Socialna praca ako vedna disciplina

Document Sample
Socialna praca ako vedna disciplina Powered By Docstoc
					TEÓRIA SOCIÁLNEJ PRÁCE

1. Teória sociálnej práce. Vymedzenie relevantných pojmov: teória – sociálna práca – teória
   sociálnej práce. Vzťah medzi teóriou, metódami a praxou sociálnej práce.

Teória sociálnej práce je sústava usporiadania základných ideí poznania, ktoré podmieňujú nielen
púhu existenciu ľudstva, ale výrazne sa zameriavajú na vyváženosť spoločenských rozvojových
tendencií. Vnímame ju ako systematické vysvetľovanie pozorovaných faktov a zákonov. Rozmanitosť
života vyvoláva aj sprievodné znaky, ako je vylučovanie jednotlivca, rodín či celých tried. Preto
obsahuje doterajšie poznanie praktických postupov, výskumu a interpretácie nových informácií. Jej
cieľom je poukázať a zodpovedať na teoreticko-praktické otázky sociálneho života človeka.
Zodpovedať otázky, testovať hypotézy a riešiť sociálne problémy týkajúce sa sociálneho života
človeka ako celku.
„SP je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa
jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a
vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je
činnosťou v prospech klientov (jednotlivcov, skupín, rodín, komunít), ktoré možno
charakterizovať pojmami: pomoc, podpora a sprevádzanie.“
Sociálna práca vychádza z potreby skúmania a riešenia sociálnych problémov ako komplexných
situácii. Pozornosť je zameraná na konkrétny život ľudí a jeho sociálny rozmer. SP sa stáva
urýchľovačom riešenia sociálnych problémov sprístupňovaním strategických a praktických poznatkov.
Spoločenská prax vyžaduje artikuláciu sociálnych problémov z pozície jednotlivca, skupiny či
komunity. Obsahom jej činnosti je aplikácia teoretických poznatkov v konkrétnych sociálnych
činnostiach, ich reálneho využívania pre spoločenskú prax.
Metódy SP sú spôsoby ako dosiahnuť konkrétny teoretický i praktický cieľ. Je to zámerný,
cieľavedomý, uvedomelý postup v SP.
Týmto sa SP stáva prostriedkom na komplexnejšie poznanie problémov ľudskej existencie
a prostredníctvom aktivizácie jednotlivcov, skupín zúčastňuje sa na humanizácii ľudského života
s rešpektovaním jeho dôstojnosti. Spoločenská prax potrebuje teoretické rozpracovanie, formulovanie
a utriedenie praktických postupov.
SP ako veda – sa dnes formuje ako moderné ponímanie „sociálneho“, sociálnych vzťahov ako
spoločensko–teoretický vzťah dneška a zajtrajška. Predpokladá to vedomostný základ o človeku
samom, o sociálnom prostredí v ktorom uskutočňuje svoje zámery.
Základné atribúty SP ako vednej disciplíny:
     1) Vlastný predmet záujmu
     2) Vlastné metódy
     3) Systém vlastných poznatkov
     4) Vzťahy s príbuznými a inými vednými disciplínami
     5) Dejiny myslenia, výskumu a praktickej činnosti
Budovanie SP ako vedného odboru predpokladá dvojsmernosť procesu poznávania, to znamená, že
jeden smer predstavuje pohyb od teórie k praxi a druhý “protismer“ predstavuje pohyb od praxe
k teórii SP.
SP sa má usilovať o vedecké skúmanie:
     - sociálnych problémov
     - životných podmienok
     - soc. konania
Spoločenská prax potrebuje teoretické, rozpracovanie, formulovanie a utriedenie praktických
postupov.
Predstavitelia Platon, Frankl Viktor, Rudolf Vrba
3 základné požiadavky, aby nieco mohlo byt teóriou:
     1. Poziadavka jednoznacnosti a dostatocnej presnosti pouzivanych pojmov – musime mat jasne
         pomenovane pojmy, inak nevieme, co dane slovo vyjadruje – precizna terminologia – hladanie
         co najlepsieho vyznamu pojmu




                                                1
    2. Poziadavka uplnosti – spociva v tom, ze dana teoria musi zahrnat vsetky objekty a javy –
       pripadne vztahy medzi nimi, patriacich k oblasti, ku ktorej sa vztahuje
    3. Požiadavka konzistencie – vyzadujuca, aby v ramci danej teorie nejestvovali dve navzajom sa
       vylucujuce tvrdenia alebo aby taketo tvrdenia neboli z nej podla platnych pravidiel
       vyvoditelne.


Definícia teorie: „Teoria je hypoteza, ktoru sa doposial neporadilo vyvrátiť“ (filozof Popper)
Specifikom teorie SP je velmi uzky vztah k praxi, preto sa jednotlive teorie zvyknu nazyvat aj
„prakticke teorie“ (Payne)

Teoria pomaha informovat a upovedomit socialneho pracovnika, aku metodu, pristup alebo typ
intervencie moze pouzit pri praci s klientom v istych situaciach.

Jestvuju 3 typy teorii, ktore su dolezite v praxi SP:
    1. Modely vseobecne opisujuce, co sa odohrava pocas praxe, v sirokej skale roznorodych situacii
        a strukturovanych formach, takze extrahuju iste principy a vzory cinnosti, ktore moze prax
        obsahovat. Dobrym prikladom su pristup orientovany na ulohy a krizovu intervenciu. Zmenila
        sa strategia KI, ze ked iny obcan ublizuje inemu obcanovi – nie obet nasilia ale nasilnik by
        mal opustit byt. Pravomoc sudu je vykazat nasilnika – policia moze vykazat nasilnika, ma to
        v pravomoci na min. 10 dni – ani obet nemoze skratit tuto dobu (Rakusko), na Slovensku je to
        48 hodin a potom by malo nasledovat predbezne opatrenie sudu (v praxi sa malo vyuziva)
    2. Perspektivy – vyjadrujuce hodnoty alebo nahlady na svet, ktore umoznuju ucastnikom
        dostatocne usmernovat svoju mysel k tomu, aby boli schopni manazovat samych seba.
        Perspektivy pomahaju usporiadanym sposobom uvazovat o tom, co sa odohrava, a to
        z roznorodych uhlov pohladu – nevidim len klienta ale budem ho vnimat ako cast prostredia,
        rodiny....prikladom su feministicke alebo systemove teorie. Napr. z hladiska feministickych
        perspektiv – je kazdy muz potencialny pachatel – vo feministickych domoch pracuju len zeny,
        v rakusku napr. ak v takomto azylovom dome po 16 rokoch veku nesmu byt ich deti – chlapci.

    3. Vysvetlujuce teorie – objasnuju preco iste konanie sposobuje alebo zapricinuje iste dosledky
       a identifikuje okolnosti, v ktorych sa to odohrava. – takze je potrebne poznat priciny, aby sme
       mohli odstranit dosledky. Oni maju potom povedat „co funguje“. Niektori autori rezervuju
       vyraz „teoria“ vyhradne tomuto vyznamu. Prikladom su koginitivno – behavioralne teorie.




                                                  2
2.Genéza teórie soc. práce. Soc. práca ako samostatný odbor. Proces vymedzenia soc. práce
ako vedeckej disciplíny. Rozporuplnosť soc. práce v systéme vied.
 Súčasné obdobie v oblasti teórie SP sa vyznačuje úsilím zameraným na vytvorenie a zdôraznenie jej
profesionálnej identity, ako dôležitého faktora vyvolávajúceho dôsledky v každodennej práci
sociálneho pracovníka, pričom jej vedomie sa utvára prelínaním poznatkov a skúseností v praktickom
know-how, ktoré podložené znalosťami, hodnotami a postojmi je základom vymedzenia
profesionálnej role sociálneho pracovníka. Je ovplyvnená tým čo pracovník robí, jeho prístupom ku
klientovi, riešením situácií i etickými princípmi. Odpoveď na otázku, či je SP samostatnou oblasťou
vedeckého poznania treba hľadať v odpovediach na iné otázky, ktoré namôžu aj rozvoju jej teórie, a to
najmä : je SP osobitnou – samostatnou profesiou?, ak áno – má určité charakteristické znaky?, existujú
špecifické požiadavky na prípravu profesionálov?
 Súčasnom období sa do popredia dostáva aj diskusia o profesionalite v SP, o profesionálnych
sociálnych pracovníkov i samotnej profesie SP, jej hodnotami z hľadiska jej rozvoja ako praktickej
činnosti i objektu vedy SP. Hodnoty SP chápe napr. S.Staub-Berbasconi ako najvšeobecnejší cieľ SP
zameraný na napĺňanie ľudských potrieb, na výstavbu či zachovanie síl sociálnych štruktúr človeka
umožňujúce mu účasť na živote spoločnosti. Či Řezníček, ktorý tvrdí, že špecifikom SP je skutočnosť,
že priamo odvodzuje vlastné poslanie od hodnotovej orientácie spoločnosti od jej predstáv
o spravodlivom štáte či spravodlivom fungovaní spoločnosti. Ide najmä o tieto hodnoty – právo klienta
na slobodné rozhodnutie, zachovanie dôvernosti informácií, povinnosť rešpektovať dôstojnosť klienta
a pod., pričom sem treba zaradiť aj také hodnoty, ktoré vyznávajú sociálny pracovníci – právo na život
(čo je určujúci faktor SP), na jeho ochranu, právo na poskytnutie profesionálnej pomoci a pod. Treba
zdôrazniť, že hodnoty uznávané v SP sú odzrkadlené v jej etickom kódexe, a súčasne spoločnosťou
akceptovaný súbor hodnôt výrazne ovplyvňuje i rôzne postupy, metódy používané v praxi sociálnych
pracovníkov, na ich vzťahy s klientom, kolegami, ich pracovní štýl a pod.
 Teória SP sa zameriava na otázky spojené priamo s možnosťou uspokojovania potrieb a to
materiálnych i nemateriálnych, individuálnych i skupinových, a orientuje sa aj na verejné dobro – na
konanie v prospech pre prevažnú časť komunity, či spoločnosti.

Sociálna práca ako samostatný odbor
Vedná disciplína musí mať ujasnené a definované základné atribúty: predmet výskumu, metódy
vedecko-výskumnej činnosti, pojmový aparát, zákony, vedecké paradigmy a princípy, vzťahy
s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami. Medzi všeobecne zaužívané kritériá, na základe
ktorých sa vytvára odbor patria: zmapovanie daného javu, analýza javu, stanovenie postupov,
realizácia postupov, ukončenie a zhodnotenie.
Profilácia soc. práce ako vedného odboru je podmienená definovaním metodologických prístupov
v soc. práci, teórie soc. práce, metód, ktoré využíva, etiky soc. práce .
Formovanie sociálnej práce ako samostatného vedného odboru vychádza z potreby skúmania
a riešenia sociálnych problémov ako komplexných situácií, zameraných na reálny život ľudí.
Týmto soc. práca presahuje atomizáciu ostatných vedných disciplín, pretože sa zaoberá človekom
z jeho komplexného (uceleného) hľadiska.
Soc. práca ako samostatný odbor dokáže predvídavo upozorňovať na nežiadúce tendencie vývoja soc.
života a predchádzať odstraňovaniu dysfunkčných prvkov. V rámci svojej pôsobnosti postupne
zovšeobecňuje a vypracuváva vlastné postupy, prostredníctvom ktorých uľahčuje orientáciu a riešenie
soc. problémov. Pôsobnosť soc. práce siaha od primárnych na jednotlivca zameraných
psychosociálnych procesov, až po angažovanie sa v soc. politike , v plánovaní a rozvoji.
Úlohou soc. práce ako samostatného odboru je zároveň vytvoriť pre soc. pracovníkov primeraný
status, budovať „imidž“ soc. pracovníka, pracovné pozície pre univerzitne pripravených soc.
pracovníkov, koncepčne dopracovať štandardy soc. práce.
Zaradenie soc. práce v klasifikácii odborov:
- soc. práca patrí k vedám o človeku
- problémom odboru soc. práce je nedostatok profesionálov v oblasti soc. práce s vedecko-
pedagogickými hodnosťami. Vzniká potreba konkrétnej odbornej prípravy na vykonávanie soc.
činností, vymedzovaním vzdelávacieho programu vo forme univerzitného vzdelania, rigorózneho
pokračovania a doktoranského štúdia ako najvyššej formy vysokoškolského štúdia, s možnosťou



                                                  3
habilitácií a inaugurácii. Z daného stavu vyplýva, že soc. práca sa stáva odborom vzdelania a udeľuje
sa jej z pozície vzdelávania akreditačná suverenita
- naliehavou je i potreba teoretického rozpracovávania postupov a ich následného praktického
využitia v súvislosti so sociálnym regulovaním v spoločenskej praxi (prijímanie legislatívy,
prideľovanie prostriedkov)
- technológia komunikácie v soc. živote ľudí je súčasne podmienkou jej vedeckosti, umožňuje
identifikáciu problémov každodenného praktického soc. života ľudí, profesionálny prístup
k „sociálnemu problému“(soc. poradenstvo a soc.-právnu ochranu by mali robiť iba soc. pracovníci)
- značná časť diskusií nerešpektuje rozdiel sociálnej práce ako odboru vzdelania a samostatného
odboru či vedného odboru, dochádza k prekrývaniu tohto vzťahu
SP ako veda – sa dnes formuje ako moderné ponímanie „sociálneho“, sociálnych vzťahov ako
spoločensko-teoretický vzťah dneška a zajtrajška. Predpokladá to vedomostný základ o človeku
samom, o sociálnom prostredí v ktorom uskutočňuje svoje zámery.
Základné atribúty SP ako vednej disciplíny:
          1) Vlastný predmet záujmu
          2) Vlastné metódy
          3) Systém vlastných poznatkov
          4) Vzťahy s príbuznými a inými vednými disciplínami
          5) Dejiny myslenia, výskumu a praktickej činnosti
Budovanie SP ako vedného odboru predpokladá dvojsmernosť procesu poznávanie, to znamená, že
jeden smer predstavuje pohyb od teórie k praxi a druhý „protismer“ predstavuje pohyb od praxe
k teórii.
SP sa má usilovať o vedecké skúmanie:
 - Sociálnych problémov
 - Životných podmienok
 - Sociálneho konania
V SP existujú 2 základné prístupy k otázkam vedeckosti teoretických prác:
Klasický prístup _ chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu ľudského poznania 3 rôzne skupiny autorov zastávajú názor,
že SP:
     1. Je len oblasťou realizácie praktických výkonov sociálnych pracovníkov
     2. sP chápu ako aplikovanú disciplínu
     3. na SP pozerajú ako na samostatnú oblasť vedeckého poznania
Moderný prístup – je založený na zotretí hraníc medzi jednotlivými vednými disciplínami. Využívanie poznatkov z iných
vedných disciplín vedie k rozvoju vlastnej disciplíny.
Medzi všeobecne zaužívané kritériá na základe ktorých sa vytvára odbor patria:
 -     zmapovanie daného javu,
 -     Analýza javu,
 -     Stanovenie postupov,
 -     Realizácia postupov,
 -     Ukončenie a zhodnotenie.
SP patrí do skupiny sociálnych vied, čiže vied o spoločnosti, kam patrí napr. sociológia, psychológia, pedagogika, právo,
etika, politológia.
Rozpornosť soc. práce sa často uvádza ako protirečivosť najmä v súvislosti s inými odbormi, či už so soc. pedagogikou, soc.
psychológiou, soc. etikou...Podporuje to aj doterajšie nepresvedčivé vyšpecifikovanie funkčnosti soc. práce v soc. živote
človeka. Soc. práca musí svoj predmet záujmu čo najviac špecifikovať, aby nedochádzalo k anektovaniu (obsadeniu)
predmetu záujmu iných vied, aby si upevnila svoje postavenie plnohodnotnej a rovnocennej vednej disciplíny.
Sociálno – činnostný charakter soc. práce rešpektuje ekonomické , politické, organizačné, administratívne a sociálno-
kultúrne faktory, ovplyvňujúce pohyby každodenného soc.života obyvateľstva.
Teória soc. práce je sústava usporiadania základných ideí poznania, ktoré podmieňujú nielen existenciu ľudstva, ale výrazne
sa zameriavajú na vyváženosť spoločenských rozvojových tendencií. Ide o systematické vysvetľovanie pozorovaných faktov
a zákonov.
Vymedzenie predmetu soc. práce - v doterajšom ponímaní soc. práce je možné sa stretnúť s prístupom, že soc. práca iba
odstraňuje dysfunkčné prvky. Kým nie sú vymedzené funkčné prvky soc. života človeka, nie je možné dospieť
k dysfunkčným prvkom. V soc. práci ako teoreticko – praktickom odbore vyvstáva konkrétna úloha: stanoviť kritéria na
vyvodzovanie dysfunkčných prvkov a stanoviť postupy, ako s nimi narábať. Jednou z ciest je poznanie skutočného stavu
konkrétneho teritoriálneho celku, regiónu, krajiny, obce, ktorý objektivizuje súčasný vývoj soc. života ako celku -
v slovenských podmienkach. Logicko – praktická konštrukcia tohto postupu pomáha vymedzovať predmet soc. práce,
ktorým sa stáva konkrétny soc. život jednotlivca, skupiny, komunity alebo spoločnosti ako celku v jeho širokej ľudskej
dimenzii, objektivizovanie života človeka.
(cieľové skupiny SP: nezamestaní, soc. neprispôsobiví, chudobní ako soc. minorita, starí ľudia, deti a mladiství, ŤZP)




                                                             4
3.Definovanie sociálnej práce ako vedy a profesie. Ciele sociálnej práce
vymedzenie soc.práce v Slovenskej legislatíve

Definícia SP bola prijatá v r. 1998 v rámci tvorby Systému sociálneho školstva na Slovensku.
Vymedzuje SP ako praktickú činnosť, jej cieľ, nepriamo jej predmet, zameranie, subjekt SP:
„SP je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa
jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej
zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech
klientov (jednotlivcov, skupín, rodín, komunít), ktoré možno charakterizovať pojmami: pomoc,
podpora a sprevádzanie.“
Každý odbor musí mať ako opodstatnenie svojej existencie definované nasledujúce atribúty:
    1. vlastný predmet vlastného záujmu
    2. vlastné metódy práce
    3. systém vlastných poznatkov
    4. vzťahy s príbuznými a ostatnými vednými disciplínami
    5. dejiny myslenia, výskumu a praktickej činnosti

Sociálna práca je činnosť v prospech klientov, ktorú možno charakterizovať ako pomoc.
    1, prevencia sociálnych problémov
    2, osobná vyhľadávanie ohrozených osôb
    3, signalizácia problémov
    4, ponuka alternatívnych riešení a programov ( tvorivosť )
    5, konkrétna pomoc a poskytovanie informácii
    6, styk so špecializovanými organizáciami a odborníkmi v danej oblasti
    7, veda, výskum, výučba, osveta
Medzinárodná federácie soc. pracovníkov definuje soc. prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo
upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít vznikajúce z konfliktov potrieb jednotlivcov
a spoločenských inštitúcií. Jej zámerom je zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.

Predmet SP sú – 1, problémy, ktorými sa SP zaoberá, teoreticky objasňuje a prakticky rieši, či
zmierňuje a špecifické je najmä to, že rešpektuje kompletné stránky i prostredie človeka ako jedinca,
skupiny či celej komunity (Strieženec, 1999).
    2, klient sociálnej práce - pod týmto pojmom v SP rozumieme jednotlivca, rodinu, skupinu či
      komunitu, ktorí na zvládnutie svojich problémov prameniacich v konkrétnej sociálnej
      realite, potrebujú profesionálnu pomoc.
    3, sociálne prostredie - v ktorom jednotlivec, skupina alebo komunita existujú a s ktorým
      majú vzájomné interakcie, a tieto sú narušené
     4, sociálny prípad - je človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné
      problémy a prekážky.
    5, sociálna realita, špecifické sociálne javy, problémové situácie, sociálne udalosti, sociálne
      problémy jednotlivcov, skupín a komunít v procese ich vývoja, skúmania riešenia
      a prevencie na individuálnej aj spoločenskej úrovni, vrátane metód a techník
Sociálna situácia – je stav, ktorý vzniká v procese interakcie (vzťahu) jednotlivca a jeho sociálneho
prostredia. Sociálna situácia má svoju dynamiku, vyvíja sa a mení vplyvom oboch interakčných
partnerov, t.j. vplyvom a rozhodnutiami jednotlivca, ale aj vplyvom sociálneho prostredia.
Obsah SP – je potrebné vychádzať nielen z rešpektovania, že každý život je jedinečný
a neopakovateľný, ale aj z rešpektovania univerzality života a spoluzodpovednosti jedinca, skupiny
a spoločenstva za kvalitu, prežitia, reprodukcie a kolobehu.
SP je na Slovensku právne etablovaná ako vedný odbor, ale vo vedeckých kruhoch a v praxi je
zatiaľ akceptovaná ako praktická činnosť.
Výsledkom úsilia o akceptovanie SP ako vedy aj vo vedeckých kruhoch je napr.
    1. vznik Katedry teórie SP na Fakulte zdrav. a SP na Trnavskej univerzite
    2. potreba rozvoja základných pojmov a terminologie SP, napr. vymedzenie názvu vedného
         odboru socioterapeutologia, ktorý zahŕňa praktickú SP a jej náuku
    3. definovanie zákl. teoret., polit., ekonom., a etických východísk SP na Slovensku


                                                  5
    4. definovanie vzťahu SP a príbuzných vied
    5. spracovanie zákl. východiská a metodický postup pri spracovaní dejín SP

Úlohy SP:
   - opísať, vysvetliť a zhodnotiť špecifickú sociálnu realitu, ktorú tvoria nielen klienti a sociálne
       prostredie, ale tiež možnosti štátnych a súkromných org. v oblasti riešenia týchto problémov
   - definovanie cieľov, metód, hodnôt SP
   - definovanie praktických vedomostí, ktorými musí soc. pracovník disponovať
   - definovať predmet SP z pohľadu teoretického aj praktického
   - definovať zákl. pojmy napr. sociálny problém
   - odhaľovanie soc. problémov,
   - zabraňovanie, prekonávanie a zmierňovanie spoločenských konfliktov,
   - sústavné ovplyvňovanie spoločenských štruktúr (rodina, obec, vekové a soc. skupiny,
       zamestnanosť a iné) aj v súvislosti so zmenou postojov pri upevňovaní zdravia,
   - odstraňovanie príčin, ktoré bránia alebo sťažujú spoločenskú integráciu,
   - realizácia základných ľudských práv v spoločnosti.

Ciele sociálnej práce: je zlepšenie kvality života, predchádzanie a upravovanie problémov
jedincom, skupinám a komunitám. Ide o zlepšovanie vzájomného prispôsobovania sa
jednotlivcom, rodinám, skupinám v ich prostredí, ide o rozvíjanie sebaúcty a vlastnej
zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou.
Sociálna pomoc – cieľom je zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana sociálnu núdzu,
zabraňovať príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického
a sociálneho vývinu občana ako i zabezpečenie jeho integrácie do spoločnosti.
Sociálny pracovník – profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami
a schopnosťami, ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou jednotlivcom, skupine alebo komunite, keď sa
dočasne alebo trvalo nachádza v problémovej situácii vyžadujúcej spoločenskú intervenciu.
Vlastnosti soc. pracovníka: humánnosť, schopnosť komunikovať a kooperovať, schopnosť
inštrumentalizácie (sám seba využíva ako pracovný nástroj), iniciatíva a dynamika, zásadovosť
a morálna integrita, soc. orientácia, soc. cítenie, soc. konanie.
Klient SP – osoba, s ktorou soc. pracovník bezprostredne pracuje, rozhodujúci činiteľ SP, stáva sa
nielen objektom, ale aj subjektom SP a to najmä z dôvodov jeho vlastnej mobilizácie a motivácie
podieľať sa na riešení svojich problémov aj svojím vlastným pričinením.
Členenie klientov z hľadiska ich príčin a prejavov:
     - sociálna patológia (delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, závislosti,
        suicidálne prejavy),
     - problémy veku (obdobie detstva, puberty a staroby),
     - sociálne skupiny (charakteristický je pre nich iný životný štýl),
     - zdravotné problémy (somatické a psychické ochorenia),
     - sociálno-ekonomické aspekty (nezamestnaní, bezdomovci, ľudia žijúci na hranici chudoby),
     - zdravotné postihnutie (mentálne, zmyslové a telesné).
Členenie klientov s rôznymi osobnostnými charakteristikami, ktoré sa prezentujú v samotnom
prejave klienta:
     - nedobrovoľný klient – prichádza za soc. pracovníkom na základe nariadenia alebo tlaku
        okolia a blízkych, odmieta spoluprácu,
     - manipulatívny klient – rieši problém vo svoj prospech, manipuluje so soc. pracovníkom,
     - agresívny klient – rieši problém vo svoj prospech prostredníctvom agresívnych prejavov

    -   Sociálny problém – je ten soc. jav, ktorý výrazná časť spoločnosti pokladá za porušenie
        noriem alebo zásah do hodnôt a ktorým je potrebné venovať pozornosť kolektívnymi
        a vyrovnávacími opatreniami.

Základné kategórie SP /pojmy/ sú:
 1. sociálny prípad – vzniká vtedy, keď jednotlivec, skupina či komunita nie sú schopné vlastnými
       silami prekonať prekážky, ktoré sa vyskytli (napr. v súvislosti s nezamestnanosťou, migráciou,


                                                   6
        etnickými, rasovými konfliktmi, ale aj následkom živelných či ekologických katastrof). Soc.
        prípad ako taký si vyžaduje spoločenskú intervenciu, zásah, sociálny program.
        - termín „prípadová soc. práca „ do teórie soc. práce u nás zaviedla Marie Krakešová-
        Došková., ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov jednotlivca,
        čiže soc. prípadu. Soc. prípad podľa Krakešovej je človek, ktorý nie je schopný vlastnými
        silami prekonávať životné problémy, s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií,
        úloh, rol (rodičovská, manželská, pracovná).
2. soc. klient - pod týmto pojmom rozumieme toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej
        vyriešenie určitú formu spoločenskej pomoci môže ísť o :
        a) jednotlivca - konkrétneho človeka, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii, je to
             osoba, ktorá prichádza alebo už je v starostlivosti sociálneho pracovníka(nedobrovoľný,
             manipulatívny, závislý, agresívny klient)
        b) rodinu – ktorá sa stáva klientom vtedy, keď jej reálne sociálne problémy presahujú
             možnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie
        c) skupina (nezamestnaní, bezdomovci, ŤZP, soc. minority, starí ľudia, mladiství) - je
      zoskupenie ľudí, ktorí majú utvorené vedomie vzájomnej spolupatričnosti, spája ich určitý
      spoločný znak, vzájomná komunikácia, spoločný cieľ a častá interakcia
       d) komunita - sociologické hľadisko (používa sa v SP) – je to súhrn osôb, ktoré žijú v určitom
    geograficky vymedzenom priestore, kde vykonávajú každodenné aktivity a zvyčajne tvoria
    autonómnu jednotku,
    - psychologické hľadisko – typ organizácie, v ktorej sú odstránené všetky vzťahy nadriadenosti a
    podriadenosti
        e) spoločnosť
3. soc. situácia jav(stav), ktorý vzniká v dôsledku existencie človeka ako spoločenskej
  bytosti, a to v procese interakcie jednotlivca so soc. prostredím
  Má svoju dynamiku a vývoj, mení sa pod vplyvom jednotlivca alebo soc. prostredia (poznanie
soc. opatrení). Môže byť pozitívna a negatívna. Ak presahuje osobný rámec jednotlivca a
  nadobúda význam pre širšie soc. prostredie hovoríme o spoločensky významnej situácii, ak má
  negatívny náboj – ide o sociálne významnú negatívnu situáciu.
  Soc. situácie vznikajú vtedy keď:
    - zlyhá jednotlivec
    6. jedinec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani za pomoci rodiny
    7. zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách
    8. vplyvom pôsobenia vyššej moci (živelné a ekol. katastrofy)
4. soc. problém v porovnaní s negatívne významnou soc. situáciou (individuálnou situáciou) zasahuje
        väčší počet ľudí (alkoholizmus, nezamesnanosť), čiže presahuje osobnú situáciu, vyžaduje
        riešenie na celospoločenskej úrovni.
Najčastejšie kritéria posudzovania, či ide o soc. problém sú:
    1. podmienenosť a dynamika daného javu, príčiny, ktoré tento jav spôsobili a príčiny, ktoré ho
          ovplyvňujú v aktuálnej dobe
    2. daný jav nie je v zhode s konkrétnymi uznávanými spoločenskými (skupinovými,
          komunitnými) normami, hodnotami, záujmami,…
    3. masovosť – dotýka sa významného počtu ľudí
    4. problémovosť konkrétneho javu- daný jav spôsobuje bariéry pri dosahovaní spoloč. cieľov,
          vyvoláva napätie v spoločnosti alebo jej časti
    5. vyvoláva potrebu zmeny
    6. ide o zmenu kolektívnej akcie - t.j. zmenu je možné zabezpečiť prostredníctvom kolektívnych
          prostriedkov a zdrojov (ekonomických, personálnych,..)
    7. zvyčajne je ho nutné riešiť prostriedkami vonkajšieho inštitucionalizovaného zásahu
          (výchovného, politického, ekonomického, hygienického,…)
    Pri definovaní soc. problému – soc. diagnózy je nevyhnutné realizovať analýzu uvedeného
    problému.
    Základné zásady analýzy soc. problému sú:
    8. popísať základné prejavy a formy soc. problému
    9. definovať rozsah a štruktúru soc. problému (koho sa dotýka, lokalizáciu, intenzitu prejavu)


                                                  7
     10.   interpretácia soc. problému
     11.   identifikácia stratégií intervencií do soc. problému
     12.   očakávané efekty soc. intervencie
     13.   predpoklad rizík, ktoré by intervencia mohla priniesť
5. soc. politika - sú to legislatívne vymedzenia, konkrétne praktické opatrenia a ich teoretic-ké zdôvodnenia, ktoré vytvárajú
priestor a umožňujú spoloč. starostlivosť o človeka ( politika zamestnanosti, politika soc. zabezpečenia, zdravotná politika,
politika vzdelávania, politika bývania, rodinná politika, politiky ochrany život. prostredia)
 6. soc. sféra je oblasťou spoločenského života (popri duchovno-kultúrnej, politickej a ekonomickej) s vlastnou obsahovou
štruktúrou, s vnútornými zákonitosťami, so špecifickými cieľmi, s mechanizmom fungovania, s najvyšším poslaním, ktorým
je konštruktívna aktivita a rozvoj človeka (medziľudské vzťahy, interakcie, hodnoty, potreby, záujmy problémy a opatrenia
na ich riešenie)
7. subjekt a objekt soc. práce - z pohľadu soc. práce uvažovať o človeku ako o objekte soc. práce môže redukovať hodnotu
ľudského jednotlivca. Toto chápanie vyvoláva predstavu pasívneho prijímateľa činnosti soc. práce, ochudobneného
o možnosť vlastného rozhodovania. O človeku ako objekte soc. práce je primerané hovoriť v súvislosti so soc. prácou ako
teoretickou činnosťou a jej výskumom. Človek - ľudská bytosť v polohe realizácie praktickej soc. práce je subjekt, ktorý
hodnotí možnosti a zdroje riešenia vlastnej problémovej situácie, riadi si svoj život a za vlastné rozhodnutia nesie aj
zodpovednosť.
8. .Sociálna núdza – je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, o svoju domácnosť, ochranu
a uplatňovanie svojich práv a právom chránených záujmov, kontakt so spoločenským prostredím, najmä vzhľadom na vek,
nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobivosť alebo stratu zamestnania.
- stav keď občan s ťažkým zdrav. postihnutím potrebuje zmierniť sociálne dôsledky ŤZP alebo ich prekonať za podmienok,
ktoré sú uvedené v zákone 195/1998 o soc. pomoci
9. Hmotná núdza – je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené osobitným predpisom
10. Životné minimum – minimálny príjem FO, pod hranicou ktorého nastáva stav hmotnej núdze. Ide o dávku soc. pomoci,
ktorou je doplnený príjem občana v kalendárnom mesiaci, ktorý je v HN z objektívnych príčin a nemá príjem zo závislej
činnosti
11.Existenčné minimum – je dávkou soc. pomoci, ktorou sa doplní príjem občana v kalendárnom mesiaci, ktorý je v HN zo
subjektívnych dôvodov
12. Sociálne minimum – je dávkou soc. pomoci, ktorou sa doplní príjem občana v kalen-dárnom mesiaci, ktorý je v HN
z objektívnych dôvodov a má príjem zo závislej činnosti.
13. Sociálna pomoc – súbor opatrení, dávok, služieb, ktoré sú poskytované štátom a neštátnymi inštitúciami a organizáciami
občanom v sociálnej núdzi s cieľom saturovať ich potreby v nevyhnutnom alebo primeranom rozsahu za ich výraznej a
aktívnej spoluúčasti.
14.Záchranná sieť – súbor konkrétnych legislatívnych noriem zahrňujúcich rôzne aktívne opatrenia, ktorými štát garantuje
všetkým občanom určitú minimálnu úroveň pomoci v prípade, že sa ocitnú v závažných núdzových situáciách a nie sú
schopní ich prekonať sami
15.Sociálna opora – je to pomoc, ktorú poskytujú jednotlivcovi, skupine alebo komunite iní aktéri. Jej cieľom je uľahčiť
zvládanie , prežívanie konkrétnej nepriaznivej situácie
16.Sociálna intervencia – zámerné zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov, skupín alebo inštitúcií, do ich životných
a pracovných podmienok, do štruktúry vzťahov a pod.
17.Sociálny jav – označujeme ním skutočnosti vzťahujúce sa k spoločnosti – majú nadindividuálny charakter. Sú to javy
spoločenské, vyplývajúce zo spoločenského života.
Vymedzenie soc. práce s slovenskej legislatíve
Na realizáciu sociálnej práce vo vzťahu k jednotlivcovi, skupine, komunite v rôznych oblastiach sa vzťahujú ustanovenia
Druhej hlavy ústavy SR, ktorá upravuje základné ľudské práva a slobody (sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčané a
nezrušiteľné).
Z týchto princípov je rozvíjaná SP ako súčasť sociálnej politiky štátu, konkrétne sociálne programy polit. strán, regiónov,
obcí, podnikov, hospodárskych alebo záujmových skupín.
O tieto princípy sa opiera aj etika práce sociálneho pracovníka.
Zahrňujeme sem aj zákon o sociálnych službách 448/2008 Z.z. definuje sociálneho pracovníka ako fyzickú osobu, ktorá
získala vysokoškolské vzdelanie v študijnom programe „sociálna práca“ v prvom alebo druhom stupni, alebo má uznaný
doklad o takomto vysokošk. vzdelaní, vydaný zahraničnou VŠ.
Zákon 448/2008 Z.z. zároveň upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a
dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb.
Sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na
a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, jej riešenie alebo zmiernenie (u fyzickej osoby, rodiny alebo komunity),
b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do
spoločnosti,
c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby,
d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,
e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny
Sociálna služba sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských
vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.




                                                              8
    4. Sociálna práca ako profesia založená na hodnotách. Medzinárodný etický
       kódex(IFSW/IASSW) Aktuálne etické problémy a dilemy sociálnej práce (problematika
       prenosu a protiprenosu, sucidiálneho klienta, dvojitých vzťahov, profesionálnych hraníc
       a pod.).

Základom v sociálnej práci ako profesiji založenej na hodnotách je soc. pracovník ako agens
(profesionál) disponuje širokým výberom techník a aktivít, ktoré využíva jednak pri práci
s jednotlivcom ako bio-psycho-sociálnou bytosťou, ako aj pri práci so skupinou, komunitou, až po
angažovanie sa soc. pracovníka v soc. politike a v soc. rozvoji. Výsledným efektom práce soc.
pracovníka sú participačné postoje klienta, ktorý prostredníctvom vlastných aktivít prekonáva
dysfunkčných prvkov, ktoré pôsobia ako brzdiace činitele rozvíjania vlastného soc. potenciálu.
Týmto spôsobom soc. pracovník pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny,
komunity. Prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú potrebné pri riešení problémových soc. situácií,
ktoré v danej chvíli klient nedokáže zvládať úplne sám – vyžadujú spoločenskú intervenciu, ale
zároveň napomáha mobilizovať zdroje klienta na predchádzanie jeho prípadných problémových
situácií.
Za najdôležitejšiu úlohu sociálneho pracovníka sa považuje:
- predchádzať vzniku nepriaznivých sociálnych udalostí,
- zisťovať príčiny vzniku sociálnych problémov
- zlepšovať vzťahy v interakcii sociálny pracovník – klient
- byť nápomocný pri riešení sociálnych problémov
- venovať pozornosť tým, ktorí sa nemôžu zapojiť do normálneho chodu spoločnosti
- podporovať sociálne spolunažívanie
- povzbudzovať klienta k správnym postojom
- pomáhať prekonávať spoločenské ťažkosti
- pomáhať klientovi orientovať sa v systéme toku nových informácií
- dodržiavať práva klientov
- spolupracovať s inými odborníkmi za účelom poskytnutia pomoci
- pomáhať spôsobom, aby nepoškodil klienta

Základnou úlohou je pochopiť každého klienta, zaujímať sa o neho, vcítiť sa do neho, proste mať ho
rád takého aký je, vidieť v ňom aj dobré stránky, ktoré iným unikajú.

Rozsah činností soc. pracovníka tvorí aj : konkrétna činnosť v inštitúciách, konkrétna činnosť na
rozvíjaní soc. práce ako vedného odboru, prezentovanie stavovskej profesionality.
Podľa charakteru činnosti môžeme soc. prácu rozlišovať: preventívna soc. práca, poradenská soc.
práca, terapeutická soc. práca, rehabilitačná soc. prác
Etika soc. práce je kľúčovou zložkou SP súbor noriem, požiadaviek a pravidiel správania sa soc.
pracovníka. Jej základom sú humanistické hodnoty a postoje spoločnosti k človeku, ktoré sa vyvíjali
v priebehu ľudského spolunažívania . Je neoddeliteľnou každodennou súčasťou práce sociálnych
pracovníkov,
Základné etické problémy, s ktorými sa soc. pracovník stretáva a musí o nich rozhodovať:
kedy zasahovať do života občana a jeho rodiny, skupiny či komunity, ktorým soc. prípadom dať
prednosť a venovať čas na dlhodobé výchovné pôsobenie, koľko pomoci a starostlivosti poskytnúť,
aby stimulovali klienta ku zmene postojov a zodpovednému jednaniu a neviedli ku zneužitiu, kedy
prestať so soc. terapiou, poskytovaním služieb a dávok soc. pomoci
Niektoré etické problémy v soc. práci
1. Sexuálne vzťahy s klientom
Národná asociácia soc. pracovníkov (NASW) v USA v Etickom kódexe uvádza, že soc. pracovníci by
nemali za žiadnych okolností nadväzovať sexuálne aktivity alebo sexuálny kontakt so súčasnými
klientmi, či už ide o kontakt obojstranný alebo nútený. Týka sa to aj príbuzných osôb klienta, alebo
jednotlivcov, s ktorými klient udržuje blízky osobný vzťah, ak je riziko využívania alebo možného
poškodenia klienta. Z tohto dôvodu je zakázané nadväzovať sexuálny kontakt aj s bývalými klientmi.




                                                   9
2. Ďalšie dvojité vzťahy
Súčasní klienti, bývalí klienti a priatelia alebo príbuzní klientov by sa nemali stať časťou osobného
života soc. pracovníka (existuje možnosť prezradenia minulých dôverností) – platí zásada udržiavať
svoj osobný život a profesionálny život oddelene.
3. Samovražedný klient
Dôležitosť vzťahu medzi pomáhajúcim a klientom nemôže byť nadhodnotená, ak ide o klienta so
sklonom k samovražde
Rozoznávame tri hlavné spôsoby:
monitorovať samovraždu a vytvoriť dohody
vytvoriť podporu spojenia medzi pomáhajúcim a klientom
starať sa o klienta s podporným systémom
Terapeut sa potrebuje zaoberať so samovražedným klientom s empatiou, starostlivosťou
a porozumením, dodať mu vlastný optimizmus tak, aby aj v najhorších časoch videl životaschopné
alternatívy.
Smernice pre posúdenie samovraždy (Shea 1998):
1. ako často má klient samovražedné myšlienky
2. trvácnosť myšlienok (ako dlho trvajú)
3.konkrétnosť samovražedného plánu (prebádanie predošlých samovražedných udalostí, plánov)
4. vážnosť činu vzhľadom na plán (mať plán a dostupný smrtiaci prostriedok)
Prenos – videnie súčasnej situácie alebo vzťahu klienta optikou emócií minulej situácie či vzťahu.
Často sa používa k popisu vzťahu, ktorý si vytvárajú klienti k svojmu terapeutovi, zvlášť
v psychoanalytických a psychodynamických školách.
         - skupinový terapeutický prenos – prenášanie skúsenosti z jednej interpersonálnej situácie do
druhej
Protiprenos - reakcia supervízora, psychoterapeuta na jeho klienta, tak vedomá ako aj nevedomá.
-soc. pracovník je dennodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, vstupuje do
najintímnejších medziľudských vzťahov, inokedy je v pozícii administrátora a jeho rukami idú veľké
finančné sumy

Etický kódex sa dá naučiť naspamäť, ale efekt sa dostaví až v momente, keď sa soc. pracovník s ním
dokáže zžiť a používa ho neuvedomele. Jeho podstatou je rešpektovanie práva druhých.
1948 – Valné zhromaždenie Spojených národov prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá
stanovuje právo žiť v slobode a osobnej bezpečnosti. Uznanie prirodzenej dôstojnosti, rovnakých
a nezrušiteľných práv všetkých ľudí je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete. Prirodzená
dôstojnosť = dôstojnosť človeka je nezvratne spätá s existenciou každej ľudskej bytosti.
Nezrušiteľné práva = práva nesmú byť človeku odňaté nikým, ani ním samým. Deklarácia
konštatuje, že nie je možné budovať slobodný, spravodlivý a mierový svet bez toho, aby bola uznaná
dôstojnosť každej ľudskej bytosti.
Etický kódex sociálnych pracovníkov SR /Sp. SR/
I. Preambula – SP je profesia založená na hodnotách demokracie a ľudských práv. Sp sa pri svojej
práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami a tiež
normami, ktoré sami formulujú a prijímajú, aby vytvorili národný rámec svojej činnosti v príslušnom
kultúrnom, sociálnom, právnom a ekonomickom kontexte na všetkých úrovniach. Ich funkcie
zahŕňajú:
- asistovanie ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umožnia vyriešiť ich individuálne alebo
kolektívne sociálne problémy
- podporu samostatnosti, adaptability a vývoja
- podporu spravodlivých sociálnych stratégií, služieb a alternatívnych riešení k existujúcim socio-
ekonomickým zdrojom
- poskytovanie informácií a zabezpečenie kontaktov s inštitúciami, ktoré ponúkajú socio-ekonomické
zdroje.
Poslaním profesionálnych Sp je podporovať blaho všetkých a pomáhať im pri realizácii ich možných
ašpirácií a tiež rozvíjať a používať vedecké poznatky o ľudských a spoločenských aktivitách i sociálne
služby, napĺňať potreby jednotlivcov a skupín v národnom i medzinárodnom meradle a pritom
nespúšťať zo zreteľa podporu celkovej sociálnej stratégie.


                                                  10
II. Základné etické princípy v Sociálneho pracovníka Sp-Medzinárodný Etický kódex
     profesionálnych Sp / MFSP/.
1. Normy pre vystupovanie a správanie sa Sp:
- vystupovanie – Sp neustále udržiava svoje osobné, pracovné správanie a vystupovanie na
                   úrovni vysokého štandardu
- schopnosti a profesionálny rast – Sp sa zo všetkých síl snaží o dosiahnutie a udržanie
                                     vysokej profesionality pri výkone svojej práce
- služba – Sp vo svojej práci považuje za prvoradý záväzok slúžiť
- čestnosť – Sp koná v zhode s najvyššími požiadavkami profesionálnej cti
- štúdium a vedecký výskum – Sp, ktorý sa zaoberá štúdiom alebo vedeckým výskumom sa
                                riadi konvenciami vedeckej práce.
2. Etická zodpovednosť Sp voči klientom:
- prvoradosť záujmov klienta – Sp má zodpovednosť v prvom rade voči klientom
- práva klienta – Sp sa zo všetkých síl snaží v čo najväčšej miere podporovať snahu klienta
rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne
- dôvernosť a mlčanlivosť – Sp rešpektuje klientove súkromie a zachováva dôvernosť informácií,
získaných pri svojej práci
- honoráre – pri stanovení výšky honorára sa musí Sp uistiť, že jeho výška je rozumná a poskytnutým
službám primeraná a zohľadňuje klientovu finančnú situáciu.
3. Etická zodpovednosť Sp voči kolegom:
- slušnosť a zdvorilosť – Sp si váži svojich kolegov a pristupuje k nim s úctou a dôverou
- práca s klientmi kolegov – povinnosťou Sp je venovať sa klientom svojich kolegov s najväčšou
profesionálnou snahou a citlivosťou.
4. Etická zodpovednosť Sp voči zamestnávateľom a zamestnávateľským organizáciám:
- záväzky voči zamestnávateľským organizáciám – Sp pristupuje s vážnosťou voči
zamestnávateľským organizáciám
5. Etická zodpovednosť Sp voči svojej profesii:
- udržiavanie cti profesie – Sp udržiava a vyzdvihuje etické hodnoty, odborné poznatky a poslanie
svojej profesie
- služba spoločenstvu – Sp napomáha snahe profesionálneho spoločenstva sprístupniť svoje služby čo
najširšej verejnosti
- rozvoj poznatkov – Sp sa snaží získať a rozvíjať odborné poznatky a uplatňovať ich v profesionálnej
praxi.
6. Etická zodpovednosť Sp voči spoločnosti:
- podpora všeobecného blaha – Sp podporuje všeobecné blaho spoločnosti.
Každý kto pracuje v sociálnej oblasti, musí rešpektovať morálne príncípy, ktoré možno stotožniť
s EK
1.rešpektovať a akceptovať každého človeka
2. umožniť každému človeku právo na sebarealizáciu, tak aby nezasahoval do práva iných
3.umožniť členom spoločnosti ich rozvoj a uplatnenie
4. rešpektovať princíp sociálnej spravodlivosti a základné ľudské práva
5. poskytovať čo najlepšiu pomoc každému bez diskriminácie
6. praktikovať nezlučiteľnosť SP s akoukoľvek podporou mocenskej štruktúry
   Alebo politickým zoskupením
7.uvádzať zdroje verejných vyhlásení, odlišovať individuálne postojeod postojov profesionálnej
asociácie alebo inej organizácie,

SP = sociálna práca, Sp = sociálny pracovník, EK= etický kódex




                                                 11
   5. Ľudské práva ako východiskový prvok sociálnej práce. Postmoderná sociálna práca.
Základné hodnoty soc. života - základom pre sociálnu prácu sú princípy ľudských práv
a sociálnej spravodlivosti. /Valné zhromaždenie MFSP Montreal, 2000/
Sociálny život - rozvoj jedinca a skupiny a soc. práca sa bezprostredne podieľa na jeho dôstojnom
prežívaní.
Hodnoty ľudského života majú rozmer posilňovania vlastnej kultúry ,jazyka, prvkov krajín ľudskej
civilizácie, rovnosti pohlavia, priateľstva medzi všetkými národmi, úcty k prírodnému
prostrediu.Východiskom sú univerzálne všeľudské hodnoty, na ktorých by sa malo ľudstvo
dohodnúť, napr. právo na život a jeho ochranu, dôstojnosť, viera, sloboda, svedomie, zodpovednosť,
solidarita, rovnoprávnosť a rovnocennosť, mier, rodina.
Kresťanské hodnoty – hodnoty manželstva a rodiny, vernosti, čistého vzťahu M a Ž, čestnosť,
spravodlivosť, ochrana ľudského života, čo je aj v ústave a pod.
Sociálny zmysel života – vyplýva z vedomého vzťahu vstupovania jednotlivcov do vzťahov s
ostatnými ľuďmi (spoločné dobro, solidarita a subsidiarita..). Spočíva na uznávaní a rešpektovaní
spoločných ideálov a ich princípov. Základom sú sociálne hodnoty, ktoré spočívajú vo vytváraní
osobnostných sociálnych zručností v sebapoznávaní, sebauvedomovaní riešiť konflikty a problémy.
Predpokladom sociálnej činnosti je poznanie života človeka (klienta).
Sociálne hodnoty - Sú významným prvkom rodiny, kde sa dieťa začína s nimi zoznamovať a
postupným osvojovaním sa pripravuje do života.
Potenciál človeka – v sociálnom rozmere vnímame ako súhrn možností, schopností, ako schopnosť
človeka vedome sa podieľať na formovaní svojho vlastného života.
Významným prvkom sociálnej práce je poskytnutie energie človeku, ktorý sa ocitol v sociálnej
kolízii, u ktorého sa prejavujú dysfunkčné prvky v osobnom správaní.
Človeka ako osobu vnímame ako úplnú skutočnosť, jeho život vnímame ako sociálny fakt, ktorý
existuje v konkrétnej forme bytia. Zároveň je podriadená spoločnému cieľu a je teda eminentne
sociálna. Tým má aj prirodzenú tendenciu združovania sa s inými, aby mohla konať sama aj s
druhými.
Svedomie - vnútorné vedenie morálneho usudzovania o sebe samom a o iných, povinnosť
dodržiavať normy a hodnoty. Funkciou svedomia je pripomínať človeku jeho povinnosť.
Sociálne normy – vystupujú ako prvok sociálnych vzťahov záväzný pre každého človeka osobitne,
zaväzujú človeka k určitému spôsobu správania. Nedodržanie sociálnych noriem je nutné
spoločensky utlmovať i postihovať a dodržiavanie preferovať a odmeňovať. Aby mohli byť
významným regulatívom sociálnych procesov, treba ich upravovať a vymedzovať aj vo vnútri
sociálneho útvaru.
Spolupatričnosť - zodpovednosť nielen voči svojmu a inému životu ,ale aj k jednotlivým prvkom
života: materstvo, detstvo, staroba.. .
Princípy sociálneho života - konkrétne návody na konanie, udávajú smer konania
Princíp spoločného dobra - cieľom spoločného dobra pre štáty je kodifikovaný, právne zaručený
a zabezpečený zmier. Základom sú individuálne hodnoty, ktoré sú potrebné pre zmysluplný život ľudí
v spoločnosti. Štát zabezpečuje všestranný rozvoj jednotlivca. Ide o právnu ochranu, aby
nedochádzalo k negovaniu síl celku, skupín a jednotlivcov. Spoločné dobro sa premieta do
formálnych pravidiel, právnych noriem ústavného štátu. Utvátať dobro sme schopný spoločne.
Princíp solidarity Spočíva v logickom vymedzení kompetencií s jasným zámerom zvyšovania
aktivity obyvateľstva. Zmyslom subsidiarity je vytvorenie optimálneho priestoru pre aktivitu
jednotlivca, vytvára priestor na uskutočňovanie vlastnej aktivity. – je to pravidlo, ktoré smeruje
k svojpomoci. Tu sa môže prejaviť aj falošná solidarita napr. v zabezpečovaní dobrovoľne
nezamestnaných, pri nediferencovanom prideľovaní dávok.
Miera solidarity – je podmienená riešením problémov, ktoré sa dotýkajú všetkých ľudí v
celosvetovom meradle. Sociálnosť osoby nie je daná osobe zvonka, ale je to jedna zo základných
prirodzených čŕt.
Solidarita obsahuje aj princíp povinnosti, ktorý je výrazný vo vzťahu časti a celku:
- vzájomné záväzky jednotlivcov a skupín – zmysel a ohľad na celok
- záväzky celku s ohľadom na jednotlivcov a skupiny
Solidarita je princípom sociálneho regulovania a prostredníctvom štátu sa stáva aj princípom práva.


