FARMAKOL�GIA

							                      FARMAKOLÓGIA

FARMAKOKINETIKA

1. Spôsoby podania liečív
2. Distribúcia a eliminácia liečív

FARMAKODYNAMIKA

1. Účinky liečív na organizmus
2. Liekové interakcie

LIEČIVÁ OVPLYVŇUJÚCE HLAVNÉ TELOVÉ SYSTÉMY

I. Liečivá centrálneho nervového systému

1. Neuroleptiká
2. Antidepresíva
3. Antianxiózne látky
4. Psychostimulancia a anorektiká
5. Anestetiká
6. Antiparkinsoniká
7. Antiepileptiká
8. Analgetiká

 II. Liečivá ovplyvňujúce vegetatívny a motorický nervový systém

1.   Látky ovplyvňujúce vegetatívny nervový systém
2.   Látky ovplyvňujúce motorický nervový systém
3.   Protizápalové látky
4.   Antihistaminiká

III. Liečivá ovplyvňujúce kardiovaskulárny systém

1.   Antianginózne látky
2.   Kardiotoniká
3.   Antihypertenzíva
4.   Antidysrytmiká
5.   Hypolipidemiká
6.   Venofarmaká
7.   Antianemiká
8.   Antikoagulanciá
9.   Fibrinolytiká
IV. Liečivá ovplyvňujúce respiračný systém

1. Antiastmatiká
2. Antitusiká a expektoranciá


V. Látky ovplyvňujúce gastrointestinálny systém

1. Farmakologické ovplyvnenie vredu
2. Laxatíva a obstipanciá
3. Antiemetiká

VI. Liečivá endokrinného systému

1. Antidiabetiká
2. Kortikosteroidy
3. Hormóny

VII. Látky ovplyvňujúce tonus maternice

1. Uterotoniká
2. Tokolytiká

VIII. Liečivá infekčných ochorení

1.   Antibiotiká penicilínového radu
2.   Širokospektrálne antibiotiká
3.   Sulfonamidy
4.   Antituberkulotiká
5.   Liečivá infekcií močového traktu
6.   Antimykotiká
7.   Antiparazitiká
8.   Antivirotiká, antiseptiká a dezinficienciá.
9.   Chemoterapeutiká

IX. Imunisupresíva a imunomodulačné látkyw
                      FARMAKOLÓGIA
  Farmakológia je vedný odbor zaoberajúci sa osudom liečiva v organizme.




                 I. VŠEOBECNÁ FARMAKOLÓGIA


   1. LIEKY, ÚČINKY LIEKOV A CIELE FARMAKOTERAPIE

    Farmakoterapia, t.j. pouţitie medikamentov na obnovenie alebo ochranu zdravia, ako
aj na zmiernenie utrpenia človeka postihnutého chorobou, je súčasťou celkovej klinickej
terapie.
    Bezpodmienečnou poţiadavkou vedeckej farmakoterapie je znalosť správnej
d i a g n o s t i k y chorôb a farmakodynamiky liekov.


   1.1. Základná terminológia liekov

   Vývojom znalostí o liečebných prostriedkov sa postupne ustálila základná terminológia,
ktorá je nutná pre vzájomnú komunikáciu v medicínskom prostredí. Podstata pojmov je
odvodená z liekopisných definícií a učebníc farmakológie.

    Lieky sú liečivé látky a liečivé prípravky upravené do definovanej formy k pouţitiu.
Sú to vlastne uţ konečné produkty, ktoré vznikajú technologickou úpravou liečiv alebo ich
zmesí do určitej liekovej formy (tablety, draţé, čapíky, tobolky, roztoky, sirupy, kvapky
spreje..) a aţ tieto sú určené k vlastnému podaniu, či uţitiu.

   Liečivá sú liečivé látky alebo zmesi látok, ktoré sa podávajú ľuďom alebo zvieratám k
profylaxii, diagnóze, liečeniu, či zmierneniu chorôb alebo k ovplyvneniu fyziologických
funkcií (anticonceptíva).

   Liečivé látky sú látky alebo ich zmesi nejednotného pôvodu (chemického, rastlinného,
ţivočíšneho) získané rôznymi technológiami, ktoré slúţia k príprave liečiv respektíve
liekov.

   Liečivé prípravky vznikajú technologickým spracovaním, úpravami (chemickými,
galenickými) liečivých a pomocných látok do určitej podoby. Patria sem imunologické,
diagnostické, dentálne, dezinfekčné a ďalšie prípravky. Často sa terminologicky zamieňajú
terminologicky s liekmi.
  Liekopis (Pharmacopea) je normatívny zoznam liečiv určujúci akosť vybraných liečiv.
Obsahuje ustanovenia o ich príprave, označovaní, uskladňovaní a vydávaní.

 1.2. Postavenie liekov, kto sa nimi zaoberá

  V rámci farmakoterapie sa o lieku hovorí a informuje vo všetkých medicínskych
disciplínach. Postupne sa v nich vyčlenili špeciálne disciplíny s cieleným záujmom o
problémy liekov a farmakoterapie ako:
 farmakológia. Je vedou, ktorá študuje interakciu liečivých látok, liečiv s organizmom
   na rôznych úrovniach,
 klinická farmakológia, ktorá vedecky hodnotí účinky liekov u ľudí, s cieľom
   optimalizovať farmakoterapiu v klinickej praxi,
 farmaceutické disciplíny sa zaoberajú liekmi predovšetkým po stránke chemickej,
   technologickej a liekových foriem.

 Klinická farmakológia tvorí vedeckú bázu farmakoterapie a v podmienkách
praktickej medicíny má optimalizovať farmakoterapiu pre individuálneho pacienta.

 Mechanizmy pôsobenia        lieku   v    organizme    študuje    „farmakokinetika      a
„Farmakodynamika“ .
                        FARMAKOKINETIKA

  Farmakokinetika je oblasť farmakológie zameraná na štúdium pohybu liečiva v
organizme a zaoberá sa procesmi ako sú absorbcia, distribúcia, metabolizmus a exkrécia
liečiva.
    Liek vstupuje do organizmu viacerými spôsobmi v závislosti od cesty podania, ktorá
môţe byť enterálna a parenterálna.

   Koncentrácia v mieste účinku závisí od jednotlivých pochodov, ktoré začínajú
absorpciou (resorpciou), distribúciou v jednotlivých tkanivách a elimináciou.


  1.Spôsoby podania liečív

   A. Priechod liečiv membránami

  Aby liečivo dosiahlo miesto svojho účinku alebo na druhej strane aby mohlo byť
metabolizované a vylúčené z organizmu musí prechádzať cez bunkové membrány. Deje sa
to dvomi spôsobmi a tak hovoríme o pasívnom alebo aktívnom transporte.
   Pri pasívnom transporte liečiva prechádzajú, buď cez lipidovú dvojvrstvu, alebo vo vode
rozpustné molekuly prechádzajú tzv. Vodnými kanálmi. Najčastejším transportom je
pasívna difúzia cez lipidovú dvojvrstvu. Takto do organizmu prechádzajú liečiva rozpustné
v tukoch. Rýchlosť difúzie bude závisieť od veľkosti molekuly liečiva, hrúbky membrány a
veľkosti rezorpčnej plochy. Dôleţitým faktorom, ovplyvňujúcim prienik cez lipidovú
dvojvrstvu je pH. Liečiva sú buď slabé kyseliny alebo zásady a v roztoku existujú v dvoch
formách. V ionizovanej a neionizovanej. Neionizovaná forma je liposolubilná a preto ľahko
prechádza cez membrány. Ionizovaná forma je hydrosolubilná a ťaţko prechádza Alebo
vôbec) cez lipidovú dvojvrstvu.

  Aktívny transport, alebo niekedy nazývaný sprostredkovaný prenos, slúţi na prenos
substancií cez membránu i proti elektrochemickému gradientu (koncentračnému spádu).
Takto sú cez membrány prenášané napr. vitamíny, aminokyseliny a sacharidy.


   B. Aplikačné cesty


   Lokálna aplikácia

  Lieky môţu byť podané, či nanesené aj cez koţu, sliznicu, čím sa dosiahne miestny
(lokálny) účinok. V prípade podania na koţu ide o masti, gély, krémy, zásypy, roztoky a
aerosóly. V prípade podania na sliznice, či telových dutín (intranazálne, intravaginálne,
intrauterinne a okulárne) ide preváţne o roztoky, aerosóly ale aj o masti, krémy globulky.
Koţa predstavuje hrubú membránu a preto cez ňu lepšie prechádzajú liečiva rozpustné v
tukoch. Liečiva rozpustné vo vode ňou prenikajú iba pomaly a v malom mnoţstve.
   Celková aplikácia

  Celkovou aplikáciou do organizmu podávame liečiva od ktorých očakávame výrazný
účinok v celom organizme. Základným cieľom je, aby sa liečivo dostalo do telovej
cirkulácie a krvou sa dostalo do jednotlivých častí tela. Hovoríme tomu distribúcia a
môţeme ju rozdeliť do dvoch skupín. Enterálne podanie – do gastrointestinálneho traktu a
parenterálne podanie – všetky ostatné spôsooby aplikácie.

   a) Enterálne podanie

   Sublinquálna aplikácia

   Niektoré liečiva sa dobre vstrebávajú uţ sliznicou ústnej dutiny. Jej výhodou je rýchla
rezorpcia do telového obehu. Príkladom je Nitroglycerín pri terapii angina pectoris. Podáva
sa v malých tabletách-lingetách, ktoré sa nechajú rozpustiť pod jazykom

   Perorálna (orálna) aplikácia

    Je to podanie ústami, pričom predpokladáme rezorpciu v zaţívacom trakte.
   V ţalúdku býva rezorpcia malá. Veľmi dôleţité sú však ďalšie dva faktory. Prvým je
rozpustnosť niektorých liečiv v kyslom prostredí ţalúdka. Takéto liečiva musíme chrániť
pred stykom so ţaludočným sekrétom a preto bývajú obalené pomocnými látkami
nerozpustnými v kyslom prostredí. Pouţívame teda obaly zo ţelatíny - tobolky alebo aj
ţelatínové perly (Vitamíny A, AD, E) - alebo enterosolventného povlaku tabliet, ktoré sa
rozpustia aţ v zásaditom prostredí dvanástorníka (duodena). Druhým faktorom je lokálne
dráţdenie ţaludočnej sliznice priamym stykom s dráţdivou látkou, ktorá by vyvolala
nauseu (nevoľnosť) či kinetózu (zvracanie). Lokálne dráţdivé liečiva preto podávame po
jedle (nie nalačno). Nevoľnosť pomôţe často zmierniť ochladenie ţaludočnej sliznice
ľadovým nápojom, či prehltnutie kúskov ľadu.
   Perorálne je moţno podávať široké spektrum liekových foriem od tekutých (roztoky) cez
polotuhé (pasty emulzie) aţ po tuhé (tablety, tobolky, granuláty, prášky). Liečiva pred
dosiahnutím cirkulácie musia byť uvoľnené do roztoku (pri tuhých a polotuhých liekových
foriem), transportované cez membrány gastrointestinálneho traktu alebo musia podstúpiť
prechod pečeňou. Ţalúdok má pomerne veľkú absorpčnú plochu ale sliznica ţalúdka je
hrubá a doba, počas ktorej je liečivo v ţalúdku je krátka. Z toho dôvodu hlavným miestom
vstrebávania liečiv z GIT je tenké črevo (veľká plocha, dobré prekrvenie).
   Výhodou perorálneho podávania je jednoduchá aplikácia a liečivo nemusí byť sterilné.
   Nevýhodou je pomalší nástup účinku, nerovnomerné vstrebávanie, degradácia liečiva v
ţalúdku, či interakcie s potravou.


   Rektálna aplikácia

   Mnoho ličiv podávaných perorálne môţe byť podávaných aj rektálne, vo forme čapíkov.
Vďaka tenkej a dobre prekrvenej sliznice rekta je vstrebávanie rýchle a keďţe tam nie sú
tráviace šťavy degradácia liečiva je minimálna. Preto saliečivo rýchlejšie a vo väčšej
koncentrácii, neţ pri perorálnom podaní, dostáva do telovej cirkulácie.
   b) Parenterálne podanie

  Je to aplikácia liečiva mimo zaţívacieho traktu. Medzi najčastejšie pouţívané spôsoby
podávania liečiv patrí intravenózna, intramuskulárna, subkutánna a inhalačná aplikácia.


   Intravenózna aplikácia

   Intravenózne môţu byť aplikované iba pravé roztoky. Aplikácia suspenzií alebo emulzií
môţe mať niekedy veľmi váţne dôsledky. Výhodou je najrýchlejší a najintenzívnejší
účinok. Vo väčšine prípadov sa liečivo aplikuje pomaly. Nevýhodou intravenóznej
aplikácie je, ţe v prípade toxickej alebo alergickej reakcie tieto môţu mať rýchly a váţny
priebeh. Taktieţ je nutné správne vypočítať dávku a rýchlosť aplikácie liečiva musí byť
primeraná.
   Najväčší pozor pri aplikácii treba dávať na riziko vzduchovej embólie. Teda pred
aplikáciou je potrebné stlačiť piest striekačky aby z nej vystriekla prípadná vzduchová
bublina.


   Intramuskulárna aplikácia

  Touto formou sa aplikujú sterilné nepyrogénne roztoky, suspenzie a emulzie. Nesmú byť
lokálne dráţdivé (bolestivosť, zápaly, nekrózy). Rýchlosť účinku závisí hlavne od
prekrvenia v mieste aplikácie. Účinok je trošku pomalší a slabší ako pri intravenóznej
aplikácii ale touto cestou je moţné aplikovať aj liečiva s postupným uvoľňovaním, čo
zabezpečuje dlhodobú terapeutickú hladinu liečiva v plazme.

   Subkutánna aplikácia

  Aplikujú sa ňou takisto sterilné nepyrogénne, izotonické a nedráţdivé vodné roztoky.
Účinok je pomalší a slabší neţ pri intramuskulárnej aplikácii ale takisto rýchlejší a vyšší
neţ pri aplikácii perorálnej.

 Medzi        ďalšie injekčné aplikácie patria          intraarteriálna, intrakardiálna,
intraperitoneálna a perkutánna. Sú vyuţívané väčšinou na odborných pracoviskách
lekármi . Dosahuje sa nimi rýchly, často ţivot zachraňujúci účinok. Iné zasa sú vyuţívané
pre prednostné dosiahnutie lokálneho účinku (intralumbálna, intraartikulárna). Takisto ju
aplikujú skúsení odborníci.


  Inhalačná aplikácia

   Týmto spôsobom sa môţu aplikovať plyny a prchavé tekutiny. Táto forma sa najčastejšie
vyuţíva v v anesteziológii pri aplikácii niektorých anestetík. Pouţíva sa tieţ pri aplikácii
terapeutických plynov alebo liečiv dýchacieho systému. Plynné liečivá ľahko dosahujú
alveoly odkiaľ sú rýchle rezorbované.
      2. Distribúcia liečiv a eliminácia (vylúčenie) liečív


      A. Distribúcia liečív

   Liečivo je transportované do celého tela cirkulujúcou krvou. Po dosiahnutí systémovej
cirkulácie je liečivo rozdelené do celého intravaskulárneho priestoru v priebehu niekoľkých
minút. Rýchlosť jeho distribúcie z krvi do tkanív je ovplyvnená väzbou liečiva na
plazmatické bielkoviny, difúziou (rýchlosťou prieniku liečiva do extravazálneho priestoru)
a perfúziou orgánov. Liečivá, ktoré ľahko prenikajú cez endotel kapilár a cez membrány
buniek sú distribuované v extra- aj v intracelulárnej tekutine, liečivá, ktoré prenikajú cez
endotel kapilár, ale neprechádzajú cez membrány buniek, sú distribuované v extracelulárnej
tekutine a niektoré liečivá ostávajú v systémovej cirkulácii.        V organizme existujú
fyziologické bariéry (napr. hematoencefalitická), cez ktoré jeprienik liečiv sťaţený. Cez
túto bariéru prechádzajú iba látky liposolubilné. Priepustnosť hematoencefalickej bariéry
môţe byť narušená zápalovými procesmi, pri ktorých môţu niektoré liečivá dosiahnúť
vyššie koncentrácie aj v mozgu (napr. Penicilíny)


   1. Väzba na plazmatické bielkoviny

   V krvi sa liečivo nachádza v dvoch formách:
   a) vo viazanej
   b) v neviazanej, voľnej.

   Liečivá sa môţu viazať aj na iné bielkoviny, ako sú globulíny alebo kyslý alfa proteín.
Väzba na bielkoviny limituje ich distribúciu a tým aj ich dispozíciu v biofáze, čo môţe
ovplyvniť aj ich metabolizmus a vylučovanie. Väzba na bielkovinu je reverzibilná.
Komplexy, ktoré vznikli väzbou liečiva na bielkovinu sú asi 200-300 krát väčšie ako
molekula liečiva a neprenikajú membránami. To znamená, ţe nepodliehajú
biotransformácii ani vylučovaniu. Predstavujú teda akýsi cirkulujúci rezervoár pre liečivá.


   2. Metabolizmus (biotransformácia) liečiv

   Metabolizmus liečiv je začiatok procesu, ktorý sa nazýva eliminácia. Liečivá podstupujô
biotransformáciu v organizme a hlavným cieľom tohto procesu je zmena chemicko-
fyzikálnych vlastností liečiva tak, aby mohlo byť z organizmu vylúčené. Produkty
metabolizmu sú vo všeobecnosti látky polárne, menej rozpustné v tukoch. Aj keď hlavným
cieľom metabolizmu je premena aktívnych substancií na neaktívne existuje niekoľko
moţných dôsledkov biotransformácie liečiv:

a) premena aktívneho liečiva na inaktívny metabolit,
b) premena neaktívneho liečiva na aktívny metabolit,
c) premena aktívnej substancie na aktívne metabolity s farmakologickým účinkom,
d)premena aktívneho liečiva na toxické metabolity.
   Hlavným miestom biotransformácie liečiv je pečeň. Metabolické reakcie prebiehajúce v
hepatocytoch moţno rozdeliť do dvoch základných fáz:

   I. fáza – zahŕňa chemické reakcie, ako sú oxidácia, redukcia a hydrolýza. V tejto fáze
      sa odhaľujú alebo zavádzajú do molekuly liečiva polárne skupiny (napr. -OH, -
      COOH), čo ďalej umoţňuje liečivám podstúpiť II. Fázu biotransformácie.

   II. fáza – konjugačné reakcie : liečivo je konjugované s endogénnymi substanciami ako
       sú kyselina glukurónová, acetát, sulfát, glycín, cysteín a iné. Po konjugácii sa stáva
       liečivo hydrofilným a farmakologicky neaktívnym.

   Biotransformácia liečiv môţe byť zmenená vplyvom početných faktorov a táto zmena
môţe mať priame klinické dôsledky. Medzi najvýznamnejšie patria liekové interakcie
(inhibícia a indukcia mikrozomálnych enzýmov), vek, chorobné stavy, nutričný stav.


   B. Eliminácia (exkrécia) liečiv

    Je druhým krokom v procese eliminácie liečiv a jej výsledkom je zníţenie koncentrácie
liečiva v organizme. Najdôleţitejším exkrečným orgánom sú obličky, no niektoré liečiva sú
prednostne vylučované stolicou. V iných prípadoch môţu byť liečiva vylučované pľúcami
(inhalačné anestetiká), mliečnou ţľazou, potnými a slinnými ţľazami.
    Z hľadiska ciest vylučovanie delíme na renálnu a biliárnu.

   1. Renálna exkrécia

   Vylučovanie liečiv obličkami je najdôleţitejšímspôsobom ako sa organizmus zbavuje
týchto, pre organizmus cudzorodých látok.. Na renálnom vylučovaní liečiv sa podieľajú tri
mechanizmy: glomerulárna filtrácia, tubulárna sekrécia a tubulárna reabsorbcia


   Glomerulárna filtrácia

   Je formou pasívneho prestupu liečiv cez membrány. Liečiva prechádzajú cez póry
a preto veľkosť ich molekuly bude limitujúcim faktorom umoţňujúcim prechod liečiv do
glomerulárneho filtrátu. Albumíny nie sú filtrované a preto liečiva viazané na plazmatické
albumíny majú podobný osud. Z toho vyplýva, ţe do glomerulárneho filtrátu prechádzajú
iba voľné, na plazmatické bielkoviny neviazané liečiva s menšou molekulovou
hmotnosťou. Mnoţstvo vylúčeného liečiva           závisí od jeho koncentrácie v plazme
a rýchlosťou glomerulárnej filtrácie (RGF).


   Tubulárna sekrécia

   Neprefiltrovaný podiel účinnej látky a metabolitov sa dostáva do peritubulárnych kapilár
proximálneho tubulu.Tu môţe byť transportovaný do moču aktívnym transportom –
tubulárnou sekréciou.
   Tubulárna reabsorbcia

  Tubulárna reabsorbcia je proces pasívneho prechodu liečiv cez membránu, pričom
neionizované, lipofilné liečiva prechádzajú v smere koncentračného gradientu. Liečiva
s vysokou liposolubilitou sú teda vylučované pomaly a liečiva vysoko polárne sú
vylučované intenzívne.


   2. Biliárna exkrécia

  Je druhou najdôleţitejšou exkrečnou cestou pre liečiva a ich metabolity. Väčšinou ide
o organické katióny s molekulovou hmotnosťou väčšou ako 300, ktoré sú príliš polárne,
aby mohli byť reabsorbované v čreve. Liečiva z dôvodu svojej ionizácie nemôţu
prechádzať cez membrány a sú aktívne transportované do ţlče. Niektoré liečiva, ktoré sa
dostanú do čreba môţubyť reabsorbované ţlčou. Tento cyklus je známy ako
enterohepatálny obeh. Tieto liečiva bývajú eliminované (exkretované) obličkami.


   3. Klírens

 Klírens môţeme charakterizovať ako objem plazmy zbavený liečiva rôznymi
eliminačnými procesmi za jednotku času a je vyjadrený v hodnotách ako napr. ml/min/kg.
 Celkový klírens zahŕňa elimináciu liečiva všetkými orgánmi. Liečivo je z tela
eliminované preváţne močom a ţlčou. Vo všeobecnosti sa delí na renálny klírens a
extrarenálny klírens.
   Renálny klírens je mnoţstvo liečiva vylúčeného ja jednotku času obličkami vo vzťahu
ku koncentrácii liečiva v plazme. Mnoţstvo vylúčeného liečiva môţeme vypočítať z
koncentrácie liečiva v moči a z objemu vylúčeného moču.
   Extrarenálny klírens je súčtom eliminácii ostatnými orgánmi (pečeň, črevo, pľúca...)
Najväčší význam ma pečeňový, hlavne u liečiv, ktoré sú intenzívne metabolizované. Pri
chorobách pečene alebo zhoršenom prietoku krvi pečeňou je eliminácia lieku spomalená a
hrozí riziko kumulácie liečiva s následnými neţiadúcimi účinkami.


   4. Biologický polčas (eliminačný polčas)

    Je to doba za ktorú sa vylúči polovica z celkového mnoţstva látky aktuálne prítomnej v
organizme. Je to sekundárny farmakokinetický parameter. Jeho hodnota je určená dvomi
primárnymi parametrami – distribučným objemom a klírensom. Jednotkou je jednotka času.
Biologický polčas liečiv je nezávislý na dávke, pretoţe podliehajú eliminácii prvého radu.
Rýchlosť eliminácie liečiv zvyčajne zvyčajne určuje trvanie farmakologického účinku.
Spolu s plazmatickou koncentráciou sa biologický polčas pouţíva na stanovenie
dávkovania hlavne u liečiv, ktorých sa predpokladá opakované podávanie na udrţanie
terapeutického účinku napr. Digoxín pri liečbe chronicky zlýhavajúceho srdca.
    Vplyvy (fyziologické alebo patologické), ktoré ovplyvňujú metabolizmus alebo
elimináciu liečiv zapríčiňujú aj zmeny v biologickom polčase liečiv. Príkladom sú
novorodenci, u ktorých ešte nie sú plne funkčné systémy zodpovedné za metabolizmus
liečiv.
    Biologicky polčas môţu významne ovplyvniť aj liekové interakcie. Takisto aj zmena pH
moču môţe predĺţiť alebo skrátiť biologický polčas liečiv. Predĺţenie biologického polčasu
liečiv, ktoré sú vylučované obličkami poukazuje na ich porušenú funkciu.


   C. Faktory ovplyvňujúce účinok liečiva

   Jedným z nich je vek. Z hľadiska veku sú odlišné dve kategórie: novorodenci a
geriatrickí pacienti. U novorodencov nie je dostatočne vyvinutá hematoencefalická bariéra,
čo znamená, ţe CNS môţe byť ovplyvnený aj takými látkami, ktoré nemajú vplyv u
dospelých jedincov. Takisto počas prvých štyroch týţdňov nie sú dostatočne vyvinuté
pečeňové mikrozomálne enzýmy. A tak vylučovanie liečiv plnej funkčnosti dosiahne aţ po
dvoch mesiacoch veku.

   Podobne k odlišnosti k účinku liečiv v dôsledku zmenenej farmakokinetiky môţe dôjsť
aj u starých ľudí. Aktivita mikrozomálnych enzýmov a vylučovacia schopnosť obličiek sa
výrazne zniţuje.
   Všeobecne platí, ţe metabolizmus liečiv je vyšší u muţov neţ u ţien.
   Zvýšená telesná teplota stimuluje metabolické procesy.. Hypotermia vedie k zníţeniu
metabolizmu.
   Patologické procesy prebiehajúce v orgánových systémoch alebo patologické zmeny v
telových tekutinách môţu ovplyvniť účinok liečiva na farmakokinetickej akle aj
farmakodynamickej úrovni.
 Patologické procesy v gastrointestinálnom trakte môţu spomaliť alebo zrýchliť
vstrebávanie, čo sa môţe prejaviť aţ klinicky. Ochorenia pečene môţu zmeniť nielen
elimináciu liečiva ale aj jeho dispozíciu.
  Takisto ochorenia obličiek môţu značne ovplyvniť elimináciu liečiv. Tie môţu byť
vylučované pomalšie.
   Kardiovaskulárne ochorenia ovplyvňujú osud liečiva v organizme väčšinou nepriamo.
Srdcové zlyhanie vedie k zníţenej funkcii niektorých orgánov.
   Liekové interakcie môţu ovplyvniť vstrebávanie liečiv ale aj ich vylučovanie.
                    FARMAKODYNAMIKA
  Farmakodynamika študuje fyziologické a biologické účinky liečiv a mechanizmy,
ktorými liečiva tieto účinky vyvolávajú. Zmenená funkcia (ako odpoveď organizmu) sa
nazýva pôsobenie liečiva. Pôsobenie liečiva je charakterizivané niekoľkými fázami:
 latenciou (doba počas ktorej sa účinok liečiva ešte neprejaví),
 nástupom účinu,
 maximom účinku,
 odoznievaním účinku.




