Medzin�rodn� hospod�rske vztahy by 74NJEySt

VIEWS: 161 PAGES: 40

									1. TEÓRIE KOMPARATÍVNYCH VÝHOD, PODSTATA, VÝVOJ
        Za základný model medzinárodného obchodu sa považuje teória komparatívnych výhod, ktorú
rozvinul David Ricardo, pričom uvažoval s jediným výrobným faktorom – prácou. Podľa tohto faktora sa
krajiny odlišujú produktivitou práce v rôznych odvetviach. Krajina bude vyvážať tie tovary, ktoré je schopná
vyprodukovať relatívne efektívnejšie (s relatívne nízkymi nákladmi) a dovážať budú tie tovary, ktoré vyrobí
relatívne menej efektívne (s relatívne vysokými nákladmi). To znamená, že špecializácia a vývoz krajín sa
bude určovať na základe princípu komparatívnych výhod. V ekonomickej teórii sa používa pojem
komparatívna výhoda na aplikáciu nákladov príležitosti dvoch krajín, alebo dvoch výrobcov.
        Vysvetlíme si princíp komparatívnych nákladov na príklade:
Predpokladajme, že existujú dve krajiny A a B, ktoré produkujú dve rovnaké komodity: kávu automobily.
V tab. 1 sú uvedené ceny týchto komodít vyjadrené v príslušnej mene krajiny A a krajiny B.
Absolútne a komparatívne výhody:
                           KRAJINA A            KRAJINA B
Cena auta                  4 000                40 000
Cena kávy                  800                  4 000
Relatívna cena auta        4 000/800 = 5        40 000/4 000 = 10
Relatívna cena kávy        800/4 000 = 0,2      4 000/40 000 = 0,1

 Krajina A - komparatívna výhoda v produkcii áut
 Krajina B - komparatívna výhoda v produkcii kávy
         Pri porovnaní komparatívnych výhod krajín môžeme špecifikovať okrem komparatívnych výhod aj
absolútne výhody. Absolútna výhoda sa používa pri porovnaní produktivity krajiny s inou krajinou. Ak
výrobca potrebuje na výrobu určitého produktu menej vstupov, dosahuje absolútnu výhodu pri výrobe tohto
statku. Použijeme prístup zvaný náklady obetovanej príležitosti resp. alternatívne náklady a s nimi súvisiacu
komparatívnu výhodu. Náklady príležitosti daného statku sa rovnajú tomu, čoho sa musíme vzdať na jeho
získanie. Rozdiely v nákladoch príležitosti v krajinách, a teda rozdiely v komparatívnych výhodách,
vytvárajú úžitky z obchodu.
         Čo sa týka nášho príkladu, na posúdenie v ktorej krajine je výroba kávy a áut lacnejšia, potrebujeme
určiť ich relatívne ceny.
         Relatívna cena kávy vyjadruje, akého množstva áut sa musí krajina vzdať, aby získala tonu kávy.
Relatívna cena auta zas predstavuje množstvo kávy, ktorej sa musí krajina vzdať, aby mohla vyprodukovať
druhý statok – auto. V krajine A je cena auta 5 ton kávy (čo znamená, že krajina sa musí vzdať 5 ton kávy,
aby získala ďalšie auto), v krajine B je cena auta 10 ton kávy. Cena auta vyjadrená v tonách kávy je nižšia
v krajine A v porovnaní s krajinou B, náklady príležitosti pri produkcii áut sú v krajine A menšie, a teda
krajina A má komparatívnu výhodu vo výrobe áut.
         Ak porovnáme produkciu kávy v oboch krajinách, vidíme, že cena kávy vyjadrená cez množstvo áut
je nižšia v krajine B – krajina B má komparatívnu výhodu v produkcii kávy.
         Ak sa každá krajina špecializuje na výrobu tovarov, pri ktorej má komparatívnu výhodu, celková
produkcia v ekonomike vzrastie a zvýši sa ekonomický blahobyt v ekonomike. Každá krajina by sa mala
zameriavať na výrobu a vývoz tých produktov, pri ktorých má nižšie náklady príležitosti, a dovážať tie
statky, pri ktorých dosahuje vyššie náklady príležitosti. V našom prípade sa má krajina A špecializovať na
produkciu áut na úkor produkcie kávy, ktorú bude dovážať z krajiny B.
         Účasť krajiny v medzinárodnom obchode nie je determinovaná iba existenciou absolútnych výhod,
ale je možná i tam, kde existujú výhody komparatívne, t.j. relatívne.
         Teória komparatívnych výhod predstavuje základ v teórii medzinárodného obchodu. Princíp
komparatívnych výhod sa používa aj v ďalších teóriách a modeloch medzinárodného obchodu.
Komparatívne výhody sa však v priebehu času menia. Menia sa so zmenou štruktúry výrobných faktorov
v ekonomike. Tak ako sa mení podiel jednotlivých výrobných faktorov na ich celkovej štruktúre, menia sa
i komparatívne výhody.
         Najelastickejším a medzinárodne najmobilnejším výrobným faktorom je kapitál. Okrem domácich
zdrojov kapitálových prostriedkov je možné využiť i zahraničné kapitálové zdroje a zmeniť tak pomer
výrobných faktorov, ktorými je krajina vybavená, na základe svojich prirodzených vnútorných podmienok.
         Krajiny, ktoré sa nachádzajú na nižšom stupni ekonomického vývoja spravidla využívajú ako svoje
základné komparatívne výhody pri zapojení do medzinárodnej deľby práce dostatok pôdy, pokiaľ sú ňou

                                                                                                           1
vybavené, alebo dostatok lacnej pracovnej sily. Dostatok lacnej pracovnej sily využívalo ako svoju pôvodnú
komparatívnu výhodu do nedávna i Japonsko. Hospodársky rast však umožnil zvýšenie podielu kapitálu
a Japonsko je dnes čistým vývozcom kapitálovo náročných výrobkov. Podobná situácia nastáva i v novo
industrializovaných krajinách JV – Ázie (Kórea, Tchaj-wan, Singapur, Hongkong).Využitím zahraničných
i domácich zdrojov ekonomického rastu a iných faktorov sa v priebehu troch desaťročí výrazne zmenil
pomer výrobných faktorov, ktorými sú tieto krajiny vybavené. Postupne sa mení štruktúra ich exportu
v prospech kapitálovo náročných výrobkov. Ich pôvodná komparatívna výhoda spočívajúca v lacnej
pracovnej sile, sa postupne transformuje na komparatívnu výhodu determinovanú hojným vybavením
kapitálom.
        Z uvedeného môžeme vyvodiť záver, že komparatívne výhody sú veličinou, ktorá sa s ekonomickým
rozvojom krajiny mení a nie je daná raz navždy. V novej ekonomike sú komparatívne výhody založené na
takých faktoroch, ako sú vzdelanie, informačné technológie, technologický pokrok, veda a výskum a i.
         Pri rozvoji medzinárodných hospodárskych vzťahov dochádza často k prepojeniu komparatívnych
výhod dvoch krajín i pri využívaní výrobných foriem spolupráce. Tu dochádza k vzájomnému využitiu
existujúcich komparatívnych výhod dvoch krajín, a to spravidla prebytku kapitálových prostriedkov na
jednej strane a dostatku lacnej pracovnej sily na strane druhej. Výsledkom medzinárodného prepojenia dvoch
komparatívnych výhod býva spravidla produkcia, ktorá dosahuje vysokú konkurencieschopnosť na
svetových trhoch vďaka nízkym realizačným cenám.

2. TEÓRIE MEDZINÁRODNÉHO A ZAHRANIČNÉHO OBCHODU J. M.
KEYNESA
         Keynesovské teórie v 30. rokoch 20. storočia predstavujú jednu z etáp vývoja protekcionistických
teórií. V období veľkej hospodárskej krízy všetky krajiny prijímali prísne opatrenia na ochranu svojich
domácich výrobcov. Ekonomická realita opäť našla odraz v ekonomickej teórii. J.M. Keynes a jeho zásadné
dielo „Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí“ sa stali významným medzníkom pri skúmaní
vzťahu medzi zahraničným obchodom a domácou ekonomikou, čím sa podnietil vznik nových teórií
medzinárodného obchodu.
Keynesov multiplikátor zahraničného obchodu
         Podľa Keynesovej teórie multiplikátora každý kapitálový vklad následne vytvorí určitý rozsah
pracovných príležitostí, zvýši zamestnanosť, vyvolá rast dôchodkov a zvýši spotrebiteľský dopyt. Zvýšený
dopyt stimuluje zvýšenie výroby, zamestnanosti a dôchodkov i v iných odvetviach hospodárstva.
         Teória zahraničnoobchodného multiplikátora je založená na primárnom impulze aktívneho salda
obchodnej bilancie. Podľa tejto teórie, zahraničný obchod zabezpečujúci aktívne saldo obchodnej bilancie,
vedie k prílevu peňažných prostriedkov zo zahraničia a k rastu peňažných dôchodkov v krajine. Je zdrojom
primárneho dôchodku, ktorý zároveň vytvára sekundárny, terciárny atď. Export má na analogický účinok na
rast národného dôchodku ako investície. Aktívna obchodná bilancia sa stáva zdrojom primárneho dôchodku,
ktorý vyvoláva ďalšie – sekundárny, terciárny, atď.


Keynesov model rovnováhy medzi domácou ekonomikou a zahranično – ekonomickými vzťahmi
        J. M. Keynes vytýčil vo svojej teórii medzinárodného obchodu nové poňatie vzťahu medzi domácou
ekonomikou a zahranično – ekonomickými vzťahmi. Vytýčil určitý druh vzájomnej rovnováhy, v ktorom sa
počíta so zásahmi do veličín (veličiny = investície alebo spotreba a úspory na jednej strane a vývoz na druhej
strane) v záujme dosiahnutia a udržania rovnováhy medzi nimi. Keynes zo vzájomného vzťahu medzi
uvedenými veličinami a národným dôchodkom odvodzuje ďalšiu veličinu, a to sklon k dovozu a tzv.
multiplikátor zahraničného obchodu.
Vzťah medzi jednotlivými veličinami pri rovnovážnom stave možno znázorniť graficky:




                                                                                                            2
        Ekonomická rovnováha v krajine môže byť dosiahnutá pri určitej úrovni národného dôchodku
(označeného prerušovanou priamkou). Veličina a (rozdiel medzi dovozom a investíciami) a veličina b
(rozdiel medzi úsporami a exportom) sa rovnajú. V každej inej rovine sú potrebné pre udržanie ekonomickej
rovnováhy štátne zásahy (intervencie). Je treba ovplyvniť sklon k investíciám (znížením úrokovej sadzby),
sklon k úsporám (zvýšením úrokovej sadzby), sklon k importu (odstraňovaním dovozných prekážok), sklon
k exportu (proexportnými opatreniami) a pod.
        Medzinárodnú ekonomickú rovnováhu J. M. Keynes chápal ako druhoradú. Pri aktívnej domácej
hospodárskej politike je podľa neho možný zahranično – obchodný liberalizmus. Za hlavný vyrovnávací
mechanizmus považoval ovplyvňovanie devízových kurzov.
Hospodársky rast a obchodná bilancia
         Keynesovská teória dospela k názoru, že hospodársky rast krajiny zhoršuje jej obchodnú bilanciu.
Plynie to z poznatku, že rast národného dôchodku vyvoláva iba dovoz bez toho, aby bezprostredne vyvolal
zvýšenie vývozu.

Neokeynesovský model Harroda a Domara
        Modely hospodárskeho rastu Harroda a Domara pochádzajúce zo 40. rokov nadviazali na tradičné
keynesovské modely rastu. Za jediný zdroj ekonomického rastu považujú investície. Tie však vyvolávajú
rast národného dôchodku iba zvýšením výdavkov, t.j. agregátneho dopytu. Súčasne s rastom investičných
a spotrebných výdavkov rastú výdavky na dovoz. Preto podľa týchto rastovým modelov ekonomický rast
v krajine zhoršuje saldo obchodnej bilancie.

Neoklasický model Roberta Solloowa
         Iný prístup k tomuto modelu zaujal vo svojom rastovom modeli americký ekonóm Sollow, ktorý sa
však označuje za neoklasický, nie za neokeynesovský. Vo svojom rasovom modeli uvažuje okrem investícií
aj s technickým pokrokom. Zavádzanie výsledkov technického pokroku do výrobného procesu zvyšuje
konkurenčnú schopnosť domáceho tovaru na zahraničných trhoch. Uplatňovanie výsledkov vedecko –
technického pokroku do výroby môže mať dva pozitívne účinky. Buď skvalitňuje úžitkové vlastnosti
vyrábaných výrobkov, alebo umožňuje zníženie výrobných nákladov. To sa potom prejaví v raste vývozu
krajiny a v poklese jej sklonu k dovozu.
Obchodná bilancia a dovoz
         Obchodná bilancia sa môže vychýliť z rovnováhy aj vtedy, ak sa v krajine nezmení sklon k dovozu.
Tento sklon závisí od sklonu k spotrebe a od konkurenčnej schopnosti domáceho tovaru na svetových trhoch,
ale i na domácom trhu.
         Sklon k dovozu sa tiež zvýši, ak poklesne konkurenčná schopnosť tovaru danej krajiny na svetovom
trhu. K takejto zmene môže dôjsť v dôsledku technologického a inovačného zaostávania krajiny za ostatným
svetom, alebo v dôsledku zvýšenej miery inflácie. Samotnú príčinu vyššej miery inflácie hľadala
keynesovská teória na trhu práce. Vysoká zamestnanosť, alebo silná pozícia odborov vyvoláva nadmerný
rast miezd a tie sa stávajú i príčinou zhoršenej obchodnej bilancie.


                                                                                                       3
3. TEORETICKÉ PRÍSTUPY CHARLESA                                                    KINDLEBERGERA
K OTÁZKAM SVETOVEJ EKONOMIKY
         Americký ekonóm Charles Kindleberger rozdelil štáty podľa ich adaptability k novovznikajúcim
podmienkam na svetových trhoch na tradičné a transformujúce sa.
Tradičné ekonomiky
         V tradičných ekonomikách dochádza iba k pomalým zmenám. Preto sa nazývajú i statické. Dokonca
možno tvrdiť, že aj napriek tomu, že zaznamenávajú absolútny rast, relatívne sa ich postavenie v
medzinárodných hospodárskych vzťahoch zhoršuje.
         V tradičnej ekonomike sú výrobné činitele rozdeľované tradičným spôsobom do tradičných odvetví.
Rozdeľovanie zdrojov nezohľadňuje tendencie na svetových trhoch. Neprispôsobovanie sa výrobnej
štruktúry svetovým trendom vedie k zhoršovaniu ich "Terms of trade" (reálnych výmenných relácií).
Rozširovanie zahraničnoobchodnej výmeny môže dokonca ochudobňovať ekonomiku, ak nepriaznivý vývoj
Terms of trade prevažuje nad úsporami spojenými s medzinárodnou deľbou práce.
         Zmysel zahraničného obchodu sa stráca, znižuje disponibilné zdroje a objem použitého úhrnného
spoločenského produktu namiesto toho, aby ho zväčšoval. V ekonomickej teórii panuje názor, že takéto
podmienky nemôžu v ekonomike nastať. Nemôžu, ak predpokladáme existenciu fungujúceho trhového
mechanizmu, racionálneho cenového systému a určitého stupňa výrobnej a sociálnej mobility v krajine. V
niektorých hospodársky vyspelých krajinách nie sú tieto podmienky splnené. Tieto krajiny sa sťažujú na
nízky rast cien výrobkov, ktoré exportujú, na svetových trhoch. Podstata problému však nespočíva v
meniacich sa cenách, ale v ich neschopnosti prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam, t.j. transformovať sa.
S neschopnosťou transformácie sa však nestretávame iba pri rozvojových krajinách, ale i pri niektorých
priemyselne vyspelých štátoch. Dokumentujú to zaostávajúce regióny, prežívajúce tradičné, neefektívne
odvetvia, zastaraná, nákladná poľnohospodárska malovýroba v mnohých priemyselne vyspelých štátoch.
         V spoločnosti, ktorá nie je schopná transformácie, sa hospodársky rast môže zabezpečovať
niekoľkými spôsobmi. Môže ísť o rast obyvateľstva alebo rast kapitálu. Vtedy hovoríme o extenzívnom
ekonomickom raste. Objem výroby sa zväčší, ale v rovnakých odvetviach ako v predchádzajúcom období.
Do výrobného procesu sa nezavádzajú nové technológie a nezvyšuje sa produktivita práce, resp. jej zvýšenie
je nepatrné. Tradičná ekonomika nemení komoditnú štruktúru svojho exportu. Vzhľadom na to, že
nedochádza ku kvalitatívnej zmene vyvážaných výrobkov, nemení sa ich cena. K cenovým zmenám môže
dochádzať pod vplyvom nepredvídaných okolností ako sú špekulácie alebo vojny. Menia sa cenové relácie
importu a exportu v neprospech tradičnej ekonomiky, ktorá musí vynakladať stále väčší objem exportu na
zabezpečenie svojich importných potrieb. V dôsledku toho, ako sme už uviedli, sa zhoršujú jej reálne
výmenné relácie.
         Treba poznamenať, že väčšina krajín sa zaraďuje k tzv. tradičným ekonomikám, nakoľko je iba málo
krajín vo svetovom hospodárstve, ktoré pružne reagujú na novovznikajúce podmienky, resp. samé sa
podieľajú na ich formovaní. Niektorým krajinám sa však darí presúvať zo skupiny tzv. tradičných ekonomík
do skupiny krajín transformujúcich sa vďaka priaznivým vonkajším podmienkam a vďaka realizácii
efektívnej hospodárskej politiky. Tvorí ich časť rozvojových krajín, tzv. novo industrializované štáty.
Transformujúce sa ekonomiky
         Nazývame ich i dynamickými. Komoditná štruktúra ich zahraničného obchodu podlieha neustálym
zmenám. S vedecko – technickým rozvojom sa na svetových trhoch objavujú stále nové výrobky. Komoditná
štruktúra jednotlivých krajín sa značne líši v závislosti od toho, ako sú jednotlivé krajiny, ktoré sú účastníkmi
medzinárodnej deľby práce, schopné meniť štruktúru svojej ekonomiky. Rovnako je to i s vplyvom obchodu
na tieto ekonomiky. K zmenám môže dochádzať vo vnútri danej krajiny, ale i mimo nej. Vo vnútri krajiny
sa mení aspoň obyvateľstvo (veková, kvalifikačná) štruktúra.
         Zmeny v zahraničí sú častejšie a ďalekosiahlejšie ako zmeny v domácej ekonomike. Dochádza
k nim vo sfére dopytu po exportovaných výrobkoch i v ponuke výrobkov importovaných, a preto sa odrážajú
v štruktúre vývozu i dovozu krajiny.
         Podstata problému, teda zaradenie ekonomiky k tradičným, alebo transformujúcim sa, spočíva
v spôsobe, akým zahraničný obchod reaguje na vonkajšiu či vnútornú zmenu.
Schopnosť transformácie je schopnosť reagovať na zmenu, ku ktorej dochádza doma i v zahraničí tým, že
sa štruktúra zahraničného obchodu prispôsobí novej situácii ekonomickým spôsobom. Schopnosť rozširovať
vývoz nových výrobkov je prirodzeným následkom vnútorných inovácií rastu. Problémy vznikajú, keď
zmena v zahraničí má negatívny charakter, ktorý môže byť vyvolaný niekoľkým príčinami.
 Prvá je vyvolaná odklonom potrieb a vkusu zahraničných spotrebiteľov od vývoznej tradície, teda od
     exportnej tovarovej štruktúry danej krajiny.


                                                                                                               4
   Druhá je vyvolaná vytvorením konkurenčných zdrojov ponuky, t.j. napríklad technologickými zmenami
    nahrádzajúcimi predtým vyvážanú komoditu, ktorá znižuje dopyt po nej.
 Ďalšou príčinou môžu byť dlhodobé výkyvy cien na svetových trhoch.
        Transformujúca sa spoločnosť sa stále mení. Spotrebitelia majú záujem o zvýšenie príjmu,
výrobcovia sa stále viac špecializujú. Zmeny sa realizujú prostredníctvom prírastkov. Ziskové odvetvia
(elektronika, elektrotechnika, kancelárska technika..) sa rozširujú, priťahujú nových podnikateľov. Tie
odvetvia, ktoré prestávajú byť výnosné v dôsledku rastu nákladov, poklesu dopytu či narastajúcej
konkurencie, strácajú príťažlivosť pre podnikateľov (napr. pokles pracovne náročných druhov priemyselnej
výroby, niektorých druhov poľnohospodárskej výroby, úpadok odvetví ťažobného priemyslu, v dôsledku
vysokých výrobných nákladov..).
        Transformácia ekonomiky, jej výrobnej štruktúry nie je pochopiteľne bezproblémový proces,
vyžaduje si nové kapitálové investície, rekvalifikáciu personálu, môže byť príčinou dočasného zvýšenia
nezamestnanosti a pod. Ekonomická realita sa však často dostáva do rozporu so spoločenskými a sociálnymi
cieľmi. Hospodárska politika stojí pred dilemou – riadiť sa zásadami ekonomickej reality, alebo preferovať
iné aspekty – plnú zamestnanosť, politickú a sociálnu stabilitu, národnú bezpečnosť a pod.
        Tlak svetových trhov je v súčasnosti najdôležitejším stimulom k transformácii výrobnej štruktúry.
Prispieva k tomu najmú liberalizácia zahranično – obchodných vzťahov.
Zahraničný obchod a proporcie faktorov
        Vybavenosť krajiny základnými výrobnými faktormi (práca, pôda, kapitál) a ich vzájomný pomer
determinujú komoditnú štruktúru jej exportu a importu a jej zapojenia do vyšších foriem medzinárodnej
deľby práce.
        Najmenej flexibilným výrobným faktorom v ekonomike je pôda. Vzhľadom k svojmu charakteru je
pôda ako VF imobilná. Rozsah pôdy možno považovať za fixný, ak neberieme do úvahy dôsledky irigácie,
klčovania lesov, vysúšania bažín, pobrežných oblastí morí a následné zúrodňovanie pôdy alebo teritoriálne
zmeny v jednotlivých krajinách v dôsledku politických reštrukturalizácií.
        Vyčerpanie a množstvo práce sa mení iba pomaly. Napriek tomu môže byť tento VF pohyblivý
v dôsledku migračných vĺn alebo populačných explózií, resp. útlmov v krajine. Aktívnou imigračnou
politikou si krajiny môžu kompenzovať nedostatok kvalifikovaných alebo nekvalifikovaných pracovných síl.
Rovnako však môže pôsobiť, ale v negatívnom smere, emigrácia, kedy krajina stráca časť spravidla
kvalifikovaných pracovných síl.
        Kapitál je medzinárodne najmobilnejší VF. Môže sa vo vnútri krajiny akumulovať najrýchlejšie.
        S hospodárskym rastom sa mení kvalita štruktúry VF v ekonomike krajiny v prospech kapitálu.
Svetové hospodárstvo tvoria krajiny, v ktorých dochádza k pomalým zmenám v štruktúre VF a na druhej
strane ekonomiky, ktoré sa neustále kvalitatívne menia. Z hľadiska podielu na svetovej výrobe majú
rozhodujúci podiel krajiny patriace do druhej skupiny, teda transformujúce sa ekonomiky. Ich význam
nespočíva iba v kvantitatívnej účasti na objeme svetovej výroby a spotreby, ale práve kvalita ich rastu
posúva dopredu svetové hospodárstvo ako celok.
Zahraničný obchod a národné hospodárstvo
        Základný princíp teórie zahraničného obchodu formulovaný ako „zákon komparatívnych nákladov“
vyjadruje skutočnosť, že komoditná štruktúra exportu a importu krajiny nie je podmienená jej výrobnými
podmienkami danými absolútne, ale iba vo vzťahu k charakteru a výrobným podmienkam jej obchodných
partnerov. V danej súvislosti môžeme vymedziť dva okruhy problémov.
        1. podmienky determinujúce charakter a množstvo tovaru, ktorý daná krajina exportuje a
importuje, t.j. zúčastňuje sa na medzinárodnom obchode.
        2. problémy zahŕňajúce otázky vplyvu zahraničného obchodu na chod národnej ekonomiky
        S rozširovaním objemu zahraničného obchodu sa mení jeho kvantitatívna i kvalitatívna štruktúra.
Zvyšuje sa objem investícií, výroby, zamestnanosť a zároveň osobná spotreba. Zvyšujú sa príjmy o štátneho
rozpočtu z väčšieho objemu vyprodukovaného zisku, čo umožňuje zvýšiť výdavky štátu na infraštruktúru,
sociálne účely, školstvo, vedu, výskum a pod. Zmena kvalitatívnej stránky sa prejavuje hlavne
ovplyvňovaním kvality výroby i spotreby krajiny zúčastnenej v medzinárodnom obchode.
        Závislosť medzi zahraničným obchodom a hospodárskym rastom platí i opačne. Keď sa znižuje
objem zahraničného obchodu, najmä exportu v súvislosti s hospodárskou recesiou u najväčších partnerov,
klesá objem výroby, zvyšuje sa nezamestnanosť, klesá objem domácej spotreby, klesajú príjmy do štátneho
rozpočtu. Nastáva opačná situácia, teda redukcia všetkých príjmov a následne i výdavkov.




