Prezentace aplikace PowerPoint - Download as PowerPoint

Document Sample
Prezentace aplikace PowerPoint - Download as PowerPoint Powered By Docstoc
					                                                   Svidník

            Svidník, centrum podduklianskeho regiónu leží v severnej časti Prešovského kraja, v Ondavskej
vrchovine, pod Nízkymi Beskydami. Vznikol v stredoveku na sútoku Ladomirky a Ondavy ako dve samostatné
dediny – Nižný Svidník a Vyšný Svidník.
               Najstaršia písomná správa o Svidníku je z rokov 1355 a 1357. Názov osady vznikol od názvu listnatého
stromu svid.
           Vo Svidníku po dlhé roky až do smrti v roku 1900 pôsobil gréckokatolícky kňaz, rusínsky a ukrajinský
národný buditeľ Alexander I. Pavlovič, ktorý je tu pochovaný a v meste má sochu.
           Po stáročia tu svorne žili Rusíni, Slováci a Ukrajinci, ku ktorým neskôr pribudli Židia z Haliče, ba aj
Rómovia a Poliaci. Celý región mal v podstate rusínsky charakter.
           Turisticky atraktívne sú najmä celoštátne Slávnosti kultúry Rusínov – Ukrajincov Slovenska. Často
navštevované sú aj múzea: Podduklianske múzeum ukrajinsko – rusínskej kultúry a Vojenské múzeum.
           Medzi národné kultúrne pamiatky patria aj Pamätník Československej armády na Dukle s areálom a
Pamätník Červenej armády vo Svidníku s cintorínmi. Nad areálom amfiteátra je národopisná expozícia v prírode
PMURK – skanzén. Dominantou centra Svidníka je socha armádneho generála Ludvíka Svobodu, jediná v strednej
Európe.
            Neveľký región Svidníka dal svetu významné osobnosti. Spomedzi nich sa vyníma akademik SAV
Dionýz Ilkovič, rodák zo Šarišského Štiavnika, fyzik a spoluobjaviteľ polarografie, akademický sochár František
Gibala, rodák z Krásnej Poľany a pravoslávny arcibiskup Laur-Vasiľ Škurla, rodák z Ladomirovej, pôsobiaci v USA.
Vo Svidníku pôsobil aj národný umelec, maliar Dezider Millý. Jeho obrazy sú v rovnomennej galérii.



                                                                                                  Ďalej
      Spisovatelia môjho regiónu

•   Bača Juraj          •   Hvozda Mikuláš
•   Baluďanský Michal   •   Choma Vasiľ
•   Blicha Michal       •   Ilkovič Dionýz
•   Červeňák Andrej     •   Juhasevič – Skliarskij
•   Fecaninová Uliana       Ivan
•   Ďurišin Dionýz      •   Kaliňák Eliáš
•   Hanuščin Juraj      •   Kocák Arsenij
•   Hanuščin Štefan     •   Kopina Ján
                        •   Kubek Emil

                                           Ďalej     Späť
      Spisovatelia môjho regiónu

•   Lažo Jurko           •   Semančo Jozef
•   Mindoš Ivan          •   Šelepec Jozef
•   Mulík Jozef          •   Šlepecký Andrej
•   Novak Ivan           •   Štilicha Peter
•   Paňko Július         •   Vanát Ivan
•   Pavlovyč Alexander   •   Varga Juraj
•   Polyvka Ivan         •   Žak Ivan
                                        BAČA Juraj
   Juraj Bača, ukrajinský spisovateľ , literárny kritik, publicista, historik a kultúrno-
osvetový činiteľ, narodil sa 13. 5. 1932 v Kečkovciach, okr. Svidník.
   Základnú školu skončil v rodnej obci, meštianku – Svidníku, strednú – obchodnú
akadémiu v Prešove. V štúdiu pokračoval na vysokej škole – skončil Pedagogickú
a Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
   V r. 1960 získal vedeckú ašpirantúru na Univerzite T.H. Ševčenka v Kyjeve. Potom
pracoval ako odborný asistent a od r. 1963 ako docent na katedre ukrajinskej literatúry FF
UPJŠ v Prešove.
   Písať začal ešte ako študent v r. 1949. Najprv písal básne, z ktorých v r. 1963 niektoré
vyšli v zborníku Vos mero (ôsmi) a tiež v zborníkoch Lastivka z Prjašivščyny a Molodi
holosy. V r. 1961 vyšla knižne jeho vedecká literárno-historická práca Literaturnyj ruch na
Zakarpatti seredyny XIX st. (Literárne hnutie na Zakarpatsku v polivici XIX stor.)
   Ako vedecký pracovník, pedagóg, literárny kritik a kultúrno-osvetový činiteľ patril
k najpopulárnejším osobnostiam Ukrajincov na Slovensku.
   Po okupácii Československa v r. 1968 vojskami Varšavskej zmluvy bol vylúčený z KSČ,
bol uvolnený z práce. Pracoval ako pomocný robotník, šofér, skladník a pod.
  Popri poézii a literárno-vedeckých článkoch a štúdiách je Juraj Bača známy aj ako autor
poviedok, románov a publikovaných úryvkov z románov.
Niektoré jeho poviedky vyšli knižne v zborníku Lita i zymy (Letá i zimy) v r. 1969 a tiež
v časopisoch. Pre jeho prózy je charakteristický prístup odhaľovaní neporiadkov
v spoločnosti (v poviedkach Ubyvcja z čystoju sovistju-Vrah s čistým svedomím), kriticky
sa stavia k obdobiu tzv. stalinského kultu, je to cítiť najmä v románe Perša skyba (Prvá
skyva), s ktorého bolo uverejnených v periodikách niekoľko úryvkov. Krátke poviedky, ako
napr. Prytča pro hilku (Podobenstvo o vetvičke) a Slovo pro načaľnyka (Slovo
o nadriadenom) vykresľujú Juraja Baču ako zápalistého publicistu.
   Juraj Bača mal značný vplyv na rozvoj ukrajinskej literatúry na Slovensku, najprv svojou
poéziou, a neskôr vďaka publicistickej, pedagogickej a vedeckej činnosti.
  Ako talentovaný spisovateľ sa prejavil aj v dráme. Za zmienku stojí poéma Knjaz
Laborec (Knieža Laborec), na ktorú V. Ľubimov zložil hudbu, čím vznikla prvá ukrajinská
opera na Slovensku.
Jej premiéra bola 28. 2. 1997 v Užhorode.
   Juraj Bača je spoluautorom publikácie Čomu, koly i jak (Prečo, kedy a ako) o dedinách,
pôvode a živote Ukrajincov v Československu, ktorá knižne vyšla v r. 1967, jej druhé vydanie
vyšlo v Kyjeve v r. 1992.
   Po novembri 1989 bol občiansky i spoločensky rehabilitovaný.
V r. 1991 vydal knihu poviedok pod názvom A materi tvojij zavydžu (A tvojej matke
závidím), ktorá zobrazuje každodenné starosti i radosti, pravdy i omyly človeka, ľudí
i spoločnosť. Rovnomenná poviedka je venovaná autorovej matke a rodisku.
V r. 1993 vyšiel v Kyjeve knižne jeho román v novelách pod názvom Oleksa, v ktorom je
veľmi talentovane, precízne a umelecky vykreslená životná cesta a činnosť rusínko-
ukrajinského činiteľa 19. stor. Alexandra Duchnoviča.
   Juraj Bača patrí k veľmi talentovaným osobnostiam, je autorom mnohých publicistických
článkov, statí, štúdií a literárnych recenzií. Dotýka sa mnohých oblastí spoločenského života,
ako je školstvo, kultúra, mládež, dejiny i súčasnosť Rusínov- Ukrajincov. Recenzoval literárne
práce ukrajinských autorov na Slovensku, ako napr. Serhija Makaru, Vasyľa Daceja, Ivana
Jackanyna a mnohých ďalších.
    V r. 1990 vydal vysokoškolské učebné texty pod názvom Podmienky rozvoja ukrajinskej
literatúry v Československu po roku 1945.
   V máji 1990 vyhral konkurz na docenta ukrajinskej literatúry FF UPJŠ v Prešove
a v novembri 1995 získal titul profesora ukrajinskej literatúry.
  Je literárne veľmi aktívny. V r. 1998 vyšla jeho ďalšia kniha beletria pod názvom Lysty
samomu sobi (Listy samému sebe).
    Mnoho autorových článkov a štúdií je venovaných problematike mládeže, jej
každodennému životu, národnostnej identite a hrdosti na svoj jazyk, kultúru, históriu
a literatúru. Sú výzvou pre mladých ľudí, aby sa nezriekali svojho a vážili si dedičstvo predkov.
Jeho životným krédom je človek : „Človek – nič väčšie nepoznám, nič menšie neberiem!“,
preto Jurajovi Bačovi právom patrí prirovnanie – pevec čistej ľudskej duše.
   Žije v Prešove.
Knižná tvorba
LITERATURNURNYJ RUCH NA YAKARPATTI SEREDYNY XIX STOLITTJA (Literárne
hnutie na Zakarpatsku v polovici XIX storočia).-Prjašiv:Slvac ke pedahohične vydavnyc tvo, viddil
ukrajinskoji literatury, 1961.- 271 s.
Bača, Jurij – Rudlovčak, Olena
CHRESTOMATIJA NOVOJI UKRAJINS KOJI LITERATURU ZAKARPATTJA: Druha
polovyna XIX st. (Literárna čítanka novej zakarpatskej ukrajinskej literatúry: Druhá polovica XIX.
stor.).- Košice: Univerzita P. J. Šafárika, 1964. – 350 s.
Bača, Jurij – Kovač, Andrij – Štec, Mykola
Čomu, kolz i jak?: Vidpovidi na osnovi yapztannja y žyttja ukrajinciv Čechoslovaččyny
(Prečo, kedy a ako?) : (Odpovede na základné otázky zo života Ukrajincov v Československu).-
Prjašiv:KSUT, 1967. 82 s.
A materi tvojij zavydžu (A tvojej matke závidím).-
Bratislava: SPV-VUL v Prjaševi, 1991.-
Poviedky
   Bača, Jurij – Kováč, Andrij – Štec, Mykola
Čomu, koly a jak? Zapztannja j vidpovidi z istorii i kultury rusyniv – ukrajinciv v Česko-
Slovaccyni (Prečo, kedy a ako: Otázky a odpovede z dejín a kultúry Rusínov – Ukrajincov v Česko
– Slovensku).- Kyjin: Intel, 1992.-
Oleksa:Roman v novelách.- Kyjiv, Intel, 1993 Životopisný román o
Alexandrovi Duchnovičovi.
Lysty samomu sobi: Listy samému sebe.- Bratislava: SPV-VUL v
Prjaševi, 1997.-
Eseje a poblicistické články Juraja Baču.
Tvorba v zborníkoch
Vos mero (ôsmi).- Bratislava: SPV-VUL v Prjaševi, 1963.-
Básne refleksívne.
Lita i zymy:Zbirka opovidaň (Letá i zimy: Zbierka poviedok).- Bratislava: SPV-VUL v Prjaševi,
1969.-




                                                                                Späť
                                      Michal Baluďanský
                                (Michail Andrejevič Balugjanskij)
                                           1769 – 184
      ekonóm, právnik, pedagóg, univerzitný profesor, prvý rektor Petrohradskej univerzity
M. Baluďanský pochádzal z obce Vyšná Olšava, v bývalej Zemplínskej župe, teraz okres Stropkov.
Narodil sa 26. 9. 1769 (7. 10. 1769) v rodine gréckokatolíckeho farára. V rodnej obci získal prvé
základné vedomosti.
Už ako 8-ročný v r. 1777 začal študovať na strednej škole v Novom Meste – Sátoraljaújhely, ktoré
bolo vtedy sídlom Zemplínskej župy. Na tamojšom gréckokatolíckom gymnáziu sa učil za farára.
Školu skončil v r. 1780.
Pre svoje mimoriadne schopnosti mladý Baluďanský dostal štátne štipendium a bol poslaný na
ďalšie štúdiá do Košíc (r. 1783 – 1785) na filozofickú fakultu Kráľovskej akadémie práva, ktorú
skončil s vyznamenaním.
Právo študoval vo Viedni, kde za dva roky absolvoval štvorročné štúdium na právnickej fakulte
(1787 – 1789).
Obdobie jeho viedenských štúdií bolo poznamenané Francúzskou buržoáznou revolúciou. V tomto
období sa študentská mládež aktívne zoznamuje aj s myšlienkami Montesquieuiho, Rousseaua,
Helvétiusa, Adama Smitha a iných a v takomto spoločenskom dianí vyrastá aj mladý Baluďanský.
V Rakúsko - Uhorsku sa v tom čase otvárajú nové vysoké školy. Jednou z nich bola aj vtedy
novozaložená Nagyvaradská (Veľkovaradínska) kráľovská akadémia. Na miesto pedagógov bol
vypísaný konkurz, do ktorého sa prihlásil aj mladý, vtedy 20-ročný Baluďanský.
Po úspešnom konkurze v r. 1789 pôsobí ako profesor politických vied a ekonómie v Nagyvarade
(Veľký Varadín). Vedeckou činnosťou v r. 1796 získava doktorát práv na univerzite v Pešti a od r.
1802 pôsobí ako dekan právnickej fakulty.
Mladý Baluďanský ovládal niekoľko cudzích jazykov – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu
a maďarčinu.
Počas pôsobenia v Nagyvarade sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov. Bol členom tajného
jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti, založeného I. Martinovičom. Za svoje progresívne názory
bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho prednášky boli prísne cenzúrované a zakázané.
V podmienkach dusného politického ovzdušia využíva M. Baluďanský pozvanie ruského cára
Alexandra I. a v roku 1804 odchádza spolu s manželkou a synom do Ruska, do Petrohradu (Sankt
Peterburg), kde začína učiť politické vedy, najmä ekonómiu, na tamojšom Pedagogickom inštitúte.
V Rusku sa usadil natrvalo a celý jeho ďalší život je spätý s touto krajinou.
Tu pripravuje projekty a plány z oblasti ekonomiky a štátnej reformy, Pracuje v komisii veľkého
ruského reformátora Speranského. Jeho tvorivá činnosť dosahuje veľkých rozmerov a rozkvetu.
Stáva sa členom mnohých spolkov, napr. Slobodnej ekonomickej spoločnosti, v r. 1808 bol prijatý za
čestného člena Botanickej spoločnosti v Altenburgu a v r. 1810 sa stal čestným členom
Mineralogickej spoločnosti v Jene, v ktorej predsedom bol vtedy J. W. Goethe.
V r. 1813 – 1817 z poverenia cára Alexandra I. stáva sa vychovávateľom jeho dvoch synov,
veľkokniežat Mikuláša a Michala.
Po založení univerzity v Petrohrade (Sankt Peterburgu) sa v r. 1819 – 1821 stáva jej prvým
rektorom.
Ako rektor univerzity sa Baluďanský zaslúžil o demokratizáciu vyučovacieho procesu a o prijatie
zákona, ktorý zaručoval výučbu na univerzite aj poddaným.
Pod jeho vedením sa univerzita stala dôležitým centrom vedeckého a kultúrneho života hlavného
mesta Ruska. Vyrástli na nej také osobnosti, ako bol M. I. Glinka, A. S. Puškin a ďalší.
Baluďanský sa naďalej vzdeláva, píše vedecké práce, týkajúce sa štátnych reforiem v Rusku.
Od r. 1824 pracoval na ministerstve financií, bol členom zákonodarnej komisie, aj hlavným autorom
ruského zákonníka Svod zakonov Rossiji, tvorcom ruskej právnickej terminológie a zákonov pre
rôzne ministerstvá a úrady, za čo mu bol v r. 1837 udelený pridvorný titul feudála.
Bol veľmi známy na cárskom dvore. Po nástupe svojho odchovanca cára Mikuláša I. stal sa
senátorom a predsedom kabinetnej kancelárie cára. Do konca života zostal obľúbeným
a vysokováženým vedcom, na ktorého sa často obracali so žiadosťami o pomoc vysokí štátni
činitelia Ruska.
Po roku 1828 každý rok sa chodil liečiť do českých kúpeľov a nadviazal priateľstvá s V. Hankom
a P. J. Šafárikom.
Zaslúžil sa o rozšírenie slovansko-ruských kultúrnych a vedeckých stykov v 20. – 40. rokoch XIX.
Storočia.
Michal Baluďanský má značný podiel aj na vydaní zákona z r. 1861 o zrušení nevoľníctva v Rusku
a na prebojúvaní slobodného rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu.
Zanechal veľmi bohaté literárne dedičstvo. Mnohé jeho práce a prednášky cenzúra nedovolila
vydávať, preto sa šírili v rukopisoch.
Z rukopisov za pozornosť stojí súbor prednášok pod názvom „Sistema Mychajla Baluďanskovo“.
V tejto práci sformuloval svoju koncepciu rozvoja Ruska, ktorej východzím momentom bola snaha
o zrušenie nevoľníctva.
V rukopise zostala aj 8-zväzková práca z politickej ekonómie a financií a desiatky ďalších.
Najvýznamnejšou prácou je ruský zákonník Svod zakonov Rosiji, ktorý vyšiel v 15 zväzkoch. Bol
autorom mnohých ďalších zákonov, projektov a prác, týkajúcich sa reforiem, rozvoja
poľnohospodárstva, priemyslu a trhu.
O činnosti Baluďanského boli napísané mnohé odborné práce. Písali o ňom Nedzeľskij, Fatajev, ale
najlepšiu daň splatil nášmu rodákovi i maďarský vedec Tardi Lajos, ktorý v r. 1954 vydal o ňom knihu.
Vysoko sa oceňujú Baluďanského pokrokové názory a styky s ruskými, českými a maďarskými
činiteľmi v tomto období.
Na Baluďanského ešte doteraz spomínajú vnuci alebo pravnuci tých, ktorí ho poznali vo Vyšnej
Olšave, lebo nikdy nezabudol na úbohý a nedôstojný život svojich rodákov. Vždy bojoval proti
tmárstvu a neúcte.
Ku koncu svojho života navštívil Budapešť a v niektorých prameňoch sa uvádza, že v r. 1847 sa mu
podarilo ešte navštíviť rodný kraj.
Zomrel 3. 4. 1847 v Petrohrade ako ruský šľachtic s erbom, na ktorom vynikala rímska číslica
s označením „XV“, vlastnoručne načrtnuté cárom Mikulášom I. ako vďaka a spomienka na
zostavených 15 zväzkov „Svodu zakonov Rosiji“.
Pochovaný je na monastyrskom cintoríne v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine. Počas 2.
svetovej vojny bol jeho hrob a pomník značne zničený. Jeho busta sa nachádza v slávnostnej sále
leningradskej, teraz sankt-peterburskej, štátnej univerzity.
Z deviatich detí syn Alexander Michailovič (1818 – 1897) bol ruským generálom a dcéra Anna
Daraganová (1806 – 1877) bola ruskou spisovateľkou pre deti.


