov na účely zistenia základu dane z príjmov
      niektoré príspevkové organizácie, občianske združenia a cirkevné inštitúcie


Na evidenciu používa peňažný denník, knihu pohľadávok, knihu záväzkov, pomocné
knihy (zásoby, dlhodobý majetok, mzdy atď.)

Podvojné účtovníctvo

Všetci ostatní podnikatelia sú povinné účtovať v sústave podvojného účtovníctva. Aj
ten, na koho sa táto povinnosť nevzťahuje si túto sústavu môže zvoliť a účtovať v nej.
Musí ju však používať celé účtovné obdobie (v priebehu roku sa systém nemôže
meniť).

Účtuje sa v denníku (časový sled zápisov), hlavnej knihe (vecné usporiadanie
a preukázanie zaúčtovania položiek), príslušných účtovných prípadoch na účty
majetku, záväzkov, nákladov a výnosov.

Podnikateľ nemusí účtovníctvo viesť sám, Môže na tento účel poveriť účtovníka
alebo účtovnícku firmu. Nezbavuje sa tým však zodpovednosti za vedenie
účtovníctva, zostavenia a predloženia účtovnej závierky a za preukázateľnosť
účtovníctva.

Účtovné výkazy - podvojné účtovníctvo (2009)

      Súvaha
      Výkaz ziskov a strát
      Súvaha priebežnej účtovnej závierky
      Výkaz ziskov a strát priebežnej účtovnej závierky


Účtovné výkazy - jednoduché účtovníctvo (2008)

    Výkaz o príjmoch a výdavkoch
    Výkaz o majetku a záväzkoch

                                          62
       ÚČTOVNÉ DOKLADY

Bez ohľadu na to, či podnikateľ vediet jednoduché alebo podvojné účtovníctvo,
pracuje takmer na dennej baze s dokladmi, ktoré následne potrebuje pre potreby
účtovníctva. Ponúkame Vám príklady tých, ktoré sa používajú najčastejšie:

      Cestovný príkaz tuzemský (xls)
      Cestovný príkaz zahraničný (doc)
      Faktúra (xls)
      Dodací list (doc)
      Pokladničné doklady (xls)
      Peňažný denník (xls)
      Objednávka

       Vnútroorganizačné účtovníctvo (VOÚ)
       - VOÚ nemá právne predpísaný obsah ani formu. Jeho vedenie závisí od
       konkrétnych
         podmienkach v podniku
       - Účtovná jednotka môže VOÚ viesť, ale nemusí.
       - VOÚ sa označuje aj ako nákladové účtovníctvo, lebo jeho hlavnou úlohou je
       evidovať náklady
         príp. výnosy) vnútroorganizačných útvarov.
       - VOÚ - tvarmi môžu byť hospodárske strediská, divízie, závody....
               Za hospodárske stredisko sa považuje samostatne hospodáriaci útvar
               podniku, musí spĺňať tieto požiadavky:

             1. je organizačné uzatvorený, jeho úlohy sú jednoznačne vymedzené
             2. má vedúceho, ktorý zodpovedá za celkovú činnosť strediska
             3. jeho výkony sú merateľné v peňažných i naturálnych jednotkách
             4. musí byť možné presné vyčíslenie výrobkov, nákladov, výkonnosti,
                aj výsledku hospodárenia strediska.
             5. svoju činnosť riadi pomocou rozpočtu strediska
             6. vedie účtovníctvo na základe vopred stanoveného účtovného rozvrhu


       V praxi vo výrobnom podniku sa zriaďujú najčastejšie tieto strediská:



       1. výrobné stredisko, respektíve stredisko hlavných činností
       2. stredisko vedľajších činností - sú spravidla doplnkom hlavnej činnosti
       3. stredisko obslužných a pomocných činností - rekreačných
              dopravy
              údržby
                                          63
       energetiky...
4. stredisko nevýrobných činností - bytového hosp.           telovýchovných
zariadení
5. zásobovacie strediská - ich cieľom je obstarávať materiál
                         - skladovanie a úprava surovín a materiálu zásob
6. správne strediská - vykonávajú administratívnu účtovnícku
                     - informačnú a riadiacu činnosť podniku
7. odbytové strediská - skladujú, predávajú hotové výrobky, tovary a iné
výkony podniku
                       - zabezpečujú reklamu a propagáciu

Hlavné úlohy vedenia VOÚ:

1. evidovať náklady a výnosy - podľa jednotlivých hospodárskych stredísk
(HS)
                                - podľa kalkulačných položiek
                                - podľa druhov činností, výrobných procesov
                                - podľa výkonov
2. poskytovať informácie a údaje pre finančné účtovníctvo (FÚ):
       - o zmenách stavu zásob vlastnej výroby
       - o aktivácii vlastnej výroby
       - pre poskytovanie informácií na oceňovanie vlastných výkonov
3. - zabezpečiť kontrolu nákladov a výnosov
   - porovnávaním údajmi z VOÚ a FÚ
     s rozpočtom (plánom), t. z. porovnávanie skutočných nákladov z
plánovanými
   - porovnávanie výsledných kalkulácii z predbežnými
4. VOÚ zisťovať výsledok hospodárenia podľa jednotlivých HS
5. Poskytovať podklady pre VO riadenie a rozhodovanie o vývoji podniku.