                                                                                                        5
4. Teória periférneho hospodárstva Raúla Prebisha
         Teória zaoberajúca sa problémami ekonomického rozvoja tretieho sveta, hlavne zhoršujúcim sa
postavením rozvojových štátov vo svetovom hospodárstve.
Bola rozvinutá v dvoch školách:           latinskoamerickej (Raúl Prebish)
                                          Africkej (A. Emmanuel, S. Amin)
         Podľa teórie periférneho hospodárstva je svet rozdelený na ekonomické centrum, t.j. hospodársky
vyspelé štáty (svetové mesto) a perifériu (svetovú dedinu), t.j. rozvojové štáty. Hospodársky rozvoj
v periférii je určovaný hospodárskym rastom v centre. Svetové centrum má podľa tejto teórie nezvratnú
výhodu v medzinárodnej deľbe práce, ktorá spočíva v jeho technologickom náskoku, v stupni rozvoja
civilizácie a organizácie spoločnosti.
         R. Prebish, predstaviteľ pozitívnej platformy tejto teórie, navrhuje spoliehanie sa na „vlastné sily“,
t.z. sústredenie sa na riešenie vlastných problémov rozvojových štátov. Žiadal rovnoprávnejšie rozdelenie
globálnych zdrojov v spoločenstve. Uprednostňuje rozširovanie vzťahov medzi rozvojovými štátmi
navzájom.
         Podstatou tejto teórie je tvrdenie o zhoršujúcich sa podmienkach v medzinárodnej výmene tovaru.
Zhoršujúce sa podmienky medzinárodnej výmeny sú pre rozvojové štáty určované neekvivalentnou výmenou
medzi „centrom“ a „perifériou“.
Príklad:
         „Za predpokladu, že miera rastu dôchodku v centre je 3% ročne a dôchodková pružnosť dopytu po
dovoze surovín je 0,8% a za predpokladu, že nedochádza k žiadnemu nahrádzaniu dovozu, potom tempo
rastu tohto dovozu bude 2,4% (3% x 0,8%) ročne.
         Ďalej predpokladajme, že v periférii je dôchodková pružnosť dopytu po priemyselných výrobkoch
z centra 1,3%. Pri vyváženom vývoji, kedy tempo rastu tohto dovozu nemá byť vyššie než tempo vývozu,
nemôže rásť dôchodok periférie rýchlejšie než o 1,85 ročne (t.j. 2,4 : 1,3).
         Pokiaľ by dôchodok v periférii mal rásť 3%-ným tempom ako v centre, dopyt periférie po dovoze
priemyselných výrobkov vy rástol tempom 3,9% (3% x 1,3%), zatiaľ čo vývoz surovín by sa zvýšil iba
o 2,4%. K preklenutiu rozdielu medzi týmito dvomi tempami by muselo klesnúť tempo rastu dopytu po dovoze
o 1,5%, čím by muselo dôjsť k nahradeniu dovozu, alebo by k vývozu surovín musel pristúpiť vývoz
priemyselných výrobkov, alebo oboje.“
         K vysvetleniu disparity v dôchodkovej pružnosti dopytu v centre a v periférii sa berú do úvahy
rozdiely v reláciách medzi zmenami produktivity práce a miezd.
         Podľa tejto teórie majú zmeny v produktivite práce iný vplyv na hospodársky vývoj v periférii a iný
v centre. Zatiaľ čo v centre rastu produktivity práce zodpovedá rast miezd, v periférii sa vývoj miezd
oneskoruje za rastom produktivity práce, ktorý je okrem toho ešte i pomalší než v centre. Pomalší rast miezd
vedie k zaostávaniu i v sociálnej sfére.
         Zhoršovanie výmenných relácií v rozvojových štátoch vedie k zaostávaniu ich štrukturálneho vývoja
a k poklesu ich akumulačného potenciálu a k pomalému technologickému rozvoju.
         Predpokladal, že modernizáciou ekonomiky rozvojových štátov zaniknú dôvody neekvivalentnej
výmeny medzi centrom a perifériou.

5. Procesy globalizácie v súčasnej svetovej ekonomike
Globalizácia (G)
 – pod vplyvom ropných šokov, dochádza v SH ku kvalitatívne novým javom (nástup VTP a aplikáciou
    jeho výsledkov do výrobných a spoločenských procesov)
 – tieto javy sa od konca 70. rokov označujú pojmom globalizácia
Internacionalizácia (I)
        - predchodca globalizácie
        - pomenúva procesy v SH v 2. pol. 19st
        - technická úroveň výrobných prostriedkov určuje rozsah a intenzitu procesov internacionalizácie
        - 19 st-pol 20 st sa procesy int. realizovali prostredníctvom obchodnej výmeny, kt bola založená
            na využívaní komparatívnych výhod
Globalizácia a internacionalizácia
        - nepomenúvajú totožný fenomén
        - definujú rôzny vývojový stupeň vzťahov medzi subjektami SH
Už v 1872 Marx a Engels v diele Manifest Komunistickej strany charakerizovali procesy prebiehajúce v SH
ako
        - potrebu neustále zvyšovať odbyt výrobkov po celej planéte

                                                                                                             6
        - výroba a spotreba sa stala kozmopolitná
        - priemyslu sa odníma jeho národný charakter
        - vznikajú nové potreby, pre ktorých uspokojenie sú potrebné výrobky aj zo vzdialených krajín
Medz. obchod sa liberalizoval a napomáhal procesom I a G. Avšak cyklické krízy v prvej polovici 20 st vo
vyspelých ekonomikách a neskôr ropné šoky viedli k protekcionizmu a spomaľovanie procesov I a G.
S konsolidáciou národných ekonomík dochádza k - liberalizácii tovarových a kapitálových tokov
                        - liberalizácii politickej
                         - rozširuje sa voľný pohyb tovaru, prac.síl a kapitálu
                       - prepájajú sa ek. procesy prebehajúce v nár.ekonomikách
                      - prehlbuje a zintenzívňuje sa svetová deľba práce

+ Dynamické procesy v medz tovarových a kapitálových tokoch vedú k rozsiahlejšiemu a intentívnejšiemu
zapájaniu sa subjektov SH do MDP.
+ Zvyšuje sa rozsah a intenzita medz. kapitálových tokov
+ Kvalitatívne sa mení štruktúra svetového HDP
+ Zvyšuje sa miera závislosti nár. ekonomík na procesoch prebiehajúcich v SH
V tejto súvislosti sa v posl 2 desaťročiach začal používať pojem GLOBALIZÁCIA
Tendencie fenoménu globalizácia
         - zmena v spôsobe výroby od masovej výroby k pružným automatizovaným systémom
         - používanie informácií ako tovaru
         - rastúci význam regionálnych združení a integračných celkov
         - zvyšovanie vzáj.závislosti štátu, spoločnosti, trhu a priemyslu
Hnacie sily globalizácie
         - technologický pokrok
         - liberalizácia medz.kapitálových tokov
         - liberalizácia tovarových tokov
Vplyv na subjekty zúčastnené v procese globalizácie
         - strácajú časť svojej suverenity (musia sa jej vzdať ako členovia int zoskupení alebo signatári
             m.dohôd)
         - WTO – významným nástrojom procesov liberalizácie a globalizácie
Vplyv G na národné ekonomiky
HVŠ
         - vedúce postavenie (ČŠ OECD 80% na svetovom exporte tovarov a služieb)
         - ich prednosťou je technologický náskok, kt realizujú na liberalizovaných trhoch
         - účasť HVŠ sa realizuje najmä prostredníctvom nadnárodných spoločností (vyvážajú kapitál
             do rozvojových štátov,hľadajú tam výhody-suroviny a lacná pracovná sila)
ROZVOJOVÉ ŠTÁTY
         - „nové regióny rastu“ zlepšovanie postavenia, iba menšia skupina štátov
         - väčšina RŠ neprofituje z medz kapitálových tokov
         - subsaharská Afrika 1,5% na svetovom exporte t a s, 1% svetový dovoz kapitálu
         - pokiaľ neuskutočnia reformy, ich ek pokles sa bude nadalej zväčšovať
         - rast RŠ je pomalý a zaostáva za rastom obyvateľstva
         - nikto tu nechce investovať, nie sú tu vytvorené podmienky na efektívne fungovanie zahr.
             kapitálu (negramotnosť, nevybudovaná infraštruktúra, pol.a ek.nestabilita)
         - G a liberalizácia predstavujú nebezpečenstvo
         - začarovaný kruh chudoby
         - G je jednosmerná ulica, z ekonomických pohybov, ktoré ju definujú majú jednoznačný
             prospech iba HVŠ
         - Postavenie najchudobnejších sa relatívne zhoršuje
TRANZITÍVNE EKONOMIKY
         - 26 krajín, ich podiel na svetovom exporte tovarov a služieb iba 4,1% nezodpovedá reálnej ek
             sile
         - je to dôkaz nízkej konkurenčnej schopnosti na svetových trhoch
         - do procesov G zasahujú iba pasívne – prijímaním PZI a zahraničných úverov
NEGATÍVNE NÁSLEDKY GLOBALIZÁCIE
         - expanziou nadnárodných spoločností unifikuje vzorce spotreby


                                                                                                       7
        -   najsilnejšie firmy sa presadzujú v celosvetovom meradle, zanikajú malé národné spoločnosti,
            ktorých štruktúra výroby odrážala i národnú kultúru v spotrebe
        - stráca sa rôznorodosť v spotrebe
Antiglobalistické hnutie
        - koncom 20.st a zač.21.st silnejú tendencie zamerané proti zrýchľujúcim sa procesom G
        - procesy G neprinášajú rovnaký úžitok všetkým štátom a ani jednotlivé spoločenské vrstvy sa
            nepodieľajú rovnakou mierou na pozitívnych výsledkoch G
        - dôsledkom toho sa sformovali silné záujmové skupiny, kt vystupujú proti procesom G
        - antiglob.hnutie silné najmä v HVŠ, vystupujú proti TNK, WTO, MMF, SB
        - prejavy antiglobalizmu majú agresívny charakter, sú prezentované najčastejšie pri príležitosti
            zasadnutí najvýnamnejších svetových organizácií
        - antiglobalisti znemožnili rokovanie ministerskej konferencie v Seattli 1999, destabilizovali
            situáciu v Prahe počas rokovaní SB v 2000 a Janove v 2001 pri zasadaní predstaviteľov G7
        - v súvislosti so silnejúcim antiglobalistickým hnutím sa predpokladá, že procesy G a najmä
            niektoré jej prejavy(m.pohyb kapitálu), sa zrejme v najbližšek budúcnosti mierne spomalia

6. Protekcionizmus vo svetovom obchode, nástroje, etapy vývoja, faktory
ovplyvňujúce jeho presadzovanie
Protekcionizmus (ochranárstvo) predstavuje súbor opatrení na podporu domácich výrobcov.
V závislosti od druhu ochraňovaných výrobkov a teritória, na ktorom im štát poskytuje svoju ochranu,
možno protekcionizmus rozdeliť na:
    1. progresívny – domáci výrobcovia sú ochraňovaný štátom na domácom trhu pre zahraničnou
        konkurenciou. Na ochranu vnútorného trhu slúžia vysoké dovozné clá, dovozné reštrikcie alebo
        zákaz dovozu určitého druhu tovaru. Hovoríme o ňom v prípade ak ide o ochranu rozvojových
        (progresívnych) odvetví – najmodernejšia technika a technológia, resp. služby v priemyselne
        najvyspelejších krajinách. Preto, aby sa tieto odvetvia mohli rozvinúť za optimálnych produkčných
        podmienok, je potrebné im vytvoriť čo najširší odbytový trh. Pokiaľ sa však protekcionistické
        opatrenia používajú obdobie dlhšie, než je racionálna lehota, počas ktorej by sa domáci výrobcovia
        mali prispôsobiť zahraničnej konkurencii, stanú sa protekcionistické opatrenia brzdou modernizácie
        a technického rozvoja v krajine.
    2. degresívny – dochádza k nemu najmä v priemyselne vyspelých krajín, kedy tieto chránia
        odumierajúce, útlmové odvetvia – poľnohospodárstvo vo Francúzsku a Rakúsku, ťažobný,
        metalurgický, textilný priemysel a iné. Jeho základným motívom je zachovanie pracovných miest
        v uvedených odvetviach. Neefektívnosť týchto odvetví v priemyselne vyspelých krajinách je
        spôsobená úrovňou výrobných nákladov vyvolaných vysokými mzdami. Výrobky týchto odvetví sa
        vyrábajú s podstatne nižšími nákladmi v mnohých rozvojových krajinách, kde sa využíva ich
        základná komparatívna výhoda – lacná pracovná sila. Ako prostriedky degresívneho protekcionizmu
        sa požívajú predovšetkým clá a autolimitácie.
        Súborne možno prostriedky progresívneho a degresívneho protekcionizmu označiť ako prostriedky
        antiimportnej politiky.
    3. agresívny – štát podporuje rozvoj určitých odvetví a presadzovanie ich výrobkov na
        zahraničných trhoch. Základným motívom je rozšírenie odbytových trhov pre domácich výrobcov
        o zahraničných odberateľov. Využívajú sa prostriedky proexportnej politiky – vývozné subvencie
        a prémie, štátne úvery na vývoz, štátne záruky na úver a pod.
    Nástroje
    Považuje sa za formu hospodárskej politiky, pomocou ktorej štát zabezpečuje domácu ekonomiku pred
    zahraničnou konkurenciou. Uplatňuje pri tom nástroje, ktoré sa orientujú na vnútorný trh, a nástroje,
    ktoré sa zameriavajú na zahraničný trh. Vnútorný trh sa ochraňuje brzdením dovozu zahraničnej
    produkcie (zavádzajú sa dovozné clá, kvantitatívne obmedzenia dovozu, úplný zákaz dovozu
    zahraničného tovaru, podpory, subvencie, daňové výhody domácim výrobcom), prienik na zahraničné
    trhy napomáha uplatňovanie nástrojov, ktoré zvýhodňujú vývoz domácej produkcie a posilňujú jej
    konkurencieschopnosť na svetových trhoch (vývozcom sa poskytujú výrazné subvencie a prémie,
    štátne úverovanie vývozu, štátne záruky na poskytované úvery, atď.).
Etapy vývoja
Do súčasnosti môžeme vymedziť 3 obdobia:



                                                                                                        8
       Prvé obdobie siaha do konca 19 storočia, začína rozmachom priemyselnej revolúcie a prvou veľkou
        hospodárskou depresiou (1873-1895). Používali sa najmä vysoké colné sadzby, colné kontingenty,
        dovozné kvóty a pod.
     Druhé obdobie sa datuje od obdobia veľkej hospodárskej krízy až do konca 2.sv.vojny (1930 –
        1945). Boli zavedené vysoké colné sadzby, utvárali sa menové a obchodné bloky medzi krajinami.
        Krajiny sa uzatvárali pres zahraničnoobchodnou výmenou, najmä pred dovozom tovaru (autarkia).
     Tretie obdobie – neoprotekcionizmus – začína obdobím prvého ropného šoku. Jeho rozmach bol
        vyvolaný následkami ropných šokov, ku ktorým patrí rozvoj tzv. tretej priemyselnej revolúcie.
        Hospodársky vývoj vyspelých štátov po ropných šokoch bol spojený so stagfláciou, zvýšenou
        mierou nezamestnanosti, zavádzaním nových prostriedkov na obmedzovanie dovozu.
        Protekcionizmus z konca 20. storočia je v podstate renesanciou merkantilizmu, pomocou ktorého sa
        hospodársky vyspelé štáty snažia riešiť svoje problémy pomalého hospodárskeho rastu a upadajúcich
        priemyselných odvetví.
Faktory ovplyvňujúce jeho presadzovanie
Protekcionizmus sa prejavuje v hospodárskej praxi najmä v obdobiach hospodárskej krízy. Protekcionistická
politika nadväzuje na politiku štátneho intervencionizmu, t.j. zásahov štátu do ekonomiky. Ochranárske
metódy využívajú spravidla hospodársky slabšie krajiny na ochranu tých odvetví, ktoré nie sú dostatočne
konkurencieschopné na svetovom, resp. domácom trhu. Súčasná prax svetového obchodu však potvrdzuje,
že hospodársky najvyspelejšie krajiny ako sú USA, Japonsko alebo Francúzsko realizujú najprísnejšie
protekcionistické opatrenia.
Najčastejšími príčinami uplatňovania protekcionizmu sú:
     problémy nevyrovnanosti obchodnej alebo platobnej bilancie,
     potreba podpory domácich výrobcov nielen z ekonomických, ale i sociálnych dôvodov.

Príčiny zavedenia neoprotekcionistických opatrení (70. roky):
     zrútenie medzinárodného menového systému, vzostup cien ropy a následná hospodárska recesia.
        Neoprotekcionizmus bol spojený s nadmernou fluktuáciou menových kurzov, nadhodnotením
        amerického dolára, problémom svetovej zadlženosti a dlhodobým chronickým prebytkom ponuky
        nad dopytom.
     Rýchly ekonomický vývoj novoindustrializovaných krajín, ktoré sa stali významnými dodávateľmi
        lacného textilu, hutníckych výrobkov, elektrotechnických výrobkov a automobilov na svetovom
        trhu.
Závery
Z priemyselne vyspelých štátov používajú protekcionistické opatrenia najmä EÚ a USA. Japonsko používa
predovšetkým najrôznejšie vnútorné opatrenia ( zložitý systém maloobchodu, podpora domácich
spotrebiteľov a pod.).
Tarifné a netarifné prekážky v širokej miere používajú hospodársky menej rozvinuté štáty na ochranu svojho
rozvíjajúceho sa priemyslu.
Protekcionistická politika má priaznivý vplyv na jednotlivé ukazovatele v národnej ekonomike len
z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého hľadiska vedie k deformovaniu skutočných komparatívnych výhod
v národnej ekonomike. Podporovaním výroby podporujú tie druhy výroby, ktoré nevyrábajú s najnižšími
nákladmi.
Protekcionistické opatrenia ovplyvňujú medzinárodné toky tovaru a služieb. V dôsledku neho dochádza
k celkovému obmedzeniu odbytu a v konečnom dôsledku i výroby v celosvetovom meradle, t.j.
protekcionizmus ovplyvňuje celkový hospodársky rast a blahobyt vo svete.

7. Liberalizmus vo svetovom obchode, nástroje, etapy vývoja, faktory
ovplyvňujúce jeho presadzovanie
Liberalizmus – sloboda obchodu, free trade – je zásada, ktorej hlavnou črtou je nezasahovanie štátu do
hospodárstva ani do zahraničnoobchodných vzťahov. Vychádza z predpokladu, že celá ekonomická činnosť
sa má rozvíjať v podmienkach hospodárskej slobody. Táto činnosť bude tým efektívnejšia (harmonický,
efektívny rozvoj výroby, minimalizácia výrobných nákladov a cien), čím viac budú ľudia uplatňovať svoje
prirodzené sklony, čím všeobecnejšia a slobodnejšia bude konkurencia medzi nimi. Politika ekonomického
liberalizmu (ekonomickej slobody) presadzuje:
     súkromné vlastníctvo kapitálových statkov,
     voľnú (slobodnú) konkurenciu,

                                                                                                        9
       voľnú tvorbu cien,
       slobodnú podnikateľskú aktivitu a
       minimum štátnych zásahov do ekonomiky.
Nástroje
      V praxi medzinárodného obchodu sa liberalizmus realizuje odstraňovaním prekážok pre voľný
        pohyb tovaru a služieb. Za slobodu obchodu vystupujú vždy krajiny ekonomicky silné, ktoré sa
        snažia prostredníctvom zahraničného obchodu rozšíriť odbytové trhy pre svoje výrobky. V praxi
        svetového obchodu sa zásada liberalizmu realizuje prostredníctvom uzatvárania multilaterálnych
        a bilaterálnych zmlúv, ktorých obsahom je odstraňovanie protekcionistických opatrení, najmä
        colných sadzieb, dovozných prirážok, dovozných kvót, subvencií a pod.
Hlavným nástrojom liberalizácie medzinárodného obchodu je Svetová obchodná organizácia, ktorá
uplatňuje v obchode medzi všetkými zúčastnenými štátmi mnohostrannú doložku najvyšších výhod.
Zásada nediskriminácie sa stala jednou z najvýznamnejších zásad spolupráce v rámci GATT. Je v záujme
všetkých účastníkov medzinárodného obchodu, aby sa uskutočňovala nediskriminačná liberalizácia
medzinárodného obchodu, keďže prispieva k rozvoju plného využívania svetových zdrojov a k rozšíreniu
výroby a výmeny tovaru.
Dôležitým prostriedkom liberalizácie medzinárodného obchodu je uzatváranie dohôd o regionálnych
integračných zoskupeniach, ktorých hlavným cieľom je odstraňovanie prekážok vo vzájomnom obchode.
Treba však poznamenať, že liberalizácia obchodu v rámci integračného zoskupenia súčasne obmedzuje
obchod s nečlenskými štátmi, ktoré sú preferenciou členských štátov automaticky diskriminované.
Etapy integrácie:
     1. preferenčné obchodné dohody – uzatvárajú sa na bilaterálnej úrovni, vzájomný obchod sa realizuje
        v priaznivejšom režime než sa realizuje s tretími štátmi, t.j. znižujú sa colné tarify. Ide o prípravnú
        etapu integračného procesu, nevytvárajú sa žiadne medzištátne orgány riadenia preferenčných
        dohôd.
     2. pásmo voľného obchodu – odstraňovanie všetkých obchodných prekážok medzi účastníkmi, súčasne
        sa zachovávajú rozdielne národné obchodné prekážky v obchode s tretími krajinami.
     3. colná únia – sú odstránené všetky prekážky pre pohyb tovaru a služieb, navyše združené štáty
        zavádzajú spoločný sadzobník a jednotný systém netarifného regulovania obchodu s tretími
        krajinami. Zvyšovanie vzájomného obratu medzi členmi colnej únie priaznivo pôsobí na alokáciu
        zdrojov v ich ekonomikách a zhoršuje alokáciu zdrojov v tretích krajinách.
     4. spoločný trh – voľný pohyb výrobných faktorov, medzištátne hranice prestávajú predstavovať
        akúkoľvek prekážku.
     5. hospodárska únia – základom sú atribúty colnej únie, spoločného trhu, koordinácia
        makroekonomickej politiky a legislatívy v rozpočtovej, menovej a sociálnej oblasti. Národné vlády
        zúčastnených štátov sa dobrovoľne vzdávajú niektorých svojich funkcií a časti svojej suverenity
        v prospech nadnárodných orgánov.
     6. politická únia – predpokladá aplikáciu všetkých predchádzajúcich integračných prvkov a navyše
        odovzdanie väčšiny funkcií nadnárodným orgánom únie. Znamenalo by to vytvorenie medzinárodnej
        konfederácie. Doposiaľ ani jedno integračné zoskupenie nedosiahlo tento vývojový stupeň.
Etapy vývoja
Historicky sa vyvinuli 2 koncepcie zahraničnoobchodnej politiky: liberalizmus a protekcionizmus. Základné
princípy ekonomického liberalizmu, ktoré vychádzali zo skúseností vývoja trhovej ekonomiky a
presvedčenia, že tento systém prostredníctvom pôsobiacich mechanizmov trhu povedie k maximálne
možnému blahobytu spoločnosti, formulovali ako prví
      predstavitelia fyziokratizmu a
      neskôr rozpracovali predstavitelia anglickej klasickej ekonómie, najmä Adam Smith v podobe
        svojej koncepcie prirodzeného poriadku.
Kolískou voľného obchodu bola Veľká Británia. Mala k tomu všetky predpoklady, najmä v oblasti obchodu
s priemyselnými výrobkami, ktoré v období priemyselnej revolúcie nemali v štátoch kontinentálnej Európy
cenovú konkurenciu. Napriek dlhoročnej teoretickej príprave (David Hume, Adam Smith, David Ricardo)
však liberalizmus v realizácii zahraničného obchodu zvíťazil až odstránením obilných ciel v roku 1846.
V tom roku bola v britskom parlamente prekonaná prevaha ochranársky zameraných veľkostatkárov, ktorí sa
bránili dovozu lacného obilia z kontinentálnej Európy. Neoliberalizmus naštartovaný koncom 40. rokov
pretrvával vo svetovom obchode až do ropných šokov. Po druhej svetovej vojne boli USA iniciátorom
založenia Všeobecnej dohody o clách a obchode, ktorej činnosť významne ovplyvnila liberalizáciu
svetového obchodu.

                                                                                                            10
Novodobá história svetového obchodu je históriou striedania liberalistických a protekcionistických tendencií.
Faktory ovplyvňujúce jeho presadzovanie
Liberalizačné opatrenia sa prijímajú v obdobiach hospodárskej prosperity.
Najčastejšími príčinami uplatňovania liberalizmu sú:
     rozšíriť odbytové trhy,
     podpora plného využívania svetových zdrojov a výmeny tovaru.