   Účinky liečiv uplatňujú niektorý z následujúcich mechanizmov:
     a) interakcia s receptormi
     b) interakcia s enzýmami (zvýšenie alebo zníţenie katalytickej aktivity)
     c) antimetabolický účinok – liečivo pôsobí ako nefunkčný analóg priridzene
        sa vyskytujúceho sa metabolitu. Interferuje s normálnym metabolizmom
     d) ovplyvnenie replikácie DNA
     e) nešpecifická chemická alebo fyzikálna interakcia (tak pôsobia antacidá,
        preháňadlá, antiseptiká a iné).

   1. Receptory

   Receptor môţeme charakterizovať ako súčasť biologického systému, ktorá interaguje s
liečivom a vyvoláva zmenu funkcie systému – farmakologickú odpoveď.
   Na vyvolanie biologickej odpovede musí mať liečivo (vo vzťahu k receptoru a bunke)
dve základné vlastnosti.
a) afinitu – schopnosť liečiva naviazať sa na receptor a vytvoriť komplex liečivo-receptor
b) vnútornú aktivitu – schopnosť liečiva po naviazaní na receptor iniciovať zmenu jeho
konformácie, ktorá vedie k tvorbe signálu a v konečnom dôsledku k biologickej odpovedi.

   Liečivo vo vzťahu k receptoru môţe byť agonista alebo antagonista.
  Agonista je liečivo, ktoré po naviazaní na receptor vyvolá zmeny vedúce k aktivácii
transdukčných systémov čo vedie k biologickému účinku.
   Antagonista je liečivo, ktoré ma schopnosť sa viazať na receptor ale nevedie k aktivácii.
Má afinitu ale nemá vnútornú aktivitu.
Antagonizmus sa vo farmakoterapii vyuţíva v prípadoch ak chceme blokovať účinok
endogénneho agonistu alebo liečiva s agonistickým účinkom.


   Kompetitívny antagonizmus

   Pri tomto spôsobe „súťaţia“ o to isté väzbové miesto dve látky – agonista a antagonista.
Antasgonista blokuje účinok agonistu, ale jeho účinok môţeme zrušiť zvýšením
koncentrácie agonistu. Príkladom je noradrenalín (agonista) a a propranolol (antagonista)
na myokarde.
  Nekompetitívny antagonizmus

  Tu dochádza k antagonizovaniu účinku jedného lieku druhým ale antagonista sa viaţe na
iné receptorové miesto ako agonista. Pritom antagonistu nemôţme vytesniť ani vysokými
dávkami agonistu.


   1.1. Membránové receptory

   Receptory spriahnuté s iónovými kanálmi

  Tieto receptory sú súčasťou štruktúr, ktoré sprostredkuvávajú otváranie iónových
kanálov (nikotínový receptor, GABA receptor).


   Receptory spriahnuté s G-proteínom

  U týchto receptorov sa efektotvorný systém aktivuje (deaktivuje) prostredníctvom G-
proteínu. Patria tu receptory muskarínové, adrenergné, dopaminergné, histaminergné a iné.
Sú napojené na efektorové systémy:
a) adenylcykláza
b) fosfolipáza
c) regulácia iónových kanálov.


  Receptory spriahnuté s tyrozín-kinázou

   Líšia sa štruktúrou aj funkciou od receptorov spriahnutých s G-proteínmi. Receptor má
extracelulárne väzbové miesto pre agonistu, ktoré je pomocou transmembránového helixu
spojené s intracelulárnou katalytickou časťou. Po aktivácii následuje fosforylácia
tyrozinových reziduí, ktoré reakciou s intracelulárnymi proteínmi umoţňujú kontrolu
bunkových funkcií, ako je rast bunky a diferenciácia bunky.


   2. Účinky liečiv

   Účinky môţeme rozdeliť do dvoch skupín: ţiadúce a neţiadúce.

   2.1. Účinky žiadúce (hlavné)

    Ţiadúce účinky sú súčasťou poţadovaného terapeutického zámeru. V niektorých
prípadoch sú ţiadúce účinky aj tie, ktoré sú beţne povaţované za neţiadúce. Napr. Atropín,
u ktorého najbeţnejším neţiadúcim účinkom sú suché ústa. A v prípade nadmernej
salivácie sa schopnosť jej blokácie atropínom môţe vyuţiť terapeuticky.
   2.2. Nežiadúce účinky

   Predstavujú škodlivú reakciu, ktorá sa objavuje po beţne pouţívaných dávkach liečiv .
Môţu mať závaţné zdravotné, sociálne a ekonomické následky. Vzhľadom k charakteru
neţiadúcich účinkov ich delíme na niekoľko typov:
   Typ A – mechanizmus ich vzniku je rovnaký ako mechanizmus terapeutického účinku.
Tieto účinky sú závislé od dávky. Tvoria aţ 80 % všetkých neţiadúcich účinkov , avšak
mortalita je vo všeobecnosti nízka. Môţu sa objaviť kedykoľvek počas terapie na mieste
primárneho účinku (Bradykardia, krvácanie a antikoagulanciá) alebo na inom mieste
(gastrointestinálny vred). Tento typ môţe byť eliminovaný stanovením predispozičných
faktorov, pouţívaním minimálnych (avšak terapeuticky účinných) dávok.
  Typ B – neţiadúce účinky tohto typu sú nepredvídateľné, pretoţe nesúvisia s
mechanizmom účinku. Zvyčajne si vyţadujú ukončenie terapie. Patria sem napr. Alergické
reakcie (anafilaktický šok po aplikácii penicilínu). Taktieţ sem patria karcinogénne účinky
liečiv.


   2.3. Toxické účinky liečiv

 Poškodzujú organizmus kovalentnými alebo nekovalentnými reakciami. Môţu byť
vyvolané jednorázovou aplikáciou vysokej dávky alebo chronickým podávaním liečiva. Za
toxické účinky sú vo väčšine prípadov zodpovedné reaktívne substancie vznikajúce počas
metabolizmu liečív. Môţe to byť napr. Peroxidácia lipidov, tvorba voľných radikálov...
Kovalentné reakcie sa vyskytujú hlavne v súvislosti s DNA alebo sacharidmi, či lipidmi.


   3. Liekové interakcie

   Objavujú sa ak mnoţstvo alebo účinok liečiva v organizme je zmenený v prítomnosti
iného liečiva. Liekové interakcie môţu byť ţiadúce alebo neţiadúce.
 Ţiadúce interakcie : za účelom zvýšenia účinku liečiv alebo za účelom zníţenia
neţiadúcich účinkov. Napr. Kombinovaná liečba hypertenzie, kombinácia cytostatík alebo
antibiotík (terapia TBC).
   Neţiadúce interakcie : vyskytujú sa pri súčasnom podaní dvoch alebo vaicerých liečiv a
môţu byť príčinou neţiadúcej odpovede organizmu od banálnej reakcie aţ po ţivot
ohrozujúci stav.
    Liekové interakcie delíme podľa mechanizmu, ktorý ich vyvolal na :
a) farmaceutické
b) farmakokinetické
c) farmakodynamické.

a) farmaceutické – ide o fyzikálno-chemické alebo chemické reakcie medzi liečivami mimo
   organizmu (jedna lieková forma) alebo na úrovni vstupnej cesty do organizmu.
b) farmako-kinetické – interakcie sa môţu týkať absorpcie, distribúcie, metabolizmu i
   eliminácie. Absorpcia po perorálnej aplikácii môţe byť ovplyvnená zmenou motility
   GIT. Látky zvyšujúce motilitu zniţujú absorpciu látok, ktoré sa za normálnych
   podmienok dlhšie vstrebávajú (laxanciá).
   Interakcie na úrovni eliminácie sa môţu týkať tubulárnej sekrécie alebo na úrovni
   tubulárnej reabsorpcie, kde látky meniace pH moču môţu zvýšiť alebo zníţiť
   vylučovanie súbeţne aplikovaného liečiva (aplikovanie kyseliny askorbovej
   zniţuje vylučovanie sulfonamidov).
c) farmakodynamické – môţe ísť o synergizmus alebo antagonizmus. Výsledkom
   synergizmu je zosilnenie farmakologického účinku hlavného liečiva. Účinok warfarínu
   (perorálny antikoagulans) je zosilnený súčasnou aplikáciou iných látok ovplyvňujúcich
   zráţanie krvi (napr. kyselina acetylsalicylová). Súbeţné podanie beta-blokátorov mmôţe
   viesť aţ k zástave srdcovej činnosti.
   Výsledkom antagonizmu je zoslabenie alebo aţ úplné blokovanie jedného liečiva
   druhým. Ide preváţne o interakcie na úrovni receptorov. Napr. inhibícia medzi
   adrenalínom a beta-blokátormi alebo medzi atropínom a acetylcholínom.

 Klinicky významné môţu byť aj interakcie medzi liečivom s potravou. Zloţky potravy
môţu klinicky významne ovplyvniť účinok liečiv.




      LIEČIVA OVPLYVŇUJÚCE HLAVNÉ
             TELOVÉ SYSTÉMY

  I. LIEČIVÁ CENTRÁLNEHO NERVOVÉHO SYSTÉMU
   Látky ovplyvňujúc funkcie CNS patria medzi dôleţité farmaká, ktoré sa pouţívajú v
 kaţdodennej lekárskej praxi.
  Nervový systém moţno deliť na Centrálny a periférny (PNS). U PNS ešte môţeme
hovoriť o vegetatívnom nervovom systéme (VNS) a somatickom nervovom systéme.
   Medzi lieky ovplyvňujúce CNS zaraďujeme : neuroleptiká (antipsychotiká),
antidepresíva, antianxiózne látky, psychostimulanciá,anestetiká, antiparkinsoniká,
antiepileptiká a analgetiká.


   1. NEUROLEPTIKÁ (antipsychotiká)
 Neuroleptiká sú látky, ktoré majú pri dlhodobom podávaní schopnosť potlačovať
psychotické symptómy pri schizofrénii (predovšetkým halucinácie a bludy).
  Bludy, halucinácie a nekľud sa označujú ako pozitívne psychotické príznaky. Apatia a
emočné a sociálne stiahnutie sa , ako negatívne.
  Podľa terapeutickej účinnosti moţno neuroleptika deliť na incizívne (incise-rez), ktoré
pôsobia proti halucináciam a bludom,. Ďalej na             sedatívne, pôsobiace proti
psychomotorickému nekľudu a atypické, ktoré ovplyvňujú i negatívne príznaky.
  Po jednorázovom podaní neuroleptík sa pozoruje zvláštny stav zkľudnenia, ktorý sa
označuje ako neuroleptický syndróm. Ide o zvláštny stav ukľudnenia, so zníţením iniciatíva
a záujmu o okolie, tlmia sa emócie. Môţe nastať ospalosť a zníţenie odpovedí na externe
podnety ale vyššie myšlienkové pochody ostanú zachované.
  Pôsobenie väčšiny Antipsychotík (neuroleptík) sa vysvetľuje blokádou dopaminových
receptorov, v rôznych oblastiach CNS Ale niektoré môţu blokovať adrenergné, cholínové a
histamínové receptory.
 Neuroleptiká sa zvyčajne podávajú perorálne alebo injekčne. Biologicky polčas je
dostatočne dlhý a preto ich stačí podávať raz denne. Medzi najznámejšie „Typické
antipsychotiká“ patria: Chlórpromazín, Levopromazí n, Perfenazín, Thioridazín a
haloperidol. Medzi „Atypické neuroleptiká“ patria Klozapín a Risperidon.


   2. ANTIDEPRESÍVA
   Antidepresívami sa liečia poruchy afektivity (depresie a mánie). Depresia je
charakterizovaná chorobným smútkom, silným pocitom „zlého cítenia sa“, apatiou, stratou
ţivotného optimizmu, pocitom viny, stratou chuti do jedla, spomalením pohyblivosti a
nerozhodnosťou. Opakom je mánia a je charakterizovaná nadmernou bujarosťou,
entuziazmom, nekontrolovateľným vzrušením, zníţenou potrebou spánku, nadmernou
sebadôverou, aţ velikášstvom. U mániodepresívnej psychózy sa obdobia mánie striedajú s
obdobiami depresie.
  Antidepresíva účinkujú tak, ţe zvyšujú účinok noradrenalínu, serotonínu a dopamínu
rôznymi spôsobmi. Podávajú sa preváţne perorálne. Medzi najčastejšie antidepresíva patria
Amitryptilin, Imipramín a Citalopram. Antimanikom je Lítium.


   3. ANTIANXIÓZNE LÁTKY
   Antianxiózne látky (anxiolytika) odstraňujú symptomy úzkosti a strachu. Pridruţenými
účinkami je pozitívne ovplyvnenie nespavosti, podráţdenosti, mrzutosti a bolesti hlavy. Sú
indikované aj tam, kde je úzkosť a strach sprevádzajúcim symptómom duševných porúch.
Na rozdiel od neuroleptík neovplyvňujú psychotické stavy ale nemajú ani neţiadúce účinky
na vegetatívny nervový systém. Okrem toho majú účinok hypnotický, sedatívny,
protikŕčový a myorelaxačný. Ich základnými predstaviteľmi sú deriváty benzodiazepínu a
je moţné ich podávaťpodávaťorálne aj injekčne. Zvláštnou indikáciou je pomocná liečba
chronického alkoholizmu a pri epileptických stavoch. Diazepam sa naviac pouţíva na
potlačenie kŕčov pri otrave lokálnymi anestetikami.
  Neţiadúcimi účinkami sú ataxia, ospalosť, obstipácia, strata libida porucha
menštruačného cyklu, prípadne ikterus. Pri dlhodobom pouţívaní nastáva tolerancia a
závislosť. Okrem precitlivelosti na účinnú látku je podávanie benzodiazepínov
kontraindikované u pacientov s myastenia gravis, pri akútnom glaukóme a pri súčasnom
pouţívaní látok tlmiacich CNSD.
   Medzi zástupcov patria: Diazepam, chlordiazepoxid, medazepam, oxazepam, lorazepam.
   4. PSYCHOSTIMULANCIÁ A ANOREKTIKÁ

    4. 1 Psychostimulanciá
   Psychostimulancia sa vyznačujú schopnosťou stimulovať psychické funkcie a ţivotne
dôleţité centrá (odstraňujú pocit únavy, zvyšujú celkovú aktivitu a urýchľujú pocit
myslenia. Ich účinok, predovšetkým na kôrovú oblasť mozgu sa prejavuje povzbudením
psychickej výkonnosti pri psychickej únave.
   Hlavným zástupcom psychostimulancií je kofeín. Ako prirodzená látka sa nachádza v
niektorých druhoch rastlín (v plodoch kávovníka, listoch čajovníka, orechov Colla). Okrem
toho sa však pripravuje aj synteticky.
   V dávkach 50-150mg pôsobí povzbudivo na CNS. Táto dávka je obsiahnutá v jednej aţ
dvoch šálkach kávy alebo čaju. Okrem zvýšenia aktivity a schopnosti koncentrácie
odstraňuje ospalosť a antagonizuje účinok alkoholu podávaného v malých mnoţstvách.
Vyššie dávky (200-500mg) vyvolávajú u ľudí zvýšenú dráţdivosť, nervozitu, nespavosť,
bolesti hlavy a trasenie rúk. Taktieţ stimuluje kardiovaskulárne a dychové centrum v
predĺţenej mieche.
 Z periférnych účinkov moţno spomenúť dilatačný účinok na hladké svalstvo
bronchiálneho systému a ţlčových ciest, zvýšenie diurézy a sekrécie ţalúdočných štiav. Na
priečne pruhované svalstvo pôsobí stimulačne, čoho dôsledkom je zvýšenie svalovej
výkonnosti.
   Najčastejšie sa pouţíva v kombinácii s analgetikami-antipyretikami alebo s
ergotamínom na liečbu migrény. Ako centrálne analeptikum sa aplikuje injekčne. V
kombinácii s analgetikami preváţne perorálne.
   Silne psychostimulačné účinky majú budivé amíny (Amfetamín, Metamfetamín,
Efedrín Fenmetrazín) a metylxantíny (Theofylín, Theobromín ). Podávajú sa zväčša v
kombinácii s inými liečivami a preváţne perorálne.


   4.2 Anorektiká

  Sú to látky, ktoré potlačajú subjektívny pocit hladu. Túto vlastnosť majú budivé amíny,
avšak silné psychostimulačné účinky zabraňujú ich pouţívanie v klinickej praxi. Ako
anorektiká sa však vyuţívajú ich deriváty, u ktorých psychostimulačná zloţka je menej
zvýraznená. Medzi anorektiká patria:
 Mazindol – výrazne potláčas podit hladu. Avšak má aţ 30 % neţiadúcich účinkov
   (pocit strachu, eufória, depresia, poruchy osobnosti, spánku). Kontraidikáciou je
   glaukóm a choroby obličiek.
 Sibutramín – z neţiadúcich účinkov sú suchosť v ústach a obstipácia.
   5. ANESTETIKÁ
   5.1 Celkové anestetiká

   Sú to látky, ktoré reverzibilne navodzujú stav bezvedomia, počas ktorého je odstránené
vnímanie bolesti. Ďalej tlmia neţiadúce vegetatívne i somatické reflexné reakcie, majú
svalovorelaxačné účinky a vedú k amnézii na dané obdobie počas ktorého sa prevádza
príslušný výkon. Pojem celková amnézia je vhodnejší neţ zauţívaný názov narkóza,
vyjadruje reverzibilitu tohto stavu, čo zahŕňa i čo moţno najmenšie toxické poškodenie
pacienta. Pojem narkóza by sa mal pouţívať iba pre stavy bezvedomia v dôsledku
toxického pôsobenia liekov s centrálnymi tlmivými účinkami.
   Celkovú anestéziu navodzujú látky s dostatočne silnými tlmivými účinkami. Musia mať
však relatívne nízku toxicitu a ďalej je nutná dobra riaditeľnosť hĺbky celkovej anestézie.
Ideálne celkové anestetikum by malo navodiť bezvedomie, analgéziu, svalovú relaxáciu
(dostatočnú pre chirurgický zásah), malo by byť metabolicky inertné a malo by sa rýchlo
eliminovať z organizmu. Ţiadne celkové anestetikum však nespĺňa všetky tieto poţiadavky,
preto sa v praxi pouţíva kombinácia rôznych anestetík.

   Štádia celkovej anestézie

  Pri pozvoľnom zvyšovaní koncentrácie celkových anestetík v organizme je moţné
sledovať niekoľko štádii celkovej anestézie:

   I. Analgetické štádium (preanestetické) : Pacient je pri vedomí ale ospanlivý, odpovede
        na bolestivé stimuly sú redukované. Stupeň analgézie je závislý od pouţitého
        anestetika.
   II. Excitačné štádium: Pacient stráca vedomie. Blokáda útlmových pochodov vedie k
        propagácii niektorých reflexov (pohyb, poruchy dýchania, vracanie).
   III. Chirugické štádium: Prestávajú spontánne pohyby, dýchanie je pravidelné.
        Prehlbovaním anestézie sa zniţuje svalový tonus, dýchanie sa stáva plytším, miznú
        reflexy. Počas tohto štádia sa vykonávajú chirurgické zákroky.
   IV.         Paralytické štádium.: Dochádza k zastaveniu dýchanbia a paralýze
        cirkulačného centra. Smrť môţe nastať behom niekoľkých minút.

   Premedikácia

   Vykonáva sa za účelom ukľudnenia pacienta, zabezpečenia analgézie, potlačenia tonusu
nervus vagus, zníţenia spotreby celkových anestetík a tým aj zníţenia ich toxicity. Pouţíva
sa tu kombinácia Parasympatolytik (Atropín, Skopolamín), Analgetík-anodyn (Morfín,
Petidín), Benzodiazepínov (Diazepam, Lorazepam), Antihistaminík (Prometazín, Ranitidín)
a Myorelaxancií (Tubokurarín, Galanín).

 Podľa aplikačnej cesty podávaného anestetika rozoznávame anestéziu inhalačnú a
vnútroţilnú. Ďalej rozlišujeme klasicku celkovú anestéziu a anestéziu pre zvláštne účely,
tzv. Neuroleptanestéziu.
   5.1.1 Inhalačné celkové anestetiká

  Sú aplikované vo forme pár (Izoflurán, Halotan) alebo plynov (Oxid dusný).
Mechanizmus ich účinku nie je celkom jasný.

   Izoflurán v súčasnosti náhrádza dlhé roky pouţívaný Halotan. Nástup anestézie je
rýchlejší neţ u Halotanu. Má štipľavý zápach, preto mu predchádza úvod do anestézie
vnutroţilovým anestetikom. Izoflurán spôsobuje koronárnu vazodilatanciu a preto je
nevhodný u pacientov s váţnou ischemickou chorobou srdca.
 Halotan patril v minulosti k najviac pouţívaným inhalačným anestetikám a aj v
súčastnosti sa ešte vyuţíva. Má dobrý anestetický účinok ale slabý analgetický a svalovo-
relaxačný. Z týchto dôvodov musí byť doplnený vhodnou premedikáciou. Nástup a
ukončenie anestézie Halotanom je rýchle.

  Oxid dusný (Rajský plyn) je vhodný v kombinácii so všetkými typmi celkových anestetík
a samostatne ako analgetikum v stomatológii alebo v prvej pôrodnej fáze. Je málo
rozpustný v krvi, preto pôsobí rýchlo. Jeho toxicita je veľmi malá a je vhodný
predovšetkým ako nosič iných celkových anestetík.


   5.1.2 Intravenózne celkové anestetiká

  Pouţívajú sa pri malých chirurgických výkonoch alebo ako navodenie do celkovej
anestézie, ktorú ďalej udrţujeme unhalačnými anestetikami. Typickým predstaviteľom je
Tiopental, ktorý patrí medzi ultrakrátko pôsobiace barbituráty. Z nebarbiturátových
anestetík sa pouţívajú Etomidát, Ketamín a Propofol.
   Tiopental môţe byť pouţitý jednorázovo alebo v kontinuálnej infúzii. Pouţíva sa ako ú
vod do celkovej anestézie alebo pri málo bolestivých zákrokoch (v kombinácii s oxidom
dusným). Môţe sa tieţ pouţiť na vyvolanie ľahkého spánku pri lokálnej anestézii alebo na
ovplyvnenie kŕčov.
  Absolútnou kontraindikáciou podania Tiopentalu je bronchiálna astma, ťaţké septické
stavy a ťaţká anémia.


   5.1.3 Disociačné celkové anestetiká

  Ako disociačnú anestéziu označujeme stav navodený Fencyklidinom a jeho menej
toxickým Ketamínom. Je to stav zvláštneho ukľudnenia, imobilizácie, amnézie a
významnej analgézie, počas ktorého je normálny svalový tonus a reflexy v oblasti hltanu a
dýchacích ciest zachovaný.
  Ketamín má bronchodilatačné účinky, zvyšuje vnútrolebečný i vnútroočný tlak a
stimulije hemodynamiku. Pretoţe netlmí respiráciu, je vhodný za situácii, kedy je potrebné
zvládnuť veľa pacientov naraz (dopravné nehody). Pre silné analgetické účinky je vhodný
pri popáleninách a bolestivých preväzoch.
    5.1.4 Neuroleptanalgézia

   Podanie kombinácie silno a rýchlo pôsobiaceho neuroleptika (napr. Droperidolu) so
silno a rýchlo pôsobiacim opioidným analgetikom (Fentanyl) vyvolá stav ukľudnenia so
zníţenou motorickou aktivitou, potlačeným strachom a analgéziou. Tento stav sa nazýva
Neuroleptanalgézia. A je výhodný hlavne pri operáciach, pri ktorých sa vyţaduje kontakt
pacienta s lekárom (pacient nespí a dokáţe komunikovať).
    Táto anestézia sa nehodí pre krátke výkony. Pretoţe účinky analgetika sú kratšie neţ
neuroleptík je potrebné ich počas anestézie doplňovať. Ide však o šetrnú celkovú anestéziu,
ktorá nezaťaţuje srdce a obeh a preto je vhodná pri kardiobvaskulárnych poruchách a v
starobe.


    5.2 Lokálne anestetiká

   Lokálne anestetiká sú látky spôsobujúce zmenu priepustnosti pre sodíkový ión v
membránach neurónov, čím zabraňujú depolarizácii a spôsobujú reverzibilnú blokádu
nervového vzruchu. Obecne povedané pouţívajú sa pre lokálne znecitlivenie bez
ovplyvnenia vedomia motorických funkcií a niektoré tieţ ako antiarytmiká.
   Väčšina lokálnych anestetík má rýchly nástup účinku pri infiltračnej anestézii.
Najrýchlejší je Lidokaín (0,5-1 min), po ňom nasleduje Mezokaín. Podľa dĺţky účinku sa
lokálne anestetiká delia na:
 lokálne anestetiká s krátkym účinkom – prokaín, benzokaín, chlórprokaín,
 lokálne anestetiká so stredne dlhým účinkom – lidokaín, mazokaín, mepivakaín,
 lokálne anestetiká s dlhým účinkom – tetrakaín, bupivakaín, etidokaín...


    Podľa toxicity sa zoraďujú (od najtoxickejšieho) : tetrakaín – bupivakaín – etidokaín -
lidokaín – trimekaín (mezokaín) – prilokaín – artikaín – ropivakaín – prokaín –chlórprokaín


    Neţiadúce účinky

   Náhodné podanie lokálnych anestetík do systémovej cirkulácie môţe spôsobiť neţiadúce
aţ toxické účinky. Najzávaţnejšie neţiadúce účinky sú výsledkom pôsobenia anestetík na
CNS a kardiovaskulárny systém. Uţ nízke dávky pôsobia dráţdivo, zvyšovaním
koncentrácie anestetík sa objavuje tremor svalstva a kŕče. Vysoké dávky v konečnej fáze
spôsobujú depresiu CNS, hlavne depresiu centra dýchania. Kokaín v nízkych dávkach
vyvoláva eufóriu prečo sa zneuţíva. Pri ťaţkej intoxikácii môţe dôjsť k paralýze CNS a
zastaveniu dýchania alebo zastaveniu srdcovej činnosti.