Spôsoby organizácie VOÚ

Spôsob organizácie VOÚ si účtovná jednotka zostavuje sama.

Postupy účtovania, vydané ministerstvom financií ponúkajú 3 možnosti
vedenia.

1. vedenie VOÚ formou analytickej evidencie.

 K účtom nákladov, zaradené do účtovných skupín 59 k účtom výnosov
zaradené do skupiny     69. Účet 599 - vnútroorganizačné náklady a 699
vnútroorganizačné výnosy sa využívajú na

vnútroorganizačné prevody medzi jednotkami hospodárskymi strediskami.

                                 64
      Ide o jednookruhové účtovníctvo, pretože súbežne sa vedie

      aj finančné účtovníctva aj VOÚ.



     2. vedenie samostatného účtovného okruhu, pre ktorý sa vytvoria účty v
     rámci účtov.

     Tried 8 a 9. Ide o 2-okruhové účtovníctvo, pretože v jednom okruhu sa vedie
     finančné účtovníctvo (tried 0 - 7) a v 2 samostatnom okruhu sa vedie VOÚ (8 -
     9)

     3. kombináciou oboch predchádzajúcich spôsobov.

            Akým spôsobom sa účtovná jednotka rozhodne viesť VOÚ musí
     stanoviť na začiatku účtovného obdobia vo vnútroorganizačnom predpise (VO
     - účtovného rozvrhu)

     To VOÚ sa za účtovné obdobie považuje spravidla 1 mesiac.

     Náklady sa v jednotlivých hospodárskych strediskách (HS) členia na

     a, prvotné náklady - vznikajú z externých výkonov

     b, druhotné náklady - vznikajú spotrebou VO výkonov, prevzatých

                od iných hospodárskych stredísk.

     Prvotné náklady a prvotné výnosy, ZS zásob vlastnej výroby sa preberajú z
     finančného účtovníctva, prostredníctvom spojovacích účtov.

     Rozdiely vo vedení VOÚ a FÚ


                   - systém VOÚ musí byť špecifikovaní vo vnútroorganizačnej
                          smernici pre vedenie účtovníctva.

1. porovnanie

                     - systém FÚ je určené účtovným zákonom.

                  - systém VOÚ ponúka informácie pre riadenie na
            vnútroorganizačnej

                     podnikovej úrovni.

2. porovnanie


                                          65
                    - FÚ ponúka informácie len na podnikovej úrovni čiže celku.



                     - VOÚ zachytáva ekonomické procesy, ktoré prebiehajú vo
              vnútri podniku

3. porovnanie

                   - FÚ zaznamenáva procesy, interné aj externé

                    - VOÚ využíva najmä rozpočtovníctvo, predbežné kalkulácie

4. porovnanie

                   - FÚ je zamerané najmä na syntetické účty, výsledkové účty.

                    - Vo VOÚ sa musí dodržiavať zásada podvojnosti

5. porovnanie                                                      ZHODA

                    - FÚ tiež sa musí dodržiavať zásada podvojnosti




                   - VOÚ používa ako pomocní nástroj rôzne tabuľky, prehľady a
              výkazy, ktorých úprava je v kompetencii podniku.

6. porovnanie

                   - FÚ vedú všetci podnikatelia jednotných spôsobom

                    (účtová osnova platí pre všetkých)

7.                 - Dĺžka účtovného obdobia VÓU sa nemusí zhodovať s účtovným
obdobím FÚ.

8.         - prepojenie medzi FÚ a VOÚ zabezpečujú spojovacie účty

              * pri decentralizovanom spracovaní vedie účtovníctvo každé HS
              samostatne.

              * pri centralizovanom spracovaní VOÚ sa vedie spoločné
              účtovníctvo FÚ aj VOÚ

           Každé HS dáva učtárni k dispozícii účtovné doklady.




                                        66
                        7. PODNIKOVÁ ŠTATISTIKA
Ťažiskovým nástrojom získavania informácií v štatistike práce a miezd je systém
podnikových zisťovaní, ktorý sa člení sa na nasledujúce úseky:

      štvrťročná podniková štatistika o práci
      ročná štatistika o práci zabezpečovaná pracoviskovou metódou
      štatistika štrajkov (výluk)
      výberové zisťovanie o štruktúre miezd
      výberové zisťovanie o úplných nákladoch práce

Štvrťročná podniková štatistika o práci

Medzi základné ukazovatele ekonomického vývoja Slovenskej republiky, ktoré
Štatistický úrad štvrťročne zverejňuje (tzv. vládna správa) patria údaje o priemernom
evidenčnom počte zamestnancov, priemernej hrubej nominálnej mesačnej mzde a
reálnej mzde. Pri výpočte celkovej hodnoty týchto ukazovateľov za hospodárstvo SR
sa berú do úvahy údaje za veľké podniky získané vyčerpávajúcim spôsobom a údaje
za malé podniky získané výberovým spôsobom, ako aj odhady údajov za
zamestnancov, ktorí pracujú u živnostníkov.