8. Teritoriálna štruktúra svetového obchodu, faktory ovplyvňujúce jej vývoj
a súčasný stav
Teritoriálna štruktúra svetového obchodu podlieha neustálym zmenám a do značnej miery je
determinovaná zmenami v komoditnej štruktúre a tiež zmenami v medzinárodnej deľbe práce. Trendom je
zvyšujúci sa podiel hospodársky vyspelých štátov, narastajúci význam nových regiónov rastu, tzv. emerging
markets, novoindustrializovaných štátov, Číny a Indie.
         Podiel hospodársky vyspelých štátov na svetovom obchode v súčasnosti dosahuje 70%. Svoj
podiel zvyšujú od 50. rokov a je značne determinovaný štruktúrou tvorby ich HDP ako aj činnosťou
transnacionálnych korporácií. V ich exporte komoditne prevládajú priemyselné výrobky s vysokou pridanou
hodnotou a komerčné služby, u ktorých dochádza k intenzívnej deľbe práce medzi výrobcami (TNK), a tiež
k vyššiemu nárastu cien než u prvovýrobkov.
 Severná Amerika a najmä s USA tvoria 20% svetového obchodu a zanamenávajú vysoké tempo rastu
    zahraničnoobchodného obratu. V neustále rastúcom HDP sa dovoz zvyšuje rýchlejšie ako vývoz
    (hospodárska recesia a následne nižší dopyt v Japonsku a EÚ). Význam má intraregionálny obchod
    v rámci NAFTA, najmä medzi USA a Kanadou (Free Trade Act).
 Západná Európa (EÚ, EZVO) sa podieľa na svetovom obchode 43% - ami. Negatívne na tento podiel
    pôsobila hospodárska recesia, naopak pozitívne pôsobilo rozširovanie o nové členské krajiny –
    predovšetkým rast dopytu v krajinách strednej a východnej Európy pôsobí stimulujúco na rast obchodnej
    výmeny krajín západnej Európy.
 Japonsko a krajiny JV Ázie sa podieľajú na svetovom obchode 27% - ami. Rýchlo rastie podiel
    NIKov (najmä hotové výrobky). Päť ázijských krajín – Japonsko, Južná Kórea, Tchaiwan, Hongkong
    a Singapur – patrí medzi 10 najväčších svetových exportérov.
 Latinská Amerika dosahuje podiel 5% s rastúcou tendenciou. Jej rast od 90. rokov je ovplyvnený
    reštrukturalizáciou po kríze v 80. rokoch. V roku 1994 tieto krajiny zaznamenali najväčší prírastok
    dovozu (16,5%) i vývozu (15%) spomedzi všetkých regiónov sveta, čo bolo ovplyvnené najmä
    investíciami z USA. Najvýznamnejšími ekonomikami sa javia Brazília (koncepcia BRIC) a Argentína.
 Krajiny strednej a východnej Európy dosahujú podiel asi 5% (oproti 10% v 80. rokoch), a to najmä
    v dôsledku ekonomických reforiem uskutočnených po politických zmenách. Došlo k liberalizácii
    zahraničného obchodu, nárastu dovozu z priemyselne vyspelých krajín a súčasnému poklesu dopytu po
    výrobkoch z krajín regiónu. Dôsledkom je rastúce pasívne saldo obchodnej bilancie, aj napriek prílevu
    zahraničných investícií.
      Postavenie rozvojových štátov sa vo svetovom obchode zoslabuje, ich súčasný podiel na svetovom
obchode je iba 15% (oproti 50% v 1950, 24% v 1960). K miernemu zlepšeniu došlo iba v roku 1982
v súvislosti s rastom cien ropy, kedy podiel rozvojových krajín dosiahol 31,5%.
      Rozvojové štáty sa vo vývoze špecializujú primárne na dve skupiny výrobkov, a to na suroviny a na
priemyselné výrobky (hoci sa v knihe uvádza aj členenie rozvojových krajín na 1. NIK 2. diverzifikovaná
štruktúra HDP 3. krajiny cestovného ruchu 4. monokultúrne krajiny 5. najchudobnejšie štáty). Primárne
komodity (poľnohospodárske výrobky a suroviny) sú pre rozhodujúcim zdrojom príjmov pre mnohé krajiny
a základom rozvoja industrializácie. Ich podiel predstavuje približne polovicu exportu týchto krajín.
Polovicu surovinového vývozu tvorí ropa. Rast jej cien vyvoláva na jednej strane rast exportných príjmov
ropným krajinám, no na strane druhej úspory, technológie šetriace energiu a štrukturálne zmeny
v hospodársky vyspelých štátoch. Ropa je postupne nahradzovaná inými zdrojmi energie. Ostatné exportné
položky rozvojových krajín sú koncentrované na 5 komodít: kávu, kakaové bôby, železnú rudu, cukor
a meď, na ktoré pripadá druhá polovica surovinového exportu. Sedemnásť položiek pokrýva takmer celú
komoditnú štruktúru exportu (bavlna, kaučuk, palmový olej, sójová múčka, sójové bôby, ryža, čaj, kukurica,
pšenica, ...)
      Rozvojové štáty disponujú iba obmedzenou kontrolou na svetových trhoch surovín, kde dominujú
hospodársky vyspelé štáty. Vývoj dopytu a ponuky na svetových trhoch surovín a potravín je pre ne
nesmierne dôležitý, ide o ich primárne exportné artikle. Dopytové trendy sú nízke, ponuka rastie v dôsledku

                                                                                                          11
zvýšenej produktivity, nových technológií i obáv z vyčerpania surovinových zdrojov. Hospodársky rast sa
spomalil (kríza USA), je ťahaný terciárnym sektorom, klesá podiel materiálnej výroby, uplatňuje sa
recyklácia.
       Klesajúci dopyt v hospodársky vyspelých štátoch by mohol byť nahradený rastom spotreby
v rozvojových štátoch, čo si však vyžaduje naštartovanie ich industrializácie a splácanie dlžníckych
záväzkov. Brzdou je protekcionizmus v HVŠ (poľnohospodárske dotácie a subvencie), ktoré si tým zvyšujú
svoju sebestačnosť a obmedzujú hospodársky liberalizmus v rámci WTO, rastúce nároky tzv.
biotechnologickej revolúcie, zavádzanie pružných automatizovaných systémov nahrádzajúcich ľudskú prácu,
ai.
       Čiastočne industrializované krajiny (India, Pakistan, krajiny JV Ázie a Latinskej Ameriky) sa
podieľajú na svetovom obchode so spracovateľskými výrobkami vďaka zahraničným investíciám z HVŠ,
ktoré tam presúvajú výrobu náročnú na lacnú pracovnú silu a tiež si v rozvojových štátoch zabezpečujú
prístup na nové trhy a odbytiská svojho tovaru.
       A k tejto    téme     ešte    niečo      od    prof.    Baláža      (Medzinárodné       podnikanie):
Do vývoja teritoriálnej štruktúry svetového obchodu sa v plnej miere premieta celkové postavenie
a ekonomický profil jednotlivých krajín či integračných zoskupení. Evolučný vývoj po druhej svetovej vojne
zásadným spôsobom poznačili tri skutočnosti:
       1. vznik centrálne plánovaných ekonomík a zoskupenia RVHP
       2. ropné šoky v rokoch 1973-74 a 1978-79
       3. prudký nástup krajín JV Ázie (vrátane Číny) do svetového hospodárstva
Určitá nerovnováha vplyvom týchto faktorov bola eliminovaná adaptáciou jednotlivých krajín a svetového
obchodu ako celku. Celé povojnové obdobie sa obchod vyvíjal podstatne rýchlejšie ako HDP a analýza
dokazuje, že napriek celkovej dynamike rastie podiel vyspelých krajín rýchlejšie. A hoci štartovacie
podmienky boli rádovo rozdielne a prešli rôznymi etapami vývoja, možno konštatovať, že s výnimkou krajín
JV Ázie (ktoré ťažili z lacnej pracovnej sily a surovinových vstupov), rozhodujúcu úlohu zohrali rozvoj
vedecko-technického pokroku a schopnosť implementovať jeho výsledky do produkčných
a zahraničnoobchodných štruktúr. Preto spravidla najúspešnejšie krajiny zvyšujú intenzitu svojho zapojenia
do MDP voči konkurencii najmä prostredníctvom technologickej expanzie.
         V priebehu posledných 10-15 rokov vzrastal podiel na svetovom exporte len v dvoch teritóriách: vo
vyspelých krajinách a v industrializovaných krajinách JV Ázie. Tým sa ďalej prehlbuje nerovnomernosť
v medzinárodných vzťahoch. Taktiež sa neustále posilňuje podiel obchodu vyspelých ekonomík navzájom
a jedine industrializované ekonomiky sú schopné úspešne expandovať na ich trhy. Naopak, klesá podiel
všetkých ostatných krajín, pri súčasne rastúcom podiele obchodu vyspelých krajín s transformovanými
ekonomikami. Zatiaľ čo v roku 1950 bol podiel vyspelých štátov na svetovom obchode 58,1%, v roku 1990
dosiahol 75% a v roku 1998 72,5%.
         V procese vnútornej diferenciácie sa mení aj váha jednotlivých ekonomík ako dôsledok ich
rozdielnej schopnosti adaptovať sa na nové podmienky. Na Nemecko negatívne zapôsobil zjednocovací
proces, nemecký i celý európsky trh zasa ovplyvnil rozpad trhu RVHP, ktorého podiel značne poklesol. Na
druhej strane sa na popredné miesta dostávajú ázijskí draci Čína a India. Tempo rastu ich obchodu je
niekoľkonásobne vyššie ako u ostatných krajín, a je len otázkou času, kedy predstihnú doteraz najvyspelejšie
ekonomiky. (Čína by mala predstihnúť Nemecko práve v tomto roku; koncepcia BRIC predstihne G6 podľa
Goldman Sachs v roku 2040)

9. Komoditná štruktúra svetového obchodu, faktory ovplyvňujúce jej vývoj a jej
súčasný stav
        Komoditná štruktúra svetového obchodu odráža zmeny obsahu výrobných procesov i finálnej
spotreby obyvateľstva a neustále sa vyvíja. Trendom je rastúci podiel sofistikovaných výrobkov
a komerčných služieb, znižuje sa podiel prvovýrobkov na celkovom objeme svetového obchodu. Z hľadiska
komoditnej štruktúry svetového obchodu rozlišujeme tieto komodity: suroviny, hotové výrobky, komerčné
služby.
 Suroviny vo svetovom obchode
        Komoditná štruktúra svetového obchodu bola dlhodobo relatívne stabilná a až do 50. rokov sa na
svetovom trhu vymieňali prvovýrobky (53% svetového exportu v roku 1953) za spracovateľské výrobky
(47%). Obe tieto skupiny mali na svetovom obchode takmer rovnaký podiel a medzinárodný obchod bol
založený na všeobecnej deľbe práce podmienenej rôznorodým vybavením výrobnými faktormi.
Ustálená štruktúra sa začala meniť až s prehlbujúcou sa medzinárodnou deľbou práce smerom k jej úzkej
vnútroodvetvovej špecializácii. Nie je podstatná vybavenosť výrobnými faktormi, podstatnú časť výmeny
                                                                                                         12
predstavujú tovary náročné na kapitál a kvalifikovanú pracovnú silu. Na potraviny v roku 1972 pripadá už
iba 22,7%, na palivá 10,1% a na spracovateľské výrobky 67,2% z celkového objemu svetového exportu.
Ďalší vývoj bol poznamenaný energetickou krízou, ceny ropy a palív vzrástli 16,8-násobne. Ceny potravín,
surovín a spracovateľských výrobkov vzrástli trojnásobne. Podiel potravín a surovín klesol 17%, podiel palív
vďaka ich vysokej cene vzrástol na 24,2% a podiel spracovateľských výrobkov klesol na 58,8%. V ďalšom
vývoji došlo k nasledovným zmenám: spracovateľské výrobky dosiahli 65% celkového exportu svetového
obchodu, klesajúca cena a znižovanie ich spotreby znížili podiel palív a surovín na 18,4%. V súčasnosti
dosahujú prvovýrobky takmer 20%, nerastné suroviny 9,5% a poľnohospodárske výrobky 10,2%.
         V exporte poľnohospodárskych produktov dominujú štáty západnej Európy (43,1%), nasleduje
Severná Amerika (18,2%), ázijské štáty (17,9%), Latinská Amerika (12,1%) a štáty strednej a východnej
Európy (4,8%), keď posledné tri menované zaznamenávajú mierny nárast. Afrika (3,8%) si v priebehu
poslednej dekády udržiava stabilný podiel. Export poľnohospodárskych výrobkov zaznamenal v rokoch
1990-1998 ročný prírastok 4%.
         Na exporte nerastných surovín sú podiely nasledovné: západná Európa (24,2%), Blízky Východ
(18,2%), Ázia (16,5%), stredná a východná Európa (11,8%), Severná Amerika (10,3%), Latinská Amerika
(10,1%) a Afrika (8,9%).
 Hotové výrobky
         Podiel hotových výrobkov na svetovom obchode sa zvyšuje. V súčasnosti sa na komoditnej štruktúre
podieľajú 60%-ami. Najväčší podiel má zahraničný obchod priemyselne vyspelých štátov. V dovoze
dominujú poľnohospodárske výrobky a produkcia ťažkého priemyslu, vo vývoze spracovateľské výrobky –
strojárska a elektrotechnická produkcia. Hotové výrobky a služby predstavujú najväčší podiel v ich exporte
a importe, a to najmä vďaka pokročilej vnútroodvetvovej špecializácii v automobilovom, leteckom,
kozmickom, zbrojárskom , elektrotechnickom, elektronickom a optickom priemysle.
         V prípade rozvojových krajín stúpa ich význam v obchode so spracovateľskými výrobkami.
Vyrábajú a vyvážajú najmä výrobky náročné na prácu. Postupne však kopírujú vývoj v priemyselne
vyspelých krajinách (ktoré sa sústreďujú na vedecky náročné odbory) a postupne exportujú aj technologicky
a kapitálovo náročnú produkciu tradičných priemyselných odvetví – nižšie etáže priemyselnej produkcie.
Svoj podiel zvyšujú najmä novoindustrializované krajiny Ázie a Latinskej Ameriky.
 Komerčné služby
         Komoditná štruktúra svetového obchodu sa mení súbežne so zmenou štruktúry exportu
najvýznamnejších priemyselne vyspelých štátov – USA, západná Európa, Japonsko. Tie prešli rozvojom
z éry priemyselnej do éry informačnej, čím sa podiel služieb na tvorbe ich HDP stal rozhodujúcim.
Komerčné služby tak predstavujú najdynamickejšie sa rozvíjajúcu časť svetového obchodu a ich podiel
dosahuje takmer 20% (z toho 70% predstavujú vyspelé štáty).
         V 90. rokoch rástol obchod so službami veľmi rýchlym tempom (14% v 1995 a 5% v 1996), v druhej
polovici 90. rokov sa dokonca vyrovnalo tempo rastu obchodu s hmotným a nehmotným tovarom. Napriek
tomu je liberalizácia obchodu so službami pomalšia než je to v prípade priemyselnej produkcie.
Najvýznamnejšie postavenie vo svetovom obchode so službami majú 1. USA, 2. Nemecko, 3. Francúzsko.
A niečo k téme podľa prof. Baláža (Medzinárodné podnikanie):
         Významnú úloh upri formovaní štruktúry svetového obchodu hrá štruktúra svetovej priemyselnej
výroby a jej odvetvová diferenciácia v hlavných produkčných a spracovateľských krajinách. Svetový obchod
je sprostredkovateľom medzi produkčnými krajinami, ktoré predovšetkým dodávajú suroviny, a vyspelými
krajinami, ktoré ich spracovávajú a súčasne dodávajú na svetové trhy hotové výrobky.
         Komoditná štruktúra sa prudko menila v 70. rokoch v dôsledku disproporcií medzi exportom
jednotlivých druhov tovarov a pohybom svetových cien. V roku 1973 došlo po prvýkrát po rade rokov
k zvýšeniu podielu surovín, palív a potravín na 34,9% a v roku 1974 až na 41,1%. Na vývoj v tomto období
nepriaznivo vplýval aj napätý stav menovej a finančnej sústavy spojený s dôsledkami zrušenia voľnej
vymeniteľnosti dolára za zlato, zväčšením hospodárskej lability devízových kurzov, úrokových sadzieb
a zahraničnej zadlženosti rozvojových krajín. Klesol dopyt po strojoch a zariadeniach, chemických
výrobkoch a spotrebnom tovare, spomalil sa rast ich svetových cien, pričom sa súčasne prudko zvyšovali
ceny palív. Tým vznikla cenová inverzia medzi hodnotovými reláciami surovín a hotových výrobkov. Palivá
tvorili v krízovom roku 19,1% a v roku 1980 24,1% svetového obchodu. Podiel potravín v rokoch 1975-1980
mal klesajúcu tendenciu.
         Nová situácia nastala v 80. rokoch. Dopyt po surovinách klesal jednak v dôsledku spomalenia
hospodárskeho rastu vo vyspelých krajinách a jednak v súvislosti s modernizáciou ekonomiky, zavádzaním
úsporných technológií, znížením jej energetickej a materiálovej náročnosti a presunom zdrojovo náročnej
produkcie do rozvojových krajín (napr. dovoz ropy do EHS sa znížil 1,4-krát). Čoraz viditeľnejšie sa

                                                                                                         13
prejavujú snahy aktívne a s dlhodobou perspektívou reagovať na možné zmeny cien vstupov. Pretrváva trend
zo 70. rokov a zdvojnásobuje sa fyzický objem vývozu hotovej produkcie z vyspelých krajín. Zrútením trhu
OPEC stagnujú takmer všetky rozvojové krajiny a do výhodnej pozície sa dostávajú krajiny najvyspelejšie,
tie, ktoré presadzujú export z novovybudovaných odvetví high-tech (v USA vyše 60% exportu) a úspešne
implikujú výsledky vedecko-technického pokroku v produkcii a exporte spracovateľských výrobkov.
         Začiatkom 90. rokov dochádza k recesii v Severnej Amerike a západnej Európe, stagnácii investičnej
aktivity v Japonsku, poklesu celkového dopytu. Tempá rastu dosahujú len krajiny NIK. Stagnuje vývoz
surovín, klesá vývoz potravín a chemických substrátov a úspech zaznamenáva len vývoz produkcie
spracovateľského priemyslu. K oživeniu dochádza po roku 1993 konjunktúrou vo vyspelých ekonomikách
a upevňovaním vývozných pozícií NIK. V roku 1998 po finančnej kríze opäť dochádza k celosvetovej
stagnácii obchodu. Celkový svetový obchod s tovarom a službami dosiahol 6,6 bil. USD (z toho komerčné
služby 1,3 bil. USD). Opätovné oživenie po roku 1999 je charakteristické hlbokou diferenciáciou
a koncentráciou na stále viac sofistikované výrobky.
         Vývoj z hľadiska komoditnej štruktúry svetového obchodu jasne poukazuje na dominanciu
vyspelých ekonomík, a to aj v komoditných skupinách, kde doposiaľ prevládala produkcia menej
rozvinutých krajín. Podstatou tejto tendencie je celková reštrukturalizácia svetového hospodárstva s nosnou
tendenciou presadzovania sa výrobkov s vysokou mierou pridanej hodnoty potravinárskych komodít,
polovýrobkov, a i. Vyspelé krajiny obchodujú s produktmi, pri ktorých uplatňujú svoje know-how a
uplatňujú vysoké realizačné ceny. Predmetom ich dovozu je potravinová a poľnohospodárska produkcia
s nízkymi jednotkovými cenami.

10. Ropné šoky a ich vplyv na ďalší rozvoj svetového hospodárstva
Ropa už posledných 120 rokov do značnej miery ovplyvňuje vývoj svetového hospodárstva a jeho celkový
smer. Výrazným zásahom do svetového hospodárstva, kde hlavnú úlohu zohrával boj o ropu, boli práve
ropné šoky. Každý jeden, všeobecne sa hovorí o dvoch, ale rôzne zdroje uvádzajú až štyri ropné šoky, mal
neprehliadnuteľný dopad na ďalší chod svetového hospodárstva a svetových ekonomík. Ropné šoky boli teda
nasledovné:

    1. Prvý ropný šok
Príčiny prvého ropného šoku boli politické, od ktorých sa neskôr odvíjali ekonomické príčiny. Politické
pozadie možno hľadať v arabsko- izraelskej konflikte (tzv. Jom Kippurskej vojne), ktorá vypukla v 6.10.
1973 útokom Sýrie a Egypt, neskôr Iraku na Izrael, v dôsledku zabraného územia. 17.10.1973 krajiny
OAPEC, teda členské krajiny OPEC spolu s Egyptom a Sýriou avšak okrem Iránu, vyhlásili embargo na
vývoz ropy do krajín, ktoré podporovali Izrael vo vojne (krajiny ako USA, Holandsko) a taktiež rozhodnutie
mesačne znižovať ťažbu ropy o 5% až kým sa Izrael nestiahne z okupovaného územia. Prvý šok postihol
najviac krajiny Západnej Európy.
Medzi ekonomické príčiny vypuknutia ropného šoku možno zaradiť:
    - nerovnováhu medzi dopytom a ponukou ropy na svetových trhoch
    - dopyt po rope na začiatku 70. tokov prekročil vtedy existujúce ťažobné kapacity
    - priemyselne najrozvinutejšie krajiny dosahovali až do roku 1973 neprimerane úmerné prírastky
        spotreby ropy a energie v porovnaní s prírastkami hrubého domáceho produktu, v dôsledku rozvoja
        ich hospodárstva ale zároveň aj nízkej cenovej hladine energetických surovín
    - výrazná spotreba energie nielen v priemysle, ale aj v oblasti služieb, podieľajúc sa na zvyšovaní
        produktivity práce
    - jednostranné znižovanie cien ropy ropnými spoločnosťami a dlhodobo podhodnotená cena ropy
    - krajiny Blízkeho Východu ako Saudská Arábia či iné emiráty predali v polovici 20.rokov ropné
        koncesie americkým súkromným spoločnostiam ako napr. Standard Oil of New Jersey, Texaco, Gulf
        Oil, Standard Oil of California, či anglicko-holandským ako Royal Dutch Shell a British Petroleum.
        Ropné štáty, zastúpené v OPEC, postupne žiadali od ropných spoločností, aby pred tým ako sa
        jednohlasne príjmu rozhodnutia o cenách ropy, aby tieto rozhodnutia prediskutovali s predstaviteľmi
        krajín produkujúcich ropu. Snažili sa tak dostať pod kontrolu vlád ťažiacich ropu samotnú dennú
        ťažbu a proces stanovovania cien ropy. Začalo sa znárodňovanie ropných spoločností; v Alžírsku
        v roku 1971, v Iraku v roku 1972 a v Líbyi v roku 1973. Takýmto spôsobom sa vplyv dostal
        postupne zo zahraničných nadnárodných spoločností na členské krajiny OPEC.
    - snaha členských krajín OPEC o zadržanie svojich zdrojov ropy, ako postupne míňajúceho sa
        neobnoviteľného zdroja
Za hlavné následky prvého ropného šoku možno považovať:

                                                                                                        14
- zníženie ťažby ropy a zníženie jej ponuky
- prudký nárast dopytu po rope aj v dôsledku jej nedostatku, čo viedlo k nárastu jej ceny, o viac ako
štvornásobok medziročne, vrátane ďalšieho zvyšovania v priebehu nasledujúcich rokov
- cena ropy sa od roku 1973 do roku 1979 zvýšila z 5,12 USD/barel na 14,54 USD
- zriadenie IAE v roku 1974 ako nástroj na zmierňovanie vplyvu OPECu
- hrozby vojenskej intervencie zo strany členských krajín NATO, vrátane politického tlaku zo strany
vyspelých krajín
- krajiny OPEC boli považované vyspelými krajinami za autorov snahy o destabilizáciu svetového
hospodárstva; nakoniec boli nútené začať opätovne zvyšovať dennú ťažbu ropy, čo zabezpečilo smerovanie
výnosov do ich krajín
- embargo na USA a ostatné krajiny podporujúce Izrael skončilo 18.3.1974, cena ropy však aj napriek tomu
neprestala rásť
     2. Druhý ropný šok
Ku druhému ropnému šoku došlo v roku 1979. Z politického hľadiska odštartovala tento šok v prvom rade
vzbura v Teheráne dňa 8.11.1978, ktorá začala obdobie islamskej náboženskej revolúcie v Iráne. Revolúcia
a kríza v krajine nakoniec viedla ku pádu vlády a k prevzatiu moci
ortodoxnými šítmi na čele s Ajatolláhom Chomejním; zároveň však aj k úteku iránskeho šach dňa 16.1.1979,
kedy sa datuje začiatok druhého ropného šoku.
Počas prvej etapy druhého ropného šoku, ktorej trvanie možno ohraničiť od konca decembra 1978 až do
jesene 1979, sa Irán nachádzal v hospodárskej a politickej kríze. Dôsledkom tejto krízy bolo zastavenie
iránskeho vývozu ropy. Okolité exportujúce krajiny nedokázali bez Iránu pokryť celkový dopyt a ani
ponúknuť ropu s možnosťou okamžitej dodávky odberateľom. Dodávky ropy smerujúce na svetový trh tak
klesali a ceny ropy začali takmer okamžite rásť, pričom nastala panika z čoraz väčšieho nedostatku ropy a
z rozpadu ropného hospodárstva v celosvetovom meradle.
Druhá etapa šoku odštartovala v roku 1979 a bola poznačená predovšetkým iránsko-irackým vojnovým
konfliktom, ktorý vypukol 22.11. 1980. Cena za barel ropy dosiahla vtedy úroveň 30 USD, pričom berúc do
úvahy infláciu, táto cena zodpovedala úrovni 92,50 USD v roku 2005.
Druhý ropný šok dosiahol svoj vrchol na prelome rokov 1980 a 1981. Možno konštatovať, že jeho následky
boli do určitej miery miernejšie v porovnaní s prvým šokom, aj vďaka lepšej pripravenosti svetových
ekonomík, vrátane Európy. Ekonomickou prevenciou proti výrazným dopadom šoku sa stali zvýšené
strategické zásoby ropy, postupne sa zvyšovali investície do vedy a výskumu a urýchľoval sa vedecko-
technický pokrok spojený s hľadaním nových alternatívnych zdrojov energie. Napriek tomu hospodársky
vyspelé krajiny nedokázali zabrániť rastu inflácie (vyvolaná vyššími cenami energií) a spomaleniu tempa
ekonomického rastu.
Jeho následky boli priaznivé predovšetkým pre členské krajiny OPEC, ktoré vďaka prudko rastúcim cenám
ropy značné zisky. Napriek tomu krajiny OPEC nedokázali zabezpečiť a udržať stabilný príjem z predaja
ropy v rámci krajín a veľká časť dôchodkov putovala do krajín importujúcich ropu, ktoré získavali na jej
vysokom daňovom zaťažení.
K ďalším dôsledkom druhého ropného šoku patrilo aj stanovenie nového druhu stabilizačnej politiky
organizáciou OPEC na konferencii v Londýne v roku 1983. Táto politika zahrňovala stanovenie hornej
hranice ťažby kartelu na 17,5 mil. barelov/deň; členským krajinám OPEC, okrem Saudskej Arábie, boli
pridelené celkové ťažobné kvóty vo výške 12,5 mil. barelov/deň. Systém ťažobných kvót sa využíva až
dodnes.
     3. Tretí ropný šok
Začiatky tretieho ropného šoku (tzv. antišoku) možno sledovať už v roku 1986. V dôsledku predošlých
šokov, ceny ropy do tohto roku prudko rástli. V tomto prípade došlo k opačnému efektu, nastali prudké
výkyvy cien a v priebehu 6 mesiacov cena ropy klesla z 28 USD/barel na 9,5 USD/barel, majúc negatívny
dopad na krajiny OPEC. V roku 1988 sa uskutočnilo stretnutie krajín OPEC a NOPEC. V tom istom roku bol
zavedený nový systém tvorby cien, s cieľovou referenčnou cenou na 18 USD/barel. Po dohode s Iránom bol
do systému ťažobných kvót zavedených OPEC opätovne zahrnutý aj Irak. V roku 1990 došlo k ďalším
výkyvom cien ropy a spolu s vojnou v Perzskom zálive došlo k opätovnému n
     4. Štvrtý ropný šok
Štvrtý ropný šok bol poznamenaný vojnou v Perzskom zálive keď 2. augusta 1990 vtrhla iracká armáda do
Kuvajtu. Vojna mala za následok, že v tom období ceny ropy dosiahli hranicu 40 USD/barel. V júli 1990
bolo uvalené embargo na vývoz ropy z Iraku.
Napriek týmto štyrom ropným šokom, možno ešte aj v súčasnosti hovoriť o tzv.„mini-šokoch“, ktoré sú už
od roku 2004 spôsobované výrazným nárastom cien ropy, ktoré neustále prekračuje svoje maximá.