Tvorba:


1. O razdeleniji i oborote bogatstva.
   In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 1, č. 2.


2. Nacionaľnoje bogatstvo. Izobraženije različnych chozjajstvennych sistem.
   In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 2, č. 1.
                                        MICHAL BLICHA
   Nar. 23. 10. 1930, Príkra, okr. Svidník. Študoval v r. 1951 - 1954 na Pedagogickej fakulte pobočky
Univerzity Komenského v Košiciach a v Prešove (slovenský jazyk - ruský jazyk) a v r. 1955 - 1960 na
Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove (slovenký jazyk). 1971 PhDr., 1976 CSc.,
1978 doc. Pôsobil v r 1954 - 1958 na Pedagogickej škole v Prešove (učiteľ), v r. 1959 - 1961 na 1.
Základnej deväťročnej škole v Košiciach (zástupca riaditeľa), v r. 1961 - 1964 pracovník Katedry
slovenského jazyka a literatúry Pedagogického inštitútu v Prešove, v r. 1964 - 1996 pracovník katedry
slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, od r.
1980 - 1985 prodekan fakulty. V r. 1980 - 1981 pôsobil na Univerzite v Novom Sade (Juhoslávia) a v
r. 1987 - 1989 na Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii (Bulharsko) ako lektor slovenského
jazyka.
 Pracuje v oblasti slavistiky, onomastiky a teórie vyučovania slovenského jazyka.
a)Doplnky k bibliografii za roky 1957 - 1975
 1964
1. 1. Výchovné problémy pri vyučovaní jazyka slovenského.- Prešovský vysokoškolák,9, 1964, č2,
s.
 1967
2. Niektoré problémy vyučovania slovenského jazyka na ZDŠ s vyučovacím jazykom
ukrajinským.- In: Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. 6.
Zv. 2. Spoločenské vedy. Red. M. Novák. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1967, s.
31 - 50.
b)Doplnky k bibliografii za roky 1976 - 1985
 1976
 3. Názvy ulíc mesta Prešova.- In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska.
18. Red. I. Michnovič. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1976, s. 323 - 357.
 1977
 4. Dotazník na výskum slovenskej geografickej apelatívnej terminológie. 1. Vyd. Prešov,
Pedagogická fakulta v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1977. 15 s.(v spolupráci s M.
Majtánom).
1981
  5. Z mimojazykových aspektov v urbanonymii.- In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník
východného Slovenska, 23. Red. I. Michnovič. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1981, s. 215
- 245.


 c)Bibliografia za roky 1986 - 1995


 1986
 6. Charakteristika názvov ulíc okresných miest Východoslovenského kraja. 1. Vyd. Košice,
východoslovenské múzeum 1986.209 + 2 s.+
7. Seminárne a diplomové práce z onomastiky.- In: Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha - M.
Majtán, Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986, s. 140 - 147.
6. Študenti vysokých škôl a onomastický výskum.- In: Úvod do onomastiky. Red.M. Blicha -
M. Majtán, Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafária 1986, s. 60 - 68.
7. Výskum názov ulíc.-In: Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha - M. Majtán, Košice,
Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986, s. 106 - 124.
8. Základné spracovanie (klasifikácia) onymického materiálu. - In: Úvod do onomastiky.
Red. M. Blicha - M. Majtán. Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986, s. 80 - 99
(spoluautori V. Blanár, M. Majtán).
9. Na úvod.-In: Úvod do onomastiky. Red. M. Majtán. Košice, Rektorát Univerzity P. J.
Šafária 1986, s. 5(spoluautor M. Majtán).
     1988
10. Sémantické motivácia nových názvov ulíc. - In: Urbanonymia. Zborník prednášok z 2.
Celoštátneho onomastického seminára. Modra-Piesok 8. - 10. Októbra 1986. Red. P. Žigo.
Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave 1988, s. 63 - 69.
11. Onomastika na pedagogických a filozofických fakultách. - In: Zborník Pedagogickej fakulty
v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Roč. 22. Zv.3. Slavistika. Red. J. Muránsky et
al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. S- 95 - 100, rus. res. s. 100 - 101,
nem. Res. s. 101.
1989
14. K jazykovej charakteristike priezvisk na východnom Slovensku. - In: Aktuálne úlohy
onomastiky z hľadiska jazykovej politiky a jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2.
Československej onomastickej konferencie (6.- 8 mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán.
Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1989, s. 353 - 356).
15,. Obščekarpatskij dialektologičeskij atlas. 1. zv. (Paralelný fr. názov.)Red. E. J. Udler et al.
Kišiňov, Štiinca 1989, 196 s. (spoluautor, spracovateľ bodov č. 48, 51).
 1990
16. Prevzaté slová v lexike slovenského nárečia Petrovca a jeho blízkeho okolia..- In: Zborník
Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity Šafárika v Košiciach. Roč. 24-Zv. 3. Slavistka
(jazykoveda). Red. J. Muránsky et al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990,
s.11 - 54, rus. res. s. 54 - 56, nem. res. s. 56 - 58.
 1991
17. Z problematiky vlastných mien v hornej časti Ondavy. - In: X. slovenská onomastické
konfederencia. Bratislava 13. - 15. Septembra 1989. Zborník referátov. Red. M. Majtán.
Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1991, s. 161 - 165.
1992
18. K súčasným úlohám literárnej onomastiky. - In: Zborník. Acta Facultatis Universitatis
Šafarikanae. Roč. 28. Zv. 3. Slavistika. Onomastika a škola. Materiály zo IV. Celoštátneho
onomastického seminára P. J. Šafárika v Prešove 1992, s. 9 - 11. angl- res- s- 11.
19. Úvodom. - In: Zborník. Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Roč. 28. Zv. 3.
Slavistika. Onomastika a škola. Materiály zo IV. Celoštátneho onomastického seminára konaného v
Prešove 12. - 13. Septembra 1990. Red. M. Blicha et al. Prešov, Pedagogická fakulta Univerzity P.
J. Šafárika v Prešove 1992, s. 5, nem. znenie s.6.
1993
  20. Mundartliche elemente in den Familiennamen der Ostslowakei.- In: Onymische Systeme.
Zusammenfassungen der Beiträge an der III. Tschechischen Onomastischen Konferenz und an dem
V. Seminar ,,Onamastik und Schule"(12. - 14. 1. 1993 in Hradec Králové, Verlag Gaudeamus 1993,
s. 67 - 68.
 21. Migration Elements in East Slovak Surnames.- In: Onymische Systeme. Zusammenfassungen
der Beiträge an der III. Tschechischen Onomastischen Konferenz und an dem V. Seminar
,,Onomastik und schule"(12. - 14. 1. 1993 in Hradec Králové). Gewidmet dem 18. Kongress fúr
Namenforschung Trier (12. - 17. 4. 1993). Red. V. Koblížek. Hradec Králové, Verlag Gaudeamus
1993, s. 89 - 90.
1994
  22. Príkra. Drevený kostol (cerkov) s. Michala archanjela (1777). 1. Vyd. Príkra, Spoločenstvo
urbárskeho a súkromného lesa 1994. 6 s.
  23. Stopy migrácie v priezviskách východného Slovenska. - In: Jazyková a mimojazyková stránka
vlastných mien. 11. slovenská onomastická konferencia. Nitra 19. - 20. Mája 1994. Zborník
referátov. Red. E. Krošláková. Bratislava - Nitra, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1994, s.
140 - 144.
1995
  24. Migračné prvky vo východoslovenských priezviskách. - In: Seminár Onymické systémy v
regionoch. (Zborník príspevkov z V. semináre ,,Onomastika a škola", konaného 12. - 14. januára
1993 v Hradci Králové. Red. R. Šrámek et al. Hradec Králové, Gaudeamus 1995, s. 27 - 30.
  25. Nárečové prvky vo východoslovenských priezviskách. - In: Seminár Onymické sestémy v
regionoch. (Zborník príspevku z V. semináre ,,Onomastika a škola", konaného 12. - 14. Januára 1993
v Hradci Králové. Red. R. Šrámek et al. Hradec Králové, Gaudeamus 1995, s. 31 - 37.
  26. IX. Celopoľská onomastická konferencia. - Slovo o slove. Spravodajca katedry slovenského
jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Prešove, l, 1995, s. 29 (správa o konferencii konanej v
dňoch 6. - 8.9. 1994 vo Varšave).
Redakčná činnosť


 Úvod do onomastiky, Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986 (spoluredaktor M. Majtán).
 Zborník Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Roč. 28. Zv. 3. Slavistika.
Onomastika a škola. Materiály zo IV. Celoštátneho seminára konaného v Prešove 12. - 13. septembra
1990. Prešov, Pedagogická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Prešove 1992, 200 s.(redaktor).


Literatúra


 Dvonč, L.: Súpis prác doc. Michala Blichu za roky 1957 - 1995. -In: 12. Slovenská onomastická
konferencia a 6. Seminár ,,Onomastika a škola". Prešov 25. - 26. Októbra 1995. Zborník referárov. Red.
M. Majtán - F. Ruščák. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove - Fakulta humanitných a prírodných vied
1996, s. 341 - 346.
 Majtán, M.: Doc. PhDr. Michal Blicha, CSc., šesťdesiatpäťročný. - In: 12. Slovenská onomastická
konferencia a 6. Seminár ,,Onomastika a škola". Prešov 25. - 26. októbra 1995. Zborník referátov. Red.
M. Majtán - Ruščák. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove - Fakulta humanitných a prírodných vied
1996, s. 339 - 340.
  Michal Blicha. - In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských
slovakistov a slavistov (1976 - 1985). Bratislava, Veda 1997,s. 63 - 65 (súpis prác M. Blichu za roky
1976 - 1984).
                                prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.


prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc. – literárny vedec a pedagóg.
Patrí k tej generácii, ktorá poznala vojnové útrapy, ale aj nové premeny spoločnosti. Jeho osud je
osudom mnohých našich dedinských chlapcov, ktorí opúšťali rodný dom, aby nadobudli vzdelanie
a aby neskôr svojimi vedomosťami slúžili ľudu.
Narodil sa 22. 5. 1932 v Šarišskom Štiavniku, kde vyrastal až do roku 1945. V rokoch 1945-1953
študoval na Ruskom gymnáziu v Prešove. Potom v štúdiu pokračoval na FF UK v Bratislave v odbore
ruský jazyk, slovenský jazyk. V tomto období písal básne a prózu. V rokoch 1957-1973 pôsobil ako
asistent a neskôr ako docent na FF UPJŠ v Prešove na katedre ruského jazyka a literatúry. V roku
1968 v rámci normalizačného procesu bol z fakulty vylúčený.
Novou etapou v odbornom raste A. Červeňáka bolo pôsobenie v Ukrajinskom národnom divadle
/UND v Prešove 1972-1977/, kde pôsobil v tamojšom literárnom oddelení. Toto päťročné obdobie
bolo naplnené jeho aktívnou činnosťou najmä v oblasti analýzy dramatických diel, ktoré sa hrali na
scénach vtedajšieho UND v Prešove, Štátneho divadla v Košiciach a Divadla Jonáša Záborského
v Prešove.
K pedagogickej činnosti sa vrátil na Vysokej škole pedagogickej v Nitre, kde pôsobí doteraz na
katedre humanitných vied.
Svojimi vedomosťami a láskou k literatúre dokáže zaujať svojich študentov na rôznych sympóziách
a konferenciách z oblasti literatúry.
V literárnovednej oblasti sa zameriava predovšetkým na výskum slovensko – ruských literárnych
vzťahov a na problematiku literárnej komparastiky. Osobitnou kapitolou jeho výskumu je velikán
ruskej literatúry Dostojevskij, ale aj Puškin, ktorým venoval dve monografie.
Vydal 10 samostatných monografií, ako napr.: Turgenev a Vajanský /1968/, Socialistický realizmus
v diskusii /1985/, Človek v literatúre /1986/, A. S. Puškin človek a básnik /1989/. V roku 1994
vyšiel v Nitre zborník Život a dielo Ladislava Ťažkého, ktorého bol spoluzostavovateľom. Je
autorom vyše 250 vedeckokritických článkov a recenzií z rôznych oblastí literárnej vedy a umenia, čo
svedčí o svojráznom talente A. Červeňáka.
A. Červeňák má veľký vzťah aj k ukrajinskej literatúre na Slovensku. Je autorom vyše 30 článkov,
kritík a recenzií o tvorbe ukrajinských spisovateľov na Slovensku – I. Hrica-Dudu, V. Zozuľaka, I.
Macinského, V. Daceja, I. Galajdu, J. Zbihleja, S. Makaru, S. Hostyňaka, M. Ňachajovej
a o problematike teórie literatúry, o čom svedčia aj literárnokritické články, napr. Desjať rokiv
ukrajins´koji literatury na Schidnij Slovaččyni, Za pravdyvisť literatury, Za poeziju dostojnu
našych dniv, Do problem ukrajins´koji literatury Čecho-Slovaččyny, Do charakteru dvoch
poetik. Je autorom vyše 40 recenzií o dramatickom umení, v ktorých majstrovsky zachytáva profily
divadelných umelcov UND v Prešove.
S A. Červeňákom sme sa mali možnosť stretnúť na prednáškach a besedách aj vo Svidníku a tak
vychutnávať jeho rozprávačské majstrovstvo a vysokú profesionálnu odbornosť.
Andrej Červeňák je členom Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a pôsobil ako tajomník
západoslovenskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov.
Pri príležitosti životného jubilea mu bolo v roku 1997 Ministerstvom kultúry SR udelené
vyznamenanie Pocta Alexandra Matušku.
                          FECANINOVÁ Uljana           (rodená Škurlová)
   Rusistka, docentka, autorka viacerých učebníc ruského jazyka pre základné, stredné a vysoké
školy na Slovensku, vedeckovýskumná pracovníčka v oblasti jazykovedy (ruština).
   Narodila sa 10. 03. 1922 v Ladomirovej, okr. Svidník. V rokoch 1942-1946 študovala na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave rusistku a germanistiku. V roku 1967
obhájila titul PhDr., v roku 1963 získala docentúru a v roku 1972 titul kandidát vied (CSc.).
   V rokoch 1946-1948 pôsobila ako profesorka na Obchodnej akadémii v Prešove, v rokoch
1948-1949 na Vyššej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave, v rokoch 1949-1953 na Vyššej
hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave.
   V rokoch 1953-1954 bola pracovníčkou Katedry ruského jazyka a literatúry na Filozofickej
fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (asistentka, odborná asistentka, docentka), od roku 1954
do roku 1987 pôsobila v uvedených funkciách na Univerzite Komenského v Bratislave za najlepšie
skriptá (FONETIKA RUSKĚHO JAZYKA) . Venovala sa štúdiu ruského jazyka, najmä fonetike
ruštiny a teórii vyučovania ruského jazyka.
Vedeckovýskumnú prácu doc. Fecaninovej charakterizuje úsilie o vedeckosť, kritický prístup
k prameňom a rozhľadenosť v literatúre. Je autorkou mnohých článkov, recenzií kníh a štúdií
publikovaných v odborných periodikách a zborníkoch.
   Záslužná je aj jej pedagogická činnosť. Vychovala viaceré generácie študentov. Mnoho
slovenských ruštinárov sa hrdo hlási za jej žiakov.
   Od r. 1987 je na dôchodku, žije v Bratislave. Patrí k popredným rusistkám na Slovensku
Z KNIŽNEJ TVORBY


RUSKÝ JAZYK: Čítanka pre 5. ročník ľudových škôl (1950)
RUSKÝ JAZYK: Čítanka pre 4. ročník ľudových škôl (1952)
RUSKÝ JAZYK: Učebnica ruského jazyka pre 1. ročník stredných škôl (spoluautorka prehľadu
gramatiky, 1953)
RUSKÝ JAZYK: Učebnica pre 3. a 4. Ročník štvorročných odborných škôl (spracovanie
slovenského vydania, 1957)
KONVERZAČNÉ TEXTY Z RUSKÉHO JAZYKA: Pokusná učebnica pre II. postupný ročník
stredných všeobecnovzdelávacích škôl (spoluautorka, 1958, 1959)
RUŠTINA PRE PRACOVNÍKOV OBCHODU A POHOSTINSTVA (spoluautorka, 1961)
KONVERZAČNĚ TEXTY Z JAZYKA RUSKÉHO (1963)
ÚVOD DO FONETIKY A FONOLÓGIE RUSKÉHO JAZYKA (spoluautorka, 1974)
                                         ĎURIŠIN Dionýz