                                                12
Napríklad ľudia prijímajú niektoré opatrenia, vyplývajúce z tzv. štátnej solidarity za svoje.
Prejavuje sa to v poistení, v prispievaní do fondu nezamestnaných a pod.
Prerozdeľovanie v spoločnosti sa zabezpečuje formou štátnej solidarity, ktorá vyplýva zo
zabezpečovacieho systému – napr. zdravotné a sociálne poistenie, štátne sociálne dávky, využívanie
fondu zamestnanosti, účelovými sociálnymi zariadeniami tretieho sektoru, charity a sociálnych
služieb.
Princíp subsidiarity - bol prijatý za jeden z nosných princípov aj v rámci EÚ. Do právomoci vyšších
orgánov prechádzajú len tie kompetencie, ktoré nemožno uplatniť na nižšej úrovni. V rámci EÚ to
znamená, že na úrovni európskych inštitúcií by sa mali prijímať len tie rozhodnutia, ktoré nemožno
lepšie zabezpečovať na národnej úrovni. Úlohou štátu je vytvárať také podmienky, aby si každý
mohol pomôcť vlastným pričinením a pomáha až keď sú ostatné možnosti pomoci vyčerpané.
Sociálny dialóg je považovaný za jeden z rozhodujúcich nástrojov uplatňovania sociálnych a
hospodárskych práv občanov v demokratickej spoločnosti
Sociálna spravodlivosť – je základným východiskom pri stanovení noriem sociálnej kooperácie. Z jej
princípov vyplýva, že človek môže získať takú časť materiálnych a duchovných hodnôt, aké mu
v spoločnosti patria. Rozdeľovanie rešpektuje to, čo jednotlivec spoločnosti poskytuje, ako sa podieľa
na tvorbe spoločných hodnôt, ako rešpektuje zásluhovosť a zabezpečenie v poproduktívnom veku.
Človek môže získať len také materiálne a duchovné hodnoty, aké mu podľa konanie v spoločnosti
patria.
- pre všetkých platia rovnaké pravidlá:
a.) každému podľa potreby (sociálna pomoc, kompenzácie)
b.) každému podľa zásluh (dôchodky a poistné dávky–percentuálny podiel z príjmu)
c.) každému rovnako (štátna sociálna podpora)
Ľudské práva – východiskový prvok sociálnej práce.
Ľudské práva nadobúdame prirodzeným spôsobom pri narodení, pretože sme príslušníkmi ľudského
rodu. Vyjadrujú stupeň demokracie v spoločnosti, sú univerzálne a patria všetkým ľudským bytostiam
bez ohľadu na akékoľvek odlišnosti, ako sú rasa, farba pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné presvedčenie, pôvod, majetok, rodové alebo iné postavenie.
Z historického hľadiska hovoríme o 3 generáciách ľudských práv:
- prvú generáciu tvoria ľudské, občianske a politické práva (napr. právo na život, na slobodu a osobnú
bezpečnosť, na rovnosť pred
  zákonom, na slobodu prejavu, na informácie)
- druhú generáciu tvoria sociálne práva, vrátane hospodárskych a kultúrnych (napr. právo na prácu
a spravodlivú odmenu, na štrajk, na
   odpočinok, na vzdelanie)
- tretiu generáciu tvoria tzv. práva solidarity (tj. práva, ktoré si vyžadujú súčinnosť všetkých práv
a zavádzajú ľudský rozmer do nových
   oblastí života)
Medzinárodný štandard – systém základných ľudských práv a slobôd, obsiahnuté v univerzálnych
medzinárodných dokumentoch a v medzinárodných dohovoroch o ľudských právach regionálneho
charakteru. Tieto sú rozhodujúce pre stanovenie minimálneho štandardu ľudských práv a slobôd a pre
určenie rozsahu medzinárodných záväzkov jednotlivých štátov.
Minimálny štandard ľudských práv a slobôd – je zakotvený v ústave štátu a je doplnený sústavou
vnútroštátnych inštitúcií, ktoré zabezpečujú ich ochranu. Minimálny štandard obsahuje také práva,
ktoré musia byť uplatnené za každej situácie, vrátane nepokojov, násilia a verejného ohrozenia, a ktoré
nemôžu byť zrušené za žiadnych okolností (napr. právo dieťaťa na ochranu, právo chorých a ranených
na lekársku pomoc, právo lekárov a kňazov na plnenie si svojich povinností)
Univerzálnym stavebným prvkom SP je právo na život, je základnou podmienkou pre existenciu
všetkých práv. Nárok rozhodovania či rozhodnutia, kto môže a kto nemôže žiť, je porušenie
základného práva a nemôže byť výsledkom ani politickej dohody ani právnej normy, lebo popretie
práva na žiť je v každom prípade forma násilia.
Sociálne ľudské práva – práva, ktoré podmieňujú existenciu jednotlivca. Vyjadrujú konkrétne
sociálne podmienky alebo istoty, ako je právo na prácu, na bývanie, starostlivosť v chorobe
a invalidite, sociálno-pracovno-právna ochrana a pod. Prvky, prostredníctvom ktorých sa pripravuje
potenciál jednotlivca do života, sú právo na vzdelanie, dostupnosť informácií a možností


                                                  13
kultúrneho života spoločnosti.
Človek ich nadobúda prirodzeným spôsobom pri narodení, pretože je príslušníkom ľudského rodu.
Vyjadrujú stupeň demokracie v spoločnosti, sú univerzálne a patria všetkým ľudským bytostiam bez
ohľadu na akékoľvek odlišnosti.
 Z historického hľadiska opäť hovoríme o troch generáciách ľudských práv:
1. generácia: ľudské, občianske, politické práva (pr. na život, slobodu prejavu, volebné právo)
2. generácia: sociálne práva vrátane hospodárskych, kultúrnych (pr. na prácu, vzdelanie)
3. generácia: práva solidarity ( práva, ktoré si vyžadujú súčinnosť všetkých práv)
Minimálny štandard ľudských práv a slobôd – je zakotvený v ústave štátu
Postmoderná soc. práca. (sociálna práca 2. polovice 20. stor.)
obdobie r. 1955 - 1960 - znovuobjavenie metódy case work (práca s jednotlivcom) - prípadová SP
                         - vytvára sa soc. pracovník – ako PROFESIA
obdobie r. 1960 - 1980 - je to kritické obdobie , kritika klasických metód SP, chápanie problémov
    jednotlivca v kontexte celej skupiny, komunity
                         - vznik nových metód: poradenstvo, terapia, supervízia...
obdobie r. 1980 → globalizácia prináša zmeny v metodike SP, zmena hodnôt, systému, vznik
    nových spoločen. javov (migrácia, nezamestnanosť, bieda,
                     starnutie, AIDS..)
Dve fázy vývoja soc. práce u nás v 2 polovici 20. stor.:
do r. 1989 - totalitný socializmus, centralistické riadenie soc. politiky (umelá prezamestnanosť,
    riadené hospodárstvo, segregácia)
od r. 1989 - demokracia, nové soc. problémy, súvisiace s transformáciou spoločnosti (nezamestn.,
drogová závislosť, migrácia, rozvoj 3 sektora
Súčasná soc. práca vo všeobecnosti je charakteristická predovšetkým tým, že má:
a) Verejný charakter – soc. práca je vykonávaná verejne. Občan vie kde sídlia inštitúcie a v prípade
potreby ich môže navštíviť.
b) Inštitucionálnu formu
c) Preventívny charakter – môžeme rozdeliť na 2 veľké oblasti a to na oblasť prevencie na oblasť
nápravy, resp. represie. Vo verejnosti je známa predovšetkým prevencia v oblasti závislostí, alebo typ
ochorení, prevencia voči asociálnym formám správania.
Medzi základné soc. systémy sa radí:
- sociálno-poistný systém
- sociálna pomoc
- dôchodkové zabezpečenie
d) Pluralitu zdrojov – možnosť využívať všetky dostupné zdroje pre potreby svojich klientov
e) Úzky vzťah medzi teóriou a praxou
f) Subjektívny charakter – práca zameraná na riešenie subjektívnych potrieb jednotlivcov
g) Premenlivý charakter




                                                 14
6.Celok a časť v sociálnej práci. Komplexnosť a celostnosť sociálnej práce. Holistický prístup
v sociálnej práci.
Holistický prístup v SP vychádza z filozofie existencionalizmu. Prisudzuje osobnosti jedinú
motivačnú tendenciu, ktorá podporuje jej rast a uchováva jej stálosť.
Za základ vnímania celku a časti v SP možno považovať aj tzv. systémové teórie, pre ktorú je
charakteristické skúmanie fungovania časti a celku. Bertalanffyo tom hovorí, ako o systéme, ktorý
predstavuje množinu prvkov, ktoré sú vo vzájomnej interakcii – vo vzájomnom pôsobení. : ľudská
spoločnosť ako systém mnohých indivíduí, ktoré majú medzi sebou rozdielne vzťahy. Jej základom je
tak problematika vzťahu systému a subsystémov - celku a časti. Jednotlivé prvky sú organizované
a tvoria celok, ktorý sa nedá zredukovať na sumu jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria. Ak sú prvky
v silnej vzájomnej závislosti ide o vysoký stupeň organizovanosti (rodina) a naopak, pričom všetky
prvky sa vyznačujú hierarchiou, rôznorodosťou a špecializáciou. Ak sa zmení jeden prvok zmenia sa aj
ďalšie v celom systéme. A to je cieľ tejto teórie snaha o udržanie rovnováhy systému. Systém – niečo
čo sa skladá z množstva jednotlivých súčastí, pričom systém je ohraničený okolím a tak majú
obaja tendenciu sa navzájom ovplyvňovať. Človek ako systém disponuje základnou funkciou a tou
je pohotovosť k upokojovaniu vlastných potrieb, pričom ich množstvo a hierarchia sú dané jeho
vnútornou výbavov (napr. u dojčiat je to uspokojovanie hladu, smädu, fyzického kontaktu a pod.),
samotnou naliehavosťou. Ľudský život je tak z pohľadu systémovej teórie cyklom pozostávajúcim
z ralizácie uspokojovaniavlastných potrieb a napĺňania vlastných želaní.
Holistická teória – reálna osobnosť je stredobod SP, rešpektuje ľudský život ako soc.fakt,
individualny život sa vyrovnáva s vedomým vnímaním zmien okolia.
Holizmus -Celok - centrálny filozof. pojem, je viac ako súhrn častí a ich vzťahov. Kvalitatívne sa
odlišuje od iného súhrnu. Pri analýze rozkladu na časti sa celosť stráca. .
Holizmus – využívanie informácii z pozície celistvosti človeka. Ako uvádza Strieženec (2006) teória
sociálnej práce v súčasnosti, a to najmä vplyvom sociálnych teórii (humanistickej, holistickej,
existencionalistickej či štrukturalistickej koncepcie), vychádza z toho, že človek sa v priebehu svojho
života formuje, vytvára si väzby a vzťahy so svojim sociálnym prostredím, je s ním v priamej
i nepriamej interakcii, nadobúda a osvojuje si určité hodnoty, normy a vytvára si tak vlastný
hodnotový systém, má potrebu patriť do určitého spoločenstva, čo je jeho ľudskou prirodzenosťou, ale
má aj určité záujmy, pocity, predstavy. Pričom treba mať na zreteli, že človek vystupuje vo vzťahu
k spoločnosti ako vo vzťahu časti voči celku. Časť (človek) vysiela svoje záujmy, je aktívnym
činiteľom na formovaní celku (spoločnosti), ktorý má vytvárať priestor pre realizáciu záujmov
časti a na strane druhej jednotlivec má voči celku svoje povinnosti a zachováva si svoju vlastnú
samostatnú hodnotu, aj keď sa stáva členom ľudskej spoločnosti. „Jej cieľom je poukázať
a zodpovedať na teoreticko – praktické otázky sociálneho života človeka. zodpovedať otázky, testovať
hypotézy a riešiť sociálne problémy týkajúce sa sociálneho života človeka ako celku.“ (Strieženec,
2006, s. 68). Ako ďalej uvádza, je preto potrebné vnímať pri definovaní teórie sociálnej práce sociálny
život človeka z pozície celku. A to najmä z toho dôvodu, že v sociálnom živote človeka sa objavujú
rôzne dysfunkčné prvky, sociálne problémy a nakoľko jednotlivé časti sociálneho života sú vo
vzájomných vzťahoch a súvislostiach a ak sa naruší jedna časť (napr. strata zamestnania, ) narušia
sa aj ďalšie. (Strieženec, 2006). Možno tak v tejto súvislosti povedať, že :
Celok je tvorený časťami, na všetky časti má vplyv – reguluje, riadi a kontroluje. Vecná, uzavretá
úplnosť nejakého predmetu.
Časti tvoria neoddeliteľný celok , nie sú fixné, konštantné, nemeniteľné , sú flexibilné a tvárne. Časť
získame analýzou nejakého celku. Zmena jednej časti ovplyvní druhú a ostatné, a tým formuje celok.
Prístup k človeku možno vymedziť z princípu celostnosti. Soc.javy a procesy – zmena 1 časti pôsobí
na ostatné aj na celok.
Komplexnosť a celostnosť soc. práce
Lokálny rozmer sociálnej práce sa javí ako východiskový a reálny prvok, smerujúci k trvalej
udržateľnosti rozvoja sociálneho života. Prístupy v SP prostredníctvom rešpektovania jej cieľov sa
môžu prejavovať ako :
krátkodobý proces – napr. volebné obdobie napr. volebné obdobie – prijatý program vlády
strednodobý proces – trendy vo vývoji sú legislatívne ošetrené v Návrhu zmluvy zakladajúcej ústavy
pre Európu s rešpektovaním národnej legislatívy/



                                                  15
dlhodobý proces trendy vo vývoji sú ovplyvňované rozvíjaním sociálnych teórií a sociálnej praxe,
obsahom sociálnej práce je komplexný prístup, úlohou a zameranie je v spolupôsobení s klientom na
riešení soc. problémov v ktorých sa nachádza a nevie alebo sa nechce s nimi vysporiadať.
Členenie sociálnych zmien :
     1. reakcie na zmeny, ktoré vznikajú ako odraz prirodzených procesov vývoja, ktoré sústavne
          prebiehajú v každom spoločenstve a sú podporené legislatívou
     2. reakcia na náhle zmeny, ktoré zasahujú základné princípy existencie spoločnosti
     3. potreby zmien vyplývajúce z požiadaviek jednotlivcov, skupín, ktoré sa objavujú ako
          konkrétne dysfunkčné prvky sociálneho života
     4. príprava na nevyhnutné koncepčno - strategické zmeny nastupujúce ako neodkladné prvky
          spoločných európskych postupov
Komplexný prístup k sociálnym problémom „každodenného života“ človeka alebo spoločnosti ako
celku je obsahom soc. práce. Z tohto poňatia soc. práce vyplývajú jej vlastné špecifické úlohy. Hlavná
funkcia sociálnej práce je založená na spoluúčasti soc. pracovníka a klienta pri „riešení soc.
problémov“, v ktorých sa klient nachádza a on sám nie je schopný alebo ochotný sa s nimi
vysporiadať. Komplexný prístup je potrebný ku klientovi po každej stránke, biologickej,
psychologickej a sociálnej. Je to poznanie a výpočet jednotlivých pomerov, udalostí, ich väzieb,
súvislostí a príčin, ktoré ovplyvnili klienta a konkrétne vznik určitého sociálneho problému v jeho
živote. Z pohľadu sociálnej práce je potrebné vnímať človeka z pozície časti a celku. Človek sa
v priebehu svojho života formuje, vytvára si väzby a vzťahy so svojim sociálnym prostredím, je s ním
v priamej i nepriamej interakcii, nadobúda a osvojuje si určité hodnoty, normy a vytvára si tak vlastný
hodnotový systém, má potrebu patriť do určitého spoločenstva, čo je jeho ľudskou prirodzenosťou, ale
má aj určité záujmy, pocity, predstavy. Pričom treba mať na zreteli, že človek vystupuje vo vzťahu
k spoločnosti ako vo vzťahu časti voči celku. Časť (človek) vysiela svoje záujmy, je aktívnym
činiteľom na formovaní celku (spoločnosti), ktorý má vytvárať priestor pre realizáciu záujmov časti
a na strane druhej jednotlivec má voči celku svoje povinnosti a zachováva si svoju vlastnú samostatnú
hodnotu, aj keď sa stáva členom ľudskej spoločnosti. Avšak v sociálnom živote človeka sa objavujú
rôzne dysfunkčné prvky, sociálne problémy a nakoľko jednotlivé časti sociálneho života sú vo
vzájomných vzťahoch a súvislostiach a ak sa naruší jedna časť (napr. strata zamestnania, ) narušia
sa aj ďalšie. A preto si riešenie týchto problémov vyžaduje komplexné vnímanie a poznanie človeka a
jeho sociálneho života.
Celostnosť : je vnímanie klientovho sociálneho života ako celku. Ide o rešpekt sociálneho pracovníka,
ktorý pri rešpektovaní a komunikovaní rešpektuje sociálneho klienta, jeho súčasný stav,
predchádzajúce postavenie, spôsob a príčiny reakcií, vplyv sociálneho prostredia, jeho individuálne
predpoklady pre spoločný postup prekonávania sociálnych kolízií, problémov. Prejavuje sa ako
existencia vzájomných väzieb, ktoré majú svoju štruktúru, obsah, dynamiku. Z toho vyplýva, že úloha,
funkcia, zameranie sociálnej práce je v riešení sociálneho problému klienta, v ktorom sa nachádza,
a to pri jeho celkovej účasti na tomto riešení. Môžu ho ohrozovať, nie je schopný, ochotný sa s nimi
vysporiadať.
Celostnosť je viac ako celok zložený z častí. Vnímanie života ako celku. Na problémy SP je potrebný
komplexný prístup, nestačí len odstrániť problém, ktorý ho ohrozuje a nie je schopný alebo ochotný sa
s ním vysporiadať. Prejavy – existencia vzájom.väzieb, súvislostí s vlastným obsahom, štruktúrou
a dynamikou vývoja. Funkčnosť SP je podnecovať ľudí vo vyrovnávaní sa s vlastnými soc.kolíziami.
Úloha,funkcia a zameranie SP spolupôsobí na riešenie soc.problémov


Celostnosť sa prejavuje ako existencia vzájomných väzieb, súvislostí, ktoré majú svoj obsah,
štruktúru a dynamiku vývoja a sú súčasťou kvality, resp. sa na nej podieľajú. Princípy SP vnímame
ako orientačné línie pre konanie, ktoré nie je náhodné, intuitívne, ale zohľadňuje konkrétny smer
nielen správania, ale aj konania ľudí. Vychádzajúc zo vzťahu jednotlivca k sociálnemu prostrediu ,
dochádza k stretu individuálnej etiky človeka a sociálnej ( spoločenskej ) etiky. Vo vzájomnej
komunikácií sa stávajú aplikovaním pre každodenný život.
Celkovosť – vzniká na základe existencie hmoty a ducha, je ich prejavom, prejavom ich vzťahov,
väzieb a ich výsledkov. V celku dochádza k roztriedeniu záujmov častí, vytvorením ich miesta vo
funkčnosti celku a aj k ovplyvňovaniu celku do novej kvality. Holizmus je finálnou teóriou vývoja


                                                  16
– celok je i pôvodcom, a organizátorom, čo určuje vývoj.
Celistvosť chápeme ako vzájomnú závislosť elementov, organizovaných do vyššieho radu. Prístup k človeku možno
vymedziť z princípu celostnosti.
Atomizovanie – vyžaduje pochopenie základného zmyslu funkčnosti a fungovania určitého javu a súčasne i zmysel
človeka (zmysel jeho života je základnou otázkou pre potreby rozvíjania SP).

Soc. cítenie, soc. myslenie a rozvoj sociálneho potenciál
Sociálna produktívna činnosť je založená na princípe účelovosti, ktorou sa vysvetľuje postavenie človeka v sociálnom
svete. Z tohto hľadiska je dôležitá procesuálnosť, kontinuita, historicita, smer k zmysluplnosti štruktúr sveta. Človek je
súčasťou sociálnych, pracovných komunít a tvorba, vyhľadávanie a využívanie informácií sú podmienené týmto prostredím.
Funkčnosť SP je podnecovať ľudí vo vyrovnávaní sa s vlastnými soc. kolíziami.
Sociálnu sféru vnímane ako proces v pohybe a v súčinnosti s celkovým pohybom spoločnosti ako celku. Funguje v spojitosti
s človekom, jeho personálnou existenciou v individuálnom a spoločenskom rozmere premieta sa do oblastí fungovania
sociálnej štruktúry.
Potreby človeka sa mení v závislosti od množstva činiteľov, ktoré majú špecifickú mnohovrstevnosť. Špecifikujú sa
v závislosti od trvalého sociálneho rozvoja, od konkrétneho životného prostredia.
Úvaha o zmysle vlastného života je o tom ako klient dáva do priameho vzťahu svoje vlastné subjektívne záujmy a práva,
ako rešpektuje objektívnu zodpovednosť, všeobecne prijaté normy, úzusy
soc. javy a procesy sú usporiadané vo vzájomných vzťahoch a závislostiach, spoločné dobro sa má uskutočňovať
v sociálnom živote formou spravodlivosti a usporiadania inštitúcií ako podpory ľudského potenciálu.
Jednou z možností rozvoja soc. potenciálu klienta je vzťah inteligenčného a emocionálneho kvocientu. Príležitosť
dosahovať efektívnejší vzťah sociálneho pracovníka a klienta.
Soc. cítenie je emócia vyvolaná morálnymi alebo duchovnými príčinami a príčinami bezprostredne organickými. Vzťahuje
sa na rešpektovanie všeobecne prijatých hodnôt soc. života. Cítenie vytvára predpoklady na to, aby sa mohlo meniť aj
myslenie a správanie konkrétneho človeka alebo skupiny.
Sociálne myslenie je významový proces, ktorého dianie a činnosť vyjadrujeme prostredníctvom jednoznačných soc. pojmov
a termínov. Umožňuje vyčleniť skupinu javov alebo predmetov priradením jednotiaceho zmyslu, a tým odlíšiť od všetkého
ostatného. V soc. myslení využívame postup, pri ktorom sa zameriavame na také činnosti, ktoré sú v okruhu nášho vplyvu,
ktoré môžeme s klientom zásadne ovplyvniť. Dôležitá je spätná väzba, prostredníctvom ktorej zisťujeme, koľko sme
v konkrétnej soc. činnosti s klientom pokročili.
Rozvoj soc. potenciálu - Soc. potenciál človeka je súhrnom možností, schopností a spôsobilostí jednotlivca vedome sa
podieľať na formovaní svojho vlastného života
Je pôdou, ktorá objektívne existuje, veľa z nej ešte nie je zmapované, potrebné je však neprehliadať objavujúce prístupy
a tým aj možnosti otvárania priestoru pre soc. prácu. Jednou z možností je upriamenie pozornosti na vzťah inteligenčného
a emocionálneho kvocientu, dosahuje efektívnejší vzťah soc. pracovníka a klienta. Ďalšie autorky uvádzajú, že úspech
v osobnom živote a povolaní na 80% určujú iné faktory, predovšetkým inteligentné zaobchádzanie s vlastnými a cudzími
citmi.
Soc. potenciál človeka je súhrnom možností, schopností a spôsobilostí jednotlivca vedome sa podieľať na formovaní
svojho vlastného života .Ide o „ priestor“ pre realizáciu soc. práce.
Emočný kvocient – 5 hlavných charakteristík:
poznanie vlastných citov, zaobchádzanie s vlastnými citmi, využívanie daných možností,
vcítenie sa do iných, vytváranie soc. vzťahov. dôležitá je soc. komunikácia, kde dochádza k vzájomnému porozumeniu,
oznamovaniu prežívania. Pravá hemisféra
Jedným z aspektov emocionálnej inteligencie je sociálna inteligencia – schopnosť porozumieť iným.
IQ- Inteligenčný kvocient , ľavá hemisféra.
Jednou z možností je upriamenie pozornosti na vzťah inteligenčného a emocionálneho kvocientu, ktorý umožňuje v SP
využiť aktivizujúci rozmer emocionálneho kvocientu. Je veľkou príležitosťou dosahovať efektívnejší vzťah soc. pracovníka
a klienta.
Rozdiel medzi IQ / EQ - Ľavá hemisféra-Pravá hemisféra/ Myslieť-Cítiť/ Rozum-Cit/ Hlava-Intuícia...
Rozdiel medzi

      IQ inteligenčný kvocient      a                EQ emocionálny kvocient
Zhromažďovanie faktov                              hľadanie nových ídeí
Logické rozhodovanie                               rozhodovanie metódou pokusu a omylu
Čas a pokoj                                        temto, netrpezlivosť
Hlavou                                             intuitívne
Analyticky                                         všeobecne
Riadený rozumom                                     riadený citmi
Ľavá hemisféra                                      pravá hemisféra
Myslieť                                             cítiť
Izolovaný                                           zapojený
Slová a čísla                                       ľudia a situácie
Rozum                                                cit
Vzdelanie                                           srdečnosť

Vo všeobecnosti platí, že v živote a v práci sa skôr presadzujú ľudia s vysokou emocionálnou inteligenciou ako tí, čo majú
vysoký inteligenčný



                                                             17
7.Globálne  problémy sociálneho života človeka a globálne sociálne problémy súčasného sveta.
Globalizácia ako protirečivý proces. Slovenská republika v procese európskej integrácie
a globalizácie.

Globálne problémy súčasneho sveta: všeobecne sa priznáva že globalizácia sa stala najväčšou
šancou i hrozbou pre celé ľudstvo. Rozpoluplnosť názorou na globalizáciu je je spôsobená aj tým,
žeže sa nedokáže tento fenomén komplexne interpretovať. Výklady sa pohybujú skôr v emocionálne
zameraných polohách.. Dochádza k spochybneniu sociálnych, právnych a kultúrnych istôt, ku ktorým
sa ľudstvo pracne dostávalo, mení sa životný štýl a mení sa sa aj orgabizácia spoločnosti. Napr.
v oblasti biomedicíny veda predbieha dobu a nachádza právnikov nepripravených. Výskumy
v súkromných rukách sa komercionalizujú skôr ako nastúpy spoločenská kontrola.. Ekonomický
systém sa nepodriaďuje človeku, ale človek systému. Naznačuje sa cesta ako vytvárať v určitej
podobe východiská prostredníctvom sociálno-ekonomických konceptov projektov.
Systémový prístup naráža na celosvetové otázky spojené s problémamy sociálneho rozvoja,
problémami byrokratického zaopatrovaciehoúzabezpečovacieho systémuú. Súťaž sa doteraz
interpretovala ako triedne rozdelenie sveta, sa nevystriedala kooperácia medzi Európou a A.merikou.
Sociálna ochrana človeka je odvodzovanbá od oficiálnej hranice núdze, ostro tu naráža na nerovnosť
vývoja sveta. Čiastkové projekty sociálnej ochrany sú viacmenej zamerané na kuratívne riešenia.
ˇUčinnosť sa prejavuje v dvoch rovinách. Vertikálna účinnosť- poskytovanie pomoci len smerom
k chudobným. Horizontálna účinnosť:: používanie komplexnosti programu na pomoc všetkým žijúcim
v nedostatku
Prerozdeľovanie
Prerozdeľovanie: svetových príjmov je nerovnomernejšie ako kedykoľvek predtým, príjmy rastú,
bieda sa zväčšuje. Obyvateľstvo bohatých krajín , žije dlhšie. Informácie a peniaze su pod minimálnou
ochranou a kontrolou národných štátov.. politiku tohto prerozdelovania by bolo v záujme rovnováhy
zvrátiť, aby sa prístup k zdrojom a úžitok z nich spravodlivejšie rozdeloval medzi krajinami, regiónmi
a ľudmi.. Finančný dlh by sa mal vnímať po novom, aprístup k zdravému životu a k zdravému
životnému prostrediu zaradiť medzi Ľudské práva.
Nový obchodný systém si tiež bude vyžadovať nový medzinárodný právny systém, ktorý bude
upravovať súvisiace otázky neekonomického charakteru, akými sú spravodlivosť či udržateľná
spotreba či výroba.
     (Strieženec, Š. Teória metodológia soc. Práce.)
Medzi globálne problémy patrí chudoba a s ňou súvisiace nerovnomerné rozdelenie bohatstva.
Spôsobuje to nespravodlivé nastavenie medzinárodného obchodu, globálnej ekonomiky, nadmerný
lokálny konzum, neudržateľné vzorce výroby a spotreby podporované reklamou, preľudnenie,
zaostalosť, nezamestnanosť, nerovnoprávne postavenie žien a menšín v spoločnosti, otázky
bezpečnosti a terorizmu, uplatňovanie ľudských práv a tým podmieňovaná aj politická stabilita.
Chudoba je stavom obyvateľstva, ktorý charakterizuje nedostatok základných životných prostriedkov
a prístupov k službám. Jedinec, rodina, sociálna skupina nedokážu legálne získanými prostriedkami
uspokojovať ani najnutnejšie životné potreby.
Inštitucionálne zvládnutie problému chudoby sa stáva problémom bohatých. Riešenie spočíva
v reforme vzdelávacích systémov, v tvorbe podmienok na efektívnu mobilitu pracovnej sily,
zväčšovaní flexibility trhu práce.

Globálne problémy chápeme ako problémy celého ľudského rodu, planéty a jej prírodu postihujúce
ohrozenia, ktoré sú dôsledkom spolupôsobenia ľudskej činnosti. Globálne problémy sa týkajú
životného prostredia, sociálnej oblasti, bezpečnostnej, ekonomickej atď. Ide o narušenie biosferických
systémov, ozónovej vrstvy, o klimatické zmeny, nedostatočné hospodárenie s odpadmi
a neobnoviteľnými zdrojmi.S globalizáciou sveta súvisí narastanie nového typu problémov
v planetárnom význame. Globalizácia sa stáva najväčšou šancou ale aj hrozbou pre ľudstvo.
Systémový prístup –zaoberá sa problémami sociálneho rozvoja a byrokracie.

Celosvetové spoločné dobro je problematikou uchovania existencie života, ako reťazca života,
v ktorom sa využíva svetové prírodné bohatstvo, dohody o využívaní obmedzených zásob spoločnej
zemegule. Predpokladom existencie spoločného dobra je zmysluplný poriadok v spoločenstve,


                                                  18
dodržiavanie pravidiel, funkčnosť inštitúcií a orgánov, prevenčné opatrenia v záujme vyváženého
fungovania spoločenstva.
Uspokojenie základných potrieb jednotlivca je podnetom na zamýšľanie sa a hľadanie zmyslu života.

Životný a sociálny svet človeka – neustále sa zvyšuje komplikovanosť ľudského života. Ochrana
človeka pri silnom dynamickom zvyšovaní životných rizík, s množiacimi sa sociálnymi kolíznymi
situáciami, ktoré každodenný život prináša, nadobúda stále nové a zložito identifikovateľné dimenzie.
To sa deje so súhlasom, alebo proti vôli človeka. Spoločnosť si uvedomuje, že jej povinnosťou je
objektívne zachovávať a zabezpečovať každý ľudský život, bez ohľadu na to za akých podmienok
vznikol, a v akých podmienkach sa realizuje.
Spoločnosť – je organizovaný a právne konštituovaný kolektív osôb žijúcich na určitom území alebo
spojených inými trvalými zväzkami. V spoločnosti vzťahy spolužitia a spolupráce nachádzajú
primeranú štrukturalizáciu a vecnú organizáciu služieb.
Ľudský kapitál - je jeden z najdôležitejších faktorov ekonomického rastu /rast produktivity, zvýšenie
celkovej výkonnosti ekonomiky/.
Sociálny kapitál - predstavuje sieť osobných, rodinných, susedských, profesijných vzťahov,
kontaktov, ktoré sa môžu využiť ak vznikne konkrétna potreba v niečom pomôcť, niečo vybaviť, niečo
obstarať. Platí tu zásada služby a protislužby, na princípe vzájomnosti, porozumenia ochoty.
Princíp všeobecného bohatstva a blaha – hodnotu a cenu práce určovať z pozície zálohovosti,
hľadať a nachádzať spravodlivé riešenia, ktoré môžu akceptovať jednotlivci, skupiny, spoločnosť.

Globalistika je teória, ktorá skúma základné otázky existencie a vývoja svetovej spoločnosti ako celku
(zachovanie svetového mieru, ekologická problematika, využívanie prírodného bohatstva, otázky
populácie a zabezpečovanie obyvateľstva potravinami, problém energie...)

Globalizácia ako proces na jednej strane urýchľuje vývoj v oblasti vedy, techniky, politiky,
ekonomiky, kultúry a na strane druhej prináša nové problémy. Dochádza k spochybneniu sociálnych,
právnych a kultúrnych istôt, mení sa životný štýl a mení sa organizácia spoločnosti. Globalizácia je
síce proces protirečivý, ale nezvratný.
Globalizácia (charakteristika):
- rozpad, zmena a zánik kultúrnych tradícií a obyčajov na jednej strane a na strane druhej
  preberanie tradícií z iných kultúr, ktoré sú cudzím prvkom v pôvodnej kultúre
- prirodzené vzory správania a konania sú nahrádzané falošnými, ktoré schématicky vytvárajú
   masmédiá
- vznik a rozvoj konzumného spôsobu života
- nárast zločinnosti a kriminality, bezperspektívnosť a strata zmyslu života
- filozofia totálneho liberalizmu – každý by sa mal postarať sám o seba, ale na druhej strane nie sú na
to vytvorené podmienky, nie každý si ich dokáže vytvoriť sám
   - rozpad rodiny založenej na manželskom páre

Prerozdeľovanie svetových príjmov nie je rovnomerné, príjmy rastú, bieda sa zväčšuje. Informácie
a peniaze sú pod minimálnou kontrolou národných štátov. Politiku takéhoto prerozdeľovania je
potrebné zvrátiť, aby sa prístup k zdrojom a úžitok z nich spravodlivejšie rozdeľoval medzi
krajinami, regiónmi a ľuďmi.

Rozvoj globalizácie sa nemôže uskutočňovať bez rozvoja individualizácie.
Regionalizácia a lokalizácia sú procesmi cieľavedomého vytvárania funkčných organizačných celkov
na určitom území. Lokálna integrácia sa tak stáva prostriedkom regionalizácie a spoločne predstavujú
obranné systémy pred negatívnymi dôsledkami globalizácie. Takýmto procesom je prebiehajúca
európska integrácia. Národné štáty v Európe sa integrujú do väčších celkov, aby odolali stupňujúcej sa
konkurencii a globalizačným tlakom silných ekonomík, najmä USA a Japonska.

Globalizácie na sociálne zmeny
Dobu globalizácie sprevádzajú javy, ktoré znamenajú podstatnú zmenu v doterajšom vývoji a
štruktúre života a sveta. Súčasne sú výzvou pre výchovu a vzdelávanie.


                                                  19
Globalizácia zvyšuje nároky na špecifické vlastnosti, schopnosti a výkonnosť jednotlivcov, skupín a
spoločnosti ako celku .Zo sociálneho hľadiska vzrastá význam rozvoja ľudského a sociálneho
potenciálu a z hľadiska ekonomického vzrastá význam investícií do rozvoja ľudských zdrojov.
Zásadne sa zmenili a v procese globalizácie sa neustále sťažujú sociálno-ekonomické podmienky
realizácie potenciálu uvedených subjektov.
        Zvyšujú a rozširujú sa formy závislostí a potreba odolnosti voči najrozličnejším druhom
závislostí (ekonomickým, politickým, náboženským, drogovým, alkoholovým a pod.). Zvyšuje sa
vzájomná závislosť jednotlivcov, jednotlivcov od malých skupín (rodiny a pod.), štátov od
nadnárodných inštitúcií atď.

Globalizácia ako protirečivý proces
Globalizácia je protirečivá tak vo svojich dôsledkoch, ako aj vo svojom priebehu. Dochádza k
prelínaniu a globalizácii pozitívnych a negatívnych tendencií a dôsledkov globalizácie.
Globalizácia na jednej strane urýchľuje vývoj v oblasti vedy, techniky, politiky, ekonomiky, kultúry a
na strane druhej prináša nové problémy, ktoré sú zákonitým dôsledkom rýchlosti a naliehavosti, s akou
následné zmeny prebiehajú. Denne nás síce ohrozujú globálne dôsledky regionálnych kríz, chýb a
ľudských omylov, ekologické katastrofy, záujmy nadnárodných koncernov apod., ale tiež denne a na
geograficky vzdialených miestach vznikajú nové, spoločensky významné technické, medicínske a i.
objavy, ktoré sa vďaka informačnej technike rýchle a na rôznych miestach sveta uplatňujú v praxi.
regionalizácia Európy ako súčasť globalizácie
V integračných procesoch – či sú už formálne, ako vstup viacerých krajín do EÚ, alebo neformálne,
ako posilňovanie mnohostrannej spolupráce – sa európska kultúra globalizuje. Šíri sa a jej hodnoty sú
prijímané novými spoločenstvami.
Ak sa teda Európa formálne aj neformálne zjednocuje, pravdepodobne sa budú vo veľkej časti jej
priestoru upevňovať piliere, na ktorých stojí a ktoré sa v nedávnej minulosti na veľkej časti kontinentu
menili.
         V súčasných kultúrnych procesoch v Európe je možné pozorovať dve tendencie: prijímanie
spoločných hodnôt a súčasne vznik nových hodnôt neprijímaných spoločne. Je možné pozorovať
vnútornú globalizáciu európskej kultúry aj jej vnútornú diferenciáciu.
Dovolíme si povedať, že aj druhý proces (regionalizácia, individualizácia) je súčasťou vnútornej
globalizácie európskej kultúry, a to z dvoch dôvodov. Na jednej strane rozvoj individuálnych a
skupinových aktivít priamo vyplýva z dvoch globálnych pilierov európskej kultúry – z individualizmu
a aktivizmu. Na druhej strane, individualizovať je možné vždy len voči niečomu, v určitom rámci. Ak
by sa piliere európskej kultúry neglobalizovali dovnútra Európy, nebolo by k čomu vzťahovať
individuálne (skupinové, regionálne) aktivity a vlastne by sme o diferenciácii nemohli ani hovoriť.
         Preto rozlišujeme dve úrovne vnútornej globalizácie: a) Globalizáciu ako súhrnný názov tak
pre upevňovanie pilierov európskej kultúry, ako aj pre odpor voči tomuto upevňovaniu. b)
Globalizáciu ako proces obsahujúci len prijímanie spoločných európskych hodnôt – jej protikladným
procesom je individualizácia a regionalizácia.
         V rámci GLOBALIZÁCIE teda môžeme sledovať rozvoj európskej kultúry dvoma smermi,
dvoma protichodnými, i keď sa doplňujúcimi smermi – približovanie a vzďaľovanie, globalizáciu
a diferenciáciu. V súčasnej Európe sa posilňuje európska identita a súčasne sa posilňujú identity
regiónov, skupín, jednotlivcov. Globalizácia spôsobuje, že si v rámci GLOBALIZÁCIE stále viac
uvedomujeme multikultúrny charakter Európy GLOBALIZÁCIA urýchľuje technologickú
a civilizačnú modernizáciu Európy, čo globalizácia posilňuje upevňovaním spoločnej európskej
kultúrnej tradície.
 Slovenská republika v procese európskej integrácie a globalizácie.
Krátke dejiny samostatného Slovenska sú zároveň dejinami jeho začleňovania do zjednotenej Európy (1. máj 2004 – sa stáva
právoplatným členom EÚ).
           Slovensko sa tak ako všetky stredoeurópske krajiny nachádza na ceste odniekiaľ. Staré vnímanie sveta sme odvrhli
(to neznamená, že je definitívne preč), nové tvoríme. Tvoríme ho v kontexte európskej GLOBALIZÁCIE, v ktorej sa
slovenská kultúra globalizuje – prijíma aj tie európske hodnoty, ktoré pred časom neprijímala, súčasne sa aj diferencuje
a identifikuje ako svojbytná kultúra v tomto regióne a na tomto kontinente. Súčasne sa diferencuje aj vo svojom vnútri.
Veľmi pomaly narastá na Slovensku multikultúrne videnie sveta a povedomie, že slovenská kultúra nebude monolitom, ale
bude vnútorne členitá, ako aj povedomie, že popri nej budú v Slovenskej republike existovať aj iné kultúry. Tento proces
postupuje pomaly, ale v najbližších rokoch pravdepodobne môžeme očakávať prudký rozvoj multikulturalizmu na Slovensku.




                                                            20
8.Sociálna práca spoločné znaky a národné špecifiká: model USA, nemecky hovoriacich krajín,
holandský model, špecifiká Soc. práce na Slovensku
Model soc. práce v USA, nemecky hovoriacich krajinách a holanský model vyplýva z typu
(modelu) soc. politiky
TYPY SOC. POLITIKY
- liberálny typ (angloamerický /zastaralý- Beveridge)( USA, Japonsko, Veľká Británia, Írsko) –
sleduje od samých začiatkov cieľ zaistiť každému potrebnému predovšetkým existenčné minimum.
Prejavilo sa to už vo Veľkej Británii v Alžbetínskom chudobinskom zákone r. 1601. Podľa neho bolo
treba chudobným zaistiť najnutnejšie živobytie, všetko ostatné bolo ponechané na starosť
jednotlivcovi a charite. Ak niekto nechcel pracovať, mal byť potrestaný. Táto základná tendencia,
zabezpečovať predovšetkým minimum sa zachovala dodnes a praktizuje sa napr. v USA, Austrálii,
Veľkej Británii, i keď tu dochádzalo a dochádza k prerušeniu tejto základnej tendencie, najmä pod
vplyvom labouristických vlád.
T.j. základom tohto typu je sloboda jednotlivca, vplyv štátu minimálny – prevláda súkromný sektor,
soc. sféra je vecou občanov – štát zaistí len existenčné minimum a ostatné je v súkromných rukách,
osobnú zodpovednosť a soc. nerovnosť považuje za prirodzenú (kľúčový pilier – dobrovoľné
poistenie/pomoc od štátu)
- neoliberalistický model (konzervatívny - Bismarck) (Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, Belgicko) –
predstavuje pozíciu stredu, obmedzuje zásahy štátu do ekonomiky a soc. oblasti, soc. potreby majú
byť primerane uspokojované príjmami na základe prac. výkonu a zásluh, silný vplyv odborov, štát
garantuje iba spoločensky uznané minimum a vytvára priestor pre súkromný sektor (kľúčový pilier –
poistenie/poistenie+pripoistenie)
 Jeho čelným predstaviteľom je Nemecko . V Nemecku praktizovali najprv systém chudobinskej
podpory ako vo Veľkej Británii. V dôsledku stále sa zhoršujúcej hospodárskej a sociálnej situácie
prejavovali robotníci a zamestnanci stále viac svoju nespokojnosť. V roku 1869 bola založená
Sociálno-demokratická robotnícka strana, orientovaná marxisticky. Pod tlakom týchto skutočností
reagoval vtedajší kancelár Bismarck vydaním prvých sociálnych zákonov (Zákon o zdravotnom
poistení 1883, o invalidnom poistení z pracovných úrazov 1884, o dôchodkovom poistení 1889,
Poistenie v nezamestnanosti 1927. Tieto zákony znamenali určitú ochranu pre robotníkov
a zamestnancov pred výkyvmi a rizikami trhovej ekonomiky.
Hlavným nástrojom ochrany bolo povinné členstvo zamestnaných v systéme sociálneho
zabezpečovania. Prívlastok konzervatívny dostal tento model preto, že konzervuje statusové rozdiely
medzi profesiami, privilegizuje štátnych úradníkov. Silný vplyv majú v systéme odbory a zväzy
zamestnávateľov. Súčasným rysom nemeckého sociálneho poistenia sú vysoké dávky a vysoké
príspevky. Podobne ako vo Švédsku, prišlo aj v SRN k tomu, že vláda sa snaží znížiť dávky a tlačí
nezamestnaných k väčšej aktivite pri hľadaní zamestnania ( Agenda 2010).
- sociálno-demokratický typ (škandinávsky/univerzálny - Myrdal) je opakom liberálneho
typu(Švédsko, Nórsko, Fínsko,ale aj Holansko) – dominantné postavenie štátu – obmedzený vplyv
súkromného sektora, štát je hlavným subjektom soc. politiky, snaha o zvýšenie soc. rovnosti –
spoločná pomoc a podpora pred vznikom soc. udalosti, spoluúčasť štátu a inštitúcií sa soc.systéme
(kľúčový pilier – štátna podpora/povinné poistenie)
Typickým predstaviteľ tohto typu je Švédsko a škandinávske štáty. Má 5 charakteristických znakov:
        Aktívna politika zamestnanosti -v tejto súvislosti sa veľmi zvýšila zamestnanosť vo verejnom
sektore. V ostatných západných štátoch boli počty verejných zamestnancov relatívne až o 50% nižšie,
takže je podozrenie, že to bola umelá zamestnanosť. Znížil sa vek a odchod do dôchodku zo 67 na 65
rokov. ( na slov. pomery ešte stále veľa).
        Komplexný systém sociálneho zabezpečenia úzko viazaný na pracovný pomer.
        Rozsiahly sektor verejných služieb v zdravotníctve, školstve a široká škála osobných
sociálnych služieb, väčšinou silne dotované z verejných prostriedkov.
        Vysoké subvencie v poľnohospodárstve a bytovej výstavbe.
        Vysoký stupeň prerozdeľovania.
Holansko – konštitučná monarchia - hlavou štátu je panovník, ale výkonnú moc má vláda
Holanský systém sociálnej a zdravotnej starostlivosti patrí k najvyspelejším na svete. Všetci
občania majú právo na starobný dôchodok, zabezpečenie v prípade neschopnosti pracovať a pri smrti
živiteľa. Poskytujú sa tiež detské prídavky. Pre pracujúcich je povinné poistenie pre prípad


                                                 21
neschopnosti a nezamestnanosti. Väčšina je zdravotne poistená. Dôchodkový vek je 65r. (štátny
starobný dôchodok + doplnkový dôchodok z predchádzajúcich zamestnaní).
Rudimentárny typ od r. 1999 – kombinuje prvky liberálneho (dôchodkové zabezpečenie a poistenie
v nezamestnanosti sú financované z odvodov na báze príjmu) a sociálno-demokratického (vzdelanie
a zdravotná starostlivosť sú financované z daní) typu a od ostatných sa odlišuje ešte stále pomerne
vysokým podielom rodiny pri plnení sociálnych funkcií. Vyskytuje sa najmä v štátoch Stredozemného
mora. Uplatňuje sa v Španielsku, Grécku a Taliansku.