                                                                                                      15
11. Diferenciačné procesy vo svetovom hospodárstve po ropných
šokoch
Ku koncu 70. rokov a začiatku 80. rokov sa svetové hospodárstvo nachádzalo v etape dvoch svetových
ekonomík, teda trhovo orientovaných a socialistických. Po ropných šokoch, ktoré nastali v rokoch 1973
a 1974, došlo však v celosvetovom meradle ku kategorizácii krajín podľa konkrétnych kritérií.
Ako jeden z dôsledkov ropných šokov bola diferenciácia krajín, resp. ich ekonomík, na základe spôsobu
akým vedeli reagovať a odolávať novým tendenciám, ktoré vznikali vo svetovom hospodárstve. V tomto
období došlo k nástupu počítačovej techniky, ktorý bol spojený s boomom celkových informačných
technológií a vedecko - technickým pokrokom. V dôsledku obavy zo straty prístupu k zdrojom takej
významnej nerastnej suroviny akou je ropa ako aj jej neustále narastajúcim cenám, hospodársky vyspelé
krajiny začali orientovať svoje záujmy taktiež smerom k úsporným technológiám a ich využitiu ako
náhrady neobnoviteľných nerastných surovín.
Spôsob a do akej miery sa jednotlivé krajiny vedeli po ropných šokoch, ale aj v súčasnosti, zapojiť do
rozvoja informačných technológií a do celkového svetového diania, determinuje do značnej miery ich
postavenie vo svetovom hospodárstve a je takisto jeden z hlavných faktorov ich diferenciácie.
Ekonomiky krajín možno analyzovať prevažne na základe nasledovných faktorov (faktorov pomocou
ktorých sa uskutočňuje diferenciácia a pomocou ktorých je možné porovnať krajiny navzájom):
- tempo hospodárskeho rastu
- podiel ekonomiky na svetových trhoch
- miera inflácie
- miera nezamestnanosti
Využitím týchto faktorov možno následne rozdeliť krajiny podľa ich stupňa adaptability do skupín:
     1. skupina (technické superveľmoci)
  Do tejto skupiny zaraďujeme USA a Japonsko. Ich stupeň adaptability je najvyšší keďže predstavujú
  krajiny s najväčším podielom na inováciách a vedecko-technickom pokroku v rámci hospodársky
  vyspelých krajín. USA zároveň dokázalo vďaka rezervám na svojom území ťažiť ropu aj po kríze
  a obmedzenému prístupu k rope.
     2. skupina
  Ide o ostatné krajiny spomedzi priemyselne vyspelých krajín, ktoré dokážu dosiahnuť porovnateľnú
  úroveň inovácií a technológií ako krajiny prvej skupiny, avšak za podmienky využitia správneho know-
  how. Ide o členské krajiny EÚ a krajiny juhovýchodnej Ázie. Možno však konštatovať, že práve krajiny
  ako Čína či India, vysoko orientované na oblasť informačných technológií, čoskoro nahradia terajšie
  krajiny v prvej skupine.
     3. skupina
  Možno sem zaradiť krajiny strednej a východnej Európy. Tieto krajiny, ktoré prešli transformáciou svojich
  ekonomík, sa museli okamžite adaptovať na nové podmienky aj keď ich súčasná úroveň technológií ešte
  stále nezodpovedá svetovému štandardu. Problém spočíva predovšetkým v ich probléme prispôsobovať sa
  dostatočne rýchlo neustále napredujúcemu vývoju oblasti technológií a inovácii vo svetovom
  hospodárstve.
     4. skupina
  Ide o krajiny, ktoré napriek tomu, že nedisponujú dostatočnou, alebo žiadnou úrovňou technickej
  vyspelosťou, dokážu takýto nedostatok nahrádzať prítomnosťou prírodného bohatstva. Práve vďaka
  obchodovaniu s prírodným bohatstvom si aj naďalej dokážu zachovať postavenie a určitý význam vo
  svetovom hospodárstve. Zreteľným príkladom krajín, ktoré patria do tejto skupiny, sú krajiny vyvážajúce
  ropu.
     5. skupina
  Patria sem najmenej vyspelé krajiny, rozvojové krajiny, ktoré nedisponujú žiadnou vedecko-technickou
  základňou, ani dostatočne kvalifikovanou pracovnou silou, či zdrojmi nerastného bohatstva. Tieto krajiny
  dlhodobo bojujú, a naďalej aj budú, s problémom zapojiť sa aktívne do procesu vyspelých technológií.
  Tento dôvod má za následok ich stagnáciu a posledné miesto vo svetovom hospodárstve.

12. Subvencie vo svetovom obchode
Subvencia predstavuje finančný príspevok vlády alebo verejného orgánu predstavujúci pre daný subjekt
určitú výhodu. Môže mať formu domácej podpory – antiimportný prostriedok a vývoznej subvencie –


                                                                                                         16
proexportný prostriedok. Subvencie by sa nemali používať spôsobom, ktorý škodí alebo hrozí, že spôsobí
škodu inému obchodnému partnerovi.

Subvencia predstavuje finančný príspevok vlády alebo iného verejného orgánu na území člena, t.j. situáciu,
keď:

   a. činnosť vlády zahrňuje priame prevody peňažných prostriedkov (napr. dary, pôžičky), priame
      prevody peňažných prostriedkov alebo pasív (napr. záruky na úver),
   b. vládne príjmy i keď sú splatné, sú odpustené alebo sa nevyberajú (napr. clá, dane, úroky),
   c. vláda dodáva iný tovar alebo služby, než je všeobecná infraštruktúra alebo nakupuje tovary (napr.
      výstavby ciest, dodávka elektriny, vody, plynu),
   d. vláda poveruje či riadi súkromnú inštitúciu, aby vykonávala jednu alebo viac typov funkcií
      uvedených pod písmenami a) až c), ktoré by normálne boli zverené vláde a ich prax sa v žiadnom
      zmysle neodlišuje od praxe bežne uskutočňovanej vládou,
   e. sa vyskytuje akákoľvek forma príjmovej či cenovej podpory, ktorá spôsobuje zvýšenie vývozu
      akéhokoľvek výrobku z územia alebo zníženie dovozu akéhokoľvek výrobku na územie a týmto
      spôsobom je poskytnutá výhoda určitému subjektu

Ako prostriedok proexportnej politiky:
Vývozné alebo výrobné subvencie – exportné subsídie
    - cieľom je podporovať konkurenčnú schopnosť domácich výrobkov na zahraničných trhoch
    - v rozsahu vývoznej subvencie môže vývozca znížiť svoju exportnú cenu
    - vývozné prémie sú často nevyhnutné na udržanie exportéra na trhu
    - sa realizujú najčastejšie formou nízko úročených úverov a daňovými úľavami
    - napr. subvencované poľnohospodárske západoeurópske i americké produkty na svetové trhy
    Členia sa na:
     a) priame vývozné prémie (subvencie)
    - odmena štátu exportérovi po realizácii exportnej operácie ľubovoľného alebo presne definovaného
        výrobku
    - štát podporuje zvyšovanie exportu - má záujem na rozvoji niektorého druhu výroby a jej následného
        exportu
    -    súvisí buď s priaznivými výrobnými podmienkami (dostatok domácich surovín) alebo so snahou
        nájsť širšie odbytové možnosti pre niektoré nové druhy výrobkov
    - používanie je limitované pravidlami GATT/WTO
    - pre hospodársky menej vyspelé krajiny predstavuje finančnú záťaž, ktorá by mohla byť využitá na
        efektívnejšie účely (modernizáciu progresívnych odvetví..)
    - v 60.tych rokoch hospodársky vyspelé štáty subvencovali export lodí, leteckej techniky..
     b) nepriame vývozné prémie (subvencie)
    - predstavujú skrytú podporu exportérov
    - z prostriedkov štátneho rozpočtu vo forme refundácií daní, dávok, ktoré výrobca vynaložil
        v súvislosti s výrobou a realizáciou exportovaného výrobku
    - používajú sa aj colné refundácie, pokiaľ je tovar predmetom ďalšieho exportu
    - niektoré štáty viažu refundáciu cla na suroviny a polotovary pri ich ďalšom exporte na vysoký podiel
        obsahu domácich surovín a polotovarov vo vyvezenom výrobku, aby sa motivovala snaha o zvýšené
        využitie domácich zdrojov
    Subvencie sú nielen prostriedkom proexportnej politiky, ale sa poskytujú aj domácim málo efektívnym
    výrobcom, ktorým konkuruje importovaný tovar.
    V oboch prípadoch ide o negatívnu daň vyplácanú zo štátneho rozpočtu.
    Vnútorné subvencie sú najskrytejšou finančnou formou obchodnej politiky a diskriminácie dovozu.
Ako antiimportné opatrenie:
Subvencie, ktoré sa poskytujú domácim výrobcom, znižujú cenu na domácom trhu, zvyšujú objem domácej
produkcie.
Graf znázorňuje vplyv subvencie na objem domácej výroby, ponuky a na cenu na domácom trhu.
Pm – svetová cena, ktorá určuje cenu na domácom trhu
0A – je objem domácej výroby pred zavedením subvencie
0B – je objem domácej spotreby
AB – predstavuje objem dovozu – spotreba je vyššia ako dokážu vyrobiť preto tento rozdiel musia dovážať

                                                                                                       17
Zavedením výrobnej subvencie vo výške PmPs budú domáci výrobcovia ponúkať na domácom trhu rozsah
produkcie 0C. Objem dovozu sa zníži z AB na CB.
Rozsah subvencie je vyznačený plochou PsPmba. Pri zavedení výrobnej subvencie sa nemení cena, ktorú
platia spotrebitelia. Čistá strata zo zavedenia subvencie spôsobená neefektívnosťou výrobcov je ohraničená
trojuholníkom abc. Vláda podporí aj menej efektívnu domácu výrobu aj keď efektívnejšie je dovážať zo
zahraničia lacnejšiu produkciu.




13. Proexportná politika – jej význam pre národné hospodárstvo
a základné nástroje
Patrí medzi autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky aktívne, prostredníctvom ktorých si krajiny
utvárajú priaznivejšie podmienky pre tovar svojich výrobcov na zahraničných trhoch. Používajú ich
krajiny, ktorým to umožňuje ich štátny rozpočet, sú finančne náročné.
     štáty, ktoré majú prebytky v domácej produkcii a nevyužívajú optimálne domáce výrobné
         kapacity.(využitie nedosahuje ani 85%). Napomáha zvýšeniu zamestnanosti, umožňuje zvyšovať
         ekonomický rast a stabilizovať politickú situáciu. Napr. Japonsko, Francúzsko, Kórejská republika,
         Taiwan - hospodársky rast je založený na proexportnej politike
     štátov, ktoré dosahujú nízky stupeň ekonomického rozvoja. Do tejto skupiny patria tzv.
         monokultúrne ekonomiky, štáty s nedostatočne rozvinutou štruktúrou domácej ekonomiky, ktoré
         sú pri uspokojovaní domácej výrobnej aj osobnej spotreby závislé na dovoze. Zvyšovanie exportu
         okrem rastového efektu plní úlohu pri zabezpečovaní devízových prostriedkov na krytie importných
         potrieb alebo splácanie prijatých úverov vo voľne vymeniteľných menách.
         Aj napriek liberalizačným snahám WTO je svetový obchod silne zasiahnutý protekcionizmom.
Hospodársky vyspelé štáty trpia krízou z nadvýroby, hospodársky menej vyspelé štáty chránia málo
efektívnu domácu výrobu. Nástroje zahraničnoobchodnej politiky, ktoré vytvárajú priaznivé podmienky pre
domácich výrobcov patria k tzv. agresívnemu protekcionizmu.
V závislosti od očakávaného cieľa proexportných opatrení ich klasifikujeme:
     hosp. vyspelé štáty, ktoré disponujú voľne vymeniteľnými menami - zabezpečenie čo najvyššej
         miery využitia existujúcich výrobných kapacít. Zabezpečenie vyššieho prírastku HDP, stabilita,
         zvýšenie miery zamestnanosti, osobnej a výrobnej spotreby, t.j. ekonomické javy sprevádzajúce
         hospodársky rast. Významnou sa stáva potreba zabezpečiť vyrovnanosť obchodnej bilancie pre
         zabezpečenie menovej stability.
     krajiny, ktoré nedisponujú voľne vymeniteľnými menami majú za cieľ proexportnej politiky
         okrem rozšírenia odbytových možností pre domácich výrobcov a zabezpečenia vyrovnanosti
         obchodnej bilancie aj zabezpečiť vyrovnanosť platobnej bilancie. Keďže ide zväčša o krajiny,
         ktoré sú odkázané na zahraničné zdroje rastu, zahraničné úvery, je pre ne nevyhnutné dosahovanie
         aktívnej obchodnej bilancie, ktorá by umožnila splácanie zahraničných úverov.
    Spolu s proexportnými opatreniami je potrebné regulovať produktívne využitie prijatých úverov, t.j.
    komoditnú štruktúru dovozu zameranú na zvýšenie exportnej výkonnosti krajiny. Úvery čerpané vo
    voľne vymeniteľných menách by sa mali použiť predovšetkým na nákup výrobných zariadení
    v zahraničí.
    Ak vládna politika nevenuje pozornosť produkčnému využitiu úverov poskytnutých vo voľne
    vymeniteľných menách a prísnym proexportným opatreniam, môže nastať situácia, keď devízové príjmy


                                                                                                        18
stačia iba na pokrytie devízových nárokov na prevádzku domácej ekonomiky a neprodukujú sa devízové
prebytky potrebné na splácanie prijatých úverov a úrokov z úverov.
Môže nastať situácia, keď je krajina nútená vyhlásiť štátny bankrot ako napr. v 80. rokoch v Mexiku,
Poľsku a na Kube.
Opatrenia na podporu exportu ako subvencie, prémiovanie a podobné priame podpory exportérov
deformujú komparatívne výhody dosahované v prirodzených podmienkach medzinárodnej výmeny
bez štátneho intervencionizmu. Majú iba krátkodobé použitie, nakoľko z dlhodobého hľadiska by
spôsobili straty ekonomike daného štátu.
Využívanie prostriedkov antiimportnej politiky za účelom zvýšenia exportnej výkonnosti krajiny vedie
k zvýšeniu objemu disponibilného kapitálu v krajine, dochádza k posunu komparatívnych výhod
založených na pracovnej sile až ku komparatívnym výhodám založeným na prevahe kapitálu. Napr.
krajiny Ďalekého východu – Japonsko, Kórejská republika, Taiwan, Singapur, Hongkong.
Čo sa týka realizácie proexportnej politiky SR dlhodobým cieľom je modifikácia komparatívnych
výhod. V súčasnosti za hlavnú komparatívnu výhodu sa považuje vysoko kvalifikovaná a lacná pracovná
sila. Do budúcnosti - kapitálovo náročná sofistikovaná výroba, s ktorou by sa krajina prezentovala na
svetových trhoch.
     Proexportná politika SR na roky 2007 - 2013 sa zaoberá strednodobou podporou rozvoja exportu
SR. Okrem exportu tovaru a prílevu zahraničných investícií do slovenskej ekonomiky kladie dôraz aj na
rozvoj obchodu SR so službami, na investovanie podnikateľov SR v zahraničí a na silnejšiu podporu
exportu sféry malého a stredného podnikania.
Prostriedky proexportnej politiky:
Autonómne prostriedky podporujúce export patria k aktívnym nástrojom:
     1. colné konanie – vybrané proexportne orientované priemyselné odvetvia môžu dovážať vo
         zvýhodnenom colnom režime alebo im je clo dodatočne refundované – colné reštitúcie. Používa
         sa najmä v menej rozvinutých štátoch, hlavným cieľom je industrializovať krajinu alebo regióny.
     2. vývozné alebo výrobné subvencie – pozri otázka č. 12
     3. úverovanie vývozu – štát na seba preberá riziko z možných strát
     - obchodný úver je jednou z podstatných podmienok realizácie obchodu, najmä ak ide o partnera
         z hospodársky menej rozvinutej krajiny
     - SR - Eximbanka
     4. štátne záruky úveru – štát poskytuje úvery pre exporty do teritórií, o rozvoj obchodu s ktorými
         má záujem. Preberá záruky za úver buď v plnej miere alebo čiastočne.
     - banka nám poskytne úver, za ktorý ručí štát
     5. menový dumping – využívanie rozdielu medzi devízovým kurzom meny a jej kúpnou silou
         v tuzemsku
     - udržiavanie podhodnoteného kurzu alebo devalvácia meny
     - napr. 1USD= 20 SK devalvuje 1USD = 30 SK
     - pôsobí ako – antiimportné opatrenie – pred: 1 000 USD x 20 = 20 000 SK
     -                                           po:1 000 USD x 30 = 30 000 SK dovoz bude drahší
     - proexportné opatrenie - pred: 100.000 SK : 20 = 5 000 USD
                                    po: 100 000 SK : 30 = 3 333 USD vývoz bude lacnejší
     Napr. Japonsko, Kórea, Čína – lacný textil
     6. sociálny dumping – legálna práca detí, ktorých mzda je podstatne nižšia ako dospelých, teda aj
         výrobky ktoré vyrobia sú lacnejšie a konkurencieschopnejšie ako výrobky krajín, ktoré detskú
         prácu zakazujú
     7. daňové zvýhodnenia – znižovanie daní zo zisku u exportérov.
             a) je stanovený minimálny podiel exportu na celkovom objeme výroby
             b) zvyšovanie objemu exportu – napr. ročný prírastok exportu zvýhodniť nižšou daňovou
                  sadzbou
    V rámci EÚ všetky formy zvýhodňovania výrobcov – zakázané.
     8. štátne intervencie v oblasti prepravy – financovanie modernizácie infraštruktúry, vozňového,
         lodného parku a pod.
     9. znižovanie poistných taríf – pre exportérov tovaru sa používajú nižšie poistné sadzby, pričom
         sa rozdiel hradí zo štátneho rozpočtu
     10. špeciálne ekonomické zóny – sú vybavené osobitným daňovým alebo i legislatívnym režimom
         – tzv. exteritorialita, majú zabezpečiť čo najpriaznivejšie podnikateľské prostredie pre domácich
         i zahraničných investorov.

                                                                                                       19
               a) vedecko – výrobné parky (technologické parky al.technopolisy, agroparky)
               - priekopníci nových technológií, materiálov, výrobkov, poľnohosp. produktov
               - štát podporuje technické univerzity
               - USA Silicon Valley
               b) priemyselné parky - industrializované objekty zamerané na činnosť vo sfére výskumu
               a výroby nových výrobkov, resp. technológií
               - štát – vybudovanie infraštruktúry
               - Kechnec (Vých. Slovensko)
               c) slobodné colné zóny- v rámci EÚ nie, napr. Čína, Dominikánska republika
               - prilákanie zahraničného kapitálu a najmodernejších technológií, vyrába sa tam lacnejšie
               najmä v pohraničných oblastiach, v blízkosti dopravných tepien
               - zvýhodnený daňový režim, bezcolný dovoz
               d) exportno – výrobné zóny – osobitne vyčlenené na území štátu, kde sa bbudujú výrobné
               kapacity na export, výhody v colnej alebo daňovej politike
               - napr. JV Ázia
       11. štátna podpora vedecko- technického rozvoja a výskumu – spoluúčasť štátu na financovaní
           výskumu a vývoja (Airbus, EURECA..)
       12. podpora modernizácie progresívnych odvetví – progresívne odpisové sadzby, poskytovanie
           úverov na nákup moderného technologického zariadenia
       - napr. USA v 80. tych rokoch po ropnej kríze, Reagan, zrýchlili odpisové sadzby, čo im pomohlo
       modernizovať
       13. kontrola akosti exportných výrobkov – certifikáty kvality, podieľa sa štát al. súkromné firmy
           sčasti financované štátom
       14. informačná služba – inštitúcie poskytujúce informácie kde majú exportéri predávať ( objem
           a druh dopytu, konkurencia,..), vykonávajú štátne (VB – ministerstvo obchodu) alebo
           polo/súkromné inštitúcie (JETRO)
       15. propagácia – medzinárodné veľtrhy
       - podporné programy, financovanie prieskumných propagačných nákladov súvisiacich s exportom
       16. financovanie výchovy pracovníkov pre zahraničný obchod – poskytovanie štipendií, štúdium
           zahraničného obchodu

14. Doložka najvyšších výhod v medzinárodnom obchode, jej použitie a význam
v procese liberalizácie
        DNV je kľúčovým inštitútom liberalizácie v medzinárodnom obchode a možno ho ponímať ako
jeden z najvýznamnejších princípov používaných v medzinárodnom obchode a taktiež aj Svetovou
obchodnou organizáciou. Ide o fundamentálny multilaterálny prvok, ktorý markantne upravuje obchodné
vzťahy medzi jednotlivými štátmi.        V princípe ide o také opatrenie, ktoré zaručuje, že keď jeden
subjekt, teda štát, poskytne výhodu inému subjektu (štátu), tak táto výhoda musí byť automaticky uplatnená,
resp. poskytnutá aj ostatným subjektom (členom zoskupenia), resp. zmluvným stranám.
        Toto multilaterálne opatrenie zabezpečuje odstránenie vzájomnej diskriminácie v obchodovaní
medzi štátmi. Týmto významovo napĺňa aj esenciálnu úlohu WTO - liberalizáciu svetového obchodu, a teda
dbá na dodržiavanie princípu nediskriminácie.
        DNV je kľúčovým nástrojom liberalizácie v medzinárodnom obchode. Doložka najvyšších výhod je
najvýznamnejším inštrumentom používaným inštitúciou WTO, ako aj v medzinárodnom obchode. Ako bolo
už spomenuté, z princípu doložky najvyšších výhod vyplýva právne vylúčenie vzájomných diskriminačných
opatrení zmluvných strán, a teda napredovanie v ďalšej liberalizácii svetového obchodu. Úspech, ktorý
piniesol inštitút doložky najvyšších výhod, možno vidieť v plošnom a mnohostrannom znížení colných taríf.
DNV predpokladá rovnaké zaobchádzanie so všetkými účastníkmi, čo môže priniesť určité nevýhody pre
rozvojové a najmenej rozvinuté krajiny, ktoré v mnohých oblastiach môžu len ťažko konkurovať vyspelým
štátom Európskej únie alebo Spojeným štátom americkým. Hoci sa WTO snaží vyrovnať nerovnosť medzi
týmito krajinami rôznymi spôsobmi, vrátane výnimiek z DNV pre chudobné štáty, prax ukazuje, že tieto
opatrenia nie sú dostatočné na zabezpečenie rozvoja tretieho sveta a jeho plnohodnotné zapojenie do
medzinárodného obchodu.