   Narodil sa 16. 10.1929 vo Vyšnej Jedľovej, okr. Svidník v rodine gréckokatolíckeho
duchovného. Základnú šolu navštevoval v Čičave , stredoškolské štúdia absolvoval na štátnom
ruskom gymnáziu v Prešove (zmaturoval v r. 1948).
   V r. 1948–52 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor
Slovenčina a ruština.
    V r. 1952-59 pôsobil jako asistent a odborný asistent na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave,
v r. 1959-60 bol zamestnancom na Povereníctve poľnohospodárstva.
   V r. 1960 sa stak vedeckým pracovníkom Československo-sovietskeho inštitútu při Slovenskej
akadémii vied (ďalej SAV), r. 1964 nastúpil do Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV, od r. 1973
pracoval v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave. Súbežne do r. 1974 prednášal na
pedagogickej fakulte v Trnave. Hodnosť kandidáta vied (CSc.) získal r. 1963, docenta r. 1969 a
hodnosť doktora vied (DrSc.) obhájil r. 1976.
   V r. 1965-70 bol redaktorom vedeckého časopisu Slavica Slovaca.
Začiatky jeho literárnovednej práce sa spájajú s činnosťou vysokoškoslkého učiteľa, napísal
vysokoškolské učebné texty Vybrané kapitoly z ruskej literatúry 1-2 (1954, 1955) a jako spoluautor
sa zúčastnil aj na vypracovaní učebníc ruskej literatúry pre stredné školy.
Postupne sa však do centra jeho pozornosti dostávalo komparistické skúmanie. Spočiatku to boli
štúdie, v ktorých sa zameriaval na vzťahy medzi slovenskou a ruskou literatúrou, neskôr sa zaoberal
domácou literatúrou.
Je autorom štúdií Palárikova tragédia „ Dimitrij Samozvanec“ (1957) a ďalších štúdií o prijímaní
tvorby M. J. Lermontova, L. N. Tolstého, N. V. Gogoľa, I. S. Turgeneva a i. v slovenskej literatúre.
Táto fáza jeho výskumu vyvrcholila v monografických knižných publikáciách Slovenská realistická
poviedka a N. V. Gogoľ (1966) a Problémy literárnej komparistiky (1967) .
Publikoval ďalšie práce z teórie a histórie komparistiky a literárnych vzťahov: Z dejín a teórie
literárnej komparistiky (1971), Teória literárnej komparistiky (1975), 2. vydanie
vyšlo v r. 1985, O literárnych vzťahoch. Sloh, druh preklad (časopisecké štúdie 1976), Problémy
literárnej komparistiky (1980), Teória literárnej komparistiky (1984).
V r. 1988 vydal kolektívnu monografiu Systematika medziliterárneho procesu venovanú 10.
medzinárodnému kongresu slavistov. V nej uverejnil rozsiahlu štúdiu.
Bol svetoznámym literárnym vedcom, významným teoretikom a metodológom porovnávacieho
skúmania literatúry, univerzitným profesorom a vedúcom vedeckým pracovníkom Ústavu svetovej
literatúry SAV. Mal za sebou takmer štyridsaťpäť rokov vedeckej a pedagogickej činnosti.
Vydal vyše 10 pôvodných knižných publikácií, zborníkov štúdií našich a zahraničných literárnych
vedcov, ktorých vedeckú koncepciu vytvoril a bol ich spoluautorom. Jeho diela preložené do
nemčiny, maďarčiny, ruštiny a angličtiny, boli vydané knižne i v odborných časopisoch
a periodikách.
          Zomrel v r. 1997 v Bratislave.
KNIŽNÁ TVORBA


1. Slovenská realistická poviedka a N. V. Gogoľ (1966)
2. Problémy literárnej komparistiky (1967)
3. Z dejín a teórie literárnej komparistiky (1971)
4. O literárnych vzťahoch: Sloh, druh, preklad (1976)
5. Dejiny slovenskej literárnej komparistiky (1979)
6. Bibliografia slovenskej literárnej komparistiky (1980)
7. Teória literárnej komparistiky (1975, 2. vyd. v r. 1985) (PK)
8. Teória medziliterárneho procesu (1985)                   (PK)
9. Dialógy a reflexie: ( O medziliterárnosti) (1987)        (PK)
10. Systematika medziliterárneho procesu (1988)             (PK)
                                           Juraj Hanušin
Autor predkladanej zbierky poviedok Juraj Hanuščin (1958 – 1994) sa narodil vo Svidníku, kde
dokončil základnú školu. Tam aj maturoval na Gymnáziu dukelských hrdinov. V štúdiu pokračoval na
Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, aprobácia občianska náuka-ruština.
Prvé literárne pokusy robil už ne strednej škole. Na vysokej škole sa zúčastňoval úspešne v súťažiach
Akademického prešova, kde jeho literárne práce vzbudili pozornosť poroty a získavali ocenenia.
Tento úspech ho povzbudil, začal sa venovať literárnej činnosti - záľube cieľavedomejšie.
Námety pre svoju literárnu činnosť autor nachádzal v spomienkach na detstvo, na obdobie
študentských rokov ako aj vo svojej profesii. Posledné roky pôsobil na ukrajinskej ZŠ v Chmeľovej,
v okrese Bardejov ako učiteľ nemčiny.
Časopisecky mu vyšli poviedky v Smene na nedeľu a v Pravde na víkend. No ťažisko jeho tvorivej
slovesnej činnosti ostalo v rukopisoch.
Jeho najväčšou inšpiráciou vo vlastnom živote, ako aj v literárnej tvorbe, bola poézia Milana Rúfusa,
ktorú neskoršie dokázal pretlmočiť pre seba do prozaickej podoby. Z ostatných majstrov slova, ktorí
ho ovplyvnili, to boli predovšetkým ruskí autori Budin, Platonov – bol ruštinárom – pre ich štylistickú
dokonalosť a istú duševnú spriaznenosť.
Poviedky sú usporiadané chronologicky. Odrážajú sa v nich študentské roky autora i roky prežité za
učiteľskou katedrou. Všetky sú ladené autobiograficky, z nich najvýraznejšie predposledná poviedky,
podľa ktorej je pomenovaná zbierka. Bola napísaná v poslednom období autorovho života, ktorému
jeho životná časomiery vymerala 36 a pol roka. Nádejný autor odišiel na ,,onú druhú stranu“ 4.
decembra 1994. Nestihol dopísať svoju výpoveď, preto táto knižočka, vydaná z jeho literárnej
pozostalosti, je jeho ,,labuťou piesňou“.
                                        Štefan Hanuščin


    Narodil sa 7.11.1924 v obci Poráč, okr. Spišská Nová Ves, v rodine baníka. Od troch rokov ho
spolu s dvoma súrodencami vychovávala matka, otec odišiel za prácou do USA, odkiaľ sa nevrátil.
Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu v Prešove /1940/ a v Spišskej Novej Vsi /1945/.
V roku 1953 skončil Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Pracoval ako lekár v Košiciach, Svidníku
/1954 – 1973/ a v Bardejove/ od roku 1973/. Občanom mesta Svidník a okolia je Štefan Hanuščin
známy predovšetkým ako lekár, niektorým možno menej známy ako spisovateľ. Ako lekár -
stomatológ prišiel do Svidníka v roku 1954, aby tu zúročil svoje povolanie. Pre svoj veľmi ľudský
a lekársky odborný prístup k pacientom a k ľuďom vôbec, medzi miestnym obyvateľstvom
rezonoval ako „náš“ obľúbený lekár. Aj jeho zásluhou sa zdravotníctvo v okrese Svidník dostalo na
odbornú úroveň. Mal značný podiel na rozhodovaní a riešení problémov, týkajúcich sa výstavby
novej Nemocnice s poliklinikou vo Svidníku. Svidník pre Štefana Hanuščina to nebola len zubná
ambulancia. Stretával sa tu so zaujímavými ľuďmi, so skutočnými majstrami pera – Michalom
Šmajdom, Stepanom Hostyňakom, ktorí pracovali v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Evou
Byssovou. Práve títo ľudia, ale aj mnoho ďalších, boli mu oporou v jeho literárnych začiatkoch.
Štefan Hanuščin píše prózu, najmä poviedky, v ukrajinskom jazyku, divadelné hry, je známy i ako
publicista. Jeho tvorba je uverejňovaná na stránkach periodík. Družno vpered, Nové žyttja, Duklja,
v ľudových kalendároch. Patrí k tým spisovateľom, ktorí píšu o tom, čo sami prežili, alebo čoho
sami boli svedkom. Vo svojej tvorbe vykresľuje nielen osudy svojho najbližšieho okolia, ale
rozoberá aj všeľudské problémy, zobrazuje človeka s dobrými i menej dobrými vlastnosťami. Pre
jeho poviedky je charakteristická pravdivosť, hlboký lokálpatriotizmus, demokratickosť,
humanizmus, dynamika udalostí a hlboká znalosť psychiky ľudskej duše. Prvá kniha uzrela svetlo
svetla v roku 1974 pod názvom Vysoki schody ta inši opovidannja.
V nej sa autor predstavil ako lekár - humanista, ktorý stojí na strane ukrivdených a životnými
peripétiami poznamenaných ľudí. Do tejto knihy vložil autor praktické skúsenosti lekára. O tom
svedčia aj samotné názvy jednotlivých poviedok, ako napr. Včenyj pacient /Učenlivý pacient/,
Neščastja /Nešťastie/, Korysna chvoroba /Užitočná choroba/ a ďalšie. Kniha právom získala
popularitu u čitateľov a priazeň kritiky, lebo v nej autor zobrazuje psychológiu nášho Rusína. Je
preto taká hodnoverná a úchvatná, lebo autor vychádzal zo známej múdrosti, že niet ľudí s malými
osudmi. V každom človeku drieme román a jeho život si zaslúži literárnu úvahu, keď ho náležite
psychologicky spracujeme a umelecky vmotívujeme. A práve tak prístupujeme k písaniu svojich
poviedok aj Štefan Hanuščin. Inšpiráciou je mu sám život. Uvedená kniha vyšla aj v slovenčine
v roku 1989 pod názvom Vysoké schody. V roku 1981 vyšla druhá zbierka poviedok pod názvom
Opovidannja /Poviedky/. V nej autor zobrazuje širokú škálu problémov: vojna, boj za mier,
byrokracia, malomeštiactvo, karierizmus, egoizmus, osud mladých ľudí v čase SNP, krása duše
pracujúceho človeka a pod. Na napísanie ďajšej knihy, ktorá vyšla v roku 1988 pod názvom
Evakuacija /Evakuácia/, bol autorovi inšpiráciou vojnou zničený kraj pod Duklou. Kniha sa skladá
z dvoch poviedok, v ktorých je zobrazený povojnový život našej dediny a mladej inteligencie, ktorá
prišla do zruinovaného podduklianskeho kraja. Tvorba Štefana Hanuščina bola publikovaná aj
v slovenčine, češtine, maďarčine, ruštine a poľštine. Niektoré jeho poviedky boli uverejnené
v zborníkoch Pod spoločným nebom /1979/, Korene /1990/, Veselka Karpat/1990/. Profil jeho života
a tvorby môže záujemca nájsť v už spomínaných periodikách, v zborníkoch Ukrajinská literatúra
v ČSSR /Bratislava, 1981/, Literaturni portrety ukrajins´kych pys´mennykiv Českoslovaččyny
/Literárne portréty ukrajinských spisovateľov v Československu, Prešov 1989/ a v ďalších.
V autorových šľapajách pokračoval aj jeho syn Juraj Hanuščin /1958 – 1994/.
Predčasná smrť nedovolila mladému, literárne veľmi talentovanému synovi pokračovať v začatej
literárnej tvorbe. Štefan Hanuščin vydal synove poviedky in memoriam v roku 1997 pod názvom
Predposledná štácia. Poviedky o. i. sa tematicky a obsahovo viažu aj k Svidníku a jeho okoliu, kde
mladý Juraj študoval na gymnáziu a navštevoval Nižný Orlík, Vyšný Orlík a okolie, teda po matke
kraj jeho starých rodičov. Štefan Hanuščin sa veľmi rád vracia do okresu Svidník, kde, ako sa sám
vyznal na besede, ktorú s ním pre čitateľov v októbri 1999 zorganizovala Podduklianska knižnica
vo Svidníku, sa cíti ako doma.
                                 Hvozda Mikuláš(Hvozda Nykolaj)
Narodil sa 24. 12. 1926 v Ladomírovej, okr. Svidník, v rodine roľníka. Už ako mladý chlapec rád čítal
knihy, počúval príbehy ľudí, najradšej však mal poéziu Alexandra Pavloviča, ktorá neskôr ovplyvnila
jeho tvorbu.
    Do základnej školy začal chodiť v r. 1933. V r. 1941 skončil 8 tried základnej školy a ako 15-
ročný začal pracovať vo firme STUAG, v r. 1942 - 44 pôsobil vo fime VANČURA a spol, v Krajnej
Poľane, kde sa učil za automechanika. Po vojne, v r. 1946, získal kvalifikáciu vodiča na všetky typy
automobilov. Od r. 1951 až do roku 1989 pracoval v ČSAD (teraz SAD) vo Svidníku.
    Patrí k ľudovým spisovateľom. Svoju tvorbu začal krátkymi básničkami, v ktorých opísal ťažký
život ľudí spod Makovice v minulosti, ale aj ich túžbu žiť krajšie a lepšie.
   Prvé básne publikoval v novinách Roľník spod Dukly, Nove žyttja a v časopise Družno vpered.
Niektoré boli vysielané v Ukrajinskom štúdiu Slovenského rozhlasu v Prešove.
   Výber básní bol knižne uverejnený v zborníku Zelenyj vinočok, červoni kvitočky (Zelený
venček, červené kvietočky) v r. 1965 a v r. 1974 v ďalšom zborníku Karpaty pisneju včarovani
(Karpaty piesňou očarené).
   Okrem poézie písal aj prózu, najmä krátke poviedky z dedinského prostredia.
   Samostatne mu vyšli dve knihy, a to zbierka básní pod názvom Makovyc ki dzvinočky
(Makovické zvončeky, 1976) a v r. 1982 zbierka poviedok pod názvom Siľs ki opovidi (Dedinské
poviedky). Básne a poviedky píše v miestnom rusínskom nárečí.
    V jeho tvorbe je zobrazený nielen ťažký život podduklianskeho Rusína v minulosti, ale aj
tematika vojny a povojnová výstavba miest a obcí pod Duklou. V mnohých básňach ospieval krásu
prírody, radosti i starosti človeka, lásku ľúbostnú i materinskú, zvyky na dedine a pod.
Píše aj v súčasnosti. Veľmi citlivo a rýchlo reaguje na rôzne situácie v každodennom živote. Svojimi
básňami - rýmovačkami častokrát veselo i vážne pranieruje zlé medziľudské vzťahy, malomeštiactvo,
odnárodňovanie, živo reaguje na dnešnú dobu, napr. v básňach Privatizacija (Privatizácia), Choču
podnikati (Chcem podnikať), Okej, Okej. S jeho tvorbou stretávame sa na stránkach regionálnych
novím Dukla, v periodikách Nove žyttje, Družno vpered, Narodny novynky, Rusyn a v ďalších.
   Mikuláš Hvozda je na dôchodku, žije a aktívne literárne tvorí v Ladomírovej.


KNIŽNÁ TVORBA
1. MAKOVYC´ KI DZVINOČKY (Makovické zvončeky).- Bratislava:                        (PK)
  SPN-OUL, 1973.- 91 s.
2. SIĽS KI OPOVIDI (Dedinské poviedky).- Bratislava: SPN                          (PK)
  OUL, 1982.- 126 s.
TVORBA V ZBORNÍKOCH
1. Zelenyj vinočok, červoni kvitočky.- Bratislava: SPV-VUL                     (PK)
  v Prjaševi, 1965.- S. 379-413.
2. Karpaty pisneju včarovani.- Bratislava: SPV-VUL                                (PK)
  v Prjaševi, 1974.- S. 69-111.
                                            Choma Vasiľ


 – rusista, literárny kritik. Narodil sa 18. 5. 1932 v Mikovej. Základnú školu skončil v rodnej obci,
strednú v Štátnom ruskom gymnáziu v Humennom /1949/, vysokú – na filozofickej fakulte Štátnej
univerzity. A. Ždanova v Leningrade /1955/. Pôsobil nielen ako vysokoškolský učiteľ na Vysokej
škole pedagogickej v Prešove a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale aj na Povereníctve
školstva a osvety, na Ministertve kultúry SSR a v diplomatických službách. Získal titul kandidáta
filozofických vied, neskôr titul docent ruskej literatúry.
     Je členom spolku slovenských spisovateľov.
     Patrí k priekopníkom výskumu sovietskej literatúry. Prvé literárno – kritické a publicistické
články a state začal písať ešte v r. 1948. Hlbšiu a bohatšiu literárnovedeckú činnosť začal rozvíjať
počas pôsobenia v Prešove.
     Jeho literárnovedecké články a state sa týkali literárnej činnosti ukrajinských spisovateľov
v Československu po roku 1945 a výskumu a rozvoja ruskej sovietskej literatúry a jej autorov.
     Je spoluautorom viacerých učebníc ruského jazyka pre základné školy. Jeho štúdie o tvorbe
sovietkych básnikov /predovšetkým o S. Jeseninovi/ a prozaikoch, doslovy k slovenským prekladom
jednotlivých diel sa vyznačujú hĺbkou znalosti problematiky, širších dobových súvislostí
v organickej jednote s umeleckými aspektami tvorby.
     Publikoval vo viacerých periodikách, ako napr. Duklja, Slovenské pohľady, Predvoj, v ktorých
prezentoval život a tvorbu ukrajinských spisovateľov J. Borolyča, E. Bissovej, V. Zozuľáka, H.
Šmajdu a ďalších.
 V. Choma patrí k najaktívnejším výskumným pracovníkom ruskej literatúry na Slovensku. Je autorom
desiatok štúdií a statí o tvorbe M. Gorkého, S. Tretjakova, V. Šklovského, F. Abramova, M. Pogodina,
M. Šolochova, a i. Značné množstvo jeho článkov a statí o rozvoji ruskej sovietskej literatúry bolo
uverejnených v periodikách Pravda, Práca, Smena, Slovenské pohľady, Romboid, Družno vpered.
Nove žyttja a v ďalších. Celkove to bolo vyše 40 vedeckých štúdií, vyše 25 vedecko – populárnych
článkov a niekoľko desiatok vedeckých recenzií.
     Je autorom štyroch monografií K problematike realizmu v ruskej sovietskej literárnej kritike
na prelome 20-30 rokov /1965/, Od futurizmu k literatúre faktu /1972/, Vladimír Vladimirovič
Majakovskij /1973/ a Poézia revolučnej doby /1987/.
       V súčasnosti sa aktívne venuje vedeckovýskumnej činnosti v oblasti ruskej a ukrajinskej
literatúry.
                                       Dionýz ILKOVIČ
/1907 – 1980/, fyzik, vysokoškolský profesor, spoluzakladateľ polarografie.
Narodil sa 18.1.1907 v Šarišskom Štiavniku. Po maturite na Gymnáziu v Prešove študoval na
Českom vysokom učení na Strojnoelektrotechnickej fakulte Karlovej univerzity /KU/ v Prahe,
neskôr na Prírodovedeckej fakulte KU. Bol veľmi nadaný, a preto v roku 1930 sa stal asistentom
Fyzikálno – chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KU u profesora Jaroslava
HEYROVSKÉHO, neskoršie laureáta Nobelovej ceny.
S profesorom Heyrovským rozpracoval teoretické základy polarografie. V roku 1934 uverejnil
rovnicu umožňujúcu určovať koncentráciu skúmanej látky na základe prúdu pretekajúceho
roztokom pri polarografickej elektrolýze. Tento vzťah je vo vedeckom svete známy ako Ilkovičova
rovnica. V roku 1939 získal titul docent. Pôsobil ako dekan na Prírodovedeckej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Je autorom prvej modernej vysokoškolskej učebnice fyziky v bývalom
Československu pre poslucháčov vysokých škôl technického smeru. Napísal vyše 30 pôvodných
vedeckých štúdií a tri ďalšie publikácie. Bol iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho
ústavu SAV. V roku 1925 sa stáva členom ČSAV a v roku 1953 akademikom SAV.
Bol uznávanou osobnosťou doma i v zahraničí. V roku 1969 bol promovaný na doktora honoris
causa /dr.h.c/ Univerzity Komenského v Bratislave. Za svoje celoživotné dielo bol viackrát
vyznamenaný a ocenený.
Zomrel 5.8.1980.
                                      Ivan Juhasevič – Skliarskij