    V prevencii je potrebné :
   nepouţívať roztoky koncentrovanejšie, neţ je potrebné,
   pouţívať vazokonstrikčnú prísadu vo vaskulárnej oblasti, pri vysokej koncentrácii a
    veľkom objeme roztoku,
   vţdy aspirovať pred podaním a kontrolovať koncentráciu a identitu podávanej látky,
   vţdy kalkulovať maximálnu dávku,
   pri regionálnych blokádach mať zavedenú intravenóznu linku,
   dostupnosť resuscitačného vybavenia.

   Interakcie – u pacientov s antihypertenzívami môţe dôjsť k zvýrazneniu hypotenzívneho
účinku pri epidurálnom podaní anestetika. Vyššie dávky môţu potenciovať účinok
svalových relaxancií a aj dávku anodýn do epidurálneho priestoru treba redukovať.



    6. Antiparkinsoniká

   Parkinsonova choroba je charakterizovaná progresívnou poruchou pohyblivosti,
spôsobená progresívnou degeneráciou dopaminergných neurónov v substantia nigra.
Prevalencia sa zvyšuje vekom Je charakterizovaná tremorom, svalovou rigiditou,
hypokinézou a vegetatívnymi príznakmi (silnenie).
   Parkinsonský syndróm sa môţe objaviť aj po podávaní neuroleptík.

    Antiparkinsoniká účinkujú dvomi hlavnými mechanizmami:
   zvýšenie účinku dopamínu v extrapyramídovom systéme,
   zníţenie excitačnej aktivity acetylcholínu.

    Antiparkinsoniká sa podávajú perorálne.

   Levodopa (spolu s inhibítormi dopa-dekarboxylázy) je najúčinnejším symptomatickým
liekom Parkinsonovej choroby . Pri dlhodobom podávaní však postupne zlyháva efekt
liečby levodopou a objavujú sa rôzne komplikácie (poruchy spánku, halucinácie,
hypersexuálny paranoja, senzitívne poruchy, atď.) Levodopa je prekurzorom dopamínu
(tento neprechádza do CNS). Po perorálnom podaní sa z veľkej časti degraduje v GIT.
Podstatná časť sa premení na dopamín v periférnych tkanivách. Malá časť sa dostáva do
mozgu a aţ tam sa dekarboxyláciou mení takisto na dopamín. Z toho dôvodu sa kombinuje
s inhibítormi dopa-dekarboxylázy, ktoré ju inhibujú iba na periférii. Táto kombinácia
umoţňuje zníţiť podanú dávku, čo sa prejaví zníţením neţiadúcich periférnych účinkov.
Najmohutnejšie účinky má na akinézu a rigiditu svalstva. Akinéza sa začína strácať a
vymizne ako prvá.

  V posledných rokoch sa do liečby zaviedli reverzibilné inhibítory katechol-O-
metyltransferázy (COMT)- tolkapon a entakapon. Ich pôsobením sa predlţuje polčas
eliminácie L-dopy. Ďalej zlepšuje dostupnosť L-dopy v mozgu a následne sa zlešuje
kontrola symptónov ochorenia.
  Ďalej sa v kombinácii s L-dopou poţívajú liečivá: Selegilin, Bromokriptín a
pergolid. Majú niţší účinok ako levodopa a častejšie sa po nich vyskytujú halucinácie,
somolencia a hypotenzia. Levodopu v kombinácii s vyššie menovanými liečivami máme v
liekoch MADOPAR, NAKOM, ISICOM, MEDOCRIPTIN, MIRAPEXIN, AKINETON
KEMADRIN A DEPARKIN.
   7. Antiepileptiká

    Antiepileptiká sú protikŕčovo pôsobiace látky, ktoré sa pouţívajú k symptomatickej
liečbe epileptických záchvatov a status epilepticus.
    Epilepsia je chronická neurologická porucha, ktorá je charakterizovaná opakujúcimi sa
záchvatmi výbojov mozgových neurónov. Tieto záchvaty sú doprevádzané klinickými
prejavmi.
    Označenie antiepileptiká však nie je správne, pretoţe tieto lieky predovšetkým tlmia
záchvaty a neliečia vlastnú podstatu epilepsie. Presnejší termín je antikonvulzíva ale sa ešte
beţne nepouţíva.


   Mechanizmus účinku

   Antiepileptiká zniţujú nadmernú excitáciu neurónov, čo sa deje buď priamym vplyvom
na neuronálnu membránualebo ovplyvnením synaptickej neurotransmisie. Všetky majú
dobrú absorpciu z GIT po perorálnom podaní. Biologický polčas antiepileptík je obvykle
dlhší neţ 12 hodín, patria preto k liečivam so stredným aţ dlhodobým trvaním účinku.
Biotransformácia trvá predovšetkým v pečeni.
   Medzi najčastejšie pouţívané patria: kyselina valproová, fenobarbital, fenytoin,
etosuximid, karbamazepín, diazepam, klonazepam. Z novšie zavedených : lamotrigin
(Lamictal),so širokým antikonvulzívnym účinkom, gabapentín (Neurontin), felbamát,
topiramát (Topamax).

   Pre tonicko-klonické záchvaty sú vhodné fenytoin (Epilan D Gerot, Sanepil, Sodanton),
karbamazepim (Biston, Timonil, Tegretol), valproát sodný (Convulex, Depakine Orfiril),
fenobarbital a primidon(Mysoline).
   Pre absencie sa vyuţívajú : ethosuximid (Pethidin) alebo valproát sodný. Pre
myoklonické záchvaty sa pouţíva klonazepam (antelepsin), ethosuximid a valproát sodný


   Neţiadúce účinky

   Relatívne časté sú gastrointestinálne potiaţe, výskyt ktorých je však redukovaný
zavedením enterosolventných tabliet. Ďalej často sa vyskytuje nárast hmotnosti, triaška,
trombocytopémie a vypadávanie vlasov.
   8. Analgetiká
 Liečiva tlmiace bolesť nazývame analgetiká. Existuje viacero klasifikácii bolesti.
Najbeţnejšie sa pouţíva delenie podľa dĺţky trvania a to na boakútnu a chronickú.
   Akútna bolesť má krátke trvanie a je ohraničená miestom tkanivového poškodenia.
Informuje o mieste a stupni poškodenia. Zaniká po skončení dráţdenia a má jasnú signálnu
a varovnú funkciu.
  Za chronickú označujeme bolesť, ktorá pretrváva viac neţ 3 mesiace a je
charakterizovaná stratou biologických adaptačných prejavov. Je často sprevádzaná
poruchami spánku, nechutenstvom, chudnutím, poruchami libida a zápchou.
   Na základe ich účinnosti ich delíme na silne účinné – analgetiká-anodyna (niekedy aj
opioidné analgetiká) a na slabšie účinné - analgetiká-antipyretiká.


   8.1. Analgetiká-anodyná

   Pouţívajú sa k liečbe silných bolestí ovplyvnením opioidných receptorov,
čím spôsobujú pokles vstupu kalcia a zvýšenie vstupu draslíka do bunky. Ich hlavným
hlavným predstaviteľom je morfín.


   Morfín

    Je prirodzene sa vyskytujúci alkaloid, nachádzajúci sa v ópiu. Ópium je extrakt zo šťavy
nezrelých makovíc.
    Morfín je potrebným liečivom na tlmenie bolesti rôznej etiológie. Pouţíva sa na tlmenie
akútnej bolesti (po úrazoch, popáleninách, poleptaninách kyselinami a lúhmi, pri infarkte
myocardu a pľúc) alebo chronickej bolesti (u onkologických pacientov). V ťaţkých
prípadoch nezvládnuteľných hnačiek môţeme ako obstipans pouţiť ópiovú tinktúru s
obsahom 1% morfínu.
    Jeho protibolestivé, protišokové a euforizujúce vlastnosti sa výhodne vyuţívajú
v premedikácii pred operačnými zákrokmi. Jeho deriváty pre svoj antitusický účinok sa
môţu pouţiť na tlmenie vysiľujúceho kašľa.
  V prípade akútnej bolesti sa podáva intramuskulárne alebo intravenózne, perorálne
podanie sa vyuţíva na tlmenie chronických bolestí.
    Podanie morfínu však so sebou prináša aj neţiadúce účinky ako: útlm dýchania, nauzeu,
zvracanie, závrate, omámenie, zhoršenie nálady, svrbenie, zápchu, zvýšenie tlaku v
ţlčových cestách, retenziu moču a hypotenziu. Po odoznení účinkov sa môţe zosilniť
vnímanie bolesti. Môţe tieţ vyvolať astmatický záchvat u anestezovaných pacientov. A u
citlivejších jedincov sa výnimočne môţu vyskytnúť alergické reakcie.


   Intoxikácia morfínom

   a) akútna : Po vysokej dávke sa najprv dostaví celkové ukľudnenie a pacient zaspáva.
      Po krátkom čase sa dostavuje hlboké bezvedomie aţ kóma. Môţu sa objaviť kŕče,
      dych sa stáva povrchným. Nastupuje cyanóza, koţe je studená, teplota klesá, s ňou aj
       tlak. Je prítomná aj výrazná retencia moču. Smrť nastáva zastavením dýchania.
      Terapia : Výplach ţalúdka, aktívne uhlie, riadené dýchanie, podanie antagonistov
                  morfínu(naloxon, naltrexon).
    b) chronická : vzniká pri dlhodobom pouţívaní morfínu. Po rôzne dlhom čase vzniká
       psychická, neskôr aj somatická závislosť, charakterizovaná vznikom abstinenčných
       príznakov po skončení uţívania morfínu.
      Terapia : je zaloţená na dvoch faktoroch. Prvým je zabránenie pouţívania morfínu
                 a druhým rehabilitácia pacienta. Odňatie morfínu nahrádzame metadonom,
                 ktorý má menšiu intenzitu abstinenčných príznakov a tento postupne
                 zniţujeme.

  Medzi ďalšie anodyna patria deriváty morfínu: hydromorfon, oxymorfon, levorfanol,
pethidin, tilidin, bezitramid, methadon, fentanyl, sulfentanyl.

  Ďalej tu patrí aj kodeín, ktorý ma síce slabšie analgetické a euforizujúce účinky ale
niekoľko percent látky v tele metabolizuje na morfín a tým sa dá vysvetliť jeho dobré
analgetické účinky a topreváţne v kombinácii s analgetikami- antipyretikami (Alnagon,
Korylan), podobne aj Tramadol.


    8.2. Analgetiká-antipyretiká

  Patria tu látky, ktoré odstraňujú bolesť miernej intenzity (bolesti hlavy, zubov, artralgia,
myalgia). Majú antipyretický a niektoré liečivá aj antiflogistický účinok.
  Hlavnou aplikačnou cestou je perorálne podanie ale pouţíva sa aj rektálne.

    Delíme ich na dve hlavné skupiny:
   salicyláty : kyselina acetylosalicylová, cholín, salicylát, aloxiprín, diflunizal,
   deriváty anilínu : paracetamol

    Kyselina acetylosalicylová

   Je to najstaršie antipyretikum, známejšie pod názvom aspirín.
   Odstraňuje bolesti miernej intenzity a je účinný pri bolestiach hlavy, myalgii, artralgiin
neuralgii, pri bolesti po extrakcii zubov. Zniţuje len zvýšenú telesnú teplotu pri horúčke.
   Má aj antiagregačný účinok.

    Neţiadúce účinky

  Najčastejšie sa prejavujú zo strany GIT ako nauzea, vracanie, dyspepsia, gastritída,
krvácanie, ţaludočný a duodenálny vred. U pacientov s poruchami koagulácie sa môţu
vyskytnúť rrôzne formy krvácania. V posledných rokoch sa stále zvyšuje počet prípadov
alergických reakcií (koţné reakcie, bronchokonstrikcia). Reyov syndróm u detí
(encefalopatia, tuková degenerácia pečene a iných orgánov). Z toho dôvodu sa podanie
kyseliny acetylosalicylovej deťom do 12. roku nedoporučuje. Z ostatných orgánových
poškodení sa môţe vyskytnúť zníţenie hepatálnych a renálnych funkcií.
   Otrava kyselinou acetylosalicylovou

  U detí môţe dôjsť k otrave po poţití 150-170 mg a u dospelých po poţití 20-30 g. Pri
miernej otrave je letargia, vracanie a hypertermia. Pri ťaţkom sa pacient dostane do kómy,
vznikajú kŕče anekompenzovaná acidóza.


   Paracetamol

   Má výrazný analgetický a antipzretický účinok, nemá však účinok protizápalový, ani
antiagregačný. Je liekom voľky pri zniţovaní horúčky deťom.
   Pri zachovaní terapeutických dávok sú vedľajšie účinky minimálne. Môţe dôjsť ku
koţnej alergii. Problémom je iba hepatoxicita pri predávkovaní. Známky toxicity sa
prejavujú aţ po 24-48 hodinách, čo môţe sťaţiť terapiu antidotom (N-acetylcysteín),
pretoţe tá je najúčinnejšia do 8 hodín.




      II. LIEČIVÁ OVPLYVŇUJÚCE VEGETATÍVNY
          A MOTORICKÝ NERVOVÝ SYSTÉM

   Periférny nervový systém

   Periférny nervový systém pozostáva z niekoľkých súčastí, ktoré sú anatomicky aj
funkčne odlíšiteľné, ale na druhej strane sú spolu poprepájané a navzájom sa ovplyvňujú.


   Organizácia a funkcia vegetatívneho nervového systému

   Vegetatívny (autonómny, vôľou neovládaný) nervový systém pozostáva z aferentných,
centrálnych a eferentných nervových buniek. Vlákna aderentných nervových buniek
prechádzajú zmiešanými nervami, ktoré zabezpečujú vnímanie bolesti a reguláciu
kardiovaskulárnych a respiračných reflexov.
  Centrálne oblasti autonómnej regulácie nie sú v mozgu striktne ohraničené. Najvyššie
poloţenou oblasťou autonómnej regulácie je hypotalamus. Ostatné centrá sa nachádzajú v
niţších častiach CNS.
   Eferentné nervové vlákna vedú k periférnym orgánom a tkanivám, ktorých funkcie
regulujú. Delia sa na sympatikový nervový systém a parasympatikový autonómny
nervový systém. Niektoré tkanivá sú inervované sympatikom (väčšina ciev, slezina, potné
ţľazy, vlasové folikuly alebo len parasympatikom (ţľazy ţalúdka a pankreasu).
Sympatikové a parasympatikové vlákna sú prerušené v gangliách a majú časť
preganglionovú a postganglionovú.
  Prenos nervových vzruchov v synapsách (neurotransmisia) je sprostredkovaný
prenášačmi – mediátormi (neurotransmitermi). Tento prenos sa uskutočňuje tam, kde lončí
jeden a pokračuje druhý neurón (ganglión) alebo sa tam nachádza tkanivo ním ovlídané
(bunky, ţľazy). Pri prenose vzruchu vo všetkých gangliách (sympatikových) aj
parasympatikových a z postganglionových zakončení parasympatika na cieľový orgán
(myokard, hladký sval, ţľazy) je mediátorom acetylcholín (Ach). Prenos vzruchu z
postganglionových zakončení sympatika na cieľový orgán sprostredkúva noradrenalín
(NA). Zvláštne postavenie má adrenalín (A)., ktorý sa z drene nadobličky uvoľňuje do krvi
a tak sa dostáva k cieľovým tkanivám.
    Kaţdý z mediátorov je syntetizovaný v jemu zodpovedajúcich neurónoch alebo bunkách
nadobličky, uskladňovaný v cytoplazme a chránený pred inaktiváciou v intracelulárnych
granulách. Po stimulovaní príslušnej bunky depolarizáciou membrány spôsobenou akčným
potenciálom sa mediátory z granúl uvoľňujú do synaptickej štrbiny, kde interagujú s
príslušnými receptormi. Tým sa vzruch prenáša na ďalší neurón v inervovanom tkanive
(srdce, hladký sval čreva alebo bronchov, kostrový sval, ţľaza). Ukončenie pôsobenia
mediátora sa deje jeho metabolickou inaktiváciou príslušnými enzýmami (ACh, NA, A)
Enzýmy metabolizujúce katecholové amíny (NA, A) sú monoaminooxidáza (MAO) a
katechol-O-metyltransferáza        (COMT).      Enzýmom        inaktivujúcim    Ach     je
acetylcholínesteráza (AChE). Okrem pravej AChE v synapsách sa v mnohých tkanivách
nachádza pseudocholínesteráza, ktorá nemá takú substratovú špecifitu ako pravá AChE a
inaktivuje aj ďalšie estery ako xametónium a prokaín (lokálne anestetikum),
   Na rozdiel od ACh, ktorý je úplne inaktivovaný v synaptickej štrbine, je veľká časť NA
spätne vychytávaná a znovu vyuţitá pre ďalší prenos vzruchu.

   Organizácia a funkcia motorického nervového systému

  Somatický (motorický) nervový systém sa od vegetatívneho líši vo viacerých
anatomických a funkčných vlastnostiach. Inervuje len priečne pruhované (kostrové) svaly,
nervové vlákno vedúce z CNS nie je prerušené v gangliách ani nevytvára periférne
nervové pletence (plexus) a systém je úplne ovládaný vôľou. Pre zvýšenie rýchlosti
vedenia vzruchu sú nervové vlákna myelinizované, na rozdiel od vegetatívneho nervového
systému, kde sú myelinizované len pregangliónové nervové vlákna. Rovnako ako vo
vegetatívnych vláknach parasympatika je aj v motorickom nervovom systéme mediátorom
Ach. To má veľký význam z hľadiska moţnosti ovplyvnenia motorického nervového
systému niektorými látkami, ktoré ovplyvňujú aj vegetatívny parasympatický nervový
systém.

   Receptory vegetatívneho a motorického nervového systému

  Lieky ovplyvňujúce funkcie vegetatívneho nervového systému môţu pôsobiť na
viacerých anatomických úrovniach (CNC, gangliá, synapsy vo výkonných orgánoch).
Okrem iného však môţu interferovať s fyziologickými mediátormi aj na viacerých typoch
receptorov, ktoré sú typické pre vegetatívny parasympatický, sympatický alebo motorický
nervový systém. V gangliách vegetatívneho NS a v synapsách neurosvalovej platničky
motorického NS sa nachádzajú cholínergické nikotínové (N) receptory. V synapsách
efektorových orgánov parasympatika sa nachádzajú cholinergické muskarínové (M)
receptory.
   1. Látky ovplyvňujúce vegetatívny nervový systém
  Liečivá, ktoré pouţívame v klinickej praxi môţu v zásade zvýšiť alebo zníţiť aktivitu
jednotlivých periférnych nervových systémov. Ak ovplyvňujú sympatikový NS, nazývame
ich sympatikotropné látky, ak parasympatikový systém, voláme ich parasympatikotropné
latky. Ak zvyšujú aktivitu       sú to sympatolytiká alebo parasympatolitiká. Látky
ovplyvňujúce motorický nervový systém a prenos v neuromuskulárnej platničke voláme
myorelaxanciá, pretoţe relaxujú aţ paralyzujú kostrové svaly. Neexistuje zvláštna skupina
látok zvašujúcich tonus kostrových svalov. Ten sa dá zvýšiť látkami nepriamo zvyšujúcimi
obsah Ach v neuromuskulárnej platničke.


  1.1 Sympatikomimetiká

   Sympatikomimetiká vyvolávajú účimky podobné ako sú po pôsobení endogénneho NA
a A.. Ich efekt bude výsledkom prioritného ovplyvnenia typu a lokalizácie receptora.
Prirodzené katecholové amíny neprechádzajú hematoencefalickou bariérou, preto ak sú
podané do organizmu ako lieky, ovplyvňujú len receptory v periférnych tkanivách. V CNS
pôsobií len NA alebo A, ktorý tam vznikol. Syntetické látky a prirodzené alkaloidy
prechádzajú do CNS, preto ovplyvňujú aj beta- receptory v mozgu.
   Sympatomimetiká delíme podľa toho, či sa priamo viaţu na receptor a aktivujú ho, na -
priame, alebo nepriamo ovplyvňujú pohyb či metabolizmus mediátora, na – nepriame.
Okrem toho rozoznávame neselektívne (pôsobia na viaceré podtypy receptorov alfa- aj
beta-) a selektívne (pôsobia na jeden podtyp receptora)

   Mechanizmus účinku

   Sympatomimetiká pôsobia stimuláciou sympatikových receptorov (priame) alebo
ovplyvnením metabolizmu alebo spätného nasávania mediátora zo synaptickej štrbiny
(nepriame). Stimulácia alfa- receptorov znamená zvýšenie aktivity fosfolipázy s následným
vtokom kalcia do bunky a aktiváciou, alebo zníţenie intracelulárnej koncentrácie
cyklického adenozínmonofosfátu (cAMP), spojené s inhibíciou.             Stimulácia beta-
receptorov      znamená       zvýšenie     intracelulárnej   koncentrýcie       cyklického
adenozínmonofosfátu, čo v niektorých tkanivách znamená stimuláciu (srdce) v iných
inhibíciu (hladký sval). Nepriamo pôsobiace látky môţu byť primárne metabolizované na
„falošné mediátory“ (metyl-DOPA), ktoré cez stimuláciu regulačných receptorov inhibuju
vyplavovanie mediátora a tým činnosť sympatikového systému, a preto sa paradoxne
chovajú ako sympatolytiká.

   Klinické pouţitie

  Vyuţitie alfa- sympatikomimetických účinkov sa uplatňuje v navodení lokálnej alebo
systémovej vyzokonstrikcie. Vyvolaním vazokonstrikcie po ich pridaní (drenalín,
fenylefrín) k lokálnym anestetikám sa zníţi rezorpcia lokálnych anestetík a tým sa predĺţi
ich účinok a zníţi ich toxicita. Vo forme kvapiek sa alfa sympatomimetiká pouţívajú na
vyvolanie lokálnej vazokonstrikcie pri opuchu nosovej sliznice pri rhinitíde (nafazolín).
   Systémová vazokonstrikcia vyvoláva periférny analeptický efekt, ktorý sa vyuţíva v
prevencii a terapii hypotenzívnych stavov, kolapsu alebo šokových stavov (noradrenalín,
efedrín, fenylefrín, hydroxyamfetamín). Podobne moţno fenylefrín a hydroxyamfetamín
vyuţiť v očnom lekárstve ako mydriatiká.
  V popredí vyuţitia beta-sympatikomimetických stojí bvronchodilatácia pri terapii
záchvatu astmy alebo chronickej obštrukčnej choroby pľúc.
Pri sínusovej bradykardii sa pouţíva izoprenalín. Efedrín, amfetamín a metamfetamín majú
stimulačné účinky na CNS.
   Nepriamo pôsobiace sympatomimetikum metyl-DOPA zniţuje krvný tlak
centrálnym mechanizmom. Tyramín je súčasťou tvrdých syrov, preto je ich konzumácia v
kombinácii s inhibítormi MAO kontraindikovaná.

   Spôsoby aplikácie

 Prirodzené mediátory NA a A sa aplikujú výlučne parenterálne (subcutánne a
intravebózne), pretoţe v GIT sa rýchle rozkladajú a sú neúčinné. Efedrín ale aj syntetické
látky je moţné aplikovať parenterálne aj perorálne. Pre lepšiu účinnosť a menšie neţiadúce
účinky sa bronchodilatancia (salbutamol) aplikujú vo forme sprayov. Nafazolin do nosa a
fenylefrín do oka (ako mydriatikum) sa podávajú vo forme kvapiek či sprayov.


   1.2 Sympatikolytiká

  Sympatolytiká sú látky blokujúce účinky prirodzených mediátorov (NA a A) alebo
ostatných sympatomimetík na receptoroch rôznych tkanív, či v CNS.


   1.2.1 alfa-sympatolytiká (alfa-adrenolytiká)

 Hlavné pôsobenie týchto látok sa koncentruje na kardyovaskulárny systém. Majú
schopnosť konvertovať presorický efekt alfa-sympatomimetík (napr. Adrenalín) na efekt
depresorický. Po ich kombinácii s noradrenalínom dochádza k výraznej vazodilatácii. Po
blokáde alfa-receptorov sa uplatní jeho účinok na beta-receptory čím sa vazodilatácia
prehlbuje a dochádza k poklesu TK. Prechádzajú cez hematoencefalickú bariéru a alfa-
blokádou v CNS môţu vyvolať rôzne neţiadúce účinky (depresia, excitácia, kŕče).
  Blokádou alfa-receptorov sa mení aj sekrécia inzulínu a glukagónu. Po blokáde alfa-
receptorov sa uplatní beta-stimulačný účinok a dochádza k zvýšeniu cirkulujúceho inzulínu.


   1.2.2 Nepriamo pôsobiace sympatolytiká

   Látky, ktoré zasahujú do tvorby, ukladania a uvoľňovania NA (zniţujú uvedené
procesy) nazývame nepriamo pôsobiace sympatikolytiká. Medzi uvedenými
sympatikolytikami nerozlišujeme alfa- resp. Beta-lytiká, lebo výsledkom ich účinku je
zníţená ponuka NA na obidvoch adrenergných receptoroch (alfa aj beta). Nepriamo
pôsobiace sympatikolytiká pôsobia niektorým z týchto mechanizmov:
- Po podaní falošného prekurzora, „tvorba falošného mediátora“, ktorý je menej účinný ako
   noradrenalín (metyl-DOPA).
- Deplécia noradrenalínu v zásobných granulách (guanetidín) inhibíciou vstupu NA do
   granúl. V cytoplazme prítomný Naje rozkladaný tam prítomnou MAO.
- Zníţené uvoľňovanie NA: - zníţenie priepustnosti membrán (guanetidín)
                            - aktiváciou presynapticky lokalizovaných alfa-adrenergných
                              receptorov (klonidín).