Americké soc. služby sa líšia od európskych väčším akceptovaním úlohy dobrovoľníkov a menšou
mierou riadenia zo strany štátu.
Východné krajiny (India, Čína, Japonsko) vo svojich sústavách soc. služieb podporujú skôr rodinu ako
jednotlivca.
Americká škola SP /Skidemore, Thackerey/ zdôrazňuje predovšetkým nasledovné charakteristicky
SP:
     1. Konkrétnosť – zameranie sa na konkrétnu osobu, skupinu, komunitu
     2. Dôraz na význam rodiny – soc. prac. musí rozumieť rodinnej interakcii na dosiahnutie
         nápravy spoločného fungovania rodiny.
     3. SP je charakteristická svojou schopnosťou využívať všetky zdroje v spoločnosti v prospech
         klienta
     4. SP je charakteristická osobným kontaktom
     5. SP disponuje špeciálnou prípravou odborníkov.
     6. Základným cieľom SP je pomoc k svojpomoci
Francúzska škola SP zdôrazňuje predovšetkým význam hodnoty pre oblasť SP. Príkladom je pomoc
blížnemu v núdzi ako základná hodnota kresťanstva.
Pre americkú i európsku SP je charakteristické, že ide o:
     - spoločensky podmienenú a spoločnosťou poskytovanú pomoc realizovanú v záujme
         spoločnosti,
     - o medziľudskú pomoc
     - o pomoc v procese integrácie
     - pomoc pri vytváraní spoločensky akceptovaného spôsobu života
     - o súbor spoločenských opatrení na podporu soc. zmýšľania
     - o psycho-soc. pomoc orientovanú na:
         a) riešenie soc. problémov
         b) obnovu či udržanie soc. funkčnosti
         c) dosiahnutie a rozvoj soc. kompetencií a soc. participácie
         d) nastolenie soc. spravodlivosti
Európska aj americká škola SP sa stotožňuje aj v nasledovných charakteristikách SP:
     - SP je dynamickým a dlhodobým procesom, ktorý môže byť občas aj provizórny,
ideologický aspekt SP je nesporný.
Vzťah soc. pedagogiky a soc. práce, hraničné disciplíny soc. práce
 Má blízky vzťah k pedagogike, hlavne k sociálnej pedagogike, k psychológii, k sociálnej psychológii,
k sociológii, andragogike, ku gerontológii, ku kriminológii.
Soc. pedagogika Primárnou úlohou a predmetom soc. pedagogiky je preventívna činnosť a obnovenie
soc. kohézie (vzájomné väzby, sociálne putá) prostredníctvom pedagogickej terapie.
Širšie ponímanie poslania soc. pedagogiky uvádza Marynowicz – Hetka (1996), ktorý tvrdí, že soc.
pedagogika poskytuje soc. práci metodologickú orientáciu v troch oblastiach:
- v rozvíjaní teórie soc. práce (vývojová koncepcia človeka, možnosti pomoci v prostredí)
- vo výskumnej činnosti (opis sociálneho prostredia, vyhodnocovanie jeho vybavenosti a zmien, ktoré
nastávajú vplyvom výchovy, vzdelávania, pomocou)
- pri formovaní praxe
Soc.práca - veda o spoločnosti , zabezpečuje sociálnu starostlivosť o človeka v soc.prostredí
Vzťahy sociálnej pedagogiky a sociálnej práce sú založené na vzájomnom dopĺňaní sa. Obe sa snažia
o socializáciu jednotlivca alebo skupiny.
Spoločný objekt - človek a humanistický prístup k nemu. Objekt podľa veku – súvisí s ním aj
charakter soc.situácie.


                                                 22
Podľa J. Hroncovej (1999):
- sociálna pedagogika a sociálna práca sú odbory, ktoré sa vzájomne prekrývajú, obidva sa zaoberajú
výchovnými aspektmi vo vzťahu k ľuďom
- sociálna pedagogika je skôr teoretická disciplína, kým sociálna práca má ťažisko v praktickej
intervencii, sociálnej starostlivosti.
Soc. pedagogika a soc. práca vždy smerovali k spoločnému cieľu, kt. je spoločenská pomoc občanom
všetkých vekových kategórií, v konkrétnych životných situáciách.
Hraničné disciplíny soc. práce
Sociológia - všeobecne sa definuje ako veda o spoločnosti, o sociálnych javoch a zákonitostiach, ktoré
riadia vývoj a pohyb sociálnych systémov (sociálny systém charakterizuje predovšetkým spoločnosť
ako celok).
psychológia - veda o psychike človeka, skúmanie psychiky jednotlivca
Sociálna psychológia skúma ako vzťahy s inými ľuďmi ovplyvňujú správanie. Zapodieva sa aj
prognozovaním správania jednotlivcov v skupine, správaním skupiny, či rôznych skupín
        Kriminológia – veda o zločine ako soc. jave, zaoberá sa aj otázkami pôsobenia trestných
zákonov na kriminalitu.
Soc. andragogika - je zameraná na teóriu a metodiku výchovy a vzdelávania dospelého človeka
v rôznych oblastiach soc. práce. . Skúma a riadi výchovu a vzdelávanie dospelých ako prostriedok
riešenia soc. problémov klientov a a vstupuje do zvyšovania kvalifikácie soc. pracovníkov.
Gerontológia- veda o starnutí a starobe
Právne vedy - systém noriem a pravidiel správania sa v spoločnosti (občianske, rodinné, trestné...)
Na sociálnu prácu vplývajú aj ďalšie spoločenské vedy napr. politológia, ekonomika, filozofia, etika
atď.
Napriek určitým rozdielnostiam je možné konštatovať, že súčasná SP vo všeobecnosti je
charakteristická predovšetkým tým, že má:
     1. verejný charakter – je dostupná pre všetkých a občan vie, kde sídlia inštitúcie pôsobiace
         v oblasti SP a v prípade potreby ich môže navštíviť.
     2. inštitucionálnu formu – vytvorenie inštitucionálneho systému, ktorý garantuje požadovanú
         úroveň soc. služieb tak, aby v praxi nebol klient poškodzovaný.
     3. preventívny charakter – prostredníctvom preventívnych programov predchádzať negatívnym
         soc. javom
     - prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť na predchádzanie alebo minimalizovanie
         vývoja patologických javov v spoločnosti
     - prevencia, kt. činnosť je zameraná do oblasti normotvorby (tvorby zákonov upravujúcich
         oblasť ochrany občianskych, politických a soc. práv)
     4. pluralitu zdrojov – možnosť využívať všetky dostupné zdroje pre potreby svojich klientov
     5. úzky vzťah medzi teóriou a praxou – SP patrí do skupiny praktických vedných disciplín,
         v ktorých sú veľmi úzko previazané teória a prax. Teória pomáha lepšie pripraviť
         profesionálov na výkon SP čím sa skvalitňuje prax SP a tým aj šance klientov na včasnú
         a odbornú pomoc.
     6. subjektívny charakter – riešenie subjektívnych potrieb jednotlivca s dôrazom na individuálny
         prístup ku klientovi.
     7. premenlivý charakter – SP je jednou z najpremenlivejších oblastí vedy.
    V krajinách, kde sa SP rozvíjala aj v teoretickej rovine k jej súčastiam z pohľadu SP patria oblasti:
     - soc. politika štátu
     - soc. legislatíva
     - systém soc. istôt
     - organizovanie ochranných funkcií štátu voči občanovi
     8. výchova občana k základnému občianskemu princípu solidarity, tolerancii, zodpovednosti




                                                   23
    9. Sociálna práca v strategickom riešení trvalého sociálneho rozvoja. Rozvojové trendy
       vývoja sociálnej práce. Sociálna práca ako zdroj ekonomického a kultúrneho sociálneho
       rozvoja.

Sociálny rozvoj sa uskutočňuje prostredníctvom sociálnej politiky. Je to proces uskutočňovania
hmotných, duchovných a sociálnych potrieb človeka za účelom harmonickejšieho
a mnohostrannejšieho slobodného rozvoja každého v interakcii so všetkými. Ide o rozvoj sociálnej
sféry na predpoklade spoločenského pokroku. Úzko súvisí s ekonomickou, politickou a duchovno-
kultúrnou sférou. Sociálny rozvoj je dlhodobý proces postupného rastu, rozširovania a zdokonaľovania
sociálnych kvalít. Programovanie, plánovanie a riadenie sociálneho rozvoja by malo byť organickou
súčasťou sociálnej politiky. Je dobré vedieť, ako sa bude vyvíjať hospodárska a sociálna situácia. Na
tomto základe možno potom budovať tzv. sociálne plánovanie, ktoré je možné uskutočniť na: -
mikrosociálnej úrovni /plán terapie/,, -mezosociálnej úrovni /podnikové plánovanie/,, -makrosociálnej
úrovni /regionálne sociálne plánovanie/
Prognózovanie soc. rozvoja je činnosť, kt.sa zaoberá budúcim vývojom v soc. oblasti, predpokladaním
zmien v spoločnosti.
Sociálna práca je novokonštituovaný vedný odbor, ktorý špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje
sociálnu starostlivosť o človeka a jeho rozvoj na profesionálnom základe v súlade s existujúcou
legislatívou, skúma praktický život človeka, skupín, komunít v konkrétnom prostredí, ktoré je
determinované súhrnom prírodného prostredia, širšieho spoločenského prostredia a soc. prostredia,
v ktorom sa reprodukujú ľudské vzťahy v prakticko-konkrétnych dimenziách. Vychádza z poznatkov
mnohých spoločenských vied a aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. SP sa vymedzuje
ako praktická a teoretická činnosť. Tiež je ju možné vymedziť v širšom a užšom poňatí.
SP v širšom poňatí zahŕňa sociálno-technické opatrenia, tj. poskytovanie služieb, dávok sociálnej
pomoci, organizovanie sociálnej pomoci, spolupráca s ďalšími odborníkmi. Patrí sem riadiaca činnosť,
rozhodovanie, plánovanie sociálneho výskumu –teda činnosť, ktorá skúma širšiu oblasť problémov.
SP v užšom poňatí je charakterizovaná priamym, zámerným a pripravovaným kontaktom sociálneho
pracovníka s klientom, skupinou, alebo komunitou, za účelom stanovenia sociálnej diagnózy
a uskutočnenie sociálnej terapie.
Predmetom SP sú konkrétne soc. javy, ktoré nie sú v normalite, ale sa stávajú problémové
a vyvolávajú potrebu intervencie :
-klient SP, - skúmanie procesu zlyhávania K, -skúmanie procesu socializácie a resocializácie K.
Objektom SP je jednotlivec, skupina, komunita, ktorá sa ocitla v sociálnej kolízii = K.
Subjektom je sociálny pracovník, asistent, poradca, ktorý poskytuje svoje profesionálne služby.
Na základe obsahu zamerania môžeme sociálnu prácu členiť na:
preventívnu – zameraná na predchádzanie, alebo zmienenie možných dôsledkov nežiaducich javov
a dysfunkčných procesov (prostredníctvom vzdelávania, osvety, vhodnou legislatívou) a
kuratívnu, ktorá sa zaoberá zmierňovaním a odstraňovaním vzniknutých sociálnych negatívnych
dysfunkčných procesov a udalostí, formou materiálnej pomoci, peňažných a vecných dávok, azyl,
sankcie, sociálnej služby.
Strategické ciele trvalého soc. rozvoja
Holistické zameranie soc. práce je univerzálne, priority realizácie sa menia v každej krajine rozdielne
v závislosti od kultúrnych, historických a soc.- ekonomických podmienok (MFSP 2000)
Je potrebné:
1.) jasne vytýčiť zámery ako riešiť zmeny v sociálnom rozvrstvení v SR a ako riešiť prejavy soc.
nespravodlivosti
2.) spoločenská potreba sociálnej rozvojovej tendencie vyžaduje zjavné soc. kontakty s politickými
subjektmi a to v dlhodobej perspektíve
3.) otvoriť priestor pre aktivizáciu občanov na formovaní soc.podmienok vlastného života
Ľudskoprávny prístup k chudobe nevychádza z toho, že chudoba nepotrebuje charitu, ale potrebuje
šance.
Právo na dôstojný život je výsledkom kultúrneho vnímania vzťahu jednotlivca a spoločnosti.
Sloboda človeka je ohraničená aj slobodou iných ľudí. Vedome žiť na úkor iného, bez rešpektovania
soc. noriem, je neprijateľné.
Rozvojové trendy vývoja soc. práce


                                                  24
Rešpektovanie svetového trendu rozvoja soc. práce pre 3 milénium vyplýva z interpretácií prijatých
Medzinárodnou federáciou soc. pracovníkov v Montreale v Kanade (r.2000), ktoré obsahujú analýzy
a hodnotenia z empirických výskumov pri rešpektovaní lokálnych a regionálnych poznatkov
Poslaním soc. práce - je podieľať sa na umožnení všetkým ľuďom rozvíjať svoj potenciál v najširších
dimenziách ľudskej existencie, podieľať sa na zabraňovaní a prekonávaní dysfunkčných prvkov ako
sprievodných prvkov života jednotlivca.
(1) Pôsobnosť SP podieľa sa na plánovaní a tvorbe projektov sociálneho rozvoja na rôznych
úrovniach a angažovanie sa v sociálnom regulovaní spoločnosti, v soc. politike.
(2) Vyústením soc. práce v praktickej podobe je nezastupiteľná pomoc pri zaobstarávaní sociálnych
služieb. Východiskom pri skúmaní kvality soc. služieb je súlad ponuky služieb s potrebami
a požiadavkami odberateľa, ktorý sa nachádza v nepriaznivej životnej situácii.
(3) Vzniká potreba stavovskej organizácie „Komory soc. pracovníkov“ ktorá by obhajovala práva
svojich členov, vrátanie pracovných podmienok, potrebných na výkon povolania, poskytovala by
členom komory odborné, právne a ekonomické poradenstvo a udeľovala by licencie na vykonávanie
povolania soc. pracovníka.
(4) Profesionalizácia (potreba celoživotného vzdelávania soc. pracovníkov).
Soc. práca ako zdroj ekonomického a kultúrneho soc. rozvoja
(1) Koncepciu „sociálneho života človeka“ treba analyzovať v úzkej väzbe s pracovným procesom
človeka, kde získava zdroje pre svoju relatívne nezávislú existenciu. Jeden z podstatných okruhov
v soc. práci bude potrebné koncentrovať na hodnotu práce vo výraze ľudskej dôstojnosti
(odstraňovanie čiernej práce).
(2) Základným krédom životného štýlu jedinca, skupiny a komunity je prežívanie a napĺňanie
všetkých prirodzených aj spoločenských potrieb človeka
(3) Sociálna práca na Slovensku má iného adresáta, iné sú podmienky ako napr. v krajinách západnej
Európy. Vyplýva preto požiadavka, že soc. práca potrebuje slovenskú „architektúru“, aby mohla
úspešne plniť požiadavky trvalého soc. rozvoja.
Podstatná je rovnováha medzi ekonomickým a soc. rozvojom.
Rozvojové tendencie vychádzajú zo soc. únosnosti obyvateľstva, sociálneho zaťaženia, ktoré je
schopné uniesť obyvateľstvo bez výrazných soc. otrasov.




                                                25
10.Ľudský život a jeho sociálna prirodzenosť. Kultivácia sociálneho života a sociálny fond človeka. Problematika
individualizmu a dehumanizácie v sociálnej práci.

    Dynamika zmien ľudského života a najäma sociáalných zmien v sociálnom prostredí človeka dosahuje
    takej intenbzity že sa dotýka zmien samotného človeka. Viacero autorov naznačuje potrebuje vypracovať
    novú globálnu vedu o človeu. Stále viac a viiac sa došadujú určité hodnoty, konštaty a istoty
Ľudská prirodzenosť – je súbor vlastností človeka, ktoré nás robia tým, čím sme, alebo takými, akými sme. Ľudská
prirodzenosť je v jedinečnosti človeka – myslenie, myseľ, vedomie, sebavedomie, rozum, intelekt, duša duch, samotné JA a
pod.
Sociálna prirodzenosť – je základom potreby človeka patriť do spoločnosti. Jej súčasťou sú:
Sociálnu komunikáciu – predstavuje vzájomné dorozumievanie ľudí, výmena názorov a postojov.
Sociálna gramotnosť – vnímame ju ako:
     schopnosť komunikovať, argumentovať, sebareprezentovať
     schopnosť pracovať v tíme
     schopnosť presadzovať svoje názory, ale zároveň aj schopnosť rešpektovať názory iných.
Existencia ľudského života je najvyššou hodnotou, ktorá sa napĺňa aj prostredníctvom zodpovednosti za ostatné formy života,
ktoré ľudský život sprevádzajú.
Stupeň kvality života podmieňuje:
-    komplexné poznanie kvality života
-    poznanie strategických vývojových trendov v lokálnych podmienkach
-    možnosť reálnej komunikácie s objektívnym prostredím
-    existujúci stupeň sociálnej gramotnosti
-    legislatívne ošetrenie kvality života v jednotlivých spoločenstvách.
Vlastný hodnotový systém - život kladie na človeka stále nové požiadavky , preto si sám musí stanoviť určité pravidlá,
normy, hodnoty Od zmyslu života sa odvíja celá ľudská činnosť.
Reálna kvalita života – kladie nároky pochopiť jeho východisko, t.j. zmysel života. Právo na život je základným právom
každého človeka, je to základná podmienka existencie všetkých práv.
Kultivácia sociálneho života
Kognitivizácia človeka – je schopnosť orientovať sa v množstve informácií, rozumieť im, vedieť ich využívať.
Sociálny rozmer - je postoj, uplatňovaný pri posudzovaní určitej veci, javu, procesu a pod. Má rozhodujúcu úlohu pri
riešení sociálnych problémov.
Vyvodzovať sociálny rozmer predpokladá dať ho do súvisu s konkrétnymi prejavmi rovnosti. Treba nájsť spoločenskú
rovnosť, výhoda ľuďom sa má dávať úmerne k ich zásluhám a práci.
a/ občianska rovnosť- zákony platia pre všetkých rovnako /právny štát/.
Vylučuje spoločenské výsady a všetky druhy diskriminácie – politické, náboženské, sociálne a pod.
b/ politická rovnosť – uznáva práva všetkých ľudí aktívne a pasívne sa zúčastňovať na živote spoločnosti
c/ sociálna rovnosť – vyplýva z postupného začleňovania jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom rodiny až po zapojenie
sa do celospoločenských vzťahov.
Prejavy nerovnosti:
prirodzené nerovnosti – vyplývajú zo schopnosti, vlastnosti, talentov, temperamentu jedinca
sociálne / vyplývajú z rodinných, kultúrnych, politických pomerov a z prostredia, v ktorom nemôže rozvíjať vlastný
potenciál.
Hodnota ľudského života celoživotný ekonomický prínos človeka k tvorbe HDP/ hrubého domáceho produktu/.
Sociálna hodnota človeka je nevýčisliteľná, jej reálny rozmer je v kvalite ľudského života, v blahu a šťastí človeka.
Osud človeka – vnímame ako zhodu okolností, ktorá pôsobí v prospech alebo v neprospech niekoho, ide o také prejavy, do
ktorých sa ľudia nedostávajú vlastným pričinením, ako napr. vojna, prírodné katastrofy a pod.
Sociálny fond človeka podporuje rozvojovú tendenciu človeka. Nový spôsob procesu humanizácie.
Identita človeka – (kto som) – mení sa , skrýva v sebe možnosť „byť iným“
Sociálny potenciál –súhrn možností, schopností človeka a spôsobilosti vedome sa podieľať na formovaní svojho vlastného
života.
Diferenciáciu sociálnych a spoločenských hodnôt, vzťahov možno vyvodzovať od prisudzovania práv procesom alebo
javom spoločnosťou.
Profesia sociálnej práce sa zaoberá sociálnym životom človeka a postupným vytváraním priestoru na využívanie jeho
vlastného potenciálu. Podporuje riešenie medziľudských vzťahov s rešpektovaním základných sociálnych práv a povinností
a soc. hodnôt.
Problematika individualizmu a dehumanizácie v soc. práci.
Individualizmus - nadraďovanie jednotlivca nad skupinu , uplatňovanie práv jednotlivca na úkor práv celku
                   - uplatňovanie vlastnej osobnosti bez ohľadu na spoločenské normy a štandardy, bez ohľadu na záujmy
                            iných, sebectvo, bezohľadnosť a sebaláska
Individualizmus môže byť aj sebaobranná reakcia na predsudky kolektívu, ktoré deformujú rozvoj ľudskej osobnosti
Dehumanizácia - zbavenie humánneho rázu, ľudského rozmeru v konaní či vnímaní, odľudštenie
                  - môže byť jedným zo znakov syndrómu vyhorenia – klient je iba „klientom“, zložkou, číslom, nie
                            človekom
                    (sociálneho pracovníka ovláda pocit, že „ho iní ľudia obťažujú“)
Dehumanizácia môže byť i vedľajším „produktom“ byrokracie
(byrokracia – hierarchicky organizovaný riadiaci systém, používaný na riadenie procesu veľkých organizácií, firiem,
projektov, byrokratizmus – prehnaná forma byrokracie, kde sú predpisy dôležitejšie ako človek)



                                                            26
11.Systém vzdelávania sociálnych pracovníkov v Slovenskej republike. Inštitucionálne
vzdelávanie sociálnych pracovníkov. Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov. Profil
absolventa sociálnej práce.

SP sa v slovenských podmienkach vymedzovala ako samostatný odbor vzdelania a priblížila sa
požiadavkám EU (aproximácia).
SP ako profesia sa zaoberá závažnou spoločenskou problematikou. K najdôležitejším patrí blaho
klientov a soc. rozvoj celej spoločnosti. Napĺňať toto poslanie môžu len kvalifikovaní soc. pracovníci.
Jedným z najdôležitejších prvkov kvalifikácie patrí odborné vzdelanie, ktoré získavame počas
prípravy na povolanie a ďalej ho rozširujeme a prehlbujeme počas kontinuálneho vzdelávania.
    Podľa Strieženca (1999) vzdelávanie soc. pracovníkov v súčasnosti prebieha v týchto úrovniach:
    a) príprava soc. pracovníkov v školskom systéme
    b) v systéme ďalšieho vzdelávania
    c) pripravované rezortné vzdelávanie

Cieľ - potreba zjednotenia komunikácie, hľadanie a skúmanie rozmerov SP, ako aj funkčné
vymedzenie a vyšpecifikovanie zákl. pojmov a termínov. SP potrebuje odbornú prípravu na
vykonávanie činností formou univerzitného vzdelávania VŠ-Rigor,Dokt.) SP sa stáva odborom
vzdelania, akreditačná suverenita.
V súčastnosti je na Slovensku asociácia soc.prac., kt. by mala plniť funkciu profesného združenia,
zvyšovanie odbornosti, avšak absentuje komora SP. Je potrebné a dôležité, aby soc.práca mala svoje
pevné zázemie v spoločnosti.(akademické/ rezortné/ adaptačné vzdelavanie) Problémom odboru
sociálnej práce bol nedostatok profesionálov v oblasti sociálnej práce s vedecko-pedagogickými
hodnosťami. Vzniká potreba konkrétnej odbornej prípravy na vykonávanie sociálnych činností,
vymedzovaním vzdelávacieho programu vo forme univerzitného vzdelania – bakalárske a magisterské
štúdium, rigorózneho pokračovania a doktorandského štúdia ako najvyššej formy vysokoškolského
štúdia, s možnosťou habilitácií a inaugurácii.
Profesia sociálneho pracovníka je veľmi náročná. „Sociálni pracovníci sú agensami zmien
v spoločnosti a v živote jednotlivcov, rodín a komunít, v prospech ktorých pracujú, ktorým slúžia
zúčastňujú sa na riešení problémov v medziľudských vzťahoch uspokojenia ľudských potrieb a rozvoji
ľudského potenciálu.“. Pod pojmom agens rozumieme, že sociálny pracovník je takým činiteľom, ktorý
sa podieľa na sociálnych zmenách v spoločnosti a v živote jedincov. (Strieženec, 2006, s. 128).
Sociálny pracovník si tak musí v rámci štúdia i praxe osvojiť množstvo vedomostí, zručností
a spôsobilostí, ktoré sú dôležité pre výkon jeho povolania a súčasne vyplývajú z požiadaviek
spoločenskej praxe. A to najmä z týchto dôvodov (Žilová, 2005) :
 štruktúra subjektov SP je rôznorodá a stále narastá
 novovnikajúca koncepcia sociálnej politiky vychádza z osobnej zodpovednosti jedinca za život
a jeho kvalitu a to voči sebe i k blízkym
 dochádza k novému chápaniu klienta ako partnera sociálneho pracovníka, klient prichádzajúci za
sociálnym pracovníkom sa mení, a to vplyvom vonkajších podmienok sociálneho prostredia ako aj
pôsobením sociálneho pracovníka naň ho, klient sa tak stáva aktívnym subjektom SP
Samotnú profesionalizáciu sociálnych pracovníkov možno chápať ako proces nadobúdania
konkrétnych profesionálnych znakov (osobných vlastností, zručností, vedomostí), ktoré sú potrebné na
odborný výkon práce sociálneho pracovníka u konkrétneho jedinca, skupiny či komunity a zároveň
ako konečný stav, teda nadobudnutie profesionálnych znakov, ktoré sociálneho pracovníka radia
k profesionálom.
 Proces profesionalizácie sociálnych pracovníkov potom členíme do dvoch základných úsekov: 1.
forma vzdelávania v školskom systéme
          2. forma ďalšieho vzdelávania
Proces profesionalizácie sociálnych pracovníkov zabezpečuje zaradenie profesie „sociálny pracovník“
do určitého rozvrstvenia profesií a pracovných miest, čo vyžaduje zavedenie určitých legislatívnych
ustanovení:
 - minimálne štandardy vzdelávania soc. pracovníkov
 - minimálne štandardy výkonu práce soc. pracovníkov
 - stanovenie etických noriem práce soc. pracovníkov


                                                  27
 - uzákonenie disciplinárnych opatrení pri vyšetrovaní sporov proti etickým normám
 - posudzovanie kvality služieb soc. pracovníkov.
Odborná príprava soc. pracovníkov sa radí do vyššieho stupňa vzdelávania ,prevyšuje úroveň
stredného vzdelávania. Môže byť súčasťou vysokoškolskej prípravy alebo súčasťou tretieho stupňa
profesnej prípravy na odborných školách, čím sa hranica minimálneho veku pre soc. pracovníka určuje
na 21 rokov.
V súčasnej dobe – reálne je vytváraná (Žilová, 2005).:
 možnosť vzdelávania sa na vysokej škole v odbore SP
 možnosť štúdia na vyšších odborných školách
 podporou vzniku Asociácie sociálnych pracovníkov a Asociácie vzdelávateľov v SP,
ktoré pomáhajú dotvárať minimálne profesijné štandardy profesie sociálny pracovník a definujú iné
významné podmienky a priestor vzdelávania a ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov
a realizácie tejto profesie v praxi
 vytvorením priestoru na prípravu kvalitných učebných plánov a osnov podporovaním spolupráce so
zahraničnými školami podobného typu a transformáciou získaného know-how na naše podmienky
a tradície
 spoločenským ohodnotením práce sociálneho pracovníka a budovaním jeho spoločenskej pozície,
prestíže a pozitívneho imidžu
Inštitucionálne vzdelávanie soc. pracovníkov: Štúdium SP v SR - univerzitné , vysokoškolské
neuniverzitné (rekvalif.kurzy a iné vzdelávanie)
SŠ a VŠ poskytujú dborné vzdelanie v dennej a externej forme na rôznej úrovni:
     1. na úrovni vyučenia
     2. stredné vzdelanie na úrovni maturity
     3. vyššie odborné štúdium
     4. bakalársky stupeň
     5. magisterský stupeň – s možnosťou študovať v rigoróznom pokračovaní na získanie
         titulu PhDr.
     6. vo vedeckom doktorandskom štúdiu s možnosťou získať vedeckú hodnosť PhD.
         (Strieženec, 2006)

Ďalšie vzdelávanie soc. pracovníkov:
SP si vyžaduje celoživotné vzdelávanie. Nevyhnutné vedomosti a zručnosti môžu získať soc.
pracovníci aj prostredníctvom ďalšieho vzdelávania.
Asociácia vzdelávateľov v soc. práci na Slovensku – stavovská organizácia, vytvára obsahové,
metodické a metodologické postupy v príprave profesionálov do soc. sféry, je spoluautorom (v
spolupráci s MPSVaR) vzdelávacích štandardov v oblasti soc. práce.
Asociácie supervízorov a soc. poradcov – občianske združenie, certifikované ďalšie vzdelávanie soc.
pracovníkov
Inštitút ďalšieho vzdelávania soc. pracovníkov vznikol pod záštitou VŠZaSP Sv. Alžbety v Ba –
zastrešuje certifikované vzdelávanie, akreditované AK MŠ SR pre ďalšie vzdelávanie
Priestor pre vzdelávacie aktivity vytvára štát v rámci rezortného vzdelávania v pôsobnosti 2
ministerstiev:
    1. MPSVR SR - (odbor riadenia ľudských zdrojov a Ústredie práce, soc. vecí a rodiny)
    2. MV (vnútra) SR – Inštitút pre verejnú správu
MPSVR SR – organizuje vzdelávacie aktivity pre pracovníkov rezortu, priblížujú najnovšie poznatky
z oblasti SP u nás, ale aj v zahraničí. 3 druhy štúdia: adaptačné, špecializačné, funkčné
Profesionalizácia - potreba celoživotného vzdelávania sociálnych pracovníkov, čo umožňuje ďalšie
vzdelávanie v rôznych podobách /dištančná forma vzdelávania, videokonferencie, vzdelávanie
pomocou počítačových sietí, akreditované formy vzdelávacích kurzov).

Profil absolventa sociálnej práce: nevyhnutnou súčasťou prípravy soc. pracovníkov je definovanie
profilu absolventa SP. V súčasnosti sa systém vzdelávania sociálnych pracovníkov orientuje najmä na
získanie kvalifikačných a profesionálnych predpokladov, kompetencií dôležitých na výkon profesie
„sociálna práca“. Sociálny pracovník však musí spĺňať určité predpoklady, ktoré vyplývajú aj z jeho
osobnosti, ktorú využíva v rámci plnenia úloh sociálnej práce. Osobnosť sociálneho pracovníka je


                                                28
podmienená jeho odbornou kvalifikáciou, ktorá v sebe zahŕňa odborné vedomosti, schopnosti,
zručnosti, návyky, skúsenosti a hodnotové orientácie. (Strieženec, 1999).
Medzi kvalifikačné predpoklady, ktoré musí sociálny pracovník spĺňať patria: stupeň vzdelania,
zameranie vzdelania, kde ako najvhodnejšie bude požadované vzdelanie v odbore SP, respektíve
v iných sociálne orientovaných smeroch (napr. sociálna pedagogika, psychológia) a praktické
skúsenosti. K tomu treba priradiť aj ďalšie vzdelávanie soc. pracovníkov, ktoré je súčasťou
celoživotného vzdelávania sociálnych pracovníkov. V súčasnosti sa objavuje aj nový spôsob
profesionalizácie, a to formou sebareflexie (komunikácia so sebou samým, sebahodnotenia,
sebaprežívania a následnej sebavýchovy, ako aj nová metóda sociálnej práce – supervízia ( metóda
nepretržitého zvyšovania profesionálnej kompetencie sociálneho pracovníka). (Žilová, 2005.
Strieženec, 2006. Slovák – Vereš, 2007).

         Tvorbe vzdelávacích štandardov na prípravu sociálnych pracovníkov v SR sa od r.1998
venovala Asociácia vzdelávateľov v sociálnej práci v SR spolu s MPSVaR v r. 2002 vzniká Návrh
vzdelávacích štandardov v oblasti sociálnych činností na Slovensku – definuje profil absolventa SP:
a) schopnosť identifikovať, korigovať a riešiť sociálne problémy
b) sprostredkovávať a koordinovať spoluprácu zainteresovaných subjektov
c. vykonávať činnosti v oblasti prevencie, vzniku a recidívy sociálnych problémov
d) podnecovať efektívne zmeny v oblasti sociálnej politiky od inštitucionálnej úrovne
    až po celoštátnu úroveň
e) podporovať potenciál klienta preberať zodpovednosť za seba a svoje okolie
 f) stimulovať sociálnu kohéziu (súdržnosť)
g) aktívne sa zapájať do rozvoja poznania v oblasti. sociálnej práce
h) riadiť činnosť pracovných tímov

Profil absolventa tak, ako ho formulovala Ústredná rada pre vzdelávanie a výcvik sociálnych
pracovníkov vo Veľkej Británii – CCETSW:
Soc. pracovník je pripravený vykonávať nasledujúce odborné činnosti:
    A) komunikovať a angažovať sa,
    B) posudzovať a plánovať
    C) podporovať a pomáhať k sebestačnosti,
    D) zasahovať a poskytovať služby
    E) pracovať v organizácii
    F) rozvíjať profesionálne soc. kompetencie




                                                 29
12. Sociálna práca ako samostatný vedný odbor. Predmet sociálnej práce ako vednej disciplíny. Sociálna
práca ako aplikovaná veda, veda o konaní a praktická veda
Sociálna práca ako samostatný odbor
Uskutočnením prvej celoslovenskej konferencie soc. práce (1998?) s pokusom o zameranie sa na teóriu
a metodológiu, metodiku sociálnej práce a na podiel iných odborov na formovaní soc. práce, došlo k zjednoteniu
vzdelávateľov v sociálnej práci na Slovensku (AVSP). Ďalším krokom bolo postupné vymedzovanie sociálnej
práce v slovenských podmienkach ako samostatného odboru vzdelania, s rešpektovaním predchádzajúceho
poznania a skúseností získaných vo svete a v Európe. SP ako odbor vzdelania v našich podmienkach neexistoval
viac ako 50r. Sociálna práca patrí k vedám o človeku
Úlohou soc. práce ako samostatného odboru je vytvoriť pre soc. pracovníkov primeraný status, budovať jeho
„imidž“ a pracovné pozície.
Problémom odboru soc. práce je nedostatok profesionálov v oblasti soc. práce s vedecko-pedagogickými
hodnosťami. Vzniká potreba konkrétnej odbornej prípravy na vykonávanie soc. činností, s vymedzovaním
vzdelávacieho programu vo forme univerzitného vzdelania, rigorózneho pokračovania a doktoranského štúdia
ako najvyššej formy vysokoškolského štúdia. Z daného stavu vyplýva, že soc. práca sa stáva odborom
vzdelania.
Vymedzenie predmetu soc. práce - v doterajšom ponímaní soc. práce je možné sa stretnúť s prístupom, že
soc. práca iba odstraňuje dysfunkčné prvky. Kým nie sú vymedzené funkčné prvky soc. života človeka, nie je
možné dospieť k dysfunkčným prvkom. V soc. práci ako teoreticko – praktickom odbore vyvstáva konkrétna
úloha: stanoviť kritéria na vyvodzovanie dysfunkčných prvkov a stanoviť postupy, ako s nimi narábať. Jednou
z ciest je poznanie skutočného stavu konkrétneho teritoriálneho celku, regiónu, krajiny, obce, ktorý objektivizuje
súčasný vývoj soc. života ako celku - v slovenských podmienkach. Logicko – praktická konštrukcia tohto
postupu pomáha vymedzovať predmet soc. práce, ktorým sa stáva konkrétny soc. život jednotlivca, skupiny,
komunity alebo spoločnosti ako celku v jeho širokej ľudskej dimenzii. (cieľové skupiny SP: nezamestnaní, soc.
neprispôsobiví, chudobní ako soc. minorita, starí ľudia, deti a mladiství, ŤZP)
Sociálna práca ako aplikovaná veda spočíva v aplikácii vedeckých poznatkov do praktickej činnosti. Je to
empiricko-teoretická disciplína. Sociálna práca je ako veda zameraná na skúmanie príčin, ktoré vedú k
sociálnym problémom u jedincov, skupín, komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach.
SP ako praktická veda sa pokúša systematickým postupom zozbierať, usporiadať a integrovať do jednotného
systému všetky oblasti poznatkov, ktoré sú relevantné pre profesionálne spracovanie problémov v oblasti praxe.
Veda o sociálnej praxi ako praktická veda sa nevzťahuje k nejakému povolaniu, ale k sústave problémov, ktoré
vynachádza, k projektom zmien, ktoré podporuje modelmi pôsobenia a k opisu problémov konania aktérov v
praxi, ako aj ich spájanie s teoretickými kontextami. Ako transdisciplinárne orientovaná praktická veda sa musí
sústrediť na to, aby vychádzala z praxe, jej úlohou je praktizácia teórie a teoretizácia praxe. Na to je potrebný
vedecký výskum ktorý v priamej kooperácii s prakticky konajúcimi soc. pracovníkmi pozoruje priebeh konania,
určuje typy konania a spája ho s teoretickými kontextami.
Ako praktická veda, stojí na empirických základoch, nedá sa odvodiť podľa klasického vzoru akademických
disciplín, ani nie je aplikáciou žiadnej teórie. Mení sa podľa toho ako sa menia problémy v spoločnosti. Jej
základom je prax sociálnych pracovníkov.
Teória a prax sociálnej práce sú vzájomne ovplyvňované v kruhovom vzťahu Prax určuje, ktoré teoretické
kontexty sú potrebné pre zvládanie problémov a teória určuje ako treba v praxi postupovať.
Veda o sociálnej práci je veda o konaní, pretože je zameraná na ovplyvňovanie a zmenu života a konania
v sociálnej profesii.
SP potrebuje vedu ako základ pre jednotu, legitimitu a reflexiu praxe. Náuka o SP je systematickou reflexiou
praxe SP, a tú chce vyšpecifikovať do optimálnej realizácie.
SP je transdisciplinárna a multikomplexná disciplína čerpá poznatky z iných vedných disciplín, a je nimi
ovplyvňovaná ale je samostatná s vlastnými metódami a jej poznatky a metódy zas ovplyvňujú iné vedy. Od
iných teoretických disciplín sa líši komplexným pohľadom na klienta, čo nie je obsahom iných povolaní.
Aj keď sociálna práca má spoločné poznatky a metódy, zajíma v systéme vied samostatné postavenie. To čo ju
odlišuje od ostatných vied je dôraz na sociálne fungovanie klienta. Sociálna práca sa odlišuje od iných profesií
tým, že sa neriadi výhradne systémom vedeckých poznatkov, ale vyberá a prispôsobuje metódy a postupy
prihliadajúc na špecifickosť situácie. Sociálna práca ako každý iný samostatný vedný odbor musí spĺňať tieto
atribúty:
- vlastný predmet odborného záujmu
- vlastné metódy práce
- systém vlastných poznatkov
- vzťahy s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami
- dejiny myslenia, výskumu a praktickej činnosti




                                                       30
SP ako APLIKOVANÚ VEDU môžeme definovať ako spoločenskú vedu, ktorá na základe skúseností
vlastnými metódami a metodikou realizuje starostlivosť o človeka na profesionálnej úrovni. Prakticky a vedecky
pomáha riešiť problémy týkajúce sa všetkých stránok súvisiacich s existenciou jednotlivca, skupiny a komunity
v sociálnom prostredí.
Môžeme ju definovať aj:
     - v užšom zmysle slova – je priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka
         s klientom za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a realizácie sociálnej terapie. Jej súčasťou je tiež
         sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovanej starostlivosti
     - v širšom zmysle slova – zahŕňa sociálno-technické opatrenia, účelné a odborné využívanie odborných
         nálezov, posudkov a rozhodnutí a spoluprácu s ďalšími odborníkmi, ako aj administratívno-technické
         postupy vhodne spracované a zaužívané inštitúciami v oblasti starostlivosti o človeka.
SP ako PRAKTICKÁ ČINNOSŤ je profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcovi, skupinám
a komunitám identifikovať, eliminovať, riešiť alebo zmierniť osobné, skupinové, komunitné negatívne
problémy, alebo vplyvy prostredia. Je to špecifická činnosť, ktorá smeruje k zlepšeniu vzájomného
prispôsobovania jednotlivcov, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej
zodpovednosti s využitím osobných zdrojov a schopností jednotlivcov, medziľudských vzťahov a zdrojov
poskytovaných spoločnosťou bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálnu príslušnosť, zdravotné postihnutie, rasu,
kultúru, vierovyznanie, prípadne iné sociodemografické odlišnosti jednotlivca, skupiny alebo komunity.
SP ako praktická činnosť je determinovaná:
     - konkrétnym vývojovým stupňom spoločnosti
     - hodnotami spoločnosti, v ktorej je realizovaná, normami, spoločenskými tradíciami, morálnymi
         princípmi, filozofiou a kultúrou danej spoločnosti
     - ekonomickou situáciou a platnou legislatívou konkrétnej spoločnosti

Sociálna práca ako vedný odbor
Sociálna práca je novo konštituovaný poly disciplinárny aplikatívny vedný odbor v praxi uplatňovaný ako
praktická činnosť a zároveň ako vedný odbor. Sociálna práca ako veda skúma: problémové sociálne javy,
popisuje ich a vysvetľuje, proces ich vzniku a vývoja a tendencie vývoja, možnosti ich riešenia a prevencie,
skúma a rozvíja metódy a metodiky sociálnej práce, vytvára modely sociálnej práce. Vychádza pritom z
poznatkov vlastných výskumov a teoretických zovšeobecnení a z poznatkov príbuzných vied ako napr.
sociológie, pedagogiky, psychológie, politológie, filozofie a iných vied. V podmienkach vlastného vedného
odboru sociálna práca využíva rozpracované a osvedčené metódy výskumnej a praktickej činnosti sociálne a
humánne orientovaných vied, po primeranej modifikácii na vlastné podmienky.
Sociálna práca ako veda je ovplyvnená hlavne:
    • stupňom doterajšieho teoretického poznania,
    • rozpracovaním vlastných špecifických metód praktickej činnosti a výskumu,
    • mierou a vhodnosťou prispôsobenia metód práce iných vied vlastným potrebám,
    • úrovňou sociálnej práce ako praktickej činnosti a vplyvom jej determinantov.

Sociálna práca je vedným odborom, ktorý „aktívne prijíma poznatky zvonka, zo svojho systémového prostredia,
je v interakcii, v obojsmerných vzťahoch s týmto okolím, predovšetkým so svojimi bázickými vednými
disciplínami. To znamená, že:
     • uplatňuje poznatky (vedecké pojmy a termíny, zákony a modely, prístupy a postupy) nielen tých vied,
          ktoré sú pre sociálnu prácu a vo vzťahu k nej fundamentálne a ktorých poznatky sú pre poznanie a
          uplatnenie v praxi užitočné, ale aj vedných disciplín, ktorých predmet skúmania so sociálnou prácou
          (zdanlivo) vôbec nesúvisí,

    •   je bezprostredne spätá s vlastnou, špecifickou praxou a prostredníctvom nej aj s ostatnou spoločenskou
        realitou, zdrojom a objektom jej poznatkov je predovšetkým jej vlastná prax, ale jej poznatky
        vychádzajú aj z praxe iných spoločenských sfér (rezortov),

    •   jej predmetom je poznávanie a pretváranie vzťahov medzi javmi v jej celostnej, komplexnej,
        komplikovane sa meniacej, spoločensky podmienenej utilitárnej praxi, testom aplikovateľnosti a
        „praktizovateľnosti" teórie sociálnej práce je najmä vlastná prax vo výkone špecializovaných povolaní,
        čo nevylučuje alternatívu, že niektoré jej teoretické poznatky sú v kontextoch súčasnej reality (napr. v
        existujúcich povolaniach, v súčasnom poli sociálnej práce) ešte nepoužiteľné

Definícia sociálnej práce v SR bola prijatá v r. 1998 v rámci tvorby Systému sociálneho školstva na Slovensku a
znie: „Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania
sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej
zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov, schopností osôb a s využitím medziľudských vzťahov a zdrojov


                                                       31
poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít), ktoré
možno charakterizovať pojmami pomoc, podpora a sprevádzanie". Táto definícia vymedzuje sociálnu prácu ako
praktickú činnosť, jej cieľ, nepriamo predmet, zameranie, subjekt sociálnej práce. Podobne je praktická sociálna
práca chápaná odborníkmi v danej oblasti, aj keď z iného uhla pohľadu.(S. Strieženec, 1996, 1999; R. Šíma,
1996; J. Levická, 2991, 2002a; A. Žilová, 2000, 2001, A. Tokárová a kol., 2002 a iní).
Určitá jednotnosť je aj pri vymedzovaní predmetu sociálnej práce. Predmetom Sociálnej práce je klient sociálnej
práce, jednotlivec, rodina, skupina, či komunita, ale aj skúmanie procesu zlyhania socializácie a resocializácie a
aj predchádzanie, čiže prevencia vzniku a rozvoja patologických činiteľov...".(J. Levická, 2001).
Človeka - ľudskú bytosť v polohe realizácie praktickej sociálnej práce definuje ako subjekt, ktorý selektuje,
hodnotí možnosti a zdroje riešenia vlastnej problémovej situácie, riadi si svoj život a za vlastné rozhodnutia
nesie zodpovednosť. V súvislosti so sociálnou prácou ako vedným odborom človek je objektom (predmetom)
sociálneho výskumu (A. Žilová, 2000).
V ostatnom čase odborná verejnosť v oblasti sociálnej práce diskutuje o definícii sociálnej práce a jej
interpretácii, ktorá bola prijatá ako pracovná definícia sociálnej práce prezentovaná na svetovej konferencii v
Montreale v júli 2000, ktorá znie: „Sociálna práca ako profesia zlepšuje riešenie problémov v ľudských
vzťahoch, riešenie sociálnych zmien, posilňuje a oslobodzuje ľudí a posilňuje spoločnosť. Intervenuje v
oblastiach, kde ľudia vstupujú do vzťahov so svojím prostredím a využíva na to teórie ľudského správania a
teórie sociálnych systémov. Princípy ľudských práv ä sociálnej spravodlivosti sú základom sociálnej práce" (Š.
Strieženec, 2001).
Atribúty sociálnej práce ako vedného odboru
Vedný odbor musí mať ako predpoklad opodstatnenosti svojej existencie a exaktného rozvoja definované tieto
atribúty : vlastný predmet odborného záujmu, vlastné metódy práce, systém vlastných poznatkov, vzťahy s
príbuznými a ostatnými vednými disciplínami, dejiny myslenia (teórie, filozofických východísk, etických
princípov), výskumu a praktickej činnosti.
Predmet sociálnej práce
     a) konkrétne sociálne javy, ich riešenie a prevencia, ktoré nie sú v "normalite" alebo túto "patologickú",
           či problémovú tendenciu ešte len nadobúdajú a pritom sa dotýkajú jednotlivca, skupiny alebo
           komunity, presahujú ich osobný (skupinový, komunitný) rámec a vyvolávajú i potrebu spoločenského
           zásahu, intervencie. Nazývame ich tiež sociálne problémy alebo užšie negatívne sociálne situácie.
           Status sociálneho problému je daný nutnosťou riešenia, zvyčajne prostriedkami vonkajšieho
           inštitucionalizovaného zásahu(výchovného, politického, represívneho, ekonomického, hygienického,
           či zdravotníckeho a iného),
     b) človek, jednotlivec, vtedy, keď je objektom výskumu, prieskumu, zisťovania v súvislosti so sociálnym
           výskumom, ale aj v rámci praktickej sociálnej práce (zisťovanie, diagnostikovanie osobných,
           osobnostných, sociálnych charakteristík klienta),
     c) skupiny a komunity, ktoré sa dočasne alebo trvalé nachádzajú v problémovej situácii alebo sú
           ohrození jej vznikom,
     d) sociálne prostredie, v ktorom jednotlivec, skupina, komunita existujú a s ktorým majú vzájomné
           interakcie, tieto sú narušené, nežiaduce alebo túto tendenciu ešte len nadobúdajú,
     e) samotný proces skúmania, riešenia a prevencie sociálnych problémov na úrovni individuálnej aj
           spoločenskej, vrátane metód a technik na ich realizáciu.