Ročná štatistika o práci zabezpečovaná pracoviskovou metódou

V podnikovej štatistike sledujeme ukazovatele za celý podnik a prisudzujeme ich
regiónu, v ktorom má podnik sídlo.
V ročnom výkaze o práci sledujeme ukazovatele o zamestnancoch a mzdách v tom
okrese, kde skutočne pracujú. Spracované údaje sú triedené podľa odvetvia
ekonomickej činnosti, druhu vlastníctva a právnej formy, zamestnania, krajov a
okresov. Výsledky zverejňujeme v publikácii Zamestnanci a mzdové prostriedky v
hospodárstve SR, krajoch a okresoch. Presná územná identifikácia činnosti
zamestnancov umožňuje zostaviť bilancie pracovných síl v krajoch a okresoch.
Bilancie vychádzajú v ročnej publikácii Zamestnanosť v SR, krajoch a okresoch.
Publikované údaje sú členené podľa odvetví, druhu pracovného pomeru, pohlavia a
druhu vlastníctva.

Štatistika štrajkov (výluk)

Štatistika štrajkov (výluk) nadväzuje na zákon o kolektívnom vyjednávaní a vychádza
z požiadaviek Medzinárodnej organizácie práce. Metodika ukazovateľov nadväzuje
na rezolúciu o štatistikách štrajkov, výluk a iných akcií spojených s pracovnými
spormi, ktorá bola prijatá na 15. Medzinárodnej konferencii štatistikov práce v januári
1993. Informácie získavame cez Výkaz o štrajku (výluke) a to v prípade konania
štrajkov (výluk) v mesačnej periodicite. Vo výkaze zisťujeme dôvod štrajku, dĺžku
trvania, počet nepracujúcich, z toho štrajkujúcich, objem nevyplatených miezd a
výsledok štrajku. Okruh spravodajských jednotiek tvoria všetky aktívne organizácie
evidované v registri organizácií.

Výberové zisťovanie o štruktúre miezd

                                          67
Hlavným cieľom zisťovania o štruktúre miezd je získanie informácií o štruktúre a
diferenciácii miezd zamestnancov podľa zamestnania, pohlavia, veku, vzdelania,
odvetvia, krajov a ďalších triedení, ako aj zistenie pomeru vyplatených hrubých
miezd vo vzťahu k daniam a odvodom do fondov.

Výberové zisťovanie o úplných nákladoch práce

Hlavným cieľom zisťovania o úplných nákladoch práce je získanie a vyhodnotenie
poznatkov o úrovni a štruktúre nákladov za stanovenú jednotku času, ktoré
zamestnávateľ vynakladá v súvislosti so získavaním a výchovou pracovných síl, s
odmeňovaním za prácu a so zabezpečením sociálnych potrieb pracovných síl podľa
záväzkov, ktoré voči nim prijal. Celkové náklady práce zahŕňajú v súčte priame
náklady práce a nepriame náklady práce zmenšené o subvencie.




                      8. EKONOMIKA VZDELÁVANIA
    Ekonómia – veda o ekonomických javoch, činnostiach a vzťahoch. Je to
hospodárska veda, ktorá skúma, ako ľudia rozhodujú o použití vzácnych statkov, o
tom, ktoré vzácne statky použiť, na čo ich použiť, či ich rozdeliť teraz alebo v
budúcnosti, ako ich rozdeliť medzi osoby a skupiny osôb. Je to spoločenská veda,
ktorá sa zaoberá skúmaním spôsobov výroby a rozdeľovania statkov na rôznych
stupňoch vývoja spoločnosti.

    Ekonomika – je organizovaný systém výroby, rozdeľovania a spotreby majetkov
(statkov) spoločnosti. Predstavuje konkrétny organizovaný systém riadenia
národného hospodárstva v konkrétnom štáte. Je to vedný odbor zaoberajúci sa
konkrétnym odvetvím národného hospodárstva. Je to súhrn výrobných a
hospodárskych vzťahov vo vývoji spoločnosti v určitom štáte v odvetví výroby, či
podniku. Ekonomika zároveň môže predstavovať celé národné hospodárstvo
príslušnej krajiny.

Národné hospodárstvo – predstavuje súhrn individuálnych samostatných
hospodárstiev v určitom štáte, ktoré vplyvom spoločenskej deľby práce od seba
navzájom súvisia. Tvoria ho všetky hospodárske subjekty všetkých odvetví a sfér
hospodárskeho i spoločenského života /nevýrobné i výrobné odvetvia, priemysel,
poľnohospodárstvo, stavebníctvo, obchod ale i školstvo, veda, kultúra, zdravotníctvo,
sociálna pomoc a p./. NH tvoria aj individuálne hospodárske subjekty bez ohľadu na
formu vlastníctva / š.p., družstvá, a.s. atď./. S rozvojom výroby a so vznikom
                                         68
medzinárodnej deľby práce sa postupne národné hospodárstva jednotlivých štátov
stávajú časťami kvantitatívne i kvalitatívne vyššieho celku označovaného ako
svetové hospodárstvo.