   1.2.3 beta-sympatolytiká (beta-blokátory, beta-adrenolytiká)

   Kompetetívne a reverzibilne antagonizujú účinky vyvolané beta-sympatikomimetikami.
Tie, tie ktoré sú účinné predovšetkým v srdci, sú označované ako kardioselektívne
(atenolol, acebutolol, bisoprolol, celiprolol). Tie ktoré preváţne pôsobia aj na beta2
receptory a antagonizujú vazodilatáciu, sú označované ako neselektívne sympatikolytiká.
Väčšina sympatikolytik sú neselektívne (propranolol, timolol, karvedilol) a sú rovnako
účinné na obidva typy receptorov. Niektoré z beta-sympatikolytík majú aj čiastočnú
vnútornú aktivitu -ISA (pindolol). Zniţujú frekvenciu srdca, zniţujú kontraktilitu srdcového
svalu a zniţujú systolický objem. Pôsobia tieţ antiarytmicky.
  Priamy účinok beta-sympatolytík na cievy je nevýrazný. Blokujú však vazodilatačný
účinok vyvolaný beta-sympatomimetikami. Napriek tomu sa po ich podaní vţdy prejaví
hypotenzívny efekt, ktorý je spôsobený účinkom na srdce a zníţením renínu v obličkách.

   Klinické pouţite

   Terapeutické pouţitie alfa-sympatikolytík sa osvedčilo pri terapii hypertenzie, kontrole
kolísavého tlaku pri nádodre drene nadobličky, úprave poruchy periférnej cirkulácie ale aj
pri liečbe hypertofie prostaty.
   Lieky zo skupiny beta - sympatolytík patria k mimoriadne dôleţitým prostriedkom
prevencie a úpravy funkcií kardiovaskulárneho systému. Nachádzajú veľké uplatnenie pri
terapii anginy pectoris.
   Sú liekmi prvej voľby pri terapii hypertenzie. Popri zníţení systolického objemu hrá
úlohu aj inhibícia tvorby renínu a niektoré účinky v CNS.
    Ďalšou dôleţitou indikáciou sú srdcové dysrytmie. Dlhodobé podávanie beta-blokátorov
po prekonaní infarktu myokardu zniţuje výskyt ďalších infarktov a predlţuje preţívanie
pacientov. Propranolol, , timolol a metoprolol sa vyuţívajú aj pri liečbe migrény a timolo aj
pri liečbe glaukómu.


   Spôsoby aplikácie

   Sympatikolytiká je moţné aplikovať perorálne aj parenterálne. Niektoré beta-blokátory
(propranolol) podliehajú po absorbcii z GIT silnej metabolizácii v pečeni ešte pred tým, ako
sa dostanú k cieľovým orgánom. Preto sa u nich líši beľkosť p.o. A i.v. Dávky aţ v pomere
40:1.
   Neţiadúce účinky

   Ortostatická hypotenzia, tachykardia, bradykardia, poruchy GIT, bronchokonstrikcia a i.
   (Viď tabuľku II-2.7 zo Základov....)


   1.3 Parasympatomimetiká (Parasympatikomimetiká)

     Sú to látky, ktoré majú podobné účinky aké sa objavujú po podráţdení parasympatika,
t.j. sú výsledkom pôsobenia prirodzeného mediátora acetylcholínu (ACh). Pôsobia priamo
na M-receptor alebo nepriamo cez nahromadenie Ach pomocou inhibície jeho metabolizmu
enzýmom acetylcholínesterázou (AchE). K priamo pôsobiacim látkam patrí acetylcholín a
jeho deriváty (metacholín, karbachol, betanechol) alebo prirodzené alkaloidy so
stimulačnými účinkami na M-receptor (pilokarpín, muskarín). K nepriamo pôsobiacim
látkam patria inhibítory AchE (fyzostigmín, neostigmín, pyridostigmín, edrofónium,
organofosfáty). Podľa toho, či väzba inhibítorov na AchE trvá len niekoľko hodín alebo či
sa viaţe dlhodobo, rozdeľujeme ich na reverzibilné inhibítory AchE (to sú vyššie uvedené)
a ireverzibilné inhibítory AChE (organofosfáty). Tab. II.2.8 str. 84 Základy....

   Mechanizmus účinku

   Priame M- a N -cholinergné účinky má Acetylcholín. Jeho zvýšené vyplavenie do
synáps kde pôsobí (vegetatívne gangliá, nervosvalové platničky priečne pruhovaných
svalov) má za následok účinky súvisiace s druhom tkaniva. Ide predovšetkým o kardiálnu
inhibíciu, periférnu vazodilatáciu, kontrakciu hladkého svalstva v GIT a bronchoch a
kontrakciu kostrových svalov. V oku vyvoláva miózu a zníţenie vnútroočného tlaku.
Kombináciou kardiálnej inhibície a periférnej vazodilatácie dochádza k sčervenaniu koţe, k
zvýšeniu koţnej teploty a k zvýšeniu potenia. Po vdychovaní aerosolu acetylcholínu sa
zjaví bronchospasmus.
   Deriváty Ach účinkujú podobne ako Ach na obidva receptory. Sú pomalšie rozkladané
AchE, preto pôsobia dlhšie a dajú sa terapeuticky vyuţiť

   Alkaloidy pôsobia na M-receptor. Vyuţíva sa pilokarpín, muskarín má iba toxikologický
význam.
   Účinok nepriamo pôsobiacich parasympatomimetík sa prejaví po inhibícii AchE
zvýšením Ach, ktorý sprostredkuje M aj N účinky. Nakoľko mnoho z týchto látok (hlavne
organofosfáty) prenikajú dobre do CNS, prejavia sa aj centrálne účinky Ach, súvisiace s
jeho nahromadením v synapsách neurónov v mozgu. Pritom zo začiatku sa prejaví
stimulačný účinok a neskôr tlmivý, účinkami na kostrové svalstvo a na vegetatívne gangliá.
Muskarínové účinky sa prejavia na ţľazách a hladkom svale GIT, bronchov a maternice.
   Otrava ireverzibilnými inhibítormi AChE vzniká po rezorpcii všetkými privodnými
cestami a rozvíja sa v závislosti od týchto ciest. Pri rezorbcii koţou dochádza k
lokalizovanému poteniu a k svalovým zášklbom v najbliţšom okolí. Po inhalácii týchto
látok je na prvom mieste bronchospazmus, profúzna sekrécia nosových hlienov, mióza oka
a jeho akomodačný spazmus. Pri p.o. Podaní sa rýchlo rozvíjajú (uţ po 30 min.) nauzea,
vracanie, hnačky, kolikové bolesti. Neskôr sa zhoršuje dýchanie, zrak, objavujú sa mióza,
kŕče, bolesti hlavy a bradykardia. Pri akútnej otrave smrť nastáva za 4-9 hod. Zastavením
dýchania. Hlavným antidotom je Atropín.
   Klinické pouţitie

   Terapeuticky sa Ach nepouţíva vzhľadom na jeho rýchlu inaktiváciu AchE a prakticky
zanedbateľne krátko trvajúci účinok. Metacholín sa podával pri spastických poruchách
cirkulácie, pri atónii čriev a retencii moču. Karbachol sa pouţíva pri pooperačných a
poúrazových atóniach čriev a retencii moču. V očnom lekárstve sa podáva pri glaukome.
Takisto aj Pilokarpín.
  Fyzostigmín, popri blokáde AchE, pôsobí aj priamo na ţľazové bunky hladkého a
kostrového svalstva, podobne ako Ach. Vyvoláva miózu a zniţuje vnútroočný tlak.
Nikotínový účinok na kostrovom svalstve sa prejaví u pacientov s myastenia gravis
zosilnením svalovej kontrakcie. Podobné účinky majú aj neostigmín, pyridostigmín a
edrofónium.
   Z organofosfátov sa pouţíva iba paraoxon v očnom lekárstve ostatné majú význam iba
ako insekticídy.

   Spôsoby aplikácie

   Estery cholínu sa dnes uţ prakticky nepouţívajú. Betanechol sa aplikuje perorálne alebo
subkutánne., pilokarpín vo forme očných kvapiek. Fyzostigmín sa pouţíva vo forme
očných kvapiek. Neostigmín v p.o. A v injekčnej forme. Organofosfáty sa výborne a veľmi
rýchlo vstrebávajú po všetkych druhoch aplikácii.

   Neţiadúce účinky

   Hlavné neţiadúce účinky parasypatomimetík sú: hypotenzia, zvýšené slinenie, vracanie,
hnačky, bronchospazmus – hlavne astmatici.


   1.4. Parasympatolytiká (parasympatikolytiká)

    Parasympatolytiká blokujú muskarínové účinky parasympatomimetík ako aj účinky po
podráţdení parasympatika. Sú to kompetitívni antagonisti acetylcholínu na M receptore.
    Všeobecne platí, ţe malé dávky parasympatolytík blokujú cholinergnú sekréciu
slinných, potných a bronchiálnych ţliaz. Vyššie dávky ovplyvňujú oko (mydriáza,
akomodačná paralýza) a myokard. Na ovplyvnenie hladkých svalov vnútorných orgánov a
na zníţenie sekrécie ţalúdočných ţliaz je potrebná vyššia dávka.
    Parasympatolytiká delíme podľa chemickej štruktúry na skupinu atropínovú (atropín,
homatropín, skopolamín) a skupinu syntetických derivátov (ipratropinium, metantelín,
propantelín, oxybutín, benztropín, trihexifenidyl, oxyfenónium, oxyfensulfónium)

   Mechanizmus účinku

  Atropín je alkaloid s čistým antimuskarínovým účinkom, nachádzajúci sa vo viacerých
druhoch ľuľkovitých rastlín (Atropa belladonna, Hyoscyamíus niger, Datura stramonium).
Uţ v malých dávkach tlmí sekréciu potných ţliaz. Koţa po jeho podaní je suchá a teplá.
Zniţuje sa sekrécia slinných ţliaz a objavuje sa suchosť v ústach. Zniţuje sa tieţ sekrécia
ţliaz v dýchacích ciest.
   Atropín vyvoláva mydriázu. U normálnych jedincov vnútroočný tlak nemení, ale ho
zvyšuje pri glaukóme. V GIT zniţuje motilitu a tonus ţalúdka a čriev, najmä tam, kde tonus
a motilita boli zvýšené. Atropín relaxuje bronchiálne svalstvo, pokiaľ kontarkcia bola
vyvolaná cholinergným mechanizmom. Vyššie dávky spôsobia tachykardiu, zvýšenie
systolického a zníţenia diastolického tlaku. V CNS vo vyšších dávkach vyvoláva nepokoj,
dezorientáciu, halucinácie. Toxické dávky vyvolávajú útlm CNS, aţ paralýzu.

   Klinické pouţitie

   Atropín sa dnes uţ nepouţíva ako spazmolytikum pri spazmoch v GIT pre mnoho
ďalších účinkov sprostredkovaných M receptormi, ktoré sú v tomto prípade neţiadúce. Je
moţné ho pouţiť ako mydriatikum v 0,5-1% roztoku. Nevýhodou je dlhé pretrvávanie
mydriázy (svetloplachosť). V stomatológii sa vyuţíva na zníţenie sekrécie slín. Jeho
naväčšie vyuţitie je v podaní pred celkovou anestéziou ako súčasť premedikácie.
   Otrava atropínom je moţná najmä u detí (vypitie očných kvapiek alebo poţitie sladkých
bobúľ ľuľkovca). Otrava sa prejavuje mydriázou, suchosťou v ústach, chrapotom, neskôr
tachykardiou, poruchami akomodácie, nepokojom aţ halucináciami so zvýšením telesnej
teploty.
   Syntetické deriváty sa pouţívajú hlavne ako spazmolytiká gastrointestinálneho a
močového traktu.

   Spôsoby aplikácie

  Atropín a skopolamín sa dobre rezorbujú perorálne aj parenterálne Väčšina atropínu sa
hydrolyzuje v pečeni.
   Syntetické deriváty sa podávajú perorálne a injekčne.
  .

   2. Látky ovplyvňujúce motorický nervový systém

   2.1 Myorelaxanciá

   Myorelaxanciá pôsobia v synapsách zakončení motorických nervov a bunkách
priečnepruhovaných (kostrových) svalov. Tým zniţujú tonus kostrového svalstva a vo
vysokých dávkach znemoţňujú akúkoľvek svalovú kontrakciu. Môţeme ich rozdeliť na
látky pôsobiace periférne na neuromuskulárnej platničke a pôsobiace centrálne na
synapsiách CNS a v spinálnej mieche.

   Mechanizmus účinku

   Klinický význam majú hlavne periférne myorelaxanciá pôsobiace postsynapticky.
Neuromuskulárnu transmisiu blokujú buď kompetitívnou inhibíciou N receptora alebo
vyvolávajú trvalú depolarizáciu.. Podľa toho ich delíme na : depolarizujúce a
nedepolarizujúce (kompetirívne).
    Depolarizujúce myorelaxanciá (suxametónium, dekametónium) vyvolávajú paralýzu
priečne pruhovaných svalov zloţitejším mechanizmom. Na acetylcholinové receptory
účinkujú ako acetylcholin, tým znemoţňujú nervový prenos. Ich účinok je kratší ako u
nedepolarizujúcich     .    Účinok     suxametónia   (SUCCINYLCHOLINJODID)            je
charakterizovaný tým, ţe pred vznikom paralýzy sa objavujú zášklby na bruchu a hrudníku
(prvotná depolarizácia). Svalová paralýza postihuje najprv svaly končatín a šije, neskôr
tváre, faryngu, laryngu a dýchacích svalov.

 Nedepolarizujúce        (kompetetívne)      myorelaxanciá – tubokurarín, alkurónium
(ALLOFERIN), gallamín - sú odvodené od alkaloidu Kurare nachádzajúceho sa v
šípových jedoch.. Pôsobia kompetitívne obsadením acetylcholínových receptorov. Tým sa
depolarizácia acetylcholínu nemôţe uplatniť.
    Intravenózne podanie tubokurarínu vyvoláva rýchlu relaxáciu kostrových svalov.
Najprv sú postihnuté svaly okohybné a viečkové, postupne ţuvacie svaly, svaly končatín a
nakoniec bránica.
   Aj pri úplnej svalovej paralýze je zachované vedomie. V terapeutických dávkach zniţuje
TK. Spontánne zvyšuje uvoľňovanie histamínu zo ţírnych buniek (bronchospazmus).
   Pôsobenie nedepolarizujúcich myorelaxancií je moţné ukončiť nadbytkom Ach (napr.
NEOSTIGMÍN).

   Klinické pouţitie

  Pouţívajú sa (viac v Tab. II- 2.11. Základy....) v brušnej a hrudnej chirurgii, keď je
potrebná svalová relaxácia. Je moţné ich pouţiť tieţ na diagnózu pri myasthenia gravis,
kde malé dávky provokujú svalovú slabosť. Na repozíciu fraktúr pouţívame kratšie účinné
depolarizujúce myorelaxanciá.

   Spôsoby aplikácie

  Periférne myorelaxanciá sa po p.o. Podaní neresorbujú. Najvýhodnejšia je i.v. Aplikácia.
Účinok dostavuje za 1-2 minúty a trvá 30-50 minút, u depolarizujúcich iba 5-10 minút.

   Neţiadúce účinky

   Najzávaţnejšou komplikáciou je paralýza interkostálneho svalstva a bránice s čím je
treba rátať (mať poruke zariadenie na riadené dýchanie). Pri neposkytnutí riadeného
dýchania pacien zomiera pri plnom vedomí zadusením pre paralýzu dýchacieho svalstva.
   Pri nedepolarizujúcich prichádza do úvahy bronschospazmus (uvoľnenie histamínu)


   3. Protizápalové látky
    Protizápalové látky (antiflogistiká) sú látky ktoré inhibujú spúšťacie alebo kontrolné
mechanizmy zápalu. Všeobecne moţno povedať, ţe sú to lieky prvej voľby v liečbe
artritídy a príbuzných zápalových ochorení pohybových ústrojov. Majú mierne analgetický
antikoagulačný, antipyretický a viac protizápalový účinok. Obecne ich delíme na
nesteroidné (Tab. II-2.12 :Základy...) a steroidné.
   3.1 Antiflogistiká
   3.1.1 Nesteroidné antiflogistiká

   Nesteroidné antiflogistiká najčastejšie obecne delíme na :

a) Salicyláty : kyselina acetylosalicylová (ACYLPYRÍN), diflunizal

b) Deriváty kyseliny acetooctovej – INDOMETACÍN, DICLOFENAC

c) Deriváty kyseliny propiónovej – IBUPROFEN, ketoprofen, naproxen

d) Deriváty kyseliny antranilovej – kys. Flufenamová a kys.etofenamová

e) Oxikamy – Piroxikam(PIROXIKAM, PIRABENE)

b) Pyrazolony – fenylbutazon, ketofenylbutazon (KETONAL, KETO - spray


  Klinické pouţitie

  Nesteroidné antiflogistiká (NSA) sa pouţívajú pri zápalových ochoreniach cievného
systému, koţe, parenchymatóznych orgánov, urogenitálneho systému, ústnej dutiny a oka.
Významné miesto majú pri liečení zápalových a degeneratívnych chorôb pohybového
ústrojenstva, predovšetkým reumatoidnej artritídy.

   Spôsoby aplikácie

  Hlavnou aplikačnou cestou je perorálne podanie. Niektoré NSA môţu byť podané aj
rektálne a injekčne, transdermálne a lokálne.

   Neţiadúce účinky

 Medzi najčastejšie neţiadúce účinky patrí poškodenie GIT (dyspepsia, krvácanie,
ţalúdočný vred). NSA môţu zniţovať niektoré renálne funkcie, následkom čoho dochádza
k retencii sodíka a vody a tvorbe edémov. Ďalej sú to alergické reakcie, bolesti hlavy,
malátnosť a poškodenie pečene.

   Kontraindikácie

  Medzi hlavné kontraindikácie podania NSA patrí precitlivelosť na účinnú látku,
ţalúdočný vred, zníţená funkcia obličiek a bronchiálna astma.
   3.1.2 Steroidné antiflogistiká (Glukokortikoidy)

  Sú to steroidné hormóny so širokým spektrom účinku. Jedným z nich je aj protizápalový
V súčastnosti predstavujú veľkú skupinu syntetických látok v rôznych liekových formách a
preto sa nimi budeme zaoberať v inej oblasti ich pouţitia.


   4. Histamín a antihistaminiká

   4.1 Histamnín
   Histamín je endogénne syntetizovaná zlúčenina uskladňovaná a uvoľňovaná preváţne
mastocytmi. Hrá dôleţitú úlohu, ako v regulácii niektorých fyziologických pochodov
(regulátor sekrécie HCL v ţalúdku transmiser v CNS), tak ako mediátor niektorých
patofyziologických stavov (hraje základnú rolu v častých alergických reakciách). Jeho
reakcie v početných tkanivách a orgánoch sú sprostredkovávané špecifickými receptormi
typu H. V súčasnosti sú sú najviac klinicky pouţívané liečivá s výraznym vplyvom na H1 a
H2 receptory.
  H1 sú zodpovedné za väčšinu známych účinkov histamínu a klasické antihistaminiká
blokujú pôsobenie histamínu na týchto receptoroch.. H2 receptory sa podieľajú
predovšetkým na sekrécii ţalúdočnej šťavy.
   Hlavné účinky histamínu ovplyvňuj´kardiovaskulárny systém, hladké svalstvo, ţalúdok,
senzorické nervové zakončenia ako aj gangliá. V cievach vyvoláva silnú vazodilatáciu
(H 1) artérii, kapilár a venúl so zvýšením cievnej permeability. Pôsobenie na srdcový sval
(H2) sa prejaví zníţením kontraktility predsiení. Histamín vyvoláva aj kontrakcie mnohých
hladkých svalov. Bronchokonstrikčný účinok histamínu je výraznejší u ľudí s bronchiálnou
astmou.
  V senzorických nervových zakončeniach uvoľnený histamín lokálne dráţdi, vyvoláva
svrbenie aţ bolesť, čo sú beţné prejavy lokálnych koţných alergií.
  Histamín sa výnimočne vyuţíva terapeuticky a to ako diagnostikum ku zisťovanizu
schopnosti ţalúdočnej sekrécie.
   Naproti tomu sa hojne vyuţívajú látky blokujúce H1 a H receptory - antihistaminiká

   H1- antihistaminiká blokujú všetky histamínom vyvolané účinky sprostredkované H1
receptormi. Zabraňukú vzniku vazodilatácie, poklesu TK, edému, spazmov bronchiálneho
svalstva, spazmov GIT a rôznym alergiam (senná nádcha, zápaly spojoviek, koţná alergia).
Okrem antihistamínových účinkov majú účinok antiemetický, anticholinergný,
antiserotonínový, sedatívny aţ hypnotický.
   H2-antihistaminiká výrazne zniţujú sekréciu HCL (redukujú jej tvorbu o 80-90% v
priebehu 6-8 hodín) a to kľudovú ale aj provokovovanú.

   Klinické pouţitie

  H1-antihistaminiká sa pouţívajú pri rôznych alergických prejavoch (ţihľavka,
angioneurotické edémy, senná nádcha, liekové alergie). Sú to Dimetinden (FENISTIL),
Promethazin (PROTAZIN), Cetirizin ZYRTEC, ZODAC), Loratadin (LORANOL). Ďalej
sú účinné pri kinetózach – Mefenhydrinát, mebrofenhydrinát, Embramin (MEDRIN),
Moxastin (THEADRYL).
 Hlavnou indikáciou H2-antihistaminík je zníţenie ţalúdočnej sekrécie pri vredovej
chorobe. A to ako pri vlastnej liečbe, tak pri jej prevencii. Najčastejšie sa pouţívajú
Ranitidín (RANITIDIN, RANISAN), Famotidin (FAMOTIDIN SL, FAMOSAN).


   Spôsoby aplikácie

  Antihistaminiká je moţno aplikovať perorálne i parenterálne. Dobre sa absorbujú vo
všetkých aplikačných formách. Väčšina z nich pôsobí 4-6 hodín, niektoré aţ 24 hodín.

   Neţiadúce účinky

  Sedatívny účinok H1-antihistaminík (hlavne starších) značne limituje ich indikácie,
najmä pri dlhodobom pouţívaní. Preto pri dlhodobejšej liečbe dostáva prednosť „novší“
Loratadín, so slabším sedatívnym účinkom.
   Pri H2-antihistaminikách boli len zriedkavo zaznamenané závrate, zmätenosť, myalgie a
ojedinele impotencia.



                       III. LIEČIVÁ OVPLYVŇUJÚCE
                            KARDIOVASKULÁRNY SYSTÉM

  Kardiovaskulárne ochorenia sú v civilizovaných štátoch príčinou takmer 50 % úmrtí
dospelých osôb.
   Srdce je výkonnou pumpou, ktorá zaisťuje cirkuláciu krvi vo všetkých orgánoch. Krv
prenáša kyslík, ţiviny a teplo. Ďalej krv odnáša produkty vzniknuté pri metabolizme k
obličkám a ďalším exkrečným miestam. Tomuto procesu hovoríme krvný obeh. Ten ešte
rozdeľujeme na malý a veľký krvný obeh.
   Malý krvný obeh tvorí pľúcna cirkulácia, s pravou komorou ako pumpou. Ten je sériovo
napojený na systémovú cirkuláciu, Čiţe veľký obeh., ktorý má ľavú komoru ako pumpu.
Tento ţivotne dôleţitý krvný obeh a cirkulácia krvi v ňom môţe byť narušená, ako pri
poruchách srdca (ako pumpy) tak aj pri pri poruchách ciev na najrôznejších úrovniach.
Hlavnými príčinami poruch cirkulácie sú srdečná nedostatočnosť (zlyhanie srdca), arytmia
srdca a zúţenie alebo upchatie ciev (ateroskleróza alebo trombóza). A teda aby celý tento
kardiovaskulárny systém fungoval bez problémov máme na jeho liečenie či ovplyvňovanie
mnoţstvo liečiv, ktoré je systematicky rozdelené do niekoľkých skupín.
   1. Antiangiózne látky
   Koronárne vazodilatanciá sa tieţ označujú ako antiangiózne látky, pretoţe odstraňujú
bolesť na hrudi pri angine pectoris.
  Angina pectoris patrí medzi ischemické choroby srdca, ktorých príčinou sú väčšinou
sklerotické zmeny na koronárnych artériach. Je to záchvatovité ochorenie s bolesťou v
prekardiu ale lokalizácia choroby môţe varírovať. Bolesť je prejavom náhleho nepomeru
medzi prívodom a potrebou kyslíka v myokarde. Bezprostrednou príčinou náhlej ischémie
srdca môţe byť nedostatočný prívod kyslíka sklerotickou cievou pri záťaţi alebo
nedostatok spôsobený spazmamom koronárnej artérie. Farmakoterapia anginy pectoris je
zameraná na zníţenie spotreby kyslíka a na zlepšenie prietoku krvi koronárnymi artériami.
   K liečbe ischemických chorôb sa pouţívajú organické nitráty, beta- a alfa-sympatolytika
a antagonisti vápnikových kanálov.


   1.1 Nitrovazodilatanciá
  Organické nitráty sú liekom voľby pri terapii všetkých foriem anginy pectoris.
Najdôleţitejším liekom je NITROGLYCERÍN, ktorý sa pouţíva uţ od roku 1876.
  Nitráty periférnou vazodilatáciou zniţujú predzáťaţ i pozáťaţ, čo vedie k zníţeniu
spotreby kyslíka myokardom. Zároveň dilatujú koronárne artérie a otvárajú kolaterály, čím
zvyšujú prietok krvi ischemickým tkanivom. Výsledkom hemodznamických zmien na srdci
je lepšie vyprázdnenie komory s menším objemom pri venóznej dilatácii. Srdce pracuje
proti menšiemu odporu pri arteriálnej dilatácii a zníţenom krvnom tlaku. Zníţením
plniacich tlakov v srdci sa zlepší tieţ prekrvenie myokardu, čím sa uvoľňujú koronárne
spazmy .

 Nitrozlúčeniny sa aplikujú sublinquálne, perorálne, injekčne a transdermálne. Ďalšou
moţnou aplikáciou je bukálny spray.

  Neţiadúce účinky vyplývajú z vazodilatačného účinku organických nitrátov. Na
začiatku terapie sa môţu vyskytnúť bolesti hlavy a začervenanie tváre. Pri vysokých
dávkach môţe dôjsť k výraznej hypotenzii s následnou reflexnou tachykardiou, výsledkom
čoho môţe byť angiózny záchvat. Aplikácia retardovaných foriem môţe viesť k rozvoju
tolerancie, čo sa prejaví zníţenou účinnosťou nitrátov.