Názory publikované v anglo-americkej a nemeckej literatúre, kde autori „pri spracovaní problematiky vedeckosti
či nevedeckosti sociálnej práce sa zameriavajú skôr na otázky spojené:
            s hodnotením dodržiavania kritérií pri práci s faktami
            na vedeckosť zvolených pracovných postupov
            na možnosti verifikácie predkladaných odborných poznatkov
Pred sociálnou prácou ako teoretickou disciplínou stojí v súčasnosti úloha opísať, vysvetliť a zhodnotiť
špecifickú sociálnu realitu, ktorú tvoria nielen klienti a ich sociálne problémy, ale tiež sociálne možností
štátnych, či súkromných organizácií v oblasti riešenia týchto problémov. Do teoretického poľa sociálnej práce
patria aj otázky jej cieľov, metód, hodnôt ako aj praktických vedomostí, ktorými musia sociálni pracovníci
disponovať.
Socioterapeutológia, vedný odbor, ktorý v sebe zahŕňa praktickú sociálnu prácu a jej náuku (A. Žilová, 2000, s.
8)
Sociálna práca ako praktická veda
V súvislosti s realizáciou sociálnej práce vo vzťahu k predmetu sociálnej práce ako praktickej vedy je nutné
odpovedať na otázky:
     • Čo je premetom sociálnej práce? - koho sa aktivita sociálnej práce dotýka, aké má charakteristiky daný
           subjekt?




                                                       32
    •    Prečo je daný jav, stav, problém vnímaný ako problém (v čom je rozpor so spoločenskými cieľmi a
          očakávaniami)?
     • Ako (akými metódami a prostriedkami) je možné daný jav, stav, problém spoznať, definovať?
     • Akými stratégiami, metódami a prostriedkami je možné ho riešiť alebo aspoň zmierniť?
     • Aké zdroje sú k dispozícii na jeho riešenie na strane subjektu, ktorého sa dotýka a na strane
          spoločenských možností?
          V súvislosti s predmetom sociálnej práce ako vedy vznikajú ešte ďalšie otázky ako napr.:
     • Je cieľom vedeckého výskumu spoznať(definovať) nový sociálny problém; jeho vývoj a tendencie jeho
          vývoja alebo overiť prezentované teoretické poznatky v konkrétnom poznaní?
Pri definovaní (a chápaní) pojmu sociálny problém, resp. pri posudzovaní „normality" sociálnych javov, je
možné rozlíšiť tri rozdielne prístupy:
     • objektívne chápanie, ktoré za sociálny problém považuje také stavy alebo také správanie, ktoré
          komplikuje dosahovanie spoločenských cieľov, poškodzuje plynulé fungovanie spoločnosti a narúša
          sociálnu rovnováhu,
     • subjektívne chápanie, podľa ktorého sociálnym problémom je len ten sociálny jav, ktorý je za
         sociálny problém považovaný a je takto označený účastníkom konkrétneho sociálne javu. Existujú totiž
         sociálne javy, ktoré sú objektívne patologické, ale ako problémové aktérmi účastníkmi týchto javov,
         nie sú ani vnímané ani definované napriek tomu, že z vonkajšieho pohľadu sa zdajú byť dramatické a
         šokujúce. Toto vnímanie sa nemusí vždy stotožňovať s objektívnym vnímaním,
     • kombinujúce chápanie sociálneho problému, ktoré spája obidva predchádzajúce chápania. V zmysle
         neho je sociálny problém len ten sociálny jav, ktorý výrazná časť spoločnosti pokladá za porušenie
         noriem alebo za zásah do hodnôt, ktorým je prisudzovaný zvlášť veľký význam (M. Petrusek, 1996, s.
         846).

Sociálna práca a hraničné vedné disciplíny
Predmet a subjekt sociálnej práce je na pomedzí vymedzeného predmetu a subjektu iných vedných disciplín, na
rozhraní ktorých vzniká sociálna práca ako vedný odbor. Ich predmet a subjekt záujmu sa prelína s predmetom a
subjektom záujmu sociálnej práce.
SOCIOLÓGIA je všeobecne definovaná ako veda o spoločnosti, t.j. veda o sociálnom správaní, o vzájomnom
pôsobení ľudí, o sociálnych skupinách, o sociálnej štruktúre atď. Sociálna práca využíva teoretické a empirické
poznatky sociológie, pri svojej práci ako praktickej činnosti, ale aj metódy práce sociologického výskumu pri
získavaní vlastných empirických poznatkov a teoretických zovšeobecnení. Samozrejme, aplikované metódy sú
vhodne a dostatočne prispôsobené potrebám sociálnej práce.
PSYCHOLÓGIA sa sústreďuje na skúmanie psychiky jednotlivca, je to veda o psychike človeka. Skúma
vnútorné, psychické charakteristiky ľudí, ich emocionálne stavy, myslenie, vnímanie seba, okolitého sveta atď.
Sociálna práca, v prípade potreby, vo vzťahu k sociálnemu klientovi využíva psychologické poznatky (odborné
posudky, závery, odporučenia) a výsledky psychologických diagnostik ako rozširujúci zdroj informácií o
klientovi.
SOCIÁLNA PEDAGOGIKA je hraničná vedná disciplína medzi pedagogikou (vedou o výchove a vzdelávaní)
a sociológiou. Skúma vzťahy medzi sociálnym prostredím a výchovou, formy sociálnej pomoci a starostlivosti o
deti, mládež a dospelých, teda človeka v sociálnom prostredí. Sociálnu pedagogiku vo vzťahu k sociálnej práci
chápeme ako súčasť sociálnej pomoci. Sociálnou prácou je v praxi realizovaná sociálna pomoc a to formou
výchovných, zdravotníckych, organizačných, technických a iných opatrení v prospech sociálneho klienta,
skupiny alebo komunity.
SOCIÁLNE PRÁVO je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem upravujúcich kvalitu, kvantitu a základný
právny rámec sociálnej politiky konkrétneho štátu. Tieto normy majú zvláštnu štátom upravenú a uznávanú
formu a ich dodržiavanie je štátom kontrolované a vynucované. Sociálne právo tak umožňuje sociálnej práci
napĺňať základné princípy sociálnej politiky spoločnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, sociálna práca je praktická činnosť a zároveň veda, ktorá skúma praktickú sociálnu
prácu, analyzuje sociálnu problematiku, postupy a výsledky jej riešenia, koncipuje teoretické zovšeobecnenia a
odporučenia na ich aplikáciu v praktickej sociálnej práci. Sociálna práca má ujasnený predmet výskumu, má svoj
inštrumentálny aparát - skúma a rozvíja vlastnú metodológiu (teoretické východiská, pojmoslovie) a metodiku
vedeckého výskumu a praktickej sociálnej práce, má vlastnú obsahovú štruktúru (teóriu) a poznatky iných vied
aplikuje v teoretickom a empirickom výskume vlastných vedeckých otázok, plní významné funkcie smerom k
praxi - využíva rozpracované, osvedčené metódy výskumnej a praktickej činnosti iných príbuzných vied a
aplikuje ich v teórii a praxi sociálnej práce.




                                                      33
Výskum v sociálnej práci
Výskum je systematická tvorivá vedecká činnosť, ktorej cieľom je poznať príčiny a podmienky existencie
konkrétnych sociálnych javov. Poznanie skutočností doposiaľ nepoznaných sa uskutočňuje na podklade analýzy
skutočnosti už známych.
Vo vede existujú dve základné kategórie výskumu:
      základný výskum –zameriava sa na ďalší rozvoj odboru
      aplikovaný výskum – zameriava sa na bezprostredné využitie výsledkov v praxi
Každá vedná disciplína musí mať definované základné atribúty výskumu
      predmet výskumu
      metódy vedecko-výskumnej činnosti
      pojmový aparát, zákony
      vedecké paradigmy a princíp
      vzťahy s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami.
Medzi všeobecne zaužívané kritériá, na základe ktorých sa vytvára výskum patria: zmapovanie daného javu,
analýza javu, stanovenie postupov, realizácia postupov, ukončenie a zhodnotenie.
Príprava sociálnych pracovníkov by mala vychádzať z využívania záverov základného výskumu. Sociálni
pracovníci by mali poskytovať informácie, ktoré sa vzťahujú k základnému výskumu, ktoré majú dopad na
sociálnu starostlivosť.
Výskum predstavuje spôsob produkovania nového poznania, ktorý spočíva:
      vo vytýčení úloh
      v predbežnej analýze existujúcich údajov, podmienok a metód riešenia úloh v sociálnej práci
      vo formulácii hypotéz a ich teoretickej analýze
      v organizácii eventuálneho experimentu a jeho uskutočnení
      v analýze získaných výsledkov a overovanie hypotéz na základe získaných faktov
      v definitívnej formulácii získaných faktov
      v získaní vysvetlení a prognóz
Soc. práca ako samostatný odbor dokáže predvídavo upozorňovať na nežiaduce tendencie vývoja soc. života
a predchádzať odstraňovaniu dysfunkčných prvkov. V rámci svojej pôsobnosti postupne zovšeobecňuje
a vypracováva vlastné postupy, prostredníctvom ktorých uľahčuje orientáciu a riešenie soc. problémov.
Pôsobnosť soc. práce siaha od primárnych na jednotlivca zameraných psychosociálnych procesov, až po
angažovanie sa v soc. politike , v plánovaní a rozvoji.
Sociálne a filozofické východiská vedy o sociálnej práci

     Sociálne východiská
Z hľadiska sociálneho výraznými faktormi ovplyvňujúcimi potrebu a vývoj vedy o sociálnej práci je v súčasnej
dobe celosvetovo prebiehajúci proces globalizácie a súčasný sociálny vývoj. Globalizácia je postupné prepájanie
blízkych aj vzdialených regiónov, štátov, kontinentov vo všetkých oblastiach života spoločnosti a predpokladoch
jej existencie. Je to vzájomná a celosvetová prepojenosť priestorovo a časovo vzdialených častí. Zbližuje sa
globálne a lokálne (regionálne) - regionálne javy majú celosvetové súvislosti. Proces globalizácie výrazne
vplýva na rozvoj ľudského a sociálneho potenciálu, ktorý je charakteristický tým, že:
•         mení sa tradičný spôsob života,
•         sú ohrozené tradičné inštitúty spoločnosti ako je rodina, manželstvo, medzigeneračné vzťahy atď.
•         rozširuje sa nerovnosť vo svete na všetkých úrovniach: materiálnej, kultúrnej, sociálnej a inej.
Uvedené skutočnosti v živote súčasnej spoločnosti vyvolávajú nutnosť rozvíjať sociálne cítenie jednotlivcov, ale
          hlavne rozvíjať sociálnu prácu ako praktickú činnosť a teoreticko-empirickú vedu.

    Politické východiská
Ústava ako normatívny právny akt najvyššej právnej sily upravuje záväzne najmä formu štátu, práva a slobody
občanov a tvorbu právnych noriem ako aj ochranu ústavnosti. Z princípov a zásad Ústavy a na základe nich
vychádza a je rozvíjaná sociálna práca ako súčasť sociálnej politiky štátu. O tieto princípy sa opiera aj etika
práce sociálneho pracovníka a jeho vzťahu k sociálnemu klientovi.

     Filozofické východiská
Vývoj myslenia, hodnôt a noriem smerujúcich k sociálnemu správaniu a formujúcich sociálne cítenie
jednotlivcov výrazne ovplyvnili náboženské učenia či už židovské alebo kresťanské. Vzťah človeka k človeku
výrazne formovala náuka o slobodnej vôli človeka, o osobnej zodpovednosti človeka za svoje konanie. Filozofiu
pomoci človeka a štátu (spoločnosti) človeku rozvíjali vo svojich prácach sociálni utopisti počnúc od 16. stor.,
ktorí boli súčasťou európskeho humanisticky orientovaného myslenia.




                                                      34
13.Metodologické problémy a východiská sociálnej práce.
Metodológia je 1. súhrn postupov bádania používaných v určitej vede
                     2. teória vedeckých a výskumných metód práce
                    3. má charakter náuky o metódach vedec. poznávania, ktorými sa vytvára
                    vedecký systém
Metodológia vyžaduje vnútorné systematické usporiadanie zmyslu a cieľov sociálnej práce, jej
funkčnosti a je tiež výkladom metód vedného odboru.
Metodológia v konkrétnom vedeckom poznaní sa viaže na 2 základné aspekty:
     1. Na všeobecné vedecké a filozofické poznanie – usiluje sa o tvorbu všeobecne platných
         princípov a pravidiel
     2. Viaže sa k určitej špecifickej oblasti vedeckého poľa, ide o metodické postupy – vlastné
Metodológia SP sa zakladá na systematickom súhrne empirických poznatkov založených na dôkazoch
odvodených z výskumu a praktického hodnotenia. Uznáva komplexnosť interakcií medzi ľuďmi a ich
prostredím, schopnosť ľudí nechať sa ovplyvniť, ale aj schopnosť pôsobiť na početné vplyvy vrátane
bio-psycho-soc. faktorov.
V úvahách o predmete vedy sa zvykne rozlišovať materiálny objekt a formálny objekt.
Materiálny objekt – celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava /môže byť zhodný pre
viaceré vedy/
Formálny objekt – vyjadruje predmet konkrétnej vedy a je smerodajný pre každú vedu.
Vo vývoji metodiky soc. práce je možné identifikovať dva základné smery:
1. Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorých náhodne zvolených metód
a ich prispôsobovaním sociálnej realite
- soc. pracovníci si volili určitú metódu, ktorou sa podobný problém riešil v ich predchádzajúcej praxi.
Išlo o kolegiálnu podporu, výmenu vlastných skúseností s použitými postupmi, prostredníctvom
ktorých dospeli k zlepšeniu klientovej situácie. Bez hlbšej vedeckej analýzy.
2. Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaných metodických postupov
- tento smer bol postavený na vedeckom úsilí vypracovať súbor vhodných metód pre novo sa
rozvíjajúcu oblasť vedeckého poznávania – soc. prácu.

Základné východiská SP : pri ustanovení SP, jej predmetu, obsahu, cieľov, úloh, kategórií, metodiky
rešpektujeme základné východiská :
- SP ako praktická činnosť (historický pohľad)/
- SP ako vedný odbor
- SP ako samostatná profesia
- výskum SP
- zámery SP a jej vývojové trendy
Všeobecným metodologickým východiskom SP ako teoreticko-praktického odboru je, že čas
a priestor nevnímame len ako nemenné fyzikálne skutočnosti, v rámci ktorých soc. sféra existuje, ako
vnútorné premenné našich analýz.
Sociálne východiská SP : faktory ovplyvňujúce vývoj SP na Slovensku- globalizácia a vývoj SR.
Charakteristické znaky globalizácie – v oblasti ekonomiky narastá trhový mechanizmus,
konkurencia, fúzie, zmeny v národných ekonomikách. V oblasti vedy rozvoj informačných a
komunikačných technológií a vedecké poznatky, následne sa prehlbujú rozdiely medzi
ekonomikami štátov*/bohatšie a chudobné/ taktiež vplýva na rozvoj soc.potenciálu ako vysoké
životné tempo, virtuálna realita, zánik tradícií, prirodzené formy správania sú nahrádzané
falošnými, konzumný spôsob života, ako aj nárast kriminality, strata hodnôt,, evidentné rozdiely
medzi chudobnými a bohatými rozpad rodiny.
Politické východiska SP: zaručuje ústava, obsahuje základné ľudské práva a slobody ako právo na
život, právnu ochranu, prácu, vzdelanie, nedotknuteľnosť osoby a súkromia a pod.
Filozofické východiska SP: už v staroveku si ľudia navzájom pomáhali, neskôr sa pomoc
blížnemu rozvinula v náboženskom učení, kresťanská láska na povinnosť pomáhať blížnemu a ako
jeden z filoz. prúdov silno ovplyvňujúci soc. Úvahy bol v 19 str. Marxizmus-idea beztriednej
spoločnosti , riešenie problematiky robotníckej triedy




                                                  35
Problematika, resp. metodologické problémy SP vyplývajú z potreby novej systémovej redefinície
pojmov, z vymedzenia samotného predmetu vedy o SP. Samotné hľadisko z ktorého sa určuje
predmet vedy je vždy mimo tejto vedy, vyplýva istým spôsobom z celku, možno tak hovoriť
o formálnom objekte (ten je smerodajný nakoľko vyjadruje predmet konkrétnej vedy) a o materiálnom
(ten môžu mať spoločný viaceré vedné disciplíny). Tento prístup umožňuje selektovať prístupy
vymedzení SP a súčasne podporuje možnosť systematického postupu.
Doterajší metodologický prístup v SR k SP možno zhrnúť do nasledovných postupov:
Multidisciplinárny prístup – z pokusov o analýzu SP v SR sa javí ako sprievodný, podporujúci
prvok vymedzovania SP. Vzťahuje sa na viacero disciplín, odborov, je mnohoodborový, čo pri
rešpektovaní celkového systému vied umožňuje pomerne zjavné upozornenie na materiálny objekt
iných vedných odborov a tiež na ich metodologické využitie v konkrétnom stupni vedeckého
poznania.
Interdisciplinárny prístup – (vidieť to v SP ako odbore vzdelania) – umožňuje využiť poznanie o
človeku, spoločnosti, o sociálnom prostredí, okolí soc. prostredia v interakcii s jednotlivcom,
skupinou, komunitou. Rešpektuje najmä „využívanie teórií o ľudskom správaní a soc. systémoch“,
vyúsťujúce do odboru o soc. živote ako celku a jeho „každodenných individuálnych foriem“, kt.
sprevádzajú človeka v jeho živote. Využitie tejto cesty spresňuje a zvecňuje charakter výskumu,
z ktorého sa odvíja konkrétna činnosť soc. práce nasmerovaná na konkrétnych klientov.
Transdisciplinárny prístup – v analýze jednotlivca, skupiny, spoločnosti v SP umožňuje prekročenie
„zaťaženosti“ na doterajších prístupoch jednotlivých odborov, zvecňuje integráciu poznatkov iných
odborov na konštruktívne využitie systémovosti v ľudskom živote prostredníctvom jeho soc. rozmeru.
Metodologické vymedzenie SP je významné aj pre ďalšie profesionálne vzdelávanie v soc. práci.
Metodológia soc. práce vyjadruje súhrn postupov bádania sociálnej reality, zameranej na soc. život
človeka, v kontexte všeobecného vývoja a stránok „každodenného života“.




                                                36
14. Všeobecná terminológia a terminologický systém v sociálnej práci. Klasifikácia pojmov
(termínov). Proces vymedzenia pojmov.
Všeobecná terminológia a terminologický systém v SP
Terminológia – odborné názvoslovie, súbor termínov, odborných názvov
V SP terminologický systém rešpektuje:
     1. princípy a zásady všeob.metodológie tvorby termínov,
     2. na ich základe sa vypracováva terminolog. systém, je súčasťou etablovania odboru SP,
     3. vecné používanie terminológie soc.práce sa stáva súčasťou jazykovej kultúry pomenovania, so
          zámerom kultivácie soc.myslenia, konania a praktického používania.
Pojem – vzťahuje sa na urč. objekt, má abstraktnú povahu a odráža iba jeho podstatné znaky
         - je objekt z oblasti myslenia, cez ktorý zovšeobecňujeme objektívne skutočnosti
            existencie človeka
Obsah pojmu – tvorí podstatu pojmu vyjadrenú definíciou
Termín – odborné pomenovanie, názov pojmu v SP, slovné spojenie s presne vymedzeným
významom
          - je hlavným objektom teórie terminológie
Výstupom terminologickej práce je vydanie terminologického slovníka, ktorého príprava má tri fázy
– klasifikácia pojmov, utváranie termínov a formulácia definícií termínov.
          - Terminológia SP pomáha dotvárať a budovať SP ako vedný odbor a predstavuje súhrn
               pojmov, odborných výrazov v SP. Slovo termín má v SP dvojaký význam : 1. označuje
               sa ním stanovený, určený čas, deň lehota vo vzťahu ku konkrétnemu technickému alebo
               organizačnému, konkrétnemu kroku. 2. slovné pomenovanie pojmu v sústave daného
               vedného odboru. Terminológia – pojmový aparát alebo tiež kategórie SP predstavujú
               súhrn pojmov, odborných výrazov(názvov) v SP. Pojmový aparát SP práce sa postupne
               špecifikoval a vyvíjal v závislosti od inštitucionalizácie a profesionalizácie SP.
Definícia termínu – vyjadruje podstatné znaky, ktorými je vymedzený pojem, jeho miesto
                        v sústave pojmov, definícia má byť čo najuplnejšia, podľa možnosti má
                        byť jednovetová.
K základným pojmom, resp. termínom v súčasnoti zaraďujeme:
Napr:
  1. sociálny prípad – vzniká vtedy, keď jednotlivec, skupina či komunita nie sú schopné vlastnými
        silami prekonať prekážky, ktoré sa vyskytli (napr. v súvislosti s nezamestnanosťou, migráciou,
        etnickými, rasovými konfliktmi, ale aj následkom živelných či ekologických katastrof). Soc.
        prípad ako taký si vyžaduje spoločenskú intervenciu, zásah, sociálny program.
        - termín „prípadová soc. práca „ do teórie soc. práce u nás zaviedla Marie Krakešová-
        Došková., ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov jednotlivca,
        čiže soc. prípadu. Soc. prípad podľa Krakešovej je človek, ktorý nie je schopný vlastnými
        silami prekonávať životné problémy, s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií,
        úloh, rol (rodičovská, manželská, pracovná).
2. soc. klient - pod týmto pojmom rozumieme toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej
        vyriešenie určitú formu spoločenskej pomoci môže ísť o :
        a) jednotlivca - konkrétneho človeka, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii, je to
             osoba, ktorá prichádza alebo už je v starostlivosti sociálneho pracovníka(nedobrovoľný,
             manipulatívny, závislý, agresívny klient)
        b) rodinu – ktorá sa stáva klientom vtedy, keď jej reálne sociálne problémy presahujú
             možnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie
        c) skupina (nezamestnaní, bezdomovci, ŤZP, soc. minority, starí ľudia, mladiství) - je
       zoskupenie ľudí, ktorí majú utvorené vedomie vzájomnej spolupatričnosti, spája ich určitý
       spoločný znak, vzájomná komunikácia, spoločný cieľ a častá interakcia
        d) komunita - sociologické hľadisko (používa sa v SP) – je to súhrn osôb, ktoré žijú v určitom
     geograficky vymedzenom priestore, kde vykonávajú každodenné aktivity a zvyčajne tvoria
     autonómnu jednotku,
     - psychologické hľadisko – typ organizácie, v ktorej sú odstránené všetky vzťahy nadriadenosti a
     podriadenosti



                                                 37
        e) spoločnosť
3. soc. situácia jav(stav), ktorý vzniká v dôsledku existencie človeka ako spoločenskej
  bytosti, a to v procese interakcie jednotlivca so soc. prostredím
  Má svoju dynamiku a vývoj, mení sa pod vplyvom jednotlivca alebo soc. prostredia (poznanie
soc. opatrení). Môže byť pozitívna a negatívna. Ak presahuje osobný rámec jednotlivca a
  nadobúda význam pre širšie soc. prostredie hovoríme o spoločensky významnej situácii, ak má
  negatívny náboj – ide o sociálne významnú negatívnu situáciu.
  Soc. situácie vznikajú vtedy keď:
    - zlyhá jednotlivec
    9. jedinec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani za pomoci rodiny
    10. zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách
    11. vplyvom pôsobenia vyššej moci (živelné a ekol. katastrofy)
4. soc. problém v porovnaní s negatívne významnou soc. situáciou (individuálnou situáciou) zasahuje
        väčší počet ľudí (alkoholizmus, nezamesnanosť), čiže presahuje osobnú situáciu, vyžaduje
        riešenie na celospoločenskej úrovni.
Najčastejšie kritéria posudzovania, či ide o soc. problém sú:
    14. podmienenosť a dynamika daného javu, príčiny, ktoré tento jav spôsobili a príčiny, ktoré ho
          ovplyvňujú v aktuálnej dobe
    15. daný jav nie je v zhode s konkrétnymi uznávanými spoločenskými (skupinovými,
          komunitnými) normami, hodnotami, záujmami,…
    16. masovosť – dotýka sa významného počtu ľudí
    17. problémovosť konkrétneho javu- daný jav spôsobuje bariéry pri dosahovaní spoloč. cieľov,
          vyvoláva napätie v spoločnosti alebo jej časti
    18. vyvoláva potrebu zmeny
    19. ide o zmenu kolektívnej akcie - t.j. zmenu je možné zabezpečiť prostredníctvom kolektívnych
          prostriedkov a zdrojov (ekonomických, personálnych,..)
    20. zvyčajne je ho nutné riešiť prostriedkami vonkajšieho inštitucionalizovaného zásahu
          (výchovného, politického, ekonomického, hygienického,…)
    Pri definovaní soc. problému – soc. diagnózy je nevyhnutné realizovať analýzu uvedeného
    problému.
    Základné zásady analýzy soc. problému sú:
    21. popísať základné prejavy a formy soc. problému
    22. definovať rozsah a štruktúru soc. problému (koho sa dotýka, lokalizáciu, intenzitu prejavu)
    23. interpretácia soc. problému
    24. identifikácia stratégií intervencií do soc. problému
    25. očakávané efekty soc. intervencie
    26. predpoklad rizík, ktoré by intervencia mohla priniesť
5. soc. politika - sú to legislatívne vymedzenia, konkrétne praktické opatrenia a ich teoretic-ké
zdôvodnenia, ktoré vytvárajú priestor a umožňujú spoloč. starostlivosť o človeka ( politika
zamestnanosti, politika soc. zabezpečenia, zdravotná politika, politika vzdelávania, politika bývania,
rodinná politika, politiky ochrany život. prostredia)
6. soc. sféra je oblasťou spoločenského života (popri duchovno-kultúrnej, politickej a ekonomickej)
        s vlastnou obsahovou štruktúrou, s vnútornými zákonitosťami, so špecifickými cieľmi,
        s mechanizmom fungovania, s najvyšším poslaním, ktorým je konštruktívna aktivita a rozvoj
        človeka (medziľudské vzťahy, interakcie, hodnoty, potreby, záujmy problémy a opatrenia na
        ich riešenie)
7. subjekt a objekt soc. práce
      - z pohľadu soc. práce uvažovať o človeku ako o objekte soc. práce môže redukovať hodnotu
      ľudského jednotlivca. Toto chápanie vyvoláva predstavu pasívneho prijímateľa činnosti soc.
      práce, ochudobneného o možnosť vlastného rozhodovania. O človeku ako objekte soc. práce je
      primerané hovoriť v súvislosti so soc. prácou ako teoretickou činnosťou a jej výskumom.
      Človek - ľudská bytosť v polohe realizácie praktickej soc. práce je subjekt, ktorý hodnotí
      možnosti a zdroje riešenia vlastnej problémovej situácie, riadi si svoj život a za vlastné
      rozhodnutia nesie aj zodpovednosť.



                                                 38
Definícia SP – prijatá Asociáciou soc.pracovníkov v Montreale (2000) zvýrazňuje proces rozvíjania
SP v regionálnych podmienkach.
Výstupom terminologickej práce je vydanie terminologického slovníka, ktorého príprava má 3 fázy:
    1. klasifikácia pojmov
    2. utvorenie termínov,
    3. formulácia definícií termínov (Masár, 2000)
Definícia javu – je východiskom textu:
         - v prípade, že je to nutné, uvádzame viaceré definície, označujeme číslami 1,2, ...
         - definícia má byť čo najúplnejšia vyjadrená v jednej vete
Jednoslovný termín – zložený z 1 slova
Viacslovný termín – zložený z viacerých slov
Terminologické adjektívum – špecifikum SP, prídavné meno, ktoré je súčasťou viacslovného
termínu, spresňuje obsah pojmu
Terminologická predpona – slúži na vytvorenie nového termínu od nejakého základu, napr.
postpeniterciálna SP
Terminologická prípona – slúži na vytvorenie nového termínu od nejakého základu
Terminologická skratka – hlásková a slabičná
Terminologické akronymum – druh terminolog. skratky vytvorenej z vybratých hlások neskráteného
termínu SWOD
Terminologický kalk – napodobením cudzojazyčného termínu – jednoslovné a viacslovné
Terminologický symbol – plne nahradzuje urč. termín, v matike napr. – (mínus pre odčítanie)
Terminologická značka – Zn – zinok
Terminologický systém – tvorí množina termínov SP, so vzťahmi medzi jej prvkami, ktoré umožňujú
vypovedať o obsahu a rozsahu SP
Systémový prístup – je základným metodologickým východiskom SP
Nomenklatúra – je systémové usporiadanie termínov v SP bez ich definícií
Názvoslovie – je usporiadaný súhrn termínov SP a ich definícií, kt. môžu byť abecedne alebo
systematicky usporiadané
Motivovanosť termínu je kritérium uplatnené pri tvorbe termínu – slovotvorná motivovanosť –
nositelia daného jazyka rozumejú termínu bez ťažkostí
Systémovosť – v odbore SP ide o vyjadrenie vzťahov v logickom systéme slovotvornými
prostriedkami. Systémovosť je daná miestom termínu v systéme SP. Systémovosť terminológie je
podmienená pojmovými vzťahmi.
Ustálenosť – potreba ustálenia jednotlivých termínov v odbore SP je určená potrebou dorozumievania
sa. V súčasnosti sa vnášajú termíny s iných príbuzných odborov, preto je potrebné upozorniť na
podmienenosť termínov SP a nepodľahnúť nemennosti termínov v SP
Jednoznačnosť a presnosť termínov - potrebné je rešpektovať niektoré termíny v iných odboroch,
ale existujú tu dve úskalia:
     diferenciácia termínov v priľahlých odboroch – do akej miery môžeme tieto termíny prijať bez
         toho, aby sme neoklieštili obsah a funkčnosť SP ako celku
     aby nedochádzalo k tvorbe nepraktických mnohoslovných termínov, ktoré chcú za každú cenu
         diferencovať špecifikum SP
    Problém spočíva vo výbere nevyhnutných a dostatočných znakov, ktoré majú príslušný termín
    konštituovať.
Derivatívnosť – je schopnosť termínu byť odvodzovacím základom
Krátkosť – v terminológii SP majú prevahu viacslovné termíny. Požiadavka krátkosti termínu
nemôže kolidovať s jeho jednoznačnosťou a presnosťou.

Klasifikácia pojmov
Klasifikácia –ako metóda vedeckej práce rozlišuje menšie celky a zisťujeme ňou vzťahy medzi
pojmami, pojem: je objekt myslenia, termín je objekt v olasti jazyka pričom pojem si uvedomuje z
krze existenciu termínu
Výklad – vysvetlenie, komentár
Potenciál – súhrn možností, celková schopnosť niečo urobiť, vykonať
Odbor – odvetvie, činnosť, disciplína, okruh, pole pôsobnosti,


                                                39
Povolanie – predstavuje odbor pracovnej činnosti,
            - je to súhrn ustálených, kvalifikovane a systematicky vykonávaných činností,
               z ktorých vyplýva aj spoločenské postavenie človeka
Profesia – povolanie, druh pracovnej činnosti vykonávanej ako zamestnanie
Dominantnosť profesie soc. pracovníka – je v priamej alebo sprostredkovanej súvislosti so
vzdelávaním, zdravotníctvom, psychológiou, právom, št. správou, ...
Profesionalita – odborná kompetentnosť, soc.pracovník rieši problémy kvalifikovanými
vedomosťami a špecifickým metodickým umením/vyplýva z odbornej kompetencie, kvalifikovanej
činnosti a vedomosťami/
Profilácia SP - ako vedného odboru je podmienená vyartikulovaním metodologických prístupov
v SP, teórie SP, jej činnosti, metód, ktoré používa, etiky SP.
Supervízia – vystupuje ako pojem, ktorý je používaný v mnohých odboroch, ale so všeobecným
vyjadrením.
Systémový prístup-je jedným zo základných prístupov v sociálnej činnosti, je základným
metodologickým východiskom SP.

Usporiadanie pojmov – postupuje od empirického k teoretickému prístupu. Predmetom je človek,
skupina, komunita, spoločnosť.Predmet či objekt je to čo vnímame.

Proces vymedzovania pojmov
Sociálna práca sa nachádza v stave usporiadania pojmového aparátu, pojmy a termíny používané v SP rešpektujú
integrálne skúmanie človeka z pozície obsahu, rozsahu, funkčnosti a cieľov SP. Kritériá procesu vymedzenia
pojmov v SP vychádzajú z rešpektovania tzv. terminologickej kultúry ako súčasti celkovej jazykovej kultúry.
Samotné tvorenie termínov je stanovené v rozsahu vzájomných vzťahov – terminológia a jazyk, terminológia
a národ, terminológia a veda. Dôelžité je vychádzať z vlastného a nie cudzieho jazyka. Pri tvorbe terminológie sa
musí dodržiavať vlastná jazyková kultúra. Nesprávna interpretácia môže viesť ku komunikačnej poruche. (
preklad termínu z cudiegho jazyka je problematický a nepresný) Pri nerešpektovaní uvádzaných vzťahov hrozí
nebezpečie nezrozumiteľnosti. Dôležitou zložkou vymedzania pojmov je osvojovanie termínov, prenášanie –
uplatňovanie a špecifikácia poznatkov z množstva iných vedných disciplín.
Usporiadanie pojmov a termínov vyplýva z ich funkčnosti. Pojem sa vzťahuje na určitý objekt a odráža iba
podstatné znaky objektu
Vzťah pojmu a termínu – pojem je ústrednou kategóriou poznania, vzťahuje sa na urč. objekt a má abstraktnú
povahu, pričom odráža iba podstatné znaky objektu
Vzťah definície a termínu – SP sa nachádza v stave usporiadavania pojmového aparátu, postupuje od
emprirického k teoretickému prístupu. Pojmy a termíny v SP rešpektujú skúmanie človeka z pozície obsahu,
rozsahu, funkčnosti a cieľov SP. Sociálne kategórie sú základné pojmy soc.teórie, soc. politiky a SP. Základné
stránky kategórií sa vyjadrujú v kategóriách soc. činnosti, soc. vzťahov a procesov, štruktúry, soc.vedomia,
v poskytovaní pomoci alebo zabezpečenia dávkami.
Sociálna norma – je pojem, ktorý odráža soc. predstavu spoločnosti, formu soc. vzťahov medzi ľuďmi
Tvorenie termínov zodpovedá triáde vzťahov:
     - terminológia a jazyk,
     - terminológia a národ,
     - terminológia a veda.
- pri nerešpektovaní týchto vzťahov hrozí nezrozumiteľnosť, prejavuje sa to v používaní cudzojazyčných
termínov
- hlavná terminologická zásada : „1 pojem – 1 termín“
Osvojovanie termínov – napr. k osvojeniu termínu „soc.poradenstvo“ je potrebné osvojenie pojmu
„poradenstvo“. Je žiadúce uprednostňovať národné termíny, avšak niekedy je to použitie sporadické, napr.
„pouličná SP“. Pri štúdiu je žiadúce osvojenie aj medzinárodných termínov.
V SP ide o uplatňovanie a špecifikáciu poznatkov z iných vedných disciplín – soc.politika, využívajú sa
poznatky ostatných vedných disciplín. Preto soc. politiku a soc. prácu radíme medzi aplikované disciplíny, lebo
využívajú závery teoretických bádaní iných spoločenských vied (filozofia, psychológia, právo, etika,...)
Terminologické informácie – sa značne líšia a je potrebné v SP rozlišovať ich hodnotu
     - najvyššiu hodnotu majú špeciálne.odborové terminolog. slovníky vypracované kolektívmi autorov,
     - strednú hodnotu majú odborové náučné slovníky, odborové lexikóny a odb. encyklopédie, učebnice,
          pred vydaním prešli oponentúrou a jazykovou úpravou
     - diela pre neodborníkov – preložené z iného jazyka, skryptá, ktoré neprešli odborným posúdením




                                                       40
15.Výskum v sociálnej práci. Rozdelenie výskumov. Špecifiká výskumu v sociálnej práci
Výskum je systematická tvorivá vedecká činnosť, ktorej cieľom je poznať príčiny a podmienky
existencie konkrétnych sociálnych javov. Poznanie skutočností doposiaľ nepoznaných sa uskutočňuje
na podklade analýzy skutočnosti už známych.
. Vo vede sa rozlišujú dve kategórie výskumov :
        základný výskum, ktorý sa zameriava na ďalší rozvoj odboru
        aplikovaný výskum, ktorý sa zameriava na bezprostredné využitie výsledkov v praxi
sociálnej práce. podmienkou efektívneho rozvíjania tohto výskumu je, že základný je voči
aplikovanému v dostatočnom predstihu.
Úlohou sociálneho výskumu : je nie len registrovať sociálne javy, analyzovať ich, hľadať príčiny
disproporcií v ich vývoji, ale aj zovšeobecňovať získané poznatky do teórií a tak poskytovať tvorcom
a realizátorom jednotlivých politík v sociálnej sfére námety na riešenia realizovateľné v praxi.
Strieženec odporúča, aby bol sociálny výskum zameraný na plnenie nasledovných úloh :
 systematický výskum životnej úrovne, rodiny, zamestnanosti a pracovných vzťahov
 prieskum sociálnej situácie obyvateľstva a zvlášť marginálnych skupín
 monitorovanie trhu práce, jeho fungovanie na celoštátnej, regionálnej i odvetvovej úrovni
 výskum geografických procesov a životných podmienok obyvateľstva
 monitorovanie fungovania jednotlivých subsystémov štátnych dávok, sociálnej pomoci
a sociálneho poistenia

SP ako odborný spotrebiteľ výskumu by mal:
-vedieť formulovať otázky a problémy, kt. je treba študovať
-účinne spolupracovať pri výskume, aby lepšie porozumel interpretovaným výsledkom
a vedel ich používať
-byť vyškolený v základných metódach sociologického výskumu a štatistiky
Sociálne výskumy sa zameriavajú na tieto oblasti:
Oblasť politiky zamestnanosti
-zdokonaľovanie informácií o dynamike trhu práce
-vypracovanie mikroštúdií zameraných na sledovanie postupu v pracovnej kariére,
-prehodnocovanie vonkajších a vnútorných determinantov, ktoré pôsobia na nezamestnanosť,
-projekcie vývoja zamestnanosti na Slovensku,
-aspekty pracovnej migrácie.
Oblasť regionálnych trhov práce
-analýza a hodnotenie vybraných regionálnych trhov práce,
-monitorovanie dopytovej stránky trhu práce,
-zamestnanosť účastníkov programov realizovaných pre nezamestnaných,
-analýza efektívnosti vynakladania finančných prostriedkov na aktívnu politiku zamestnanosti,
-analýza vývoja a uplatňovania foriem a nástrojov regionálnych politík zamestnanosti v krajinách EÚ
- hodnotenie vplyvu aktívnej politiky zamestnanosti zamestnanosť účastníkov realizovaných
programov pre nezamestnaných,
Oblasť rodinnej politiky
-výskum rodinných hodnôt, životného štýlu rodín, výskum dlhovekých a dobrých rodín,
-analýza situácie sociálne odkázaných rodín a dopad sociálnych dávok na výkon ich rodinných
funkcií,
-vyhodnocovanie obsahu a realizácie opatrení štátnej rodinnej politiky,
-overovanie účasti otcov na výchove detí v rodinách, jej ekonomická a kultúrna podmienenosť,
-analýza problémov jednotlivých životných fáz rodín, najmä alternatívy prežívania staroby,
-monitoring negatívnych vplyvov dlhodobej nezamestnanosti rodičov na stabilitu a kvalitu vzťahov
v rodine.
- monitorovať demografické správanie obyvateľstva,
Oblasť sociálno-ekonomických podmienok života obyvateľstva
-.monitoring sociálno-ekonomických problémov života jednotlivých skupín obyvateľstva
-analýza úrovne, štruktúry a diferenciácie príjmov a výdavkov domácností SR,




                                                41
-analýza rozdielov v sociálno-ekonomických podmienkach života obyvateľstva v jednotlivých
regiónoch SR,
- hodnotiť dopad legislatívnych opatrení sociálnej politiky na životnú situáciu jednotlivých skupín
populácie,
-spracovať predikcie možných vývojových trendov v sociálnej sfére,
-zdokonaľovať metodologické prístupy k skúmaniu základných sociálno-ekonomických podmienok
života obyvateľstva.
Oblasť systému sociálneho poistenia
-analýza a hodnotenie východísk a podmienok sociálneho poistenia u nás a podmienok sociálneho
poistenia v zahraničí, najmä v krajinách EÚ a OECD,
-posudzovanie analýzy príspevkových a dávkových schém,
-analýzu dôchodkového zabezpečenia,
-analýzu dávok nemocenského poistenia vo vzťahu k príjmom zo zárobkovej činnosti,
-analýzu a hodnotenie financovania úrazového poistenia, jeho vplyv na bezpečnosť a ochranu zdravia
pri práce
-analýzu doplnkového dôchodkového poistenia.
-spracovanie podkladov a návrhov na zdokonaľovanie štatistického sledovania údajov o príspevkoch
a dávkach,
Oblasť sociálnej pomoci
-zdokonaľovanie informácií o stupni integrácie osôb so zdravotným postihnutím,
-analýzu a hodnotenie efektívnosti, rozsahu poskytovania príspevkov a služieb sociálnej pomoci,
-odhaľovanie bariér rozvoja siete sociálnych služieb,
-výskum aktuálnych postojov rôznych sociálnych skupín k problematike integrácie občanov so
zdravotným postihnutím.
Sociálny výskum, koncepčné zameranie sociálneho výskumu v oblasti politiky zamestnanosti,
v oblasti regionálnych trhov práce, v oblasti rodinnej politiky, v oblasti sociálno – ekonomických
podmienok života obyvateľstva, v oblasti sociálneho systému a sociálneho poistenia a v oblasti
sociálnej pomoci. (J. Zavřel)

Sociálny výskum – zákl. forma činnosti, kt. podľa zavedených vedeckých metód techník a procedúr,
má za cieľ získať pravdivý obraz skúmaného predmetu. Je produkovaná nových poznatkov a riešime
ním soc. problémy.
Rozlišujeme: základný a aplikovaný výskum
Etapy výskumu:
-výber problému = štúdium literatúry a problému = vypracovanie hypotéz
-stanovenie indikátorov pre premenné v hypotézach = zostavenie plánu výskumu
-výber vzoriek, metód = zber dát, analýza dát = interpret. dát a napísanie správy
V SP sa využíva:
1. popisný výskum - zisťuje a popisuje za akých okolností došlo k soc. javu
2. koleračný výskum - zisťuje koleráciu s inými soc. javmi
3. experimentálny výskum
4. terénny výskum
Od zač. sa SP vyvíja na základe teoretických poznatkov a výsledkov výskumu. Výsledky výskumu sa
týkajú samotných klientov a príčin ich soc. problémov, ich soc. prostredia, hmotného zabezpečenia
a používania postupov riešenia.
Výskumom sú sledovaní i soc. pracovníci, vplyv SP na ich osobnosť a sociálny status.
V individuálnej SP sa uplatňuje monografická metóda - používali ju Krakešová-Došková,
Ricmondová
Ďalšie výskumné metódy - štatistické, zarovnávacie, typologické.

Experimentálna metóda - nemožno ju použiť, nakoľko nie je možné experimentovať ani s jedným
človekom v tom zmysle, že by sme mu zhoršili jeho životné podmienky alebo odopreli adekvátnu
pomoc.