                                                                                                        20
Pozadie vzniku doložky najvyšších výhod
         Myšlienka režimu doložky najvyšších výhod a jej aplikácie má dlhú históriu. Pred vznikom GATTu
bola doložka najvyšších výhod často zahrnutá do bilaterálnych obchodných dohôd, a tak prispela vo veľkom
k liberalizácii obchodu. Avšak v tridsiatych rokoch 20 storočia boli prijímané rôzne protekcionistické
opatrenia, ktoré obmedzovali pôsobenie princípu doložky najvyšších výhod. Je zrejmé, že tieto opatrenia
viedli k rozdeleniu svetovej ekonomiky do obchodných blokov. Preto bolo po druhej svetovej vojne nutné sa
poučiť z týchto chýb. Bezpodmienečnosť doložky najvyšších výhod bola preto zahrnutá do princípu GATT,
a to na multilaterálnej báze. Tento fakt znamenal jednoznačný príspevok k nastolovaniu stability
celosvetového obchodu.
         Princípy uplatňované doložkou najvyšších výhod:
Princíp nediskriminácie
        Nediskrimáncia je kľúčový princíp doložky najvyšších výhod, ako aj Svetovej obchodnej
organizácie. Princíp sa aplikuje v dvoch stupňoch. Nediskriminácia znamená, že výrobky jedného štátu
nemôžu byť diskriminované na exportných trhoch s ohľadom na rovnaké výrobky prichádzajúce
z konkurenčných krajín. V druhom stupni, keď už raz vstúpia na exportný trh, nemôže byť s výrobkami tejto
krajiny zaobchádzané inak, ako s rovnakými produktami vyrobenými na domácom trhu.
        Prvá forma nediskriminácie je teda uvedená ako doložka najvyšších výhod. Tento princíp sa často
porušuje, hoci aj cez regionálne a preferenčné obchodné jednania.
        Druhá forma nediskriminácie je nazývaná ako doložka národného režimu. Ide o dôležitú záruku proti
situáciám, v ktorých výrobky danej krajiny vstúpia na trh, ale potom sa stanú nekonkurenčnými, pretože sú
podriadené špeciálnym daniam a poplatkom alebo administratívnym postupom, ktoré nie sú aplikované na
rovnaké produkty domácej produkcie. Záruka doložky národného režimu pomôže výrobkom danej krajiny,
aby uspeli na exportných trhoch.
Princíp mnohostrannosti
        Jednou zo základných vlastností režimu zaobchádzania podľa doložky najvyšších výhod je princíp
mnohostrannosti (čiže multilaterálnosti), čo je dané už samotnou definíciou doložky najvyšších výhod. Tento
režim je používaný pri dohodách, ktoré sú uzatvárané ako multilaterálne, v protiklade ku globálnym alebo
medzinárodným dohodám. Samozrejmé je odlíšenie od regionálnych dohôd, ktoré majú užšiu participáciu
podľa strán dohody.
Bezpodmienečnosť
       Druhou základnou vlastnosťou zaobchádzania podľa režimu doložky najvyšších výhod je
bezpodmienečnosť takéhoto zaobchádzania. Ak sa určitá výhoda dohovorí a zmluvná strana sa k nej zaviaže,
nemožno potom vo vzťahu ku ktorejkoľvek zmluvnej strane viazať poskytnutie takejto výhody na akékoľvek
podmienky.
Nevypovedateľnosť
        Treťou základnou vlastnosťou je fakt právneho charakteru Všeobecnej dohody, z ktorého vyplýva,
že zaobchádzanie podľa doložky najvyšších výhod je nevypovedateľné.
        Pôsobnosť doložky najvyšších výhod medzi zmluvnými stranami sa vzťahuje na výhody, prednosti,
výsady alebo oslobodenia a platí najmä v záležitostiach týkajúcich sa:
1. ciel, iných poplatkov a daní vzťahujúcich sa na dovoz a vývoz tovarov, ako aj spôsobov vyberania
takýchto ciel, poplatkov a daní
2. právnych ustanovení vzťahujúcich sa na colné odbavenie, tranzit, uskladňovanie a zasielanie
3. spôsobov uskutočňovania platieb a prevod platieb
4. kvantitatívnych obmedzení dovozov a vývozov
5. právnych ustanovení vzťahujúcich sa na predaj, nákup, dopravu, distribúciu a použitie tovarov na
domácom trhu
Pozitívne ekonomické dôsledky doložky najvyšších výhod
Zvýšená efektivita svetovej ekonomiky
        Používanie doložky najvyšších výhod umožňuje krajinám dovážať produkty od najefektívnejších
dodávateľov, v súlade s princípom komparatívnych výhod. Napríklad, ak krajina A neprodukuje výrobok X
a ak krajina B môže dodávať produkt X lacnejšie ako krajina C, potom krajina A môže zvýšiť svoju
ekonomickú výkonnosť dovozom z krajiny B. Ak by ale boli uplatnené medzi uvedenými krajinami tarifné
alebo netarifné bariéry, deformovalo by to efektivitu obchodu. Takto je dosiahnutý najefektívnejší výsledok.
Stabilizácia systému voľného obchodu
                                                                                                         21
         Pravidlo doložky najvyšších výhod vyžaduje, že zvýhodnené zaobchádzanie poskytnuté jednej
krajine, musí byť okamžite a bezpodmienečne poskytnuté všetkým ostatným krajinám, zatial čo obchodné
reštrikcie musia byť tak isto aplikované na všetkých. V takomto prípade by nebezpečenstvo zavedenia
obchodných reštrikcií z politických dôvodov zvýšilo náklady, a preto by bola tendencia inklinovať
k liberalizácii status quo. Stabilizáciou systému voľného obchodu týmto spôsobom doložka najvyšších
výhod zvyšuje predpovedateľnosť, a tým nárast obchodu a investícií.
Redukcia nákladov zachovávania systému voľného obchodu
        Rovnaký postup vyžadovaný princípom doložky najvyšších výhod pôsobí ako tlak na zjednotenie
postupov a konania na najvýhodnejšom stupni, čo v obchodnej terminológii znamená najliberálnejší stupeň.
Zavedenie a podpora pravidiel doložky najvyšších výhod umožňuje členom WTO znížiť ich rokovacie
a monitorovacie náklady, náklady na sledovanie a porovnávanie konania tretích krajín, ako aj na rokovacie
opatrenia pri znevýhodnených postupoch. V skratke, pravidlo doložky najvyšších výhod má vplyv na
zníženie nákladov na udržiavanie systému voľného obchodu.
        Predpokladá rovnaké zaobchádzanie so všetkými účastníkmi. To môže priniesť určité nevýhody pre
rozvojové a najmenej rozvinuté krajiny, ktoré v mnohých oblastiach len ťažko môžu konkurovať vyspelým
štátom Európskej únie alebo Spojeným štátom americkým. Hoci sa WTO snaží vybilancovať nerovnosť
medzi týmito krajinami rôznymi spôsobmi, vrátane výnimiek z DNV pre chudobné štáty, prax ukazuje, že
tieto opatrenia nie sú dostatočné na zabezpečenie rozvoja tretieho sveta a jeho plnohodnotné zapojenie do
medzinárodného obchodu.

15. Úloha GATT v liberalizácii svetového obchodu
        GATT je multilaterálna obchodná dohoda, ktorá bola podpísaná na Ženevskej konferencii v roku
1947 a do platnosti vstúpila 1. januára 1948. GATT nebola organizáciou de jure, nemala teda riadiaci orgán
a zúčastnené krajiny sa nenazývali členmi, ale zmluvnými stranami.
        GATT bola jedinou medzinárodnou inštitúciou v povojnovom období, ktorá sa zaoberala
zahraničnoobchodnou politikou. Najdôležitejším zámerom fungovania GATT bolo uplatňovanie
nediskriminácie a zbližovanie colných bariér. Prvú úlohu, ktorú GATT riešila pri liberalizácii svetového
obchodu bolo znižovanie colných poplatkov. „Dôležitou inováciou nediskriminácie bolo plošné uplatňovanie
Doložky najvyšších výhod, zaväzujúcej každú krajinu, ktorá poskytne colné zvýhodnenie jednej krajine, aby
ho automaticky rozšírila na všetky zmluvné strany.

        Medzi ďalšie úlohy GATT patrilo hodnotenie situácie v medzinárodnom obchode, rokovať o
problémoch rozvoja obchodu v rozvojových štátoch, vytvárať podmienky na zákaz kvantitatívnych
dovozných obmedzení a taktiež zaistiť voľný prechod cez územie tretích štátov. Z formálneho hľadiska bola
Všeobecná dohoda o clách a obchode medzinárodnou zmluvou a svojím programom a činnosťou sa stala
kľúčovou medzinárodnou inštitúciou. Jediným orgánom oprávneným k výkonu kolektívnej funkcie boli
signatárske strany, ktoré najčastejšie rozhodovali väčšinou hlasov. Zmluvné strany sa schádzali raz ročne.
V prípadoch, keď zmluvné strany nedosiahli uspokojivé riešenie, tak v tom prípade nezvykli predkladať
záležitosti k rozhodnutiu alebo k schváleniu. To sa potom dialo konsenzom. Hlavným znakom Všeobecnej
dohody o clách a obchode bol pragmatický spôsob rokovania a duch kompromisu. Každá zmluvná strana,
ktorá sa cítila byť nejakým spôsobom poškodená inou stranou, nesplnením jej zmluvných povinností, musela
svoje právo uplatniť. Prvým pokusom o riešenie sporu bolo dvojstranné riešenie kompromisom. Keď sa
strany nedohodli, mohla sa poškodená strana obrátiť na zmluvné strany, ktoré sa vyjadrili, či išlo
o poškodenie jednej zo strán. Tomuto nálezu však chýbala možnosť sankcií vykonateľnosti.

          Všeobecná dohoda o clách a obchode z roku 1947 sa skladá z rámcovej dohody, ktorá obsahuje
štyri časti a upravuje zásady obchodnej politiky, ktoré majú zmluvné strany rešpektovať vo vzájomnom
obchodnom styku, a zbierky listín colných koncesií, ktoré boli výsledkom dvojstranných rokovaní a
automaticky sa vzťahovali a vzťahujú aj na členské krajiny, ktoré pristúpili neskôr.
          Prvá časť GATT 1947 ustanovuje používanie doložky najvyšších výhod, z tejto doložky sa
poskytujú výnimky. Jednorazové výnimky sú definované v tejto časti a vzťahujú sa na obchodný styk
bývalých metropol a ich kolónií. Klasické výnimky z doložky sú definované v tretej časti. Okrem toho sa
prvá časť zaoberá colnými koncesiami. Zmluvné strany sú povinné používať colné sadzby nie menej
výhodné, ako sú tie, ku ktorým sa zaviazali počas rokovaní a ktoré sú uvedené v zbierke listín colných
koncesií.


                                                                                                       22
          Druhá časť upravuje obchodnú politiku presadzovanú v rámci GATT 1947. Ustanovenia tejto
časti sú záväzné len podmienečne, ak neodporujú domácej legislatíve zmluvnej strany. Doložka národného
zaobchádzania zaväzuje zmluvné strany zaobchádzať s tovarmi pochádzajúcimi z ktorejkoľvek inej
zmluvnej krajiny nie menej priaznivo ako s tovarmi domácimi. Druhá časť ďalej upravuje špeciálne
zaobchádzanie v oblasti kinematografickej produkcie, slobodu tranzitu, antidumpingové a vyrovnávacie clá,
určovanie colnej hodnoty, poplatky a formality pri exporte a importe, elimináciu kvantitatívnych reštrikcií,
problémy platobných bilancií, subvencie, štátne podniky zahraničného obchodu a iné. Dôležitým
ustanovením je i článok definujúci podmienky, za ktorých je možné meniť, resp. nedodržiavať dohodnuté
koncesie, tzv. úniková doložka.
         V tretej časti je upravená teritoriálna pôsobnosť dohody, pohraničný styk, colné únie a zóny
voľného obchodu. Zmluvné strany tu vyjadrujú podporu regionálnej ekonomickej integrácii, čím sa vlastne
vo všeobecnosti suspenduje doložka najvyšších výhod pre tieto prípady.
         Štvrtá časť je nazvaná „Obchod a rozvoj“ a zmluvné strany v nej uznávajú osobitné postavenie
rozvojových krajín vo svetovom hospodárstve a medzinárodnom obchode. Umožňuje sa tým rozvojovým
krajinám rozvíjať svoj zahraničný obchod na nerecipročnom základe. V praxi sa realizujú myšlienky tejto
časti zavedením Všeobecného systému preferencií (General System of Preferences, GSP). Systém bol
dobudovaný v roku 1976. V jeho rámci poskytujú hospodársky vyspelé krajiny na nerecipročnom základe
výhody rozvojovým a najmenej rozvinutým krajinám (Least Developed Countries, LDCs). Hospodársky
vyspelé krajiny každoročne stanovujú schémy tovarových položiek a zoznam krajín, na ktoré a ktorým budú
poskytovať zvýhodnené colné sadzby. Tento systém v súčasnosti stráca svoju dôležitosť, keďže sa zmluvné
colné sadzby vďaka pôsobeniu GATT a WTO výrazne znížili.
Činnosť GATT a prechod k WTO
        Hlavným cieľom pri zakladaní GATT bolo znížiť colné zaťaženie tovarov v medzinárodnom
obchode. Tento cieľ sa dosahoval prostredníctvom rokovaní v rámci tzv. obchodných kôl. Počas existencie
GATT v zmysle medzinárodnej organizácie sa uskutočnilo osem kôl obchodných rokovaní. Prvých päť kôl
bolo venovaných znižovaniu colného zaťaženia, počas šiesteho kola sa agenda rozšírila o antidumpingové
opatrenia a počas siedmeho i o netarifné prekážky obchodu. Ôsme kolo, tzv. Uruguajské, riešilo široký záber
oblastí medzinárodného obchodu a bolo základom pre vznik WTO. Na stretnutí ministrov v marockom
Marakéši 15. apríla 1994 bol podpísaný Záverečný akt Uruguajského kola GATT a zároveň i Dohoda o
založení WTO, čím sa začala kvalitatívne nová etapa liberalizácie medzinárodného obchodu.
Počas ôsmich kôl obchodných rokovaní boli použité nasledujúce metódy rokovaní a znižovaní colného
zaťaženia:
1.    Metóda hlavného dodávateľa sa uplatňovala od prvého obchodného kola až po kolo Dillonovo.
      Spája sa s dvojstrannými rokovaniami, ktorých výsledkom boli záväzky prijaté jednotlivými
      signatárskymi krajinami. Keďže by dvojstranné rokovania formou „každý s každým a o každom
      tovare“ boli príliš zdĺhavé, identifikoval sa pri každom tovare hlavný dodávateľ (v zmysle krajiny) do
      tej-ktorej signatárskej krajiny. Hlavný dodávateľ potom rokoval s danou krajinou a dosiahnuté
      výsledky pri znižovaní colných sadzieb sa rozšírili automaticky na ostatné signatárske krajiny.
2.    Už od tretieho kola obchodných rokovaní vznikali snahy dosiahnuť lineárne znižovanie colných
      sadzieb, ktoré znamená zníženie existujúcich colných sadzieb o rovnaké percento na všetky tovarové
      položky. V roku 1951 prišlo s týmto návrhom Francúzsko v podobe tzv. Pfilmlinovho plánu.
      Navrhovalo sa, aby boli clá na 10 sektorov tovarových položiek znížené o 30 %. S týmto návrhom
      však nesúhlasili USA a Veľká Británia. Druhým pokusom o presadenie tejto metódy bol návrh
      Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) počas piateho kola obchodných rokovaní. EHS
      navrhovalo zníženie colných sadzieb na priemyselné výrobky o 20 %. Iniciatíva sa stretla s tými
      istými odporcami. Nakoniec to boli počas šiesteho kola práve USA, ktoré znovu predložili návrh na
      lineárne zníženie colných sadzieb a to o 50 %. Dôvodom americkej iniciatívy boli nesplnené
      očakávania s predošlej liberalizácie medzinárodného obchodu, ako aj hroziaca colná vojna medzi EHS
      a Európskym združením voľného obchodu (EZVO). Návrh USA bol akceptovaný, colné sadzby sa
      však nakoniec znižovali len o 35 %.
3.    Na siedmom kole obchodných rokovaní vznikol návrh použiť harmonizačnú metódu, podľa ktorej
      by sa vysoké colné sadzby znižovali o vyššie percento ako nízke colné sadzby. Výsledkom mala byť
      harmonizácia, teda približovanie úrovne všetkých colných sadzieb. Tento návrh sa stretol
      s nesúhlasom.


                                                                                                         23
4.     Riešením pre nesúhlas s harmonizačnou metódou bol ešte počas siedmeho kola rokovaní švajčiarsky
       návrh, ktorý sa dodnes používa a označuje sa ako švajčiarska formula. Ide pritom o matematický
       vzorec, ktorého výsledkom je tiež harmonizácia, ale v menšej miere, ako pri harmonizačnej metóde.
Všeobecná dohoda o obchode so službami (General Agreement on Trade in Services, GATS)
          GATS je jedným z najvýznamnejších výsledkov Uruguajského kola rokovaní GATT. V prvom
kroku GATS nepredstavovala liberalizáciu obchodu so službami, ale snahu o zachovanie status quo.
Zmluvné strany sa zaviazali nezvyšovať prekážky obchodu so službami nad úroveň vtedajšieho stavu, ktorý
sa premietol do listín špecifických záväzkov.
          GATS je založená na podobných princípoch ako GATT – doložka MFN, doložka národného
zaobchádzania, transparentnosť, nestrannosť národných predpisov, progresívna liberalizácia prostredníctvom
ďalších rokovaní a odstránenie prekážok prístupu na trh. Na rozdiel od GATT je však členská krajina
povinná umožniť prístup na trh a poskytnúť národné zaobchádzanie len pre tie sektory služieb a tie spôsoby
poskytovania služieb, pre ktoré sa k tomu výslovne zaviazala v listine špecifických záväzkov. Listina
špecifických záväzkov má svoju horizontálnu časť, ktorá upravuje podmienky poskytovania služieb, resp.
prístupu na trh všeobecne pre všetky sektory služieb a špecifickú časť, v ktorej sú definované konkrétne
záväzky člena, ktoré prijal pre jednotlivé sektory služieb a jednotlivé spôsoby poskytovania služieb.

16. Úloha WTO v liberalizácii svetového obchodu
        Svetová obchodná organizácia (WTO) je medzinárodná organizácia zaoberajúca sa pravidlami
obchodu medzi členskými krajinami za účelom odstraňovania tarifných a netarifných prekážok v obchode.
WTO je jedinou medzinárodnou organizáciou, ktorá sa zaoberá liberalizáciou medzinárodného obchodu na
multilaterálnom základe. Vytvára pravidlá pre medzinárodný obchod, rieši spory medzi jednotlivými
členskými štátmi, z ktorých všetky podpísali približne 30 dohôd. WTO bola založená 1. januára 1995, so
sídlom v Ženeve, a k 27. júlu 2007 mala WTO 151 členov, čo pokrýva vyše 90% svetového obchodu.
Vytvorenie Svetovej obchodnej organizácie je výsledkom Uruguajského kola rokovaní Všeobecnej dohody o
clách a obchode (General Agreement on Tariffs and Trade, GATT). Na čele WTO stojí generálny riaditeľ
Pascal Lamy, ktorý vykonáva svoju funkciu od 1. septembra 2005.

        V preambule dohody o založení WTO sú zdôraznené pôvodné ciele GATT. Ťažisko je kladené na
zvyšovanie životnej úrovne a príjmov pri zabezpečení plnej zamestnanosti, rozširujúceho sa objemu
výroby a optimálneho využitia svetových zdrojov rozšírených o sféru služieb. Dôležitou súčasťou celkových
zámerov WTO je myšlienka „trvalo udržateľného rozvoja“ spolu s optimálnym využitím svetových
zdrojov a potreby ochrany životného prostredia pri súčasnom hospodárskom rozvoji národných ekonomík.
Dôležitou je i snaha a formovanie podmienok pre zvyšovanie podielu rozvojových štátov na svetovej
obchodnej výmene. Nebezpečenstvo vyústenia sporov do politických a vojenských konfliktov je
minimalizované. Znižovaním obchodných bariér WTO taktiež prekonáva ďalšie prekážky medzi ľuďmi
a národmi členských krajín. Podstatou systému nazývaného multilaterálny obchodný systém sú dohody
rokované a podpisované veľkou väčšinou členských krajín a ich ratifikácia v členských parlamentoch. Tieto
dohody sa následne stávajú legálne záväznými pravidlami pre medzinárodný obchod. V podstate ide
o kontrakty zaväzujúce členské krajiny dodržiavať pravidlá obchodovania a taktiež zaväzujú vlády členských
krajín, aby udržiavali ich obchodnú politiku v rámci dohodnutých pravidiel pre úžitok každého člena.
Cieľom je podporiť výrobcov tovarov a služieb, vývozcov a dovozcov, riadiť ich obchod, ako aj zlepšiť
následne blahobyt národov členských krajín.

             Rozhodovanie v rámci WTO nadväzuje na tradíciu medzinárodnej organizácie GATT. Rozhoduje
     sa konsenzom, pokiaľ žiadny z členov nemá námietky. Ak nie je možná dohoda konsenzom, rozhoduje sa
     hlasovaním podľa zásady „ jedna krajina, jeden hlas“. V prípade ak niektorá krajina považuje výnimku
     z platných pravidiel (napríklad dočasné zavedenie dovoznej prirážky niektorou členskou krajinou),
     vyžaduje sa súhlas trojštvrtinovej väčšiny členov.

      WTO má za cieľ podporovať hladko prebiehajúci, slobodný a transparentný medzinárodný
obchod, ktorý pomáha zlepšiť blahobyt ľudí členských krajín.

Funkcie a princípy WTO
Dohoda o založení WTO definuje päť základných funkcií :
1. implementácia, vykonávanie a spravovanie Dohody o založení WTO a multilaterálnych obchodných
   dohôd a poskytovanie rámca pre implementáciu a spravovanie plurilaterálnych obchodných dohôd,

                                                                                                       24
2. vytváranie fóra pre negociácie v oblastiach, ktoré pokrývajú základné zmluvy obsiahnuté v prílohách
    zakladajúcej zmluvy a pre ďalšie negociácie v oblasti multilaterálnych obchodných vzťahov smerujúce
    k ďalšej liberalizácii a vytváranie rámca pre implementáciu výsledkov týchto rokovaní,
3. správa a vykonávanie systému na riešenie sporov,
4. správa a vykonávanie mechanizmu kontroly obchodných politík (Trade Policy Review Mechanism,
    TPRM) a
5. spolupráca s Medzinárodným menovým fondom a Medzinárodnou bankou pre obnovu a rozvoj a jej
    pridruženými agentúrami.
          Dohody, na ktorých je postavená existencia a fungovanie WTO, sú právnymi dokumentmi
pokrývajúcimi široký rámec aktivít organizácie. Zaoberajú sa nielen obchodom s tovarmi, ale aj obchodom
so službami, duševným vlastníctvom, problematikou poľnohospodárstva, textilom a odevmi, bankovníctvom,
technickými normami a i. Napriek tejto rozmanitosti spracúvaných tematických okruhov sú všetky dohody
WTO založené na niekoľkých základných princípoch, ktoré vychádzajú z princípov uznávaných už
Všeobecnou dohodou o clách a obchode z roku 1947. Podľa WTO by mal byť medzinárodný obchod bez
diskriminácie, voľný, predikovateľný. s vyššou úrovňou konkurencie a väčšími výhodami pre
rozvojové krajiny.

Obchod bez diskriminácie je zakotvený v doložke najvyšších výhod a doložke národného zaobchádzania.
Doložka najvyšších výhod má svoj pôvod v bilaterálnych dohodách uzatvorených v 19. storočí, kde bolo jej
podstatou poskytovanie najvyšších výhod v obchode zmluvnému partnerovi, čo zároveň predstavovalo
diskrimináciu ostatných obchodných partnerov. Uplatňovanie doložky najvyšších výhod na pôde WTO
znamená, že všetci členovia sú voči sebe najzvýhodňovanejšími partnermi. V praxi to predstavuje také
zaobchádzanie, pri ktorom sa výhoda poskytnutá jednej členskej krajine automaticky rozširuje aj na
ostatných členov WTO tak, že so žiadnym členom sa nemôže zaobchádzať menej preferenčne ako
s ostatnými. Z Doložky najvyšších výhod existujú niektoré výnimky. Jednorazové výnimky boli poskytnuté
niektorým spoločenstvám krajín, ktorých previazanosť má historické korene. Klasické výnimky z tejto
doložky sa vzťahujú na malý pohraničný styk, kabotážnu plavbu, colné únie a pásma voľného obchodu.
Doložka najvyšších výhod je súčasťou všetkých základných zmlúv WTO, hoci sa v každej z nich definuje do
istej miery odlišne. Doložka národného zaobchádzania znamená, že s domácimi tovarmi a službami a
dovážanými tovarmi a službami sa má po tom, ako prekročili hranice členského štátu, na domácom trhu
zaobchádzať rovnako.