   1.2 Ostatné antiangiózne látky
  Na terapiu aj prevenciu anginy pectoris sa pouţívajú aj beta-blokátory a blokátory
kalciových kanálov.
  Antiangiózny účinok beta-blokátorov spočíva v tom, ţe redukujú nároky na spotrebu
kyslíka. Blokáda beta-receptorov zniţuje srdcovú frekvenciu a redukuje kontraktilitu
myokardu. Oba tieto účinky zniţujú poţiadavky myokardu na kyslík ich účinok na
koronárne cievy je zanedbateľný. Tieto afekty sú výraznejšie v reakcii na záťaţ neţ v
kľudových podmienkách. Dnes sa preferujú látky s kardioselektívnym účinkom (Atenolol,
metroprolol, acebutollol). Z neţiadúcich účinkov je moţné spomenúť bradykardiu a
hypotenziu. Pri vysokej dávke môţe dôjsť k srdcovému zlyhaniu. Na CNS sa účinky
prejavia ako zvýšená navnosť, zmätenosť a ospalosť. V prípade neselektívnych beta-
blokátorov (propranolol, pindolol) sa môţe objaviť bronchokonstrikcia,
   Blokátory kalciových kanálov spolu s nitrátmi patria medzi dôleţité látky v terapii a
prevencii anginóznych záchvatov. Pôsobia na srdce, hlavne verapamil (ISOPTIN,
LEKOPTIN, VERAGALID ER a diltiazen (BLOCALCIN, DIACORDIN) alebo na cievy,
nifedipín (ADALAT, CORDAFEN, CORDIPIN, CORINFAR a ostatné dihydropyridíny).
Verapamil a diltiazen majú negatívne inotropný a chronotropný účinok a priamo zniţujú
spotrebu kyslíka myokardom. Dihydropyridíny, amlodipin (NORVASC), felodipin
(PLENDIL ER), isradipin (LOMIR), lacidipin (LACIPIL), nitrendipinum (LUSOPRESS,
UNIPRES), zniţujú hlavne periférnu cievnu rezistenciu, čím sa zniţuje srdcová práca.
Okrem toho má aj dilatačný účinok na koronárne cievy.
   Na liečbu angina pectoris sa pouţívajú dlhodobo účinné              dihydropyridíny
(AMLODIPÍN tbl.), felodipín a nisolpidín.
  Z neţiadúcich účinkov sa po verapamile a diltiazeme môţu objaviť bradykardie. Z
ostatných sa môţu vyskytnúť bolesť hlavy, začervenanie tváre, reflexná tachykardia a
posturálna hypotenzia ako dôsledok vazodilatácie.
   Protidoštičková terapia (kyselina salicylová a 30 a 100 mg AMINOPYRÍN) zniţuje
riziko vzniku infarktu myokardu u pacientov s angina pectoris.


   2. Kardiotoniká
  Základným účinkom celej tejto skupiny je zosilnenie inotropného účinku zlyhávajúceho
myokardu s následným zvýšením srdcového výdaja. Najznámejšími kardiatonikami sú
srdcové glykozidy.

   2.1 Srdcové glykozidy

  Sú to látky, ktoré zvyšujú tonus srdcového svalu a zosilňujú kontrakciu myokardu bez
zvýšenia spotreby energie. Zlepšujú výkonnosť insuficientného srdca efektívnejším
vyuţitím chemickej energie. V súčasnosti jediným reálne pouţívaným kardioglykozidom je
digoxín.

  Mechanizmus účinku

   Základným mechanizmom účinku kardioglykozidov je inhibícia sodíkovo-draselnej
ATP-ázy (Na/K-ATP-áza) s následnou kumuláciou sodíka v bunke. Zvýšená hladina sodíka
aktivuje sodíkovo-kalciový vymenníkový systém s následným zvýšením koncentrácie
intracelulárneho calcia, čo vedie ku aktivácii kontraktilných bielkovín. Okrem toho
kardioglykozidy aktivujú parasympatický systém (negatívne chronotropný účinok).
Kardioglykozidy nepriamo – zosilnením vplyvu nervu vagu na srdci majú :
- negatívne chronotropný účinok (SA uzol)
- negatívne dromotropný účinok, spomaľujú vedenie vzruchu, predlţujú refrakternú
  fázu AV uzla
- pozitívne batmotropný účinok – zvyšujú dráţdivosť srdcových buniek v závislosti od
  veľkosti dávky, zvyšujú moţnosť automácie sekundárnych centier.
    Klinické vyuţitie

  Digoxín je moţné pouţiť pri chronickej forme srdcového zlyhania s poruchou
systolickej funkcie s supraventrikulárnymi arytmiami (najčastejšie fibriláciou predsiení), u
pacientov so zlyhávajúcim srdcom keď nezaberajú diuretiká alebi ACE inhibítory. Ďalšou
moţnou indikáciou sú predsieňové tachyarytmie.

    Spôsoby aplikácie

    Digoxín je moţné aplikovať perorálne alebo intravenózne.


    Neţiadúce účinky

  Výskyt neţiadúcich účinkov sa odhaduje aţ na 20% a môţu sa prejavovať zo strany
srdca, gastrointestinálneho traktu alebo CNS.

  Kardiálne arytmie – komorové extrasystoly, predsieňová tachykardia, SA a AV
blokády, komorová tachykardia.
  GIT : anorexia (býva prvým príznakom predávkovania digoxínom), nauzea, zvracanie,
hnačky.
  CNS : bolesti hlavy, malátnosť, únavnosť, dezorientácia, poruchy videnia (biele obrysy
tmavých predmetov, farebné videnie-ţlto-zelené).

    Prevencia neţiadúcich účinkov

    Kardioglykozidy patria medzi látky s malou terapeutickou šírkou a preto je nutné pri
nich pouţívaní brať do úvahy faktory, ktoré by mohli viesť k vzniku neţiadúcich účinkov.
U pacientov s výraznejším myokardiálnym postihnutím je potrebné redukovať dávku. Tú je
potrebné redukovať aj pri elektrolytovej nerovnováhe (hypokaliémia, hyperkalciémia),
nefropatiách, vo vyššom veku alebo pri hypoxií. Podávanie niektorých antibiotík
(tetracyklíny, erytromycín, azitromycín) môţu zvýšiť účinok digoxínu.

    Farmakologické ovplyvnenie predávkovania

   okamţite zastaviť ďalšie podávanie digoxínu
   aplikácia chloridu draselného
   pri poruchách rytmu podávanie fenytoínu
   podanie protilátok – ovčie protilátky proti digoxínu (imunosérum digoxínu).


    3. Antihypertenzíva
   Hypertenzia je ochorenie, ktorého hlavnýmpríznakom je zvýšenie arteriálneho tlaku
(tab. II-3.3). To môţe byť spôsobené zvýšením periférneho odporu, zvýšením minútového
srdcového objemu alebo kombináciou oboch mechanizmov. Vyše 90 % tvorí hypertenzia
nejasnej etiológie, nazývame ju primárna (esenciálna) hypertenzia. Podieľajú sa na nej i
genetické faktory i faktory prostredia (obezita, alkohol, nadmerné uţívanie kuchynskej
soli). Sekundárna hypertenzia vzniká ako následok renálnej, kardiálnej, vaskulárnej, či
endokrinnej poruchy.
   Hypertenziu moţno klasifikovať podľa diastolického tlaku na miernu, stredne ťaţkú a
ťaţkú. Pri rovnakom diastolickom tlaku sú závaţnejšie tie hypertenzné stavy, kedy je
súčastne vyšší i systolický tlak. Izolovaná systolická hypertenzia ukazuje na zníţenú
elasticitu artérií a nebýva zara´dovaná ako samostatná jednotky.

    Podľa závaţnosti sa hypertenzia klasifikuje do troch štádií:
   štádium I – hypertenzia bez orgánových zmien
   štádium II – hypertenzia + orgánové prejavy (hypertrofia ľavej komory, zmeny na
    očnom pozadí)
   štádium III – hypertenzia + poruchy funkcie orgánov (srdečné zlyhanie, poruchy
    obličie, retinopatia)

    Tab. II-3.3 Definovanie a klasifikácia TK (mmHg

     Kategória TK                            Systolický            Diastolický
     Optimálna hodnota                          120                    80
     Normálna hodnota                         120-129                 80-84
     Vyššia normálna hodnota                  130-139                 85-89
     1. stupeň – mierna hypertenzia           140-159                 90-99
     2. stupeň – stredne ťaţká hypertenzia    160-179                100-109
     3. stupeň – ťaţká hypertenzia              180                    110
     izolovaná systolická hypertenzia           140                     90

  Súčasťou dlhodobej antihypertenzívnej liečby je aj nefarmakologická liečba. Ide o
úpravu ţivotosprávy a zmenu ţivotného štýlu pacienta (redukčná diéta, obmedzenie príjmu
NaCL, redukcia fajčenia a príjmu alkoholu, zvýšenie telesného pohybu).
   Pri terapii hypertenzie liekmi sa uprednostňujú 4 skupiny hypotenzív (antihypertenzív)
ACE inhibítory/antagonisti angiotenzínového receptora (AT-1) , beta-sympatolytiká,
blokátory kalciového kanála a diuretiká. Tieto skupiny sú liekmi prvej voľby a vyberajú sa
individuálne podľa klinického stavu pacienta. Ak monoterapia nie je účinná pristupujeme k
ich kombinácii. Napr. Diuretikum + beta-sympatolytikum, diuretikum +ACE-I, diuretikum
AT-1.


    3.1 Inhibítory angiotenzín-konvertujúceho enzýmu (ACE-I)

   Renín-angiotenzín aldosterónový systém (RAAS) zohráva dôleţitú úlohu v celom rade
homeostatických procesov vrátane regulácie krvného tlaku vodného a minerálneho
prostredia. Bolo zistené, ţe angiotenzín II (AII) sa výraznou mierou podieľa na
patofzyiológii celej škály kardiovaskulárnych ochorení, predovšetkým hypertenzie a
chronického srdcového zlyhania. Je mohutný vazokonstriktor a taktieţ stimuluje syntézu
aldosterónu a následnou retenciou NA+ a exkréciou K+.
  Z nich sa pouţívajú predovšetkým : katopril (Apo-Capto, TENSIOMIN), enalapril
(ENALAPRIL, APO-ENALAPRIL, ENAP, ENAPRIL, BENAPRIL), lisinopril
(LISINOPRIL), fosinopril (MONOPRIL), perindopril (PRESTARIUM), quinapril
(ACCUPRO, ACCUSIDE), ramipril (RAMIL, RAMIPRILUM, TRITACE) a trandolapril
(GOPTEN, TARKA).


   Mechanizmus účinku

 Inhibítory angiotenzín konvertujúceho enzýmu (tieţ kináza II) blokujú premenu
neúčinného angiotenzínu I na aktívny angiotenzín II. Tým eliminujú jeho vazokonstrikčné
účinky. Okrem toho inhibíciou kinázy II nedochádza k degradácii bradykinínu, ktorý má
vazodilatačné účinky. Výsledkom zníţenia aktivity RAAS je zlepšenie práce srdca a pokles
TK. ACE-I preferenčne pôsobia na vaskulatúru obličiek, srdca a mozgu, čo zabezpečuje ich
adekvátnu perfúziu pri zníţenom tlaku. Spôsobujú zníţenie TK predovšetkým u
hypertonikov s vysokou hladinou renínu. U normotonikov je pokles tlaku spôsobený
kumuláciou vazodilatačného bradykinínu.

   Klinické vyuţitie

  V súčasnosti patria ACE-I medzi často pouţívané hypotenzíva a sú liekom voľby pri
terapii chronického zlyhávajúceho srdca. Vyuţívajú sa tieţ pri infarkte myokardu.
   Beţne sú aplikované perorálne, moţno ich však podávať aj parenterálne.

   Neţiadúce účinky

 Najčastejším je suchý kašeľ (po ENAP-e) asi u 10-15 % pacientov. Pri katoprile sa
popisuje aj neutropénia a agranulocytóza, vzácne obštrukcia dýchacích ciest.


   3.2 Blokátory receptoru pre angiotenzín II

    Klinické štúdie ukázali, ţe blokáda receptorov pre angiotenzín II (AT II) vedie k tým
istým terapeutickým efektom ako podanie ACE I. Patria sem Losartan, Irbesan
(APROVEL), candesartan (ATACAND), telmisartan (MICARDIS, PRITOR), valsartan
(DIOVAN).

   Klinické vyuţitie

   Antagonisti angitenzínu II receptorov sú liekmi prvej voľby pre tých pacientov, ktorí pre
dráţdivý kašeľ nemôţu pouţívať ACE-I.

   Spôsoby aplikácie

   Aplikujú sa perorálne.

   Neţiadúce účinky
 Antagonisti angiotenzínu II receptorov sú dobre tolerované. Neţiadúce účinky sú
podobné ako po ACE-I a tým rozdielom, ţe nevyvolávajú dráţdivý kašeľ. Zriedkavo sa
vyskytuje hypotenzia. Ich podávanie je kontraindikované v gravidite.
   3.3 Diuretiká

  Sú to látky zvyšujúce produkciu moču tým, ţe blokujú rezorpciu sodíka v rozdielnych
častiach obličkového tubulu. Patria k základným liekom v terapii hypertenzie pouţívaným
v monoterapii alebo v kombinácii s antihypertenzívami.

   Mechanizmus účinku

 Základným mechanizmom účinku diuretík je inhibícia prestupu sodíka do interstícia.
Podľa toho v ktorej časti nefrónu jednotlivé diuretiká pôsobia rozdeľujeme ich na:

a) proximálne (inhibítory karboanhydrázy) - acetazolamid
b) slučkové (účinkujúce v ascendentnom ramienku henleho slučky)
c) distálne diuretiká
d) draslík šetriace (pôsobiace v zbernom kanáliku)
e) osmotické diuretiká (brániace reabsorbcii vody – nevyuţívajú sa v terapii
   kardiovaskulárnych ochorení.

  Pojem proximálne diuretiká sa uţ pouţíva veľmi vzácne . Boli prvými známymi
diuretikami od ktorých sa začali odvádzať ďalšie diuretiká a samotné sa v súčasnosti
vyuţívajú iba k úprave acidobázickej rovnovávy a v očnej medicíne pri glaukome. Preto sa
nimi bliţšie nebudeme zaoberať.
    Obdobne osmotické diuretiká, ktoré sa k liečbe edémov nehodia.

   Klinické vyuţitie

   Patria k základnym liečivám v terapii hypertenzie, ale aj v terapii chronického
srdcového zlyhania. Medzi ďalšie indikácie patria edémy rozličnej etiológie, napr. Pri
pečeňovej cirhóze, nefrotickom syndróme, pri zníţení renálnych funkcií, edémy pri
ţilových ochoreniach, adémy pri hyperaldosteronizme a pod.
   Diuretiká sú tieţ pomocnou metódou na odstránenie liečiv a niektorých toxických látok
z organizmu pri intoxikácii (hlavne osmotické diuretiká).

   Neţiadúce účinky

   Najčastejšie sa vyskytuje hypovolémia hlavne u silno pôsobiacich slučkových diuretík.
U tiazidových a slučkových môţe dôjsť k hypokaliémii s následnými poruchami srdcového
rytmu (môţe sa na nich podieľať aj hypomagneziémia). U tiazidových diuretík sa môţu
objaviť aj metabolické poruchy ako napr. Hyperurikémia, manifestácia latentného diabetu,
zvýšenie celkového cholesterolu a triacylglycerolu. Kálium šetriace diuretiká
(spironolaktón) v kombinácii s ACE-I môţu vyvolať hyperkaliémiu.
   3.3.1 Slučkové diuretiká

  Svojim mohutným diuretickým účinkom patria medzi najsilnejšie diuretiká. Dokáţu
vylúčiť 30-40% prefiltrovaných solí z ultrafiltrátu. Dôsledkom je vylučovanie elektrolytov
Na, K, Cl, Ca, Mg. Diuréza je krátka so začiatkom po 30 min. A trvá 2-4 hodiny. Pouţívajú
sa 1-2x denne. Vnúrtroţilová aplikácia Furosemidu je mimoriadne účinné pri liečbe
pľúcneho edému. Tu sa uplatňuje priamy účinok furosemidu na cievnu stenu vedúci k
venodilatácii, čím klesá tlak a ešte skôr dôjde k diuretickému účinku.
  Patria sem : furosemid (FUROSEMID, tbl, inj, FURON, tbl, kyselina etakrynová
(FUROSEMID forte tbl, UREGYT).


   3.3.2 Distálne diuretiká

   Patria medzi najčastejšie pouţívané diuretiká v antihypertenzívnej liečbe a sú vhodné na
dlhodobú aplikáciu. Ich diuretický účinok je slabší ako u slučkových diuretík a preto sa
pouţívajú tam, kde nie je nutný okamţitý diuretický účinok. Patria sem hydrochlórtiazid,
chlórtalidon, metipramid a indapamid.

   Hydrochlórtiazid (HYDROCHLOROTHIAZID LÉČIVA, tbl)
   (v kombinácii inými diuretikami APO-AMILZIDE tbl, LORADUR,
   tbl. MODURETIC, tbl. RHEFLUIN, tbl.)

   Je to tiazidové diuretikum, ktoré patrí medzi najpouţívanejšie v liečbe hypertenzie.
 Okrem jónov sodíka a chlóru zvyšuje aj vylučovanie draslíka a horčíka a zniţuje
vylučovanie vápnika. Je vhodný k dlhodobej liečbe edémov a udrţanie bez edémového
stavu. V liečbe hypertenzie je vhodný k monoterapii i v kombinácii s inými
antihypertenzivami. Diuretický účinok sa objavuje asi po 2 hodinách od aplikácie.
Prechádza do materského mlieka, ako aj cez placentu.

   Chlórtalidon (URANDIL, tbl)

   Má dlhodobejší účinok neţ hydrochlórtiazid. Zvyčajne sa po dosiahnutí ţelaného účinku
aplikuje kaţdý druhý deň.

   Indapamid (TERTENSIF SR, ret. tbl)

  Je netiazidové diuretikum, ktoré zvyšuje diurézu aţ vo vyšších dávkach. V niţších
dávkach sa viaţe na cievnu stenu a spôsobuje vazodilatáciu a tým zníţenie periférneho
cievneho odporu. Na rozdiel od predošlých má priaznivý účinok na diabetickú albinúriu.
Neţiadúce účinky sú menej výrazné ako u tiazidových diuretík.

   Metipramid (HYPOTYLIN, tbl)

   Má výrazný antihypertenzívny a mierny diuretický účinok. V niţších dávkach je moţné
ho pouţiť aj u diabetikov. Má dlhý biologický polčas.
   3.3.3 Draslík šetriace diuretiká

   Pouţívanie tejto skupiny diuretík má v klinickej praxi stúpajúci trend. Ich diuretický
efekt je síce slabší a pomalší oproti predošlým skupinám, avšak šetriaci efekt na draslík je
klinicky veľmi významný. Ich kombinácia s AC-I alebo beta-blokátormi zniţuje mortalitu.
Ďalšie (amilorid) sa viac vyuţívajú ako hypotenzíva.
 Patria sem spironolaktón (VEROSPIRON, tbl), amilorid (AMICLARAN, tbl). V
kombinácii s hydrochlorotiazidom sú to RHEFLUIN, tbl.MODURETIC, tbl.
   Tieto liečivá sa veľmi dobre absorbujú perorálne a aplikujú sa raz denne.


   3.3.4 Blokátory vstupu kalcia

   Blokátory vápnikových kanálov (BVK) špecificky blokujú prienik Ca+ pomalými
vápnikovými kanálmi do buniek srdcového svalu, buniek prevodového systému a buniek
hladkej svaloviny. Výsledkom je zníţenie kontraktility, spomalenie šírenia vzruchov a
vazodilatácia.

   Klinické pouţitie

  Patria medzi základné liečivá v terapii hypertenzie. Sú vhodné u pacientov s
hypertenziou a ďalšími pridruţenými ochoreniami(hyperlipidémia, diabetes, ochorenie
periférnych ciev a ciev mozgu, renálne postihnuti). Významné sú aj v liečbe anginy
pectorys, dysrytmií a migrény.
Patria sem: nifedipín (CORDIPIN, tbl. CORDAFEN, tbl), felodipín (PLENDIL ER, tbl.),
isradipín (LOMIR tbl.), nitrendipín (LUSOPRESS, tb. UNIPRES, tbl), amlodipín
(AMLODIPIN, tbl. ORCAL, tbl) , lacidipín (LACIPIL, tbl), diltiazem (BLOCALCIN, tbl.
DIACORDIN, tbl), verapamil (ISOPTIN, tbl. VERAPAMIL, tbl. VEROGALID ER),
galopamil.
   Väčšinou sa aplikujú perorálne, môţu však aj injekčne.


   4. Antiarytmiká (Antidysrytmiká)
  Antiarytmiká sú liečivá určené na terapiu porúch srdcového rytmu. Tieto poruchy
(arytmie) môţu nastať pri tvorbe alebo vedení vzruchu. Podľa frekvencie srdečného rytmu
rozoznávame arytmie s pomalým rytmom (bradyarytmie, bradykardie) a rýchlym rytmom
(tachyarytmie, tachykardie).
   Vo všeobecnosti platí, ţe sa liečia iba závaţné arytmie (dysrytmie).
   Klasifikácia antiarytmík je obtiaţna a kontroverzná. V súčasnosti sa prikláňame k
deleniu podľa Vaughama-Viliamsa na :

a) látky blokujúce sodíkový kanál :
b) beta-adrenergné blokátory :
c) blokátory draslíkových kanálov:
d) blokátory vápnikových kanálov : verapamil.
   Okrem toho sa pouţívajú aj látky nezaradené do predošlých skupín : adenozín, atropín,
digoxín a magnézium

  Látky blokujúce sodíkový kanál

  Ich účinky sú obdobné účinkom lokálnych anestetík. Niekedy sa charakterizujú ako
stabilizácia membrány, pretoţe zabraňujú depolarizácii.
  Patria sem : chinidín (KINIDIN DURULES, tbl), ajmalín (GILURYTMAL inj),
prajmalín (NEO-GiLURYTMAL, tbl) , disopyramid RYTHMONORM, tbl), lidokaín
(LIDOKAIN, inj.), trimekaín (MESOCAIN, inj), mexiletín (MEXILETIN, cps, inj),
fenytoín, propafenon (PROLEKOFEN, inj, tbl).

  Beta-adrenergné blokátory

  Ich pôsobenie súvisí predovšetkým s ich blokujúcim účinkom na betaadrenergné
receptory v myokarde. Táto stimulácia predstavuje jeden z najpotentnejších
proarytmogénnych faktorov. Hlavnými antiarytmickými účinkami sú:
- spomalenie tepovej funkcie
- potláčanie abnormálnej automacie
- potláčanie spúšťacej aktivity
- potláčanie vyvolanej hypokaliemie
- zvýšenie fibrilačného prahu komorového i predsieňového myokardu.
    Z najznámejšie pouţívaných sú: atenolol (ATENOLOL tbl, TENORMIN tbl), esmolol,
metoprolol (VASOCARDIN tbl), propranolol, sotalol.

  Blokátory draslíkových kanálov

    Sú tzv. Širokospektrálnymi antiarytmykami. Patria sem : amiodaron   (CORDARONE
tbl), ibutilid, bretylium

  Blokátory vápnikových kanálov

   Hlavným účinkom je blokáda pomalých vapníkových kanálov a tým interferencia s
transmembránovým tokom vápnikových iónov. Spomaľujú najme vedenie cez AV uzol.
Najdôleţitejšími zástupcami sú : verapamil (ISOPTIN, LEKOPTIN, VERAPAMIL, všetky
tbl a inj), diltiazem (BLOCALCIN tbl, DIACORDIN tbl).

   Okrem toho sa pouţívajú aj látky nezaradené do predošlých skupín : adenozín, atropín,
digoxín a magnézium.


  Klinické pouţitie

 Klinické pouţitie antiarytmík sa riadi typom arytmie, dĺţkou trvania, klinickou
závaţnosťou, prítomnosťou organického srdcového ochorenia a iných faktorov.
 Pri terapii fibrilácii predsiení je moţné pouţiť ibutilid, propafenon a ajmalín. U
supraventrikulárnych tachykardyí sa jednorázovo aplikuje adenozín alebo verapamil,
metoprolol ajmalín alebo digoxín. Komorové extrasystoly je moţné zvládnuť beta-
blokátormi. U komorových tachykardyí sa aplikuje trimekaín a ajmallín, pri bradykardiách
sa aplikuje atropín.

   Spôsoby aplikácie

   Antiarytmiká môţu byť aplikované perorálne alebo intravenózne vo forme bolusov alebo
infúzií.

   Neţiadúce účinky

   U antiarytmík sú početné a heterogénne. Nesmieme zabúdať na moţný proarytmogénny
účinok a preto platí ţe antiarytmiká nemoţno pouţívať preventívne ale iba terapeuticky. Z
ostatných neţiadúcich účinkov je výrazný anticholinergný účinok disopzramidu (sucho v
ústach, zápcha, retencia moču, zvýšenie vnútroočného tlaku). Amiodaron môţe vyvolať
neuropátie, pľúcnu fibrózu alebo sa môţe ukladať v rohovke. Chinidín pri dlhodobom
pouţívaní vysokých dávok spôsobuje nauseu, vracanie, kŕče, hnačky a poruchy videnia.
Ajmalín a prajmalín vyvolávajú návaly tepla do tváre.


   5. Hypolipidemiká
  Prevalencia hyperlipoproteinémií a obezita je dnes vo vyspelých štátoch veľmi vysoká.
Epidemiologické štúdie opakovane dokázali veľmi tesnú koreláciu medzi incidenciou
kardiovaskulárnych ochorení a dislipoprotrinémiou. V ostatných rokoch sa preukázala
úspešnosť pouţitia hypolipemík v prevencii kardiovaskulárnych ochorení po zistení, ţe
úpravou dyslipinémie môţu významne zníţiť kardiovaskulárne riziko a mortalitu.
 V prvom rade však je potrebné upraviť ţivotosprávu (obmedzenie príjmu tukov,
cholesterolu v potrave, schudnutie pri obezite, zákaz poţívania alkoholu, zvýšenie fyzickej
aktivity, obmedzenie stresov a fajčenia. Ak tieto zásahy neboli do 4 týţdňob úspešné, je
potrebné ich kombinovať s farmakoterapiou.