Ekonomika školstva – je odvetvová ekonomika zaoberajúca sa skúmaním
vzdelávacieho procesu uskutočňovaného školskou sústavou, alebo inými
vzdelávacími zariadeniami, inštitúciami. Skúma pedagogickú, organizačnú,
hospodársku a finančnú stránku vzťahov, vyskytujúcich sa v procese vzdelávania,
najmä z mikroekonomického hľadiska. Ide o tzv. vnútorné ekonomické problémy
výchovno-vzdelávacieho procesu takmer s podnikohospodárskeho hľadiska školy.
Pri tomto pohľade do popredia vystupujú otázky vynaloženia prostriedkov a
bezprostredného efektu /počet učiteľov k počtu žiakov, vynaložené rozpočtové
prostriedky, kapacita školy a p./. Dôležitým aspektom sa stáva hľadanie ciest pre
racionalizáciu a zefektívnenie práce danej vzdelávacej inštitúcie.

Ekonomika školstva sa okrem iného venuje rôznym druhov výskumov.

A: organizácia školstva a jej riadenie

B: rozmiestňovanie jednotlivých druhov a typov škôl a určenie optimálnej miery ich
veľkosti

C: vnútorná organizácia škôl, ich riadenie a hospodárenie

D: materiálne a osobné faktory vzdelávacieho procesu a analýza ich využitia

E: racionalizácia vzdelávacieho procesu

Ekonomika vzdelávania :

    je vlastne vedná disciplína zaoberajúca sa teoretickým výskumom a empirickým
výskumom mikroekonomických aspektov vzdelania. Posudzuje rozvoj vzdelania v
súvislosti s jeho funkciou v reprodukčnom procese v závislosti od jeho vstupu
vyjadreného v nákladoch na vzdelanie k dosiahnutému ekonomickému efektu.
Skúma väzby vzdelania k ekonomike a spoločnosti jednak z hľadiska jeho prínosov k
ekonomickému rastu ako aj z pohľadu optimálneho využitia vložených prostriedkov
do vzdelania pri obmedzených zdrojoch štátneho rozpočtu.

   Na konci 50-tych rokov minulého storočia došlo vo vyspelých štátoch k
podstatnému rozšíreniu predmetu vedeckého výskumu v oblasti vzdelávania a jeho
mikro aj makro ekonomických aspektov. Nový trend výskumu, ktorý sa z veľkej miery
už interdisciplinárne teoreticky alebo empaticky zaoberal celospoločenskými väzbami
výchovno-vzdelávacej sústavy výrazne kontrastoval s tradičným výskumom
zameraným na oblasť pedagogiky, pedagogicko -psychologickej problematiky,
didaktiky a rôznych mikrooblastí. Zvýšenie záujmu o vzdelávanie a vzdelávacie
procesy malo v tomto období svoje korene v celosvetovom meradle. Výsledkom
všetkých skúseností bol intenzívny záujem o problematiku determinácie
ekonomického rastu. Samotné ocenenie významu investícií do vzdelania zo strany
OECD v r. 1961 našlo odraz vo vývoji ekonomiky vzdelávania ako novej vedeckej
                                          69
disciplíny. Nová vedecká disciplína dostala osobitnú podporu aj od UNESCA, ktoré r.
1963 založilo medzinárodný inštitút pre plánovanie vzdelávania a kultúry.

Do oblasti skúmania v predmetnom vednom odbore okrem iného patria:

1. skúmanie ekonomických rozmerov vzdelávania, možnosti vzdelania v kontexte
vyčíslenia nákladov na vzdelávanie študujúcich na jednotlivých stupňoch, druhoch a
typoch škôl ako aj celkových nákladov na reprodukciu kvalifikovaných pracovníkov

2. analýzy a hodnotenia vzťahov, výdavkov spoločnosti na vzdelanie, ostatným
výdavkom na hospodárstvo, ako aj meranie podielu výdavkov na vzdelanie z HDP

3. vymedzenie zdrojov na financovanie vzdelávania

4. skúmanie profilu absolventov z hľadiska ich uplatnenia na trhu práce

5. skúmanie metód posudzovania ekonomickej účinnosti vzdelania

6. hodnotenie vzťahov medzi vzdelaním, kvalifikáciou a odmeňovaním absolventov

7. skúmanie dynamiky rozvoja vzdelania v kontexte počtu kvalifikovaných
pracovníkov

8. na Slovensku sa problematikou ekonomiky vzdelávania zaoberali dve pracoviská –
ústav ekonomiky vzdelania na VŠ ekonomickej v Bratislave, na ktorý kontinuálne
naviazal v 80-tych rokoch min. storočia ústav rozvoja vysokých škôl SR.