         Pod princípom voľného obchodu rozumieme postupnú liberalizáciu medzinárodného obchodu,
teda znižovanie a následné odstraňovanie ciel a netarifných prekážok. Toto sa v rámci GATT realizovalo
počas jednotlivých kôl obchodno-colných konferencií. Na pôde WTO prebiehajú rokovania o ďalšej
liberalizácii. Otváranie trhov má pozitívny vplyv na vývoj ekonomiky pre krajiny na určitom stupni rozvoja,
preto sa rozvojovým krajinám spravidla poskytuje dlhšie obdobie na implementáciu záväzkov, ktoré prijali.

        Predikovateľnosť obchodu medzi členskými krajinami sa dosahuje viazaním colných sadzieb
uplatňovaných na jednotlivé druhy tovarov a to tak, že členská krajina sa zaviaže nezvyšovať clá nad úroveň
viazaného cla, naopak má možnosť tieto clá postupne znižovať. Takéto opatrenia znižujú riziká pre
exportérov a investorov v zahraničí a vytvárajú transparentnejšie prostredie pre podnikateľské subjekty
operujúce na medzinárodných trhoch. Transparentnosť sa dosahuje i prostredníctvom pravidelnej kontroly
obchodných politík, tiež povinnosťou členov oznámiť organizácii a tým aj ostatným členom zavádzané
opatrenia (tzv. notifikácia).

         Podpora hospodárskej súťaže vyplýva zo zavedenia doložiek najvyšších výhod a národného
zaobchádzania, ako aj zo samotných dohôd, ktoré podporujú konkurenciu v oblasti poľnohospodárstva,
služieb, práv k duševnému vlastníctvu.

        Podpora rozvoja a hospodárskych reforiem je nasmerovaná na rozvojové krajiny a tranzitívne
ekonomiky, ktoré predstavujú tri štvrtiny členov WTO. Ekonómovia a experti na zahraničný obchod sa
zhodujú v tom, že systém WTO prispieva k rozvoju a že slobodný medzinárodný obchod nie je určený len
rozvinutým krajinám.

       V preambule Dohody o založení WTO členovia explicitne uznávajú špecifické postavenie
rozvojových a najmenej rozvinutých krajín vo WTO. Táto požiadavka poskytnúť rozvojovým a najmenej

                                                                                                        25
rozvinutým krajinám osobitné zaobchádzanie sa odráža aj v rôznych článkoch ostatných dohôd v rámci
WTO.

Osobitné zaobchádzanie možno rozdeliť do nasledovných oblastí:
  rast obchodných príležitostí,
  opatrenia na podporu hospodárskeho rozvoja,
  dlhšie obdobia na implementáciu prijatých záväzkov, resp. prijatých pravidiel,
  znižovanie počtu obmedzení dovozu produktov z rozvojových a najmenej rozvinutých krajín,
  technická pomoc.

        Rast obchodných príležitostí umožňuje zavedenie systému všeobecných preferencií, ako aj
požiadavka IV. časti GATT 1994, podľa ktorej hospodársky vyspelé krajiny neočakávajú reciprocitu zo
strany rozvojových a najmenej rozvinutých krajín pri záväzkoch, ku ktorým sa vyspelé krajiny zaviazali
počas rokovaní s rozvojovými krajinami a najmenej rozvinutými krajinami.

       WTO uznáva dôležitosť subvencií a poľnohospodárstva pre hospodársky rast rozvojových krajín
a najmenej rozvinutými krajinami. Zákaz poskytovania vývozných subvencií preto neplatí pre krajiny
s ročným HDP na osobu nižším ako 1000 USD a v oblasti obchodu s poľnohospodárskou produkciou sa
kladú menšie požiadavky na znižovanie vývozných subvencií ako aj dovozných ciel.

        Poskytovanie technickej pomoci priamo upravujú viaceré dohody vo WTO (o uplatňovaní
sanitárnych a fytosanitárnych opatrení, o technických prekážkach obchodu, Dohovor o pravidlách a
postupoch pri urovnávaní sporov a iné). Táto technická pomoc sa poskytuje na bilaterálnom základe medzi
vyspelou a rozvojovou krajinou. V tejto oblasti WTO značne koordinuje svoju činnosť s inými
medzinárodnými organizáciami (MMF, Svetová banka, UNCTAD atď.). Sekretariát WTO ďalej organizuje
semináre a workshopy na všeobecné témy medzinárodného obchodu, ako aj na konkrétne otázky práva a
obchodnej politiky. Pomoc pri implementácii práva WTO a prijatých záväzkov poskytujú rozvojovým a
najmenej rozvinutým krajinám technické misie Sekretariátu WTO.

Ministerské konferencie

           Ministerská konferencia je najvyšším orgánom WTO. Uskutočňuje sa minimálne raz za dva roky.
   Má výhradné právo prijímať rozhodnutia ku všetkým otázkam multilaterálneho obchodného systému
   a k dohodám, ktoré sú záväzné pre členov tejto organizácie. Výsledky ministerských konferencií sú
   sformulované v záverečných ministerských deklaráciách. V doterajšej histórii WTO sa uskutočnilo šesť
   ministerských konferencií.

17. Kolo milénia a jeho úloha v liberalizácii svetového obchodu
Ministerské konferencie WTO:
    1. Singapur 1996
    2. Ženeva 1998
    3. Seattle 1999 (Kolo milénia)
    4. Dohá 2001
    5. Cancún 2003
    6. Hong Kong 2005
Účastníci 2.MK sa dohodli, že ešte pred začatím 3.MK pripravia návrh tém, ktoré budú náplňou tzv. Kola
milénia. Tento zámer sa nepodarilo splniť.
3.MK WTO Seattle 1999
    - pre jej rokovanie bol pripravený minimálny program
    - mala sa zaoberať liberalizáciou v sektore poľnohospodárstva a služieb a implementáciou skôr
        uzatvorených dohôd
    - snahou USA pred začatím MK bolo zaradiť do programu otázku sociálnych a pracovných
        štandardov (pálčivé otázky, ktoré sa stali stretom HVŠ a RŠ)
    - USA (s podporou EÚ) mali v úmysle ustanovenie pracovnej skupiny, ktorá by sa zaoberala
        vyjednávaním medzi obchodom a sociálnymi štandardami
    - Osobitnou kapitolou je práca detí, snahou HVŠ, aby Medzinárodná organizácia práce (ILO) získala
        vo WTO štatút pozorovateľa. RŠ to považujú za druh protekcionizmu

                                                                                                    26
   -     EÚ preto navrhla, aby sa medzi WTO a ILO vytvorilo diskusné fórum, takto vytvorená pracovná
         skupina by sa stala súčasťou WTO a jej vplyv pri vyjednávaniach o ďalšej liberalizácii svetového
         obchodu by bol priamejší
    - RŠ mali v úmysle získavať výhody pre seba, odmietali sa stotožniť s názormi predstaviteľov HVŠ,
         ktorí im namiesto pomoci ponúkali obchodnú výmenu (HVŠ odbúravajú colné bariéry pomalšie ako
         RŠ – clo na hotové výrobky, kt sa dovážajú z RŠ do HVŠ 4x vyššie ako z HVŠ do RŠ)
PROBLÉMY
    - desaťtisíce ľudí protestovali pod heslom „Svet nie je obchodným tovarom“ proti pokračujúcej
         globalizácii SH
    - WTO označili za spoluzodpovednú za neporiadky súčasného sveta
    - Tradičnou otázkou, riešenou v rámci GATT/WTO mali byť otázky liberalizácie poľnohospodárstva
    - Pred otvorením konferencii došlo k zostreniu sporov USA – EÚ (EÚ vytkla USA, že žiadajú
         zrušenie subvencií na poľnohosp.výrobu v Európe, ale v USA objem subvencií zvyšujú
HLAVNÉ SPORNÉ BODY AGENDY WTO V SEATTLI
     Liberalizácia agrárneho sektora: USA a štáty Cairnskej skupiny * sa usilujú o obmedzenie
         subvencií do poľnohospodárstva a odstránenie iných bariéer v obchode s týmito komoditami. EÚ,
         Japonsko a iní sa zastávajú poskytovania subvencií a chcú svoje trhy okrem iného chrániť pred
         geneticky upravenými potravinami
     Sociálne štandardy: USA a EÚ chcú presadiť do pravidiel WTO tzv.pracovné štandardy. RŠ sa
         tomu bránia, majú obavy, že budú proti nim zneužité.
     Obchod so službami: USA sa snažia o otvorenie trhov najmä pre bankové a poisťovacie služby a
         pre telekomunikačný sektor. Mnohé ČŠ sa obávajú dominantného postavenia amerických firiem a
         nesúhlasia s tým
Nové kolo rokovaní WTO (kt malo vojsť do histórie ako Kolo milénia, Clintonovo kolo, Kolo rozvojových
krajín) sa nepodarilo naštartovať pre neústupnosť účastníkov a pre ich neschopnosť prijímať kompromisy.
   -    Očakávané výsledky MK mali viest k ďalšej liberalizácii svetového obchodu a globalizácii SH
   -    Uvedené procesy nie vždy korešpondujú so záujmami RŠ (4/5 ČŠ WTO). RŠ a EÚ odmietli
        pristúpiť na ďalšiu liberalizáciu svojich trhov (=zhoršenie ich situácie)
    - Liberalizácia medzinárodnej obchodnej výmeny obmedzuje zvrchovanosť každého štátu, ktorý je jej
        účastníkom. Slobodná výmena tovaru prináša veľké výhody neveľkým skupinám, zatiaľ čo vačšia
        skupina štátov musí riešiť v súvislosti so stále väčšou liberalizáciou svetových trhov obrovské
        problémy
* Cairnská skupina = skupina štátov vytvorená v roku 1986 s cieľom presadzovať liberalizáciu
v poľnohospodárstve a vytvárať tlak, aby sa tejto otázke venovala mimoriadna pozornosť na Uruguajskom
kole. Členmi sú: Australia, Argentina, Bolivia, Brazil, Canada, Chile, Colombia, Costa Rica, Guatemala,
Indonesia, Malaysia, New Zealand, Paraguay, Pakistan, Philippines, South Africa, Thailand, Uruguay

18. PZI a ich vplyv na rozvoj národnej ekonomiky
2 rovnaké stroje môžme vyviezť ako:
               vlastníctvo          cena              riziko
tovar          mení sa           kúpna cena         minimálne
kapitál        nemení sa            zisk              väčšie

Prečo sa vyváža kapitál? Výhodnejšie podmienky
MOTÍVY
1.primárny – vyšší zisk
2.nižšie mzdové náklady v zahraničí
3. preferenčné postavenie rozvojových krajín (vš.systém colných preferencií, konf OSN o obchode a rozvoji
1964 – rozvojové štáty majú nižšie dovozné clá, 1.1.1989 4 tigre boli vyčlenené)
4.priblíženie sa k odbytovým trhom
5.prekonávanie prekážok MO
6.výhodnejšie ek.podmienky, nižšie dane
7.priblíženie sa k VT poznatkom + ekologický neokolinializms(benevolentné zákony v rozvojových
krajinách)
8.ekonomická integrácia



                                                                                                      27
Efekty spojené s tokmi PZI
Nemôžeme sa stotožniť s radikálnym prístupom, kt.vidí len negatívne stránky PZI, ale ani s liberálnym,
kt.akcentuje výhradne pozitíva PZI. PZI prinášajú výhody a nevýhody nielen pre hostiteľské štáty, ale aj pre
štáty, ktoré PZI poskytujú.
Výhody PZI pre hosťovské štáty
     PZI prinášajú kapitál do host.štátov, ktorý tam nie je k dispozícii. Ide o dlhodobý kapitál, ktorý
         zvyčajne nedokáže opustiť hostiteľský štát bez problémov
     Nadnárodné korporácie dokážu získať zdroje za omnoho výhodnejších podmienok ako domáce
         firmy
     nové technológie a technologické inovácie prechádzajú časom aj do ostatných firiem v ekonomike
     nové manažérske znalosti a techniky, zvyšujú kvalifikačnú úroveň
     PZI prispievajú k priemyselnej reštrukturalizácii, zmena štruktúry priemyselnej výroby
     Crowding in efect-zahraničné firmy zapájajú domácich dodávateľov
     Zlepšenie podnikateľského prostredia a podnikateľskej etiky
     Vyspelé technológie zahr.spoločností prispievajú k zlepšenej ochrane ŽP(to však neplatí ak zahr
         investor zámerne presúva ekologicky škodlivú výrobu s mäkšou legislatívou v oblasti ŽP
     Rozšírenie národného bohatstva
     Zvýšenie obemu domácej výroby
     zvýšenie zamestnanosti a objemu exportu

Nevýhody PZI pre hosťovské štáty
      zahr investor môže investovať do lokálnej firmy s cieľom zbaviť sa konkurencie alebo zrušiť
         výrobu, možná likvidácia niektorých domácich odvetvípol
      crowding out efect – vytláčanie domácich firiem z trhu
      nadpriemerný rast miezd vo firmách so zahr vlastníctvom môže ovplyvniť aj domáce firmy,
         v ktorých ale produktivita práce rastie iba pomaly. Výsledkom je zvýšenie nezamestnanosti a
         zníženie konkurenčnej schopnosti firiem
      zhoršovanie salda obchodnej bilancie – ak materská firma využíva svojich (zahraničných)
         dodávateľov
      repatriácia ziskov zaťažuje platobnú bilanciu
      výpadok daňových príjmov napr.v prípade daňových prázdnin
      duálna ekonomika – ak sa vláda príliš orientuje na pritiahnutie zahr investorov a zabúda na rozvoj
         domácich firiem. Firmy v zahr vlastníctve prosprerujú, domáce stagnujú, upadajúp
      príliš silná závislosť na zahraničných vlastníkoch a zahraničných trhoch
      jednostranný ek rozvoj
      nerovnomerný rozvoj regiónov
      politický vplyv zahr. investorov
Efekty v rôznych fázach investovania
Počiatočná fáza                                        Fáza dospelosti PZI
+ zrýchlenie štrukturálnych zmien                      +akcelerácia ek rastu
                                                       +rast exportu a zlepšenie salda OB
- možné zhoršenie salda OB                             - zvýšená repatriácia ziskov
- možný rast nezamestnanosti                           - výpadok daňových príjmov štátneho rozpočtu
- tlaky na zhodnotenie dom.meny
- nedochádza k okamžitému ek rastu

Majú fúzie a akvizície porovnateľný pozitívny vplyv na hosp.rast ako investície na zelenej lúke?
V krátkodobom horizonte:
     menej výhod
     nevytvárajú sa nové prac.miesta, výrobné kapacity ani neprinášajú nové technológie
     negatívny vplyv na konkurenčné prostredie, zahr firmy kupujú svojich konkurentov a tým získavajú
       dominantné postavenie na trhu
V dlhodobom horizonte:
     rozdiely sa stierajú
     presúvajú sa nové technológie a manažérske know-how, vzdelávanie pracovníkov
     rast miezd, tvorba prac.miest

                                                                                                         28
Výhody pre štáty, ktorých firmy sú výraznými vývozcami kapitálu:
    repatriované zisky majú pozitívny vplyv na PB
    skúsenosti z podnikania v zahr prostredí zlepšujú konkurenčnú schopnosť domácich firiem
Nevýhody
    samotná investícia pôsobí negatívne na PB
    môže dôjsť k poklesu zamestnanosti, ak firmy prenášajú výrobu do zahraničia

19. Priame zahraničné investície a ich vplyv na procesy globalizácie
        Svetové hospodárstvo je veľmi komplexným systémom. Národné ekonomiky sú prepojené do
výrobných, distribučných, výskumných a predajných sietí. Nadnárodné spoločnosti využívajú špecifické
konkurenčné výhody jednotlivých štátov na zlepšenie svojho postavenia na trhu. Napr. Nike uskutočňuje
výskum nových modelov doma v USA, výrobky vyrába v Číne a distribuuje na celom svete. Tento rozvoj
globálnych podnikových sietí je možný vďaka medzinárodnému pohybu kapitálu, konkrétne priamym
zahraničným investíciám ako jednému jeho druhu. Podľa definície americkej vlády o PZI ide v prípade
nákupu minimálne 10% aktív zahraničnej spoločnosti za účelom kontroly. V zásade majú PZI tri formy: 1.
nákup existujúceho podniku alebo jeho časti v zahraničí
         2. investície na zelenej lúke greenfield – výstavba nových kapacít v zahraničí
         3. spoločný podnik s lokálnou firmou
        Ďalej možno rozlíšiť PZI dvoch typov, a to na základe pôvodu kapitálu. Môže ísť o verejný kapitál,
ktorého zdrojom sú štáty a medzinárodné organizácie (MMF, WB). Keďže verejný kapitál je kapitálom
špecifickým, jeho cieľom najčastejšie nie je zisk, ale pomoc, a tak v rozhodujúcej miere prúdi z priemyselne
vyspelých štátov (najmä škandinávske štáty) do rozvojových štátov, ktoré v dôsledku nedostatočných
domácich úspor trpia nedostatkom voľných kapitálových zdrojov. Táto forma kapitálu hrala rozhodujúcu
úlohu po 2. svetovej vojne a od 80. rokov jej podiel klesá. Typickou formou je súkromný kapitál
pochádzajúci zo súkromných zdrojov (banky, poisťovne, investičné a dôchodkové fondy, TNK,...) s cieľom
dosiahnuť zisk. Súkromní investori investujú v zahraničí vo viere vyšších výnosov. Boom súkromného
kapitálu nastal v 90. rokoch a prevažuje nad verejným na všetkých kapitálových trhoch, aj v odporúčanich
Svetovej banky rozvojovým krajinám pri získavaní zdrojov.
        V globálnom meradle PZI pramenia z efektov technologického vodcovstva (kontrola nad svojou
kľúčovou technológiou + konkurenčný boj + podiel na trhu), pracovnej sily (kvalifikačné a mzdové
súvislosti), reklamy (medzinárodný marketing), nasýtenia vnútorného trhu, veľkosti korporácie, koncentrácie
výroby, prírodných zdrojov (investície do krajín s nerastným bohatstvom), dopravných nákladov (výrobné
kapacity v bezprostrednej blízkosti k odbytovému trhu, priblíženie sa zákazníkovi).
        Globálne trendy v pohyboch PZI v rokoch 1990-2004
PZI získali na význame po 2. svetovej vojne spolu so vznikom, nástupom a prvými investíciami TNK.
Spočiatku pomalý rast v 70. rokoch bol vystriedaný dynamickým boomom v 80. rokoch. PZI sa najprv
zdvojnásobili, potom vzrástli o ďalších 20% (Pre porovnanie v období 1983-1989 bol priemerný ročný rast
PZI 29%, kým rast svetového exportu dosiahol 9,4% a rast svetového HDP len 7,8%). Došlo k oživeniu
svetového hospodárstva, expanzii japonských investícií v zahraničí a mnohým cezhraničným M&A v oblasti
high-tech. Do priemyselne vyspelých štátov smerovalo až 81% PZI (USA, VB, SRN, Fr.), ktoré boli spolu
s Japonskom zároveň aj najväčšími vývozcami. Do rozvojových štátov (JV Ázia a Latinská Amerika)
smerovalo len 19% PZI. Kým v prípade Ázie ide o stabilné presuny výrobných kapacít, Latinská Amerika
odrádza politickou nestabilitou, Afrika zostáva mimo záujmu investorov (s výnimkou ropných štátov Nigéria
a Egypt).
         Obdobie najbúrlivejšieho rastu PZI nastalo v 90. rokoch (boom 1997-2000) a celosvetové toky
vrcholili v roku 2000 na úrovni 1390 mld. USD, objem celosvetových tokov PZI vzrástol viac než 6-
násobne. Po celosvetovej recesii v rokoch 1991-92 akcelerovali PZI najmä v druhej polovici 90. rokov. TNK
začali s intenzívnou tvorbou celosvetových výrobných sietí, M&A v energetických, telekomunikačných
a finančných službách aj vo farmaceutickom priemysle. Podľa UNCTAD malo 60 000 TNK viac než
800 000 zahraničných filiálok. Tým sa TNK snažili konsolidovať svoje pozície a ovládnuť najväčšiu možnú
časť trhu. Lídrom tejto fázy pozitívnej celosvetovej hosp. situácie boli USA, ktoré prežívali najdlhšie
obdobie rastu v 20. storočí (rast akcií na burzách, rast kapitalizácie). Tomu zodpovedalo aj geografické
rozdelenie – väčšina PZI sa presúvala v rámci priemyselne vyspelých štátov. Naj postavenie získala Triáda –
USA, Japonsko, EÚ (v roku 2000 získali 71% a vyviezli 82% PZI). USA si udržali svoje 1. miesto, EÚ
posilňuje pozíciu integráciou. Na periférii naďalej zostali rozvojové krajiny (Afrika menej ako 1%)
s výnimkou JV Ázie (Čína sa stala druhým najväčším príjemcom PZI, prvým v rámci greenfield).


                                                                                                         29
         Roky 2001-2003 priniesli prepad v PZI, a to najmä kvôli situácii v priemyselne vyspelých štátoch.
Po prepade akcií na amerických burzách (dot-com) prešla americká ekonomika do recesie, čím spomalila aj
svetový ekonomický rast a zapríčinila globálny pokles akciových trhov. Následné zníženie kapitalizácie
TNK zabrzdilo ich investície a M&A. Jediným regiónom, ktorý v roku 2002 dosiahol rekordné investície,
boli krajiny SVE.
         Oživenie celosvetových tokov PZI priniesol rok 2004, a to na hodnotu 621 mld. USD. Dôvodom je
historicky najvyšší rast PZI do rozvojových štátov o 48% (255 mld. USD), kým v priemyselne vyspelých
štátoch pokračoval negatívny trend z minulých rokov (pokles o 16%, v objeme 321 mld. USD). Napriek
značným disproporciám medzi regiónmi rástli PZI v širokej skupine štátov. Najsilnejším regiónom zostala
Ázia (lídri Čína a Hongkong), svoj podiel po sérii slabších rokov zvýšila aj Latinská Amerika, v investormi
odsúvanej Afrike dominuje JAR a ropné štáty (S Afrika a Nigéria). Štáty SVE opäť prilákali viac investorov
(29 mld. USD v 2002, 27 mld. USD v 2003, 36 mld. USD v 2004), výrazne rástli investície do Ruskej
federácie.
Additional
Prostredie pre pôsobnosť PZI prešlo niekoľkými zmenami. Týkali sa najmä znižovania technologických
a obchodno-politických bariér pohybu kapitálu. Najdôležitejšími medzníkmi v procese zmien boli: 1.
zdokonalenie informačných a komunikačných technológií a dopravných možnosti; 2. liberalizácia pohybu
tovaru, služieb i investícií v rámci regionálnych, sektorálnych a multilaterálnych dohôd; 3. rast
medzinárodnej výroby (TNK).
         Liberalizácia viedla k zlepšenému prístupu na zahraničné trhy, zlepšenému prístupu k zahraničným
výrobným faktorom, možnosti efektívnejšie využívať vnútrofiremné zdroje, rastu trhov (väčšia možnosť
expandovať, väčšia konkurencia), zmene motívov investovania (rozdielne náklady, infraštruktúra, pracovná
sila, investičné prostredie). Dynamika jednotlivých faktorov spočíva v tom, že jeden podporuje druhý.
Internacionalizácia sa stáva nutnou nielen pre najväčšie firmy, ale aj pre malé a stredné podniky (SMEs).
Proces internacionalizácie firiem sa zrýchľuje (preskakujú sa vývojové fázy) a môže začať v ktorejkoľvek
pobočke v zahraničí (najmä vo vývojárskych centrách). Ďalšou charakteristickou súčasťou vývoja je
vnútrofiremný obchod, ktorý tvorí významnú časť zahraničného obchodu viacerých krajín. Možno povedať,
že PZI vedú k obchodu a obchod vedie k PZI. Špecifikom vývozu kapitálu je, že na rozdiel od vývozu tovaru
(obchod), pri ktorom podnikateľ dosahuje výnos jednorazovo, pri vývoze kapitálu ho dosahuje opakovane.
         Vývoz kapitálu urýchľuje ekonomický rozvoj v krajinách, do ktorých smeruje. Rozvojové krajiny sa
začleňujú do systému svetovej výroby (nie len do tovarovej výmeny), dochádza v nich k rozkladu
tradičných, zaostalých foriem hospodárenia. Problémom je budovanie jednostrannej deformovanej
ekonomiky a transfer zisku do materskej krajiny. Pozitívne účinky sú tak sprevádzané negatívnymi. Môžeme
pozorovať niekoľko globálnych tendencií: A) akumulačný proces sa zmedzinárodňuje (presun tradičných
a špinavých odvetví) B) presadzuje sa tendencia vyrovnávania mier zisku a dlhodobých úrokových mier
medzi krajinami C) ochabuje akumulačný proces v krajine vývozcu PZI (peniaze na vývoz a nie domáci
vývoj) D) rastúca úloha TNK v procese medzinárodnej deľby práce, v medzinárodnej ekonomickej integrácii
i celom systéme vzťahov vo svetovom hospodárstve E) rozvojové krajiny sa zadlžujú F) prílišné stimuly
prijímajúcej krajiny a priveľké očakávania od PZI.
         Najmä posledné roky 20. storočia priniesli zmeny v objeme vyvážaného kapitálu (rastie), v úlohe
štátu pri pohyboch PZI (rastú - stimuly), v geografickej orientácii PZI (v minulosti do kolónií, v súčasnosti
do vyspelých krajín), v odvetvovej orientácii PZI (v minulosti do najziskovejších ako ťažba, plantáže, teraz
spracovateľský priem.), predovšetkým ale narástla úloha vývozu kapitálu v celkovom komplexe MHV.