   Mechanizmus účinku

  Je ich niekoľko. Niektoré látky viaţu ţlčové kyseliny v tenkom čreve, čím dochádza k
redukcii vstrebávania exogénneho cholesterolu a zvýšeniu metabolizmu endogénneho
cholesterolu (látky viaţúce ţlčové kyseliny). Našpecifickejším účinkom je inhibícia syntézy
cholesterolu v pečeni. Z tohto hľadiska a iných je niekoľko delení hypolipemík. No
najschodnejšia je klasifikácia z hľadiska chemickej štruktúry :

I. Lieky predovšetkým zniţujúce hladinu cholesterolu : - statíny
                                                        - ţivice
                                                        - probukol
II. Lieky zniţujúce hladiny triacylglycerolov a cholesterolu : - fibráty
                                                               - kyselina nikotínová
    Najčastejšie pouţívanými sú zastupcovia statínov : lovastatín (MEVACOR tbl),
simvastatín (ZOCOR tbl), atorvastatín (SORTIS tbl, TORVACARD tbl), fluvastatín
(LESCOL tbl) a fibráty : klofibrát, fenofibrát (FENOFIBRAT tbl, LIPANTHYL tbl),
bezafibrát, cybrofibrát (LIPANOR tbl) a etofylín.

   Spôsoby aplikácie

  Látky viaţúce ţlčové kyseliny sa po p.o. Podaní nevstrebávajú, vylučujú sa stolicou.
Fibráty sa po vstrebaní hydrolyzujú tkanivovými a plazmatickými esterázami a anión
viazaný preváţne na albumín sa transportuje plazmou. Vylučujú sa ako glukuronidy
močom. Statíny sú neúčinné laktóny, ktoré sa v GIT hydrolyzujú na aktívne deriváty. V
zaţívacom trakte sa vstrebávajú dobre. Väčšina sa vylúči sekréciou do ţlče a asi 10 % sa
vylúči močom. Kyselina nikotínová sa vylučuje močom, čiastočne ako nikotínamid a v
malom mnoţstve vo forme iných metabolitov.

   Neţiadúce účinky

   Látky viaţúce ţlčové kyseliny spôsobujú najčastejšie zápchu. Dlhodobé podávanie vedie
k nedostatku vitamínov rozpustných v tukoch.
   Pri fibrátoch sa najčastejšie vyskytujú nauzea, vracanie, hnačky, bolesti hlavy a závrate.
Vzácne sa prejavujú dermatitídy poruchy pečene, útlm kostnej drene a myalgia.
  Pri statínoch bola pozorovaná zvýšená aktivita transamináz bez poškodenia pečene.
Častý je vzostup hladiny kreatínaminázy, doprevádzaný bolesťami svalov, prípadne
svalovou slabosťou. V sterdnom veku môţe spôsobiť zákal očnej šošovky.
  Kyselina nikotínová má relatívne časté neţiadúce účinky spojené s pocitom tepla,
hučaním v hlave, záchvatom dny a gastrointestinálnymi ťaţkosťami.


   6. Venofarmaká
   Venofarmaká sú látky, ktoré zlepšujú vlastnosti ţilovej steny. Priaznivo pôsobia tým ţe
tonizujú ţilovú stenu, ovplyvňujú mikrocirkuláciu zníţením permeability a fragility kapilár
a zlepšením lymfatickej drenáţe. Zlepšujú aj vyţivovanie tkaniva. Pouţívajú sa pri
zápalových (flebitídach), trombotických (trombózach a degeneratívnych ochoreniach
(varixox), pri ktorých sa často kombinujú s antikoagulanciami, antiagreganciami,
antibiotikami, či antiflogistikami.
 Podľa pôvodu ich delíme na :

a) flavonoidy (izolované z rastlín) a im príbuzné látky : Escín (AESCIN tbl, REPARIL cps)
                           rutín ( v zmesiach ASCORUTIN) troxerutin (CILKANOL cps
b) syntetické venofarmaká : kalcium dobesylát (DANIUM tbl, DOBICA tbl), tribenosid
                             (GLYVENOL cps)
c) kombinované prípravky : ANAVENOL tbl, CYCLO 3 FORT, DETRALEX tbl,
                              GINKOR Fort tbl
   7. Antianemiká
  Anémie sú ochorenia s celosvetovo vysokou incidenciou. Anémia je definovaná ako
pokles obsahu hemoglobínu (Hb) alebo počtu erytrocytov v cirkulujúcej krvi.
    Najčastejšie lieky pouţívané v terapii anémie sú prípravky ţeleza, vitamín B12, kyselina
listová a erytropoetín. Ţelezo, vitamín B12 a kyselina listová sú chemicky odlišnné látky,
ktoré sú potrebné pre normálnu erytropoézu.. Nedostatok ktorejkoľvek z nich vedie k
ťaţkej anémii.

   Prípravky ţeleza

  Ţelezo je pre organizmus esenciálna minerálna látka. Tvorí jadro feroporfyrínového
kruhu hemu, ktorý s globínovými reťazcami tvorí bielkovinovú štruktúru hemoglobínu.
Táto umoţňuje reverzibilnú väzbu kyslíka a obstaráva transport kyslíka z pľúc do ostatných
tkanív. Okrem hemoglobínu sa ţelezo vyskytuje aj v myoglobíne a cytochrómoch.

   Klinické pouţitie

 Zlúčeniny ţeleza podávame profylakticky alebo terapeuticky pri hypochrómnych
anémiach a pri akútnych a chronických stratách krvi. Beţne podávame preparáty s
dvojmocným ţelezom perorálne v dávkach 150-200 mg elementárneho ţeleza niekoľko
mesiacov. Resorpcia Fe sa zvyšuje pridaním aditívnych látok sko je napr. Serín a vitamín
C. Parenterálna aplikácia nemá výhody oproti perorálnej, pričom neţiadúce účinky sú
častejšie.
  Hlavnou indikáciou parenterálnej aplikácie trojmocného ţeleza je porucha resorpcie
ţeleza. Toto podanie sa uprednostňuje pri veľmi ťaţkých anémiách pri potrebe rýchleho
obnovenia zásob ţeleza, pri intolerancii alebo odmietaní perorálne podaného ţeleza a pri
dlhodobých stratách veľkého mnoţstva krvi v dôsledku závaţnej kapilárnej alebo cievnej
poruchy.
  Z najčastejšie podávaných prípravkov sú to: FERRUM LEK inj. JECTOFER inj,
FERRONAT tbl a susp, FERROGRADUMET tbl a ACTIFERIN cps,
  Kontraindikácie terapie ţelezom sú precitlivelosť na soli ţeleza, hemochromatóza,
hemosideróza, chronická hemolýza, časté transfúzie a anémie iné neţ sideropenické. Pri
parenterálnom podaní je to aj ťaţká porucha funkcie obličiek a pečene.

   Neţiadúce účinky

  Podráţdenie tráviaceho traktu, nauzea, kolikovité bolesti a hnačky sú typické pri
perorálnom podaní. Ţelezo preto podávame v menších dávkach po jedle. Po parenterálnom
podaní môţu vznikať lokálne zmeny v mieste vpichu injekcie, bolesti kĺbov, hypotenzia,
bronchospazmus, horúčky, alergické prejavy aţ šokové stavy.

   Kobalamín - Vitamín B12

   Vitamín B12 sa ako koenzým zúčastňujev organizme na metabolizme tukov, glycidov
a nukleových kyselín. Je nevyhnutný pre erytropoézu a činnosť nervových buniek.
Kobalamín je v tele metabolizovaný na účinnú formu metyl-alfa-adenozylkobalamín.
    Kobalamín sa pouţíva predovšetkým na terapiu megaloblastových anémií, najčastejšie
pernicióznej anémie, pričom je vţdy nevyhnutné začať vţdy ako prvú liečbu vitamínom
B12, potom kyselinou listovou. Inými indikáciami sú choroby pečene, ochorenia v
neurológii a dermatológii. Podáva sa intramuskulárne (výnimočne subcutánne alebo
intravenózne) – VITAMÍN B12.

  Kontraindikácie : precitlivelosť na kyanokobalamín, aplikácia bez overenej diagnózy.

  Neţiadúce účinky sú zriedkavé , najčastejšie bolestivosť v      mieste vpichu, akné,
ekzematické a urtikárne koţné reakcie.

  Kyselina listová – ACIDUM FOLICUM

   Kyselina listová spolu s pyridoxínom patrí medzi vitamíny komplexu B. V organizme je
redukovaná na účinný tetrahydrofolát, ktorý sa ako koenzým zúčastňuje mnohých
metabolických procesov, hlavne syntézy nukleotidov, ktoré sú súčasťou DNA.
  Po perorálnom podaní sa dobre absorbuje, kumuluje a metabolizuje v pečeni.
Distribuuje sa do všetkých tkanív.
 Indikácie: megablastové anémie, profylaxia a terapia deficitu kyseliny listovej u
dializovaných pacientov, ochorenia pečene u alkoholikov a pri podávaní liekov, ktoré
zasahujú do metabolizmu folátov. Podáva sa perorálne.
 Absolútnou kontraindikáciou je precitlivelosť zloţky prípravku, perniciózne a
megaloblastové anémie neliečené najskôr vitamínom B12.


  Erytropoetín - epoetín

 Erytropoetín je hormón glykoproteínovej povahy so stimulačným účinkom na
erytropoézu.
    Erytropoetín sa môţe podávať intravenózne, subkutánne a intraperitoneálne.

   Indikácie : Epoetín (rekombinantný humánnx erytropoetín)pouţíva sa pri liečbe anémie
spôsobenej absolútnym alebo relatívnym nedostatkom endogénneho erytropoetínu. Sú to
anémie u pacientov v terminálnom štádiu chronického obličkového zlyhania, u chronicky
dialyzovaných, pri nádorových ochoreniach alebo anémie vyvolané protinádorovou
chemoterapiou, k urýchleniu obnovy kostnej drene po transplantácii, anémie nedonosených
novorodencov.

  Kontraindikácie: precitlivelosť na účinnú látku, dekompenzovaná            hypertenzia,
epilepsia.
   8. Antikoagulanciá
  Antikoagulanciá zniţujú zráţanlivosť krvi a pouţívajú sa k prevencii a liečbe ţilovej,
vnútrosrdcovej a vzácnejie aj tepnovej trombózy a ich embolických komplikácií. Ďalej sa
pouţívajú pri pooperačnej prevencii vzniku trombov. Antikoagulancia neovplyvnia uţ
vzniknutý trombus. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokáde tvorby alebo účinku
plazmatických koagulačných faktorov. Tradične ich delíme na priame a nepriame.


   8.1 Priame antikoagulanciá

   Priame antikoagulancia spôsobujú inhibíciu koagulačných enzýmov, preti ich účinok
nastáva ihneď po styku s krvou.
  Hlavným predstaviteľom priamych antikoagulancií je heparin a podobný liečebný
účinok má aj priame podanie antitrombinu III, u stavov kde je toho faktoru nedostatok.

    Heparin (HEPARIN Léčiva inj, CALCIPARINE inj)

    Je to látka telu vlastná, tvorená v mastocytoch (ţirných bunkách). Po chemickej stránke
je to zmes mukopolysacharidov. V tráviacom trakte sa rozkladá, preto je perorálne
neúčinný. Rýchle sa rozkladá v pečeni a vylučuje sa i s metabolitmi močom.

   Mechanizmus účinku

  Biologická aktivita heparínu je podmienená prítomnosťou antitrombínu III, ktorý je
prirodzeným inhibítorom proteáz. Antitrombin inhibuje pôsobenie aktivovaných zráţacích
faktorov a trombínu tým, ţe s nimi tvorí stabilné komplexy. Heparín katalyzuje reakciu
antitrombín-proteáza, a tým aţ tisíckrát urýchľuje tvorbu komplexov. Koaguláciu krvi
výrazne inhibujú heparínové frakcie o vysokej molekulárnej hmotnosti, ktoré majú vysokú
afinitu k antitrombínu.

   Klinické vyuţitie

  Heparín podávame tam, kde je potrebný rýchly a mohutný antikoagulačný účinok. Je
vhodný na začiatku liečby, v ktorej potom pokračujeme kumarínovými derivátmi. Sú to
najmä prevencia trombóz a tzv. Nestabilná angina pectoris.
   Heparín sa pouţíva aj k príprave nezráţanlivej krvi pre transfúziu a ako prísada do krvi
odobratej na laboratórne vyšetrenie.

   Neţiadúce účinky

   Najnebezpečnejší neţiadúci účinok je zvýšená krvácavosť. Môţu vznikať hematómy,
hematúria, krvácanie do vnútorných orgánov. Rozsiahlejšie krvácanie si vyţaduje podanie
antidota protamínu, ktorý vyviaţe heparín. Vysoké dávky heparínu zvyšujú fragilitu kapilár
a boli popísané prípady alopecie, trombocytopénie a alergie
  Nízkomolekulárne heparíny

 Pri nízkomolekulárnych frakciách heparínu =dalteparín (FRAGMIN 1000 IU inj),
enoxaparín (CLEXANE inj), nadroparín FRAXIPARINE inj) sa neviaţe trombín, ale iba
aktivované koagulačné faktory. Ich účinok na zráţanie krvi je menší ale pri ich
predávkovaní nedochádza k hemoragickým komplikáciám a majú aj antiagregačné účinky
Pouţívajú sa v profylaxii tromboembolickej choroby u chirurgických, gynekologických a
ortopedických pacientov a v liečbe trombóz hlbokých ţíl. Profylakticky sa podávajú v
dávke 2500m.j. raz denne za 5-7 dní.


   8.2 Nepriame antikoagulanciá
  Ako nepriame alebo perorálne antikoagulanciá sa označujú látky, ktoré antagonizujú
pečeňovú syntézu koagulačných faktorov, ktorých tvorba je závislá na prítomnosti
vitamínu K. Preto sa niekedy označujú aj ako antagonisti vitamínu K.
  Tieto antikoagulanciá sa dobre resorbujú z tráviaceho traktu a silno sa viaţu na
plazmatické bielkoviny. Osud kumarínových antikoagulancií a tým aj ich antikoagulačné
pôsobenie je veľmi výrazne ovplyvnené interakciami s inými farmakami U nás bol
najpouţívaný derivát dikumarolu          etilbiskumacetát. Dnes sa pouţíva derivát
monokumarínu WARFARIN tbl.

  Mechanizmus účinku

  Kumarínové antikoagulanciá blokujú v pečeni gamakarboxyláciu glutamátových
zvyškov v protrombíne a faktoroch VII, IX a X a tieţ v endogénnom antikoagulačnom
proteíne C. Tak vznikajú molekuly, ktoré sú koagulačne neúčinné. Okrem toho znemoţňujú
reaktivovať vitamín K.

   Klinické pouţitie

   Kumarínové antikoagulanciá podávame tam, kde potrebujeme dlhodobý účinok. Často
na ne prechádzame po iniciálnom podaní heparínu.
   Často ich podávame ako prevenciu ţilnej trombózy a prevenciu trombóz v predsieňach i
prevenciu postupu koronárnej artrózy.

  Neţiadúce účinky

  Pri predávkovaní môţe byť krvácania rôzneho druhu (hematómy metrorágie, meléna,
epistaxa). Preto je treba sledovať protrombinový čas Z ostatných sa vyskytuje nauzea,
vracanie, hnačky, alopecia. Po náhlom vysadení liečby sa zvyšuje zráţanlivosť s
nebezpečenstvom tromboembólií, preto je potrebné dávky zniţovať postupne.
   9. Fibrinolytiká a inhibítory fibrinolýzy
   Fibrinolytiká sú látky, ktoré sa podávajú pri liečbe trombózy, pričom degradujú fibrín a
následne vedú k trombolýze. Spoločným mechanizmom účinku tejto skupiny je aktivácia
plazminogénu na plazmín, ktorý je zodpovedný za degradáciu fibrínu ale aj fibrínogénu a
niektorých iných koagulačných faktorov. Pouţívajú sa na trombolytickú liečbu pri infarkte
myokardu, ale aj na rozpúšťanie pľúcnych embolov

   Najčastejšie pouţívané fibrinolytiká

  Všetky fibrinolytiká sa aplikujú intravenózne a intramuskulárne. Medzi najznámejšie
patria: streptokináza (STREPTASE inj), urokináza (UROKINASUM inj), antistrepláza
a retepláza.
   Hyperfibrinolýza sa vyskytuje pri mnohých patologických stavoch, zvlášť pri šoku, pri
operáciach v urogenitálnej oblasti, pri leukémiach, nádoroch a cirhóze pečene. V týchto
prípadoch moţno po dôkladnom zváţení pouţiť antifibrinolytiká, čiţe inhibítory
fibrinolýzy.
   Tieto liečivá sú kompetitívnymi inhibítormi fibrinolýzy a zároveň majú určitú priamu
antiplazminovú aktivitu.
  Patria sem: aprotinin (ANTILYSIN SPOFA inj), kyselina amynomethylbenzoová
(PAMBA inj, tbl).
                      IV. LIEČIVÁ OVPLYVŇUJÚCE
                          RESPIRAČNÝ SYSTÉM


   1. Antiastmatiká

  Astma bronchiale je chronické zápalové ochorenie charakterizované obštrukciou
dýchacích ciest, ktorá je väčšinou reverzibilná, či uţ spontánne alebo ako odpoveď na
primeranú liečbu. Obštrukcia je spôsobená konstrikciou bronchiolov a zároveň zvýšenou
sekréciou bronchiálneho hlienu a edémom sliznice dýchacích ciest. Súčasne je zápal
spojený so zvýšenou dráţdivosťou dýchacích ciest na rôzne stimuly.
   Základom terapie je aplikácia protizápalových a bronchodilatačných látok.


   1.1 Protizápalová terapia

  Glukokorticoidy (tieţ Kortikoidy)

  Glukokortikoidy – beklometazón (BECLAZONE aeros., BECLOFORTE INHALER,
BECLOMET aeros.) budesonid (PULMICORT aeros., PULMICORT TURBUHALER
aeros),    dexametazón (DEXAMETHAZÓN, tbl., unj., ung., crm.) -              nie   sú
bronchodilatačné látky, preto nie sú účinné v terapii skorej fázy akútneho záchvatu.
Profylakticky však inhibujú chronický zápalový proces. Pri dlhodobejšom podávaní môţu
redukovať aj bronchiiálnu hypereaktivitu. Inhalované steroidy sú v tejto indikácii
pravdepodobne účinnejšie neţ perorálne, pretoţe pôsobia priamo na epiteliálne bunky
dýchacích ciest.

  Spôsoby aplikácie

  Dnes sa preferuje inhalačné podanie kortikoidov. V prípade ťaţkej astmy sa aplikujú
celkovo perorálne alebo injekčne.

  Neţiadúce účinky

   Neţiadúce účinky kortikoidov pri liečbe astmy prichádzajú do úvahy hlavne pri celkovej
aplikácii. Injekčné formy s predĺţeným účinkom môţu spôsobiť osteonekrózy hlavy
femuru, nekrózy svalov v mieste vpichu, preto ich niektorí respirológovia nedoporučujú.
   Inhalačná aplikácia môţe uľahčiť rozvoj bukanálnych kandidóz, vyvolať poruchy hlasu.


  Inhibítory degranulácie mastocytov

  Lokálne podávaný chromoglykát sodný (kromolýn – INTAL INHALER aeros, tbl)
nepriamo inhibuje obštrukciu prietoku dýchacích ciest navodenú alergénmi a akútnu
obštrukciu po telesnom zaťaţení, po expozícii v studenom vzduchu, alebo v znečistenom
vzduchu. Vo forme práškovej alebo aerosólovej inhalácie sa pouţíva na dlhodobú
preventívnu liečbu v skorých štádiách bronchiálnej astmy u detí a dospievajúcich
   Nedokromil sodný je novšia protizápalová látka pouţívaná v terapii bronchiálnej astmy.
Je účinnejší neţ kromolýn a indikácie má tie isté.

   Neţiadúce účinky

  Obidve látky sú znášané väčšinou pacientov veľmi dobre. Môţu zriedkavo spôsobiť
ľahké podráţdenie sliznice hrtanu, v niektorých prípadoch bronchokonstrikciu.



   1.2 Bronchodilatačná terapia

   beta-sympatomimetiká (beta-adrenergiká)

  Patria medzi základné bronchodilatačné látky v terapii astmy. Ich zástupcami sú :
salbutamol (SALBUTAMOL POLFA aerosol inh.), fenoterol (BEROTEC sol. Inh.),
prokaterol (LONTERMIN tbl.), terbutalín (BRICANIL TURBUHALER plv.. Inh.).

   Mechanizmus účinku

   Beta-sympatomimetiká po väzbe na beta-receptor stimulujú produkciu cAMP v
cieľovej bunke výsledkom čoho je relaxácia hladkej svalovej bunky a bronchodilatácia.
Okrem toho zniţujú uvoľňovanie mediátorov zápalu z mystocytov.

   Spôsoby aplikácie

   V súčasnosti sa preferuje ich inhalačné podanie. Pri preventívnom podaní sa podávajú aj
perorálne. Pri ťaţkých záchvatoch sa aplikujú intravenózne.


   Neţiadúce účinky

 Vyššie dávky môţu vyvolať svalový tres, nekľud, búšenie srdca. Veľmi zriedkavo sa
vyskytli bolesti hlavy, koţné erupcie, únava alebo anopak nespavosť

   Kontraindikácie

  Pri zachovaní odporúčaného dávkovania nie sú u selektívnych beta-sympatikomimetík
známe ţiadne absolútne kontraindikácie. Relatívne najznámejšími kontraindikáciami sú
ochorenia srdca, ktoré môţu byť negatívne ovplyvnené vyššími dávkami
betasympatomimetík.
   2. Antitusiká a expektoranciá
   Kašeľ je reflexný obranný mechanizmus, ktorým sa dýchacie cesty zbavujú
cudzorodého materiálu, iritačných látok, ako aj sekrečných produktov. V niektorých
prípadoch však dlhotrvajúci kašeľ oslabuje pacienta a namáhané dýchacie svalstvo je
bolestivé. V takýchto prípadoch je indikované pouţitie antitusík za predpokladu ţe príčina
kaľša je presne diagnostikovaná a známa.


   2.1 Antitusiká

   Antitusiká sú látky, ktoré centrálnym mechanizmom zníţujú dráţdivosť centra pre kašeľ
alebo periférnym mechanizmom zniţujú referentné impulzy idúce k tomuto centru.
   Dnes antitusiká delíme na antitusiká kodeínového a nekodeínového typu.


   2.1.1 Antitusiká kodeínového typu

 Typickým predstaviteľom tejto skupiny je prirodzený alkaloid kodeín (CODEIN
SLOVAKOFARMA tbl). Z ďalších látok patriacich do tejto skupiny je moţné spopmenúť
etylmorfín (DIOLAN tbl), folkodin (NEOCODIN tbl), dextrometorfán (RHINOTUSSAL
cps).


   Kodeín

  Má podobné vlastnosti ako morfín, avšak je menej účinný. Jeho účinok je selektívnejší
na centrum pre kašeľ. Je povaţovaný za štandardnú látku s antitusickým účinkom.

   Klinické pouţitie

 Symptomatické potlačenie dráţdivého, neproduktívneho kašľa známej etiológie v
kombinácii s kauzálnou terapiou základného ochorenia, pred diagnostickými výkonmi,
algické stavy vyţadujúce kombináciu antipyretika s kodeínom.
   Aplikuje sa perorálne

   Neţiadúce účinky

   Môţe sa vyskytnúť útlm alebo eufória aţ zmätenosť, vertigo, nauzea, vomitus, zápcha,
biliárne spazmy, bolesti hlavy, poruchy spánku a sluchu. Neţiadúcim účinkom priamo
súvisiacim s bronchopulmonálnym systémom je zvýšenie viskozity a elasticity hlienu a
sťaţenie expektorácie.
  Kontraindikácie

 Kontraindikáciou je sťaţená expektorácia,     najmä     pri  pokročilejšom   štádiu
bronchopulmonálnej choroby, hnačky pri intoxikáciách a pseudomembránovej kolitíde. V
priebehu liečby kodeínom platí zákaz pouţívania alkoholických nápojov, ktoré môţu
výrazne zvýšiť tlmivý účinok na CNS.


  2.1.2 Antitusiká nekodeínového typu

 K antitusikám tejto skupiny patria látky s centrálnym (pentoxiverín, butamitrát) a
periférnym účinkom (benzonatát dropropizín), pričom niektoré môţu mať aj zmiešaný
účinok (butamitrát).
  Pentoxiverín má asi jednotretinový efekt v porovnaní s kodeínom. Má všeobecne slabšie
účinky a v antitusických dávkach nebol dokázaný depresívny účinok na dychové centrum.
  Butamitrát je účinné antitusikum. Nepodáva sa v I. Trimestri gravidity. Nechutenstvo,
potiaţe zo strany GIT sa vyskytujú zriedkavo.
  Dropropizín je tieţ silné nekodeínové antitusikum s vlastnosťami podobnými
butamitrátu. Má aj mierny antihistaminický účinok a len minimálne ovplyvňuje dychové
centrum.

  Klinické pouţitie

  Podobne ako opiátové antitusiká ich pouţívame pri dráţdivom kašli pri akútnych a
chronických ochoreniach dýchacieho systému.


   2.2. Expektoranciá

  Slúţia na odstraňovanie hustého hlienu z dýchacích ciest. Nemali by sa kombinovať s
antitusikami.
 Brómhexín zvyšuje podiel tekutého prieduškového hlienu a zníţením priečného
prepojenia kyslých mucopolysacharidov zniţuje viskozitu. Následkom lokálneho dráţdenia
mukózy sa môţu vyskytnúť gastrointestinálne symptómy (nauzea, bolesť v oblasti brucha,
vracanie alebo hnačky).
  Ambroxol je metabolit bromhexínu. V ojedinelých prípadoch môţe spôsobiť zaţívacie
ťaţkosti ako napr. Nauzea a bolesti brucha.
               V. LÁTKY OVPLYVŇUJÚCE
Gastro-intestinalny SY SYSTÉM

   1. Farmakologické ovplyvnenie žalúdočného
      a duodenálneho vredu

   Stratégia v liečbe ţalúdočného vredu vychádza zo snahy:
a) zníţiť tvorbu HCL a aciditu ţalúdka,
b) podporiť cytoprotektívne mechanizmy
c) eradikovať Helicobacter pylori


   1.1 Látky znižujúce sekréciu HCl

- antagonisti H2-receptorov ,
- inhibítory protónovej pumpy
- antagonisti M-receptorov – parasympatolytiká.