Práce týchto ústavov boli zamerané na kvalifikáciu a analýzu nákladov na vzdelanie
a reprodukciu kvalifikovanej pracovnej sily, skúmanie vzťahov medzi vzdelaním a
rastom osobných príjmov, metódy posudzovania efektívnosti vzdelania z hľadiska
spoločnosti a podnikov, efektívnosti vzdelania z hľadiska jednotlivca a komponentov
jeho stimulácie, metodiku plánovania vzdelávania, plánovanie perspektívnej potreby
finančných zdrojov na rozvoj vzdelanie, modelovanie perspektívneho modelu
vzdelania, teritoriálne aspekty vzdelávania a analýzu krytia potrieb kvalifikovaných
pracovníkov, vyhodnotenie doterajších metód plánovania rozvoja školstva, aplikáciu
matematických modelov v ekonomike vzdelávania a prognózovanie kvalifikovaných
pracovníkov i rozvoj školstva.




         9. ŠPECIFIKA EKONOMIKY VZDELÁVACIEHO ZARIADENIA
   Vybrané aspekty financovania vysokého školstva na Slovensku




   V súčasnom období sa realizujú v Európe rozsiahle reformy systémov
vysokoškolského vzdelávania, súčasťou ktorých je plnenie úloh vyplývajúcich z
                                         70
lisabonského a bolonského procesu. Ekonomický rast moderných ekonomík je
jednoznačne spojovaný s rastom ľudského kapitálu. K zvýšeniu kvality ľudských
zdrojov výraznou mierou prispieva vzdelávanie. Nevyhnutnou podmienkou každého
systému vzdelávania je ekonomická autonómia vysokých škôl.

   Modely financovania vysokých škôl vo svete sú založené na kombinácií verejných
zdrojov, vlastných príjmov vysokej školy a súkromnom financovaní.

    Systém financovania na Slovenku, ktorý v ostatnom čase prešiel viacerými
výraznými zmenami, je kombináciou existujúcich a využívaných systémov vo svete
prispôsobených miestnym podmienkam. Príspevok sa zaoberá problematikou
modelov financovania vysokých škôl vo svete a ich komparácia so systémom
financovania na Slovensku.

                 1. Vybrané modely financovania vysokého školstva vo svete

    V minulosti boli univerzity financované štátom a akademický život bol podriadený
princípom samosprávy, kde študenti a učitelia mali hlavné slovo. Tieto princípy boli aj
pri vzniku prvých vysokých škôl v Spojených štátoch, z ktorých sa neskôr stali elitné
súkromné univerzity. Po prvý raz sa v Spojených štátoch objavila požiadavka reflexie
potrieb spoločnosti, na základe ktorej vznikli štátne vzdelávacie inštitúcie.

    V súčasnosti si štát ponecháva rozhodujúce právomoci v oblasti fungovania a
činnosti vysokých škôl rešpektujúc ich schopnosť dbať o kvalitu poskytovaného
vzdelania v závislosti od spoločenských potrieb. Štát využíva tzv. pohnútkové
financovanie.1 Ide o mechanizmus prerozdeľovania finančných prostriedkov,
prostredníctvom ktorého štát zvyšuje dotácie do perspektívnych odborov a naopak,
znižuje financovanie neperspektívnych odborov. Nevyhnutným predpokladom
takéhoto ovplyvňovania je poznanie spoločenských nárokov na pôsobnosť vysokých
škôl, potrieb hospodárskej praxe, trhu práce. Preto sa v čoraz väčšej miere pri
rozhodovaní Ministerstva školstva SR a vysokých škôl využívajú poznatky expertov z
iných rezortov, pričom sa ponecháva priestor aj pôsobeniu regulácie trhu.

   Skúsenosti z praxe hovoria o troch základných modeloch financovania vo
vyspelých trhových ekonomikách:

          o anglo-americký systém financovania z rozpočtu domácností,
          o švédsky daňovo-dotačný systém,
          o austrálsky systém HECS (Higher Education Contribution Scheme).

Anglo-americký systém

   V tomto systéme investícií do vysokého školstva je zreteľne uplatňovaný trhový
mechanizmus. Školy sú brané ako výrobcovia, študenti ako spotrebitelia vzdelania a
medzi nimi stojí štát. Štátna zainteresovanosť na systéme, ktorá spočíva v podpore
konkurenčných síl v sektore vzdelávania, je v porovnaní s inými krajinami malá.
Vysokoškolské vzdelanie je chápané ako zvyšovanie ľudského kapitálu jednotlivca a
od toho sa odvíja aj jeho financovanie z rozpočtu jednotlivca, resp. domácnosti.

                                          71
Rozpočtové ohraničenie domácnosti je prekonávané prostredníctvom pôžičiek. Tento
model financovania funguje v najčistejšej forme v USA.

Švédsky daňovo–dotačný systém

   Dôvodom jeho vzniku bola snaha prekonať bariéru rozpočtového ohraničenia
jednotlivcov. Tento systém je založený na využívaní prerozdeľovacej (redistribučnej)
funkcie daňového systému. Štát predpokladá, že sa mu týmto podarí prekonať
bariéru rozpočtového ohraničenia. Cieľom systému je umožniť rovnaké podmienky
vstupu na vysokú školu pre všetkých.