20. Medzinárodná migrácia a jej vplyv na hostiteľské krajiny
        Práca patrí spolu s pôdou a kapitálom medzi tri základné výrobné faktory a medzinárodný pohyb
pracovných síl je jednou z foriem realizácie medzinárodných hospodárskych vzťahov. Rovnako ako
medzinárodný pohyb kapitálu, aj medzinárodný pohyb pracovných síl je vyvolaný jeho relatívnym
prebytkom v jednej krajine a nedostatkom v krajine druhej. Okrem uvedeného ekonomického vplyvu
významne ovplyvňuje medzinárodný pohyb pracovných síl aj faktor politický, ktorý súvisí s jeho osobitným
charakterom.
V súčasnosti možno charakterizovať niektoré zákonitosti medzinárodnej migrácie obyvateľstva nasledovne:
    1. Zvyšujúca sa úloha medzinárodnej ekonomickej integrácie
    2. Zväčšovanie rozmerov medzinárodnej ekonomickej integrácie
    3. Zvyšovanie podielu nelegálnej migrácie v dôsledku rozdelenia sveta na bohaté a chudobné štáty
    4. Zvyšovanie podielu vysokokvalifikovanej pracovnej sily v rámci migrujúcej pracovnej sily


                                                                                                          30
Súčasná medzinárodná migrácia pracovnej sily je mnohostranný jav, ktorý ovplyvňuje všetky stránky
rozvoja spoločnosti a jej zapojenie do medzinárodných ekonomických vzťahov. Migrácia je dôležitou
súčasťou utvárania globálneho systému komunikácie a globálnej ekonomiky. Vzhľadom na svoj špecifický
charakter je medzinárodný pohyb pracovných síl menej rozsiahly v porovnaní s medzinárodným pohybom
kapitálu a svetovým obchodom.
Migrácia= pohyb jedinca v zaradení v určitom systéme (sociálna, geografická mobilita)
Vnútorná:        Prisťahovanie
                 Odsťahovanie
Zahraničná:      Emigrácia
                 Imigrácia
                 Reemigrácia/ Reimigrácia
                 Repatriácia (hromadné presídľovacie akcie organizované vládou)
                 Vysídľovanie
                 Evakuácia
Z časového hľadiska:             Stála
                                 Sezónna
                                 Denná/ týždenná
Príčiny medzinárodnej migrácie
EKONOMICKÉ
     Vyššia cena pracovnej sily v zahraničí,                  Neúroda
         resp. v imigračnej krajine (rozdiely                  Nedostatok pracovných síl na vidieku
         v mzdách)                                             Technická vybavenosť
     Cyklické výkyvy- krízy                                   Nezamestnanosť
                          -        dlhé     cykly              Lepšia možnosť využitia kvalifikácie
             hospodárskej výstavby v západnej
             Európe a severnej Amerike
NEEKONOMICKÉ (migrácia= východisko pred prenasledovaním najrôznejšieho charakteru)
     Politické                             Rasové                              Národnostné
     Vojenské                              Náboženské                          Sociálne
Medzinárodná migrácia neekonomického charakteru má spravidla živelný ráz a ťažko sa dá predvídať. Je
často spojená s ekonomickými príčinami- napr. príslušníci prenasledovanej rasy majú možnosť vykonávať
iba podradné zamestnanie. S vyspelosťou spoločnosti sa zvyšuje význam pôsobenia neekonomických
migračných faktorov, čo sa prejavuje v tzv. opačnej alebo obrátenej migrácii. Je to migrácia smerujúca
z krajiny s lepšími ekon. podmienkami do krajiny s horšími ekon. podmienkami (napr. kvôli lepšiemu stavu
život. prostredia, migrácia navrátilcov).

Vplyv medzinárodnej migrácie na ekonomickú prosperitu
                                            0A - ponuka práce krajiny 1 / 0’A - ponuka práce krajiny 2
                                       K
                                            Vertikálne osi- hodnota hraničného výnosu práce
 F                                          Pred emigráciou:
                             M         H    0C, – mzda v krajine 1 / 0’H- mzda v krajine 2
                                            0FGA - celkový produkt kr.1 / 0’KMA - celkový produkt kr.2
                      E
                                            Mzdy sú v krajine 2 väčsie, preto tam budú migrovať z kr.1 a
                                R
N                                       T
                                            mzdy sa vyrovnajú (BE=0N=0’T)
C                              G            celkový produkt kr.1 klesá z 0FGA na 0FEB,
                                                            v kr.2 stúpa z 0’KMA na 0’KEB
0                     B       A        0’
                                            EGM - čistý zisk z migrácie z celosvetového hľadiska
Základné aspekty migrácie
Distribúciou pracovnej sily v medzinárodnom meradle dochádza k 3 základným aspektom migrácie:
    1. dochádza k vyrovnávaniu reálnych miezd
    2. rastie celkový objem svetovej produkcie
    3. dochádza k poškodzovaniu niektorý skupín obyvateľstva:
        v emigračnej krajine: ∙ klesá cena pôdy a kapitálu (vlastníci týchto VF znevýhodnení)
                                  ∙ rastie cena práce
        v imigračnej krajine: ∙ klesá cena práce (vlastníci tohto VF znevýhodnení)
                                  ∙ rastie cena pôdy a kapitálu
Vplyv medzinárodnej migrácie na hostiteľské krajiny

                                                                                                     31
Migrácia pracovnej sily smeruje spravidla z krajín s horšími ekonomickými podmienkami do krajín s lepšími
ekonomickými podmienkami. Cieľovými imigračnými krajinami sú teda hospodársky vyspelé krajiny. Vo
všeobecnosti možno povedať, že postindustriálne spoločnosti sú charakteristické vysokou úrovňou miezd,
rýchlym rastom miezd, vysokou ziskovosťou, tendenciou k vyššej miere vybavenosti práce kapitálom
a odmietaním domácej pracovnej sily vykonávať horšie platené práce. Medzi základné vplyvy na hostiteľské
krajiny možno zaradiť:
    1. Horšie platené práce vykonávajú zahraniční pracovníci, ktorí tak vytvárajú do určitej miery
        domácu ekonomiku závislú na zahraničnej pracovnej sile. V týchto odvetviach väčšinou mzdy
        nerastú, resp. rastú len pomaly. V odvetviach, akými je textilný a obuvnícky priemysel majú
        imigranti väčší vplyv na znižovanie, resp. pomalý rast miezd, pretože tu by v prípade absencie
        zahraničnej pracovnej sily bolo nutné zvyšovať mzdy.
    2. Imigranti zvyšujú dopyt po sociálnom kapitáli, hoci ho využívajú v menšej miere ako domáce
        obyvateľstvo (byty, zdravotné a sociálne zabezpečenie, vzdelanie, energia, voda, odvoz odpadkov,
        komunikácia, zariadenia na oddych, administratívne služby atď.)
    3. Prílev vysokokvalifikovanej pracovnej sily (brain-gain). Podiel prisťahovalcov s vysokou
        kvalifikáciou tvorí asi 17% celkovej imigrovanej pracovnej sily z celosvetového meradla. Prílev
        vysokokvalifikovanej pracovnej sily zaznamenávajú najmä USA (2/3 prílevu mozgov) a krajiny
        západnej Európy. V súčasnosti sa podporuje imigrácia vysokokvalifikovanej pracovnej sily,
        predovšetkým vo vysoko sofistikovaných odvetviach elektrotechnického a elektronického priemyslu.
        Z imigrujúcich špecialistov tvoria asi 40% odborníci na elektroniku. Naopak, imigrácia málo
        kvalifikovanej pracovnej sily podlieha prísnej regulácii, čo vyvoláva nárast ilegálnej imigrácie.
        Migrácia vysokokvalifikovanej pracovnej sily sa začala objavovať v 30. rokoch 20. storočia, kedy
        USA využívali možnosť odvádzania vedcov, emigrujúcich z fašistického Nemecka. Neskôr tento
        fenomén zasiahol i krajiny Afriky a Ázie. Pri hodnotení medzinárodnej migrácie
        vysokokvalifikovanej pracovnej sily sa analyzuje jej pohyb ako pohyb ľudského kapitálu. Na rozdiel
        od exportu kapitálu však spravidla vysokokvalifikovaná pracovná sila (teda ľudský kapitál) nebýva
        v materskej krajine nadbytočná. V mnohých prípadoch však materské krajiny nie sú schopné zaplatiť
        za ňu cenu, ktorú má. Preto dochádza k jej migrácii. Pre materské krajiny je vysťahovalectvo
        vysokokvalifikovanej pracovnej sily nenahraditeľnou stratou, pretože investície vložené do
        pracovnej sily v predproduktívnom veku sa pokladajú za stratené. Naopak, pre hostiteľskú krajinu
        predstavuje jej prílev veľký prínos.
Medzi negatívne vplyvy na hostiteľskú krajinu možno zaradiť predovšetkým:
    1. Remitencie
    2. Vysoký sklon imigrantov k úsporám
    3. Problémy s adaptáciou do novej kultúry
    4. Zvýšenie nebezpečenstva rasových problémov a rast zločinnosti
Dôsledky medzinárodnej migrácie vo všeobecnosti:
 Pozitívne:     Zvýšenie ekonomickej efektívnosti v celosvetovom meradle
                Zníženie úrovne nezamestnanosti v hospodársky menej rozvinutých krajinách (MK)
                Zvýšenie príjmov migrantov (MK)
                Zvýšenie dôchodkov obchodu v hostiteľskej krajine (HK)
                Prílev vysokokvalifikovanej pracovnej sily (HK)
                Vklad do fiškálneho systému hostiteľskej krajiny (HK)
Negatívne:      Zníženie úrovne dôchodkov v hospodársky menej rozvinutých krajinách (MK)
                Výdavky v dôsledku nákladov na prejazd, straty príjmov v dobe prejazdu (MK)
        a zariaďovanie v hostiteľskej krajine
                Problémy s adaptáciou do novej kultúry, jazyka a pod. (MK,HK)
                „Únik mozgov“ (brain-drain) z hospodársky menej rozvinutých krajín (MK)
                Zníženie úrovne produktivity práce v dôsledku straty kvalifikovanej prac. sily (MK)
                Pravdepodobnosť zvýšenia úrovne nezamestnanosti v prijímajúcej krajine (HK)
                Zvýšenie nebezpečenstva rasových problémov a rastu zločinnosti (HK)
MK-materská krajina
HK- hostiteľská ktajina

21. Medzinárodná migrácia a jej vplyv na materské krajiny
(Medzinárodná migrácia viď otázku č. 20)
Vplyv medzinárodnej migrácie na materské krajiny

                                                                                                       32
         Migrácia pracovnej sily smeruje vo väčšine prípadov z krajín s horšími ekonomickými podmienkami
do krajín s lepšími ekonomickými podmienkami. Väčšina dnešných migrantov pochádza z hospodársky
menej vyspelých krajín, ktoré majú obmedzené zdroje kapitálu, nízku mieru tvorby nových pracovných
miest a nadbytočné rezervy pracovných síl. V týchto krajinách nezodpovedajú ekonomické podmienky
demografickému vývoju.
         Emigráciu z rozvojových štátov môžeme skúmať z dvoch aspektov:
     1. Buď ide o emigráciu prebytočnej málo kvalifikovanej pracovnej sily
     2. Alebo ide o emigráciu vysokokvalifikovanej pracovnej sily
Málo kvalifikovaná pracovná sila predstavuje pracovníkov, ktorí sú nezamestnaní alebo dosahujú veľmi
nízky príjem. Emigrácia tejto skupiny pracovnej sily nebýva nežiaducim javom v materských krajinách,
pretože spravidla nie je problém nahradiť ju domácou pracovnou silou.
Emigrácia vysokokvalifikovanej pracovnej sily predstavuje pre rozvojové štáty ekonomickú ujmu.
Migrácia vysokokvalifikovanej pracovnej sily sa začala objavovať v 30. rokoch 20. storočia, kedy USA
využívali možnosť odvádzania vedcov, emigrujúcich z fašistického Nemecka. Neskôr tento fenomén
zasiahol i krajiny Afriky a Ázie. Pri hodnotení medzinárodnej migrácie vysokokvalifikovanej pracovnej sily
sa analyzuje jej pohyb ako pohyb ľudského kapitálu. Na rozdiel od exportu kapitálu vysokokvalifikovaná
pracovná sila spravidla nebýva v materskej krajine nadbytočná. V mnohých prípadoch však materské krajiny
nie sú schopné zaplatiť za ňu cenu, ktorú má. Preto dochádza k jej migrácii. Pre materské krajiny je
vysťahovalectvo vysokokvalifikovanej pracovnej sily nenahraditeľnou stratou, pretože investície vložené do
pracovnej sily v predproduktívnom veku (vzdelanie, výcvik) sa pokladajú za stratené.
V 70. rokoch bola emigrácia vysokokvalifikovanej pracovnej sily problémom najmä v Ázii, kedy Filipíny
stratili 12% a Južná Kórea 10% odborníkov. Koncom 20.storočia sa tento fenomén začal objavovať aj
v Afrike, v štátoch strednej Ameriky a karibskej oblasti. V týchto oblastiach únik mozgov vo veľkej miere
ovplyvňuje efektívnosť ekonomiky. V štátoch Latinskej Ameriky, Južnej Ázie a strednej a východnej Európy
je zatiaľ dostatok kvalifikovaných síl, preto tu emigrácia nepôsobí ako brzda ekon. rozvoja.
         Menej vyspelé štáty zaznamenávajú sporadicky i reemigráciu, teda návrat pracovnej sily zo
zahraničia. Reemigrácia má 2 pozitívne účinky:
     1. Domáca pracovná sila získa v zahraničí pracovné skúsenosti a kvalifikáciu, ktoré môže uplatniť
         v materskej krajine
     2. A často sa vracia s naakumulovaným kapitálom, ktorý investuje v domácej krajine.
Pre chudobné emigrujúce krajiny predstavujú bezprostredný ekonomický prínos remitencie, ktoré:
              Predstavujú vyšší reálny dôchodok pre domáce obyvateľstvo. Pri dočasnej emigrácii, ktorej
                  hlavným cieľom je získanie úspor, sa tak stáva tento jav zdrojom devízových prostriedkov,
              Podporujú proces ekonomického rozvoja,
              Stimulujú ekonomickú činnosť a technický pokrok,
              Poskytujú prínos v podobe repatriácie úspor v konvertibilných menách (napr. príjmy Indie
                  z uvedených zdrojov zodpovedajú objemu 25% indického exportu tovaru). V priemere 38%
                  hodnoty tovarových exportov rozvojových krajín predstavujú remitencie.
              Majú vplyv na spotrebu v krajinách emigrantov. Vyvolávajú zmeny spotrebných návykov
                  a spôsobujú zvyšovanie dopytu po importovaných druhoch tovaru, vrátane luxusných
                  tovarov.
Distribučný efekt remitencií je však protichodný- na jednej strane prispievajú k znižovaniu regionálnych
disparít, na strane druhej vedú k väčšej nerovnosti v príjmovej distribúcii, pretože migranti bývajú spravidla
príslušníkmi bohatšej časti komunity.
Dôsledky medzinárodnej migrácie vo všeobecnosti:
 Pozitívne:       Zvýšenie ekonomickej efektívnosti v celosvetovom meradle
                  Zníženie úrovne nezamestnanosti v hospodársky menej rozvinutých krajinách (MK)
                  Zvýšenie príjmov migrantov (MK)
                  Zvýšenie dôchodkov obchodu v hostiteľskej krajine (HK)
                  Prílev vysokokvalifikovanej pracovnej sily (HK)
                  Vklad do fiškálneho systému hostiteľskej krajiny (HK)
Negatívne:        Zníženie úrovne dôchodkov v hospodársky menej rozvinutých krajinách (MK)
                  Výdavky v dôsledku nákladov na prejazd, straty príjmov v dobe prejazdu (MK)
         a zariaďovanie v hostiteľskej krajine
                  Problémy s adaptáciou do novej kultúry, jazyka a pod. (MK,HK)
                  „Únik mozgov“ (brain-drain) z hospodársky menej rozvinutých krajín (MK)
                  Zníženie úrovne produktivity práce v dôsledku straty kvalifikovanej prac. sily (MK)

                                                                                                           33
                Pravdepodobnosť zvýšenia úrovne nezamestnanosti v prijímajúcej krajine (HK)
                Zvýšenie nebezpečenstva rasových problémov a rastu zločinnosti (HK)

22. Základné ekologické problémy súčasného svetového spoločenstva
         Zložitý a dlhý vývoj ľudskej spoločnosti do súčasnosti viedol v hospodársky rozvinutých štátoch
k sformovaniu industriálnej spoločnosti tzv. euroamerického typu. Možno konštatovať, že vybudovanie
euroamerického typu výrobno-spotrebiteľského modelu je cieľom pre všetky národné ekonomiky vo
svetovom hospodárstve. Ide o progresívny výrobno-spotrebiteľský model, ktorý používa najprogresívnejšie
výrobné metódy a svojim členom zabezpečuje vysokú mieru materiálneho zabezpečenia. Napriek uvedeným
pozitívam, má aj negatívnu stránku, ktorou je rozsiahla devastácia goebiosystému.
         V súvislosti s ochranou geobiosystému možno definovať 3 zásadné problémy:
1. Prvý problém sa týka determinovania objektov, ktoré by mali podliehať ochrane.
Je to všetka živá i neživá príroda:       pod povrchom,
                                          na povrchu i
                                          nad povrchom Zeme.
Konkrétne ide o ochranu hydrologického a klimatického systému, planetárnych látkových                 cyklov,
neobnoviteľných i obnoviteľných prírodných zdrojov a živých organizmov.
2. Druhý problém sa týka ochrany planetárneho systému. Zmeny, ktoré nastávajú v geobiosystéme pod
vplyvom ľudskej činnosti sa hodnotia ako negatívne:        Atmosféra,
                                                                  Hydrosféra a
                                                                  Biosféra sa dnes pokladajú za znečistené.
Ochrana by mala zabezpečiť revitalizáciu geobiosystému tak, aby v ňom mohli prirodzene prebiehať
základné prírodné procesy, aby sa zachovalo bohatstvo prírody pre jej vlastnú hodnotu, ktorá je nezávislá na
človeku.
3. Tretí problém spočíva v skutočnosti, že je ohrozená celá planéta, t. j., že problém má globálny rozmer.
Problém starostlivosti o životné prostredie sa teda stáva spoločným problémom celého ľudstva.
Otázka ekológie je jedným z najvážnejších problémov súčasného sveta. Pri súčasnom priemyselnom rozvoji
dochádza k tzv. ekologicky neudržateľnému rastu, ktorý má svoje následky v priemyselne vyspelých
krajinách, rovnako však postihuje i ostatný svet. Možno konštatovať, že 25% obyvateľov Zeme, ktorí žijú
v priemyselne rozvinutých bohatých krajinách „Severu“ priviedlo celý svet na pokraj ekologickej katastrofy.
Relatívne malá skupina krajín sa nadmerne podieľa na globálnej spotrebe energie a surovín a na výhodách,
ktoré z toho plynú. Ekologické škody však zasahujú celú planétu.
Priemyselné koncerny z vyspelých štátov presúvajú svoje ekologicky závadné výroby do rozvojových štátov,
ktorých zákonodarstvá sú v tomto smere menej prísne, než ich domáce. Uvedený jav sa nazýva ekologický
neokolonializmus.
         V tomto smere je rozhodujúcou otázka úpravy obchodných vzťahov medzi Severom a Juhom.
Významná je najmä otázka rozvoja spolupráce v oblasti poľnohospodárstva. Mnohé chudobné rozvojové
štáty, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v tropických a subtropických pásmach, klčujú svoje lesy, aby tak získali
novú poľnohospodársku pôdu. Hospodárska situácia im však neumožňuje investovať do irigačných
systémov, ktoré by umožnili pôdu dlhodobo využívať. Tak sa poľnohospodárska pôda po niekoľkých rokoch
stáva púšťou.
         Nemenej významná je i problematika enormného zadlženia rozvojových krajín, ktorá ich často núti
devastovať svoje životné prostredie. Napr. klčovanie brazílskych pralesov nadnárodnými spoločnosťami,
ktoré tu ťažia drevo. Aby Brazília nemusela ničiť svoje lesy, musí mať možnosti dostať sa na svetové trhy
inými druhmi výrobkov. Význam brazílskych pralesov pri tvorbe kyslíka pre celú planétu je pritom
nenahraditeľný.
         Ekologické problémy v rozvojových krajinách majú pôvod v sociálnej chudobe. Súčasne treba
poznamenať, že pokiaľ by v dohľadnej dobe rozvojové krajiny začali používať model priemyselne vyspelých
štátov v oblasti životného štýlu a mrhania prírodných zdrojov, viedlo by to k neodvratnej ekologickej
katastrofe.
Základné príčiny dnešného krízového stavu z hľadiska ekológie sú dve:
         Prvá spočíva v neudržateľných vzorcoch produkcie a spotreby vo vyspelých štátoch. Priemyselne
rozvinuté štáty, nazývané bohatý SEVER, kde žije 25% svetového obyvateľstva, spotrebovávajú 70%
všetkých prírodných zdrojov. Spôsob výroby, ktorý je založený na využívaní relatívne lacných surovín
z neobnoviteľných zdrojov, produkuje enormné množstvo plynného, tekutého i tuhého odpadu. Plytvanie
zdrojmi a neustále rastúca spotreba by mali byť nahradené ekologicky bezpečnejšími technológiami.


                                                                                                           34
        Druhá spočíva v rýchlom raste populácie v rozvojových krajinách chudobného JUHU. V roku 1900
žilo na Zemi len 1, 645 mld. obyvateľov, v roku 1999 už 6 mld. V roku 2050 sa očakáva, že počet
obyvateľov dosiahne úroveň 9,1 mld.
        Z tohto hľadiska je za najzávažnejší problém, ktorému bude ľudstvo čeliť pokladaný problém
zabezpečenia výživy obyvateľstva, t.j. schopnosť planéty produkovať poľnohospodárske suroviny na výrobu
potravín v takom množstve, aby mali všetci obyvatelia planéty trvale zabezpečený dostatok kvalitných
potravín. To znamená, že výroba poľnohospodárskych surovín nesmie degradovať prírodné zdroje, ktoré
umožňujú ich zabezpečenie. Ďalším problémom v súvislosti so zabezpečením výživy ľudstva je problém
nerovnomernej distribúcie potravín.
V roku 1986 definovala Svetová banka pojem potravinovej bezpečnosti, ako trvalý prístup všetkých ľudí
k takému množstvu potravy, ktoré by im umožnilo aktívny a zdravý život. V súčasnosti trpí chronickou
podvýživou okolo 800 mil. ľudí. (Cieľ FAO- do roku 2015 zredukovať počet hladujúcich na polovicu).
Napriek obavám z nedávnej minulosti, nové výsledky geologických prieskumov Zeme potvrdili, že najmenej
na najbližších 100 rokov nehrozí kritický nedostatok žiadnej významnej nerastnej suroviny, t.j.
neobnoviteľných zdrojov (ropa, zemný plyn, rudy železných a neželezných kovov). Prispeli k tomu
     novoobjavené ložiská,
     efektívnejšie spôsoby ťažby,
     lepšie zhodnotenie surovín,
     zvyšujúca sa úroveň recyklácie druhotných surovín, predovšetkým kovov.
Oveľa väčší problém predstavujú obnoviteľné zdroje:
Pôda- najkritickejšie ohrozený prírodný zdroj. Na Zemi sa každoročne likviduje obrovské množstvo
poľnohospodárskej pôdy. Pôda sa znehodnocuje nadmerným používaním chemikálií alebo pestovaním
nevhodných plodín, čo vedie k znehodnocovaniu jej biologických vlastností.
Sladká voda- len 2,5% (97,5% je slaná voda), z toho 65% v ľadovcoch, 30% podzemné vody. Spotreba: 2/3
v poľnohospodárstve, 19% priemysel, 9% ľudské obydlia. Najschodnejšou cestou riešenia problému
zabezpečenia sladkou vodou je šetrenie jej zdrojov, ochrana pred znečistením a inou degradáciou
(vypúšťanie odpadu a pod).
Znečistenie ovzdušia- najmä v priemyselne vyspelých krajinách, riešenie zákonnými úpravami.
Ochrana morí a oceánov- nesmierne zložité otázky rybolovu a jeho regulácie, pretože nekoordinovaný
rybolov v mnohých regiónoch svetového oceánu ohrozuje uchovanie tohto významného zdroja obživy
značnej časti ľudstva.