                                               1741 – 1814
zakarpatskoukrajinský folklorista, literát, učiteľ, maliar – ilustrátor
   Narodil sa r. 1741 v Príkrej, okr. Svidník. Študoval vo Ľvove.
V rodnej obci bol učiteľom a diakonom, istý čas pôsobil v obci Pstriná.
V r. 1795 odišiel do obce Nevickoje, na Zakarpatskú Ukrajinu, kde pôsobil až do konca svojho života.
Zaoberal sa prepisovaním starej slovanskej literatúry, písanej cyrilikou. Vyhotovil kópie vyše 40
rukopisných kníh tzv. irmologionov a kníh, ilustroval ich hodnotnými perokresbami a farebnými
ornamentami. Najradšej prepisoval irmologiony s notami a skrášľoval ich ilustráciami.
Počiatky tejto činnosti siahajú ešte do obdobia Juhasevičových štúdií vo Ľvove a do obdobia, keď
pôsobil ako diakon v rodnej obci Príkra. Tu začal s prepisovaním prvého irmologionu.
V r. 1768 – 1769 vyhotovil kópiu irmologionu v obci Pstriná. V knihe je autorov popis a dátum
prepísania. Podľa prameňa z roku 1947 sa táto kniha pravdepodobne nachádzala v múzeu Kláštora
otcov Redemptoristov v Michalovciach.
Juhasevič bol aj zostavovateľom storočných kalendárov, spevníkov a zborníkov, obsahujúcich ukážky
ukrajinského folklóru i jeho vlastnú literárnu tvorbu.
V rukopisnom kalendári Na sto lit (1809) uviedol 370 ľudových prísloví a porekadiel zo zemplínsko-
užskej oblasti. Po prvýkrát ich vydal Ivan Paňkevič, príslovia z nej použil Jevgenij Nedzeľskij
v publikácii Z ust narodu.
Pozornosť si zaslúžia Juhasevičove spevníky s náboženskými a svetskými ľudovými piesňami. Jeden
autorov rukopisný cirkevný spevník vlastní Štátne múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku.
Tri spevníky z konca 18. a zač. 19. stor., z ktorých jeden Juhasevič zostavil v r. 1761 – 1763 v Príkrej,
popísal J. Javorskij. Druhý spevník zostavil v r. 1807.
Spevníky obsahujú prevažne duchovné piesne. Najväčší význam pre folkloristiku má tretí spevník z r.
1811. Obsahuje 224 piesní, o ktorých je v spevníku takýto text: „Vsich pisnej 224, chto jich choče
maty, za každuju (musyť) po pjataku daty“. („Všetkých piesní je 224, kto ich chce mať, za každú
(musí) po pätáku dať“).
Zo svetských piesní k najznámejším patria žartovné a satirické piesne, ako napr.: „Išov Ijašok iz
Varšavy“, „Porodila čečutojka semero ditej“, „Ešče mi nit žadna nužda, abym sobi vzjala muža“
a pod.
V dvojdielnom zborníku slovenských ľudových piesní od Jána Kollára pod názvom „Národnie
spievanky“ (1834 – 1835), je uvedených aj niekoľko ukrajinských ľudových piesní z východného
Slovenska. Sám Kollár ich v poznámkach uvádza ako „rusínsko-slovenské“. Tieto piesne zapísal
jeden z mnohých spolupracovníkov J. Kollára vo vtedajšej Šarišskej alebo Zemplínskej župe.
Je dosť možné, že ich Kollár získal od profesora Varšavskej univerzity Andreja Kucharského,
     ktorý v tom období robil výskum na východnom Slovensku a bol v styku s Kollárom.
V zborníku je uvedená aj vtedy známa pieseň „Dinom danom, rusnaci“, ktorú zložili
    pravdepodobne potulní študenti. Nakoľko text tejto piesne uverejnil aj Ivan Juhasevič
    v jednom zo svojich spevníkov, je pravdepodobné, že táto pieseň začiatkom 19. storočia bola
    veľmi známa a rozšírená.
Odzrkadľuje obraz života Rusínov v tamojšom období.
Ivan Juhasevič – Skliarskij písal aj rôzne náučné články, zostavil zoznam mukačevských biskupov
      od najstarších čias a zaujímal sa aj o dejiny všeobecne.
Jeho dielo nevyšlo nazmar. Rukopisné knihy, spevníky a kalendáre sú obdivuhodné tak, ako
     nádherné je jeho písmo, lebo je tak dokonalé, že ho ťažko rozoznať, či je písané rukou, alebo
     tlačené.
Dielo Ivana Juhaseviča je významným prínosom do kultúry, výtvarníctva a folklóru nielen
     Rusínov – Ukrajincov, ale aj do kultúry Slovanov všeobecne.
Zomrel 15. 12. 1814 v Nevickom na Zakarpatskej Ukrajine.
Tvorba:
1.   „Chudožnyk-pysec“ , Prjačevščiny (1741 – 1814)
2.   „Encyklopédia Slovenska“, Zv. 2, E – J
3.   „Slovenský biografický slovník“ (od r. 833 do roku 1990), II. zväzok, E – J.
                                  Kaliňák Eliáš ( Kalynjak Illja)




   Folklorista, etnograf, pedagóg a spisovateľ. Meno zberateľa ústnej ľudovej slovesnosti Eliáša
Kaliňáka je zabudnuté. Vie o ňom len veľmi úzky okruh odborníkov z oblasti folklóru a etnografie,
hlavne tí, ktorým sa niekedy dostali do rúk jeho zozbierané a zapísané ľudové rozprávky, alebo kto
ich chcel vydať tlačou. Ale aj tie vedomosti o Kaliňákovi sú obmedzené. Jeho zozbierané rozprávky
pochádzajú z Marmorošska na Zakarpatsku, v ktorých je celý rad lemkovských nárečových prvkov.
  Eliáš Kaliňák sa narodil r. 1860 vo Svidníku v rodine roľníka. Základnú školu skončil v rodisku
pod pedagogickým dozorom Alexandra Pavloviča. Kde sa učil na strednej škole nie je známe.
Vyštudoval pedagogickú školu pravdepodobne v Užhorode.
   Najprv pôsobil ako učiteľ v Marmoroši. Učil v obci Vyšná Neresnica.
   Eliáša Kaliňáka v štúdiu na pedagogickej škole morálne podporoval Alexander Pavlovič, ktorý ho
poznal od detských liet. Bol s ním v neustálom kontakte, dopisoval si sním, častokrát bol
sprostredkovateľom pri riešení problémov medzi Eliášom a jeho rodinou vo Svidníku. Predovšetkým
bol Eliášovi Kaliňákovi poradcom v jeho literárno-kultúrnej činnosti. Listy, teda korešpondencia A.
Pavloviča s E. Kaliňákom , sú čiastočne uverejnené v publikácii Izbrannyje proizvedenija (r. 1955).
Pri príležitosti úmrtia E. Kaliňáka noviny Russkoje slovo v r. 1929 uviedli, že na poste pedagóga
pôsobil 36 rokov.
   Posledné roky života prežil E. Kaliňák vo Svidníku, kde 11.03.1929 zomrel vo veku 69 rokov.
Kedy začal zbierať ľudové rozprávky a kedy začal literárne tvoriť, sa nepodarilo zistiť. Eliáš
Kaliňák aj literárne tvoril, písal básne, ktoré boli uverejňované v periodiku Nedilja.
   V r. 1981 vydavateľstvo Karpaty v Užhorode vydalo knihu Derevjane čudo ( Drevený zázrak) ,
v ktorej sú uverejnené zozbierané ľudové rozprávky z konca 19. a zač. 20. storočia na Zakarpatsku.
Medzi nimi našli svoje miesto aj rozprávky, ktoré zozbieral E. Kaliňák.
   Knihu do tlače pripravil známy ukrajinský literár a folklorista Ileksij Dej. Je v nej uverejnených
11 ľudových rozprávok, ktoré zozbieral a zapísal Eliáš Kaliňák.
   Sú to rozprávky, ako napr. Dva zolotovolosi chlopci-prynci (Dvaja zlatovlasí chlapci-
princovia), Smerť jak kuma (Smrtka kmotrou), Meľnikova divka i rozbijnyky (Mlynárova
dcéra a zbojníci), Lyš ihrajte čyžmy moji, je u mene doma troje(Len hrajte čižmy moje, doma
ich mám ešte troje), Ščo ljudy robljať, to i ty roby(Čo robia ľudia, rob aj ty), Jak dureň
navčyvsja kryla robyty i jak nymy poletiv (Ako sa hlupák naučil krídla robiť a ako na nich
poletel), Jak kum kuma počestuvav (Ako kmotor kmotra pohostil) a ďalšie. Niektoré rozprávky
zozbieral a zapísal tak, ako si ich pamätal zo svojho detstva, ktoré prežil vo Svidníku.
    Zberateľská národopisná činnosť pedagóga a literáta Eliáša Kaliňáka, rodáka spod Makovice, čo
do rozsahu nie je veľká, ale hodnota zozbieraného materiálu netkvie v jeho množstve, ale v tom, že
E. Kaliňák svojou zberateľskou činnosťou predstavuje v rozvoji kultúry zakarpatských Ukrajincov
tie osobnosti, ktoré svojou prácou vnášali a vniesli novú kvalitu do rozvoja kultúrneho života svojho
ľudu.
                                ARSENIJ KOCAK / 1737 – 1809/


Arsenij Kocak – jazykovedec, pedagóg, bazilián /vlastným menom Oleksij Fedorovič Kocak/
Narodil sa 14. 3. 1737 v obci Veľké Bukovce, v bývalej Šarišskej župe, teraz Bukovce, okres
Stropkov, v rodine miestneho duchovného. Doteraz v okolitých obciach Svidníckeho a Stropkovského
okresu žijú občania s menom Kocak. Mnohí z nich sa nepamätajú alebo nevedia nič o svojom
slávnom predkovi.
Základné vzdelanie Arsenij Kocak získal doma, v Bukovciach. Neskôr študoval v Užhorode
a v Prešove, kde ukončil gymnázium. V kláštore v Krásnom Brode vyštudoval filozofiu a tam vstúpil
do rehole baziliánov /vasilianov/. Študoval aj v Košiciach. Na univerzite v Trnave vyštudoval teológiu
a získal titul doktora teológie /ThDr./. Niektoré pramene uvádzajú, že tento titul získal A. Kocak na
univerzite v Košiciach, o čom svedčia aj jeho poznámky v niektorých rukopisných knihách /viď
Naukovyj zbirnyk Muzeju ukrajins´koji kul´tury v Svydnyku č. 15, zv. 2, s. 7/.
Po skončení štúdií pôsobil vyše tridsať rokov ako profesor v kláštorných školách v Krásnom Brode /v
rokoch 1968 a 1771 magister noviciátu/, v Imstičeve, Mária-Povči /Povčanské/, v Malom Bereznom
a na Čenečej hore pri Mukačeve na Zakarpatsku. Učil v nich a prednášal cirkevnoslovanský a latinský
jazyk, rétoriku, poetiku, hostóriu, filozofiu a rad teologických disciplín.
Rukopisný prehľad jeho prednášok sa nachádza v kláštornej knižnici v Makačeve.
V rokoch 1781-1784, 1786 a 1789-1797 bol igumenom v kláštore na Bukovej Hôrke.
Arsenij Kocak bol na vtedajšiu dobu neobyčajne vzdelaný, ovládal niekoľko cudzích jazykov.
Zaoberal sa výskumom latinského jazyka, staroslovienčiny, ktorú považoval za jazykový prazáklad
slovanských jazykov, a historickej gramatiky, najmä staršej ruštiny.
Ja autorom syntaktickej gramatiky pod názvom Gramatika ruskaja o slovosloženiji slova jazyka
slovenskavo ili russkavo... no takožde i latinskavo jazyka. Začal ju písať ako profesor v Krásnom
Brode v roku 1768 a ukončil ju v roku 1788. Kocak ju napísal z národnej hrdosti, „aby Rusínov
nepovažovali za nevzdelancov, ktorí nemajú ani vlastnú gramatiku“.
Táto gramatika je veľmi cenná. Považuje sa za prvé dielo popisu a charakteristiky severovýchodných
zakarpatských ukrajinských nárečí a súčasne za jednu z prvých gramatík na Zakarpatsku vôbec.
V krásnobrodskom kláštore napísal ešte veršované cirkevno-slovanské dielo Pravila i nastavlenija,
ktoré v roku 1927 tlačou vydal G. Kinach /G. Kinach pôsobil ako knihovník v kláštornej knižnici
v Mukačeve/.
O veľkej pracovitosti a širokej oblasti záujmov Arsenija Kocaka svedčí jeho rozsiahla rukopisná
pozostalosť /vyše 30 kníh/ v cirkevnoslovanskom a latinskom jazyku. Väčšina z nich má filozoficko-
teologický charakter. niektoré z kníh majú rozsah 400-600 strán. Zachovali sa v kláštornej knižnici
v Mukačeve a niektoré sa nachádzajú v oddelení rukopisov a starých tlačí Užhorodskej štátnej
univerzity.
Popri pedagogickej činnosti sa A. Kocak zaoberal aj humanitnými a spoločenskými vedami
a čiastočne aj prírodnými vedami.
V rámci výskumných prác o Kocakovej gramatike Jozef Dzendzeliv´kyj objavil tri nové,
doteraz neznáme diela A. Kocaka, a to: moralisticko-didaktické dielo Pochvala
o premudrosti trojakoj vo vici sa/mo/javlenoj a dve filozofické diela Tropus a Lingua,
ktoré sú napísané v latinskom jazyku.
Zomrel v Mukačevskom kláštore 12. 4. 1800. A. Kocak je významný nielen pre rusínsko –
ukrajinskú kultúru a literatúru na Slovensku, ale jeho práce sú prínosom pre ukrajinsku
a slavistiku vôbec
                                        JÁN KOPINA
     Nar. 12. 7. 1492, Chotča, okr. Stropkov. Študoval v r. 1959 – 1964 na Filozofickej fakulte
 v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (slovenský jazyk – dejepis). 1975 PhDr.
     V r. 1965 – 1972 pôsobil na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Snine (1965 – 1970
 profesor, 1970 – 1972 zástupca riaditeľa), v r. 1972 – 1977 na gymnáziu vo Vranove nad Topľou
   (profesor), v r. 1977 – 1978 pracovník Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej
 fakulty v Nitre (odborný asistent), od r. 1978 pôsobí znovu na gymnáziu vo Vranove na Topľou
                                (profesor, od r. 1982 zástupca riaditeľa).
           Pracuje v oblasti štylistiky, morfológie a teórie vyučovania slovenského jazyka.
     1987
       1. Frazeológia na hodine slovenského jazyka v prvom ročníku gymnázia. – Slovenský jazyk
a literatúra v škole, 34, 1987/88, s. 109 – 112.
     2. Kompozícia a štylizácia rečníckeho prejavu. – Nedeľná Pravda, 20, 1987, č. 3, s. 7. –
Tamže: Pravopis názvov akcií, zjazdov a súťaží (č. 25, s. 7).
      1988
3. Nové učebnice slovenského jazyka pre stredné školy. [1. Ihnátková, N. – Bajzíková, E. –
Králik, Ľ.: Slovenský jazyk pre 1. – 2. ročník stredných škôl (gymnázia, stredných odborných
škôl, stredných odborných učilíšť a stredných škôl pre pracujúcich. Bratislava 1984. – 2.
Ihnátková, N. Bajzíková, E. – Horecký, J.: Slovenský jazyk pre 3. – 4. ročník stredných škôl
(gymnázií, stredných odborných škôl, stredných odborných učilíšť a štúdia popri zamestnaní).
Bratislava 1986.] – In: Slovenská reč, 53, 1988, s. 247 – 250 (rec.).
      4. Aké je správne dievča. - Nedeľná Pravda, 21, 1988, č. 15, s. 7.
1989
      5. Úlohy v čítankách pre stredné školy z hľadiska tvorivosti. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 35,
1988/89, s. 306 – 308.
       6. Frazeologizmy v športových komentároch. – Nedeľná Pravda, 22, 1989, č. 1, s. 7. – Tamže: Zmeny
v slovníku dedinskej architektúry (č. 27, s. 7).
       1990
       7. Slang ako jazyková hra. – Východ, 29. 6. 1990. príl. Víkend, s. 10.
       1991
       8. O nových prvkoch v slovnej zásobe. - Kultúra slova, 25, 1991, s. 255 – 256.
       1992
        9. „Lesk a bieda“ vyučovania slovenčiny – tentoraz z pohľadu žiakov gymnázia. Slovenský jazyk
a literatúra v škole, 38, 1991/92, s. 277 – 280.
       1993
      10. Okazionalizmy v súčasnej publicistike, najmä v Literárnom týždenníku. – Slovensk reč, 58, 1993, s.
338 – 351.
1994
      11. Úvod do štúdia literatúry v 1. ročníku stredných škôl – alebo ako nespáliť štart v „litike“. –
Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s. 94 – 100.
      12. Úvod. – In: Dialógy o slovenčine. Zborník kabinetu slovenského jazyka a literatúry. Prešov,
Metodické centrum 1994, s. 4.
13. „Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie“. [Štúr, Ľ.: Slovanstvo a svet
budúcnosti. Bratislava 1993]. – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s. 123 – 126
(ref.).
       14. Kontakt. 1. zv. Bratislava 1993. – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s.
123 – 126 (ref.).
1995
      15. Slovo pedagóga – príspevok k vyučovaniu slovenské jazyka a literatúry. Prešov,
Metodické centrum 1995. 60 s.
       16. Podoba a zafarbenie ľudského hlasu, výraz a farby ľudských očí v súčasnej próze. –
Slovenská reč, 60, 1995, s. 217 – 221.
       17. Symbióza dokumentárnosti a literárnosti v Záborského poviedke Hlovík medzi
vzbúreným ľudom. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 42, 1995/96, s. 48 – 50.
       18. Ustálené prirovnania v hornozemplínskom nárečí. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 343 –
344.
Redakčná činnosť
        Kultúra slova, 28, 1994 – 29, 1995 (člen red. Rady).
Literatúra
        Ján Kopina. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia
slovenských slovakistov a slavistov (1976 – 1985). Bratislava, Veda 1997, s. 260 – 261 (súpis prác
J. Kopinu za roky 1976 – 1985).
                                             Emil Kubek
                                kňaz, spisovateľ, krajanský pracovník
                                            (1857 – 1940)
 Narodil sa 23. 11. 1857 v Štefurove, okr. Svidník, kde jeho otec Anton Kubek bol gréckokatolíckym
                                       kňazom (1857 – 1896).
Štefurov kedysi bol rozsiahlou farnosťou. Samotná obec mala viac ako 200 domov. Dnes je filiálnou
obcou gréckokatolíckej farnosti Šapinec.
           Do roku 1881 študoval Emil Kubek teológiu. Po skončení teologických štúdií sa v r. 1881
oženil s Máriou Schirillovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Eduarda Schirilla v Kružlove, okr.
Bardejov. Z manželstva narodili sa štyri deti – Mária, Anton, Anna a Alžbeta. Syn Anton bol
gréckokatolíckym kňazom (1885 – 1971).
            V tom istom roku bol E. Kubek vysvätený za gréckokatolíckeho kňaza (22. 3. 1881)
a nastúpil na kaplánske miesto v terajšej Hajdudorožskej eparchii v Homrogu (Maďarsko), potom v r.
1883 v Jakubanoch. V r. 1884 pôsobil ako správca farnosti v Kremnej a v ďalšom roku v Ľubovci.
           V r. 1885 ho vymenoval prešovský biskup dr. Ján Vályi za kňaza do Snakova, okr.
Bardejov, kde pôsobil 19 rokov.
          V Snakove začína svoju činnosť nielen ako obetavý dušpastier, ale aj ako literát. Pod jeho
vedením bola postavená nová farská a školská budova, ktoré sú zachované doteraz.
           Ako kňaza veľmi ho bolelo, že jeho veriaci, napriek svojej chudobe a biede, sa oddávali
alkoholizmu. Toto neskoršie opísal aj vo svojich básniach, napr. najpôsobivejšie v básni Dobryj tato,
ale najmä v románe Marko Šoltys.
V Snakove a na okolí učil ľudí ako treba správne obrábať zem, aby lepšie rodila. Tohto dobrého
hospodára, ktorý učil ľudí lepšie a hospodárnejšie gazdovať, pekne opísal vo svojom trojdielnom
románe Marko Šoltys, v osobe samotného Marka Šoltysa (Furmana).
           Emil Kubek pomáhal svojim veriacim po každej stránke. Písal im žiadosti a testamenty,
z ktorých sa niektoré dodnes zachovali.
           V lete r. 1904 odchádza do Ameriky. Veriaci ho s procesiou vyprevadili z obce až ku
kaplnke, ktorú dal postaviť. Tam sa s ním so slzami rozlúčili. Mali ho veľmi radi.
          Od roku 1904 až do smrti pôsobil v duchovnej službe v Mahanoy City, bol konzultantom
gréckokatolíckych kňazov v USA.
            O jeho tamojšom živote vieme pomerne málo. Podľa svedectiev príbuzných, spolu so
svojím synom Antonom, tiež kňazom – ktorý bol aj veľmi dobrým maliarom (perokresbami
ilustroval jeho román Marko Šoltys), - venovali sa maľbe obrazov a ikonastasov.
            Emil Kubek bol hlboko cítiaci a vlastenecky zmýšľajúci človek s mimoriadnym
talentom.
           Bohatá je jeho činnosť v oblasti literatúry a osvety. Bol šíriteľom poľnohospodárskej
a protialkoholickej osvety, organizátorom divadelných a kultúrnych podujatí.
           Literárne pracovať začal už ako mladý kňaz a pokračoval na fare v Snakove a po
vysťahovaní aj v Amerike. Literárne publikoval v ukrajinsko-rusínskom jazyku. Najprv to boli jeho
príspevky v časopise Russke Slovo, kde uverejňoval duchovné úvahy o smrti Memento mori podľa
nemeckého teológa A. Stolza.
Vydal zbierku 7 básní a 8 poviedok. V r. 1922 vyšlo v Scrantone (USA) jeho dielo Narodny povisti
i stichi (Ľudové poviedky a básne).
Prvý zväzok ilustroval jeho syn Anton Kubek.
V básniach prevláda vážny, vlastenecko-slovanský tón, citlivá melódia spomienok na rodný kraj
a vlastný ľud. Bádateľne sa s tým stretávame v básni Pozdravlenije dľa krajovoj Rusi.
           Život v Snakove zobrazil v novele Mikluš milyj. V roku 1923 vydal v Scrantone
trojzväzkový román s autobiografickými prvkami pod názvom Marko Šoltys, v ktorom zobrazil život
a vzostup siroty Marka.
           Venoval sa aj jazykovednému výskumu. Je autorom štvorjazyčného slovníka pod názvom
Starosloviensko–maďarsko-rusko-nemecký slovník, ktorý bol vydaný v roku 1906 v nakladateľstve
Unia v Užhorode. Slovník obsahuje 30 tisíc slov a má 380 strán. Vydať tento slovník mu umožnilo aj to,
že dokonale ovládal slovenský, rusínsky, ruský, maďarský a nemecký jazyk, a po odchode do Ameriky
aj anglický jazyk.
          Všetky svoje práce písal pre Rusínov žijúcich v Amerike.
          Osobnosť Emila Kubeka je nedocenená najmä čo sa týka jeho literárnej činnosti a kultúrno-
osvetových aktivít.
          Zomrel 17. 7. 1940 v Mahanoy City (USA), kde je aj pochovaný na St. Mary Cemetery.
                                         Jurko Lažo