   Antagonisti H2-receptorov

   Antagonisti H2-receptorov výrazne zniţujú sekréciu Hcl (ranitidín, famotidín) výrazne
zniţujú sekréciu Hcl a to kľudovú, tak aj provokovanú. Redukujú tvorbu Hcl o 80-90% v
priebehu 6-8 hodín po podaní. Zmenšenie acidity významne prispieva k redukcii gastrickej
bolesti a napomáha hojeniu slizničných defektov. Okrem toho zniţujú aj sekréciu pepsínu.
Zástupcovia : cimetidín (BELOMET tbl), famotidín (ULFAMID tbl, FAMOTIDIN SL tbl,
FAMOSAN tbl), ranitidín (RANISAN tbl, RANITAL tbl, ULCOSAN tbl).

   Klinické pouţitie

    Antagonisti H2-receptorov sú indikované pri liečbe duodenálneho a ţalúdočného vredu,
i refluxnej ezofagitíde.Profylakticky sa pouţívajú na prevenciu stresom vyvolaných vredov.
    Podávajú sa perorálne alebo injekčne.

   Neţiadúce účinky

 Aj dlhodobá liečba týmito látkami je bezpečná, bez váţnejších neţiadúcich účinkov.
Niekedy sa môţu objaviť závrate a zmätenosť.

   Inhibítory protónovej pumpy

   Patria medzi najúčinnejšie antisekretorické látky v ţalúdku, ktoré blokujú sekréciu Hcl
aj tam kde ostatné zlyhali. Pôsobia na úrovni cieľovej funkcie bunky.Po transporte k
parenterálnym bunkám sa menia na aktívne metabolity, ktoré sa na úrovni dolného pólu
parenterálnej bunky viaţu na SH skupiny protónovej pumpy a blokujú vylučovanie H+ asi
v priebehu 24 hod.
    Patria sem : OMEPRAZOL, lanzoprazol, pantoprazol (CONTROLOC tbl).


   1.2 Antacidá
  Antacidá sú látky, ktoré majú schopnosť neutralizovať ţalúdočnú Hcl a tak zvyšujú
ţalúdočné pH. Sú účinné najmä pri liečbe duodenálneho vredu, no aj pri ţalúdočnom vrede
zniţujú bolesť vyvolanú hyperchlórhydriou.
  Pouţívajú sa prípravky obsahujúce soli horčíka alebo hliníka. Tieto zlúčeniny
neutralizujú ţalúdočnú kyselinu a vytvárajú ochranný film na sliznici ţalúdka.
Nevstrebávajú sa ahlavné neţiadúce účinky sú: hnačka (soli horčíka) alebo obstipácia (soli
hliníka). Naj beţnejšími liekmi sú MAALOX gel, tbl, ANACID.


   1.3 Cytoprotektívne (mukoprotektívne) látky

 Prostaglandíny sa pouţívajú najmä          pri liečbe ţalúdočného vredu vyvolaného
nesteroidnými antiflogistikami a na prevenciu vzniku týchto vredov.
  Sukralfát je komplex cukrov a hydroxidu hlinitého vytvára na spodine ţalúdočného
vredu ochranný povlak a chráni vred pred účinkom Hcl. Okrem toho stimuluje tvorbu
mucínu(ochranný faktor sliznice ţalúdka). Neţiadúcim účinkom je obstipácia.


   1.4 Látky účinné proti Helicobacter pylori

   Helicobacter pylori (HP) je mikroorganizmus, ktorý sa usídľuje v sliznici ţalúdka a a
dvanástnika a vyvoláva tam zápal. HP je prítomný ai u 80% ţalúdočných a 95%
duodenálnych vredov. Môţe vyvolať gastritídu, ktorá (pri zanedbaní liečby) môţe viesť aţ
k rakovine ţalúdka. V súčasnosti sa odporúča na terapiu infekcie HP pouţívať kombináciu
najmenej troch látok-antibiotiká/ chemoterapeutiká a omeprazol alebo famotidín +
cytoprotektívne látky (sukralát, soli bizmútu).
   2. Laxatíva a obstipanciá

   2.1 Laxatíva

   Sú to látky, ktoré zvyšujú vyprázdňovanie čriev. Pouţívajú sa na liečbu obstipácie.

   Mechanizmus účinku

  Pôsobia rôznymi mechanizmami. Výhodné je pouţívať také laxatíva, ktoré pôsobia
prirodzenými mechanizmami, napr. Zväčšením obsahu čriev.

    Delíme ich na :
a) salinické a osmotické laxanciá,
b) bobtnajúce laxanciá,
c) lubrikanciá,
d) kontaktné (dráţdivé) laxanciá.


   2.1.1 Salinické a osmotické laxanciá

  Patria tu soli horčíka, natrium sulfát, agar, laktulóza, sorbitol a manitol. Absorbujú sa
minimálne a na svoj povrch viaţu veľké mnoţstvo vody a následnou aktiváciou
defekačného reflexu. Soli horčíka uvoľňujú cholecystokín, ktorý zvyšuje motilitu. Vysoké
dávky spôsobujú vyprázdnenie čreva za tri hodiny, niţšie dávky za za 6-8 hodín. Pouţívajú
sa obyčajne vo forme suspenzií (LACTULOSA Infusia, DUPHALAC sirup,
SUPPOZITORIA GLYCERINI).Neabsorbovateľné cukry sú tieţ rozkladané v hrubom
čreve za vzniku kyselín, ktoré sa tieţ podiľajú na laxatívnom účinku.


   2.1.2 Napúčajúce laxanciá

   Medzi napúčajúce laxanciá patria také látky, ktoré majú schopnosť na svoj povrch
viazať vodu, zväčšiť svoj objem a hmotnosť. Pouţíva sa najmä karboxymetylcelulóza a
stvrdnutý rastlinný sliz tragant. Podobne pôsobia potraviny ktoré obsahuju mnoho vláknin
(PSYLIUM pulv, AGIOLAX gran)..


   2.1.3 Lubrikanciá

  Po perorálnom podaní zabraňujú rezorbcii vody a elektrolytov v čreve a zmäkčujú
črevný obsah, čím zniţujú odpor črevného povrchu (vytvárajú olejový povlak na sliznici).
Laxatívny účinok sa po ich podaní objavuje za 6-8 hodín. Medzi lubrikanciá patria niektoré
minerálne oleje a parafín.
   2.1.4 Kontaktné (dráždivé) laxanciá

   Zvyšuju motilitu priamym dráţdením čreva. Patria tu :
a) Antrachinóny (Senna, Aloe) – rastlinné extrakty, ktoré inhibujú Na+/k+-ATP-ázu v
                 sliznici čreva a tým zniţujú rezorpciu sodíka a vody. Laxatívny účinok sa
                 dostavuje za 6-8 hodín. Antrachinóny farbia moč do hnedočervena.
                 Vylučujú sa do materinského mlieka
   Zástupcovia: FOLIUM SENNE čaj, SENNE LUSKY čaj, ALOE VERA roztok)

b) Difenylmetány (fenolftaleín, bisacodyl, picosulfát). Difenylmetány pôsobia podobne ako
                  antrachinóny. Môţu sa podať perorálne alebo rektálne.
   Zástupcovia : BISAKODYL-K tbl., FENOLAX tbl, STADALAX tbl, GUTALAX gtt,
                 tbl).


   Klinické pouţitie

  V beţných prípadoch pri funkčnej obstipácii stačí úprava ţivotosprávy, telesný pohyb a
potrava s veľkým podielom nestráviteľných rastlinných zvyškov. Silne dráţdivé laxanciá
nepodávame počas gravidity (nebezpečie potratu). Zásadne sa vyhýbame chronickému
podávaniu laxancií, lebo môţe dôjsť k poškodeniu, resp. Stratám vody a elektrolytov. Tieţ
poškodzujú prirodzené defekačné mechanizmy.



      2.2 Obstipanciá

  Sú to látky ktoré nešpecificky tlmia hnačku. Patria         sem    látky s    podobným
mechanizmom účinku ako morfín a adsorbenciá.

   2.2.1 Obstipanciá

   Kedysi sa ako obstipans pouţívala ópiová tinktúra. Kvôli tomu, ţe u mnohých pacientov
nastávala závislosť začali sa pouţívať syntetické preparáty Difenoxylát, ktorý je analógom
petidínu (nemá účinky na CNS a teda nehrozí závislosť) a loperamid, ktorý zniţuje črevnú
sekréciu vody a elektrolytov. Loperamid patrí medzi veľmi účinné antidiarhoiká.

   2.2.2 Adsorbenciá

    Črevné adsorbenciá sú inertné látky s veľkým povrchom častíc, ktoré majú schopnosť na
seba viazať vodu ale aj rôzne iné lárky, mikroorganizmy a toxíny. Patria tu: adsorbčné
uhlie, kaolín, diosmektín, bizmut subsalicylát.
    Adsorbčné uhlie je prášok získaný zuhoľnatením organických hmôt rastlinného alebo
ţivočíšneho pôvodu. Treba ho však podávať v dostatočných dávkach (aţ 5xdenne).
Väčšinou sa pouţíva pri hnačkách alimentárneho pôvodu.
    Kaolín (alumínium silikát) sa pouţíva vo forme prášku pri hnačkách, dyzentérii a pri
liečbe chronickej ulceratívnej kolitídy.
   Diosmektín – prírodná látka s vysokou väzobnou kapacitou, zvyšuje kvalitu a mnoţstvo
hlienu sliznice tráviaceho traktu. Chráni sliznice proti infekcii a aškodlivým látkam. Má
schopnoť viazať aj toxické látky produkované infekčným pôvodcom hnačky.
   Bizmut subsalicylát v práškovej, tabletkovej alebo tekutej forme sa pouţíva na liečbu
cholery a pri infekciách spôsobených escherichia coli. Dobre adsorbuje toxíny, ale má aj
protizápalový účinok a zniţuje hypermotilitu. Pouţíva sa na terapiu „hnačky cestovateľov“.

   Klinické pouţitie

   Vţdy je nutné objaviť primárnu príčinu hnačky. Pri intoxikácii podávame adsorbenciá.
Podľa stupňa dehydratácie a demineralizácie robíme rehydratáciu a remineralizáciu.
Obstipanciá podávame len v tých prípadoch, keď po odstránení primárnej príčiny hnačka
pretrváva a vedie k dehydratácii a demineralizácii.


   3. Antiemetiká
  Nausea a vracanie sú dôleţitými obrannými fyziologickými mechanizmami, ktoré sú
stimulované za rôznych patofyziologických podmienok. Tieto pochody sú regulované v
mozgovom kmeni a sú prístupné farmakologickému ovplyvneniu. Keďţe patologické
vracanie môţe mať veľa príčin ako sekundárny príznak, je treba pred započatím podávania
antiemetík určiť alebo vylúčiť iné príčiny. K skutočným indikáciam však patria kinetózy,
(morská nemoc, nevoľnosť pri ceste autom), protinádorová chemoterapia, vracanie po
operáciách, úrazoch hlavy, pri vysokom vnútrolebkovom tlaku, pri urémii alebo vracaní v
tehotnosti, nauzea a iné.
   Antikinetiká tlmia nauzeu a vracanie buď antagonizáciou histamínu na H receptoroch,
alebo dopamínu na receptoroch v CNS alebo periférne v GIT, či novšie sérotonínu na 5HT3
receptoroch. Medzi antiemetiká patria: antagonisti dopaminergných receptorov,
parasympatolytiká, antagonisti H1 receptorov a antagonisti 5HT3 receptorov.


   3.1 Antagonisti dopamínových receptorov

   Blokujú vracanie spôsobené apomorfínom, bromokryptínom a levodopou. Patria sem
chlórpromazín (CHLÓRPROMAZÍN tbl), prochlórperazín (PROCHLORPERAZIN
LÉČIVA tbl), perfenazin (PERFENAZIN tbl),droperidol, haloperidol, diazepam,
lorazepam.


   3.1.2 Parasympatolytiká

  Blokujú muskarínový receptor v area postrema. Inhibujú aj gastrointestinálnu motilitu a
vyvolávajú relaxáciu GIT. Sú účinné pri rôznych kinetózach.
   Patrí sem skopolamín.
   3.1.3 Antagonisti H1 receptorov

  Ich antiemetický účinok je výsledkom inhibície H1 receptorov v area postrema. Sú
účinné pri rôznych kinetózach a niektoré sú účinné aj pri tehotenskom vracaní. Patria sem
prometazin (PROMETHAZIN tbl., sir., inj), dimenhydrinát (TRAVEL-gum) , embramín
(MEDRIN tbl.) a moxastín (KINEDRYL, tbl. THEADRYL tbl.,nokinal tbl)).


   3.1.4 Antagonisti 5HT3 receptorov

   Sú účinné pri vracaní idukovanom antikancerogénnymi látkami a ţiarením.
Patria sem ondasetron (ZOFRAN inj. tbl), granisetron (KYTRIL inj. tbl).




          VI. LIEČIVÁ ENDOKRINNÉHO SYSTÉMU

   1. Antidiabetiká
 Medzi najčastejšie     endokrinné      poruchy     patrí   cukrovka (diabetes mellitus)
charakterizovaná poruchou
metabolizmu glukózy, ktorá je zapríčinená nedostatočnou produkciou inzulínu alebo
zvýšenou rezistenciou periférnych tkanív voči inzulínu.
   Antidiabetiká sa obecne delia na inzulínové (aplikované parenterálne) a perorálne.


   1.1 Inzulínové prípravky

   Inzulínové antidiabetiká klasifikujeme z hľadiska :

a ) biologického zdroja a čistoty na:
   - inzulíny ţivočíšneho pôvodu – v minulosti pur inzulín,
   - humánne inzulíny – INSUMAN inj, HUMULIN (skr.HM) inj,
 analógy humánneho inzulínu – INZULIN apaspart, lispro glargín- inj


b) doby pôsobenia na:
   - krátkodobo pôsobiace : - humánne 30-45 min (HUMULIN R, INSUMAN rapid,
                              ACTRAPID HM,
                            - bravčové 30-45 min (INSULIN -MONO N,
                              ACTRAPID MC
                            - analóg lispro do 15 min. (HUMALOG)

   - strednodobo pôsobiace - 1 – 3 hod :
                           - humánne (HUMULIN N, HUMULIN L,
                             INSULATARD HM) ,
                              - bravčové (INSULIN MONO ID, MONOTARD MC)
                              - zmiešané (LENTE MC),

   - prolongované             - humánne – 3- 4 hod (ULTRADARD HM, HUMULIN U)
                             - zmiešané – 3- 4 hod (INSULIN MONO SD)
                             - hovädzie – 3- 4 hod (ULTRALENTE MC)
   - analóg insulin glargín - 1 hod LANTUS)


   Etiológia a klasifikácia

   Typ 1 sa vyskytuje u pacientov, u ktorých nie je ţiadna produkcia inzulínu. Títo pacienti
sú liečení inzulínom. Do typu 2 sú zaradení pacienti, so zníţenou produkciou inzulínu alebo
s inzulínovou rezistenciou (tab. II-6.1). Títo sú liečení p.o. Antidiabetikami a (alebo)
inzulínom. U pacientov s diabetes mellitus je okrem sacharidového metabolizmu porušený
aj metabolizmus proteínov a lipidov, čo môţe rezultovať do multiorgánového poškodenia
diabetického pacienta (tab. II-6.2).

   Inzulín

  Inzulín je hlavným regulátorom kontrolujúcim metabolizmus a ukladanie základných
poţitých energetických zdrojov, ktorými sú uhľohydráty, tuky a bielkoviny. Je
produkovaný b-bunkami Langerhansových ostrovčekov pankreasu.

   Mechanizmus účinku

  Svoje fyziologické účinky vyvoláva vo väzbe na špecifické membránové receptory.
Inzulín ovplyvňuje depresiu expresiu rôznych génov podobne ako rastové hormóny. Týmto
mechanizmom sa inzulín podieľa nielen na regulácii základných metabolických ciest, ale aj
na regulácii rastu buniek (tab. II-6.3)

   Spôsoby aplikácie

  Najbeţnejšie sa dnes podáva s.c. Intravenózne môţeme podávať len vo vode rozpustné
inzulíny, ktoré majú krátky účinok. Pre´dlţovanie účinnosti inzulínu bolo dosiahnuté
precipitáciou so zinkom. Týmto spôsobom vznikajú relatívne ťaţko rozpustné kryštály,
ktoré sa pomaly rezorbujú po sc. Podaní vo forme suspenzie. Vytvorenie komplexu
inzulínu s protamínov (Protamin-zinc-insulin) zabezpečuje vznik dlhodoboúčinných
preparátov s pomalým nástupom účinku.

   Neţiadúce účinky

  Najzávaţnejšiím neţiadúcim účinkom inzulínovej terapie je hypoglykémia, ktorá môţe
byť často príčinou smrti pri intenzívnej inzulinoterapii. Liečba tejto komplikácie je
zameraná hlavne na p.o. Alebo i.v. Podanie glukózy je moţné i.m. Podanie glukagónu.
    1.2 Perorálne antidiabetiká

  Väčšina pacientov s diabetes mellitus 2. typu vyţaduje okrem úpravy reţimu diéty aj
farmakoterapiu. Zlepšenie kontroly glykémie sa dosahuje pouţitím perorálnych diabetík.
Metabolickú kompenzáciu u diabetikov 2. typu moţno docieliť buď zvýšením reziduálnej
sekrécie inzulínu, alebo úpravou citlivosti tkanív k inzulínu, teda znížením
inzulinorezistencie. Na základe toho moţno antibiotiká rozdeliť na liečivá, ktoré
prednostne stimulujú skréciu inzulínu (napr deriváty sulfonylurey) a tie, ktoré zvyšujú
citlivosť tkanív na inzulín (napr. Biguanidy). Látky zo skupíny inhibítorov črevných
glukozidáz vedú k spomaleniu trávenia zložitých cukrov na monosacharidy.Teda
moţno povedať, ţe obecne ich delíme na :

a) Stimulátory sekrécie inzulínu,
b) Látky zvyšujúce citlivosť na inzulín,
c) Inhibítory črevných glukozidáz.



   1.2.1 Stimulátory sekrécie inzulínu

   Deriváty sulfonylurey

 Deriváty sulfonylurey vyvolávajú zníţenie glykémie tým, ţe zvyšujú vnímavosť
betabuniek pankreasu na glukózu a stimulujú sekréciu inzulínu. Predpokladom ich
účinnosti je zachovaná vlastná sekrécia inzulínu. Sekundárne zniţujú inzulinorezistenciu.
 Patria sem : glibenklamid (MANINIL, GLUKOBENE), glipizid (ANTIDIAB,
MINIDIAB), gliquidon (GLURENORM), gliklazid (DIAPREL, glimepirid (AMARYL)

  Spôsoby aplikácie

 Sulfonamidové hypoglykemiká sa líšia medzi sebou svojim účinkom, biologickým
polčasom a metabolizmom. Dlhodoboúčinné p.o. Antidiabetiká sa dnes pouţívajú
zriedkavo (alebo vôbec), hlavne z dôvodov moţnosti vzniku hypoglykémií, najmä u
starších ľudí.

   Deriváty meglitinidu

  Vzhľadom na to, ţe repaglinid (NOVONORM) nevyvoláva vylučovanie inzulínu v
neprítomnosti glukózy, je vhodné jeho podávanie s kaţdým hlavným jedlom. Vznikne tak
fyziologickejšie napodobenie poţiadaviek na inzulín v priebehu dňa v porovnaní s
derivátmi sulfonylurey.

   Neţiadúce účinky

   Hypoglykémia, bolesti hlavy, nausea, vomitus.
   1.2.2 Látky zvyšujúce citlivosť na inzulín

   Biguanidy

   Biguanidy sú liekom voľby u diabetikov so zvýšenou hmotnosťou a obezitou, u ktorých
je hyperglykémia spôsobená predovšetkým nedostatočným účinkom inzulínu. Jediným
súčasným zástupcom je metformín (METFORMIN, GLUCOPHAGE, SIOFOR).


   1.2.3 Inhibítory črevných glukozidáz

  Liečiva tejto skupiny kompetitívne a reverzibilne inhibujú enzýmy s alfaamylázovou
aktivitou (sacharáza, maltáza, izomaltáza, glukoamyláza) v tenkom čreve, čo spomaľuje
hydrolýzu zloţených cukrov.
   Zástupcami sú akarbóza (GLUCOBAY), miglitol (DIASTABIL).
  Najčastejšie neţiadúce týmito účinky, tejto skupiny látok, sú vyvolané pôsobením
mikrobiálnej črevnej flóry na nenatrávené zloţené sacharidy (plynatosť hnačky a bolenie
brucha).



   2. Kortikosteroidy
 Sú syntetizované v kôre nadobličiek. Ovplavňujú najmä metabolizmus glycidov a
bielkovín, resp regulujú vylučovanie solí z organizmu.

   Mechanizmus účinku

   Kortikoidy sa viaţu na intracelulárny receptor a modulujú prepis (transkripciu) génov
priamou interakciou s DNA. Inhibujú taktieţ proliferáciu imunitných buniek a ich funkcie
(napr. Fagocytózu). Sú schopné inhibovať syntézu zápalových a imunitných mediátorov,
ako napr. Prostaglandínov, leukoterínov a interleukerínov. Obecne ich delíme na
glukokortikoidy a mineralokortikoidy.


   2.1 Glukokortikoidy

   Glukokortikoidy, ako liposolubilné látky, veľmi dobre prenikajú membránami a aj v p.o.
Forme sa rýchlo vstrebávajú. Najčastejšie sa pouţívajú pre ich zápalové, antialergické a
imunosupresívne pôsobenie. Ale aj endokrinné indikácie glukokorteidov sú veľmi početné.

   Klinické vyuţitie glukokortikoidov

   Glukokortikoidy majú široké pouţitie. Najmä pri: astme, pľúcnej fibróze, reumatoidnej
artritíde, reumatickej karditíde, myokarditíde, ekzémoch, zápaloch koţe, anafylaktickom
šoku, ako imunosupresia pri orgánovej transplantácii a ďalej viď Tab II-6.4 str.144.
  Spôsoby aplikácie

   Glukokortikoidy je moţné rozdeliť podľa ich biologického polčasu do troch základných
skupín:
a) Kortikoidy s krátkym účinkom : hydrokortizón (HYDROCORTISON, inj.,tbl., ung,
                                  CORTEF tbl., PREDNISON tbl).

b) Kortikoidy so stredne dlhým účinkom : triamcinolón (TRIAMCINOL crm., lot. Spr., ung

c) Kortikoidy s dlhým účinkom : dexametazón (DEXAMETHAZON ung), betametazón
                               (BETNOVATE crm., liq., ung.,CELESTODERM V crm.,
                               ung., DIPROPHOS inj.).

   70% kortizolu je metabolizovaných v pečeni. Syntetické kortikoidy podlioehajú tým
istým biotransformačným procesom ako prirodzené steroidy. Aktívny účinok prednizónu a
metylprednizónu (MEDROL tbl., DEPO-MEDROL a SOLUMEDROL inj) je závislý od
ich predchádzajúcej transformácie na prednizolón a metylprednizolón. Eliminácia
syntetických kortikoidov sa deje výlučne renálnou cestou.
  Pre závaţne neţiadúce účinky pri dlhodobom systémovom podaní sa v súčasnosti
preferuje lokálna aplikácia (inhalácia, krémy).

  Neţiadúce účinky

 Vo všetkých indikáciách, kde sa glukokortikoidy pouţívajú ako protizápalové,
antialergické a imunosupresívne látky sú ich hormonálne glukokortikoidné a
minerálokortikoidné účinky neţiadúce. Akútna aplikácia nespôsobuje výrazné vedľajšie
účinky. Pri Dlhodobej celkovej aplikácii môţe však dôjsť k rozvoju závaţných neţiadúcich
účinkov (kortikoidný diabetes, osteoporóza, pomalé hojenie rán, náchylnosť na infekčné
ochorenia, peptidický vred, glaukóm a psychické poruchy).


  2.2 Minerálokortikoidy

  Prirodzený nadobličkový hormón aldosterón sa terapeuticky nepouţíva. Fyziologická
regulácia aldosterónu je ovplyvňovaná troma hlavnými faktormi : ACTH, renín-
angiotenzínovým systémom a plazmatickými koncentráciami draslíka. Zníţenie krvného
tlaku alebo objemu extracelulárnej tekutiny je sprevádzané uvoľnením renínu v obličkách.
Renín prostredníctvom angiotenzínu potom sprostredkuje sekréciu aldosterónu. Zvýšením
retencie sodíka a vody aldosterón spätnou väzbou inhibuje uvoľňovanie renínu.
  Zvýšená produkcia aldosterónu môţe byť primárna alebo sekundárna, spôsobená
malígnou hypertenziou, konstrikciou renálnej artérie, tehotenstvom, cirhózou pečene,
nefrotickým edémom a u niektorých pacientov kongestívnou chorobou srdca.

  Zásady terapie kortikosteroidmi

 a) vypátrať relatívne kontraindikácie,
 b) vylúčiť, prípadne liečiť infekciu,
 c) starostlivo vybrať druh kortizonoidu,
 d) podávať najniţšiu účinnú dávku,
 e)liečiť za - čo najkratší čas,
 f) čo najskôr zniţovať pouţívanú látku,
 g) sledovať hmotnosť, TK, glykozúriu a kaliémiu,
 h) obmedziť príjem NaCl,
 i) bielkovinová diéta s dostatkom kalcia,
ch) pri vysokých dávkach pridať KCl.


    3. HORMÓNYP

    3.1Pohlavné hormóny
  Pohlavné hormóny sú syntetizované v reprodukčných orgánoch, ale aj v niektorých
iných tkanivách ľudského organizmu. Podľa pohlavia ich delíme na dve základné skupiny,
ktorými sú ţenské a muţské pohlavné hormóny, tvorené z viacerých typov jednotlivých
substancií.