Trvalo udržateľný rozvoj- rozvoj, ktorý zabezpečí rast nielen pre dnešnú generáciu, ale i pre generácie
budúce. Konkrétne:
    1. Nesmie ohroziť základňu prírodných zdrojov
    2. Nesmie ohroziť životné prostredie
Jeho základnými črtami sú:
            Účinnejšie metódy využitia materiálov a energie
            Minimalizácia spotreby neobnoviteľných zdrojov




                                                                                                    35
23. Summit v Johannesburgu a jeho vplyv na trvalo udržateľný rozvoj
vo svetovom spoločenstve
Konferencie pred summitom v Johannesburgu
Medzinárodné spoločenstvá kladú v poslednom období veľký dôraz na odstraňovanie ekologických
problémov, chudoby a zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja. Prvá veľká konferencia o daných
problémoch bola v Stockholme v 1987 pod názvom Konferencia OSN o životnom prostredí.
Druhým globálnym podujatím sa stala Konferencia o životnom prostredí a rozvoji v 1992 v Rio de
Janeiru. Boli na nej sformulované hlavné zásady politiky trvalo udržateľného rozvoja (zvýšenie efektívnosti
technológií a všetkých aktivít, ktoré využívajú akékoľvek zdroje energie a materiálov a produkujú odpad).
Prijaté boli dve konvencie: Konvencia o zachovaní živočíšnych druhov a Konvencia o zmene podnebia,
v ktorej boli definované faktory spôsobujúce zmeny v podnebí.
Počas nasledujúcich 10 rokov sa uskutočnilo desať menších konferencií, ktoré upresňovali a vyjadrovali sa
k deklaráciam prijatých v Riu, avšak ich význam nebol veľký.
Summit v Johannesburgu, jeho ciele a predmet
4. septembra 2002 sa začala doteraz najväčšia Konferencia o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu.
Tohto summitu, ktorý nazývame aj summit ´Rio + 10´, sa zúčastnili hlavy štátov, ministri, predstavitelia
nevládnych a študentských organizácií, zástupcovia nadnárodných spoločností a 40 000 odborníkov.
Medzi ciele tohto summitu môžeme zaradiť nasledovné otázky:
    1. Zostaviť a schváliť plán obmedzenia chudoby, ktorý by sa zameriaval na 5 hlavných oblastí a to:
         prístup k vode a hygiene, rozvoj zdravotníctva, rozvoj energetiky, rozvoj poľnohospodárstva
         a zachovanie biodiverzity.
    2. Zhodnotiť, do akej miery sa naplnili záväzky zo summitu v Rio de Janeiru.
    3. Vytýčenie účinnejších postupov presadzovania trvalo udržateľného rozvoja do budúcnosti.
Predmetom rokovaní na konferencií boli rôzne otázky týkajúce sa spolupráce zúčastnených strán pri ochrane
životného prostredia, pomoci rozvojovým krajinám a ich oddĺženiu, plneniu zmúv, ktorými sa mala znižovať
emisia skleníkových plynov a pod. Najdôležitejšími otázkami však boli:
    1. Otvorenie trhov vyspelých krajín pre dovoz z rozvojových štátov
    2. Urýchlenie plnenia dohôd o životnom prostredí a upozornenie na nedodržiavanie medzinárodných
         záväzkov, najmä bojkotu Kjótskeho protokolu Spojenými štátmi.
Postavenie rozvojových štátov
Rozvojové štáty na summite v Johannesburgu rokovali najmä o otvorení trhov vyspelých štátov pre vlastné
produkty. Ich hlavným cieľom sa stalo zníženie alebo odstránenie poľnohospodárskych subvencií
v rozvinutých krajinách a sprístupnenie poľnohospodárskych technológií chudobným farmárom. Zvýšením
exportu poľnohospodárskych výrobkov, ktoré sú často jediným vývozným artiklom chudobných krajín, by sa
znížil hlad v najviac postihnutým regiónom subsaharskej Afriky a centrálnej Ázie. Vďaka subvenciám zo
strany štátu, prostredníctvom ktorej znižujú farmári v Európe či Amerike svoje náklady, nie sú pestovatelia
z rozvojových krajín konkurencieschopní, hoci majú na pestovanie lepšie podmienky. Táto finančná
podpora, ktorá predstavuje 300 mld USD ročne, je často vyššia ako celkový produkt vyrobený v rozvojových
krajinách. Navyše pri jej efektívnejšom použití by bolo možné odstrániť hladomor vo svete.
Hoci na Zemi dnes hladuje cca 800 miliónov ľudí, medzinárodnému spoločenstvu sa doteraz nepodarilo
efektívne s hladom bojovať. Medzi snahy o zlepšenie situácie možno zaradiť návrh FAO prispievať ročne 30
mld USD vo forme potravinovej pomoci, či 30 rokov starý sen OSN o prispievaní 0,7% z HDP vyspelých
štátov ako rozvojovú pomoc.
Ďalším problémom tejto skupiny štátov je nedostatok pitnej vody a nedostatočná vybavenosť hygienickými
zariadeniami. Na Zemi žije cca 1,2 respektíve 2 mld ľudí bez pitnej vody a hygienických zariadení. Snaha
EÚ presadiť konkrétnejšie ciele a termíny riešenia (do 2015 znížiť dané čísla na polovicu) narazila na odpor
USA. Podarilo sa však dôjsť k dohode o zákaze používania toxických látok ohrozujúcich zdravie človeka
a životné prostredie. Táto dohoda zaväzuje európske a americké firmy, aby prestali vyvážať zakázané látky
do rozvojových krajín.
Postavenie nadnárodných spoločností
Na konferencii sa zúčastnili zástupcovia viac než 100 najväčších svetových firiem. Ich najväčšie konflikty
vznikali pri diskusiách s ekologickými medzinárodnými organizáciami, ktoré ich obvinili zo zneužívania
pracovnej sily v rozvojových krajinách a ničenia tamojšieho životného prostredia. Hoci od summitu v Riu sa
korporácie snažia o vytvorenie imagu ekologických firiem a podporu ekologických projektov, Greenpeace

                                                                                                         36
a spol. ich obviňujú, že na vytváranie imagu poskytujú viac prostriedkov ako na ekologické projekty. Na
druhej strane si ´koalíciu´ (skratka BASD) vytvorili aj nadnárodné spoločnosti. Tá prezentovala ich záujmy
a názory na obchod a udržateľný rast.
Otázky energie
Otázky energie patrili na tomto summite k najspornejším. Cieľom bolo vytýčenie konkrétnych úloh pre
väčšie využívanie zelenej energie. Napriek tomu, že podiel využívania fosílnych palív, ktoré najviac
znečisťujú ovzdušie, klesol od roku 1971 klesol z 86% na 80%, odborníci považujú tento podiel za vysoký.
Za hlavného vinníka sú považované USA, pretože spolu ropnými štátmi odmietli znížiť dotácie do ťažby
fosílnych palív a neprijali postupný harmonogram zvyšovania rozsahu využívania obnoviteľných druhov
energie navrhnutým EÚ, Brazíliou, Nórskom, Islandom a Novým Zélandom. Navyše a s inými štátmi
vystupujúcimi pod označením JUSCANZ1 odmietli postupné nahradenie energie z neobnoviteľných zdrojov
za zelenú energiu. Prisľúbili len jasné zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov na používanej energii. To
nepotešilo mimovládne organizácie, ktoré očakávali jednoznačné vyjadrenia o odklone od používania
neobnoviteľných zdrojov.
Závery
Konferencia v Johannesburgu sa skončila podpísaním Akčného plánu boja proti chudobe a znečisteniu
planéty. Vyjednávači hlavných skupín (skupina 77 za rozvojové štáty, EÚ,JUSCANZ, vyjednávači
neformálnych skupín) sa dohodli v 95% textu, ale nevedeli nájsť kompromisy v nasledujúcich kľúčových
otázkach:
    1. Odstránenie obchodných prekážok pre chudobné krajiny
    2. Využívanie prírodného bohatstva a otázka vodných zdrojov
    3. Miera zodpovednosti veľkých firiem za ekologické škody
    4. Otázka zabezpečenia energie pre 2 mld ľudí
    5. Otázka termínu zvýšenia používania obnoviteľných zdrojov energie
Navyše prijatý dokument nestanovil konkrétne záväzky pre jednotlivé subjekty. Z uvedených dôvodov
považujú ekológovia, ale aj niektorí významní predstavitelia medzinárodného spoločenstva tento summit za
fiasko. Riaditeľ UNESCO F. M. Zaragoza ho dokonca nenazval summitom Rio + 10, ale Rio – 10.
Na konferencii však boli dohodnuté nasledovné body:
   1. Zníženie počtu ľudí bez vody a kanalizácie z 2 na 1 mld do roku 2015
   2. Obnoviť stavy rýb v moriach a oceánoch do roku 2015
   3. Postupne prejsť k obnoviteľným zdrojom energie, najmä k veternej a slnečnej
   4. Zabezpečiť chudobným krajinám prístup na poľnohospodárske trhy vyspelých štátov
   5. Boj proti korupcii, presadzovanie demokracie a vlády zákona
   6. Previesť dotácie z výroby energie z jadrových a fosílnych palív na spracovanie ekologických zdrojov
   7. Vytvoriť fond solidarity na zníženie počtu ľudí zarábajúcich menej ako 1 USD denne
   8. Zásadne znížiť vymieranie živočíšnych druhov do roku 2015
24. Kjótsky protokol a jeho vplyv na trvalo udržateľný rozvoj.
KONFERENCIA O ZMENE PODNEBIA V KJÓTÓ
Konferencia sa konala v japonskom Kjóto a zúčastnilo sa jej 160 štátov. Výsledkom rokovania malo byť
prijatie protokolu, ktorý mal stanoviť limity emisií skleníkových plynov, najmä oxidu uhličitého. Účastníci
mali prehodnotiť 3 návrhy:
     1. Návrh predložili štáty EÚ – zníženie množstva emitovaných plynov do roku 2005 o 7,5 % a do roku
         2010 o 15 % v porovnaní so stavom 1990. V konečnom dôsledku sa EÚ zaviazala znížiť emisie o 8
         %.
      2. Predložilo Japonsko – v rovnakom časovom horizonte znížiť emisie iba o 5 %. Napokon pristúpilo
         znížiť do roku 2015 emisie CO2 o 6 %.
      3. Predložili USA (spolu s Čínou najväčší producent skleníkových plynov!) – navrhli udržanie objemu
         emisií na úrovni roku 1990 = relatívna stagnácia. Pod tlakom ostatných prijali záväzok znížiť emisie
         o 7 % do roku 2015.

1
    Japonsko, USA, Canada, Austrália, Nový Zéland

                                                                                                          37
Výsledkom konferencie v Kjóto bolo podpísanie dohody o znížení emisií skleníkových plynov v rokoch
2005 až 2008 o 5 % v porovnaní s 1990. Na konferencii navrhli priemyselne vyspelé štáty rozvojovým
štátom obchodovanie s povolenými objemami emisií skleníkových plynov. V procese ratifikácie dohody
USA odmietli pristúpiť na podmienky vyplývajúce z tejto dohody. Prezident Bush vyhlásil, že to nie je pre
USA výhodné. USA sa pritom podieľajú na svetových emisiách 36%. Podľa protokol Slovenská republika
v období 2008 až 2012 nesmie emitovať viac plynov ako je 92 % objemu emisií z 1990. V roku 2006 (?)
emitovala SR cca 30 % menej škodlivín ako v 1990. Každoročne sa do ovzdušia emituje 25 mld ton CO2.
SR sa na emisiách podieľa približne 0,2% (podľa indexu ekologickej znášanlivosti sa na prvom mieste
umiestnilo Fínsko, potom Nórsko a Kanada. Najnišie hodnotenie dosiahli Burundi a Saudská Arábia).
V roku 2001 sa v Bonne konala medzinárodná konferencia o globálnom otepľovaní, ktorá mala vyriešiť
problémy s ratifikáciou protokolu z Kjóto. Výsledkom bol kompromis, ktorý sa týka zohľadňovania lesných
plôch, ktoré pohlcujú škodlivé emisie spôsobujúce globálne otepľovanie. Kompromis znamenal zníženie nie
o dohodnutých 5 % ale o 2 %.
K najdôležitejším dopadom zmeny podnebia patrí hospodárenie s vodou, dopady na zmeny produktivity
práce v poľnohospodárstve, narúšanie biosférických systémov, negatívny vplyv na ľudské zdravie... Najviac
sú ohrozené africké, latinskoamerické a malé ostrovné štáty.
KJÓTSKY PROTOKOL
K RÁMCOVÉMU DOHOVORU OSN O ZMENE KLÍMY2

Strany tohto Protokolu, sú stranami Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy, ďalej
„Dohovoru“, v nadväznosti na konečný cieľ Dohovoru ako je uvedený v článku 2 Dohovoru, odvolávajúc sa na
ustanovenia Dohovoru, sú vedené článkom 3 Dohovoru, na základe Berlínskeho mandátu, prijatého rozhodnutím
1/CP.1 Konferencie strán Dohovoru na svojom prvom stretnutí,
           sa dohodli takto:
Článok 2
Každá strana, zahrnutá do Prílohy I, pri dosahovaní svojich kvantifikovaných záväzkov na obmedzenie a zníženie
emisií podľa článku 3 s cieľom podporovať udržateľný rozvoj, bude:
           (a) zavádzať a/alebo ďalej rozpracovať stratégie a opatrenia v súlade so svojimi národnými podmienkami,
ako sú:
                   (i)         zvýšenie energetickej účinnosti v príslušných sektoroch národného hospodárstva
                   (ii)        ochrana a posilnenie záchytov a rezervoárov skleníkových plynov, ktoré nezahŕňa
                               Montrealský protokol, berúc do úvahy svoje záväzky z príslušných medzinárodných
                               environmentálnych dohôd; podpora udržateľných praktík v lesnom hospodárstve,
                               opätovnom zalesňovaní a výsadbe nového lesa
                   (iii)       podpora udržateľných foriem poľnohospodárstva vo svetle zmeny klímy
                   (iv)        podpora, výskum, rozvoj a zvýšené využívanie nových a obnoviteľných foriem energie,
                               technológií na sekvestráciu oxidu uhličitého a pokrokových a inovačných
                               environmentálne vhodných technológií
                   (v)         pokračujúce znižovanie alebo vylúčenie nedostatkov trhu, fiškálnych nástrojov,
                               daňových a colných výnimiek a dotácií pre všetky sektory vypúšťajúce skleníkové
                               plyny, ktoré pôsobia proti cieľu Dohovoru a uplatňovaniu trhových nástrojov
                   (vi)        podporovanie vhodných reforiem v príslušných sektoroch, zameraných na presadzovanie
                               stratégií a opatrení obmedzujúcich alebo znižujúcich emisie skleníkových plynov, ktoré
                               nezahŕňa Montrealský protokol
                   (vii)       opatrenia na obmedzenie a/alebo zníženie emisií skleníkových plynov, ktoré nezahŕňa
                               Montrealský protokol, v sektore dopravy,



2
    Má celkovo 28 článkov + prílohy. Vybrala som pár info na jednu stranu, ale je to iba informatívne, toto sa nemusíte
učiť!

                                                                                                                    38
               (viii)   obmedzenie a/alebo zníženie emisiímetánu jeho opätovným získavaním a využívaním
                        v odpadovom hospodárstve a taktiež vo výrobe, doprave a distribúcii energie
          (b) Spolupracovať s inými takýmito stranami pri zvyšovaní účinnosti individuálnych a kombinovaných
stratégií a opatrení prijatých podľa tohto článku
Článok 3
V prvom záväznom období pre kvantifikované záväzky na obmedzenie a zníženie emisií od roku 2008 do roku
2012 sa bude stanovené množstvo pre každú stranu, zahrnutú do Prílohy I, rovnať 5-násobku percent, jej
pripísaných v Prílohe B z jej agregovaných antropogénnych emisií skleníkových plynov uvedených v prílohe A,
prepočítaných na ekvivalent CO2 v roku 1990, alebo v základnom roku, stanovenom v súlade s odsekom 5 tohto
článku.
Príloha B:
Kvantifikované záväzky na obmedzenie alebo zníženie emisií (% oproti základnému roku alebo obdobiu, kde
100 znamená zachovanie rovnakej úrovne emisií) sa pohybujú pri väčšine štátov na úrovni 92 – 95%, Austrália
108%, Island 110%, Nórsko 101%, Rusko, Ukrajina a Nový Zéland 100%.
Obchodovanie
“Extra hodnoty” môžu byť nakúpené inými krajinami v rámci voľného obchodu. Takto napríklad Rusko,
ktoré ľahko dosahuje svoje ciele, môže predať svoje kredity vo veľkých hodnotách krajinám, ktoré ešte
nedosiahli svoje limity, napríklad Kanade. Takto niektoré krajiny môžu dosiahnuť svoje limity a poskytnúť
finančné podnety iným, aby tak čo najskôr mohli urobiť. Krajiny tiež dosahujú svoje kredity prostredníctvom
rôznych spoločných programov “čistej energie” a “výleviek oxidu uhličitého” (carbon dioxide sinks) formou
lesov a iných systémov, ktoré zredukujú obsah CO2 v atmosfére. Mimovládna organizácia so sídlom vo
Washingtone v správe “Vznikajúci obchod pre nazhromaždený CO2 v lesoch”, predpokladá $30-40/ton CO2
pre USA a $70-80/ton pre Európu. Holandsko nadobudlo kredity v hodnote 4 megaton emisií CO2 z Poľska,
Rumunska a z Českej republiky. Takéto dohody však tiež obsahovali podmienky o financovaní projektov.
Keďže niektoré z týchto podmienok nebolo splnených, množstvo nadobudnutých kreditov sa odvtedy
znížilo.
Záver: Bol prijatý na záver konferencie v Kjóto v 1997 a zaviazal priemyselne vyspelé krajiny znížiť emisie
do roku 2012 o 5 až 7 % oproti úrovni 1990.
Kjótsky protokol stanovil prípustný objem skenníkových plynov v krajine v tonách na jedného obyvateľa, čo
prináša výhody štátom s vysokým počtom obyvateľov. Podľa USA je problémom spôsob počítania emisií,
ktorý zvýhodňuje krajiny ako Čína a India. USA poukazujú na to, že ľudnaté krajiny nezaslúžene získali
oveľa výhodnejšie podmienky pri stanovovaní povolených kvót. USA považujú Kjótsky protokol za drahý,
nezmyselný a pre USA nevýhodný, pretože ak by ho chceli dodržať, museli by drasticky znížiť výrobu alebo
značne obmedziť automobilovú dopravu. Prezident Bush vyhlásil, že USA sa cítia zaviazané niečo pre
ochranu podnebia urobiť, sú ochotné pripojiť sa ak budú za týmto účelom využívané pružné riešenia
založené na trhových princípoch a dokonca sú ochotné prevziať vedúcu úlohu. Náklady na znižovanie emisií
by sa podľa Kjótskeho protokolu vo vyspelých štátoch ročne pohybovali medzi 0,2 až 2 % ich HDP.
KJÓTSKY PROTOKOL A UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ

Kjótsky protokol, ktorý je stále nedostatočná, no jediná globálna iniciatíva na boj proti klimatickým
zmenám, vstúpil do platnosti vo februári 2005, keď dohodu ratifikovalo 141 krajín sveta predstavujúcich
61 % globálnych emisií. Záujmové skupiny, ktorých zisky boj proti emisiám ohrozuje, sa aktivizujú.
Klimatické zmeny už označilo niekoľko autoritatívnych štúdií za väčšie nebezpečenstvo ako terorizmus.
Neboli to len analýzy environmentálnych organizácií, ktoré zástupcovia priemyslu radi diskreditujú ako
„zelených fanatikov“, ale v roku 2004 napríklad aj výskumné centrum Pentagonu. V súčasnosti sa už väčšina
vedcov vie zhodnúť na tom, že klimatické zmeny sú priamo ovplyvňované karbónovými emisiami, za ktoré
sú zodpovedné hlavne niektoré odvetvia ťažkého priemyslu, energetika a doprava.




                                                                                                         39
NOVÝ KJÓTSKY PROTOKOL3 (dôležité!)
Kjótsky protokol, ktorému hrozilo, že po vypršaní jeho platnosti v roku 2012 ho nebude mať čo nahradiť, má
šancu sa náhradníka dočkať. Na konferencii OSN o klimatických zmenách, ktorá sa konala v decembri 2007
na indonézskom ostrove Bali, sa podarilo presadiť cestovnú mapu, ktorá by najbližšie dva roky mala slúžiť
ako príprava pre novú dohodu nahrádzajúcu Kjótsky protokol. Tento výsledok je pre politikov veľký pokrok,
pretože ako informovala agentúra Reuters, prvýkrát po šiestich rokoch sa Američania pripojili aspoň k
všeobecnému plánu znižovania emisií skleníkových plynov. Pôvodne EÚ išla na Bali s nepomerne väčším
cieľom, a to presadiť, aby priemyselne vyspelé štáty znížili do roku 2020 emisie skleníkových plynov o 25
až 40 percent oproti hodnotám z roku 1990. Do roku 2050 by potom emisie mali byť nižšie už o 50 percent.
Veľké plány únie však opäť narazili na USA, ktoré akékoľvek záväzné čísla a termíny odmietajú. Z
podobných dôvodov nepristúpili pred rokmi ani na protokol z Kjóta. Ak by únia trvala na termínoch, USA
boli pripravené nič nepodpísať. Postoj USA odsúdili nielen ekologické organizácie, ale aj niektorí americkí
politici, najmä bývalý viceprezident a nositeľ Nobelovej ceny za mier Al Gore. „Moja vlastná krajina má
najväčší podiel na problémoch, do ktorých sa proces znižovania emisií dostáva,“ vyhlásil Gore na
konferencii. V obave, že celá konferencia sa môže skončiť fiaskom, k USA sa totiž pripojili aj Kanada,
Japonsko a Austrália, Brusel nakoniec ustúpil a súhlasil so všeobecnejším plánom. Ten zaväzuje štáty
najbližšie dva roky rokovať o podmienkach pre novú dohodu, ktorá by mala nahradiť Kjótsky protokol. O
nej by sa malo rozhodnúť v roku 2009 v Kodani. Únia však aspoň docielila formuláciu, že bohaté štáty
„výraznejšie znížia emisie do roku 2020“. Kjótsky protokol ráta do tohto obdobia len s 5-percentným
znížením skleníkových plynov oproti hodnotám z roku 1990. Ekologickým organizáciám ale táto formulácia
veľmi nevyhovuje. Podľa nich je dohoda, aj keď to ešte nie je tá rozhodujúca z Kodane, bezzubá. Napriek
tomu ešte stále hrozil krach. Spojené štáty totiž chceli zvýšiť podiel chudobnejších krajín na znižovaní
emisií, naopak, rozvojové krajiny žiadali, aby im bohatí umožnili získať na to potrebné technológie. Podľa
stránky Daily Comet najmä africké štáty poukazovali na to, že zatiaľ čo bohaté krajiny, ktoré samy zbohatli
na rozsiahlej ťažbe nerastných surovín a navyše, využívajú chudobnejšie štáty ako smetisko pre svoje
opotrebované a ekologicky už nevhodné výrobky, chcú od nich výrazné aktivity. Pritom chudobné krajiny
ich nemajú za čo a ani ako uskutočniť. Ak aj získajú nejaké zelené projekty, buď sú technológie drahé,
nevhodné pre ekonomiku štátu alebo ich kontrolujú zahraničné firmy. „My máme napríklad dostatok slnka,“
povedala ministerka pre životné prostredie Ugandy Maria Mutagambaová. „Kto si však môže v Ugande
nainštalovať na strechu solárne panely? Boj o transfer technológií sa vyhrotil do ostrých útokov. Keď
americká zástupkyňa Paula Dobrianská odmietla požiadavku Indie, aby sa bohaté štáty zaviazali na transfery
technológií pre chudobnejšie krajiny, spustila sa na ňu vlna kritiky. Nakoniec zástupca Papuy Novej Guiney
Kevin Conrad oznámil, že „ak nechcú byť pre chudobné štáty lídrom, nech im aspoň nestoja v ceste“.
Washington nakoniec za veľkých ovácií s technologickou podporou pre chudobné štáty súhlasil. Stále však
budúca náhrada za Kjótsky protokol bude závisieť od súhlasu USA s konkrétnymi číslami v roku 2009 v
Kodani. Brusel verí, že tam sa nižšie emisie podarí presadiť, keďže dovtedy budú v USA prezidentské voľby
a americké obyvateľstvo aj mnohí politici sú ekológii viac naklonení než Bush. To dala podľa AFP najavo aj
senátorka za Demokratickú stranu Hillary Clintonová, ktorá je jednou z adeptiek na prezidentský úrad. Ako
vyhlásila, „je v prípade svojho víťazstva v prezidentských voľbách na budúci rok pripravená začať viesť
rokovania s ostatnými štátmi o čo najrýchlejšie prijatie novej dohody, ktorá nahradí Kjótsky protokol“.




3
    Konferenciu na Bali dala dekanka na skúške starším, takže kto ju bude mať v komisii, mal by si dobre pozrieť najmä
túto časť o novom protokole!

                                                                                                                     40

								
To top