          Verejný činiteľ, roľník, senátor NZ za 1. ČSR za bývalý Východoslovenský kraj
a Podkarpatskú Rus.
          Narodil sa 3. 5. 1867 vo Vyšnom Svidníku, otec Pantaleon Lažo, matka Mária, rodená
Fuziaková. Manželka Paraska, mal dcéru a syna.
          Jurko Lažo koncom 1. svetovej vojny vystupoval proti latinizácii a maďarizácii
gréckokatolíckej cirkvi, za čo bol 4 mesiace väznený v Prešove.
          po vzniku ČSR spolupracoval s robotníckym hnutím. Mal zásluhu na založení
spotrebného družstva Svätá trojica (1920 – 1935).
          Od roku 1924 bol programátorom a spoluorganizátorom obnovy pravoslávia
v Prešovskom kraji.
           V roku 1924 stál na čele cirkevnej tlačiarne, ktorá sídlila vo Vyšnom Svidníku, jej
plné znenie bolo Tipografija J. Lažo Vyšnyj Svydnyk. V roku 1926 bola tlačiareň presťahovaná
do Ladomirovej, do tamojšieho Kláštora prepodobného (ctihodného) Iova Počajevského, kde
pracoval do roku 1944.
           V roku 1920 na kandidátke za Československú sociálno – demokratickú stranu
robotníkov bol zvolený za senátora NZ ČSR (dostal 1 zo 74 mandátov uvedenej strany). Do 15.
9. 1925 bol jediným predstaviteľom zakarpatských Rusínov-Ukrajincov v najvyššom
zákonodarnom orgáne republiky. Jeho zásluhou sociálno-demokratická strana získala 84,2%
hlasov vo Vyšnosvidníckom obvode.
Senátor Jurko Lažo spolupracoval s Karpatskorusku stranou pracujúceho ľudu, s drobnými roľníkmi
a s bezzemkami. Kontaktoval sa s T. G. Masarykom.
            Jeho známe osobné motto „Keď si človek sám nepomôžeš, nikto ti nepomôže“, svedčí
o jeho húževnatosti, vytrvalosti, vynikajúcej organizátorskej práci a silnom a hlbokom cítení. V senáte
a na rôznych schôdzach, zasadnutiach a mítingoch upozorňoval na ťažké sociálne a národné
postavenie Rusínov. Konštatoval, že „ hranice Podkarpatskej Rusi boli určené tak, že v jednej a tej
istej republike namiesto jednej Rusi máme dve: Podkarpatskú a Slovenskú... Takto Slovenskú Rus
československé úrady predurčili na zánik. Vojnou zničený rusnak sa musí stať Slovákom“. J. Lažo
predkladal požiadavky a interpelácie, viedol rôzne poslanecké zasadnutia.
          Cenné sú jeho šľachetné pokusy organizovať a zakladať politické, hospodárske a kultúrno-
osvetové spolky, ctil si roľníkov, ktorí používali azbuku, a tiež ľudových spisovateľov, ako I. Žaka
z Vápeníka, I. Nováka z Vyšného Orlíka a ďalších.
            Sám napísal a vydal vyše 17 letáčikov a brožúr, ktoré boli vytlačené v tlačiarni, ktorú
vlastnil. Najznámejšou je publikácia (brožúra) pod názvom Russkomu narodu na Slovensku z roku
1925 v ktorej rozoberá sociálno-ekonomické, kultúrne a politické postavenie Rusínovna Slovensku.
          Zomrel 28. 5. 1929 vo Vyšnom Svidníku, kde je aj pochovaný. My, jeho rodáci, nemali by
sme naňho zabudnúť a zvečniť jeho pamiatku, lebo bol jeden z prvých! Vyzýval učiť sa
a neuspokojovať sa symbolmi bez konkrétneho obsahu. Určite by si zaslúžil, aby mu bola v meste
Svidník odhalená pamätná tabuľa a aspoň jedna z ulíc niesla jeho meno.
                                            Ivan Mindoš
                                            (1931 – 1998)




  Už v detstve poznal ťarchu života, lebo v čase druhej svetovej vojny stratil matku a spolu s ďalšími
súrodencami ťažko prežíval následky vojnových útrap.
 Po skončení ľudovej školy vo svojej obci a meštianky v Snine Ivan Mindoš pokračuje v štúdiu na
Ruskom gymnáziu v Humennom, ktoré skončil v r. 1951.
  Vďaka svojej húževnatosti v r.1954 skončil Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika
v Prešove. Po skončení pôsobil 12 rokov /do r. 1966/ ako učiteľ na Jedenásťročnej všeobecno
vzdelávacej škole vo Svidníku.
   Po vzniku Duklianskeho múzea vo Svidníku v r. 1966 sa stáva pracovníkom múzea a od r. 1970 do
r. 1990 jeho riaditeľom.
  Ťažkosti, ktoré vznikli so zakladaním múzea, prekonával vďaka svojim vinikajúcim organizačným
schopnostiam a obrovskému nadšeniu. A preto aj vďaka tomu v r. 1969 pri príležitosti 25. výročia
karpatsko-duklianskej operácie bolo múzeum slávnostne otvorené.
  Zberaťeľská a výskumná činnosť I. Mindoša a kolektívu pracovníkov múzea prinášala svoje ovocie
v podobe nových exponátov, rozširovali sa expozície múzea nielen v samotnom múzeu vo Svidníku,
ale aj na miestach vojnových bojov.
 Vďaka I. Mindošovi bola v r. 1974 v múzeu vybudovaná dioráma duklianskych bojov v hlavnej
expozícii múzea, ktorú si prezreli a vypočuli tisíce návštevníkov.
  Okrem muzeálnej činnosti I. Mindoš značnú pozornosť venoval publicistickej činnosti,
s dôrazom na novodobú históriu Podduklianskeho regiónu, najmä vojnovej epochy.
 Mal rád ľudí tohto kraja, jeho dejiny, súčasnosť.
  Oceniť to môžu takmer všetky generácie čitateľov Podduklianskej knižnice vo Svidníku, ktorí už
desiatky rokov siahajú po jeho monografiách.
  Je autorom takých titulov, ako Sprievodca po pamätných miestach dukelských bojov /1969/,
Svidník a okolie /1969/, Svidník a okolie /1974/, Tokajík /1971/, Tokajík /1982/, Okres Svidník
/1976/, Poznaj kraj, v ktorom žiješ /Súbor otázok a odpovedí o prírode, histórii, novom živote
a pozoruhodnostiach poddukelského kraja/1981/. V spolupráci s Ervínom Pauliakom vydal v r.
1984 vlastivednú príručku Dukla a okolie. V r. 1979 vydal publikáciu Kalinov prvá oslobodená
obec v Československu.
  Knihou Bojovali za socialistický dnešok /1985/ chcel autor splatiť aspoň časť svojho dlhu voči
bojovníkom za naše sociálne a národné oslobodenie. V nej sú zachytené profily bojovníkov v 2.
svetovej vojne o. i. aj z okresu Svidník.
V r. 1989 vydal knihu básní pod názvom Poézia o Dukle. Zostavil a vydal 11 zborníkov pod
názvom Dukla večne živá.
  V slovenskej a ukrajinskej tlači bolo publikovaných jeho vyše 300 populárnonáučných statí
prevažne s tematikou protifašistického boja.
  Vo všetkých publikáciách, ktoré vzdal, mal na zreteli najmä mladú generáciu, ktorej kládol na
srdce, že bez poznania vlastnej histórie nemôže sa stať človek dobrým vlastencom.
 Vari aj preto si za motto svojich publikácií zvolil citát velikána ruskej literatúry Maxima
Gorkeho: “...kto nepozná minulosť, nemôže pochopiť pravý zmysel súčasnosti a cieľ
budúcnosti.“
 Zomrel 21. 2. 1998. Pochovaný je na miestnom cintoríne vo Vyšnom Komárniku.
                                                    Ivan Mindoš
                                                   (1931 – 1998)




  Už v detstve poznal ťarchu života, lebo v čase druhej svetovej vojny stratil matku a spolu s ďalšími súrodencami
ťažko prežíval následky vojnových útrap.
 Po skončení ľudovej školy vo svojej obci a meštianky v Snine Ivan Mindoš pokračuje v štúdiu na Ruskom
gymnáziu v Humennom, ktoré skončil v r. 1951.
  Vďaka svojej húževnatosti v r.1954 skončil Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Po
skončení pôsobil 12 rokov /do r. 1966/ ako učiteľ na Jedenásťročnej všeobecno vzdelávacej škole vo Svidníku.
   Po vzniku Duklianskeho múzea vo Svidníku v r. 1966 sa stáva pracovníkom múzea a od r. 1970 do r. 1990 jeho
riaditeľom.
   Ťažkosti, ktoré vznikli so zakladaním múzea, prekonával vďaka svojim vinikajúcim organizačným schopnostiam
a obrovskému nadšeniu. A preto aj vďaka tomu v r. 1969 pri príležitosti 25. výročia karpatsko-duklianskej operácie
bolo múzeum slávnostne otvorené.
  Zberaťeľská a výskumná činnosť I. Mindoša a kolektívu pracovníkov múzea prinášala svoje ovocie v podobe
nových exponátov, rozširovali sa expozície múzea nielen v samotnom múzeu vo Svidníku, ale aj na miestach
vojnových bojov. Vďaka I. Mindošovi bola v r. 1974 v múzeu vybudovaná dioráma duklianskych bojov v hlavnej
expozícii múzea, ktorú si prezreli a vypočuli tisíce návštevníkov.
  Okrem muzeálnej činnosti I. Mindoš značnú pozornosť venoval publicistickej činnosti, s dôrazom na novodobú
históriu Podduklianskeho regiónu, najmä vojnovej epochy.
Mal rád ľudí tohto kraja, jeho dejiny, súčasnosť.
  Oceniť to môžu takmer všetky generácie čitateľov Podduklianskej knižnice vo Svidníku, ktorí už
desiatky rokov siahajú po jeho monografiách.
  Je autorom takých titulov, ako Sprievodca po pamätných miestach dukelských bojov /1969/,
Svidník a okolie /1969/, Svidník a okolie /1974/, Tokajík /1971/, Tokajík /1982/, Okres Svidník
/1976/, Poznaj kraj, v ktorom žiješ /Súbor otázok a odpovedí o prírode, histórii, novom živote
a pozoruhodnostiach poddukelského kraja/1981/. V spolupráci s Ervínom Pauliakom vydal v r. 1984
vlastivednú príručku Dukla a okolie. V r. 1979 vydal publikáciu Kalinov prvá oslobodená obec
v Československu.
  Knihou Bojovali za socialistický dnešok /1985/ chcel autor splatiť aspoň časť svojho dlhu voči
bojovníkom za naše sociálne a národné oslobodenie. V nej sú zachytené profily bojovníkov v 2.
svetovej vojne o. i. aj z okresu Svidník.
  V r. 1989 vydal knihu básní pod názvom Poézia o Dukle. Zostavil a vydal 11 zborníkov pod
názvom Dukla večne živá.
  V slovenskej a ukrajinskej tlači bolo publikovaných jeho vyše 300 populárnonáučných statí
prevažne s tematikou protifašistického boja.
  Vo všetkých publikáciách, ktoré vzdal, mal na zreteli najmä mladú generáciu, ktorej kládol na
srdce, že bez poznania vlastnej histórie nemôže sa stať človek dobrým vlastencom.
  Vari aj preto si za motto svojich publikácií zvolil citát velikána ruskej literatúry Maxima Gorkeho:
“...kto nepozná minulosť, nemôže pochopiť pravý zmysel súčasnosti a cieľ budúcnosti.“
 Zomrel 21. 2. 1998. Pochovaný je na miestnom cintoríne vo Vyšnom Komárniku.
                                        Josyf Mulyk 1944