                                                42
V 80. r. vznikol nový druh výskumu - výskum prostredníctvom činností - cieľom je obohacovať
a uvedomele rozvíjať SP, ktorá mení človeka v jeho mnohostranných dimenziách a vytvárať jeho
vzťahy k ostatným ľuďom a komunitám.
                                                        Verzia 2
Príprava sociálnych pracovníkov by mala vychádzať z využívania záverov základného výskumu. Sociálni pracovníci by mali
poskytovať informácie, ktoré sa vzťahujú k základnému výskumu, ktoré majú dopad na sociálnu starostlivosť.
Skúmanie je spôsob produkovania nového poznania, ktorý spočíva:
- vo vytýčení úloh
- v predbežnej analýze existujúcich údajov, podmienok a metód riešenia úloh v sociálnej práci
- vo formulácii hypotéz a ich teoretickej analýze
- v plánovaní a v organizácii eventuálneho experimentu a jeho uskutočnení
- v analýze získaných výsledkov a overovanie hypotéz na základe získaných faktov
- v definitívnej formulácii získaných faktov
- v získaní vysvetlení a prognóz

Rozbor skúmaného sociálneho prostredia - je vediet identifikovať a analyzovať sociálne prostredie z hľadiska
demografického, ekonomického a sociálneho

Prieskumy verejnej mienky, či realizovaný sociálny výskum, organizované či už orgánmi štátnej správy, samosprávy, ev.
mimovládnymi organizáciami, reagujú na potreby pociťované veľkou časťou občanov. Riešenia plynúce z vyhodnotení a
záverov týchto prieskumov často súvisia so systémovou zmenou. Prostredníctvom týchto prieskumov či výskumu je možné
zisťovať soc. problémy, navrhovať a realizovať opatrenia, ktoré tieto problémy riešia, alebo predchádzať vzniku ďalších
problémov. Prax či konkrétne riešenie vyskúšané v iných krajinách môže byť inšpiráciou, avšak realizácia konkrétneho
problému bola uskutočnená v iných podmienkach a kopírovať ju preto nemožno.
Navrhovaný systémový projekt – ako súčasť makropraxe v soc. práci, presahuje individuálnu či skupinovú úroveň)
Stratégia riešenia (systémovej zmeny)
1. zmena zákona a naň naväzujúcich právnych noriem
2. cesta zdola nahor – zmena je urobená v malom meradle (v jednej organizácii, v jednej obci)
3. vytvorenie ideálneho modelu, koncepcie – málo účinná stratégia – často ostáva iba „na papieri“

Úlohou soc. výskumu nie je len registrovať soc. javy, analyzovať ich, ale aj zovšeobecňovať získané poznatky do teórií a tak
poskytovať tvorcom jednotlivých soc. politík v sociálnej sfére námety na riešenia v praxi
 Soc. výskumy sa zameriavajú na tieto oblasti:
oblasť politiky zamestnanosti – prehodnocovanie vonkajších a vnútorných determinantov,
   ktoré pôsobia na nezamestnanosť,
oblasť regionálnych trhov práce – dopytová stránky trhu práce,
oblasť rodinnej politiky – analýzy situácie sociálne odkázaných rodín, monitoring
   negatívnych vplyvov dlhodobej nezamestnanosti rodičov na stabilitu vzťahov v rodine
oblasť sociálno – ekonomických podmienok života obyvateľstva – analýzy rozdielov v soc.-
  ekonomických podmienkach života obyvateľstva v jednotlivých regiónoch SR, dopad
  legislatívnych opatrení soc. politiky na životnú situáciu jednotlivých skupín populácie
oblasť systému soc. poistenia – posudzovanie analýzy príspevkových a dávkových schém
oblasť soc. pomoci – odhaľovanie bariér rozvoja soc. služieb, monitoring aktuálnych postojov
  rôznych skupín k problematike integrácie občanov so zdravot. postihnutím

Problematika skúmania sociálnych javov
Sociálne javy (javy hromadnej činnosti rôznych zoskupení ľudí) majú na rozdiel od iných isté výnimočnosti, ktoré súvisia
s charakterom človeka. Sociálne javy sa skúmajú medzi jednotlivcami navzájom, jednotlivcom a skupinou a skupinami
navzájom.
Vníma sa intenzita pôsobenia, pozitívne/negatívne pôsobenie, dĺžka pôsobenia, možnosti zvýšiť/znížiť intenzitu. Majú
charakter – spolupráce, žičlivosti, súťaženia, súperenia, závisti či pohŕdania. Sociálne javy možno považovať za kultúru
národa.
Zvláštnosti sociálnych javov:
     -    soc. javy sa skúmajú na vzorke ľudí, ktorú nemožno presne určiť ( spotrebitelia ako vzorka ľudí; výskum nemá
          vyčerpávajúci charakter)
     -    osoby vnášajú pri skúmaní konkrétneho javu individuálne názory, myšlienky, avšak ciele a postoje jednotlivca
          môžu byť skryté - výskum nezistí, čo si ľudia skutočne myslia
     -    početnosť jednotlivcov, ktorí môžu byť predmetom výskumu môžu byť 1-2 ľudia až po 100 tisícky ľudí.
     -    náhodilosť – je veľmi ťažké odlíšiť zákonitosť od náhodilosti – jedine opakované výskumy môžu spoľahlivo
          dokázať pravdivosť; pravdivosť si treba overiť.

Typológia a druhy sociálneho výskumu
1. prieskum – rozsahom, hĺbkou a dĺžkou trvania je menej náročná činnosť často
2. výskumná sonda – zúžený zber informácií, zameraný na konkrétne problémy
3. výskum – základný/aplikovaný zber informácií;




                                                            43
16.Typológia teórie spráce. Základné prístupy a charakteristiky jednotlivých teórii s.práce.
Druhy teórií v SP vysvetľujú konkrétne sociálne a individuálne problémy a podávajú návody na ich
riešenie. Payne teóriu chápe ako súbor výrokov o tom, čo SP je a čo určuje ako požadované správanie
pre soc. pracovníkov v rôznych soc. situáciách.
Úloha teórií SP – budovať teoretický základ sociálnej práce viac do hĺbky čo umožňuje
komplexnejšie uchytenie problematiky.
Typológia teórie podľa Fook (1993):

a) obecné teória – býva zameraná na politické, ekonomické a sociálne štruktúry spoločnosti

b) praktické teórie – rozvíjajú metódy intervencie, zaoberajú sa spôsobom práce, sociálnych
pracovníkov a navrhujú ich zlepšenia

c) praktické metódy – sú návody na uplatnenie špecifických skúseností a znalostí v praxi

- Sibeon (1990) rozlišuje medzi formálnymi a neformálnymi teóriami:

a) teórie o sociálnej práci

       formálne teórie: povahu a cieľ sociálneho zabezpečenia
       neformálne teórie: morálne, politické a kultúrne hodnoty

b) teória sociálnej práce

       formálne teórie: intervencie (rodinná terapia, logopédia, ..)
       neformálne teórie: nepísaná teória intervencie utváraná na základe praktických skúseností

c) teória klientovho sveta

       formálne teórie: o predmetoch sociálnych vied (rasy, pohlavie, ...)
       neformálne teórie: sociálny pracovníci uplatňujú vo svojej praxi skúsenosti aj obecne kultúrne
        predpoklady

Teórie významné pre SP:
Humanistické a existenciálne teórie
Zatiaľ čo z filozofického hľadiska majú termíny humanizmus a existencializmus odlišný význam,
v rámci teórií soc. práce sú obidva smery chápané ako humanistické.
Obidva modely sa sústreďujú na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností
hodnotu. Sú zamerané viac na jej vnútorný svet ako na bezprostredné správanie a často sa venujú
otázkam zmyslu ľudského života.

Úlohou sociálneho pracovníka v takto orientovanej sociálnej práci je pomáhať ľuďom:
- v sebareflexii (sebapoznávaní)
- v odhaľovaní významov, ktoré pre ne prežívaná (problematická) situácia môže mať
- v pochopení, ako ich interpretácia sveta a skúseností na nich spätne pôsobí.

Človek je charakterizovaný ako celistvá osobnosť s celým komplexom vnútorných skúseností,
v permanentnej sebarealizácii.
Pre humanistickú teóriu je typické, že osobnosť je výsledkom pôsobenia spoločnosti a situácií v nej, tu
sa vyvíja a žije.
Osobnosť je zložená z vrstiev, ktoré sa označujú ako:
individuálne JA – prezentuje to, čo v človeku je vrodené, pôvodné



                                                  44
socializované JA – predstavuje to, čo človek získa výchovou, sebavýchovou, sebavzdelávaním, je
výsledkom socializácie človeka.
Maslow - prezentuje teóriu zameranú na uspokojovanie potrieb človeka, od základných až po tie
najvyššie.
Rogers - dôraz kladie na ľudskú osobnosť, je presvedčený, že človek sa môže vo vhodnom prostredí
celkom prirodzene rozvíjať ako zdravá, zrelá a spoločensky konštruktívna osobnosť.

Ústredným pojmom je „JA“ ako uvedomované vnímanie seba. Zastával názor, že jednotlivec preberá
zodpovednosť za riešenie vlastných životných problémov.
rogersovský prístup - je nedirektívna, na človeka zameraná terapia, akceptácia, empatia;
                       - terapeut pomáha osobe k sebaexplorácii (sebapreskúmavaniu),
                         hľadaniu osobných významov, porozumeniu súvislostí, vytvára sa
                         priestor pre osobnostný rast, dochádza k prekonávanie vnútorných rozporov.
Humanizmus: Prístup orientovaný na klienta – Carl R. Rogers – podstatné aby pomáhajúci
v terapeutickom vzťahu sa usiloval o kongruenciu (opravdivosť), bezpodmienečnú pozitívnu spätnú
väzbu a empatiu – vo svojej podstate ido o to ako pracovník pristupuje ku klientovi a ako tento vzťah
vníma klien. Rogers predpokladá klientovú jedinečnosť, odmieta diagnostikovanie a klasifikáciu
podmienok. Osobnosť človeka chápe ako proces, osobnosť je neustále vo vývoji.
- Transakčná analýza – Erik Bern – psychoanalytické pojatie osobnosti, napriek tomu je považovaná
za human. orientovanú teóriu. Pozostáva zo 4 časti:
- štrukturálna analýza – osobnosť disponuje tromi úrovňami – rodičovská, detská, dospelá
-transakčná analýza – interakcie odohrávajúce sa medzi jednotlivými úrovňami daného človeka
a úrovňami osobnosti druhého.
- analýza hier – analýza hier s klientom, ktorý ich môže odmietnuť alebo pochopiť a dosiahnuť
uspokojivejšie interakcie
- analýza scenárov – vplyv minulých transakcii na prítomné životné pozície
Existencionalizmus sa sústreďuje výlučne na existenciu - bytie, ktorá je pre človeka jedinou realitou,
toleruje rozmanitosť názorov, ktoré siahajú od optimistických až po tragické vo vzťahu k ľudskému
životu. Ľudská existencia vo svete je krehká a vyplýva zo samého bytia človeka, je životnou
skutočnosťou.

Podľa tejto teórie má ľudská povaha dimenziu fyziologickú, psychologickú a duchovnú.
    neuspokojovanie fyziolog. potrieb - následok telesných ochorení
    neuspokojovanie psycholog. potrieb – emocionálne problémy
    neuspokojovanie duchovných potrieb – vyvoláva problémy priamo v jadre osobnosti

Existenciálna analýza a logoterapia – V.E. frankl – základnou ľudskou potrebou je vôla k zmyslu. Ak
táto potreba nie je naplnená môžu vzniknúť psychické, somatické a sociálne problémy. V dôsledku
existencionálnej frustrácie (neschopnosť nájsť zmysel) sa môže vyvinúť problémové správanie alebo
k neuróze. Vznik existencionálneho vakua je spôsobený tým, že sa človek vymanil z ríše inštinktov
a opustil tradíciu vlastnej kultúry. Zmysel človek nachádza podľa Frankla v uskutočňovaním hodnôt
a tie delí na tvorivé(realizujú sa prácou – spôsobom akým je vykonávaná), zážitkové ( realizuje sa
v prijímaní vonkajšieho sveta), postojové ( realizujú sa v osudových situáciách, kt nie sú
ovplyvniteľné – napr: prijatie utrpenia). Pokiaľ trpíme zostávame duševne nažive a v utrpení
dozrievame a rastieme.( optimistický postoj k smrti) Základná metóda je sokratovský rozhovor –
klient je vedený k premýšľaniu o vlastnom živote. Ďalšia technika paradoxná intencia – liečivý vplyv
aktívneho priania obávanej udalosti – je formulovaný humorne ( pozor pri ľuďoch s depkou nie).
Prehnané
 úsilie o dosiahnutie žiaduceho cieľu blokuje jeho dosiahnutie ( napr pri sexe ak sa moc snažíte tak
zlyháte)
Systemický prístup
(v súčasnosti jeden z hlavných trendov v humanitných vedách – v psychoterapii, psychológii, sociálnej
práci, pedagogike, sociológii.., formoval sa v druhej polovici 20 stor. )




                                                  45
    -     umožňuje vďaka konštruktívnemu chápaniu nový pohľad na tradičné postupy poradenstva,
          psychoterapie a sociálnej práce.
     - rozvíja profesionalitu, založenú na schopnosti viesť rozhovor s klientom tak, aby bol
          rešpektujúci, estetický a užitočný.
Otázky systemického myslenia a klinickej teórie rozpracovali K. Ludewig, A. Schlippe a J. Schweitzer.
Systemický prístup priniesol zmenu, resp. posun v chápaní role terapeuta, ktorý už nemá byť vedúcim,
ale sprevádzajúcim „slepého“. Umožňuje, aby terapeut, resp. sociálny pracovník bol rovnocenným
partnerom, ktorý rešpektuje klientovo videnie sveta.
Systemická terapia - aktivizuje osobné a sociálne zdroje klienta
                     - zameriava pomáhanie viac na prítomné možnosti, ako na analýzu histórie
                     - sústreďuje sa na riešenie problémov, nenárokuje si vypátranie ich príčin
                     - vyzdvihuje klientove silné stránky viac, než jeho zlyhania, či neúspechy
                     - vyhýba sa manipulatívnemu pôsobeniu, rozvíja spoluprácu
Terapeut svojimi profesionálnymi zručnosťami vedie konštruktívny rozhovor a umožňuje klientovi
zmenu jeho sveta zmenou uhla pohľadu.
Antiopresívne prístupy
(sociálnej práce nadobudli na aktuálnosti koncom uplynulého tisícročia).
- patria k metódam práce so spoločnosťou. Ide o metódy, ktoré sú zamerané na znižovanie
   diskriminačného a opresívneho správania v spoločnosti - namierené proti znevýhodňovaniu
   a utláčaniu.
Autori antiopresívneho myslenia definovali cieľ intervencie sociálnych pracovníkov ako zmenu
situácie statusových a kultúrne znevýhodnených (sociálne vylúčených) menšín.
Vychádzajúcim pojmom AOP je opresia, čo znamená potláčanie, utláčanie (etnické menšiny,
zdravotne postihnutí, migranti..).
Intervencia (podľa Thomsona) spočíva v uplatňovaní troch imperatív: spravodlivosti, rovnosti,
spoluúčasti.
Uplatňovanie troch imperatívov :
      spravodlivosti – s každým bude zaobchádzané podľa práva
      rovnosti – rovnosť príležitostí
      spoluúčasti – klienta pri voľbe cieľa i prostriedkov k dosiahnutiu cieľa
Typy antioprresívneho prístupu:
asimilační prístup – adaptácia migrantov, prijatie kultúry a životného štýlu väčšinovej spoločnosti;
vychádza z predpokladu že migranti prichádzajú do novej krajiny, príjmu kultúru a životný štýl
väčšinovej spoločnosti
      liberálny pluralizmus – zdôrazňuje sa princíp rovných (rovnakých) príležitostí – právo na
                  prácu; Voči všetkým ľuďom uplatňovať rovnaké zásady, ale zo zvláštnym zretľom
                  k podmienkam znevýhodnených skupín
      kultúrny pluralizmus – etnické skupiny si vo väčšej alebo menšej miere môžu zachovať svoje
                  kultúrne charakteristiky ( multikulturalizmus); / Vychádza z predpokladu že v rôznych
                  spoločnostiach môžu koexistovať rôzne etnické skupiny. Každá z nich si vo väčšej či
                  menšej miere môže uchovať svoje kultúrne chrakteristiky./
štrukturalizmus - jednotlivé skupiny majú rôzne postavenie, štrukturalistické - vychádza z faktu že
v spoločnosti západného typu majú jednotlivé skupiny rôzne postavenie. Štrukturalistické hľadisko
môže byť impulzom k vyrovnávaniu sociálnej nerovnosti.hľadisko môže nerovnosti v postavení
skupín buď potvrdzovať ako žiadúce a oprávnené, alebo môže byť impulzom k vyrovnávaniu
spoločenských rozdielov.
- Perspektívy minoritných skupín – doporučujú zahrnúť do tvorby soc. služieb, či iných služieb pre
verejnosť perspektívu minorit – vytvoriť služby len pre potreby minority
Neil Thompson – 1992 – charakterizuje AOP ako citlivosť na diskrimináciu a opresiu ako základnú
charakteristiku životnej situácie, s ktorou sa klienti potykajú. K útlaku dochádza medzi rôznymi
kategóriami ľudí – genderová opresia, etnocentrizmus, ageizmus, opresia medzi zdravými
a postihnutými. Intervencia sociálneho pracovníka môže opresia buď posilňovať alebo odstraňovať.
Rysom AOP podľa Thompsona sú tri imperatívy – spravodlivosť(práva nikoho nebudú obmedzovane
alebo odopierané), rovnosť( nie rovnakosť ale skôr rovnosť príležitosti – asi pozitívna diskriminácia),
spoluúčasť (zapojenie klientov do plánovania a koordinácie a vyhodnocovaní služieb – vytvára


                                                  46
príležitosť pre zmocňovanie). V tradičnej SP sa kládol dôraz na pojem uschopnenie ( enabling) –
princíp kt zabraňuje vzniku závislosti klienta na systémoch pomoci. Zástanci AOP hovoria
o zmocňovaní (empowerment) ľudí. Znamená to že soc. pracovník by mal pomáhať ľuďom k tomu
aby získali väčšiu moc (kontrolu a vládu) nad svojimi vlastným životmi a životnými podmienkami.
Veľký význam sa v AOP prikladá analýze klientovej situácie (assesment) – zbieranie info atď Pokiaľ
sa pri analýze uplatňujú predsudky a stereotypy stáva sa soc. pracovník činiteľom diskriminácie
a utlačovania.
Zvláštny prípad AOP – Pedagogika oslobodenia – predstaviteľ P Freire – Ústredný pojem je
prebudenie uvedomenia zmocňovaním ľudí prostredníctvom vzdelávania, tak aby boli schopní prijať
vlastnú sociálnu a politickú zodpovednosť. Ide o prebudenie kritického vedomia a aj oslobodzujúcu
prax. Freire rozlišuje 3. Stupne vedomia ľudí o problémoch spoločnosti:
- semi – intranzívne vedomie – nekritický pohľad na svet a pasivita
- naivná tranzitivita – zjednodušenie problémov, nostalgia po minulom
- kritická tranzitivita – schopnosť reflektovať vlastné poznatky a pripravenosť k ich revízii
Behaviorizmus
- odvodený od slova behavior (správanie).
- vznikol v USA na základe pozitivizmu. Zakladateľom je Watson, ktorý ako prvý použil teóriu
klasického podmieňovania.
Táto teória je známa aj pod názvom S – R teória (S – stimul a R- reakcia organizmu). Tento smer do
popredia stavia učenie a odmieta úlohu dedičnosti.
V rámci tohto smeru Herbert /1987/ vypracoval ABC sociálneho pracovníka vo vzťahu poradca-
klient:
A – predstavuje to, čo predchádzalo aktuálnemu správaniu klienta
                           B – predstavuje to, čo aktuálne klient robí
              C – znamená to, čo bezprostredne nasledovalo, resp. nasleduje po správaní klienta
     sociálneho pracovníka by malo zaujímať nielen samotné problematické správanie klienta,
     ale aj to, čím bolo vyvolané.
Kognitívno behaviorálne modely – terapia sa zameriava na prácu s mentálnymi reprezentáciami,
hlavná forma . kognitívna reštrukturácia – predpokladá, že pri vzniku psychických porúch hrajú
významnú rolu malaadaptívne vzorce myslenia. Cieľom je vytvoriť adaptabilnejšie myšlienkové
modely. 6 zásad, kt vystihujú prístup kognitívno behaviorálne orientovaného pracovníka -orientácia na
chovanie, na riešenie, pozitívna orientácia, krok za krokom, flexibilita, orientácia na budúcnosť.
Prístup orientovaný na úlohy – vznikol v rámci sociálnej práce – teória sociálneho učenia, základné
rysy tohto prístupu sú partnerstvo a posilňovania. Snaží sa ovplyvňovať problémy na individuálnej
úrovni. Používa pri riešení osem problémových okruhov: interpersonálne konflikty, neuspokojenie so
sociálnych vzťahov, problémy s formálnymi organizáciami, problémy v naplňovaní rolí, problémy
vznikajúce v súvislosti so sociálnymi zmenami, reaktívna emocionálna úzkosť, neadekvátne zdroje,
problémy s chovaním. Meóda sa realizuje v týchto krokoch:
-príprava – zameraná na overovanie mandátu, legitimity intervencie soc. pracovníka
-explorácia problému – vyjasňovanie klientových záujmov
-dohoda o cieľoch – predpokladá zhodu soc. pracovníka s klientom
-formulácia a plnenie úloh
-ukončenie pomáhajúceho vzťahu
-testovanie úspešnosti úsilia soc. pracovníka
Behaviorálny prístup
     - poradenský vzťah je edukatívny, zameraný na učenie a zmenu správania (vzťah učiteľ –žiak),
     - je to teória pozorovateľného učenia




                                                 47
17.Humanistické a existenciálne teórie. Vymedzenie pojmov a filozofické východická. Logoterapia
a tranzakčná analýza- ich aplikovanie v sociálnej práci./
Humanistické a existenciálne teórie
Zatiaľ čo z filozofického hľadiska majú termíny humanizmus a existencializmus odlišný význam, v rámci teórií
soc. práce sú obidva smery chápané ako humanistické.
Obidva modely sa sústreďujú na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností hodnotu.
Sú zamerané viac na jej vnútorný svet ako na bezprostredné správanie a často sa venujú otázkam zmyslu
ľudského života.
 Úlohou sociálneho pracovníka v takto orientovanej sociálnej práci je pomáhať ľuďom:
- v sebareflexii (sebapoznávaní)
- v odhaľovaní významov, ktoré pre ne prežívaná (problematická) situácia môže mať
- v pochopení, ako ich interpretácia sveta a skúseností na nich spätne pôsobí.
Človek je charakterizovaný ako celistvá osobnosť s celým komplexom vnútorných skúseností, v permanentnej
sebarealizácii.
Pre humanistickú teóriu je typické, že osobnosť je výsledkom pôsobenia spoločnosti a situácií v nej, tu sa vyvíja
a žije.
Osobnosť je zložená z vrstiev, ktoré sa označujú ako:
individuálne JA – prezentuje to, čo v človeku je vrodené, pôvodné
socializované JA – predstavuje to, čo človek získa výchovou, sebavýchovou, sebavzdelávaním, je výsledkom
socializácie človeka.
Maslow - prezentuje teóriu zameranú na uspokojovanie potrieb človeka, od základných až po tie najvyššie.
Rogers - dôraz kladie na ľudskú osobnosť, je presvedčený, že človek sa môže vo vhodnom prostredí celkom
prirodzene rozvíjať ako zdravá, zrelá a spoločensky konštruktívna osobnosť.
Ústredným pojmom je „JA“ ako uvedomované vnímanie seba. Zastával názor, že jednotlivec preberá
zodpovednosť za riešenie vlastných životných problémov.
rogersovský prístup - je nedirektívna, na človeka zameraná terapia, akceptácia, empatia;
                         - terapeut pomáha osobe k sebaexplorácii (sebapreskúmavaniu),
                            hľadaniu osobných významov, porozumeniu súvislostí, vytvára sa
                            priestor pre osobnostný rast, dochádza k prekonávanie vnútorných rozporov. Je
                         nazývaný Prístup orientovaný na klienta – podstatné aby pomáhajúci v terapeutickom
                         vzťahu sa usiloval o kongruenciu (opravdivosť), bezpodmienečnú pozitívnu spätnú
                         väzbu a empatiu – vo svojej podstate ide o to ako pracovník pristupuje ku klientovi
                         a ako tento vzťah vníma klient. Rogers predpokladá klientovu jedinečnosť, odmieta
                         diagnostikovanie a klasifikáciu podmienok. Osobnosť človeka chápe ako proces,
                         osobnosť je neustále vo vývoji.
- Transakčná analýza – Erik Bern – psychoanalytické pojatie osobnosti, napriek tomu je považovaná za human.
orientovanú teóriu. Pozostáva zo 4 časti:
- štrukturálna analýza – osobnosť disponuje tromi úrovňami – rodičovská, detská, dospelá
-transakčná analýza – interakcie odohrávajúce sa medzi jednotlivými úrovňami daného človeka a úrovňami
osobnosti druhého.
- analýza hier – analýza hier s klientom, ktorý ich môže odmietnuť alebo pochopiť a dosiahnuť uspokojivejšie
interakcie
                         - analýza scenárov – vplyv minulých transakcii na prítomné životné pozície

Existencionalizmus – predstaviteľom je Thomson ktorý zhrnul existencionálne pojatie SP. sústreďuje sa
výlučne na existenciu - bytie, ktorá je pre človeka jedinou realitou, toleruje rozmanitosť názorov, ktoré siahajú
od optimistických až po tragické vo vzťahu k ľudskému životu. Ľudská existencia vo svete je krehká a vyplýva
zo samého bytia človeka, je životnou skutočnosťou.
Existencionalizmus = zameranie na seba, chápanie seba, využívanie svojich schopností – existencia, bytie -
ľudská povaha má 3 dimenzie , ak sa neuspokoja majú negatívne následky:
fyziologické, psychologické a duchovné.
      neuspokojovanie fyziolog. potrieb - následok telesných ochorení
      neuspokojovanie psycholog. potrieb – emocionálne problémy
      neuspokojovanie duchovných potrieb – vyvoláva problémy priamo v jadre osobnosti
      Existenciálna analýza a logoterapia – V.E. frankl – základnou ľudskou potrebou je vôla k zmyslu. Ak
         táto potreba nie je naplnená môžu vzniknúť psychické, somatické a sociálne problémy. V dôsledku
         existencionálnej frustrácie (neschopnosť nájsť zmysel) sa môže vyvinúť problémové správanie alebo
         k neuróze. Vznik existencionálneho vakua je spôsobený tým, že sa človek vymanil z ríše inštinktov
         a opustil tradíciu vlastnej kultúry. Zmysel človek nachádza podľa Frankla v uskutočňovaním hodnôt
         a tie delí na tvorivé(realizujú sa prácou – spôsobom akým je vykonávaná), zážitkové ( realizuje sa



                                                       48
         v prijímaní vonkajšieho sveta), postojové ( realizujú sa v osudových situáciách, kt nie sú ovplyvniteľné
         – napr: prijatie utrpenia). Pokiaľ trpíme zostávame duševne nažive a v utrpení dozrievame a rastieme.(
         optimistický postoj k smrti) Základná metóda je sokratovský rozhovor – klient je vedený k premýšľaniu
         o vlastnom živote. Ďalšia technika paradoxná intencia – liečivý vplyv aktívneho priania obávanej
         udalosti – je formulovaný humorne ( pozor pri ľuďoch s depkou nie). Prehnané
          úsilie o dosiahnutie žiaduceho cieľu blokuje jeho dosiahnutie ( napr pri sexe ak sa moc snažíte tak
         zlyháte)
Systemický prístup
(v súčasnosti jeden z hlavných trendov v humanitných vedách – v psychoterapii, psychológii, sociálnej práci,
pedagogike, sociológii.., formoval sa v druhej polovici 20 stor. )
prináša nový pohľad na tradičné postupy poradenstva, psychoterapie a soc. práce, posun v chápaní role
terapeuta, kt. nemá vedúce postavenie ale sprevádzajúce. Soc pracovník má byť rovnocenným partnerom, kt.
rešpektuje klientovo videnie sveta a konštruktívny rozhovor umožňuje klientovi zmenou uhla pohľadu zmeniť
svoj svet.
Systémový prístup predstavuje vedecky podložený variant pohľadu na človeka a spoločnosť a ponúka nové
možnosti ako zaobchádzať so sociálnymi javmi v postmodernej ére.(pojem systematický sa začal užívať v 70
rokoch 20.stor. ako označenie psychoterap. školy nazývanej rodinná terapia. Soc. pracovník musí na začiatku
posúdiť situáciu a zodpovedať si na otázky: Aká je miera osobnej angažovanosti v danom prípade ? Aká je jeho
pozícia voči jednotlivým klientom a čo jednotlivý klienti očakavajú? Aký je kontext alebo širšie súvislosti
prípadu? Rozlíšenie kto je zadávateľom zákazky a kto je cieľovou osobou? Soc. pracovník na základe týchto
rovín volí u klienta:
-ponuku spolupráce – tento postoj otvára možnosť spolupráce a vytvorenie kontraktu, ciele, kroky a kritéria
k dosiahnutiu ciaľa
-preberanie starostí – podľa názoru určitej osoby (mňa, kolegy, sudcu) potrebuješ zmeniť to alebo to . Klient
môže odmietnuť alebo prijať. Prijatie otvára možnosť k ponuke spolupráce.
Pracovník sa voči rôznym klientom ocitá v rôznych pozíciách a musí si voliť najefektívnejšiu cestu k naplneniu
cieľov.
Otázky systemického myslenia a klinickej teórie rozpracovali K. Ludewig, A. Schlippe a J. Schweitzer.
Systemická terapia - aktivizuje osobné a sociálne zdroje klienta
                     - zameriava pomáhanie viac na prítomné možnosti, ako na analýzu histórie
                     - sústreďuje sa na riešenie problémov, nenárokuje si vypátranie ich príčin
                     - vyzdvihuje klientove silné stránky viac, než jeho zlyhania, či neúspechy
                     - vyhýba sa manipulatívnemu pôsobeniu, rozvíja spoluprácu
Terapeut svojimi profesionálnymi zručnosťami vedie konštruktívny rozhovor a umožňuje klientovi zmenu jeho
sveta zmenou uhla pohľadu.

Antiopresívne prístupy
(sociálnej práce nadobudli na aktuálnosti koncom uplynulého tisícročia).
- patria k metódam práce so spoločnosťou. Ide o metódy, ktoré sú zamerané na znižovanie diskriminačného
   a opresívneho správania v spoločnosti - namierené proti znevýhodňovaniu a utláčaniu.
Autori antiopresívneho myslenia definovali cieľ intervencie sociálnych pracovníkov ako zmenu situácie
statusových a kultúrne znevýhodnených (sociálne vylúčených) menšín.
Vychádzajúcim pojmom AOP je opresia, čo znamená potláčanie, utláčanie (etnické menšiny, zdravotne
postihnutí, migranti..).
Intervencia (podľa Thomsona) spočíva v uplatňovaní troch imperatív: spravodlivosti, rovnosti, spoluúčasti.
Uplatňovanie troch imperatívov :
      spravodlivosti – s každým bude zaobchádzané podľa práva
      rovnosti – rovnosť príležitostí
      spoluúčasti – klienta pri voľbe cieľa i prostriedkov k dosiahnutiu cieľa
Zástanci AOP hovoria o zmocňovaní (empowerment) ľudí. Znamená to že soc. pracovník by mal pomáhať
ľuďom k tomu aby získali väčšiu moc (kontrolu a vládu) nad svojimi vlastným životmi a životnými
podmienkami. Veľký význam sa v AOP prikladá analýze klientovej situácie (assesment) – zbieranie info atď
Pokiaľ sa pri analýze uplatňujú predsudky a stereotypy stáva sa soc. pracovník činiteľom diskriminácie
a utlačovania
Typy antioprresívneho prístupu:
      asimilační prístup – adaptácia migrantov, prijatie kultúry a životného štýlu väčšinovej spoločnosti;
      liberálny pluralizmus – uplatňuje sa princíp rovných (rovnakých) príležitostí – právo na prácu;
      kultúrny pluralizmus – etnické skupiny si vo väčšej alebo menšej miere môžu zachovať svoje kultúrne
                  charakteristiky ( multikulturalizmus);
      štrukturalizmus - jednotlivé skupiny majú rôzne postavenie, štrukturalistické



                                                       49
hľadisko môže nerovnosti v postavení skupín buď potvrdzovať ako žiadúce a oprávnené, alebo môže byť
impulzom k vyrovnávaniu spoločenských rozdielov.
- Perspektívy minoritných skupín – doporučujú zahrnúť do tvorby soc. služieb, či iných služieb pre verejnosť
perspektívu minorit – vytvoriť služby len pre potreby minority
Zvláštny prípad AOP – Pedagogika oslobodenia – predstaviteľ P Freire – Ústredný pojem je prebudenie
uvedomenia zmocňovaním ľudí prostredníctvom vzdelávania, tak aby boli schopní prijať vlastnú sociálnu
a politickú zodpovednosť. Ide o prebudenie kritického vedomia a aj oslobodzujúcu prax. Freire rozlišuje 3.
Stupne vedomia ľudí o problémoch spoločnosti:
- semi – intranzívne vedomie – nekritický pohľad na svet a pasivita
- naivná tranzitivita – zjednodušenie problémov, nostalgia po minulom
- kritická tranzitivita – schopnosť reflektovať vlastné poznatky a pripravenosť k ich revízii
Máme sociálne, filozofické a politické východiská sociálnej práce.
Filozofické východiská
Základy činnosti, ktorá sa postupne formovala až do povahy soc. práce v súčasnom chápaní, môžeme hľadať už
v stredoveku, ľudia si navzájom pomáhali pri chorobe, duševnom či telesnom znevýhodnení, na rozdielnej
úrovni, podľa možností a schopností a spoločenského postavenia. Vývoj myslenia, hodnôt a noriem smerujúcich
k sociálnemu správaniu a formujúcich sociálne cítenie jednotlivcov výrazne ovplyvnili náboženské učenia či už
židovské alebo kresťanské. Vzťah človeka k človeku výrazne formovala náuka o slobodnej vôli človeka, o
osobnej zodpovednosti človeka za svoje konanie. Filozofiu pomoci človeka a štátu (spoločnosti) človeku
rozvíjali vo svojich prácach sociálni utopisti počnúc od 16. stor., ktorí boli súčasťou európskeho humanisticky
orientovaného myslenia. Ich najvýznamnejšími predstaviteľmi boli:

T. Moore, - štát sa musí starať aj o svojich chudobných. Jeho myšlienky ovplyvnili zákonodarstvo o chudobe vo
vtedajšom Anglicku.
T. Campanella - ľudia sa budú mať dobre len vtedy, ak dokážu vyrobiť dostatok a vtedy budú odstránené aj
veľké sociálne rozdiely.
S. Šimon - v spoločnosti má mať každý rovnaké možnosti uplatniť svoje schopnosti, ale všetci musia pracovať.
Chaos a krízy vyplývajú zo samotnej podstaty vznikajúceho kapitalizmu. Preto je potrebné nájsť prostriedky a
metódy ako zorganizovať nový a organický poriadok (J. Szczepanski, 1967).
Ch. Fourier - zlý nie je človek, ale spoločnosť, v ktorej žije. Ukázal, že iba zmenené materiálne podmienky
života môžu dať človeku slobodu a priestor na všestranný rozvoj.
R. Owen - zvýrazňoval význam a silu výchovy človeka. „Každý charakter, najlepší, práve tak, ako aj najhorší,
najtupší, ako i najinteligentnejší, sa môže nanútiť každej pospolitosti, ba celému svetu, ak použijeme určité
prostriedky, ktoré vo veľkej miere majú k dispozícii vladári národov alebo si ich môžu bez ťažkostí zaobstarať"
B. Bolzano, - vypracoval stanovy a potrebné matematické prepočty na zriadenie záložne pre ľud, návrhy na
zriadenie spolku pre pomoc opusteným deťom, na výstavbu lacných bytov, na opatrenia proti špekulantom s
obilím v čase hladu a pod.
Utopickí socialisti vo vzťahu k teórii vývoja spoločnosti prezentujú názor, že „z povahy spoločnosti nevyplýva
súlad všetkých procesov, ktoré v nej prebiehajú. Práve naopak: v povahe jednotlivcov sú silné egoistické
impulzy, ktoré keď sa im nechá voľné pole pôsobnosti, vedú k násilnostiam, vykorisťovaniu a utláčaniu slabých
silnými, bohatými a bezohľadnými.
Marxizmus – výrazne ovplyvnil soc. úvahy a soc. myslenie. Hnutie ovplyvnilo nastolenie a riešenie niektorých
filozofických a ekonomických problémov a problémov soc. vied. Sformoval vedeckú teóriu dokonalej
spoločnosti a poukázal na spoločenské sily, ktoré ju mali vybudovať. Odmieta tézu o harmónii záujmov všetkých
členov spoločnosti. Naopak tvrdí, že rozdelenie na triedy spôsobujú spoločenské antagonizmy, ktorých
dôsledkom je neúprosný triedny boj. Jeho zdrojom je egoizmus vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí
využívajú svoju prevahu a vykorisťujú proletariát.
Na základe uvedených (aj iných) filozofických názorov vznikala a rozvíjala sa veda o sociálnej práci, ktorá sa
postupne inštitucionalizovala a profesionalizovala do súčasnej podoby. Predstavitelia: Marx, Engels.

Úlohou sociálneho pracovníka nie je odhalenie vytesnených zážitkov a prianí ani schopnosť klienta meniť
prostredie či zabezpečovať chýbajúce zdroje. Úlohou sociálneho pracovníka je pomoc pri nachádzaní,
akceptovaní a naplnení vlastného zmyslu. Človek začal byť chápaný ako prírodná bytosť a svet okolo neho len
ako prostriedok k účelu.
Logoterapia je jednou z foriem terapie. Nemá nahradzovať iné formy psychoterapie alebo dokonca náboženstvo
ale má ich dopĺňať. Logoterapia je terapeutickým prístupom zameraným na duchovnú stránku ľudskej existencie.
Tá sa v živote človeka prejavuje slobodou v osobných voľbách, zodpovednosťou za ne a prežívaním ich
zmysluplnosti, či nezmyselnosti vzhľadom k rozpoznávacím životným hodnotám. Predmetom logoterapie je
duchovná dimenzia. Logoterapia má byť cestou úcty ku klientovi, nie cestou poučovania. Frankl V. E. založil




                                                      50
terapeutický smer, ktorý nazval existenciálna analýza a logoterapia. Logoterapia vychádza z predpokladu, že
človek má voči týmto aspektom osudu slobodu. Človek sa môže voči osudu slobodne rozhodnúť.
Zmysel podľa Frankla človek nachádza predovšetkým uskutočňovaním hodnôt, ktoré delí na:
     - tvorivé hodnoty – najčastejšie sa uskutočňujú prácou
     - zážitkové hodnoty – jedná sa o prežitok spojený s vnímaním prírody, umenia, vzťahu
     - postojové hodnoty – realizujú sa v osudových situáciách, ktoré nie sú ovplyvniteľné
Kľúčovou otázkou existenciálnej analýzy a logoterapie je zmysluplnosť ľudského života, základná ľudská
potreba je vôľou ku zmyslu. V prípade, že táto potreba zostáva nenaplnená, vznikajú psychické, somatické
a sociálne problémy.
Predmetom záujmu logoterapeuta sú prežitky bez zmyslovosti označované ako existenciálne vákuum.
V dôsledku existenciálnej frustrácie, t. j. neschopnosti nájsť zmysel sa môže vyvinúť problémovanie správanie
(napr. užívanie drog, kriminalita a pod.)
METÓDY A TECHNIKY:
     - základnou metódou logoterapie je sokratovský rozhovor. Formou otázok je klient vedený
         k premýšľaniu a prijatiu vlastného života ako úlohy
     - paradoxná intencia – rozvíja schopnosť sebadistancie a sebatranscendencie, založená na liečivom
         vplyve aktívneho priania obávanej udalosti. Má byť vždy formulovaná humorne.
     - dereflexia – za šťastím sa nedá ísť, šťastie prichádza samo, táto téza je podstatou logoterapeutickej
         techniky
     - prevedenie problému na spoločného menovateľa – ďalšia technika, môže byť komplikovaná voľba
         redukovaná napr. na otázku straty / zisku.

         Transakčná analýza predstavuje vtipnú a zrozumiteľnú psychologickú metódu, ktorá vznikla na báze
psychoanalýzy a je zameraná na psychopatológiu. Hlavné pole pôsobnosti je v skupinovej psychoterapii, ktorá
využíva skupinovú dynamiku, t.j. vzťahy a interakcie medzi jej členmi. Transakčná analýza
         Opiera sa o dielo amerického psychológa kanadského pôvodu psychiatra Erica BERNE (1910 – 1970).
      Podľa tejto teórie má každý človek v sebe zastúpené v rôznej miere 3 druhy ega, ktoré používa pri
          komunikácii s inými prostredníctvom transakcie.
         1. Ego-rodič: spôsoby správania, ktoré človek preberá v detstve bez kritiky od rodičov a ktoré
v neskorších vzťahoch reprodukujú postoj rodičov voči dieťaťu; („Všetko nechávaš na poslednú chvíľu“).
„Rodičovská úroveň“ sa prejavuje postojmi, ktoré vyjadrujú prikazovanie a zakazovanie.
         2. Ego-dieťa: pozostatok vnútorného stavu človeka z detstva, jeho pocitov bezmoci, strachu, protestu
a radosti („Muž mal dnes jednanie na vláde“). Pre „detská úroveň“ je typická sebastrednosť, nesústredenosť,
nekontrolovanosť, ale aj kreativita.
         3. Ego-dospelý: spracované a zhodnotené informácie na základe vlastnej skúsenosti a vlastného rozumu
primerane smerujúce k skutočnému riešeniu („Nie si už unavený – chceš pomôcť?“). „Dospelá úroveň“ riadi,
väčšinou racionálne, medzi jednotlivými úrovňami a vonkajším svetom.
         Princípy transakčnej analýzy spočívajú na predpoklade, že ľudia sú zodpovedné, autentické jednotky,
ktoré majú potenciál riadiť svoje vlastné životy a riešiť svoje problémy. Poruchy môžu nastať v dôsledku
poruchy vývoja v ranom detstve. Pozostáva zo 4 elementárnych častí:
         1. štrukturálna analýza jednotlivých úrovní správania jednotlivca;
         2. transakčná analýza – ako jednotlivé úrovne vstupujú do interakcie s úrovňami osobnosti iného
človeka.
         3. analýza hier – sústreďuje sa na transakcie z hľadiska charakteristík interakcií a správania. Poradca sa
v priebehu analýzy hier zaoberá tým, ako účastníci hier napĺňajú svoje „potreby“ a z akej „životnej pozície“
vychádzajú.
         Podľa Berneho majú ľudia 3 skupiny emocionálnych potrieb:
               o stimulácia – napĺňa sa umeleckými, voľno-časovými a pracovnými aktivitami;
               o uznanie – uskutočňuje sa pohladením (faktickým alebo verbálnym);
               o štruktúrovanosť života – napr. čas
         Berne charakterizoval 4 životné pozície, čiže spôsoby ako vnímame samých seba a ostatných okolo nás,
ako aj náš obecný prístup k svetu.




                                                        51
18. Prístup orientovaný na klienta. Postoje a orientácie poradcu v PCA. Aplikovanie tejto teórie v praxi/
         Carl R. ROGERS (1902 – 1987) je americký psychológ, jeden zo zakladateľov humanistickej
psychológie.
         V roku 1942 vydal knihu o nedirektívnom poradenstve a psychoterapii. Na rozdiel od mnohých svojich
kolegov, Rogers predstavilo prístup, ktorý nie je zameraný dôrazom na diagnostiku a liečbu, na prístup k ľuďom
ako objektom skúmania a nie bytostiam zasluhujúcim si rešpekt a porozumenie.
         Stredobodom pozornosti u neho nie je problém, ale jednotlivec. Cieľom nie je riešenie určitého
problému, ale napomáhanie v individuálnom raste.
     Začiatkom 50. rokov sa nedirektívne poradenstvo, ktorému sa Rogers venoval teoreticky, výskumne
         i prakticky stalo známe ako „terapia zameraná na klienta“
     Prístup zameraný na človeka je možné aplikovať nielen v terapeutickom a poradenskom kontexte, ale aj
         v neterapeutickom kontexte (por. Sollárová, 2005).
     K Rogersovým významným poznatkom patria zvlášť poznatky o charaktere podmienok, ktoré
         podmieňujú úspešnú prácu s klientom. Tieto podmienky súvisia s tým, akým spôsobom pristupuje
         sociálny pracovník k vzťahu s klientom a ako tento vzťah vníma klient
         Prístup orientovaný na klienta
         Postoje a orientáciu poradcu v PCA:
     Nedirektívny postoj
     Nedirektívnosť predstavuje všeobecný neautoritatívny postoj poradcu, zámerom ktorého je empaticky
         porozumieť subjektívnemu prežívaniu;
     klient je považovaný za „odborníka“ vo svojom vlastnom živote a poradca sa snaží „iba“ o vytvorenie
         takého druhu vzťahu, kde by táto odbornosť mala priestor;
     neznamená to pre poradcu „byť pasívny“ alebo „nič nerobiť“;
         Prístup orientovaný na klienta
     dôležitá je poradcova dôvera v schopnosti klienta objaviť svoje vlastné vnútorné zdroje pre zmenu;
     poradca nekontroluje ani neriadi smer poradenstva, nevytvára si pre klienta „program“ alebo sa nesnaží
         kontrolovať procesy, ku ktorým klient dochádza;
     klient si slobodne môže vybrať smer, ktorý sa pre neho postupne stáva dôležitým.
         Prístup orientovaný na klienta
     Postoje, kvality a hodnoty poradcu
         Rogers tvrdil, že terapeut, ktorý sa pokúša používať „metódu“, je odsúdený na neúspech, pokiaľ táto
metóda nie je skutočne v línii s jeho vlastnými postojmi.
         Dôležité je rešpektovanie hodnoty, významu a dôležitosti jednotlivca: Ako sa na ostatných pozerám?
Chápem každého ako cenného a dôstojného pre to, že je človekom? Do akej miery je môj postoj viditeľný na
úrovni správania?
     Vytváranie podmienok pre rast
     Keďže PCA vychádza z presvedčenia, že všetci klienti majú v sebe bohaté zdroje pre rozvoj, úlohou
         poradcu je vytvoriť nové podmienky vo vzťahu, v ktorom možno podporovať proces rastu a napraviť
         deformácie alebo narušený vývoj.
     Poradca sa pokúša vytvoriť inú klímu, v ktorej sa klient môže zotaviť z minulej deprivácie alebo zlého
         zaobchádzania a začať sa rozvíjať ako jedinečná bytosť, akou skutočne je. Práve prostredie takéhoto
         nového vzťahu a schopnosť poradcu vytvoriť ho, je pre celý poradenský proces kľúčovou.
         Prístup orientovaný na klienta

         3 podmienky ktoré podporuje rast:
        1. Kongruencia = ozajstnosť poradcu
       Kongruencia – stav osobnosti, kedy správanie jedinca je v súlade s vnímaním seba samého (Hartl,
        Hartlová, 2009, s. 268); poradca si je vedomý pocitov, ktoré prežíva a je schopný aj dať ich najavo, ak
        je to vhodné.
       Byť kongruentný = ozajstný, autentický, integrovaný, nefalšovaný.
       V rámci vzťahu je poradca hlboko sám sebou, so svojim aktuálnym prežívaním presne
        reprezentovaným v jeho uvedomení.
       Kongruentná komunikácia nie je to isté ako sebaodhalenie – byť kongruentným neznamená, že poradca
        musí o sebe a svojom živote otvorene rozprávať.
       Poradca je pred klientom transparentný, klient ho vidí vo vzťahu takého, aký naozaj je.
       Kongruencia uľahčuje klientovi dôverovať poradcovi a poradenskému procesu. Demonštruje ochotu
        poradcu neskrývať slabosti.
        2. Úplné akceptovanie, nepodmienené pozitívne prijatie
       Poradca si hlboko cení ľudskosť klienta a od toho ho neodradí nijaké jeho konkrétne správania - nech
        je to čokoľvek: smútok, hnev, strach, odpor...