   Financovanie univerzít týmto systémom je charakteristické napríklad pre Švédsko,
Nemecko alebo Českú republiku. Vysokoškolské vzdelávanie je poskytované
bezplatne (aj cudzím štátnym občanom), pričom školné nie je povolené. Systémom
využívajúcim redistribučnú funkciu daňového systému sa vyznačujú aj iné európske
štáty, napr. Dánsko, Fínsko, Grécko, Taliansko, Luxembursko, Malta, Nórsko,
Poľsko.

   Financovanie vysokých škôl teda viac-menej závisí na štáte. Snahe o rozširovanie
vysokých škôl musí predchádzať snaha o zvýšenie ich efektívnosti. Podobne ako v
Holandsku, do systému je zavedený prvok, v ktorom sú vysoké školy financované
podľa ich výkonnosti, pričom hlavným kritériom výkonnosti je miera úspešnosti
ukončenia štúdia, meraná ako podiel počtu študentov prijatých do prvého ročníka k
počtu absolventov školy. Snaha o dosiahnutie vysokej miery úspešnosti núti
univerzity k tomu, aby bol dodržaný normálny harmonogram štúdia (napr. nie sú
podporovaní tzv. veční študenti).

Austrálsky systém HECS

   Systém financovania vyššieho vzdelávania HECS (Higher Education Contribution
Scheme) vznikol v Austrálii v roku 1988 prijatím zákona Higher Education Funding
Act. Do praxe bol uvedený v roku 1989. Odvtedy je pod správou Ministerstva
školstva, Austrálskeho daňového úradu a vyšších vzdelávacích inštitúcií. Uvedený
systém by mal byť rovný a spravodlivý spôsob, ktorý zabezpečuje podieľanie sa
študentov na nákladoch spojených s vyšším vzdelaním. Za štúdium na vysokej škole
môžu platiť vopred so zľavou alebo dodatočne s inflačným príplatkom.

   Z celkového objemu platieb tvorí okolo 20 % financovania vzdelávania na
vysokých školách každoročne. Systém HECS dnes v rôznych obdobách zavádzajú
krajiny ako Thajsko, Čína, Vietnam alebo Kórea. Všetci občania Austrálie, Nového
Zélandu a cudzinci s trvalým pobytom v týchto krajinách, ktorí sa zúčastňujú
vysokoškolského štúdia plateného štátom, sú povinní platiť finančný príspevok
systémom HECS. Kľúčovou spravodlivou črtou systému je, že dohodnuté poplatky
vychádzajú z individuálnej schopnosti jednotlivca platiť.

   Každý semester si môže študent vybrať z troch možností, akým spôsobom
zaplatí svoj HECS poplatok. Sú to:
   1. študent zaplatí celú výšku poplatku vopred a získa zľavu 25 %,
   2. študent zaplatí časť poplatku vo výške minimálne 500 dolárov a získa 25 %
                                        72
zľavu zo zaplatenej čiastky poplatku a zvyšok zaplatí neskôr,
   3.študent poplatok nezaplatí v danom semester, ale odloží jeho zaplatenie na
neskôr.

   Študent taktiež môže kedykoľvek zaplatiť dobrovoľnú splátku v akejkoľvek výške,
ak však splátka presiahne sumu 500 dolárov, tak je zvýhodnený 15 % zľavou.
Študent, ktorý si vyberie odložené splácanie, nemôže začať splácať svoj dlh dokiaľ
jeho HECS splátky nedosiahnu minimálnu zákonom stanovenú hranicu.

    O výber poplatkov sa stará Austrálsky daňový úrad. Poplatky od študentov sa
vyberajú zamestnávateľmi cez „Pay as you go“ (PAYG) daňovými platbami. Pay as
you go je systém určený pre platenie splátok vypočítaných na základe ročného
príjmu prostredníctvom daňovej povinnosti. Tento spôsob financovanie je závislý od
neskorších príjmoch absolventov. Vysoké školy sú tak priamo dotované finančnými
prostriedkami vybranými formou daní. Výhodou tohto spôsobu financovanie
vysokého školstva je absencia boja rezortu vzdelávania s ostatnými rezortmi štátnej
správy o finančné prostriedky, ale aj absencia redistribúcie týchto prostriedkov zo
štátneho rozpočtu s rozpočtovým ohraničením ako je to v prípade Slovenskej
republiky.




2. Financovanie vysokých škôl na Slovensku

    Legislatívnym rámcov pre poskytovanie vysokoškolského vzdelávania vrátane
financovania vysokých škôl je Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom sa vysoké školy transformovali z
rozpočtových organizácií na verejné vysoké školy. Na verejné vysoké školy sa
transformovalo 19 z 23 v tom čase existujúcim vysokých škôl. Štátnymi rozpočtovými
organizáciami zostali len dve vojenské a jedna policajná vysoká škola, na súkromnú
vysokú školu sa transformovala jedna dovtedy neštátna vysoká škola.