Narodil sa 12.12 1944 v obci Gribov, okr. Stropkov. Po skončení FF UPJŠ v Prešove v r. 1973
pracoval ako redaktor novín Nove žyttja a neskôr ako redaktor tlačovej agentúry Orbis.
Literárne začal tvoriť ešte počas štúdií na fakulte. Píše básne, humorné príbehy a krátke poviedky,
ktoré sú publikované v periodikách Nove žyttja, Družno vpered, Duklja a vysielané v Slovenskom
rozhlase, ukrajinské štúdio /teraz redakcia národnostno-etnického vysielania/ v Prešove. Je známy
aj ako autor početných básní pre deti i ako autor fejtónov a reportáží, s ktorými sa stretávame na
stránkach ukrajinských periodík, vychádzajúcich na Slovensku. Literárne tvorí v ukrajinskom
jazyku.
Viackrát sa zúčastnil literárnych súťaží, kde jeho poviedky boli hodnotené veľmi pozitívne.
Niektoré poviedky boli publikované v zborníku Molode vyno /Mladé víno/, ktorý vyšiel v roku
1982.
V r. 1986 vydal zbierku poviedok pod názvom Palitra /Paleta/, v ktorej rozoberá širokú paletu
morálno – etických problémov človeka a spoločnosti. Využíva pritom rozprávačský štýl.
V slovenskom preklade vyšli jeho dve poviedky Lastovičky a Mama, ktoré boli uverejnené
v antológii krátkej prózy autorov ukrajinskkej národnosti pod názvom Korene /1990/
                                       IVAN NOVÁK




Ľudový rusínsko-ukrajinský básnik, prozaik, humorista a satirik.
   Narodil sa 25. 12. 1897 vo Vyšnom Orlíku, v chudobnej roľníckej rodine.
Písal aj pod pseudonymami:Vaňo Ondavskyj, Vaňo Zapražka, Ivan Makovyckyj a Ivan
Motovylo.
   V obecnej maďarskej škole sa I. Novák naučil čítať latinkou a neskôr ho jeho manželka
naučila čítať cyrilikou. Keď sa ma do rúk dostalo prvé vydanie Pavlovičovej zbierky Vinec,
naučil sa celý zborník poézie naspamäť.
   Začiatkom 20-tych rokov sa podieľa na rozvoji kultúry v rodnej obci. Jeho zásluhou bol vo
Vyšnom Orlíku r. 1922 vybudovaný kultúrny dom a čitáreň. Neskôr založil ochotnícky
divadelný súbor. Stáva sa jeho režisérom a dramaturgom. Tento súbor bol v 30-tych rokoch
veľmi populárny.
   Písať začal skromne, najprv krátke črty, neskôr poviedky, poéziu, romány a humoresky.
Koncom 20-tych rokov napísal román z čias revolúcie v Rusku pod názvom Slovo pro ridnych
brativ, v ktorom zobrazuje zložitosť ľudských vzťahov v rôznych životných situáciách. Román
sa však zostal v rukopise.Úryvky z románu boli uverejnené v zborníku Zelenyj vinočok-červoni
kvitočky(1965).
Slávu I. Novákovi nepriniesla próza, ale dráma-činohra. Divadelné hry písal ako režisér a dramaturg
pre svoj divadelný súbor.V rukopisoch jeho hry „cestovali“ z Vyšného Orlíka do všetkých obcí pod
Beskydami, dostali sa aj na stránky novín a ľudových kalendárov. V r.1933 mu vyšla knižne
divadelná hra Viď ma-bosorka. Svojimi hrami sa Ivan Novák dostal do povedomia verejnosti ako
komediograf, ktroý vie duchaplne, dôvtipne a citlivo vysmiať ľudské slabosti. Jeho humor je sýto
ľudový. V jeho hrách je smiech taký štedrý a emotívny, že hlboko nadchýna širokú verejnosť.
   V 30-tych rokoch napísal väšie i menšie komédie a jednoaktovky. Okrem hry Viď ma-bosorka, to
boli hry: Dezyrteri (Dezertéri), Kohut na jarmaku (Kohút na jarmoku), Kryzys (Kríza), Testamest,
Chvora (Chorá), ktorá neskôr vyšla pod názvom Tak to bulo (Tak to bolo), Boľvan Jedynak a iné.
Väčšina z nich zostal v rukopisoch, ktoré sa v čase vojny zničili. Len na stránkach vtedajšej tlače
nachádzame hodnotiace články o ich úspešnej inscenácii a poďakovanie autorovi od divákov za
dobrú zábavu a rozptýlenie.
   Po vojne I. Novák napísal len jedno dramaticné dielo Partyzany. Námet čerpal z dejín
partizánskeho oddielu Čapajev, ktorý pôsobil na Makovici. Po oslobodení jeho poviedky
a divadelné hry boli vysielané v Ukrajinskom rozhlasovom štúdiu v Prešove. Pre svoju aktuálnosť ,
zrozumiteľnosť a obsah boli blízke nášmu súčasníkovi, tešili sa značnému úspechu a veľkej
popularite. Najviac z nich sú známe poviedky Kožušanka (Kožuštek), Jak ja z nimcem korovy pas
(Ako som s nemcom kravy pásol), Niž ucho ne odivertsja ( Kým sa ucho neodtrhne), Z jarmoku na
jarmok, Lopuchaňo pereperlo (Lopuchaňu nafúklo) a iné. Boli publikované aj v novinách Nove
žyttja, Družno vpered, Roľník spod Dukly a Piddukljanskyj chliborob.
 I. Novák je známy aj ako básnik. Vo svojej poézii čerpá námet z kolektivizácie dediny.
Niektoré básne sú ladené vlastenecky, autor vyzýva najmä mládež, aby sa nezriekla svojho
jazyka, národnosti a pradedovských koreňov. Tak je to napr. v básni Tym, ščo zrikajutsja
sebe. Niektoré básne tak zľudoveli, že by sa mohli stať predlohou ľudových piesní, napr.
Druzstevna pisnja, A tam dolov.....a ďalšie.
Výber z tvorby I. Nováka bol knižne publikovaný v zborníku Zelenyj vinočok-červoni
kvitočky a v antológii Peljustky provesny (Lupienky prejaria, 1977).


   Ivan Novák zomrel 5. 5. 1974 vo Vyšnom Orlíku, kde je aj pochovaný.
                                         PAŃKO Július


   Narodil sa v r. 1951 v Dlhoni, okr. Svidník. Pracuje ako učiteľ na Základnej škole na
Karpatskej ul. Vo Svidníku.
    Píše prózu v ukrajinskom jazyku. Jeho poviedky sú uverejňované v periodikách Nové
žytja,Družno vpered a v almanachu Duklja. Z poviedok spomenieme aspoň niektoré, ako napr.
Čornyj ekzamen ( Maturita načierno, 1994 ), Večierka ( Večierok , 1995 ), Otakyj deň ( Takýto
deň, 1998 ) a ďalšie.
   Vr. 1990 mu vyšla zbierka poviedok Na hory, na lisy, na skeli ( Na hory, na lesy, na skaly ),
venovaná rodnému kraju.


KNIŹNÁ TVORBA


1. NA HORY,NA LISY, NA SKELI ( Na hory, na lesy, na skaly )           ( PK )
   Bratislava: SPV-VUL v Prijaševi, 1990.- 101 s.
   Poviedky venované rodnému kraju.
VÝBER POVIEDOK UVEREJNENYCH V PERIODIKÁCH


1. Ćornyj ekzamen ( Maturita načierno ) : ( Uryvok z povisti ).   ( PK )
    In: Duklja.- Roč. 42, č. 6 ( 1994 ), s. 19-22.


2. Večierka ( Večierok ).- In: Duklja.- Roč. 44, č. 3 ( 1995 ),   ( PK )
    s. 7-11.


3. Otakyj deň ( Takýto deň ).- In: Duklja.- Roč. 46,              ( PK )
   č. 4 ( 1998 ), s. 17-19.
                                       Alexander Pavlovyč
                                            /1819-1900/


Alexander Pavlovyč, Alexander Pavlovič, pseudonym Čarňan Makovickij/- spisovateľ, publicista,
historik, foklorista, kultúrno-osvetový činiteľ, organizátor ľudových škôl a pedagóg.
Narodil sa 19. 9. 1819 v Šarišskom Čiernom, okr. Bardejov, v rodine farára. Keď mal 5 rokov,
zomrel mu otec ako 9-ročný stratil matku. Po matkinej smrti sa odsťahoval k bratovi Ivanovi do
Haliče. Učil sa v Ľvove, kde veľmi silne pociťoval polonizáciu v škole i na verejnosti. Po skončení
školy sa vracia späť na Makovicu, do Chmeľovej, kde pôsobil jeho ďalší brat Jozef ako farár.
V rokoch 1835-1839 sa učil na gymnáziu v Bardejove. V štúdiu pokračoval v Miškolci, kde sa učil
rétoriku a poetiku a na lýceu v Egeri filozofiu. V roku 1843 sa stáva študentom teológie v Trnave.
Tam študoval poľskú, nemeckú a ruskú literatúru a tiež aj maďarskú, slovenskú a českú literatúru.
Veľmi dobre ovládal cudzie jazyky- poľský, nemecký a maďarský. V tomto období jeho života sa
formujú jeho názory, posilˇujú sa jeho sympatie k slovanofilstvu. Hlboko naňho pôsobila tvorba
Adama Miczkiewicza, a preto prvé básne píše po poľsky, neskôr už v rodnom jazyku. V roku 1845
pokusne píše básne v ruskom jazyku, ale latinkou. Prvú báseň venoval mŕtvym rodičom a mala
názov Hory, hory zeleneňky, jak vas ne vidaty... Pavlovyčova raná tvorba napísaná v tomto
období, je zachytená v rukopise v zošitovej podobe/má 30 strán/ pod názvom V ľubeznim,
solodkim, maloruskim, makvyckim narodu mojoho drahoho prekrasnim jazyku počatkovi
moji basni, kotorym v Trnavi, rozmysljajučeo smutnim rodakiv mojich položinu, spysal 1847.
Počas štúdia v Trnave spolupracoval s M.Hattalom, J.Palárikom a J. Viktorínom, v Prešove s J.
Záborským. Po skončení fakulty v Trnave v roku 1847 sa vracia na Makovicuako človek
s ustálenými názormi na život, ako veľký vlastenec svojho ľudu. V roku 1848 ho biskup Jozef
Gaganec vysvätil za gréckokatolíckeho farára. Dva roky pôsobil ako vychovávateľ detí u grófa
Szirmaya v obci Kurima. V roku 1850 pôsobil v Prešove ako eparchiálny archivár na
gréckokatolíckom biskupstve. V roku 1851 sa presťahoval na faru do Beloveže, kde pôsobil ako
gréckokatolícky farár plných 13 rokov. S pobytom v Beloveži je spätá aj jeho publikačná činnosť.
Naplno sa oddal básnickej tvorbe. Tu napísal napr. známe básne Ja syn Beskydov, Ja
v Karpatskom kraju russku mamku maju... a ďalšie. „Makovický slávik“, tak ho nazývali
A.Pavlovyča, publikuje aj na stránkach haličských periodík, ako Zorja Haličška, Slovo,
Haličanin, Strachopud, vo viedenskom Vistnyku, v almanachu Pozdravlenije Rusinov,
v slovenských periodikách Pešťbudínske vedomosti, Sokol ako aj v poľských
a zakarpatskoukrajinských časopisoch. S etapou života v Beloveži je spätá aj jeho iniciatíva na
založenie dobročinného spolku Tovaryšstvo Ioanna Chrestiteľa/Spolok Jána Krstiteľa/. V rokoch
1863-1865 sa kontaktuje s A.Duchnovyčom. Vydáva almanach Pozdravlenije rusyniv ako aj
učebnice pre deti. Prepracoval a vydal 2. vyd. Duchnovičovej Knyžnici čytaľnoj dlja
načinajuščich. Po smrti farára vo Svidníku sa obracia A.Pavlovyč na prešovského biskupa
Gaganca s prosbou, aby ho presunul na faru do Svidníka. A tak od roku 1864 až dom smrti roku
1900 pôsobil vo Svidníku/36 rokov/ ako gréckokatolícky farár, kultúrno-osvetový činiteľ
a organizátor vzdelanostnej úrovne tamojšieho obyvateľstva. Podmienky práce vo Svidníku mu
dávali možnosť rozširovať a propagovať svoju vlasteneckú tvorbu na osoh ľudí. Vo svojej tvorbe,
najmä básňami ostro bojuje proti vykorisťovaniu ľudí najmä na dedinách. Je s nimi úzko spätý,
a tak dobre pozná ich každodenné problémy, radosti a žiale. Aktívne sa zapájal aj do politicko-
spoločenského života.
Robil besedy a kultúrno-výchovné stretnutia s obyvateľmi Svidníka a okolitých obcí na také
vážne politické témy, ako boli voľby do maďarského parlamentu. Kandidátom Podkarpatska do
tohto parlamentu bol Adolf Dobrianskij, veľký národovec, vzdelanec, ovládajúci 9 jazykov,
ktorého Pavlovyč veľmi podporil a agitoval jeho miestne obyvateľstvo na jeho zvolenie. Za túto
činnosť bol prenasledovaný maďarskými renegátmi, aj z radov maďarských farárov. Vo
Svidníku naplno rozvíja svoju literárnu činnosť. Svoj osud spája s osudom dedinskej chudoby,
a v jeho mene a na jeho obranu vystupuje ako básnik, publicista a pedagóg. A.Pavlovyč sa veľmi
atraktívne zaujímal o činnosť miestnej školy a o otázky spojené s výchovou a pedagogikou. Vo
svojej tvorbe viacej pozornosti venoval otázkam morálky. Novou témou v jeho tvorbe v tomto
období je vysťahovalectvo, ktoré veľmi nepriaznivo zasiahlo tento kraj. A. Pavlovyč je živým
svedkom hlbokého ekonomického úpadku rodnej Makovice. Vo svojej poézii tohto obdobia
oplakáva osud svojej rodnej Makovice. Podceňuje ľudí k vzdelaniu a osvete. Hlavnú príčinu
ťažkého života Rusínov vidí o. i. aj v ich nevedomosti a negramotnosti. Podmienky koncom 19.
storočia na Podkarpatsku boli nepriaznivé najmä vo vzťahu k ukrajinskej otázke. Podkarpatskí
kultúrni činitelia zavádzali do vyučovacieho procesu tzv. jazyčia, bola to zmes
cirkevnoslovančiny s prvkami ruského jazyka. Tento štýl jazyka bádať aj v Pavlovyčovej tvorbe.
A. Pavlovyč udržiaval veľmi priateľské vzťahy s Ivanom Polyvkom /1866-1930/, pedagógom,
folkloristom a kultúrno-osvetovým činiteľom. I. Polyvka v roku 1920 vydal Pavlovyčove básne
knižne pod názvom Vinec stichotvorenij . Tiež sa zaslúžil o zachovanie rukopisnej literárnej
pozostalosti A. Pavlovyča, lebo bol správcom jeho závetu. Pavlovyčove básne boli publikované
aj v slovenčine, poľštine a nemčine. Písal aj prózu.
Výber z jeho tvorby vyšiel knižne v roku 1941 pod názvom Barvynok, Sborníček
izbranskych stichotvorenij pivca Ruskoj Makovicy o. Aleksandra I. Pavlovyča, ktorý
bol vytlačený v Ruskej cirkevnej tlačiarni ct. Jova Počajovského v pravoslávnom kláštore
v Ladomírovej. V roku 1955 výber z jeho tvorby vyšiel knižne pod názvom Izbranyje
proizvedenija. V roku 1982 vyšla prvá rozsiahlejšia monografia o A. Pavlovyčovi pod
názvom Oleksand Pavlovyč, ktorej autorom je veľký znalec jeho tvorby Andrej Šlepecký,
rodák z Bukoviec. A. Pavlovyč zanechal veľmi bohatú, plodnú literárnu produkciu
prevažne v rukopisoch, ktorej časť vlastní Podduklianske múzeum ukrajinsko-rusínskej
kultúry vo Svidníku. A. Pavlovyč zomrel 25. 1. 1900 vo Svidník, kde je aj pochovaný. Vo
Svidníku má postavený pamätník, ktorého autorom je akademický sochár Fraňo
Gibala/1912-1997/, rodák z obce Krajná Poľana. Jedna z ulíc v meste Svidník je
pomenovaná jeho menom.
                                      IVAN POLYVKA
                                                              1866-1930
-pedagóg, folklórista, kultúrno-osvetový činiteľ, literát