                                                      52
     Ide o otvorený, nesebecký, pozitívny vzťah bez výhrad, bez hodnotenia.
     Poradca si cení klienta počas celého ich vzťahu napriek tomu, že on sám seba si možno necení, alebo
      dokonca aj vtedy, keď sa mu nepáči, resp. neschvaľuje jeho správanie.
      3. Empatické porozumenie
     Empatia – schopnosť vcítiť sa do pocitov a konania druhej osoby, „obuť si topánky iného človeka“,
      „vidieť svet očami toho druhého“, odložiť vlastné predsudky, hodnoty, významy a pohľady tak,
      nakoľko je to len možné;
     vnímanie klientovho vnútorného sveta, akoby to bol svet poradcov, ale stále s prívlastkom „akoby“;
     musí byť klientovi komunikované;

         Transakčná analýza
         Opiera sa o dielo amerického psychológa kanadského pôvodu psychiatra Erica BERNE (1910 – 1970).
      Podľa tejto teórie má každý človek v sebe zastúpené v rôznej miere 3 druhy ega, ktoré používa pri
          komunikácii s inými prostredníctvom transakcie.
         1. Ego-rodič: spôsoby správania, ktoré človek preberá v detstve bez kritiky od rodičov a ktoré
v neskorších vzťahoch reprodukujú postoj rodičov voči dieťaťu; („Všetko nechávaš na poslednú chvíľu“).
„Rodičovská úroveň“ sa prejavuje postojmi, ktoré vyjadrujú prikazovanie a zakazovanie.
         Transakčná analýza
         2. Ego-dieťa: pozostatok vnútorného stavu človeka z detstva, jeho pocitov bezmoci, strachu, protestu
a radosti („Muž mal dnes jednanie na vláde“). Pre „detská úroveň“ je typická sebastrednosť, nesústredenosť,
nekontrolovanosť, ale aj kreativita.
         3. Ego-dospelý: spracované a zhodnotené informácie na základe vlastnej skúsenosti a vlastného rozumu
primerane smerujúce k skutočnému riešeniu („Nie si už unavený – chceš pomôcť?“). „Dospelá úroveň“ riadi,
väčšinou racionálne, medzi jednotlivými úrovňami a vonkajším svetom.
         Princípy transakčnej analýzy spočívajú na predpoklade, že ľudia sú zodpovedné, autentické jednotky,
ktoré majú potenciál riadiť svoje vlastné životy a riešiť svoje problémy. Poruchy môžu nastať v dôsledku
poruchy vývoja v ranom detstve. Pozostáva zo 4 elementárnych častí:
         1. štrukturálna analýza jednotlivých úrovní správania jednotlivca;
         2. transakčná analýza – ako jednotlivé úrovne vstupujú do interakcie s úrovňami osobnosti iného
človeka.
         3. analýza hier – sústreďuje sa na transakcie z hľadiska charakteristík interakcií a správania. Poradca sa
v priebehu analýzy hier zaoberá tým, ako účastníci hier napĺňajú svoje „potreby“ a z akej „životnej pozície“
vychádzajú.
         Podľa Berneho majú ľudia 3 skupiny emocionálnych potrieb:
               o stimulácia – napĺňa sa umeleckými, voľno-časovými a pracovnými aktivitami;
               o uznanie – uskutočňuje sa pohladením (faktickým alebo verbálnym);
               o štruktúrovanosť života – napr. čas
         Berne charakterizoval 4 životné pozície, čiže spôsoby ako vnímame samých seba a ostatných okolo nás,
ako aj náš obecný prístup k svetu.




Autenticita sociálneho pracovníka je súlad medzi tým, čo sociálny pracovník v danej chvíli prežíva a tým, čo
navonok vyjadruje klientovi. (Verbálne i neverbálne signály, ktoré sú vedome alebo nevedome vysielané ku
klientov).
Akceptácia: Za akceptáciu považujeme taký postoj, ktorým si sociálny pracovník cení klienta ako človeka bez
ohľadu na to čo klient v rámci terapeutickej interakcie exploruje alebo ako sa správa. Akceptácia však
neznamená súhlas so všetkým, čo klient hovorí alebo ako sa správa. Sociálny pracovník môže nesúhlasiť
s klientovými názormi alebo s jeho správaním, napriek tomu ho má rešpektovať a vážiť si ho ako človeka.
Tento fakt dáva klientovi pocit istoty a záruku, že ako človek má vždy svoju hodnotu.
Empatia: Vcítenie sa do pocitov iného človeka


                                                        53
Sebaaktualizácia je podstatou ľudskej motivácie. Je to potreba maximálneho využitia svojich potenciálov,
snaha uchovať a rozvíjať vlastnú existenciu. Uskutočňuje sa napĺňaním rôznych aktuálnych potrieb
(fyziologické, potreba istoty, bezpečia, lásky, uznania, a i. ). Podľa Rogersa má každý človek tendenciu
k sebaaktualizácii.
Humanistický prístup- je chápaný skôr ako všeobecné filozofické východisko, než ako teória aplikovateľná
v praxi. Je súčastou etických kodexov sociálnych pracovníkov.
Sústredí sa na človeka ako autonónmu osobnosť, ktorá ma hodnotu za každých okolností, zameraný na vnútorný
svet, otázka zmyslu či vzťahu k transcendentálnym kategóriám..
Úloha sociálneho pracovníka:
- pomáhať ľuďom v refelxii samých seba
- v odhalovaní významov, ktoré pre nich prežívaná situácia môže mať
- chápať i to, ako ich interpretácia sveta a skúseností na nich pôsobi spätne
Rogersov prístup orientovaný na klienta sa využíva najmä v poradenstve a v psychoterapii (kognitívno-
behav., psychoanalytický prístup). Pomáhajúci pracovník by sa mal podľa neho usilovať o:
kongruenciu (zhoda, súlad medzi realitou prežívania a postojom k tejto realite) a pravdivosť
bezpodmienečnú pozitívnu spätnú väzbu
empatiu
Mal by klienta bezvýhradne prijať, akceptovať, bez akéhokoľvek hodnotenia jeho správania, postojov, snažiť sa
o nedirektívny prístup, autenticitu (hodnovernosť, pravosť), priateľstvo, aktívne počúvanie, empatiu.
Rogers odmieta diagnózu a klasifikáciu podmienok.
Predpokladá klientovu jedinečnosť, osobnosť vníma ako nikdy nekončiaci proces, nakoľko člověk má tendenciu
k sebeaktualizácii – zachovať a rozvíjať vlastnú existenciu.
Vzťah človeka k sebe samému, jeho sebaponímanie je ovplyvnené rodičovskou výchovou. Ak je dieťa plne
akceptované, vytvorí sa u neho pozitívne sebaponímanie. V prípade, že je však výchovný vzťah založený na
„budem ťa mať rád, keď…“, dieťa sa musí správať, akoby určité prežitky neexistovali, navodzuje to stav
inkongruencie, ktorý je základom negatívneho sebaponímania.
Dôležitým momentom je sloboda. Zážitok slobody má významný terapeutický efekt – zničenie toho, čo klienta
zväzovalo.
Humanistický je v tomto prístupe dôraz kladený na indivíduum, jeho hodnotu a subjektivitu.
Prístup zameraný na klienta – základným terapeutickým nástrojom je vzťah medzi sociálnym pracovníkom
a klientom založený na dôvere. Podľa Merryho ide o vzťah, ktorý je charakteristický tým, že :
- je autentický a reálny
- nie je vopred obmedzený žiadnymi pravidlami
- empatický prístup ku klientovi
- poradca sprevádza klienta v procese zmeny
- tiež pri rekonštrukcii svojich očakávaní
- pomáha mu pri zostavení reálneho sebaobrazu

Aplikácia teórie do praxi Využívání teorie v praxi profesionálních sociálních pracovníků je
nezbytností.
Sociální práce čerpá část své teoretické výbavy z jiných vědních oblastí jako je psychologie,
sociologie, pedagogika, právní vědy apod. Jen v menší míře jsou teorie sociální práce generovány
přímo v jejím rámci (např. úkolově orientovaný přístup). V sociální práci se běžně setkáváme s
využitím teorií vzešlých z jiného oboru. Originalita teoretické výbavy sociálních pracovníků nespočívá
vždy v její původnosti, nýbrž ve zvláštním způsobu jejího užití. Tato specifičnost využití teorií v
oboru sociální práce tkví především v jejich přímé adaptaci pro řešení problémů klientů. V sociální
práci dochází jak na teoretické, tak na praktické úrovni k dotváření teorií, aby umožňovaly vnímat
člověka jako celistvou bytost zakotvenou v prostředí.
Proč jsou důležité
    Jsou jedním ze zdrojů profesionální identity sociálních pracovníků i jednou z podmínek jejich
       práce a vzájemné komunikace.
    Poskytují strukturu pro analýzu složitých a často velmi emotivních lidských problémů a situací.
    Utřiďují informace, předpoklady, domněnky do smysluplného celku.
    Poskytují odůvodnění pro jednání a rozhodování.
    Poskytují systematicky uspořádaný a předvídatelný přístup k práci s lidmi.
    Usnadňují komunikaci mezi profesionály.
    Usnadňují praxi, specifikují, co se má dělat a proč.
Charakter teorií v sociální práci



                                                     54
   Janis Fook (1993) se pokusila klasifikovat teorie sociální práce a dospěla k následující typologii.

Obecná teorie (perspektivy              Bývá zaměřena na politické, ekonomické a sociální struktury
                                        společnosti.
Praktická teorie                        Rozvíjejí metody intervence, zabývají se způsoby práce
                                        sociálních pracovníků a navrhují jejich zlepšení.
Praktické modely                        Jsou návody na uplatnění specifických zkušeností a znalostí v
                                        praxi.

Obecná teorie podává komplexní obraz společnosti. Její součástí jsou hodnotové premisy. Může být
také chápána jako ideologie. Příklady teorií tohoto typu jsou marxismus, existenciální a humanistické
perspektivy atd.
Praktická teorie je méně obecná než teorie předchozí. Je zaměřena na vysvětlení a aplikaci metod
práce s klientem. Často definuje podmínky, za nichž je možné dané metody použít. Může obsahovat
dílčí vysvětlení povahy problému klienta. Příkladem takovéto teorie je transakční analýza.
Praktické modely popisují konkrétní způsoby práce s klientem. Jedná se o úzce vymezené techniky,
které nejsou zasazeny do širšího poznatkového nebo hodnotového kontextu.
    Sibeon (1990) rozlišuje mezi formálními a neformálními teoriemi
Formální teorie je psaná, respektovaná mezi členy profesní a akademické komunity. Neformální teorie
je souborem znalostí, hodnot a zkušeností uplatňovaných v praxi.
Na základě kritéria předmětu teorie vytváří trojčlenku:
teorie o sociální práci, teorie sociální práce a teorie klientova světa.
Teorie o sociální práci jsou převážně teorie sociologické, které charakterizují povahu a cíle sociální
práce jako společenské instituce.
Teorie sociální práce jsou teoriemi, které vybavují sociálního pracovníka nejen interpretacemi, ale také
návody na řešení problémů klientů.
Teorie klientova světa jsou pak často teorie psychologické, sociologické a poskytují sociálnímu
pracovníkovi vysvětlení sociálních a psychologických jevů.


Typy teorií                        Formální teorie                  Neformální teorie
Teorie o sociální práci            Formální psané teorie definující Morální, politické, kulturní
                                   povahu a cíle sociálního         hodnoty, které ovlivňují jednání
                                   zabezpečení (liberální,          sociálních pracovníků a na
                                   konzervativní, marxistická atp.) jejichž základě pak sociální
                                                                    pracovníci vnímají úlohu.
Teorie sociální práce              Formálně psané teorie intervence Induktivně odvozená nepsaná
                                   (rodinná terapie, logoterapie    teorie intervence utvářená na
                                   atp.)                            základě praktických zkušeností.
Teorie klientova světa             Formálně psané teorie i          Sociální pracovníci uplatňují ve
                                   předmětech sociálních věd        své praxi zkušenosti i obecně
                                   (teorie osobnosti, rasy, pohlaví kulturní předpoklady (normální
                                   vztahů atp.)                     chování, dobrá rodina atp.)

   Navrátil vychází zejména ze Sibeonova třídění o sociální práci, teorií sociální práce a teorií
klientova světa a z části také navazuje na rozlišení Janis Fook.
Konceptuální systém sociální práce má 2 dimenze.
 První jsou obecná východiska, druhá praktická.
Součástí obecných východisek jsou 3 zmíněné typy konceptuálního aparátu:
teorie o sociální práci, teorie sociální práce a teorie klientova světa.
Na obecná východiska navazují praktická východiska. V rámci praktických východisek rozlišujeme
praktické perspektivy, praktické teorie a praktické modely.




                                                   55
Praktické perspektivy poskytují specifický způsob pohledu na praxi. Dávají určitou představu o
faktorech sociálního fungování a určují, co je nezbytné promýšlet při řešení konkrétních problémů
klientů.

Typy konceptuálního systému sociální práce

                                    konceptuální systém soc práce

                                        I.Obecná východiska
          teorie o sociální práci         teorie sociální práce         teorie klientova světa
    - Etiketizační teorie               - Přístup orientovaný na klienta        - Teorie osobnosti
      - Teorie rolí                        - Přístup orientovaný na úkoly          - Teorie lidského
vývoje
      - Teorie komunikace                 - Logoterapie                           - Teorie
psychoanalýzy
                                         - Transakční analýza

                                      II. Praktická východiska
         praktické perspektivy               praktické teorie                praktické modely


   Praktická teorie nabízí vysvětlení určitých druhů chování a situací a návod na jejich změnu. Většina
praktických teorií vychází z jedné nebo více teorií klientova světa
Aplikace teorií
   Jednou z příčin obtížného využití teorie v praxi může být to , že řada teorií užívaných v sociální
práce jsou teorie z jiných oborů. To znamená, že byly vytvořeny kvůli jiným účelům a v rámci sociální
práce se prostě neosvědčují. Jinou příčinou může být nevhodný způsob vzdělávání sociálních
pracovníků, který může být v rozporu s potřebami praxe.
David Harrison definoval 3 kognitivní modely, které ovlivňují způsob, jakým sociální pracovníci
chápou problémovou situaci klienta.
První model označil jako konvenční (srovnávání a klasifikace). V něm je problémová situace klienta
srovnávána sociálním pracovníkem s funkcí instituce a s vlastní zkušeností. Pro způsob práce s
klientem jsou důležité precedenty. Tito sociální pracovníci jednají podle konvenčních postupů.
Druhý model je ovlivněn aplikací strukturální teorie. Problémová situace klienta je interpretována a
vnímána spíše v kategoriích, v kontextu sociální sítě nebo komunity. Tito sociální pracovníci akcentují
více sociální než psychologické souvislosti.
Poslední model je heuristický. Sociální pracovník hledá různé zdroje informací. Snaží se
problémovou situaci vnímat v různých souvislostech.

Posouzení a volba jedné teorie
   Autoři, kteří se pokoušejí analyzovat teorie sociální práce, je často také seskupují tak, aby
poukázali na jejich spojitosti, případně aby zdůraznili jejich rozdíly. Jedním ze způsobů je utřídění
kategorií podle standardního souboru kategorií. Jiný způsob analýzy spočívá ve snaze teorie uspořádat
podle konceptuálního schématu.

analytická operace                                  Vysvětlení
dichotomizace                                       Řada teorií implikuje kognitivní nebo hodnotová
                                                    opozita.
analýza moci                                        Může být užitečné provést analýzu, jakým
                                                    způsobem teorie pracuje s mocí (např. ne vztahu
                                                    klienta a soc pracovníka)
racionálně - emotivní přístup                       Některé teorie zdůrazňují racionální, jiné naopak
                                                    emocionální prvky motivace lidského chování.
                                                    Může být ku prospěchu věci zvažovat i druhou
                                                    složku motivace, která v teorii není zdůrazněna


                                                  56
paradigmatický přístup                            V sociálně právním modelu sociální pracovník
                                                  pomáhá klientovi přizpůsobit se společenským
                                                  poměrům, v reformním paradigmatu se pokouší
                                                  měnit situaci a v terapeutickém podporuje klienta
                                                  v jeho osobním rozvoji.

Posouzení a volba více teorií
   Většinou se v praxi sociálních pracovníků setkáváme s potřebou využívat větší množství
teoretických znalostí. Slučování různých teoretických východisek do jednoho celku se označuje jako
eklekticismus. Tato snaha využívat více teoretických modelů současně může mít více forem.
Laura Epsteinová (1992) vytvořila typologii eklektických modelů.
    Model systematické integrace předpokládá, že se vytvoří integrovaný model s jasnými kritérii
        pro výběr teorií a poznatků, které mohou být do modelu zahrnuty
    Pragmatický model je takový, který si jednotlivci nebo skupiny vytvářejí jako soubor teorií
        založený na jejich praktických potřebách a zkušenostech.
    Model systematické selekce znamená, že sociální pracovník volí jeden model jako hlavní a ten
        pak obohacuje dalšími myšlenkami, aniž by narušil konsistenci hlavního modelu.
    Model nahodilých aplikací spočívá v tom, že sociální pracovník nahodile sbírá poznatky, které
        v příhodné chvíli aplikuje.
   Ačkoliv někteří autoři eklekticismus odmítají a spíše se staví za důsledné uplatňování jednoho
modelu,jiní jej považují za výhodu. Jako důvody pro eklekticismus lze uvést následující argumenty.
 Klient by měl mít možnost těžit ze všech dostupných poznatků.
 Empirické zkušenosti získané v praxi jsou validní a měly by teorii modifikovat.
 Teorie pokrývají různé úrovně a oblasti, a proto s mohou vhodně doplňovat
 Řada aspektů různých teorií je shodná nebo obdobná(např. navazování prvního kontaktu s
   klientem, zakončení práce s klientem)
 Lidské bytí je mnohostranné, a lze proto předpokládat, že je není možno vyložit jedinou teorií.




                                                57
19. Kongitívno behaviorálne teórie. Základné Východiska behavioralizmu. Kongitívne mapy, teória
observačného učenia. Techniky v behaviorálnej terapii. Role sociálneho pracovníka v behaviporálne
orientovanom prístupe.
Behavioralizmus – (správanie) zakladateľ – americký psychológ J.B.Watson – odmietal vedomie. Filozofické
korene behavioralizmu treba hľadať v pragmatizme W. Jamesa a v empirizme J. Locka. Predstavitelia
behavioralizmu stotožnili psychiku a správanie a za predmet psychológie určili správanie človeka aj zvieraťa.
Urobili tak preto, lebo len správanie je prístupné objektívnemu skúmaniu. Správanie človeka považujú za súhrn
reakcií na určité podnety.
Pozitívom behavioralizmu je zvýšená exaktnosť vedeckého bádania, pretože Schéma S-R (S-stimul, podnet
a R-reakcia, odpoveď) sú presne merateľné.
Neobehavioralizmus – je smer, ktorý sa zaoberá určitými celkami správania, podáva jeho celostnú
charakteristiku – zahŕňa množstvo systémov a jeho evolúcia stále pokračuje – tieto systémy spája to, že za
predmet psychológie považujú správanie – ako klad zbližovanie s inými teóriami.
Správaním rozumieme všetky aktivity organizmu v prejavoch:
    - fyziologických (potenie, búšenie srdca)
    - emocionálnych (strach, hnev)
    - kognitívnych (vnímanie)
    - motorických (beh, gestikulácia)
Cieľom je zmena správania, ktorá bráni klientovi v úspešnom a samostatnom fungovaní a to:
    - znížiť intenzitu nežiadúceho správania
    - vytvárať nové schopnosti
    - zvýšiť intenzitu, frekvenciu alebo trvanie žiadúceho správania
V behaviorálnej terapii sa pracuje s odmenou a trestom. Odmeňovanie môže byť pozitívne aj negatívne a jeho
cieľom je spevniť určitý vzorec správania.

 Kognitívno-behaviorálne prístupy zahrňujú koncepty a techniky behavioralizmu, teórie sociálneho učenia,
akčné terapie, funkčné školy v sociálnej práci a Kognitívne terapie. Tieto formy SP sa zameriavajú na
objektívne merateľné prejavy chovania. Sú relatívne krátkodobé a zameriavajú sa na prítomné, špecifické
problémy. Kognitívno-behaviorálny prístup je založený na prevzatí kontroly nad správaním sa klienta
soc. pracovníkom, umožňuje aby pracoval s klientom aj bez jeho súhlasu, prevzatie kontroly nad
správaním.Základom prístupu sa stala myšlienka, že určujúcim determinantom správania sa jedinca je
interpretácia udalostí v prostredí, pričom rozhodujúci význam má práve interpretácia udalostí samotným
klientom. Kognitívno-behaviorálny prístup operuje s pojmami mentálna reprezentácia a kognitívna
reštrukturácia, ktorá je založená na predpoklade, že pri vzniku nežiaduceho správania zohrávajú
významnú úlohu maladaptívne myšlienkové vzory. Je preto prirodzené, že cieľom kognitívno-
behaviorálneho prístupu je nahradenie týchto maladaptívnych myšlienkových vzorov sinejšími,
adaptabilnejšími myšlienkovými modelmi. Hlavnou úlohou sociálneho pracovníka je umožniť klientovi
získať požadované skúsenosti a vytvoriť podmienky, v ktorých si bude môcť klient nacvičovať potrebné
zručnosti.
KB prístup rešpektuje autonómiu klienta a zároveň ho veľmi účinne vedie k riešeniu jeho problémov
Východiská behaviorálnej teórie
Klasická behaviorálna teória sa zameriava na konkrétne (objektívne merateľné) chovanie jednotlivca
v kontexte jeho prostredia. Nezaoberá sa vnútornými motívmi (príčinami) chovania. Chovaním sa
rozumie- aktivity organizmu, ktoré na seba môžu brať rôzne podoby. Môžu to byť fyziologické prejavy,
emocionálne reakcie, kognitívne procesy (vnímanie), motorické prejavy. Základnou teóriou
behaviorálneho myslenia je spočíva v presvedčení, že všetko chovanie je naučené v interakcii s prostredím.
Teória observačného učenia -Človek sa neučí len tým, že sám niečo robí. Učí sa tiež pozorovaním iných ľudí
a dôsledkov, ktoré ich chovanie vyvolalo.
Techniky v behaviorálnej terapii
Systematická desenzibilizácia – spojenie relaxu s navodzovaním predstáv situácii, ktoré vyvolávajú strach.
Napr. strach z výšok
Odmeny a tresty – môže byť pozitívne alebo negatívne, odmeňovanie utužuje určitý vzorec chovania,
trestanie oslabuje určitý vzorec chovania. Napr. hospodárenie s peniazmi
Vyhasínanie- pokiaľ nie je určité chovanie odmeňované, vymizne. Využíva sa pri drogovo závislích
Ecpozícia – pacient je systematicky vedený k tomu, aby sa vystavoval situáciám, ktorých sa obáva. Môže
byť priama alebo nepriama.
Nácvik asertivity – nácvik vedomostí, ktoré sú potrebné na to, aby bol človek schopný vyjadrovať svoje
názory, potreby a pocity. Využíva sa pri obetiach násilia
Biofeedback – spätná väzba. Napr. ak kolega smrdí.




                                                      58
Kognitívne metódy – identifikácia a zmena negatívnych spôsobov vnímania rôznych situácii. Klient si
zaznamenáva myšlienky, pocity, a potom ich s terapeutom overuje či platia a či sú pravdivé
Role sociálneho pracovníka
Na počiatku bolo úlohou soc. pracovníka kontrolovať celý intervenčný proces, od plánovania až po voľbu
vhodnej metódy či tempa. Až neskôr sa zdôrazňuje, že úlohou behaviorálneho terapeuta je umožniť
klientovi získať žiadúce skúsenosti, vytvoriť bezpečné prostredie pre nacvičenie potrebných vedomostí.
Úlohy sociálneho pracovníka: - orientácia na chovanie – zameranie na správanie
              - orientácia na riešenie – znalosť súčasného stavu, požadovaného cieľa, a spôsob jeho
                  dosiahnutia
              - pozitívne orientácie- zameranie na budúcnosť – budúce ciele
              - krok za krokom – od menších cieľov k väčším
              - flexibilita- soc. prac. musí vedieť vnímať svet očami klienta, nie pohľadom metódy. Preto
                  sú veľmi dôležité vedomosti, zručnosti, prax a skúsenosti
Behaviorálne orientovaní sociálni pracovníci pracujú predovšetkým v oblasti terapie a poradenstva. Cieľom je
formovať človeka rôznymi konštantami správania a manipuláciou pomocou vonkajších stimulov. Behaviorálne
orientovaná sociálna práca je založená na empirických výskumoch z oblasti ľudského správania a na rôznych
teóriách učenia.
 Nevhodné, nežiadúce správanie sa v rámci behaviorálneho prístupu chápe dvomi základnými spôsobmi, a to:
     - ako výsledok absencie vhodných, pozitívnych vzorov sociálne prijateľného správania,
     - dôsledok upevňovania poruchového správania priamo v rodinnom prostredí.
Cieľom behaviorálnej sociálnej práce je dosiahnuť zmeny správania závislého na patogénnych vzoroch
správania a ich vytesnenie novým, spoločensky akceptovateľným typom správania, pričom sa vychádza
z predpokladu, že správanie sa oslabuje alebo upevňuje dôsledkami, ktoré v spoločnosti vyvoláva.
Pri behaviorálne orientovanej sociálnej práci sociálny pracovní využíva celkový individuálny potenciál klienta –
jeho fyzické i psychické danosti, rozumové schopnosti ale tiež napr. city.

Plánovanie procesu intervencie
    1) mapovanie problémovej oblasti
    2) voľba problému a kontakt
    3) súhlas o spoluprácu
    4) špecifikácia cieľového chovania
    5) základné charakteristiky cieľového chovania
    6) identifikácia problému
    7) vyhodnotenie zdrojov
    8) špecifikácia behaviorálnych cieľov
    9) formulácia plánu zmien
    10) realizácia
    11) sledovanie výsledkov
    12) zachovanie dosiahnutej zmeny

Tolman sa zaoberal kongitívnimi mapami. Mapami – sleduje prejavy správania, ktoré zaznamenáva do
vopred pripravených formulárov. Mapy sa využívajú pri poradenstve. Každý organizmus potrebuje za
každých okolností získavať z prostredia info, ktoré neskôr využije k rýchlejšiemu zorientovaniu sa
v prostredí.

Behaviorálna metóda – orientuje sa na naučenie nového, vhodnejšieho správania a na odučenie klienta
negatívnym a kontraproduktívnym vzorom správania. V 70. a 80. rokoch vzniká kognitívno-behaviorálna terapia
– mentálna reprezentácia a kognitívna reštrukturácia.




                                                      59
 20 Prístup orientovaný na úlohy.úlohy sociálneho pracovníka v POU. Štruktúra procesu
 prístupu orientovaného na úlohy.
 Tento prístup vznikol ako jeden z mála priamo v sociálnej práci. Snaží sa poskytnúť systematický
 rámec pre zvládanie rôznych praktických problémov. Jeho efektivita spočíva v myšlienke, že malý
 úspech rozvíja sebadôveru a sebaúctu a že sa ľudia viac angažujú v úlohách, ktoré si sami zvolili.
 Sociálny pracovník je tu na to, aby pomohol klientovi rozhodnúť, aké úlohy chce plniť a čo chce robiť.
 Soc. pracovník skôr pomáha ako lieči. Predpokladá sa, že klient je schopný urobiť takú voľbu a že
 nikto iný než on by ju nespravil lepšie. Základnými rysmi tohto prístupu sú partnerstvá a posilňovanie.
 Partnerstvá v prístupu orientovanému na riešenie úloh znamená, že vedúcou autoritou pri riešení
 klientových problémov je klient sám. Klient je považovaný za objekt, ktorý je treba opracovať, jeho
 rola je aktívna. Metodika je explicitná a jasná, (A. W. Reid a L. Epsteinová formulovali krátkodobou
 intervenciu ako systém, jeho ústredným pojmom je úloha). Prístup rieši osem problémových okruhov,
 z nich sa väčšina dotýka osôb :
 - interpersonálne konflikty (vzťahy s rodičmi a vrstovníkmi dievok),
 - neuspokojení zo sociálnych vzťahov,
 - problémy s formálnymi organizáciami
 - problémy v naplňovaní rolí (rola ženy, rola dieťaťa, role dospelého),
 - problémy s chovaním (prejedaním, zvracanie, čiernobiele videnie sveta - behaviaorálne problémy)
 - problémy vznikajúce v súvislosti so sociálnymi zmenami (dospievanie)
 - neadekvátne zdroje
 - reaktívna emocionálna úzkosť

  Tento prístup sa snaží poskytnúť systematický rámec pre zvládanie rôznych praktických problémov.
  Tento prístup vznikol priamo v rámci SP. Východiskom je teória sociálneho učenia a systémová
  teória.
  Prístup sa zaoberá systematickým riešením praktických problémov klienta.
     Základné rysy tohto prístupu sú:
- partnerstvo – znamená, že vodcovskou autoritou pri riešení klientových problémov je sám klient
- posilňovanie – klient nie je objekt, jeho rola je aktívna a podieľa sa na všetkom, čo sa medzi ním
                    a sociálnym pracovníkom odohráva
     Významnou predstaviteľkou prístupu orientovaného na úlohy je Helen Harris Perlmanová,
predstaviteľka funkčnej školy. Vypracovala teoretický systém špecifických postupov, najskôr nazvaný
na problém zameraná metóda sociálnej práce, z ktorého sa neskôr vyvinul na úlohu zameraný
prístup k sociálnej práci. Svoje názory publikovala v roku 1957 v knihe Sociálna práca prípadová ako
proces riešiaci problémy.
     Na úlohu zameraný prístup k sociálnej práci znamenal obrat od dlhodobej terapie, kládol väčší
dôraz na rýchlosť dosiahnutia zmeny, na užitočnosť a funkčnosť každého kroku sociálnej terapie. Pri
krátkodobej terapii sa predpokladalo, že krátkodobosť bude klienta viac motivovať k dosiahnutiu cieľov
a bude viesť u klienta k očakávaniu rýchlej zmeny. V terapii sa priznávala väčšia rola klientovi. Časť
terapie sa preniesla aj na klienta prostredníctvom tzv. domácich úloh.
     Sociálna práca zameraná na úlohu sa tak chápe ako proces, v ktorom dochádza k neustálej
výmene transakcií medzi aktívnymi účastníkmi procesu, ktorými sú ako sociálny pracovník tak aj
klient.
     Vychádzalo sa z toho, že každý človek má schopnosť od narodenia riešiť problémy a len
v niektorých prípadoch je nutné tieto kompetencie rozvíjať alebo obnovovať. Sociálny pracovník už
neklasifikuje klientov, ale ich problémy.
     V prístupe zameranom na úlohy má stále mimoriadnu dôležitosť diagnóza. Mala by mať
dynamickú podobu. Diagnóza musí byť zameraná ako na objasnenie príčin problému, tak aj na voľbu
postupov jeho riešenia.
     Výhodou je, že táto terapia je krátkodobá. Na úlohu zameraný prístup presadzuje, aby každý, kto
potrebuje pomoc, mal možnosť byť klientom. Aby bola sociálna terapia prínosná a úspešná, klient musí
spolupracovať. Klientom je predovšetkým ten, kto má motiváciu a je nadaný tzv. sociálnou
inteligenciou – má schopnosť uvedomovať si sociálne zážitky a zdieľať ich s ostatnými, schopnosť
realistického úsudku, schopnosť inteligentne zápasiť s vlastným problémom.



                                                   60
      Rola sociálneho pracovníka je pomáhať v hľadaní a identifikovaní problémov a v stanovení
realistických cieľov a napokon stanovení takých úloh, ktoré klientovi pomôžu vyriešiť problém.
      Vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi je pomáhajúcim vzťahom.
      Táto metóda sa používa hlavne pri riešení interpersonálnych konfliktov, problémov s formálnymi
organizáciami, ťažkosťami s naplnením rolí, ťažkostí so správaním, pri emocionálnej úzkosti.
Realizuje sa v šiestich krokoch:
- príprava – overenie mandátu, legitimita intervencie sociálneho pracovníka.V tomto modely sa
     predpokladá zreteľná legitimita intervencie. Legitimita môže byť napr. vyjadrená priamou
     žiadosťou klienta o pomoc alebo rozhodnutím súdu. V prípadoch kedy klient prichádza na popud
     partnera alebo doporučujúcej inštitúcie, ale sám nemá záujem vstupovať do pomáhajúceho procesu,
     bude odmietnutý. Dôraz na legitimitu vychádza z predpokladu, že jeho jasné ustanovenie dáva
     všetkým príležitosť rozumieť cieľu spolupráce a samozrejme zvyšuje šancu na úspech.
- explorácia problému – vyjasnenie klientových záujmov, ich definovanie a zoradenie v poradí
     významnosti,
- dohoda o cieľoch – dohoda sociálneho pracovníka s klientom na smere zmeny. Problémy, ktoré je
     treba riešiť sa klasifikujú do uvedených ôsmich kategórii.
- formulácia a plnenie úloh – frekvencia a dĺžka kontaktov a konkrétne úlohy, majú často podobu
     písomnej zmluvy.
  Zmluva stanovuje: - Kto
- urobí čo
- za akých podmienok
- do kedy
  Obvykle tiež obsahuje: definovanie žiaduceho výsledku, zoznam termínových úloh klienta, zoznam
  termínových úloh osôb blízkych klientovi, zoznam termínových úloh soc. pracovníka, prehľad služieb
  vyžiadaných u iných zariadení, stanovenie podmienok za ktorých môže byť dohoda prepracovaná
- ukončenie vzťahu – klient by mal vedieť, aké dlhé bude trvanie spolupráce,
- testovanie úspešnosti spolupráce – testovanie úspešnosti úsilia soc. pracovníka.
  Techniky a metódy :
  v rámci explorácie problému - aktívne počúvanie a povzbudzovanie a zber informácií
  v rámci formulácie a plnenia úloh – vytvorenie harmonogramu
  Predstavitelia
  Bandana Ahmed – hovorí, že tento prístup stavia viac na klientových silných stránkach, než na
  analýze jeho nedostatkov a snaží sa viac pomáhať ako liečiť.
  Reid a Shyne – vydali štúdiu, ktorá podporila vznik prístupu orientovaného na riešenie
  problémov. Z tejto štúdie bolo zrejmé, že dlhodobá individuálna práca s klientom je rovnako
  efektívna ako krátkodobá individuálna práca.
  Reid a Epsteinová – pokúsili sa sformulovať systém krátkodobej intervencie. Tento prístup sa
  používa pri riešení 8 problémových okruhov – interpersonálne konflikty, neuspokojenie
  v sociálnych vzťahoch, problémy s formálnymi organizáciami, problémy v naplánovaní rolí,
  problémy vznikajúce so soc. zmenami, reaktivné emocionálne úzkosti, neadekvátne zdroje,
  problémy s chovaním.




                                                 61
21 Antiopresívne prístupy. Vymedzenie pojmov: opresia, diskriminácia, AOP, antidiskriminácia,
pozitívna diskriminácia. P. Frerei a jeho pedagogika oslobodenia. Dôležité princípy v AOP a úlohy soc.
pracovníka.
Východzím pojmom AOP je opresia – štrukturálne znevýhodnenie určitých skupín, ktorým sú upierané
niektoré práva a možnosti, ktoré sú bežne dostupné väčšinovej časti spoločnosti. AOP je schopnosť
a ochota chápať diskrimináciu a opresiu ako ústrednú charakteristiku situácii, s ktorými prichádza
sociálny pracovník do styku. AOP sa obecne zameriava rôznymi formami útlaku žien, príslušníkov
rôznych rás, tried a etník, náboženských skupín.
opresia = potláčanie, stiesnenie, útlak, znevýhodňovanie časti spoločnosti voči iným
= každé zaobchádzanie, kt. u človeka vyvoláva pocit (objektívny al. subjektívny) nespravodl. zaobchádzania.
Každý z nás sa s takým niečím stretol, keď to trvá dlho, človek sa necíti dobre.
- niektoré inštitúcie a organizácie fungujú na opresii, vzniká otázka, čím ju nahradíme

Diskriminácia- je znevýhodnenie alebo obmedzovanie jdnotlivca, alebo skupiny osob, ktoré sa deje
z dôvodu ich pohlavia,rasy, veku, jazyka, sex. orientácie, politického alebo iného zmýšlania, príslušnosti
k národnosti, etnickej skupine, majetku, rodu, alebo iného postavenia. Je to každé nerovnaké
zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoc, alebo sa
pohybujú v prostredí, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí.
opresia resp. diskriminácia = zneužitie moci
  - prístupy namierené proti utláčaniu a znevýhodňovaniu.
  - vychádzajú z rovnosti všetkých ľudí, sú protikladom rasistických teórií
Týmto termínom označujú autori AOP štrukturálne znevýhodnenie určitých skupín. Tým sú podľa nich
v modernej, čo znamená predovšetkým v kapitalistickej, spoločnosti systematicky so železnou pravidelnosťou
upierané niektoré práva a možnosti, ktoré sú bežne dostupné väčšinovej časti spoločnosti alebo jej elite.
  - anti = proti

Antidiskriminujúce a antiopresívne prístupy, t. j. prístupy namierené proti znevýhodňovaniu
a utlačovaniu sa začali v modernej soc. práci presadzovať na konci 80. a v priebehu 90. rokov 20. stor. Nárast
záujmu o tieto modely bol spôsobený potrebou v niektorých krajinách predchádzať výbušným soc. problémom,
ako napr. konfliktom vyvolaným okolo pobytu utečencov z Východu v Nemecku alebo vzrastajúca kriminalita
a nepokoje medzi černošským obyvateľstvom vo Veľkej Británii a USA a pod. Kľúčovými problémami sú
interetnické a interkulturálne vzťahy.
Ich vznik je ovplyvnený feministickým hnutím (FH), ktoré bojovalo za rovnocenné postavenie ženy: Dôvodmi
bolo, že hnutie:
     1. zasiahlo celú zemeguľu a
     2. dokázalo zmeniť niektoré stáročia trvajúce stereotypy v spoločnosti – zmenilo pohľad na postavenie a
          význam ženy v spoločnosti.
- na základe FH sa rozvíjajú ďalšie prúdy a hnutia, ktoré bojujú za rovnocenné postavenie žien, tieto teórie majú
opodstatnenie dodnes.
Antiopresívny prístup sa nedá definovať jednou definíciou, spoločné pre rôzne vymedzenia je snaha namierená
proti znevýhodňovaniu a utláčaniu. Rôzne formy diskriminácie chápe ako spojité javy. Thompson tvrdí, že rôzne
formy diskriminácie – rasizmus, sexizmus, znevýhodňovanie starých ľudí – nepôsobia na ľudí izolovane či
nezávisle na sebe. Sú v interakcii a ovplyvňujú ľudí síce odlišne, ale majú spoločnú dimenziu utláčania.
PREDMET antiopresívnych prístupov:
- poukázať na rôzne formy útlaku ako na komplex vzťahov, ktoré musia byť analyzované z jedného zorného
uhla. Rôzne formy soc. útlaku prevádzajú na spoločného menovateľa.
- vymedzený je veľmi široko, mnohé témy boli riešené už autormi v minulosti. Zástancovia AOP sa pokúšajú
zhrnúť a formulovať všeobecnú perspektívu, ktorá by zahrnula napr. feministické koncepty, antirasistické
koncepty a radikálne koncepty
- na rôzne formy útlaku pozerajú ako na komplex vzťahov, ktorý musí byť analyzovaný z jedného zorného uhla.
Rôzne formy soc. útlaku prevádzajú na spoločného menovateľa. napr. pokúšajú sa aplikovať marxove myšlienky
o súkromnom vlastníctve výr. prostriedkov ako o zdroji soc. a spoločenského útlaku, tiež rasovú a inú
problematiku. Tento prístup je teoreticky dôsledný avšak málo praktický.
- väčšina autorov sa zaoberá opresiou medzi kategóriami ľudí, napr. mužov voči ženám (genderová
opresia), jednej kultúry voči druhej (etnocentrizmus), medzi generáciami (ageismus), zdravých ľudí voči
postihnutým.
ZNAKY AOP:
         1.       citlivosť voči skúsenosti diskriminácie, opresie – SPr musí byť schopný brať do úvahy
         faktory ako rasa, etnicita, rod, vek, postihnutie, sex. orientáciu




                                                       62
         2.        uznanie jedinečnosti každého človeka – každý človek je zasadený do určitého konkrétneho
         soc. prostredia a je príslušníkom určitej rasy, triedy a pod.
         3.        zahŕňa rôzne formy diskriminácie ako spojené javy – rôzne formy diskriminácie nepôsobia
         na ľudí izolovane, sú v interakcii a ovplyvňujú ľudí síce odlišne, ale majú spoločnú dimenziu
         utláčania
         4.analýza klientovej situácie (assesment) – SPr zbiera informácie o klientových potrebách
         a možnostiach situácie, ak sa pri analýze problému uplatňujú predsudky a stereotypy, sám SPr sa
         stáva činiteľom diskriminácie a utláčania
Cieľom AOP je odstraňovanie nežiaduceho útlaku v spoločnosti spôsobmi odstraňovania opresie, rovnosťou
šancí – vyrovnaním príležitostí pre všetkých ľudí, redukovať diskrimináciu založenú na rase, pohlaví, postihnutí,
sociálne triede a sexuálnej orientácii ...

NEIL THOMPSON hovorí o troch imperatívoch (prístupoch):
      1. spravodlivosť (justice) – znamená, že s každým bude nakladané podľa práva, práva nebudú nikomu
           obmedzované, alebo odopierané. Zo spravodlivosti vyrastá rovnosť, ku každému máme rovnaký
           prístup – neznevýhodnovať a nepoškodzovať Dôraz sa kladie na postavenie etnických menšín.
      2. rovnosť (equality) – Zaobchádzať s ľuďmi rovnako neznamená nakladať s každým rovno, nutné je
           brať do úvahy špecifické potreby ľudí, napr. ľudia pohybovo obmedzení, ak sa nepočíta s ich
           potrebami sú znevýhodnení. Soc. práca sa má zameriavať na rovnosť príležitostí
      3. spoluúčasť (participation) – dôležitý je na dvoch úrovniach. Vo všeobecnej rovine predpokladá
           zapojenie klientov do plánovania, koordinovania a vyhodnocovania služieb. V užšom slova zmysle je
           spoluúčasť dôležitou zložkou interpersonálnej komunikácie, partnerstvo tu znamená spoluúčasť klienta
           pri voľbe cieľa i prostriedkov spoločného úsilia. povinnosť účastníkov spoločnosti, aby nebrali všetko
           ako samozrejmosť, ale aby sa aktívne zúčastňovali na chode spoločnosti. SP sa má usilovať aj
           o zameranie sa práce s ľuďmi, aby ľudia nečakali, že niekto za mňa niečo urobí. Ak nebudem chcieť
           ísť pracovať, tak nemám prácu, prostriedky, lebo nechcem pracovať. Neznamená to, že keď sa
           niekomu nechce pracovať, tak štát sa bude o neho starať. Vyžaduje sa aktivita človeka. Koncept
           spoluúčasti vytvára príležitosť pre „zmocňovanie“ klientov i preto, aby poskytované služby skutočne
           zodpovedali ich potrebám. Je dôležitou zložkou interpersonálnej komunikácie.
V tradičnej soc. práci sa dlhú dobu kládol dôraz na pojem uschopnenie (enabling) = princíp zabraňujúci vzniku
závislosti klienta na systémoch pomoci. Tento koncept je individualistický a implikuje soc. prácu, ktorá ľuďom
pomáha osvojiť si také zručnosti ktoré im pomôžu zvládnuť podmienky, v ktorých žijú. K tomu je potrebné, aby
ich určité znalosti naučil profesionál. Zástancovia antiopresívnych prístupov tomuto konceptu vyčítajú to, že
neberie do úvahy širšie kultúrne a štrukturálne kontexty. Ako alternatívu ponúka svoj štvrtý princíp –
zmocňovanie.
      4. Zmocňovanie = soc. pracovník by mal pomáhať klientom k tomu, aby získali väčšiu moc (kontrolu,
           vládu) nad svojím vlastným životom a životnými podmienkami. Je vhodný v boji proti diskriminácii
           a opresii. Opresia, resp. diskriminácia znamenajú zneužitie moci. Zmocňovanie je cesta, ktorá má
           skupinám klientov pomôcť to odmietnuť a prekonať takéto obmedzenia. Zmocňovanie je možné
           chápať ako prostriedok umožňujúci legitímne použitie sily proti diskriminácii a opresii.

TYPY antiopresívnych prístupov:
1. asimilačný prístup: migranti prichádzajú do novej zeme, prijímajú kultúru a životný štýl väčšinovej
spoločnosti. Úloha soc. pracovníka je napomáhať adaptácii. 2. liberálny pluralizmus: zdôrazňuje princíp
rovných príležitostí. Snaha o to, aby sa voči všetkým ľuďom uplatňovali rovnaké zásady rozhodovania,
ale so zvláštnym zreteľom k východiskovým podmienkam znevýhodnených skupín. Doporučujú
prijímanie zákonov zaručujúcich právo všetkých na rovnaké zaobchádzanie v práci, zaisťovaní bývania,
možnosti využitia rovnakého spektra soc. služieb. Tento prístup kritizuje Dominelli. Z hľadiska
usporiadania krajiny, štátu, štát môže akceptovať odlišnosť a iné súčasti v svojej štruktúre, ale miera
podpory z verejných zdrojov bude určovaná na základe konsenzu (dohody). Je to alibistický prístup.
V podstate nepriamo povedané, štát to akceptuje ale na základe dohody rozhodne koľko dá, ale bude to
určite málo. 3. kultúrny pluralizmus: rôzne etnické skupiny si môžu zachovať svoju kultúru. Vychádza
z predpokladu, že v rôznych spoločnostiach môžu koexistovať rôzne etnické skupiny, ktoré môžu v sebe
dobre spolunažívať len vtedy, keď sa navzájom poznajú. Štát, ktorý sa skladá z rôznych skupín by sa mal
snažiť o to, aby sa poznali z tej lepšej stránky, aby sme videli, čo si môžeme jeden od druhého zobrať, aby
sme sa mohli ovplyvniť pozitívne. Na tomto princípe sa chce budovať národné bohatstvo EÚ. Snaha
prezentovať kultúry z tej lepšej stránky. Každá z nich si zachováva vo väčšej či menšej miere svoje
kultúrne charakteristiky, tie majú byť posilňované a cenené. Multikulturalizmus podporuje šírenie
vedomostí o rôznych kultúrach a kontakty medzi nimi.                                                      4.
štrukturalizmus: v spoločnosti západného typu majú jednotlivé skupiny rôzne postavenie. Cieľom je



                                                       63
    vyrovnávanie spoločenských rozdielov. 5.menšinové prístupy – štát ako občiansky štát umožní, aby všetky
    menšiny mohli rozvíjať svoj jazyk a kultúru.
    PEDAGOGIKA OSLOBODENIA
    - je zvláštny prípad antiopresívnych prístupov. Zakladateľ Paul Freire, jeho dielo je založené na
    praktických skúsenostiach vzdelávania chudobných ľudí v Brazílii. Ústredným pojmom je prebudenie
    uvedomenia a mobilizovanie utláčaných k politickým aktivitám. Konštatoval, že obyčajný človek bol utláčaný
    a obmedzovaný vládnucimi triedami, cestou z tohto útlaku je zmocňovanie ľudí k tomu, aby boli schopní prijať
    vlastnú sociálnu a politickú zodpovednosť, prostredníctvom vzdelávania k demokratickému a kritickému
    mysleniu. Jeho pedagogika má 2 fázy: 1 fáza - učiteľ / soc. pracovník / prebúdza v utláčaných kritické
    uvedomenie si že sú utláčaný a prostredníctvom praxe sa snaží o zmenu. 2 fáza –proces permanentnej kultúrnej
    akcie. Vydí ju vo vzdelávaní ľudí k demokratickému a kritickému mysleniu.
    Celý proces je dialogický – potvrdzuje rovnoprávne úlohy učiteľov a žiakov.
    V pedagogike oslobodenia ide o prebudenie kritického vedomia, oslobodzujúcu prax. Účelom vzdelávania je
    dosiahnutie moci a schopnosti moc kontrolovať, nie je to cieľ individuálny, ale kolektívny. Chudobní ľudia
    môžu dosiahnuť moc vďaka svojmu počtu a môžu uskutočniť žiadúce soc. zmeny vďaka jednote. Podľa neho má
    byť moc zdieľaná mnohými na základe spoločnej vízie. Zdieľanie moci je nutné praktizovať aj v učebnom
    programe (ako zaobchádzať s mocou).
    Spoločenský stav utláčaných ľudí v kolonizovaných zemiach označuje ako kultúru ticha – rozumie tým
    spoločenskú situáciu, v ktorej dominantná skupina spôsobila, že utláčané skupiny nie sú vnímané.
    Uprednostňuje dialóg medzi ľuďmi, je to prejav akceptácie a dôvery. Rozlíšil tri stupne vedomia ľudí
    o problémoch spoločnosti:
      - prvý stupeň – semi-intranzitívne vedomie (nekritický pohľad na svet, pasivita),
      - druhý stupeň – naivná tranzitivita (zjednodušovanie problémov, nostalgia po minulom)
      - tretí stupeň – kritická tranzitivita (hlboká interpretácia problémov, schopnosť reflektovať vlastné
           poznatky, pripravenosť k ich revízii).
    Podľa neho je úlohou soc. pracovníka pomôcť klientom, aby mohli byť sociálnymi aktérmi, ktorí konajú
    v slobodnej zodpovednosti k sebe i za ostatných. Freireho koncepcia je súčasťou mnohých komunitných
    programov snažiacich sa riešiť problémy negramotnosti.