    Systém financovania v podmienkach Slovenska prešiel viacerými výraznými
zmenami. Štát už negarantuje vysokým školám pokrytie nákladov spojených s ich
vzdelávacou, výskumnou, vývojovou či umeleckou činnosťou zo štátneho rozpočtu v
plnej výške. Novela zákona o vysokých školách zavedením systému viac zdrojového
financovania umožnila vysokým školám získavať časť finančných prostriedkov z
iných zdrojov a na základe vlastných aktivít. Nový spôsob hospodárenia znamenal aj
zmenu vo vzťahu vysokých škôl k majetku, ktorý sa zo štátu previedol do vlastníctva
vysokej školy a teda aj zodpovednosť za efektívne hospodárenie s majetkom sa
presúva na samotné vysoké školy.

   Nový systém financovania školstva v Slovenskej republike by mal spĺňať
nasledujúce podmienky:
         o má garantovať rovnaké podmienky prístupu k vzdelaniu, t. j. nesmie
             brániťv prístupe k vzdelaniu sociálne slabším a inak objektívne
             znevýhodnenýmobčanom (charakteristické pre švédsky daňovo-
             dotačný systém),
                                        73
         o má stimulovať rozvoj vzdelávacej sústavy a podporovať vznik
           konkurenčného prostredia medzi školami (charakteristické pre
           angloamerický systém),
         o má byť hospodárny, transparentný a ľahko kontrolovateľný (austrálsky
           systém HECS),
         o má umožniť presun rozhodovania o použití finančných prostriedkov na
           čo najnižšiu úroveň – čo najbližšie k študentom (anglo-americký
           systém),
         o má byť viaczdrojový (anglo-americký systém, austrálsky systém HECS),
         o finančná účasť štátu má byť jasne vymedzená (všetky systémy vo
           väčšej alebo menšej miere).

    Systém financovania vysokých škôl nekopíruje ani jeden zo spomínaných
modelov financovania vo svete, je skôr kombináciou ich jednotlivých častí
aplikovaných na prostredie, systém vzdelávania a ostatné podmienky týkajúceho sa
vysokého školstva. Hoci zákon o vysokých školách definuje viac zdrojové
financovanie vysokého školstva, v prevažnej miere je toto financovanie záležitosťou
štátu.
    Hlavným zdrojom financovania verejných a štátnych vysokých škôl sú dotácie zo
štátneho rozpočtu podľa osobitného predpisu. Vysokoškolské vzdelávanie na
Slovensku v súčasnosti poskytuje 33 vysokých škôl, z toho 20 verejných, 10
súkromných a 3 štátne vysoké školy. Súkromné vysoké školy si zabezpečujú
finančné prostriedky samostatne, pričom Ministerstvo školstva im môže na základe
žiadosti poskytnúť dotácie ako neúčelovú priamu platbu. Problematika financovania
súkromných vysokých škôl v podmienkach Slovenskej republiky je obsiahla a
zároveň predstavuje samostatnú problematiku, z toho dôvodu sa v príspevku ďalej
venujem len financovaniu verejných vysokých škôl.

   Princíp financovania vysokých škôl a princíp autonómie vysokých škôl sa pri
súčasnom systéme financovania dostávajú ku konfliktu, keďže predpokladom
pozitívneho vývoja vysokých škôl je čo najviac slobody, nezávislosti od štátu a
profesionality a zodpovednosti vysokých škôl.

   Finančná podpora, ktorú vysoké školy dostávajú na svoju činnosť zo štátneho
rozpočtu poskytovanú na základe zmluvy, je vo forme dotácie:
          o na uskutočňovanie akreditovaných študijných programov,
          o na výskumnú, vývojovú alebo umeleckú činnosť,
          o na rozvoj vysokej školy,
          o na sociálnu podporu študentov.

   Základným kritériom pri rozpise dotácie na uskutočňovanie akreditovaných
študijných programov je počet študentov, počet absolventov a personálna a
ekonomická náročnosť študijných programov. Kvalitatívnym ukazovateľom je
kvalifikačná štruktúra učiteľov.
   Pri dotácii na výskumnú, vývojovú a umeleckú činnosť sa berie do úvahy
výskumná kapacita vysokej školy, jej úspešnosť pri získavaní domácich a
zahraničných grantov a počet interných doktorandov po dizertačnej skúške. Štátna
podpora výskumu a vývoja na verejných vysokých školách sa poskytuje
inštitucionálnou formou na podporu výskumu a vývoja ako nevyhnutného
                                        74
predpokladu vysokoškolského vzdelávania a účelovou formou (poskytovanie
finančných prostriedkov na riešenie projektov výskumu a vývoja prostredníctvom
Agentúry na podporu výskumu a vývoja a v rámci štátnych programov výskumu a
vývoja).
    Finančné prostriedky poskytované v rámci inštitucionálnej formy podpory výskumu
a vývoja verejných vysokých škôl pozostávajú z piatich častí, sú prideľované v rámci
vnútorného grantového systému ministerstva školstva súťažným spôsobom na
projekty (VEGU, aplikovaný výskum, medzinárodnú spoluprácu, KEGU). Ostatná je
poskytovaná formou dotácie na prevádzku a rozvoj infraštruktúry pre výskum a vývoj.
Dotácia na sociálnu podporu študentov sa používa na sociálne štipendiá a na
podporu sociálnych služieb. Rozdelenie sociálnych štipendií je realizované podľa
zákonných nárokov študentov jednotlivých škôl.
    Ďalšou možnosťou ako získať dodatočné finančné prostriedky je
zainteresovanosť vysokých škôl v oblasti podávania projektov v nadväznosti na
domáce a zahraničné granty. Vysoké školy v rokoch 2000 až 2003 získali spolu z
domácich grantov 620 345 tisíc Sk a zo zahraničných grantov 309 564 tisíc Sk.