Narodil sa 12.2.1866 v obci Breznička. Detstvo prežil a základnú školu navštevoval vo
Veľkých Bukovciach, teraz Bukovce, kde jeho otec, Andrej Polyvka, bol učiteľom
a známym ľudovýchovným a osvetovým pracovníkom.
           I.Polyvka mal 10 súrodencov.
            Dva roky učil maďarčinu v Máriapécsi, potom študoval na gymnáziu v Prešove
a na učiteľskom ústave v Užhorode.
           Po skončení štúdia v r. 1884 pôsobil ako učiteľ v Sedliskách, v r. 1887-1919 vo
Svidníku, kde pôsobil 32 rokov.
            Obyvatelia Svidníka dodnes spomínajú na obdobie rozkvetu ľudového školstva,
kultúry a divadelníctva vo Svidníku, o ktoré sa zaslúžil I. Polyvka.
           Zapojil sa do organizovania miestneho sovietu, v r. 1918-19 bol predsedom
ľudovej rady vo Svidníku a krátky čas veliteľom ľudovej milície vo Svidníku .
V r. 1919 bol vymenovaný za inšpektora rusínsko-ukrajinských škôl v bývalej Užhorodskej
župe.
          Ivan Polyvka žil veľmi skromne. Bol to obetavý národovec, obhajoval práva ľudí
pod Makovicou, usiloval sa o zvýšenie ich morálneho života, o prehlbovanie ich vedomostí
a osvojovanie si ich v živote.
            Vidiac značné nedostatky v školských príručkách, rozhodol sa napísať skoro zo
všetkých predmetov učebnicu pre základné školy. V r. 1896 bola v Prešove vydaná jeho
Učebnaja knyha reaľnych nauk dlja Podkarpatskych uhro-russkych narodnych škol
povsednevnoho i povtoreteľnoho učenija, časť I., druhá časť vyšla v r. 1894. Je to učebnica v
6 častiach: dejiny, zemepis, fyzika, prírodoveda, hospodárstvo a vedenie domácnosti.
Učebnicu používali aj v školách na Zakarpatskej Ukrajine, ba ja v Bačke, v Juhoslávii.
V tejto učebnici oslovil Polyvka svojich žiakov takýmito slovami: „ Rodná zem a milá vlasť
krmí a vychováva nás, naučme sa ju poznávať a milovať tak, ako milujeme rodný dom,
spoznávajme jej minulosť, našich predkov.“
           Udržiaval veľmi priateľský vzťah s Alexandrom Pavlovyčom, básnikom, kňazom,
kultúrno-osvetovým dejateľom Rusínov-Ukrajincov na Slovensku i na Zakarpatsku, ktorý 36
rokov pôsobil vo Svidníku. S ním I. Polyvka spolupracoval napr. pri založení Spotrebného
družstevníctva vo Svidníku, ktoré malo vtedy pomáhať chudobnejším roľníckym rodinám.
Tento vzťah bol umocnený ešte tým, že sa I. Polyvka 20.1.1895 oženil vo Varadke s dcérou I.
P. Hvozdoviča, ktorého rodokmeň pochádzal z roku A. Pavlovyča.
Hlboký a úprimný vzťah I. Polyvku k rodnej Makovici i k celému Zakarpatsku sa
formoval aj pod vplyvom ďalších popredných osobností, ako bol J. Stavrovskij-Popradov,
Adolf Dobrjanskij a ďalší.
           Ako pedagóg a neskôr inšpektor rusínsko-ukrajinských škôl v bývalej
Užhorodskej župe, bojoval za čestné postavenie učiteľov v spoločnosti a za nezávislosť
školy. Od pedagógov dôrazne požadoval všeobecné vedomosti, pedagogický takt
a špeciálnu osvetu.
V školách trval na vyučovaní ruského jazyka a matematiky a tiež na výchove
k občianskemu cíteniu detí a mládeže.
           V r. 1901 bola v Prešove vydaná jeho ďalšia učebnica Opysanije pryrody.
Jestestvennaja nauka i selskoje chozjajstvo dlja upotreblenija v Uhoro-russkich narodnych
školach eparchii Prjaševskoj.
Učebnica mala niekoľko častí: opis prírody, prírodné vedy, poľnohospodárstvo, pracovný
zošit a laborecké (myslí sa medzilaborecké) svadobné piesne.
           Žijúc medzi ľuďmi spod Makovice, I. Polyvka trpko znášal sociálny
a národnostný útlak svojho ľudu. Obhajuje jeho práva, usiluje sa o zvýšenie jeho
morálneho života, jeho vedomostí a osvojovanie si ch v živote. Perspektívu vidí v mladej
generácii.
Preto pracuje veľa a neúnavne. Zaujíma sa o prírodné, historické a spoločenské vedy,
študuje dejiny kraja pod Makovicou.
Najmä mládeži venuje veľa času a tvorivých síl. Aby mohol na nich výchovne pôsobiť i mimo
školy, založil vo Svidníku Spolok mládeže a pri ňom zriadil čitáreň, kde sa schádzala mládež,
organizovali sa kultúrno-výchovné podujatia a rozvíjal sa kultúrno-spoločenský život
Svidníka.
           Mimoriadny vzťah mal I. Polyvka k literatúre. S veľkou láskou čítal diela ruských
a ukrajinských spisovateľov, karpatoruských autorov A. Pavlovyča, A. Duchnovyča, J. Fencika
a ďalších.
           Vo svojom životopise uvádza, že v jeho knižnici vo Svidníku (rozumej súkromnej)
bolo 500 zväzkov kníh ruských a ukrajinských spisovateľov, historické knihy a rukopisy.
           Pôsobenie vo Svidníku bolo jeho najplodnejším obdobím v živote.
           Vo svojich pamätiach pod názvom Iz mojich myslej písal: „-Tu, - som pracoval
celých 32 rokov neprestajne a neúnavne pre zvýšenie kultúrnej úrovne rusínskeho
obyvateľstva.“ V pamätiach píše aj o priateľstve s A. Pavlovyčom, s ktorým spolupracoval 14
rokov.
            „Moja spätosť – písal I. Polyvka, - a spolupráca s básnikom bola mi nápomocná
v tomto období môjho života, keď som plný mladej energie a elánu do života, začal sa cítiť
váženým, svedomitým učiteľom-osvetárom a svedomitým synom ruského ľudu, - to znamená
svedomitým Rusínom. Keď Pavlovyč zistil u mňa veľký vzťah k vlastnému ľudu a lásku
k ruskej (rozumej rusínskej) literatúre, obdaril ma plnou dôverou a otvorenosťou až do smrti.
Svoju dôveru mi preukázal aj tým, že vo svojom závete – vlastnoručne napísaným v latinskom
jazyku – poveril ma vykonávateľom jeho poslednej vôle.
Preto Ivan Polyvka bol prvým vydavateľom literárnych pozostalostí A. Pavlovyča a vďaka nemu
sa zachovala doteraz Pavlovyčova rukopisná pozostalosť.
V r. 1920 do tlače pripravil a vydal jeho poéziu pod názvom Vinec stichotvorenij o. A. Iv.
Pavlovyča.
            Obnovoval styky s bývalými žiakmi, ktorí odišli za prácou do USA, korešpondoval
s nimi, radil im ako majú žiť a milovať svoj karpatský národ. Preto si ho veľmi vážili.
Napr. 8.5.1919 Juraj Kušnír zo Svidníka písal I. Polyvkovi list z USA a takto sa vyznal z lásky
k svojmu učeteľovi: „List som dostal. Keď som uvidel ich vlastnoručné písmo (jedná sa
o Polyvkove, pozn. zost.), slzy mi tiekli od radosti. Teším sa nielen ja sám, ale všetci bývalí žiaci
... Som šťastný, že som ešte raz počul poučné slová od nich, ako od dobrého otca.“
           I. Polyvka je autorom mnohých článkov národno-politického charakteru, ktoré
uverejňoval v časopisoch Nauka, Russkaja zemľa, Škola, Narodnaja škola. Bol zakladateľom
edície Narodnaja biblioteka a zberateľom ľudových rozprávok, legiend a piesní.
             Posledné roky svojho života trávil vo Veľkých Bukovciach, teraz Bukovce. V r. 1928
tu zriadil čitáreň Kultúrneho spolku A. Duchnovyča. Na Svidník nezabúdal, navštevoval občanov,
dával im rôzne rady, poúčal ich o hospodárstve.
          Zomrel po ťažkej chorobe 3.10.1930 v bardejovskej nemocnici. Je pochovaný
v Bukovciach, kde má postavený pomník. Jedna z ulíc v meste Svidník je pomenovaná jeho
menom.
                                      Jozef Semančo
                                       /1932 – 1989/


Narodil sa 29.2.1932 v Nižnej Jedľovej, okr. Svidník. V roku 1956 skončil Strednú
pedagogickú školu v Prešove. Pracoval ako učiteľ a riaditeľ základnej školy v obci Vagrinec
/1952 – 1957/, Fijaš /1957 – 1974/, Lomné / 1974 – 1989/. Je autorom učebníc: Ukrajins´ka
mova dlja 3 kl. / Ukrajinský jazyk pre 3. ročník, 1974/, Ukrajins´ka mova dlja 2 kl. /
Ukrajinský jazyk pre 2. ročník, 1983/, Ukrajins´ka mova dlja 1. kl./ Ukrajinský jazyk pre 1.
ročník, 1985/ ako aj metodickej príručky Robočyj zošyt / Pracovný zošit, 1985/. Bol pedagóg
a kultúrno-osvetový činiteľ. V roku 1959 bol členom Okresného výboru Kultúrneho zväzu
ukrajinských pracujúcich v Giraltovciach a v roku 1961 v Bardejove. Pôsobil aj v Bžanoch ako
učiteľ a dlhoročný dobrovoľný a aktívny knihovník v Miestnej ľudovej knižnici v Bžanoch.
Zomrel 1.12.1989 v Bžanoch.
                                         Jozef Šelepec /1938/
-   spisovateľ, literárny kritik a publicista.
    Píše poéziu, prózu, jazykovedné a literárno-kritické články týkajúce sa Rusínov-Ukrajincov.
    Narodil sa 23. 04. 1938 v Ladomírovej, okr. Svidník v rodine robotníka-cestára. Základnú
školu v Nižnom Orlíku, gymnázium vo Svidníku a vysokú školu na Filozofickej fakulte univerzity
P.J. Šafárika v Prešove.
   Najprv pracoval ako asistent na katedre ukrajinského jazyka a literatúry na už spomínanej
fakulte. Po roku 1968 mal zakázané publikovať.
    Od roku 1970 pracoval v Slovenskej knihe v Prešove.
   Prvé básne publikoval ešte ako študent v zborníkoch: Molodi holosi /1956, 1957/ a Vos´mero
a v ukrajinských periodikách Nove Žyttja, Družno vpered, v almanachu Dukla a v ľudových
kalendároch. Prvú samostatnú zbierku básní pod názvom Ščo v serci mojemu vydal v roku 1961.
Sú v nej lyrické básne, ale aj básne venované podduklianskemu regiónu – oslobodeniu
Sovietskou armádou a padlým na Dukle.
   V roku 1964 vydal knihu básní pre deti pod názvom Kvity, ktorá mala veľkú odozvu
u pedagógov materských škôl.
   Aj ďalšia zbierka poézie Ščo hovoriť sonce, ktorá vyšla knižne v r. 1984, je venovaná
najmladším čitateľom. Zobrazuje v nej každodenný život detí. Vzácna je najmä vysoká
poznávacia, výchovná a estetická úloha publikácie. Kniha získala na konkurze venovanom 25.
výročiu Pionierskej organizácie SZM prvú cenu.
V zbierke básní Schyly i veršyny /Úbočia a vrcholce/, ktorá vyšla v r. 1988, rozoberá autor
morálno-etické problémy minulosti i súčasnosti.
   Jozef Šelepec píše aj prózu. Je autorom zbierky poviedok pod názvom Lystopad /November/,
ktorá vyšla knižne v r. 1967. Sú to obrázky, etudy a skice charakterizujúce osobité črty človeka,
udalosti alebo nálady ľudí. Sú v nej poviedky s tematikou vojny.
   Je autorom mnohých literárnych recenzií, literárno-vedeckých, jazykovedných , publicistických
a bibliografických prác týkajúcich sa literatúry a kultúry Rusínov-Ukrajincov. Mimoriadny ohlas
získala jeho odborná bibliografia Rusínske a ukrajinské tlače 1939-1944 /Prešov, ŠVK 1955/.
   V súčasnosti pracuje ako vedecko-výskumný pracovník v Krajskej štátnej knižnici v Prešove.
                                 Andrej Šlepecký /1930 - 1993/


Pedagóg, vedecký pracovník a folklorista. Narodil sa 29. 01. 1930 vo Veľkých Bukovciach, teraz
Bukovce, okr. Stropkov, v roľníckej rodine.
Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na Ruskom reálnom gymnáziu v Prahe, ktoré
neskôr bolo premenované na Sovietsku strednú školu, a v Ruskom gymnáziu v Humennom.
Vysokoškolské vzdelanie získal na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde študoval
ruský a ukrajinský jazyk a literatúru.
Po skončení štúdia najprv učil na Strednej pedagogickej škole v Prešove, potom bol pedagógom na
prešovských vysokých školách. Vyše 40 rokov vychovával mladú generáciu, ktorej vštepoval
nielen odborné vedomosti, ale rozširoval aj ich vedecký obzor. Pôsobil ako docent ruského jazyka
a literatúry na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. V jeho živote sa sústavne prelínala
pedagogická a vedecká činnosť.
Začiatky vedecko-výskumnej činnosti Andreja Šlepeckého siahajú do čias štúdia na Karlovej
univerzite v Prahe. Témou jeho diplomovej práce boli ľudové piesne v okrese Svidník. Folklór ako
fenomén ľudovej kultúry ho zaujal na celý život. Uvedomil si, že s folklórom Rusínov-Ukrajincov
je spätá aj tvorba Alexandra Duchnoviča, I. Paňkeviča, J. Stavrovského-Popradova a iných. A tak
celý svoj plodný život zasvätil vedeckému výskumu karpotistiky. Dominantné postavenie v jeho
činnosti má Alexander Pavlovič, ktorého život a tvorbu Andrej Šlepecký dokonale poznal a
študoval, preto patrí k najväčším znalcom jeho diela.
Z oblasti karpatistiky zostavil rozsiahlu bibliografiu.
Bol prvým z povojnových československých výskumných pracovníkov, ktorý rozvinul problematiku
národného buditeľstva.
Je autorom vyše 300 článkov, 17 vedeckých prác, 12 publikácií. Písal aj učebnice pre ukrajinské
školy.
K jeho najznámejším publikáciám, ktorých je autorom, zostavovateľom alebo spoluautorom, patria:
Alesander Pavlovyč: Izbrannyje proizvedenija /1955/, Zakarpats´ki budyteli ta naša sučasnisť
/zakarpatskí buditelia a naša súčasnosť, 1957/, Vične braterstvo /Večné bratstvo, 1959/, Korotkyj
narys ukrajics´koji literatury v Čechoslovaččyni /Krátky prehľad ukrajinskej literatúry v
Českoslovenku, 1963/, Z verchu na verch, a z boru v bir /Z vrchu na vrch, a z bóru na bór, 1965/,
Poperednyky budyteliv Zakarpattja ta Prjašivščyny /Predchodcovia buditeľov Zakarpatska a
Prešovska, 1967/, Naši budyteli I. ta II. časť /Naši buditelia I. a II. časť, 1986/, Oleksander Pavlovič:
Žyttja i tvorčisť /Alexander Pavlovič: Život a dielo, 1982/ a ďalšie.
Časť jeho tvorby bolas publikovaná v periodikách Duklja, Družno vpered, Nove žyttja, Praha-
Moskva, Radjans´ka literatura, Karpatskaja Rus a Pravka /USA/, a v kalendároch Zväzu Lemkov
/USA/ a i.
Mnoho prác, ktoré napísal, zostalo v rukopise. Doc. dr. Andrej Šlepecký, CSc. bol veľmi
pracovitým, skromným človekom, ktorý nikdy nezabudol, kde sú jeho korene.
Zomrel 28. 01. 1993 v Prešove.
                                         PETER ŠTILICHA
                                                 (1947)


           Básnik, literárny kritik a prekladateľ.
         Narodil sa 2.5.1947 v obci Vyšný Orlík, okr. Svidník, v rodine gréckokatolíckeho
duchovného.
        Študoval na Pedagogickej fakulte v Trnave a na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave (1967-1973) slovenčinu a francúzštinu.
          Pracoval ako redaktor Čs. rozhlasu v Bratislave (1971-1976), vo vydavateľstve Smena
(1978-1982) a od r. 1983 ako šéfredaktor časopisu Zornička.
           Literárne začal pracovať v 60 rokoch. Publikoval básne a recenzie v novinách
a časopisoch Mladá tvorba, Kultúrny život, Predvoj, Slovenské pohľady, Smena, Pravda, Romboid
a Nová cesta.
           Vydal zbierky poézie Prosenie s koňmi (1971), Verše o zrení (1975), Večerný vietor
(1978) a Žijem (1983). V r. 1985 vyšla jeho zbierka básní o žene, cestovaní a hudbe pod názvom
Denné sny. Najnovšia básnická zbierka vyšla v r. 1988 pod názvom Čierna skrinka.
            Okruh problémov Štilichovej poézie tvorí láska v širšom poňatí – vzťah k človeku
a k životu, túžba po ľudskej spolupatričnosti a družnosti.
          Spolu s Emilom Holečkom a Vojtechom Kondrótom vydal v r. 1974 knihu pod názvom
Pocta k 30. výročiu umučenia Mirka Nešpora. Zredigoval zborník poézie Sonety ročných období
(1977).
Je autorom rozhlasových hier Mefistovals (1975, tematicky je zameraná na kritiku
malomeštiactva), Azyl (1982) a Leštiči kľučiek (1982).
          Spomienke na rodnú dedinu venoval poviedku Bosými nohami (uverejnená v novinách
Smena, č.233, 3.10.1979,s.3).
           Prekladá z francúzštiny. V r. 1973 preložil knihu A. Aligerovej Zoja a v r. 1985 Drámy
od Victora huga.
                                           VANAT Ivan


Pedagóg, historik, literát a kultúrno-osvetový činiteľ. Narodil sa 13.8. 1926 vo Vyšnej Pisanej, okr.
Svidník. Ľudovú školu skončil v Nižnej Pisanej. S úctou spomína na svojho prvého učiteľa Štefana
Javorského, ktorý formoval jeho vzťah k vedomostiam. V štúdiu pokračoval na meštianskej škole vo
Svidníku, neskôr študoval na učiteľskom ústave v Prešove. Prežil nútenú evakuáciu a vojnové útrapy.
Krátko študoval v Prahe a v r. 1947 ukončil prípravný kurz pre učiteľov ľudových škôl v Prešove.
Ako zväzák a tajomník okresnej organizácia Zväzu mládeže Karpát nastúpil na učiteľské miesto
v Maľcove, okr. Bardejov a neskôr vo Vyrave, okr. Humenné. Od r. 1951 pracoval na odbore školstva
a kultúry KNV v Prešove a súčasne študoval na FF Univerzity Komenského v Bratislave. Po jej
absolvovaní (1958) nastúpil na krajský padagogický ústav v Prešove, kde pracoval ako vedúci
kabinetu dejepisu. V r. 1967 získal titul PhDr. A v r. 1969 hodnosť kandidáta historických vied.
Významná je jeho pedagogická, vedecko-výskumná a publikačná činnosť. Pracoval v mnohých
redakčných kolektívoch, v muzeálnych radách, vo výbore východoslovenskej pobočky Slovenskej
historickej spoločnosti pri SAV ako podpredseda vedecko-odborného aktívu Kultúrneho zväzu
ukrajinských pracujúcich ČSSR, čo svedčí o autorovej rozsiahlej spoločensky organizovanej činnosti.
Publikoval na stránkach Historického časopisu, Nového žittia, Družno v peredu a v ďalších
periodikách na Slovensku ako aj v zborníkoch Nové obzory, Naukový zbirnyk muzeju ukrajinskoj
kuľtúry u Svydnyku, Zapysky naukovoho tovarystva. Z jeho prácami sa čitatelia stretávali aj na
stránkach časopisu Dějepis a zeměpis ve škole a v zahraničných periodikách. Je autorom
dvojzväzkového knižného autora Narysy novitňoj istorii ukrajinciv Schidnoji slovaččyny (1918-
1938) (Prešov, SPN 1979) a Narysy novitňoji istorii ukrajinciv schidnoji slovaččyny (1938-1949)
(Prešov, SPN 1985).
Obidva zväzky sú prvým monografickým spracovaním dejín Ukrajincov vých. Slovenska v 1. pol.
20. stor. Z oblasti jazykovedy vydal vedecko –výskumnú prácu Morfolohični osoblyvosti hovirok
piddkukljans kych sil Svydnyckoho okruhu. Z ďalších prác hodno spomenúť také, ako napr.
K niektorým otázkam zahraničného odboja zakarpatských Ukrajincov počas druhej svetovej
vojny, štúdiu Sociálno-ekonomické postavenie Ukrajincov na východnom Slovensku v r. 1918-
1929, Do pytannja pro vynyknennja terminiv Zakarpattja i Prjašivščyny. Je autorom mnohých
vedecko-populárnych článkov, vedeckých prác, recenzií a štúdií z vedecko-výskumnej činnosti
života Ukrajincov na Slovensku, z didaktiky dejepisu a metodických príručiek pre učiteľov. Jeho
práce sú založené na širokej heuristickej základni a sú vedeckým prínosné, spoločensky
angažované a prístupné širokému okruhu čitateľov. Ivan Vanat patrí k popredným osobnostiam
našej historiografie. V súčasnosti sa naďalej venuje historickým vedám. Žije v Prešove.