    Využitie v praxi
    Tento model je zaujímavý najmä vzhľadom k jeho akcentu na širšie sociálne a politické problémy v spoločnosti.
    Neponúka riešenie len modelových problémov, ale aj riešenie soc. a politických problémov, ktoré zaťažujú
    reálny život človeka. Vedie ku kritickému nazeraniu reality, ktorej cieleným dôsledkom je sociálna akcia.

    Pozitívna diskriminácia: Vyjadruje súbor politických či sociálnych opatrení alebo pravidiel, ktoré sú zamerané
    na podporu skupín menej zastúpených v spoločnosti na úkor dominantných. Ide napríklad o zámerné
    zvýhodňovanie a upravovanie pravidiel zamestnávania mladých ľudí, žien či príslušníkov iných rás ako je tá
    najrozšírenejšia. Odborníci vedú rozsiahle diskusie o tom, či je pozitívna diskriminácia naozaj riešením
    problémov alebo ich iba odsúva a prináša ďalšie.
    Proces, ktorý zahŕňa aj diskrimináciu a vychádza prvotne z odlišnosti, môže viesť v konečnom dôsledku až ku
    genocíde. Má niekoľko stupňov:

           Osočovanie - ohováranie a slovné útoky na jednotlivcov a skupiny, šírenie fám.
           Exklúzia - vylúčenie z väčšinovej spoločnosti, vynechávanie so skupinových aktivít.
           Diskriminácia - nerovné zaobchádzanie s človekom na základe jeho odlišnosti.
           Fyzické násilie - agresivita a fyzické útoky na človeka či skupinu motivované jeho inakosťou.
           Vyhladenie - odstránenie skupiny ľudí, genocída (národa, rasy, etnickej alebo náboženskej skupiny).

    Podľa zákona sa za diskrimináciu nepovažuje také odlišné zaobchádzanie z niektorého so spomínaných
    dôvodov, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za akých sa
    tieto činnosti vykonávajú. Tento dôvod musí byť opodstatnený a tvoriť rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie.

    Princípy v AOP: a úlohy SP
    Antiopresívny prístup (AOP) nemožno popísať jednou definíciou. Ako uvádza Matoušek
    (2001), spojovateľom pri snahe o vymedzenie AOP je snaha čeliť opresívnemu pôsobeniu
    štruktúr a inštitúcií. Thomas a Pierson (In: Matoušek, 2001) za cieľ AOP považujú
    redukovanie individuálnej a inštitucionálnej diskriminácie založenej na rase, pohlaví,
    postihnutí, sociálnej triede a sexuálnej orientácii. Neil Thompson (In: Matoušek, 2001)
    charakterizuje AOP citlivosťou na diskrimináciu a opresiu ako na základnú charakteristiku
    životnej situácie, s ktorou sa klienti stretávajú. Podľa neho je vyslovene nebezpečné, ak si


                                                          64
sociálny pracovník neuvedomuje štrukturálnu diskrimináciu či opresiu, ktorej je klient
vystavený. Intervencia sociálneho pracovníka môže opresiu buď posilovať alebo odstraňovať.
Sociálni pracovníci zastávajú pozície sily a vplyvu, a tak sa môže vytvoriť značný priestor pre
diskrimináciu a znevýhodnenie, či už pôjde o zámerné alebo neúmyselné zanedbanie.
Antidiskriminačná metóda je pokusom vykoreniť diskrimináciu z vlastnej praxe a vyzvať
ostatných sociálnych pracovníkov, aby sa tým riadili vo vlastnej praxi.
Meradlom dobrej praxe v tradičnej sociálnej práci je vnímavosť voči pocitom klienta.
V prípade AOP je dôraz kladený na citlivosť voči skúsenosti diskriminácie, opresie. Sociálny
pracovník musí byť schopný brať do úvahy faktory ako rasa, etnicita, rod, vek, postihnutie a i.
a rolu týchto faktorov v klientovej situácii. Ak tak neurobí, môže klienta viac poškodiť než
mu pomôcť. (Matoušek, 2001).
Veľký význam sa v AOP prikladá analýze klientovej situácie, t. j. assesment. Sociálny
pracovník počas nej zbiera informácie o klientových potrebách a možnostiach situácie,
v ktorej sa nachádza. Ak by sa už pri analýze klientovho problému uplatnili predsudky
a stereotypy, sám sociálny pracovník sa stáva činiteľom utláčania a diskriminácie. Aby sa
tomu vyhlo, je dôležité zvoliť partnerský vzťah ku klientovi zo strany pomáhajúcej profesie.
Denney, Gould a Jenkins (In: Matoušek, 2001) rozlíšili niekoľko typov antirasistických
a antiopresívnych prístupov, jedným z nich je i liberálny pluralizmus zdôrazňujúci princíp
rovných príležitostí. Ide o uplatňovanie rovnakých zásad rozhodovania voči všetkým
klientom, ale so zvláštnym zreteľom k východiskovým podmienkam znevýhodnených skupín.
Doporučuje sa prijímať zákony, ktoré zaručia právo všetkým na rovnaké zaobchádzanie v
práci, pri hľadaní bývania, všetci musia mať možnosť využiť rovnaké spektrum sociálnych
služieb.
                   PRINCÍPY PRAKTICKEJ ČINNOSTI SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA:


    1.   vychádzať zo zásad rovnosti možností, príležitostí a šancí (equal opportunities),
    2.   rešpektovať slobodu človeka, ochraňovať pred „zotročením“,
    3.   výrazne      uprednostňovať dobrovoľnú formu           spolupráce,       potom      využívať odporúčanú,
         nedobrovoľnú spoluprácu aplikovať lenv nevyhnutných a odôvodnených prípadoch,
    4.   postupovať od segregácie resp. špecializácie k integrácii (v praxi a v teórii),
    5.   postupovať od fragmentácie, redukcionizmu a kategorizácie k holistickému prístupu (chápanie
         človeka),
    6.   viesť resp. sprevádzať ľudí od závislosti k zodpovednosti a samostatnosti,
    7.   postupovať od obmedzovania k podnecovaniu, od podnecovania k obmedzovaniu (v pomáhajúcej
         profesii vždy ominuje buď stimulovanie a rozvoj, alebo korekcia a snaha znižovať mieru napríklad
         prejavov),
    8.   postupovať od externých k interným zdrojom zmeny,
    9.   postupovať od objektívneho k subjektívnemu, od subjektívneho k objektívnemu,
    10. vytvárať rovnováhu medzi „odoberaním“ a „dávaním“ (človek, ktorý sa stáva klientom niečo v procese
         pomoci stráca, potom je nutné niečím túto „stratu“ nahradiť), rovnováhu medzi bezpečím a kontrolou,
    11. cielene a vedome pracovať s asymetrickou mierou zodpovednosti (sociálny pracovník má vždy vyššiu
         mieru zodpovednosti)a stimulovať zodpovednosť človeka za seba samého.
    12. vychádzať          z potrieb        človeka (subjektu         sociálnej        práce),      nepresadzovať
         potreby sociálneho pracovníka,
    13. umožniť človeku nájsť svoju alternatívu (podľa slov Kierkegaarda „nespochybňovať potrebu byť sám
         sebou“),
    14. podporovať a nespochybňovať princíp viery (v náboženskom i nenáboženskom význame),




                                                        65
    15. dôraz predovšetkým na budúcnosť, nielen na minulosť a prítomnosť, nielen na „patológiu“, ale hlavne
         na zdravé prvky osobnosti a prostredia,
    16. systematicky      využívať     všetky      formy reflexie   seba ako sociálneho pracovníka (sebareflexia,
         supervízia, intervízia).


                                      ROLE SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA
                                     (Horejsi, Horejsi, Shaefer 1991, doplnené)


-     sprostredkovateľ humanitárnych služieb – riešenie klientovej situácie, prostriedky pomoci (aj finančné),
    kontaktor (RSP a prirodzené sociálne prostredie),
-     tréner sociálnych a adaptačných zručností – naučiť zručnosti pre každodenný život, facilitovať zmenu
    správania, primárna prevencia, tréner sociálnych zručností,
-     poradca alebo terapeut – psychosociálny diagnostik, poradenský pracovník, socioterapeut, psychoterapeut,
milieu terapeut, kouč,
-     prípadový manažér – prípadová diagnostika, plánovanie služieb alebo terapie, nadväzovanie kontaktov
s inými poskytovateľmi služieb, koordinácia služieb pre klienta, evaluátor, prípadový advokát,
-     manažér pracovnej náplne, personálny rozvoj – personálny management, agent zmeny, riadiaci pracovník,
-     mediátor vs. facilitátor, odborník na medziľudské, skupinové, medziskupinové a etnické konflikty,
-     administrátor a organizačný pracovník,
-     analytik sociálneho prostredia, prognostik (prognózy a stratégie sociálnych procesov), výskumný
pracovník, sociálny politik, lobista (lobbyist).
Legitimizácia SP
SP potrebuje základy pre legitímnosť. Nestačí, aby sa jej práca legitimovala morálnymi princípmi alebo cez
nejakú paradigmu (ideu). Pri svojej legitimizácii musí zohľadniť empirický problém, totiž, že musí dokázať, že
svojmu klientovi skutočne pomáha. Ak máme bez predsudkov zodpovedať otázku „čo je pomoc?“ nesmieme
predčasne vylúčiť žiadny do úvahy prichádzajúci teoretický základ. Len prostredníctvom praktickej vedy možno
položiť základy legitímnosti pre SP a to také, ktoré sú schopné použiť nielen niekoľko princípov, ale udrží si
svoju schopnosť konania aj pri nových situáciách konania a v zmenených kontextuálnych podmienkach.
V mnohých krajinách sa organizovali vedecké základy SP prostredníctvom výskumu na poli soc. práce.
Vzdelanie SP sa už 80 rokov uskutočňuje na univerzitách spája sa s vyšším vzdelaním pre sociálne vedy .
V každom prípade sa SP legitimovala ako akademická disciplína porovnateľná so staršími soc. vedami. Sociálna
práca je teda vymedzená ako samostatná veda a ohraničená oblasť výskumu bez poukázania na „ vedu o SP“
          Predmet vedy sa nedá nájsť tak jednoducho ako napr. v prírodovedných disciplínach tak, že ho
jednoducho musíme objaviť. Profesia SP musí sama iniciatívne a reagujúc na spoločenské a politické
podmienky rozvíjať sebavnímanie a legitimovať svoju existenciu tým, že na jednej strane vytvára ponuku
na trhu a na druhej strane vytvára riešenia, ktoré by sa bez nej nenašli a neboli k dispozícii.
Legitimizácia SP: Štát realizuje sociálnu politiku:
- sám prostredníctvom vlastného aparátu (štátna správa),
- prostredníctvom ním poverených subjektov (verejnoprávne inštitúcie, obce)
Legislatívne je vykonávanie sociálnej práce uzákonené najmä v zákonoch:
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách
Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného post.
Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele
Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon




                                                          66
22. Systémové a systemické teórie. Vymedzenie pojmov systém, systémový prístup, systemický prístup.
Jednotlivé modely systemických teórií.
Systémový pristup – systemove teorie
= jedným zo základ. prístupov v soc. činnosti a zákl. metodologickým východiskom SP
= proces, kt. podstatou je poznať a zdôvodniť pohyb jednotlivých reálnych objektov pomocou systémov.
Komplexnosť a syntetický vzťah štúdia objektov je určujúcim znakom systémového procesu, ako vieme na
objekte definovať prvky(časti) a ich vzťahy. (Strieženec,s113)
- V 60. 70. rokoch 20. Stor.- soc. pracovnici sa primárne venovali práci s jednotlivcom,
v týchto rokoch a sa začalo pracovať s rodinou, tzv. rodinna terapia – systemova terapia.
Predstaviteľka: Za vznikom systémovej terapie stala Virginia Satirova – známa terapeutka 20. Stor., je
označovaná za matku rodinnej terapie – počas sedenia prišla na to, že treba pracovať s rôznymi pohľadmi členov
rodiny, pozývala si ich na stretnutia – začala sa venovať
systemovej terapii. Pracuje s rodinou ako celkom (systemom) a zmena, ktorá sa ma
dosiahnuť ma byt z pozície ako celku. Cela teoria je o fungovanie daného systému a ak niečo
nefunguje ako dosiahnuť zmenu celého systému.
Systemický prístup
V 80. Rokoch sa v rámci systémovej teórie sa rozvinul systemický prístup – označuje
krátkodobé formy terapii, kt. počítajú so spoluprácou klienta, je výrazne zameraná na
súčasnosť a spolieha sa na rozumove spracovanie terapeutického materiálu do tej miery, ze
provokuje vlastne sebaozdravovancie zdroje klienta. Otázka je budúcnosť tohto prístupu? Výskumy sú dosť
mlade – niekoľko rokov iba, nedali
zatiaľ odpoveď z dlhodobého hľadiska.
Predstavitelia
 Najradikálnejšia škola v systemickej teórii je talianska škola- predstavitelka je Mara Selvini Palazzolli –
     talianska psychiatrička – bola kritizovaná pre svoj tvrdý prístup, ale výsledky vzbudili pozornosť.
 Strategická rodinná terapia - Jay Haley – americky terapeut – terapeut ma iniciovat co sa
odohra v priebehu terapie a priamu zodpovednost za zmenu.
Vymedzenie pojmov
Pojem systemický vyjadruje že všetko je so všetkým prepojene.
Systém tvorí množina termínou SP, v ktoréj sú vyjadrené vzťahy medzi jej prvkami tak, aby umožnovali čo
najjasnejšie vypovedanie o obsahu a rozsahu SP.
Systémové teórie (pretože ide o súbor niekoľkých teoretických prúdov) vychádzajú zo všeobecnej
systémovej teórie von Bertalanffyho a postupne ju aplikujú do praxe SP. O rozvoj systémových teórií
v SP sa zaslúžili predstavitelia : Goldstein, Pincus a Minahanová, Germainová a Gittermanová, Elliott.
Systém je definovaný ako súbor elementov navzájom závislých, ktoré sú vo vzájomnej interakc ii.
Systémový prístup sa vysvetľuje ako protiprúd k narastajúcemu rozdeleniu vied, ide o prirodzenú reakciu na
prílišnú špecializáciu vedeckého poznania. Systémovo orientovaná SP reaguje na všetky soc. problémy
posledných 30tich rokov, ich riešenie prekročilo rámec jedinej disciplíny.
Biologické systémy, vrátane človeka sú chápané ako autopoietické (samo-tvoriace sa), zvonku neinštruovateľné.
Poradca/terapeut/sociálny pracovník nie je potom expertom, ktorý priamo spôsobuje zmenu v klientovi, je však
organizátorom špecifického vedenia rozhovoru, v ktorom môže zmenu podnecovať. Snaha pomáhať ľuďom bez
presného porozumenia ich problémov, bez znalosti metodických postupov a ich indikácie, je nebezpečná.
V sociálnej práci dochádza na teoretickej i praktickej úrovni k dotváraniu takých teórií a metód práce, ktoré
umožňujú vnímať človeka ako celistvú bytosť zakotvenú v prostredí.
Systemický prístup (v súčasnosti jeden z hlavných trendov v humanitných vedách – v psychoterapii,
psychológii, sociálnej práci, pedagogike, sociológii.., formoval sa v druhej polovici 20 stor. ) umožňuje vďaka
konštruktívnemu chápaniu nový pohľad na tradičné postupy poradenstva, psychoterapie a sociálnej práce.
Rozvíja profesionalitu, založenú na schopnosti viesť rozhovor s klientom tak, aby bol rešpektujúci, estetický
a užitočný.
Otázky systemického myslenia a klinickej teórie rozpracovali K. Ludewig, A. Schlippe a J. Schweitzer.
Systemický prístup priniesol zmenu, respektíve posun v chápaní role terapeuta, ktorý už nemá byť vedúcim, ale
sprevádzajúcim „slepého“. Umožňuje, aby terapeut, respektíve sociálny pracovník bol rovnocenným partnerom,
ktorý rešpektuje klientovo videnie sveta.
Systemická terapia aktivizuje osobné a sociálne zdroje klienta
                    zameriava pomáhanie viac na prítomné možnosti, ako na analýzu histórie
                    sústreďuje sa na riešenie problémov, nenárokuje si vypátranie ich príčin
                    vyzdvihuje klientove silné stránky viac, než jeho zlyhania, či neúspechy.
                    vyhýba sa manipulatívnemu pôsobeniu, rozvíja spoluprácu
Terapeut svojimi profesionálnymi zručnosťami vedie konštruktívny rozhovor a umožňuje klientovi zmenu jeho
sveta zmenou uhla pohľadu



                                                      67
23 Sociálno ekologické teórie. Sociálne funfgovanie. Sociálno ekologické koncepty v soc. práci.
Socialno ekologicka teoria
Ekologická perspektíva nás upozorňuje, že ludia nielen utvárajú svoje prostredie, ale sú nim súčasne aj formovaní.Mnoho
problémov v soc. fungovaní vzniká práve vo vztahu človek- prostredie a nemožno ich pripisovať len jednej dimenzii (človek
alebo prostredie).
Cieľom SP z hľadiska ekologickej perspektívy je podporovať rast a vývoj, posilnovať adaptačné kapacity ľudí, odstraňovať
bariery v prostredí, zlepšovať schopnosť prostredia odpovedať na potreby ľudi.
Ekologické koncepty umožnili soc. pracovníkom i klientom držať rovnomerne pozornosť na človeka, prostredie a tiež na ich
vzájomné vzťahy, ktorá sa dodnes považuje za ich podstatnu prednosť. (German)
Hodnoty ekologicky orientovanej SP vychádzajú z:
1.presvedčenia o hodnote každej ľudskej bytosti
2. uznania potreby rozvoja demokratickej a ohladuplnej spoločnosti
- Obe východiská zdôraznujú človeka aj jeho prostredie a ich vzájomnú väzbu
- obe hodnoty sú oplyvnené a nemôžu byť nezávislé (McMahonová,1990)
Ekologická perspektíva vníma človeka a jeho prostredie ako jednotný systém v rámci konkrétneho kultúrneho a historického
kontextu.
„Life“ model SP
-    založený s ohľado na životné procesy a orientuje sa na :
     1. silné stránky ľudí (ich vrodenú túžbu po zdraví,trvalom raste a uvolnenie potenciálu)
     2. modifikácií prostredia (z ohľadom na potreby ľudí)
     3. zlepšenie vzťahu človek – prostredie
-    súbor princípov, ktoré sú modelované podľa životných procesov
-    všetky ekologické koncepty sú súčastou „life“ modelu SP
-    venuje sa tiež pozornosť otázkam zmocňovania sa klienta, v niekoľkých rovinách, napr.:
     1. otázka vzťahu soc. pracovníka ku klientovi (vzťah má byť na princípe partnerstva, do ktorého obaja vnášajú
          podstatné znalosti a skúsenosti)
     2. klienti sú považovaní za expertov na vlastné životy
     3. soc. pracovník i klient disponuje s rozdielnou mierou moci
     4. miera mocenských rozdielov súvisí s profesionálnym statusom soc. pracovníka, rasou, pozíciou v inštitúcii,
          úrovňou vzdelania...
-    „Life“ model autori považujú za stále otvorený novým myšlienkam a názorom.
Vymedzenie pojmov
Ekosystém = jednotka záujmu ekológov
-    Je tvorený samostatným množstvom organizmov,ktoré sú vo vzájomnej energetickej interakcii, na základe ktorej
     vytvoria komunitu s vnutornými vazbami i z väzbami na prostredí
-    Pozoruhodné najmä dôrazom na vzájomnú závislosť ekosystému, ich „výmeny a „previazanosti“.
Koncept kompetencie = opakovaná skúsenost vedie k pocitu kompetencie
-    Ide o mobilizovanie síl, aby sme mohli všetkým jednotlivcom vo všetkých situáciach mobilizovať ich kompetentnú
     motiváciu, je preto možné v mnohých situáciách , aby soc. pracovník a klient pracovali na pláne ako zlepšiť elementy
     prostredia, alebo výmeny prebiehajúce medzi klientom a prostredím.
Habitat = miesto, kde možno daný organizmus nájsť (napr. teritórium..)
Nika = ekosystémová teória používa k označeniu statusu, ktorého vlastní jedinec alebo rodina v soc. štruktúre komunity.
Mnoho jedincov je kvôli rase, pohlaviu, veku, mentálnemu alebo zdravotnému postihnutiu nútený obývať v „nikách“, ktoré
nezodpovedajú ľudským potrebám.
Koncept životnej dráhy (life couse) = bio – psycho – sociálny vývoj ako premenlivý a neurčitý proces prebiehajúci od
narodenia až do neskorého veku v rozličnom prostredí, kultúrach a historických etapách.
-    Zahrňuje rôznorodosť, kedže vyjadruje vývoj jednotlivcov v kontexte soc. zmeny

Predstavitelia
 Stein a Clovard (1959) pravdepod. ako prvý sa zaoberali otázkou prostredia v kontexte SP
 Gordon (1969) bezprostredný predchodcu ekologickej perspektívy v SP. Svojou špecifickou perspektívou (záujem
    o interakciu systému s prostredím) jeho práce poskytli dobré východisko pre aplikáciu v SP.
 Berttletová (1970) zaslúžila sa o rozpracovanie konceptu soc. fungovania
 Hearn (1979) neskôr sumarizoval Gordonové základné myšlienky o SP (do 8 bodov)
 Carel Germain (1973) sa inšpiroval ekológiou, biologickou vedou, ktorá študuje vzťahy organizmov a prostredia a radu
    ekologických pojmov prevzal a využil ich ako metaforu pre označenie soc. interakcií a zmien. Spolu
    s Gitermainom(1996)navrhol „life“model SP.
Verzia 2

Sociálno-ekologický model (SEM) skúma pomocou rôznych efektov a súvislosť sociálnych prvkov v životnom prostredí.
SEM môže poskytnúť teoretický rámec pre analýzu rôznych kontextoch v rôznych typoch výskumu a v rozpore komunikácie.
Sociálna ekológia je štúdium ľudí v prostredí a vplyvy na seba samých. Tento model umožňuje integráciu z niekoľkých
úrovniach a súvislostiach vytvoriť obraz v rozpore komunikácii. (z wikipédie)
V 60.rokoch sa do popredia dostáva úsilie o nové chápanie samotnej SP, spojené najmä s úsilím nanovo vysvetliť predmet
a metódy SP. Toto úsilie vyústilo do tzv. ekologického prístupu v SP, výsledkom ktorého bol zrod a rozvoj ekologických
a eko-sociálnych teórií SP. V 70. rokoch sa ekologický prístup v teórii SP objavuje najmä v prácach Germaina
a Gittermanna, podľa ktorých je potrebné, aby ekologické teórie sledovali ľudí v rámci evolučných, ekologických



                                                           68
a sociálnych celkov, nakoľko jedinec je účastník nepretržitej vzájomnej výmeny so všetkými časťami vo svojom okolí –
v adaptačnom, evolučnom procese. Germain a Gittermann vypracovali tzv. life-model, postavený na troch základných
komponentoch, ktorými sú: ľudský potenciál, prispôsobivosť a podmienky prostredia. Pričom pri transakciách medzi
jednotlivcom a prostredím môže prísť k poruchám spôsobeným najmä nedostatočným prispôsobením sa jednotlivcov (napr.
komunikačné a vzťahové problémy, zlé bytové podmienky, puberta...). Germain a Gittermann rozdeľujú tieto príčiny do
troch skupín:
1. udalosti meniace život, vývinovo podmienené (puberta, rodičovstvo, choroba, smrť,..)
2. situácia s nezvyčajným tlakom prostredia (zlé bytové podmienky, živelné katastrofy,...)
3. komunikačné a vzťahové problémy
Od SP sa potom očakáva, že bude nápomocná pri nachádzaní optimálneho fungovania jedinca v spoločnosti.
- ekologické teórie upozorňujú na potrebu venovať pozornosť rovnomerne vonkajším i vnútorným faktorom.
- s ekologickými a najmä s eko-sociálnymi faktormi sa začina v oblasti teórie SP výraznejšie presadzovať systémový prístup.
Úlohou soc. práce je tak podľa Wendta – pomáhať ľuďom v samostatných i neľahkých situáciách. Predmetom je spoločenský
a individuálny spôsob života v empirických detailoch jeho úspechov a zlyhaní. Z ekologického hľadiska si berie soc. práca za
predmet v spoločnosti rozšírenú problematiku, ktorá vystupuje v životných situáciách jednotlivcov a soc. skupín.
Wendet za hlavné kategórie eko-sociálnej teórie pokladá:
                              a) domácnosť a životný poriadok
                              b) ekologické bilancovanie,
                              c) samoorganizáciu
                              d) životnú pozíciu,
                              e) polia a kompetencie
                              f) zdroje, premáhanie,
                              g) riešenie, zvládanie
                              h) podporu, prepojenie
V minulosti individuálny a sociálny spôsob života tvorili nedeliteľný celok, ktorý Wendt nazýva Life managmentom, pričom
moderná doba priniesla rozštiepenie tohto jednotného systému.
V sociáno ekologických modelech sa kladie dôraz na vzájomnú prepojenosť, previazanosť až nerozlúčiteľnosť
člověka s jeho prostředím,, z jeho svetom. Východiskom sú tak fenemonologické tradicie, ktorú rozvinul E. Husserl.
Domáca fenemonologická tradícia je predstavovaná predovšetkým J. Patockom, ktorá môže napomôcť k hlbšiemu
porozumeniu toho ako je konštruovaný náš ľudský prirodzený svet, jeho sociálna časť – sociálne pole a ako aj
porozumeniu tomu aké akty a interakcie v tomto svete prebiehajú. Koncept prirodzeného sveta : prirodzený svet nie je
vybudovaný z elementov, je daný ako určitý celok. Tento celok však nie je neičim nepriehladnuteľným. Podľa L. Langreba
a Husserla prirodzený svet predstavuje – horizont všetkých možných a skutočných vecí, ktoré môžu byť predmetom
skúseností. V konečnom dôsledku ide o bytie vo svete, ľudský život sa odohráva vždy ako život vo svete a ľudský život je
telesný. Podstatný atribút predstavuje budúcnosť a základné nedostatky spoločnosti, resp. sociánych problémov sa
prekonávanjú komunikáciou.
Fenomenológia pozerá na osobnosť zo vzťahového rámca jej vnímania. Snaží sa porozumieť správaniu z hľadiska
správajúcej sa osoby a preto skúma jej vnemové pole. Podľa A. Combsa a D. Snygga vnemové pole je pre človeka celý
vesmír, vrátane jeho samého, tak ako ich vníma v okamihu svojho konania. Je subjektívne ale človeku sa javí reálne.
Vnemové pole obsahuje vnútornú oblasť- javové ja. Je to spôsob ako sa ľudia vnímajú v rôznych situáciách. Mení sa síce od
situácie k situácii ale je usporiadanou sústavou. Jadrom javového ja je sebapoňatie –zovšeobecnenie poznatkov o sebe
samom a postojov k sebe. Pozitívne sebapoňatie je podstatné pre duševné zdravie človeka, negatívne súvisí s komplexmi a
depresiami. Vnemy, ktoré vstupujú do vnemového poľa tak hlboko, že zasiahnu do javového ja alebo až do sebapoňatia,
sa stávajú rozhodujúcimi determinantami vývinu osobnosti.
Človek sa usiluje o adekvátne ja, schopné vyrovnať sa úspešne s nárokmi života teraz i v budúcnosti. Z fenomenologickej
teórie vyplýva dôležitosť vlastných zážitkov a prežívania seba samého pre život človeka. Pre výchovu to potom znamená, že
najpodstatnejšie, čo si dieťa napr. zo školy odnáša, je to, ako vníma na základe prežívania školských úspechov či neúspechov
seba samého. Najdôležitejšou úlohou výchovy je budovanie adekvátneho sebapoňatia dieťaťa. Za najefektívnejšie sa
považuje zážitkové učenie sa
K tomu musí získať tieto znaky.
1. pozitívny obraz o sebe, vedomie vlastnej hodnoty a dôstojnosti
2. prijatie seba aj druhých – akceptovanie seba a vlastných aj nedokonalých zážitkov vedie k akceptovaniu druhých, k
pochopeniu ich nedokonalosti a k odpúšťaniu
3. otvorenosť voči zážitkom umožňuje rast prostredníctvom zmysluplných zmien, tvorivý, nestrnulý prístup k životu.
Ekologický model sa zameriava na transakcie a kontakty jedincov a ich prostredie, pričom sa predpokladá stav stálej
vzájomnosti, reciprocity a vzájomného utvárania a ovplyvňovania. Nehľadajú sa iba problémy, konflikty a slabé stránky, ale
tiež silné stránky, zdroje, kvality, ... Jedným zo základných pojmov sa i tu stáva koncept sociálnej role.
Pre autorov moderných učebníc sociálnej práce predstavuje ekologická či ekosystémová perspektíva jeden zo základných
konceptov a referenčných rámcov, bez ktorých si - podobne ako bez „systémového prístupu“ a „riešenia problémov“ -
súčasnú teóriu i prax sociálnej práce nevedia predstaviť. Copton a Galaway predstavujú v rámci ekologickej perspektívy
tzv. model „person–in–situation“ – model „osoba –v–situácii“.
Sociálny pracovník sa podľa nich zameriava na problémy, ktoré sa rozdeľujú do troch oblastí:
- problémy a potreby spojené s úlohami, ktoré súvisia s vývojovými etapami životného cyklu,
-problémy a potreby spojené s úlohami viazanými na užívanie a ovplyvňovanie prvkov prostredia,
-problémy a potreby spojené s interpersonálnymi prekážkami a zábranami, ktoré sťažujú fungovanie rodiny alebo skupiny,
ktorá sa vyrovnáva s vývojovými úlohami alebo s úlohami, ktoré pred ňu kladie prostredie.




                                                            69
24 Komparatívna sociálna práca. Vymenovanie jednotlivých teórii sociálnej práce vrátane ich stručného
opisu a vzájomneho porovnania vzhľadom na vybrané kritéria
Komparácia - Porovnávanie

Komparácia - je všeobecná metóda poznávania, ktorá je použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa
aj používa. V niektorých nadobúda zvláštny význam a porovnávací výskum sa v nich konštituuje ako špecifický
odbor alebo ako výskumná špecializácia ( komparatistika)

Komparácia
 - je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo javy rovnaké,
 podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť
 hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje ide o vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré
 majú spoločné črty
- na báze komparácie, t. j. vedeckého porovnávania, sa v rámci komparatívnej sociálnej práce
sleduje a porovnáva sociálna práca (a to ako v rovine teoretickej, tak v rovine praktickej)
v jednotlivých krajinách, ale tiež sa uskutočňuje komparácia v zmysle vlastného historického
vývoja atď.

Komparatívna soc. práca sa zameriava na porovnávanie dvoch alebo viacerých existujúcich soc. systémov, a to
ako v teoretickej, tak v praktickej rovine. Obohacuje teoretický systém soc. práce poznatkami o:
●       iných soc. systémoch
●       o vývojových štádiách
●       o zhodných či rozdielnych činiteľoch vyvolávajúcich zmeny v oblasti soc. Práce

Komparácia ako metóda sociálnej práce:
q vedecké porovnávanie dvoch a viac. objektov komparácie
q využíva metodiky analýzy a syntézy

Zákon komparácie:
V soc. práci nikdy neporovnávame celok naraz - len javy a veci toho istého charakteru

Dvojstupňový komparačný systém:
1.    porovnávanie zvolených subsystémov (služby, status soc. pracovníka, vzdelávanie )
2.    porovnávanie jednotlivých celkov

Delenie komparácie:
·     horizontálna - porovnávanie jednotlivých soc. systémov vo svete v súčasnosti
·     vertikálna - porovnávanie v rámci historického vývoja

OBJEKT KOMPARÁCIE je:
 1.konkrétny soc. systém: - praktická soc. práca
                        - systém soc. zabezpečenia
                        - soc. organizácia a úroveň soc. starostlivosti
                        - soc. služby
                        - soc. sieť
2. profesionálna príprava soc. pracovníkov, ktorá sa delí na:
 - Prípravu zabezpečovanú v školskom systéme: zameriava sa na vypracovanie komparatívnych štúdií medzi
jednotlivými školskými systémami, v oblasti - curicul, sylabov, odporúčanej literatúry, rozloženia vzdelávania
medzi teóriu a prax, spôsob ukončenia, možnosť pokračovať v postgraduálnom štúdiu a pod.

- Prípravu zabezpečovanú v rámci zamestnávateľského systému: predmetom záujmu je existencia
   profesionálneho vzdelávania v rámci zamestnávateľských systémov a profesijných organizácií, ktoré vyplýva
   z rešpektovania princípu permanentného zvyšovania si kvalifikácie. Porovnáva sa povinnosť zúčastňovať sa
   tohto vzdelávania ako predpoklad výkonu profesie, formy a spôsoby organizovania, poskytovatelia
   vzdelávania v rámci zamestnávateľských systémov atď.

Komparácia jednotlivých systémov môže byť zameraná:
1.mimo vlastné domáce systémy (vtedy ide o komparáciu napr. slovenského a českého, slovenského a
nemeckého a pod.)




                                                      70
2. toho istého soc. systému z hľadiska jeho vývoja. V tomto prípade ide o o porovnávanie dvoch historicky
vzdialených soc. systémov, s cieľom zistiť skutočnosti pôsobiace zmeny v soc. systéme krajiny.

Pre komparatívnu soc. prácu platí, že:
1. V rámci komparácie sa porovnávajú len tzv. súrodé javy, čo vyplýva z princípu komparability
 2. Objekty, vlastnosti, metódy, procesy atď, ktoré chceme porovnávať, musia byť presne vymedzené. Po
zadefinovaní predmetu komparácie nadobúdajú postavenie komparačnej jednotky.
 3. pri samotnom procese komparácie je potrebné zvážiť vplyv komparačnej situácie, ktorá je tvorená
vzájomným pôsobením porovnávaných faktorov a kontextuálnych faktorov v procese komparácie

PROBLEMATIKA KOMPARATÍVNEHO VÝSKUMU
- nástrojom soc. štátu, soc. systémov sú sociálne služby
- pri takto zameranej komparácii sa stretávame s nasledovnými problémami:
1. rovnaký typ služby patrí v rôznych krajinách do rôznych kategórií, napr. rovnaká služba
    poskytovaná seniorom môže patriť do systému soc. alebo zdrav. starostlivosti
2. hranica medzi dobrovoľným a nedobrovoľným využitím služby nemôže byť nikdy
   jednoznačne, plošne vymedzená – inštitucionalizácia, poskytovanie služieb v klientovi
    vlastnom prostredí (napr. na Slovensku po 2. sv. vojne prešla poskytovaná soc. pomoc
   len na vyplácanie dávok, takže klient si nemal z čoho vybrať, v niektorých štátoch si klient
    môže vybrať, či chce napr. dostať finančnú dávku alebo namiesto nej dostane napr. stravu,
    školské potreby, nejakú službu)
3. odlišná charakteristika soc. služieb spôsobuje problémy pri komplexnej kategorizácii

Špecifickou oblasťou, ktorou sa právny model v teoretickej rovine zaoberá, je komparácia jednotlivých štátnych
právnych systémov z oblasti soc. zabezpečenia, poistenia a pod., pričom môže ísť o komparáciu dvoch a viac
národných systémov navzájom alebo o komparáciu národného systému s celoeurópskymi a celosvetovými
štandardami a pod.
Príklad komparácie (porovnania)
Systémy doplnkového dôchodkového poistenia (DDP) v zahraničí
Z porovnania hlavných európskych systémov (Franc,. Nemecko, Belgicko, Holandsko, Švédsko, VB, USA,
Taliansko, Rakúsko, ČR) vyplývajú závery:
1. každá európska krajina si vyvíjala vlastné riešenia, ktoré plne zodpovedali povahe jej
     základného systému soc. poistenia a dopĺňa ich,
2. používali pri tom podobné stavebné prvky, ktoré rozlišujeme podľa toho, či sú nutné
   k doplneniu jednotného základného dôchodku alebo k doplneniu diferencovaných nízkych
   dôchodkov alebo zbytočné k doplneniu vysokých základných dôchodkov, - sú samostatné
    alebo integrované so základným systémom, - je použitá jedna alebo viac foriem DDP, -
    doplňujú sa vertikálne, horizontálne, alternatívne, - sú oddelené od podniku alebo riadené
     zamestnávateľom, - sú fondové alebo rozpočtové, - sú orientované na poistné alebo na dávky, - všetky sú
   štátom kontrolované, ale miera kontroly sa líši, - sú obdobné alebo sa líšia od komerčných poisťovní, - majú
   alebo nemajú voľnosť v investičnej politike

SP je odpoveďou na rozmanitosť sociálnych problémov svojich klientov, čo si vyžaduje komplexný prístup
k riešeniu praktických i teoretických otázok.
V chápaní SP ako o vednej disciplíne existujú vo všeobecnosti dva základné prístupy:
1. funkcionalisticko-holistický prístup, ktorý je charakteristický nasledovnou postupnosťou:
   a) hľadaním spoločnej funkcie SP
   b) definovaním klientely SP
   c) interakciou medzi sociálnym pracovníkom a jeho klientom
Hlavnou otázkou v SP je tak riešinie otázky spoločenskej funkcie, jej klientely a vzájomnej interakcie medzi
klientom a sociálnym pracovníkom. Na základe čoho sa budú aj prispôsobovať formy sociálnej pomoci,
kontroly. Avšak problémom tohto prístupu je, že človek ako individualita už nie je v centre odbornej pozornosti
zameranej na imáginárne problémy väčšinovej klienteli, pričom jeho reálne potreby a problémy môžu prispieť
k odhaleniu a riešeniu problémov skupín, komunít či spoločnosti ako celku. Holistický pohľad na spoločnosť
vychádza z tvrdenia, že celok, poprípade jeho funkcia je nadradená jeho jednotlivým častiam, t.j. ľuďom. Za
základné sociálne hodnoty sa v takto orientovanej teórii SP pokladá udržanie hraníc blaha, sociálne
prispôsobenie sa, prípadne i podriadenie sa, plnenie úloh a povinností ukladaných celkom. Čo je v rozpore
s individuálnou hodnotou človeka. Ide tu v podstate o tzv. teória spoločnosti bez ľudí – odsunutie konkrétnych
ľudských jedincov mimo centrálny záujem teoretického skúmania SP. V tejto súvislosti teória SP rieši otázky




                                                        71
riadenia, organizovania, poskytovania pomoci, sociálnej kontroly, sociálnej stabilizácie a významu vzdelania pre
úspešnú socializáciu jednotlivca.
2. atomistický prístup : reaguje na utrpenie a problémy jednotlivcov či rodín, skupín, spoločenstiev. Ide tu
o snahu redukovať individuálne utrpenie a sociálne krízy prostredníctvom určenia zodpovednosti za aplikovanie
foriem pomoci. Patria sem otázky zákonitosti nárokov, poradenstva, solidarity, rozvoja všetkých dimenzií
osobnosti,..a pod. Tento prístup za základ pokladá jednotlivých, konkrétnych ľudí. Atomisticky orientovaná SP
máva veľmi často silný behaviorálny kontext. Táto teória SP sa zameriava na problematiku možností
individuálneho rozvoja jednotlivca, avšak častokrát nerešpektuje sociálny kontext – teda jeho sociálnu
príslušnosť, úlohy, status, pozíciu. SP sa tak má zamerať na objavenie a pochopenie jeho potrieb, na pomoc.
Táto teória súčasne zdôrazňuje problém utrpenia v ľudskom živote, riešenie ktorého pokladá za primárny cieľ
teórie i praxe SP. K jej ďalším nosným témam patria komunikatívny, partnerský prístup ku klientovi, autonómny
model, inštruktívne, nondirektívne formy interakcie, samorozvoj,.. Pričom jej východiskom nie je to, že človek
sa dá zmeniť zvonka, ale to že on je práve ten kto je schopný pomôcť si sám a SP mu ktomu iba napomáha.
Obidva tieto prístupy sú badateľné vo všetkých známych teoretických prúdoch súčasnej SP.
Nižšie opísané prístupy budú len priblížením súčasného teoretického poznania, pričom ide o prístupy, ktoré sa
v oblasti teórie i prace SP usadili a udomácnili v poslednej polovici 20. storočia.
1- TEÓRIE KONANIA - Teória SP orientovaná na konanie musí rešpektovať nielen ekonomicko-právne
aspekty, ale tiež aspekty psychologické, pedagogické,..., pričom individuálne správanie jednotlivcov, premyslené
či organizované a plánované správanie skupín, komunít, spoločenstiev ako celku obsahuje všetky tieto aspekty.
Zmyslom takto chápanej SP potom bude umožňovať a napomáhať individuálnemu rozvoju aktérov SP
s cieľom dosahovania osobných maxím za účelom zlepšenia kvality ich životov, čo zlepší vzťahy vo vnútri
spoločnosti i všeobecnú kvalitu života spoločnosti.
 Podľa Thierscha každá teória SP musí byť reflexívnou teóriou a jej úlohou je odrážať vzájomný vzťah teórie
a prace, čo je možné realizovať orientáciou teórie na životný svet prostredníctvom vedeckej analýzy problémov
všedného dňa – teda každodennej reality. SP má tak sprostredkovať informácie o praktickom živote vo svetle
vedeckých poznatkov.
 Ako upozorňuje Staub-Bernasconi za najdôležitejší výsledok tohto procesu môžeme označiť skutočnosť, že SP
postupne začína smerovať k:
1. prevzatiu autonómnej kontroly profesionálneho konania reprezentantami vlastnej profesie prostredníctvom
profesijných zväzov
2. obmedzeniu výkonu na konkrétne oblasti (špecializácie)
3. presadzovaniu záujmov prostredníctvom profesiových organizácií
4. vedeckej orientácii SP
5. kontrole nad profesionálnou prípravou
6. povinnosti akceptovania profesijného kódexu, ktorý garantuje klientom určité štandardy kvality
7. prosociálnej orientácii sociálnych pracovníkov
 Teórie konania majú spoločnú črtu vyvíjanej aktivity, činnosti a základnou otázkou v teórii a praxi zostáva čo
musí byť urobené a kto je kompetentný konať.
 Staub-Bernasconi prišla s teóriou projektov a konania, pričom zaradila SP medzi základné úžitkové vedy
a upozornila na fakt, že klasické akademické rozdelenie vedeckého poznania, na vedomosti, znalostí a ich
následnú využiteľnosť v praxi sa pre vývoj teórie SP ukazuje ako prekážka, keďže neobsahuje charakteristickú
črtu vlastnú SP a tou je komplexita. Špecifikom SP je, že jej pracovné polia sa rozprestierajú vo všetkých
úrovniych spoločenských vied.
 Samotná teória konania venuje pozornosť tzv. poľu SP ako vedy, avšak SP sa rozlišuje ako vedecká disciplína
a ako profesia, z čoho vyplýva, že aj keď v záujme oboch je ten istý predmet – problémové situácie, veda ich
skúma z hľadiska popisného a analyzujúceho a profeisa z hľadiska praktického riešenia.
 teória SP zaoberá dvomi základnými okruhmi a síce:
1. metódami zameranými na osobnosť klienta – teória SP sa usiluje vedeckými spôsobmi spracovať
metodické postupy, zamerané na dosiahnutie očakávaných zmien v správaní jednotlivcov. Možno hovoriť
o metódach zameraných na 2 etapy a to na zmenu konania a na základe toho na začlenenie do spoločnosti.
1a) Metódy orientované na zmenu konania : delíme ich na
– metódy orientované na odstránenie pasivity alebo nekompetencie klienta
- úprava spoločensky nežiadúceho správania
Avšak predmetom vedeckého záujmu nie sú len samotné metodické postupy zamerané na zmeny správania, ale
aj vedecké objasňovanie príčin vyvolávajúcich takéto správanie sa jednotlivcov. Cieľom je úprava spoločensky
nežiaduceho správania, možno sem však zaradiť aj riešenie problémov odchyľujúceho sa správania
(poškodzovanie seba alebo iných). Úlohou SP je zistiť a odstrániť takéto formy konanie. V tejto súvoislosti sa
tak teórie konania orientujú na význam vzorov, na integračné procesy, problematiku zvládania obťiažnych
situácií, na sprostredkovanie poradenstva a pod.




                                                      72
1b) Metódy zamerané na sociálne začlenenie klienta, reagujú predovšetkým na rôzne formy sociálneho
vylúčenia. Predmetom odborného záujmu sú nielen metódy vedúce k sociálnemu začleneniu, ale tiež príčiny
a mechanizmi vzniku sociálneho vylúčenia, sociálnej izolácie, poruchy interakcie a pod. Cieľom týchto
metodických postupov je socializácia, resp. resocializácia jednotlivcov prostredníctvom formálneho
i neformálneho členstva. Avšak podľa Haaga, v SP nemožno brať metódy ako východickový bod tvorby jej
teórie, nakoľko medzi nimi a pracovným poľom sú vzájomné súvislosti vytvárajúce 3 základné funkčné roviny
SP – sociálnu politiku, sociálne plánovanie a sociálnu administratívu a sociálnu terapiu. A práve na ne by sa
mala orientovať snaha o ich vedecké spracovnie. Teória SP by tak mala v sebe spájať predstavy o sociálnych
problémoch, intervenčnú úroveň, spôsob práce ako aj transdisciplinárne znalosti.
2. Metódy zamerané na konanie sociálneho pracovníka – sú orientované na oblasť profesionálnej prípravy,
čiže na vzdelávanie sociálnych pracovníkov, na formovanie ich postojov, budovanie profesionálnych
kompetencií, ktoré sú vyžadované ako vo všeobecnej rovine SP, tak i kompetencie potrebné pre realizáciu
špeciálnych úloh SP.
 Cieľom teórií konania je objektívne poznanie objektov a subjektov, sociálnej reality, existujúcich
determinujúcich vzťahov za účelom využitia získaných poznatkov v konkrétnych situáciách a to najmä
v súvislosti s aktivitami, ktoré:
     a) podporujú dosiahnutie stanovených cieľov
     b) obmedzujú alebo zabraňujú nežiadúcemu konaniu
     c) odhaľujú šance jednotlivcov i skupín, odhaľujú možnosti skvalitnenia individ. ľuds. Životov
     d) odhaľujú zdroje a napomáhajú ich spravodlivému rozdeľovaniu
     e) odhaľujú, definujú a usporadúvajú vzťahy v spoločnosti
     f) usilujú sa zachytiť psychické, fyzické, ekonomické a sociálno alebo kultúrne poškodenie ľudí s cieľom
          zmierniť zistené poškodenie.
2. BEHAVIORÁLNE TEÓRIE-
 Orientuje sa na dosiahnutie zmeny nežiadúceho správania. Behoviorálne orientovaní sociálni pracovníci
pracujú predovšetkým v oblasti terapie a poradenstva. Cieľom je formovať človeka rôznymi konšantami
(modelmi) správania a manipuláciou pomocou vonkajších stimulov, za účelom zmeny tzv. patologického (či
nesprávnych vzorov) správania prostredníctvom nových akceptovateľných vzorov či typov správania, pričom sa
vychádza z toho, že samotné správanie sa oslabuje alebo upevňuje dôsledkami, ktoré v spoločnosti vyvoláva.
Úlohou SP je tak podieľať sa na hľadaní možnosti vedúcich k pozitívnej zmene v správaní klienta, a to
s prihliadnutím na to, že síce teória síce ponúka určité všeobecné platné modely, ale neexistujú však platné
všeobecné postupy, ktoré by jednoznačne viedli k očakávanej zmene.
Táto SP je založená na empirických výskumoch z oblasti ľudského správania a na rôznych teóriách učenia.
Zatiaľ čo z filozofického hľadiska majú termíny humanizmus a existencializmus odlišný význam, v rámci
teórií soc. práce sú oba smery chápané ako humanistické. Oba modely sa sústreďujú na človeka ako na
autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností hodnotu, sú zamerané viac na jej vnútorný svet ako
na bezprostredné správanie a často sa venujú otázkam zmyslu ľudského života.
Pre humanistickú teóriu je typické , že osobnosť je výsledkom pôsobenia spoločnosti a situácií v nej, tu sa
vyvíja a žije.
Existencionalizmus sa sústreďuje výlučne na existenciu - bytie , ktorá je pre človeka jedinou realitou, toleruje
rozmanitosť názorov, ktoré siahajú od optimistických až po tragické vo vzťahu k ľudskému životu. Ľudská
existencia vo svete je krehká a vyplýva zo samého bytia človeka, je životnou skutočnosťou. Podľa tejto teórie
má ľudská povaha dimenziu fyziologickú, psychologickú a duchovnú. neuspokojovanie fyziolog potrieb -
následok telesných ochorení, neuspokojovanie psycholog.potrieb – emocionálne problémy, neuspokojovanie
duchovných potrieb – vyvoláva problémy priamo v jadre osobnosti
Maslow - prezentuje teóriu zameranú na uspokojovanie potrieb človeka, od základných až po tie najvyššie
Rogers - dôraz kladie na ľudskú osobnosť, je presvedčený, že človek sa môže vo vhodnom prostredí celkom
prirodzene rozvíjať ako zdravá, zrelá a spoločensky konštruktívna osobnosť. Ústredným pojmom je „JA“ ako
uvedomované vnímanie seba. Zastával názor, že jednotlivec preberá zodpovednosť za riešenie vlastných
životných problémov.
Rogersovský prístup – je nedirektívna, na človeka zameraná terapia, akceptácia, empatia; terapeut pomáha
osobe k sebaexplorácii (sebapreskúmavaniu), hľadaniu osobných významov, porozumeniu súvislostí, vytvára sa
priestor pre osobnostný rast, dochádza k prekonávanie vnútorných rozporov

3. EKOSOCIÁLNE TEÓRIE SP
 Objektom záujmu v SP (podľa Wendta) sú tak potom skúseností ľudí vyplývajúce z ich nedostatku či
obmedzenia, ale aj skúsenosti sociálnych pracovníkov usilujúcich sa zlepšiť ich životné podmienky i podmienky
vlastného pracoviska. Ekologické teórie upozorňujú na potrebu venovať pozornosť rovnomerne vonkajším
i vnútorným faktorom.