   Verejné vysoké školy môžu používať ako zdroj financovania aj úvery od bánk na
výskumnú a vývojovú činnosť a na financovanie kapitálových výdavkov. Na pokrytie
výdavkov potrebných na svoju činnosť verejná vysoká škola využíva aj ďalšie zdroje.
Okrem základného príspevku, výnosov z majetku, ďalšími zdrojmi financovania z
mimorozpočtových prostriedkov sú prostriedky z domácich grantov, zo štátnych
programov, zahraničných grantov, kladný hospodársky výsledok z podnikateľskej
činnosti, školné a poplatky spojené so štúdium, príjmy z ďalšieho vzdelávania,
výnosy z duševného vlastníctva a z dedičstva, prostriedky získané z darov od
sponzorov a iné príjmy. Ako mimorozpočtový zdroj vystupujú úhrady za služby
poskytované študentom (napr. poplatky za ubytovanie a stravu).

   Vysoké školy vo svete sú financované z viacerých zdrojov. Ide o kombináciu
verených verejných zdrojov, vlastných príjmov vysokých škôl a súkromných financií.
Systémy financovania vysokých škôl vo svete a aj na Slovensku, sa vysoké školy
starajú o časť príjmov prostredníctvom svojho majetku, vlastnou podnikateľskou
činnosťou a iných zdrojov. Niektoré súkromné americké školy majú také základné
imanie, že by dokázali financovať svoj chod len z jeho výnosov alebo
prostredníctvom výnosov plynúcich z vlastníctva cenných papierov.

    V súčasnom období je systém financovania vysokých škôl na Slovensku založený
na dotačnom systéme založenom na počte študentov. Vysoké školy v snahe získať
finančné prostriedky prijímajú vyššie počty študentov. Jedným z nedostatkov tohto
systému je, že ak študent počas štúdia odíde zo školy pred ukončením štúdia, ide o
neefektívne vynaložené peniaze. Prechod na viac zdrojové financovanie, zmena vo
vzťahu k majetku vysokých škôl a iné sú výraznými faktormi, ktoré nútia vysoké školy
získavať aj iné prostriedky, ako zo štátneho rozpočtu, na svoju vzdelávaciu,
výskumnú, vývojovú alebo umeleckú činnosť.

   Ďalšie možnosti získavania finančných prostriedkov sa týkajú výskumu a vývoja,
prenájmu nehnuteľností, poskytovania vzdelávacích služieb súkromnému sektoru,
štátu a podobne. Vo vzdelávacej činnosti, ale aj v oblasti vedy, výskumu a vývoja je
nevyhnutná orientácia na hospodársku prax, jej potreby a požiadavky.
                                        75
   Jednou z ciest ako podporiť spoluprácu je daňové zvýhodnenie subjektov
spolupracujúcich s vysokými školami. Alternatívou je aj zakladanie tzv. spin-out firiem
s využitím výsledkov vývoja technologických riešení vysokými školami. Vo svete je
bežné aj financovanie zo súkromných zdrojov, prostredníctvom grantov, darov od
nadácií, podnikateľskej sféry, ale aj jednotlivcov. Jednou z možných ciest
zabezpečenia dostatočného objemu financií pre úspešnú realizáciu všetkých činností
vysokých škôl je ich oslobodenie od platenia daní.

   V podmienkach Slovenskej republiky došlo k viacerým zmenám vyplývajúcich z
ostatnej novelizácie, vrátane limitovania počtu externých študentov na vysokých
školách v záväznosti na počet denných študentov, spoplatnenia externého štúdia
a jedného bezplatného denného štúdia. Rovnako ako vo švédskom systéme nie sú
podporovaní „veční študenti.“
      Systém financovania vysokoškolského vzdelávania na Slovensku je založený na
kombinácií existujúcich, fungujúcich a využívaných systémov vo svete. Systém
severských krajín je skôr socialistický a systém angloamerických krajín skôr liberálny.
Aplikácia jedného z nich v čistej forme nemusí byť správnym riešením pre žiadnu
krajinu a jej už existujúci vysokoškolský systém, ale môže byť podnetom pre
vytváranie vlastného systému financovania vhodného pre tú ktorú krajinu, jej
ekonomické, kultúrne, sociálne podmienky s ohľadom na fungujúci systém
vzdelávania rešpektujúc požiadavky zo strany EÚ, Lisabonskej stratégie a
Európskeho vzdelávacieho priestoru a Európsky priestor pre výskum.




                                          76

								
To top