KNIŽNÁ TVORBA


1. NARYSY NOVITŇOJI ISTORIJI UKRAJINCIV SCHIDNOJU
  SLOVAČČYNY I (1918-1938) (PREHĽAD NAJNOVŠÍCH
  DEJÍN UKRAJINCOV VÝCODNÉHO SLOVENSKA I.
  1918-1938). 2. vyd. – Bratislava: SPV-VUL, 1990.- 339 s.
  + obr. príl.
2. NARYSY NOVITŇOJI ISTORIJI UKRAJINCIV SCHIDNOJI
 SLOVAČČYNY. Knyha druha (vereseň 1938 r. ljutyj 1948 r.)
 (PREHĽAD NAJNOVŠÍCH DEJÍN UKRAJINCOV
 VÝCHODNÉHO SLOVENSKA, Zväzok 2 (SEPTEMBER 1938 -
  FEBRUÁR 1948).- Bratislava: SPV-VUL v Prjaševi, 1985.-
  353 s.
3. MORFOLOHIČNI OSOBLYVOSTI HOVIROK PIDDUKLJANS´
 KYCH SIL SVYDNYC´KOHO OKRUHU (MORFOLOGICKÉ
 OSOBITOSTI NÁREČÍ V PODDUKLIANSKYCH OBCIACH
 SVIDNÍCKEHO OKRESU).
ŠTÚDIE
1. K niektorým otázkam zahraničného odboja zakarpatských Ukrajincov počas II. svetovej
 vojny.
2. Sociálno-ekonomické postavenie Ukrajincov na východnom Slovensku v r. 1918-1929
3. Do pytannja pro vynyknennja terminiv Zakarpattja i Prjašivščyny (K otázkam vzniku
 termínov Zakarpatsko a Prešovsko)
                                VARGA Juraj (VARGA Jurij)
           Narodil sa v Bžanoch, okr. Stropkov. Píše prózu v ukrajinskom jazyku. Debutoval
románom Brody čerez Ondavu (Brody cez Ondavu), ktorý knižne vyšiel v r. 1979. V roku 1985
vyšiel ďalší román Pryborkannja stychiji (Sktorenie živlov).
           Jeho tvorba sa obsahovo viaže k rodnej obci a blízkemu okoliu, k jeho pracovitému
ľudu. Je konfrontáciou minulého a súčasného.
KNIŹNÁ TVORBA
1. BRODY ČEREZ ONDAVU (BRODY CEZ ONDAVU). – Bratislava:                              (PK)
  SPV-VUL v Prjaševi, 1979. – 259 s.
  Román, ktorý sa obsahovo viaže k autorovmu rodisku.
   Hlavným hrdinom románu je Peter Barvinok, ktorý sa narodil a vyrástol v obci Bzany. Po
štúdiach v bývalo ZSSR sa stal lekárom. Jeho hrdina zažije aj druhú svetovú vojnu až po
súčasnosť.
2. PRYBORKANNJA STYCHIJI ( SKROTENIE ŽIVLOV). – Bratislava:                          (PK)
  SPV-VUL v Prjaševi, 1985. – 288 s.
  Opäť sa tu stretávame s hrdinami knihy Brody čerez Ondavu, ktorá žijú v obci Bžany v období
kolektivizácie, výstavby vodnej nádrže Domaša až po súčasnosť. Všetky udalosti autor opísal
hodnoverne so znalosťou svojho rodiska a okolia.
                                                Ivan Žak
                                           1896 – 1972


       Narodil sa 27. 04. 1896 vo Vápeníku, okr. Svidník, v rodine roľníka. Otec, Eliáš Žak, matka
Anna, rod. Bilasová. Mal dvoch bratov a sestru. Manželka Anna, rod. Cerulová.
           Vyrastal v neľahkých pomeroch. Vo svojom životopise o tom píše: “Keď otec odišiel za
prácou do Ameriky, mal som vtedy tri mesiace, takže otca si nepamätám. Vtedy boli veľmi ťažké
časy. Po roku otec v Amerike zomrel a ja som zostal polosirotou“.
              Už od 6 rokov bola pastierom u bohatých gazdov. Zarábal si na obuv, chlieb a odev.
Ako 7-ročný začal chodiť do základnej školy v rodnej obci. S láskou spomínal na svojho učiteľa
Michala Kuruca, ktorý mu vštepoval nielen vzdelanie ,ale aj všetko pozitívne vo vzťahu k ľuďom,
k materinskému jazyku a k rodnej vlasti.
              Hoci sa veľmi chcel učiť, neľahký život polosiroty mu nedovolil ďalej študovať.
          Keď mal 18 rokov začala sa prvá svetová vojna, na ktorú musel v r. 1915 narukovať. Bol
na ruskom fronte pri Novom Počajeve.
              V r. 1918 – 1938 pracoval ako sezónny robotník v poľnohospodárstve na Zemplíne
a v Šariši.
           Talent, ktorý I. Žak dostal do vienka, nedal na seba dlho čakať. Písanie a poézia sa stali
jeho celoživotnou láskou.
Po druhej svetovej vojne rozvíjal svoju literárnu činnosť aktívnejšie. Jeho básne boli publikované
v periodikách: Prjaševčina, v detskom časopise Kolokoľčík-dzvinočok, Družno vpered, Nove žyttja,
v okresných novinách Roľník spod Dukly /Piddukljanskij chliborob/, v ľudových kalendároch a bili
vysielané v Slovenskom rozhlase, ukrajinské štúdio v Prešove.
           Jeho poézia našla odozvu aj v slovenskej smene, v českom týždenníku Svět sovětú,
v ukrajinských novinách Vitčyzna /Vlasť/. Literatúrna hazeta a v ľvovskom časopise Žovteň
/Október/.
           Ivan Žak je autorom príležitostnej poézie piesňového typu vychádzajúcej z lemkovského
folklóru. Vo svojich básňach glosoval dobové udalosti a ekonomický život ľudí pod Makovicou.
            V centre jeho tvorby stojí človek s každodennými radosťami a starosťami. Odsudzuje
ľudské slabosti, ako je alkoholizmus a despotizmus v medziľudských vzťahoch. Ospevuje krásu
lásky, práce, priateľstva, prírodu.
           Optimisticky vyznievajú básne, v ktorých autor píše o slobode, o budovaní nového
života pod Duklou. Jeho básne sa vyznačujú aj humorom, satirou, ľudovou múdrosťou a sviežosťou
jednoduchého slova.
          Láska k rodnej reči v tvorbe I. Žaka je výrazne spätá s láskou k rodnému kraju, k rodnej
Makovici a Beskydám.
V jeho tvorbe je mnoho básní autobiografického charakteru.
         Osobitne sa vyznáva zo svojej lásky k deťom, ku školsekj mládeži, napr. v básni
Školjarom /Školákom/.


Dorohi ditočky, myli školjaryky,
Mnoho vam ne pyšu, len par rjadykiv.


Ščoby vy jich kožde rozumno čytaly,
Ščo ja vam napysav, by s´te pamjataly.


N odne vas prošu, dobre pamjatajte,-
Knyžočku i doma sobi počytajte.


Vy sami ne znate, ščo v školi znajdete:-
Školu rado majte, jak lipše možete.
Výber z jeho poézie vyšiel knižne v r. 1960 pod názvom Makovycki nuty /Makovické nuty/.
Ďalšie básne boli uverejnené v zborníkoch: Molodi hososy /1958/, Lastivka z Prjaševčšiny
/Lastovička z Prešovského kraja, 1960/, Zelenyj vinočok – červoni kvitočky /1965/, Karpaty
pisneju včarovani /Karpaty piesňou očarené, 1974/, a v zborníkoch pre deti Pioners ki perlyny
/Pionierske perličky, 1978/ a Kvity z perelohu /Kvety z prielohu, 1988/.
          Všetky básne I. Žaka sú napísané v miestnom rusínskom nárečí. Jeho básne boli a sú
veľmi obľúbené medzi širokou čitateľskou verejnosťou. Jeho poézia sa živo prihovára čitateľom
melodickosťou veršov – rýmovačiek a patrí k vzácnym žriedlám ľudovej literárnej tvorby.
          Popri poézii príležitostne písal aj prózu, najmä poviedky.
           Ivan Žak bol vzorným kronikárom obce Vápeník a zberateľom ľudového folklóru,
najmä prísloví a ľudových zvykov. Niektoré jeho príslovia boli publikované v periodikách Družno
vpered a Nove žyttja.
           Pred smrťou chcel vydať ďalšiu zbierku básní. Nepodarilo sa mu. Niektoré autorove
rukopisy vlastnia jeho deti.
          Zomrel ako 76-ročný 11. 11. 1972 v rodnej obci Vápeník, kde je aj pochovaný.
BIBLIOGRAFIA
LITERÁRNA TVORBA


a)    Knižné vydania
MOLODI
Molodi holosy. /Mladé hlasy/
Bratislava, SPV 1958, s. 59 – 69.
O. i. aj básne I. Žaka.
LASTIVKA
Lastivka z Prjaševčyny. /Z narodnoji ta literaturnoji tvorrčosti ukrajinciv Čechoslovaččyny.
/Lastovička z Prešovského kraja/ /Z ľudovej a literárne tvorby Ukrajincov v Československu./
Bratislava, SPN odbor ukrajinskej literatúry v Prešove 1960.
O. i. aj básne I. Žaka.


Makovyc ki nuty. /Makovické nuty./
Bratislava, Slovesnké vydavateľstvo krásnej literatúry 1960. 157. str.
Rec: Červenjak, Andrij: Makovyc´ ki nuty. In: Slovenský národopis. – Roč. 10, č. 1 /1962/, s. 160
– 161.
In: Zelenyj vinočok-červoni kvitočky. /Zelený venček-červené kvietočky. /Uporjadkuvala O.
Rudlovčak./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1965, s. 143 – 184
výber básní a próz I. Žaka.


In: Pioners´ ki perlyny. /Pionierkse perličky./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1973, s. 60.
Básne I. Žaka.


In: Karpaty pisneju včarovani. /Karpaty piesňou očarené./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1974, s. 54 – 66.
Výber z tvorby I. Žaka.


In: Kvity z perelohu. /Kvety z prielohu./ Uporjadkuvav Stepan Hostyňak.
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1988, s. 144 – 159.
Výber z básní.
a)    Básne uverejnené v periodikách
Nova Makovycja. /Nová Makovica./
In: Družno vpered. – Roč. 4, č. 10 /1954/, s. 15.
Darunky Dida Moroza. /Darčeky Deda Mráza./
In: Družno vpered. – Roč. 6, č. 18 /1956/, s. 6.
Z Novym rokom!... /Šťastný Nový rok!.../
In: Družno vpered. – Roč. 6, č. 18 /1956/, s. 4. 1 foto.
Pro pys´mennisť. /O gramotnosti./
In: Duklja.- Roč. 5, č. 3 /1957/, s. 13.
Od jasnoho schodu. /Z jasného východu./
In: Družno vpered. – Roč. 8, č, 6 / 1960/, s. 14. 1 foto.
Žnyva. /Žatva./
In: Družno vpered. – Roč. 8, č. 6 /1960/, s. 14.
Už sme žnyva dorobyly. /Už sme žatvu skončili./
In. Nove žyttja.- Roč. 10, č. 36 /1960/, s. 3.
Dvi kumy. /Dve kmotry./
In: Nove žyttja.- Roč. 11, č. 29 /1961/, s. 4.
Kumova skarha. /Kmotrova sťažnosť./
In: Nove žyttja.- Roč. 11, č. 29 /1961/, s. 4.
Pro festyvaľ. /O festivale./
In: Družno vpered. – Roč. 12, č. 6 /1962/, s. 10.
Sumnyj spohad. /Smutná spomienka./
In: Družno vpered. – Roč. 12, č. 6 /1962/, s. 10.
/Báseň o tragédii v Tokajíku 19. 11. 1944/
Naša škola.
In: Družno vpered. – Roč. 12, č. 10. /1962/, s. 4.
Tokajiku. /Tokajíku./
In: Nove žyttja.- Roč. 12, č. 46 /17. 11. 1962/, s. 2
Roky utikajuť. /Roky bežia./
In: Nove žyttja.- Roč. 12, č. 52 /29. 12. 1962/, s.
Vorožka /Čarodejnica./
In: Nove žyttja.- Roč. 13, č. 34 /24. 08. 1963/, s. 6.
Skromna molodycja. /Skromná mladucha./
In: Nove žyttja,- Roč. 13, č. 52 /24. 08. 1963/, s. 6.
Na sorok pjatyj rik... /V štyridsiatom piatom.../
In: Nove žyttja.- Roč. 14, č. 19 /09. 05. 1964/, s. 1.
Ridna zemlja. /Rodná zem./
In: Nove žittja.- Roč. 50, č. 19 /11. 05. 1990/, s. 5. – V rubrike Holos rusyniv.
Zamertvily muzy v našych Karpatoch? /V rubrike Hlas Rusínov. Zamreli múzy
v našich Karpatách?/
Pro ljubov do svoho. /O láske k svojmu./
IN: Nové žyttja.- Roč. 40, č. 29 /11. 05. 1990/, s. 5.- V rubrike Hosol rusyniv.
zamertvily muzy v našich Karpatoch? /V rubrike Hlas Rusínov. Zamreli múzy
v našich Karpatách?/
Pro ljubov do svoho. /O láske k svojmu./
In: Družno vpered.- Roč. 40, č. 6 /1990/. /Príl. Škola i zyttja, roč. 27, č. 6 /1990/. ,
s. 3./
Dvi kumy. /Dve kmotry./
In: Rusyn.- Roč. 2, č. 2. /1990/, s. 9. – V rubrike Poleť slovo, poleť, de tvoji
ditočky. /Leť slovo, leť, tam kde sú tvoje deti. /
a)    Póza uverejnená v periodikách
Bosorky.
In: Nove žyttja.- Roč. 10, č. 7 /1960/, s. 4.
Poviedka.
Nepys´mennyj. /Negramotný./
In: Nove žyttja.- Roč. 10, č. 12 /19. 03. 1960/, s. 4.
Poviedka.
Bosorky sčezly z panamy. /Podav Ivan Žak. /Bosorky vyhynule spolu s pánmi.
Prerozprával Ivan Žak/
In: Nove žyttja.- Roč. 10, č. 5 /19. 03. 1960/ s. 4.
a)    Zberateľská činnosť


ŹAK, Ivan – VICO, Fedir
Narodni pryslivja. /Ľudové príslovia./
In: Družno vpered.- Roč. 12, č. 5 /1960/, s. 29.
/Z obce Vápeník zapísal Ivan Žak./
ŽAK, Ivan
Pryslivja /10/. /Príslovia/ /10/.
In: Nove žyttja. – Roč. 13, č. 2 /12. 01. 1963/, s. 2.
/Z obce Vápeník zapísal Ivan Žak./


II.          O AUTOROVI A JEHO TVORBE


Ivan Žak.
In: Mlodi holosy.
Bratislava, SPV 1958, s. 59-69.
LAZORIK, F.
U zyvoho džerela narodno-pys´mennoj tvorčosti. Pro poeziju Ivana Žaka. /Pri živom prameni
ľudovej literárnej tvorby. o poézii Ivana Žaka./
In: Žak, Ivan_ Makovyc´ki nuty.
Bratislava, SVKL 1960, s. 5-19.
LASTIVKA
Lastivka z Prjaševščyny. / Z narodnoji literaturnoji tvorčosti ukrajinciv Čechoslovaččyny.
Uporjadkuval Mychajlo Moľnar. Pidhotovka tekstiv, uporjadkuvala ta krytykobiohrafičnyj narys
Olena Rudlovčak./
/Lastovička z Prešoveského kraja. Zostavil Michal Molnár. Príprava, zostavenie textov
a životopisné údaje O. Rudlovčáková./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1960.
Aj tvorba I. Žaka.
RUDLOVĆAK, Olena
Zelenyj vinočok-červoni kvitočky. /Zelený venček červené - kvietočky./
In: Zelenyj vinočok – červoni kvitočky.
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1965, s. 423-427.
Profil I. Žaka.
Žak Ivan
In: Nove žyttja.- Roč. 19, č. 18 /1966/, s. 5.
Jubilejný článok o I. Žakovi.
Ivan Žak
In: Duklja.- Roč. 20, č. 6 /1972/, s. 73.
STEFANKO, Andrij
„Pomer Ivan Žak“. /“Zomrel Ivan Žak“./
In. Družno vpered.- Roč. 22, č. 48 /1972/, s. 2.
Nekrológ.
Ivan Žak.
In: Nove žyttja.- Roč. 22, č. 48 /1972/, s. 2.
Nekrológ.
Ivan Žak.
In. Karpaty pisneju včarovani. /Karpaty piesňou očarené./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1974, s. 51-53.
Profil I. Žaka.
BIOHRAFIČNI
Biografični dovidky. Ivan Žak.
In: Kvity z perelohu. Uporjadnyk Stepan Hostyňak.
/Kvety z prielohu. Zostavovateľ Stepan Hostyňak./
Bratislava, SPN, odbor ukraj. literatúry v Prešove 1988, s. 202.


Žák, Ján
In: Slovenský biografický slovník od roku 833 do roku 1990, Zv. 6. T-Z.
Martin, Matica slovenská 1994, s. 484.

				
DOCUMENT INFO
Shared By:
Categories:
Tags:
Stats:
views:110
posted:3/10/2012
language:Slovak
pages:97