                                                      73
 S ekologickými a najmä s eko-sociálnymi faktormi sa začina v oblasti teórie SP výraznejšie presadzovať
systémový prístup.
 Zastrow upozorňuje, že pre ekologicky orientovanú SP je charakteristická orientácia na 3 nosné problémové
okruhy a to :
1.sústreďuje sa na človeka, hľadá kapacity pre riešenie jeho sociálnych problémov a pôsobí na ich rozvoj
2.orientuje sa na interakcie medzi človekom a systémami, ktoré ho obklopujú, zameriava sa pritom na tvorbu
optimálnych vzťahov medzi ľuďmi a zdrojmi, ktoré im môžu prinášať pomoc a podporu.
3.orientuje sa na systém s cieľom reformovať doterajšie úsilie a prispieť tak k efektívnejšiemu napĺňaniu
individuálnych potrieb.
4. TEÓRIA SYSTÉMOV – SYSTEMAATICKÁ SP
Systemický prístup (v súčasnosti jeden z hlavných trendov v humanitných vedách – v psychoterapii, psychológii,
sociálnej práci, pedagogike, sociológii.., formoval sa v druhej polovici 20 stor.) umožňuje vďaka
konštruktívnemu chápaniu nový pohľad na tradičné postupy poradenstva, psychoterapie a sociálnej práce.
Rozvíja profesionalitu, založenú na schopnosti viesť rozhovor s klientom tak, aby bol rešpektujúci, estetický
a užitočný.
Otázky systemického myslenia a klinickej teórie rozpracovali K. Ludewig, A. Schlippe a J.Schweitzer.
Systemický prístup priniesol zmenu, respektíve posun v chápaní role terapeuta, ktorý už nemá byť vedúcim, ale
sprevádzajúcim „slepého“. Umožňuje, aby terapeut, respektíve sociálny pracovník bol rovnocenným partnerom,
ktorý rešpektuje klientovo videnie sveta.

Systemická terapia:
 -aktivizuje osobné a sociálne zdroje klienta.
 -zameriava pomáhanie viac na prítomné možnosti, ako na analýzu histórie
-sústreďuje sa na riešenie problémov, nenárokuje si vypátranie ich príčin
 -vyzdvihuje klientove silné stránky viac, než jeho zlyhania, či neúspechy.
 - vyhýba sa manipulatívnemu pôsobeniu, rozvíja spoluprácu
 Terapeut svojimi profesionálnymi zručnosťami vedie konštruktívny rozhovor a umožňuje klientovi
zmenu jeho sveta zmenou uhla pohľadu
 Teória systémov bola rozpracovaná na základe funkcionalizmu a kybernetiky, pričom je chápaná ako
všeobecná teória, ktorá má svoje miesto v oblasti prírodných vied, vo fyzike, biológii ako aj v spoločenských
vedách a to najmä v psychológii, sociológii, pedagogike. Možno povedať, že systémová teória nemá charakter
uzavretej teórie, ale skôr predstavuje všeobecnú modelovú pradstavu, ktorá nachádza upletnenie v rôznych
sociálno-vedeckých teóriách.
 Viacerí autori sa zhodujú v tom, že v SP je možné hovoriť najmä o nasledovných systémových teóriách:
     - teória sebaorganizujúcich systémov
     - teória integrácie
     - systémová činnostná terapia SP
     - ekosociálna systémová teória
     - teória komunikatívneho konania
Pričom napriek ich vnútornej rozdielnosti zachovávajú tieto základné princípy systémovej teórie sú: systém,
komplexnosť, vzťah časti a celku, hierarchia, okolie a systém, homeostáza,..

 Antiopresívne prístupy sociálnej práce nadobudli na aktuálnosti koncom uplynulého tisícročia. Patria
k metódam práce so spoločnosťou. Ide o metódy, ktoré sú zamerané na znižovanie diskriminačného
a opresívneho správania v spoločnosti - namierené proti znevýhodňovaniu a utláčaniu. Autori
antiopresívneho myslenia definovali cieľ intervencie sociálnych pracovníkov ako zmenu situácie
statusových a kultúrne znevýhodnených (sociálne vylúčených) menšín. Vychádzajúcim pojmom AOP je
opresia, čo znamená potláčanie, utláčanie (etnické menšiny, zdravotne postihnutí, migranti..). Intervencia
(podľa Thomsona) spočíva v uplatňovaní troch imperatív: spravodlivosti, rovnosti, spoluúčasti.
Typy antioprresívneho prístupu:
asimilační prístup – adaptácia migrantov, prijatie kultúry a životného štýlu väčšinovej spoločnosti;
liberálny pluralizmus – uplatňuje sa princíp rovných (rovnakých) príležitostí – právo na prácu;
kultúrny pluralizmus – etnické skupiny si vo väčšej alebo menšej miere môžu zachovať svoje kultúrne
charakteristiky ( multikulturalizmus);
štrukturalizmus - jednotlivé skupiny majú rôzne postavenie, štrukturalistické hľadisko môže nerovnosti
v postavení skupín buď potvrdzovať ako žiaduce a oprávnené, alebo môže byť impulzom k vyrovnávaniu
spoločenských rozdielov.




                                                     74
Behaviorálny prístup - poradenský vzťah je edukatívny, zameraný na učenie a zmenu správania (vzťah učiteľ –
žiak), je to teória pozorovateľného učenia
Behaviorizmus - odvodený od slova behavior – správanie. Vznikol v USA na základe pozitivizmu.
Zakladateľom je Watson, ktorý ako prvý použil teóriu klasického podmieňovania. Táto teória je známa aj pod
názvom S – R teória (S – stimul a R- reakcia organizmu). Tento smer do popredia stavia učenie a odmieta úlohu
dedičnosti. V rámci tohto smeru Herbert /1987/ vypracoval ABC sociálneho pracovníka vo vzťahu poradca-
klient:
IV. A – predstavuje to, čo predchádzalo aktuálnemu správaniu klienta
V.B – predstavuje to, čo aktuálne klient robí
VI. C – znamená to, čo bezprostredne nasledovalo, respektíve nasleduje po správaní klienta
 → sociálneho pracovníka by malo zaujímať nielen samotné problematické správanie klienta, ale aj to, čím bolo
                                                   vyvolané

TEÓRIE ORGANIZAČNÉ
 Podľa Pucha je organizácia sociálny výtvor usilujúci sa o dosiahnutie cieľa, riadený formálnymi pravidlami,
pričom poskytovanie pomoci patrí k základným aktivitám členov organizácie. K základným znakom organizácie
Puch potom zaraďuje: ciele, štruktúru, dynamiku, prostredie, zmenu, obrat, spôsob, chod.
Puch upozorňuje, že vo vzťahu k SP sa jednotlivé organizačné teórie zaoberajú najmä:
a) odbornými a organizačnými kompetenciami, ktoré sú súčasťou profesionálneho konania soc. prac.
b) organizovaním a organizáciami, ktoré tvoria súčasť odborno-vedeckého záujmu teoretikov
c) organizáciami a organizovaním ako didaktickým problémom, kedy úlohou SP je sprostredkovať prístup
k ovládnutiu potrebných zručností pre svojich klientov
 Organizačné teórie sa paralelne rozvíjali počas celého 20. stor. Ich vývoj je možné chápať ako reakciu na
rôzne ľudské problémy, ktoré nejakým spôsobom súcisia s problematikou organizoania spoločnosti. Niektorí
autori sa venujú otázkam plánovania, pravidelnej kontroly úloh, racionáneho správania, štátnemu systému a pod.
Spoločnosť v rámci tohto teoretického prístupu vystupuje ako organizácia čo znamená, že v teoretickej rovine sa
predmetom odborného záujmu SP stáva:
     a) vzťah organizácie – spoločnosti a jej jednotlivých členov
     b) interpersonálne vzťahy
     c) význam pravidiel
     d) funkcionovanie organizácie, vrátane porúch a príčin ich vzniku
     e) sociálna komunikácia
     f) sociálna kontrola
Predmetom odborného záujmu všetkých organizačných teórií sú rôzne obrazy života organizácie, kde spoločnosť
je chápaná ako špecifický typ organizácie. Organizačné teórie sa potom zameriavajú na otázky vplyvu určitej
kultúry, či subkultúry, sociálnej výmeny, či významu konkrétnej situácie
 Organizačné teórie sa delia na tri základné skupiny a to na: situačné teórie, výmenné teórie a kultúrne teórie
(označované aj kulturalizmus)
1. Kulturalizmus : Je reakciou na sociálne problémy, a snaží sa zistiť príčiny odlišností medzi jedincami
patriacimi do rôznych kultúr. A umožnil SP vytvoriť základ pre realizáciu niektorých výskumov (kriminalite
mládeže).
Kulturalizmus poukazuje na hlavný problém, ktorý stojí na troch úrovniach:
     1. na úrovni inštinktov, ktoré sú identickými pre celý ľudský rod
     2. na úrovni individuálnych osobitostí, ktoré môžu nadobúdať rôzne formy
na kultúrnej úrovni, ktorá vytvára špecifické súbory pravidiel, modelov a inštitúcií
Teória výmeny – teória sociálnej výmeny, vychádza z predpokladu, že každé individuálne i skupinové konanie
prebieha v spoločnosti a tým je objektívne daný jeho sociálny rozmer. Pričom každé konanie je možné chápať
ako sociálnu výmenu, čo je v podstate základ všetkých spoločenských vzťahov (napr. komunikácia). Teoreticky
čerpá z utilitarizmu, zo sociálnej antropológie a behavioralizmu. Homans rozpracoval teóriu sociálnej výmeny –
vychádza z dvoch predpokladov:
     1. v ľudskom správaní dominujú racionálne prvky – odmena, zisk, výhoda,...
     2. proces sociálnej interakcie je vo svojej podstate trvalou výmenou odmien a trestov prebiehajúcou medzi
          jednotlivcami – podnet verzus odpoveď (ktorá môže byť pre druhého trestom či odmenou)
Situačné teórie predstavujú teoretický komplex, ktorý je charakteristický tým, že tieto teórie sa zameriavajú na
konkrétne situácie, ktorými sa SP v teoretickej i praktickej rovine zaoberá. V teoretickej rovine to zanmená, že
sa situácie analyzujú, hľadajú sa príčiny ich vzniku, študujú sa vhodné metodické postupy, možnosti a význam
profesionálneho vstupu do situácie. Patria sem: anómia, biografia, komunikácia, vylúčenie, kooperácia,
solidarita, zlyhanie, podpora, pomoc, starostlivosť, konflikt, ochrana,.. Tieto teórie sa výrazne orientujú na prax,
na pochopenie a voľbu správneho metodického postupu v konkrétnej situácii, čo je významné aj pre
manažment, a to v zmysle riadenia.



                                                        75
25 Pradigmi sociálnej práce. Vymedzenie pojmu. Malé paradigmi sociálnej práce podľa M.
Payneho
Paradigma – vzor, typ. ale aj model, koncept, teória. Je to modelový filozofický prístup, mení sa
v čase. Je to systém základných vedeckých poznatkov (teórií) a metód, podľa vzoru kt. sa uskutočňujú
výskumy v danej oblasti poznania (disciplíne) v určitom historickom období. Paradigma je pôsob
myslenia a zákl. orientácia výskumu. Tento pojem zaviedol do metodológie vedy americký fyzik
a historik T. Kuhn.
Podľa neho je paradigma názor na svet, ktorý v určitom období prevláda. Zmena paradigmy je posun
v spôsoboch uvažovania. Typickým príkladom je nástup vedeckej paradigmy namiesto náboženskej,
ktorá vládla v 15. a 16. str. vo väčšine európskych štátov.
V oblasti sociálnej práce v dobe jej etablovania ako samostatnej disciplíny ovplyvňovalo sociálnu
prácu medicínske paradigma a neskôr aj paradigma psychologické.
   Vo vzťahu k stanoveniu hraníc vedeckosti neskôr prišiel Wagner s požiadavkou rozlíšiť 3
základné prístupy k chápaniu samotnej vedy, resp. vedeckosti v myslení, medzi ktoré zaradil:
    1. Logický pozitivizmus, ktorý najradikálnejšie rieši otázku hraníc vedy.
    2. Popperov kritický racionalizmus a jeho názory na vedu a vedecké poznanie.
    3. Veda a vedecké poznanie z pohľadu paradigmatického modelu reprezentovaného T. S.
         Kuhnom.
    Americký fyzik a historik T. Kuhn, ktorý pojem paradigma zaviedol do metodológie vedy,
vymedzil tri základné etapy v rozvoji vednej disciplíne:
 etapu predpragmatickú (predchádzajúcu vzniku paradigmi),
 etapu prevládajúcej (platnej, akceptovanej) paradigmi (etapu „normálnej“ vedy)
 etapu krízy paradigmi a vedeckej revolúcie, ktorá spočíva v striedaní paradigmi, v prechode od
    jednej paradigmi k druhej.
 Delenie (Matoušek)
 1. Veľké paradigmy - soc.-filoz.-politické myšl.prúdy – socializmus,
 liberalizmus, zamer. na dosiahnutie zmeny v spoločn. a jej udržanie
 2. Stredné paradigmy - orientáciou na človeka môže nastať zmena
 3. Malé paradigmy – orientované na prácu s človekom
 Najstaršia paradigma= opatrovateľská =základom aktívnej soc. práce. (12,14,16 stor. chorí,
    starí, bezvládni)
 Najstaršie paradigmy=to určité filozofické presvedčenia ľudí

Počas 20. str. Payne rozpracoval tri odlišné prístupy - tzv. malé paradigmy
    a) Terapeutické poňatie SP (zmena a rozvoj),
    b) Ponímanie usilujúce sa o spoločenskú reformu,
    c) Poňatie ktoré stavia na sociálno-právnej pomoci (prístup k zdrojom a informáciám).
V rámci jednej paradigmy môžu byť uplatňované rôzne teórie.

Prvé z týchto paradigiem Navrátil označuje ako terapeutickú pomoc (terapeutický paradigmus).
Hlavným faktorom soc.fungovania je duševné zdravie a pohoda človeka.
SP je chápaná ako terapeutická intervencia, ktorá si kladie za cieľ pomôcť jednotlivcom, skupinám
i komunitám zabezpečiť psychosociálnu pohodu.
Prostriedkom je podpora a uľahčovanie ich rozvoja, komunikácia a budovanie vzťahu. Komunikácia je
prostriedok, ktorým ľudia môžu získať viac kontroly nad vlastnými pocitmi a spôsobom života.
Príkladom je Rogersova humanistická koncepcia. Profesionalita soc. pracovníka tkvie v psychol.
znalostiach a terapeutickom výcviku.

Druhý paradigmus Navrátil označil ako úsilie o reformu spoločenského prostredia (reformný
paradigmus).
Sociálne fungovanie spája so spoločenskou rovnosťou v rôznych dimenziách spoločenského života (s
ohľadom na spoločenskú triedu, rodovú rolu, vekové skupiny...)
SP prostredníctvom podpory spolupráce a solidarity v rámci určitej skupiny pomáha utláčaným získať
vplyv na svoj vlastný život, preto sa zameriava na zmocňovanie (empowerment) jednotlivcov, skupín


                                                76
a komunít. Snaží sa o budovanie spoločnosti na rovnoprávnom princípe, pretože za nespravodlivých
spoločenských podmienok to nie je vôbec možné dosiahnuť. Aby sa sociálny a osobný rozvoj mohol
uskutočniť, musí dôjsť k spoločenskej zmene.

Tretiu paradigmu Navrátil označil ako sociálno-právnu pomoc (poradenský paradigmus).
Sociálna činnosť tu závisí na schopnosti zvládať problémy a na prístupe k informáciám a službám.
SP je v tomto prístupe ako jeden z aspektov systému sociálnych služieb.
Tento prístup sa usiluje o zlepšovanie systému sociálnych služieb, pomoc klientovi prostredníctvom
poskytovania informácií kvalifikovaným poradenstvom, sprístupňovaním zdrojov a mediáciou.
Súčasťou tohto prístupu je aj snaha o zmenu spoločnosti a jej inštitúcií, aby lepšie spĺňali predstavy o
potrebách občanov.
Zdôrazňuje sa tiež podpora osobného a komunitného rastu za podpory psychológie, sociológie a práva.

Konštruktivizmus – paradigma vychádzajúca z faktu, že všetci ľudia si konštruujú svoju verziu
skutočnosti, ktorá sa odvíja od ich osobných osudov a v závislosti na kultúrnych vzoroch, ktoré sú im
blízke.
Hlavným prostriedkom konštrukcie sociálnej reality je jazyk. Ľudia majú tendenciu vnímať
skutočnosť ako danú a „objektívnu“, nevnímajú jej vykonštruovanosť.
Klient sociálnej služby aj sociálny pracovník si konštruujú sociálnu realitu podľa svojich vlastných
schém. Podľa konštruktivizmu najlepšie vysvetlí podstatu každého sociálneho javu (napr. aj sociálnej
služby) preskúmanie konštrukcie.
Payne ponúka tri paradigmatické modely: sociálno-právny model
                                             reformný model
                                        terapeutický model,

1. Terapeutická paradigma - SP ako terapeutická pomoc
● Za hlavný faktor sociálneho fungovania sa považuje duševné zdravie a pohoda človeka.
● Hlavným predmetom SP je odstraňovanie a liečba problémov, ktoré vznikli ako
  dôsledok interakcie jedinca a jeho prostredia.
●SP sa potom chápe ako terapeutická intervencia, ktorá si kladie za cieľ pomoci zabezpečiť
  jednotlivcom, skupinám i komunitám psychosociálnu pohodu.
● Dôraz sa kladie na komunikáciu a budovanie vzťahu. Vychádza sa z toho, že proces
  interakcie s druhými je tvorivý proces, ktorý obohacuje všetkých zúčastnených. Sociálny
  pracovník podporuje klienta v jeho osobnostnom rozvoji.
Vedecko-terapeutická - človek má veľa problémov, nemá ich s kým riešiť–preto je tu poradenstvo a
terapia.Terapia=pre patopsy chologické osobnosti.(realitná terapia a realitné poradenstvo).
80-te r. sú charakteristické tým, že sa za základ paradigmy v SP vyhlá sila poradensko-terapeutická
paradigma a v teórii sa tým upriamila po zornosť na rozpracovanie otázok poradenstva a terapie,
kt.vyústilo do rôznych škôl (psychoanalytická a behaviorálna škola). V praktickej rovine to potom
znamená orientáciu na rozvoj mimoústavných (mimoreziduálnych) služieb = TP, DP, denné sanatóriá.
Tým sa orientujeme na filantropiu služieb (klienti=s rodinou,=to úspornejšie). Soc.-terape utická
paradigma prichádza s narušením exportnosti soc. pracovníka. Klient SP sa postupne ocitá v roli
zákonníka, kt.si objednáva služby. Soc.prac. sa mení na reflektujúceho odborníka. Klient nesie väčšiu
mieru zodpovednosti – môže si vyberať
2. Reformná paradigma - SP ako reforma spoločenského prostredia
● Predstava sociálneho fungovania sa spája s víziou spoločenskej rovnosti v rôznych
  dimenziách spoločenského života.
● V rámci tohto konceptu sa hovorí o elitách, ktoré obnovujú spoločenskú moc vo svoj
   prospech. Tak vzniká v spoločnosti útlak jedných druhými a rozdiely medzi vrstvami.
● SP sa potom snaží o budovanie spoločnosti na princípoch rovnosti. Osobný alebo sociálny
   rozvoj nemožno pri nerovných spoločenských podmienkach vôbec dosiahnuť. Aby sa
  osobný a sociálny rozvoj mohol uskutočniť, musí prísť k spoločenskej zmene.
● SP by sa mal aktívne podielať na budovaní sociálnej politiky
3. Poradenská paradigma - SP ako sociálno-právna pomoc
● Sociálne fungovanie závisí na schopnosti zvládať problémy a na prístupe k zodpovedajúcim


                                                  77
   informáciám a službám, zlepšenie systému sociálnych služieb
● Ide predovšetkým o pomoc klientom prostredníctvom poskytovania informácií,
   kvalifikovaným poradenstvom, sprístupňovaním zdrojov a mediáciou.
   Sociálny pracovník pomáha klientovi prispôsobiť sa spoločenským pomerom
Táto paradigma ale nedávala odpoveď a riešenie ťažkých klientov (recidivisti) bolo nedostatočné
a preto sa rozšírila o terap.p.
4. Opatrovateľská paradigma
● základom SP je opatrovanie a starostlivosť o človeka
● sociálny pracovník je chápaný väčšinou ako altruisticky orientovaný (láska k človeku,
  SP ako prakticky orientovaný človek, ktorý vie akým spôsobom je treba urobiť
  starostlivosť o človeka
● je založená na mocenskom postavení soc. pracovníka
5. Agogická paradigma alebo pedagogická paradigma /90. roky/
● ústredným motívom je vedenie ľudí, ktoré vychádza z faktu, že ľudská spoločnosť vďaka
neustále sa rozvíjajúcej vede a technike sa stáva čoraz zložitejšou, komplikovanejšou, čo
spôsobuje zlyhávanie väčšieho počtu jednotlivcov – snaží sa o normalizáciu pomoci
● Táto paradigma znamenala orientáciu na každodenný život, na problémy spojené so
   „všednosťou“ bežného dňa.
● život je natoľko zložitý, že každý v ňom niekedy potrebuje pomôcť – viesť, niekedy sa
   nevieme orientovať, niekedy je to sprevádzanie, poradenstvo, kontrola.
Táto paradigma ešte viac zdôr azňuje schopnosti klientov riešiť si vlastné problémy za pomoci iných
ľudí. Neruší a neodsúva poradenstvo a terapiu, ale ponúka ich v inom svetle. Napr. namiesto
psychoanalytickej terapie, kt.v praxi trvá aj nie koľko rokov, poukazuje na výhody tzv. krátkej terapie,
kt. vychádza z prístupu orientovaného na riešenie, trvá 3-4 stretnutia. Táto terapia je oslobodzujúca pre
klientov,lebo je krátka. Dáva im sebavedomie,že
sú schopní si ďalej riešiť problémy sami. Kedy, ako, koľko podpory treba dať klientovi, závisí od
jednotl. klientov. Klientovi stačí vedenie
al. sprevádzanie. V dôsl. tejto paradigmy sa rozvíja terénna SP.
   6. Kuratívno-segregatívna paradigma / 60-70 roky/ / terapeuticko – liečebná paradigma/
●Za základné metódy boli označené terapeuticko-liečebné programy.
● základom je rozdelenie klientov na tých kde je a kde nie je možná zmena,
  1. skupinu – tvoria klienti, ktorí sú liečiteľní - čiže zásahom sociálneho pracovníka je možné
zmeniť ich spoločensky nežiaduce správanie na žiaduce - môžeme u nich očakávať nápravu (napr.
narkomani)
 2. skupinu – tvoria neliečiteľní klienti - čiže zásahom sociálneho pracovníka nie je možné zmeniť
ich spoločensky nežiadúce správanie na žiadúce - nápravu neočakávame
● tam, kde nie je možná zmena, budeme klienta segregovať – vyplýva otázka: kde, v akých
inštitúciách
● z toho vyplýva rozvoj ústavnej starostlivosti – budovanie veľkokapacitných zariadení
  7. Komunikačná paradigma súvisí s komunikačnou teóriou
● tvrdí, že ľudské problémy sú výsledkom neefektívnej komunikácie,
● všetky poruchy vznikajú v dôsledku zlej komunikácie,
● autorom je Habernas
● využitie v rodinnej terapii
● Ján Patoček - český filozof – vznik reči vysvetľuje biologickými a sociálnymi obmedzeniami
človeka. Komunikácia sa stáva zložitejšou a čím viac si menej rozumieme.

 Sociálny pracovník by mal poznať nielen uvedené paradigmatické modely, ale mal by vedieť aj
správne si z nich voliť.




                                                   78
    26. Teoretické a metodologické východiská kvality života – vymedzenie kvality života, dimenzie
         kvality života, meranie kvality života v sociálnej práci.

KVALITA ŽIVOTA je výsledkom vzájomného pôsobenia sociálnych, zdravotných, ekonomických
a environmentálnych podmienok ľudského života a spoločenského rozvoja. Možno ju chápať ako objektívno-
subjektívny konštrukt, kde na jednej strane predstavuje objektívne uznané podmienky dobrého života a na strane
druhej je to kategória výsostne subjektívna, keď jedinec sám hodnotí prežívanie „dobrého života“(Hrozenská).
V sociálnej práci pristupujeme k životu ako k sociálnemu faktu, nezaoberáme sa filozofiou života, ale jeho
hodnotou a umením ho žiť, pričom východiskom je rešpektovanie suverenity jednotlivca. „Sociálna dimenzia
kvality života je jednou z východiskových kategórií sociálnej politiky a sociálnej práce“. Vnímanie kvality života
a jeho východísk je vyjadrené zmyslom života človeka ako bio-psycho-sociálnej a duchovnej bytosti, obsah
zmyslu života, jeho pochopenie, stanovenie a prijatie vlastného miesta, priestoru v živote je konkrétnym
vyjadrením kvality života. Kvalita života predstavuje ľudský konštrukt, ktorý si vo svojej podstate človek,
i celá spoločnosť utvára sama. (Strieženec, 1999).
Definovanie kvality života musí vychádzať z rozlíšenia medzi subjektívnou a objektívnou kvalitou života, v tom
akú úlohu tu zohrávajú (seba)hodnoty človeka (Babinčák, 2008).
Objektívna stránka kvality života je o napĺňaní sociálnych a kultúrnych potrieb v závislosti od materiálneho
dostatku, spoločenskej akceptácie jednotlivca a fyzického zdravia. V rámci zisťovania stavu objektívnej kvality
života sa uplatňuje indikátor zložený z troch hlavných položiek:
•          výška hrubého domáceho produktu na 1 obyvateľa,
•          priemerný stupeň dosiahnutého vzdelania,
•          očakávaná dĺžka života.
(napr. hodnotový systém človeka, vlastné hodnotenie života, postoje človeka k vlastnému životu, vnímanie
pocitov šťastia, osamelosti, spolupatričnosti, nádeje a pod.), ktoré predstavujú sociálne bytie človeka obklopené
každodenným svetom a sociálnym priestorom.
Subjektívna kvalita života je o dobrom životnom pocite, pohode a spokojnosti s vecami okolo nás. Na meranie
sa používajú tzv. „mäkké dáta“ – získavané prostredníctvom prieskumov verejnej mienky.
Na subjektívne prežívanie dobrého života majú podstatný vplyv faktory ako sú:
•          zdravie,
•          výkonnosť,
•          súkromie,
•          bezpečnosť,
•          spoločenská akceptácia,
•          emocionálne nasýtenie
(napr. sociálna bezpečnosť, bývanie človeka, ekonomické, ekologické, životné a spoločenské podmienky,
možnosť životných prejavou a činností, rozsah vlastníctva, spôsob ochrany a zabezpečovania obyvateľstva,
bývanie človeka, celoživotné vzdelávanie, celkový spôsob reprodukcie života, možností trávenia voľného času
a pod.)
 K základným východickám zodpovednosti za život patria – zodpovednosť zachovania ľudského rodu
a zodpovednosť každého jedinca za kvalitu svojho života.
S kvalitou života sú spojené domény, indikátory a ukazovatele, tj. dimenzie ktoré sú prepojené so
systémom uspokojovania potrieb človeka a s napĺňaním jeho životných cieľov. WHO k doménam
a indikátorom kvality života zaraďuje :
1. Fyzické zdravie /fyzická dimenzia/ : energia a únava, bolesť a diskomfort, spánok a odpočinok.
2. Psychologická doména : telesný imidž a vzhľad, negatívne emócie, sebaúcta, myslenie, učenie, pamäť
a koncentrácia.
- zaoberá sa emocionálnym hodnotením danej situácie, psychický stav, subjektívna pohoda,
  emocionálne fungovanie
- týka sa nálady jednotlivca v globálnom ponímaní, keď je niekto konfrontovaný s neistotou,
  hrozbou a mnohoznačnosťou, ktoré vyvolávajú pocity depresie a úzkosti
- neistota týkajúca sa blízkej budúcnosti: obavy o fyzické schopnosti, pracovné miesto,
  zárobok, zvládanie povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za rodinu a spoločenských
  aktivít, z bolesti
3. Úroveň nezávislosti / ekonomická dimenzia/: mobilita, každodenné aktivity, závislosť na liekoch
a medicínskych pomôckach, pracovná kapacita.
- dôsledkom choroby je často obmedzenie v práci, práceneschopnosť, teda človek má zvýšené
  náklady súvisiace s jeho chorobou ale zároveň znížené príjmy
- strata práce neznamená len zníženie ekonomickej úrovne ale i stratu dôležitých sociálnych
  vzťahov a iných vecí ako napr. uspokojenie z vykonávania práce



                                                       79
4. Sociálne vzťahy : osobné vzťahy, sociálna podpora, sexuálna aktivita.
5. Prostredie : finančné zdroje, sloboda, fyzická bezpečnosť a istota, zdravie a sociálna starostlivosť, domáce
prostredie, možnosti získať nové informácie a zručnosti, fyzikálne
6. prostredie, doprava.
7. Spiritualita / náboženstvo / osobné presvedčenia : náboženské, spirituálne, osobné presvedčenia.
Stupeň kvality života podmieňuje : komplexné poznanie kvality života, poznanie strategických vývojových
trendov v lokálnych podmienkach, možnosť reálnej komunikácie, existujúci stupeň gramotnosti, legislatívne
ošetrenie konkrétnej kvality života v jednotlivých spoločenstvách.

MERANIE KVALITY ŽIVOTA v sociálnej práci vychádza z objektívnych a subjektívnych podmienok –
hodnotení – z toho ako hodnotí svoju kvalitu života klient (subjektívna stránka – vlastné hodnotenie prežívania
dobrého života) a z toho ako ju hodnotí napr. okolie či sociálny pracovník (objektívna stránka – príjem, typ
bývania, miera socálnych kontaktov a pod.) a subjektívnej pohody – emocionálny systém hodnotenia
podmienok vlastného života . Meranie je zväčša prostredníctvom dotazníkov ( proces priraďovania čísiel
objektom alebo udalostiam podľa určitých pravidiel )
Metódy merania podľa Křivohlavého môžeme rozdeliť do troch základných skupín:
 1. metódy merania kvality života, kde túto kvalitu života hodnotí druhá osoba - objektívne;
 2. metódy merania kvality života, kde hodnotiteľom je sama daná osoba - subjektívny;
 3.metódy zmiešané, vzniknuté kombináciou metód typu 1. a 2.
Využitie merania kvality života
- skríning a monitoring psycho-sociálnych problémov v individuálnej starostlivosti o
  pacienta
- prieskumy v populácii
- zdravotnícky audit
- meranie výsledkov v poskytovaní zdravotných služieb alebo hodnotenie výskumu
- klinické pokusy
- analýzy ceny zdravotníckych služieb
 Dôležitým faktom je aj to, že vnímanie kvality života a jej východiskové koncepcie sú priamo odvodené
z Maslowovej teórie potrieb, ktorá predstavuje vzostupné hierarchické usporiadanie základných,
sociálnych a subjektívno – špecifických potrieb :
 5 stupeň – predstavuje potrebu sebarealizácie, sebanaplnenia (nájsť zmysel života)
 4 stupeň – predstavuje potrebu sebaúcty, autonómie (v zmysle slobody, potreby uznania, užitočnosti a
vážnosti)
 3 stupeň – predstavuje potreby lásky, blízkosti (ide o sociálne potreby, kam možno zaradiť aj napr. potrebu
informovanosti, možnosti vyjadrovania sa a vypočutia)
 2 stupeň – predstavuje potreby bezpečia (ekonomického, fyzického, psychického)
 1 stupeň – predstavuje fyziologické potreby (ako napr. potreba výživy, vylučovania, zdravia, hygieny, spánku,
tíšenia bolesti, fyzických kontaktov a pod.)
    Kvalitu života je potrebné hodnotiť z perspektívy rôznych väzieb, ktoré sú priamo porovnateľné s hierarchiou
potrieb a hodnôt človeka. Strieženec hovorí o vzájomnom prepojení kvality života s jeho sociálnym zmyslom,
s hodnotovým systémom človeka, jeho sociálnymi vzťahmi, sociálnym prostredím i spoločnosťou
ako konglomerátom ľudského i sociálneho potenciálu. Ontogenetický vývin človeka priamo predurčuje
relatívnosť hierarchického usporiadania potrieb a hodnôt človeka. Hodnotový systém starších ľudí sa odvíja od
ich sociálnej situácie, v ktorej sa nachádzajú.
   Výrazným determinantom kvality života je ľudský kapitál, ktorý podľa Strieženca predstavuje významnú
hodnotu vrodených či získaných osobných vlastností jedinca. „Ľudský kapitál je akumulácia všetkých minulých
investícií do vzdelávania, výchovy a zdravia“ jedinca, ktoré je možné využívať pre individuálne i spoločenské
záujmy. Spoločnosť by mala vytvárať sociálny priestor pre distribúciu ľudského kapitálu, zabezpečiť jeho
rozvoj, udržanie, či aspoň reparáciu. S tohto pohľadu tu zohráva dôležitú úlohu aj sociálny kapitál, ktorý je
možné vnímať ako spôsob participácie medzi ľuďmi, skupinami i spoločnosťou. Je vyjadrením vzájomnej
tolerancie a dôvery, je niečím bez čoho by nedochádzalo k možnosti dosiahnuť celkovú prosperitu spoločnosti
i jej jednotlivých členov. „Sociálny kapitál obohacuje tradičné chápanie ľudského kapitálu, ako kapitálu
osobného, o sociálnu dimenziu, sociálny kontext. Izolovaný, sám na seba ponechaný (aj cnostný) jedinec, je
sociálne bezmocný a bez vplyvu iných. Sociálny kapitál, t. j. vzťahy umožňujúce osobe dosahovať také ciele,
ktoré by sama – ale i izolovaná skupina, spoločenstvo, spoločnosť – bez sociálneho kapitálu nemohla
dosiahnuť“.




                                                      80
27.Teoretické koncepty chudoby. Koncepcie riešenia chudoby na Slovensku a v rozvojových
krajinách.
Chudoba : Najvýraznejším javom z hľadiska sociálnej politiky je chudoba. Podľa Katolíckeho
sociálneho lexikónu je to trvalý nedostatok prostriedkov na zabezpečenie životných potrieb.
Chudoba potom zapríčiňuje ďalšie negatívne javy ako sú hlad, podvýživa, nedostatočná alebo
nijaká zdravotná starostlivosť, nedostatok možností nadobudnúť vzdelanie a iné. Ale aj
chudoba môže mať rôzne príčiny : nezamestnanosť, nízke alebo nevhodné vzdelanie, rodinné
pomery, závislosť na drogách alebo na alkohole, zlý zdravotný stav.
HRANICE CHUDOBY: EÚ považuje za chudobné tie rodiny, skupiny a osoby, ktoré majú tak
málo hmotných, kultúrnych a sociálnych prostriedkov, že sú vylúčené zo všeobecne obvyklého
spôsobu života. Tou hranicou je 60 % medianového príjmu určitej krajiny ( medián = stredná
hodnota v rade hodnôt, nie priemer ).
Jeffrey D. Sachs používa diferencovanejšie členenie:
– extrémna chudoba, príjem do 1 USD na deň
– mierna chudoba, príjem 1-2 USD na deň
– relatívna chudoba ( v EÚ 60 % mediánu, niekde len 50% mediánu, niekde sa zase berie do úvahy
priemerný príjem, nie medián).
V SR sa za hranicu chudoby ( hmotnej núdze ) považuje výška životného minima pre jednu dospelú
osobu, najčastejšie sa za hranicu chudoby považuje výška životného minima pre jednu dospelú osobu.
Existujú predovšetkým 4 protikladné dvojice konceptov chudoby:
• absolútny - relatívny
• priamy - nepriamy (meriame po spotrebe alebo pred spotrebou)
• objektívny - subjektívny
• preskriptívny (určia experti) - konsenzuálny (podľa verejnej mienky reprezentovanej napríklad
parlamentom)
Absolútna chudoba (extrémna chudoba)
- znamená taký nedostatok prostriedkov na uspokojenie základných potrieb, že po určitom čase to
ohrozuje život
- toto chápanie chudoby je primárne založené na predstave minimálnej životnej úrovne, ktorá zaručuje
len holé prežitie
- hranica absolútnej chudoby predpokladá, že máme určené základné životné potreby (tak ako koncept
relatívnej chudoby predpokladá, že máme určené spoločensky platné štandardy života)
- hranica absolútnej chudoby sa nemení podľa zmeny životnej úrovne
         Výrazným zástancom konceptu absolútnej chudoby je Amartay Sen (Ind, nositeľ Nobelovej
ceny za ekonómiu). Proti konceptu relatívnej chudoby namietal hlavne to, že sa úroveň chudoby mení
podľa toho, ako spoločnosť bohatne. Podľa Amartaya Sena existuje v pojme chudoby
neredukovateľné absolútne jadro a tým je napr. hlad. Tento koncept sa považuje za použiteľný už len v
chudobných rozvojových krajinách.
Relatívna chudoba
- je taká, keď ľudia nemajú zdroje, postačujúce na zaistenie takého druhu stravy, participácie,
životných podmienok a požitkov, ktoré sú obvyklé v príslušnej spoločnosti (P.Townsend).
- takéto chápanie sa veľmi približuje ponímaniu chudoby podľa EÚ.
- tento koncept sa používa prevažne v rozvinutých krajinách, kde obvykle už nejde o prežitie.
Priama chudoba
-meriame ju až po transformácii príjmov do spotreby
- samotné príjmy nie sú rozhodujúce pre určenie chudoby, lebo sa do nich nepremietajú rôzne
okolnosti, ktoré sprevádzajú ich transformáciu do spotreby
- predovšetkým je to kúpna sila peňazí.
Nepriama chudoba
- hodnotí disponibilný príjem či už jednotlivca alebo domácnosti
- meria sa príjem pred spotrebou
- rozhodujúca je výška nominálnych príjmov, nie je v nich premietnutá ani kúpna sila, ani štruktúra
výdajov




                                                 81
- nepriame meranie chudoby sa stretáva s viacerými problémami, ktoré sa týkajú predovšetkým
zisťovania príjmov z rôznych sociálnych transferov, rôznej veľkosti a štruktúry domácnosti, dĺžky
obdobia, za ktoré sa zisťujú príjmy.
Preskriptívna chudoba
-úroveň potrieb vo forme spotrebných košov, životného minima alebo zaručených minimálnych
príjmov určujú experti
- kto je pod určenou úrovňou, je chudobný.
Konsenzuálna chudoba
Je vecou dohody spoločnosti, spoločnosť (zastúpená napr. parlamentom) určuje, čo je nevyhnutne
potrebné k životu.
Vyskytuje sa napr. vo forme:
- primeraného životného minima
- zoznamu položiek nevyhnutne potrebných pre život
- vyjadrenia verejnosti, akú úroveň podpôr je ochotná financovať.
Objektívna chudoba
- vychádza z analýzy sociálno-ekonomických informácií
- hranica chudoby je určená zvonku (štát, parlament), nezávisle na názore tých, ktorí sú považovaní za
chudobných.
Subjektívna chudoba
- spočíva na názoroch a pocitoch tých, ktorých sa dotýka
- do subjektívneho chápania chudoby sa premieta nielen vnímanie samotnej situácie, ale aj ašpirácie
tých, ktorí sa považujú za chudobných.
Rozlišujeme hranice :
 na základe príjmu / príjmovo-výdavkový prístup môže byť trojaký:
– dosahovaný príjem domácnosti porovnáme s priemerným príjmom (chudobná domácnosť –
menej než 60% priemerného príjmu)
– dosahovaný príjem porovnávame s mediánom rozloženia príjmov v danej spoločnosti.
– dosahovaný príjem porovnávame s príjmom v najnižšom decile alebo kvantile príslušnej
spoločnosti. Za chudobné sú považované tie domácnosti, ktoré majú príjem v najnižšom decile
alebo kvantile.
 podľa spotreby, resp. na výdajov na spotrebu, vyjadrenú / prístup sociálneho konsenzu:
- základnými potrebami (pozri predchádzajúcu stranu)
- minimálnymi potrebami zahrnutými do spotrebného koša (pozri predchádzajúcu stranu)
- podielom výdajov na stravu na celkových výdajoch. S rastom príjmov sa mení štruktúra
výdajov domácností. Čím je príjem domácností nižší, tým je vyšší podiel výdajov na nevyhnutné
potreby, najmä na potraviny. Niektorí autori v USA považujú hranicu 30 % (a viac) výdajov za
potraviny z celkových výdajov za hranicu chudoby.
 podľa spotreby / prístup založený na správaní ľud (behaviorálny) , resp. výdajov na spotrebu sa
používajú index mnohonásobnej deprivácie a vyjadrenia samotných domácností, či sa považujú
za chudobné

Deprivácia je zlý psychický stav, ktorý vzniká, keď človek nemôže uspokojovať svoje potreby,
pričom index relatívnej deprivácie je zostavený z určitých položiek, ktoré charakterizujú určitý
nedostatok (napr. chýba denne jedno teplé jedlo, v byte nie je WC, rodina si nemôže dovoliť
pobyt na dovolenke mimo bydliska, škála ukazovateľov je podstatne širšia). Subjektívna hranica
chudoby je založená na názoroch samotných domácností.
Chudoba na Slovensku
Na Slovensku má chudoba hlavne tri podoby:
    A) chudoba určitých sociálnych skupín spojená s demografickým alebo soc. statusom (osamelé
        matky s deťmi, mnohodetné rodiny, osamelí dôchod.),
    B) etnická chudoba (Rómovia),
    C) nová chudoba, vyplývajúca z dlhodobej nezamestnanosti.
Za chudobného považujeme na Slovensku osobu, ktorá sa nachádza v hmotnej núdzi. V Česku je touto
hranicou minimálna mzda. Koncom septembra 2007 bolo v hmotnej núdzi 357-tisíc ľudí. To je 6,6 %
z celkového počtu obyvateľov.


                                                 82
Hranica chudoby v SR:
    - v SR nemáme oficiálne stanovenú hranicu chudoby
    - najčastejšie sa za hranicu chudoby považuje výška životného minima pre jednu dospelú osobu,
        hoci pri zisťovaní o príjmoch a životných podmienkach domácností v štátoch EÚ v roku 2005,
        ktorého za zúčastnila aj SR, sa aj u nás zisťoval medianový príjem
    - treba teda porovnávať a komentovať rovnaké hodnoty, ale aj teritóriá a rovnaké veličiny (HDP
        – HDP alebo príjem –príjem)
Vo všeobecnosti rozlišujeme tri základné prístupy stanovenia hranice chudoby:
    - príjmovo-výdavkový prístup
    - prístup sociálneho konsenzu
    - prístup založený na správaní ľud (behaviorálny)
Pracovníci SB zisťovali aj faktory, ktoré najviac zapríčiňujú chudobu u nás a zistili, že sú to:
- nízke vzdelanie osoby na čele domácnosti,
- zamestnanecký status osoby na čele domácnosti (postavenie na trhu práce, teda
        nezamestnaný),
- demografické zloženie domácnosti (najmä počet detí),
- etnická príslušnosť, najmä rómska,.
- lokalita domácnosti.
Od roku 1997 zaviedli experti OSN zisťovanie úrovne ľudského rozvoja pomocou indexu
ľudského rozvoja (HDI – Human Developpment Index). Toto hodnotenie stavia na tom, že
chudobným je nielen ten, kto má nízky príjem, ale zohľadňuje aj šance na prežitie a na
vzdelanie (hoci aj tu zohráva príjem svoju úlohu).
Index ľudského rozvoja sa skladá z troch čiastkových ukazovateľov:
    - dĺžka života, meraná očakávanou dĺžkou pri narodení
    - dosiahnuté vzdelanie, merané kombináciou miery gramotnosti (2/3 váhy)
        a kombinovanej miery zápisu na základné, stredné a vysoké školy (1/3 váhy)
    - životná úroveň, meraná reálnym HDP na obyvateľa v USD, prepočítaná cez paritu
        kúpnej sily.

Meranie chudoby
        Aby sme mohli merať chudobu, musíme si vybrať jej hranicu. Nikdy nemeriame chudobu ako
takú, vždy meriame len jej určitý koncept. Musíme sa rozhodnúť, ktorý koncept chudoby a ktorú
konkrétnu mieru chudoby v rámci určitého konceptu chceme merať.
        Chudoba je vždy aj vecou definície. Názorne to dokumentuje príklad zo SRN. V roku 2000
tam vypracovali vôbec prvú správu o stave chudoby a bohatstva v Nemecku. Keď vzali za základ
porovnávania ako hranicu chudoby 50 % medianového príjmu (median – stredná hodnota v rade
hodnôt, nie priemer), tak im vyšlo, že 5,7 % obyvateľov je chudobných. Ak vzali za hranicu
chudoby 60 % priemerného príjmu, tak vyčíslili, že v Nemecku je až 19,6 % chudobných.

1.Svetová banka a OSN považujú za chudobného toho, kto má na deň k dispozícii menej, než 1 USD.
2.EÚ považuje za chudobné tie rodiny, skupiny a osoby, ktoré majú tak málo hmotných, kultúrnych
a sociálnych prostriedkov, že sú vylúčené zo všeobecne obvyklého spôsobu života. Tou hranicou je 60
% medianového príjmu určitej krajiny.




                                                83

				
DOCUMENT INFO
Shared By:
Categories:
Tags:
Stats:
views:184
posted:6/23/2012
language:Slovak
pages:83