   Mechanizmus účinku

   Molekulárny mechanizmus účinku všetkých steroidných hormónov je podobný. Voľne
prechádzajú bunkovou membránou a viaţu sa na intracelulárne receptory. Hormón-
receptorový komplex sa viaţe na špecifické väzbové miesta DNA a aktivizuje syntézu
selektívnych mRNA. Ako výsledok tejto aktivácie sú produkované rôzne enzýmy a iné
proteíny.

   Spôsoby aplikácie

   Pohlavné hormóny sa silne viaţu na plazmatické bielkoviny (globulíny a albumíny). Sú
metabolizované v pečeni a gastrointestinálnom trakte. Preváţne sa vylučujú močom hlavne
ako glukuronylkonjugáty.


   3.1.1 Estrogény a progesterón

  Patria medzi ţenské pohlavné hormóny, ktoré zaisťujú rozvoj ţenských pohlavných
orgánov a reguláciu ich funkcie.

   Klinické vyuţitie

   Estrogény sa podávajú najmä pri nedostatku produkcie ovariálnych estrogénov. Ďalšími
indikáciami je zlyhanie ovariálnych funkcií, dysfunkčné maternicové krvácanie, primárna
amenorhea, estrogénový test, karcinóm mliečnej ţľazy a u muţov                     prostaty,
postmenopauzálne výpadové prejavy a antikoncepcia (tab.II-6.6, tab.II-6.7, str. 146-147).
  Progesterón sa podáva hlavne pri nedostatočnej produkcii ţltým telieskom ovária, na
vyvolanie krvácania a rýchleho odlúčenia endometria, pri nedostatočnej produkcii
progesterónu v tehotenstve a antikoncepcia.

  Neţiadúce účinky

   Nauzea a vracanie sa objavujú často po vysokých dávkach estrogénov. Najzávaţnejšími
neýiadúcimi prejavmi kombinovanej antikoncepčnej aplikácie sú však zvýšená náchylnosť
a riziko tromboembolických komplikácií, porušenie glukózovej tolerancie (môţe
napomáhať vzniku diabetu), zvýšené riziko karcinómu krčka maternice. Retencia sodíka a
vody má za následok vznik edémov a prírastky hmotnosti. Zvýšená záťaţ z degradácie
môţe negatívne ovplyvniť funkciu pečene, spojenú s redukciou metabolizácie liečiv a
prejavmi ţltačky. Koţné zmeny sa prejavujú výskytom akné a zvýšenou pigmentáciou.
Takisto je zvýšené riziko vzniku hypertenzie.
  Vo všeobecnosti však platí, ţe pri substitučnej terapii je incidencia a intenzita
neţiadúcich účinkov niţšia.


   3.1.2 Androgény

 Androgénmi nazývame kaţdú substanciu, ktorá je schopná indukovať a udrţať
diferenciáciu a vývoj funkcií pohlavného ústrojenstva, ako aj sekundárnych pohlavných
znakov u muţov

  Klinické vyuţitie

 Hlavnou indikáciou      androgénov v       klinike je substitučná    terapia muţského
hypogonadizmu. Ďalej sa môţu podávať spolu s rastovým deťom v pubertálnom období za
účelom stimulácie rastu a pri terapii gynekomastie. Schopnosť testosterónu stimulovať
syntézu bielkovín sa vyuţíva v indikáciách vyţadujúcich anabolické účinky. Sú to stavy po
ťaţkých infekciách, chirurgických zákrokoch, traumách, cytotoxickej chemoterapii a
rádioterapii. Antiestrogénny účinok androgénov sa vyuţíva pri liečbe estrogén-
dependendtných karcinómov prsníka.

  Neţiadúce účinky

 Podávanie androgénov ţenám spôsobuje virilizáciu, ktorá sa prejavuje akné a
hirzutizmom. Časté sú nepravidelnosti v menštruačnom cykle. Vysoké dávky sú
sprevádzané zmenou hĺbky hlasu a zväčšením klitorisu. Pred pubertou môţe stimulácia
rastu urýchliť uzavretie epifizárnych chrupavkovitých štrbín a spôsobiť tak predčasné
zastavenie rastu. Nezanedbateľná je hepatotoxicita a retencia vody a sodíka.
  3.2 Hormóny štítnej žľazy

 Hlavným pôsobením hormónov štítnej ţľazy (tyroxín-T4 a trijódtyroxín-T3) je
ovplyvnenie rastu a dozrievania organizmu, CN a metabolických aktivít. Nedostatok týchto
hormónov počas perinatálneho vývoja spôsobuje spomalenie rastu a maturácie kostí a
mozgu. V CNS ovplyvňujú tieto hormóny najmä dozrievanie neurónov, vývoj axónov a
myelinizáciu., ktorých poškodenie je problematicky reverzibilné.

  Mechanizmus účinku

 Bunkové receptory tyroidálnych hormónov sú intercelulárne. Počas ontogenézy sa
nukleárne receptory tyroidálnych hormónov vyvíjajú rozdielne v závislosti od tkaniva. V
mozgu sú prítomné uţ v prvej tretine fertálneho vývoja, kým v pečeni sa objavujú aţ po
narodení. Účinky komplexu hormó-receptor sa prejavujú aktiváciou RNA-polzmeráz,
zvyšovaním hladín nukleárnych globulínov a fosforyláciou proteínov podieľajúcich sa na
katalyzovaní spomínaných mechanizmov. Z toho vyplýva ţe tyroidálne hormóny sú
zapojené do regulácie transkripcie.
 Okrem toho majú aj výrazné metabolické účinky, ktoré majú niekoľko podôb.
Kalorigénny účinok je vysvetľovaný zvýšením spotreby kyslíka. Metabolická aktivácia sa
prejavuje po 12-36 hodinách latenčnej fázy.


  Klinické vyuţitie

  Hlavnou indikačnou oblasťou pouţitia tyroidálnych hormónov sú hypofunkcie štítnej
ţľazy rôzneho pôvodu. Ich účinok sa vyuţíva aj u niektorých typov tyroidálnych nádorov.
  Zástupcami sú : tyroxín-T4 (EUTHYROX tbl., L-Thyroxín tbl., trijódttyronín (T3) –
TRIJODTHYRONIN tbl.), kombinované prípravky (TH                         YREOTOM tbl.,
JODTHYROX tbl.).

   Spôsoby aplikácie

  Koncentrácia T4 v cirkulujúcej krvi je pribliţne 60-násobkom koncentrácie T3. V
plazme sa nachádza vo forrme voľnej ale aj vo forme viazanej na plazmatické bielkoviny.
Hlavné plazmatické proteíny transportujúce tyroidálne hormóny sú globulíny, tyroxín
viaţúce prealbumíny a albumín.

  Neţiadúce účinky

  Kaţdé predávkovanie navodzuje vo všeobecnosti príznaky hypertyreózy. Veľmi
zriedkavý je alergizujúci účinok. Keďţe ide o substitučnú terapiu, teoreticky neexistuje
ţiadna kontraindikácia.
   3.3 Antityroidálne látky

  Pouţívajú sa na terapiu hypertyroidizmu (tyreotoxikózy), ktorý je charakterizovaný
nadmernou produkciou hormónov štítnej ţľazy s následným zvýšením metabolizmu,
produkciou tepla, potením, nervozitou, triaškou, stratou hmotnosti so súčasným zvýšením
apetítu.
   Zástupcovia: karbimazol (CARBIMAZOL tbl.), jodidy (JODID tbl.).




   VII. LÁTKY OVPLYVŇUJÚCE TONUS MATERNICE

    Látky ktoré ovplyvňujú tonus uteru delíme na :
- uterotoniká – zvyšujú tónus maternice,
-tokolytyká – zniţujú tónus maternice.


   1 Uterotoniká
   Oxytocin

   Oxytocín – hormón neurohypofýzy. Vo farmakoterapii sa pouţíva syntetický oxytocín.
Zvyšuje frekvenciu aj amplitúdu kontrakcií maternice, čo je uterotonický účinok, ktorý je
závislý od funkčného stavu svalstva maternice. Citlivosť na neho sa výrazne mení v
priebehu tehotenstva, pričom maxima dosahuje v období pôrodu. Pouţíva sa na indukciu
pôrodu v sytuáciách, keď je kontrakcia maternice slabá a na zníţenie popôrodného
krvácania. V mliečnych ţľazách vyvoláva kontrakcie mliečnych buniek a tým ejekciu
mlieka. Vyuţíva sa na zvýšenie vylučovania mlieka pri jeho retencii v prvých dňoch po
pôrode.

   Spôsoby aplikácie

 V GIT sa veľmi rýchle rozkladá, preto ho musíme podávať parenterálne (i.m. Alebo i.v.).
Metabolizuje sa v pečeni alebo v obličkách.

   Ergometrín

  Patrí medzi námeľové alkaloidy. Má relatívne selektívny účinok na maternicu. Jeho
účinok je závislý od funkčného stavu maternice (podobne ako účinok oxytocínu).
Ergometrín môţeme podávať i.v., i.m. Alebo p.o. Pouţíva sa pri akútnom maternicovom
popôrodnom krvácaní a na prevenciu týchto krvácaní po chirurgických výkonoch.
Výhodnejší je syntetický derivát ergometrínu, metylergometrín, ktorý má rýchlejší nástup
účinku.
    Prostaglandíny

  Prostaglandíny, hlavne zo skupiny E (PGE2) a zo skupiny F (PGF2), vyvolávajú
kontrakciu tela maternice a zároveň relaxáciu maternicového hrdla. Majú schopnosť
vypudiť obsah maternice aj v prvých týţdňoch tehotenstva. Pouţívajú sa ako abortíva. Nie
sú vhodné na vedenie pôrodu, lebo môţe dôjsť k poškodeniu plodu (dlhodobá kontrakcia).
Zo syntetických prostaglandínov sa pouţíva: dinoprost, dinoproston. Medzi neţiadúce
účinky patria poruchy GIT (nauzea,vracanie), bolesti hlavy a lokálne dráţdenie (tab. II-7.1).


    2.Tokolytiká
   Alfa1-agonisti sprostredkujú zvýšenie tónusu maternice, kým beta2-agonisti vyvolávajú
jej relaxáciu (posobia tokolyticky). Pri hroziacom potrate alebo pri predčasnom nástupe
pôrodu sa ako tokolytiká pouţívajú predovšetkým beta2-adrenergní agonisti, fenoterol a
ritodrin.
   Síran horečnatý spôsobuje relaxácie maternice kompetetívnou inhibíciou vápnikových
iónov. Po i.v. Aplikácii má účinky porovnateľné s účinkami beta2-agonistov. Neţiadúce
účinky tokolytík sú uvedené v tab. II-7.2.




            VIII. LIEČIVÁ INFEKČNÝCH OCHORENÍ

 Pojem chemoterapia bol do medicínskeho slovníka zavedený Ehrlichom, ktorého
hlavnou zásluhou bolo zavedenie synteticky vyrobených látok do terapie infekčných
ochorení. Dnes sa termín chemoterapia pouţíva ja pre aplikáciu prirodzených alebo
syntetických látok vyuţívaných pri inhibícii rastu malígnych kanceróznych buniek.


   1. Antibiotiká
   Dnes najpouţívanejšími preparátmi v terapii infekčných ochorení sú antibiotiká. Podľa
výsledkov pôsobenia na mikrooganizmy je účinok kaţdého antibiotika baktericídny
(priamo usmrcuje baktérie) alebo bakteriostatický (spomaľuje a zastavuje rast mikróbov a
ich mnoţenie). Aj najúčinnejšie antibiotika musia dosiahnúť v organizme takú
koncentráciu, aby sa prejavil ich ţiadúci účinok.. Najniţšia koncentrácia pri ktorej
dochádza k zastaveniu rastu mikróbov in vitro je minimálna inhibičná koncentrácia
(MIK). Počas liečby infekčného ochorenia sa nemôţe hladina antibiotika dostať pod pod
túto koncentráciu, lebo hrozí oslabenie aţ strata účinku a vznik rezistencie patogénnych
mikroorganizmov.

   Rezistencia na antibiotiká a neţiadúce účinky

 Rezistencia mikroorganizmov voči chemoterapeutikám a antibiotikám je odolnosť
určitého kmeňa voči účinkom týchto látok. Pri prirodzenej (primárnej) rezistencii je
mikroorganizmus necitlivý k antibiotiku z dôvodov genetických a štrukturálnych. Pri
získanej (sekundárnej) rezistencii sa pôvodne citlivé mikrobiálne kmene stanú vplyvom
určitých podmienok rezistentné na konkrétne antibiotikum. Sekundárna rezistencia
mikroorganizmu je často získavaná prenosom plazmidov, či uţ konjugáciou alebo
transformáciou. Dôvodom vzniku rezistencie je tieţ mutácia genetickej informácie
mikróba.

    Mechanizmus rezistencie:
a) mikroorganizmus tvorí enzýmy, ktoré inaktivujú antibiotikum (beta-laktamázy,
   acetylázy, adenylázy),
b) stena mikrobiálnej bunky nie je viac permeabilná pre antibiotikum (antibiotíká
    s beta-laktámovým okruhom),
c) baktéria syntetizuje antagonistu (zvýšená syntéza kyseliny listovej a antagonizovanie
   účinku sulfonamidov),
d) zmena väzbového miesta.

  Z týchto a iných dôvodov sa pre úspešnosť liečby môţe pristúpiť aj ku kombinácii
rôznych antibiotík. Cieľom je:
- rozšírenie antimikróbialneho spektra,
- rozšírenie oblasti pôsobenia v organizme,
- potenciácia antimikrobiálneho účinku,
- oddialenie vzniku rezistencie,
- zníţenie neţiadúcich účinkov a toxicity.

   Antibiotiká sa však kombinovať nemôţu, ak by sa :
- potencoval navzájom neţiadúci alebo toxický účinok na ten istý orgán alebo tkanivo,
- došlo by k zmenšeniu alebo zrušeniu účinku jedného antibiotika druhým. Zníţenie
  účinnosti dvoch antibiotík ich vzájomným ovplyvňovaním prichádza do úvahy najmä pri
  kombinácii bakteriostatických antibiotík s rýchlym nástupom účinku s baktericídnymi
  antibiotikami pôsobiacimi na mikroorganizmy vo fáze rastu (napr. Makrolidy a penicilín)
  Vplyvom bakteriostatických antibiotík sa zastaví mnoţenie a rast baktérií, čím sa zníţi
ich citlivosť na baktericídnu látku.
   Pri antibiotickej terapii môţe dôjsť k neţiadúcim účinkom súvisiacim s inhibíciou rastu
fyziologickej aj ochorenie vyvolávajúcej flóry. Ide o :

a) dysmikróbiu – potlačenie fyziologickej bakteriálnej flóry počas sntibiotickej terapie.
   Prichádza do úvahy hlavne u širokospektrálnych antibiotík počas ich vplyvu na
   mikrobiílnu flóru GIT. Signifikantné potlačenie týchto kmeňov môţe byť súčasne
   sprevádzané významným poklesom produkcie vitamíno, hlavne skupiny B a K,
b) superinfekcia – potlačenie rastu citlivých kmeňov – riziko premnoţenia sa
   rezistentných patogénnych mikróbov, či plesní, ktoré stratili konkurenčného partnera
   vo svojom prostredí.
       Herxheimerova reakcia.
   1.1 Antibiotiká penicilínového radu

   Náhodný objav penicilínu v roku 1928 Alexandrom Flemingom a jeho prvé pouţitie v
roku 1941 je historickým medzníkom antimikrobiálnej terapie.
   Penicilíny (beta-laktamáty) je moţné podľa štruktúry, ale najmä podľa spektra ich
účinku rozdeliť na :
a) úzkospektrálne,
b) úzkospektrálne penicilinázorezistentné,
c) aminopenicilíny (so širšim spektrom),
d) antipseudomonádové (pre špeciálne indikácie).

 Beta-laktámové antibiotiká (penicilíny a cefalosporíny) sú najviac vyuţívanými
antimikrobiálnymi látkami, hlavne pre nízku toxicitu spojenú s komplexným mechanizmom
účinku vo väzbe na proteíny bakteriálnych stien. Výsledkom toho je vysoká účinnosť a
moţnosti kombinácie s inými látkami.


   1.1.1 Úzkospektrálne penicilíny

   Prirodzeným penicilínom je benzylpenycilín G (PENICIlÍN G inj. Sicc. pouţívaný vo
forme solí. Jeho retardované deriváty sú prokainbenzylpenicilín a benzatínpenicilín.
Fenoxymetylpenicilín (PENICILÍN V, tbl.) a penamecilín (PENCLEN tbl.), sú deriváty
stabilné v kyslom pH a vhodné pre p.o. Aplikáciu.
  Prvým penicilinázorezistentným penicilínom bol meticilín. Postupne k nemu pribudli
oxacilín OXACILIN cps.). Kloxacilín, dicloxacilín a fluktoxacilín. Všetky tieto antibiotiká
sú aktívne voči stafylokokom produkujúcim beta-laktamázu a väčšine pneumokokov a
streptokokov.

   Mechanizmus účinku

   Základnou chemickou štruktúrou penicilínov je kyselina 6-aminopropenicilánová, ktorá
sa skladá z tiazolidínového kruhu a beta-laktámového kruhu. Tieto dva kruhy vytvárajú
tzv. Penámové jadro. Neporušený beta-laktámový kruh je nevyhnutný pre biologickú
aktivitu. Bočné reťazce ovplyvňujú antimikrobiálne spektrum, citlivosť molekúl na pH voči
beta-laktamázam a farmakokinetické vlastnosti. Antibakteriálna aktivita beta-laktámových
antibiotík je veľmi variabilná a je závislá nielen od bakteriálneho druhu, ale aj od kaţdého
jednotlivého antibiotika. V prítomnosti penicilínu sa bunková stena citlivých baktérií vyvíja
abnormálne. U grampozitívnych baktérií voľne difundujú cez externú membránu, fixujú sa
na príslušné receptory, čím inhibujú ich funkciu. Penicilíny tak zastavujú rast baktérií a
spúšťajú autolytický bakteriálny systém-mureín hadrolázu.

   Klinické pouţitie

  Penicilíny sú veľmi výhodné baktericídne antibiotiká, výnimočne dobre tolerované s
vysokým pomerom terapeutických, ku toxickým prejavom. Pouţívajú sa na liečbu infekcií
vyvolaných nerezistentnými mikróbmi u nealergických pacientov., spôsobených hlavne
gram+kokmi, citlivými gram-kokmi, gram- tačinkami, aktinomycetami a spirochétami.
Konkrétne ochorenia v ORL sú angíny, otitídy, sinusitídy, pneumokové pneumopatie,
striktné anaeróbne infekcie, pneumokokové meningitídy, septikémie, popôrodné
septikémie, koţné infekcie, tetanus, kvapavka, syfilis a aktinomykózy.
 Protistafylokokové penicilíny sú indikované pri infekciách vyvolaných citlivými
stafylokokmi.

   Spôsoby aplikácie

   Soli penicilínu G sa aplikujú i.m alebo i.v. Vo všetkých prípadoch, kedy chceme
rýchle dosiahnúť vysoké hladiny v organizme. Retardované prípravky sa podávajú prísne
i.m. Biologický polčas ovplyvňuje lieková forma.. Retardované formy vytvárajú po i.m.
Podaní v tkanive , z ktorého sa látka postupne absorbuje počas hodín aţ dní.

  Penicilinázorezistentné PNC sú stabilné v kyslom pH a môţu byť aplikované p.o.
Výrazne sa však odlišujú v resorbcii a tým aj v dosahovaní výšky plazmatických hladín.
(Neţiadúce účinky viď. Tab. II-8.3).


   1.1.2 Penicilíny so širokým spektrom

  Naviazaním aminoradikálu (NH2) na bočný reťazec benzylpenicilínu vzniká skupina
látok stabilných v kyslom pH a s rozšíreným spektrom aktivity voči niektorým gram-
negatívnym bacilom prirodzene rezistentným voči klasickým PNC. Do skupiny
aminopenicilínov patria najmä ampicilín a amoxicilín (AMOXICILIN, AMOKSIKLAV,
AUGMENTIN, tbl. susp).
  K antipseudomonádovým penicilínom, ktoré sú zároveň penicilínmi so širokým
spektrom, zaraďujeme syntetické deriváty PNC: karbecilín, azlocilín, mezlocilín a
piperacilín.

   Mechanizmus účinku

   Mechanizmus účinku všetkých týchto antibiotík je zaloţený na inhibícii tvorby bunkovej
steny baktérií.


   Klinické pouţitie

 Aminopenicilíny sú antibiotiká voľby pri infekciách zapričínených enterokokmi a
citlivými kmeňmi Haemophilus influenze a Enterobacteriae. Ampicilín je
najvýhodnejšínajmä z dôvodov ekonomických a je to v podstate jediné antibiotikum tejto
skupiny, vhodné pre parenterálnu aplikáciu. Amoxicilínu sa dáva prednosť pri p.o. Ceste
podania. Je to zapríčinené jeho rýchlejšou a kompletnou absorbciou, ktorá nie je
ovplyvnená jedlom.

  Ich pouţitie je účelné aj u infekcií beţne liečených PNC G, kde je výhodnejšia ich
farmakokinetika (meningitídy). Pri ťaţších infekciách je moţnosť kombinácie s
aminoglykozidmi. Je moţné nimi liečiť týfus a paratýfus.
 Napriek ich širokému antibakteriálnemu spektru sú antipseudomonádové penicilíny
uprednostňované pri terapii infekcií zapríčinenými Pseudomonas aeruginosa a citlivými
kmeňmi aeróbnych gram-bacilov.

   Hlavnou indikáciou aztreonamu sú závaţné gram-aeróbne infekcie. Ide najmä o prípady
postihnutia uropoetického systému, dolných dýchacích ciest, koţe, gynekologické, kostné a
kĺbové lokalizácie a bakteriémie.Veľmi výhodná je jeho kombinácia s inými
antibakteriálnymi látkami.

   Spôsoby aplikácie

  Absobcia po p.o. Podaní je veľmi variabilná. Najlepšia je pri amoxicilíne. Po i.m.
Aplikácii sú sérové koncentrácie všetkých aminopenicilínov porovnateľné. I.v. Podaním je
moţno dosiahnúť vysoké koncentrácie ale aj rýchlejšiu elimináciu. Aminopenicilíny sú
distribuované v celom organizme, dobre prenikajú do zápalových tkanív. Vylučujú sa
močom. V aktívnej forme sú koncentrované v ţlči.

 Antipseudomonádové PNC sú acidolabilné a nevstrebávajú sa po p.o. podaní
Metabolická deštrukcia je veľmi nízka. Vylučujú sa obličkami.

  Aztreonam sa nerezorbuje po p.o. Aplikácii. Je podávaný i.m. alebo i.v. Veľmi dobre
preniká do tkanív a telesných tekutín, ale aj do kostí a v moči sa nachádzajú vysoké
koncentrácie aktívnej látky. Penetruje tieţ do cerebrospinálneho moku i v neprítomnosti
zápalu. Vylučuje sa hlavne obličkami. (neţiadúce účinky viď tab.: II-8.4).


   1.2 Cefalosporíny

 Cefalosporíny sú štruktúrou veľmi blízke penicilínom. Na beta-laktámový kruh je
naviazaný 6-člennýá dihydrotiazínový kruh. „Krytím“ betalaktámového jadra dlhými
postrannými reťazcami sa získava stabilita voči pôsobeniu betalaktamáz a tým sa rozširuje
spektrum ich účinku.


   Klasifikácia cefalosporínov - účinnosť

  Všeobecne sa vţil spôsob delenia na generácie I.-IV. Kritériom pre zaradenie je
spektrum účinnosti, schopnosť penetrovať do buniek, stabilita voči účinku betalaktamáz.

    I. generácia sú cefalosporíny preváţne účinné na G+ baktérie vrátane stafylokokov.
Vyuţívajú sa pre terapiu stafylokokových infekcií, močových infektov, ak nemoţno
podávať iné preparáty prvej voľby.
   Patria sem cefalotín (CEFALOTIN BIOTIKA inj.sicc.), cefalexín (CEFACLEN tbl.,
plv. Susp., ORACEF tob.), cefaklor (CEFACLOR plv. Susp., tob., VERCEF plv. Susp.,
tbl.) a cefadroxil (BIODROXIL, CEDROX, DURACEF, grn. Susp. tob.).
  II. generácia v porovnaní s I. generáciou sa vyznačuje rozšírením spektra na G-neg.
Baktérie, anaeróbne kmene. Vyuţívajú sa v terapii respiračných infekcií, pre špecifickú
profylaxiu v chirurgických odboroch.
   Patria sem cefluroxím (ZINNAT, XORIMAX, tbl., gran. susp. ) a cefprozil (CEFZIL
tbl., plv. Susp).

  III. generácia       je stabilnejšia voči pôsobeniu beta-laktamáz. Sú viac účinnejšie na
gram-neg,. Ich účinnosť klesá pri G-poz. A nie sú účinné voči enterokokom. Často sa
uplatňujú pri liečbe závaţných stavov, kde pôvodca ochorenia nie je známy. Bývajú
podávané pri pseudomonádových infekciách a opri meningitídach.
   Patria sem ceflotaxín, ceftazidín a cefixím (SUPRAX tbl., plv. susp.)

    IV. generácia
  Patria sem cefepim a cefpirom. Majú zvýšenú účinnosť na enterokokové infekcie a
stafylokoky.

   Spôsoby aplikácie

   Perorálne cefalosporíny sú stabilné v kyslom pH ţalúdka, preto môţu byť podávané aj
touto cestou. Dobre sa rezorbujú s GIT. Všetky orálne cefalosporíny sa dobre distribuujú do
tkanív a telesných tekutín. Z organizmu sa vylučujú najmä obličkami, v nezmenenej forme.
   Parenterálne podávané= cefalosporíny sa vo farmakokinetike líšia v závislosti od toho,
do ktorej generácie sú zaradené. Všetky sa môţu podávať i.m. alebo i.v. Dobre sa
distribuujú do telesných tkanív a tekutín.
( V tab. II-8.5 sú najčastejšie kontraindikácie).

   1.3 Inhibítory beta-laktamáz

   Mnohé mikrobiálne kmene produkujú rôzne typy beta-laktamáz. Pravými penicilinázami
sú enzýmy, ktoré tvoria kmene Staphylococcus aureus, pretoţe inaktivujú molekuly
penicilínov, nie však cefalosporínov.
   Betalaktamázy gramneg. -baktérií je moţné rozdeliť do piatich enzymatických podtried.
Jednotlivé molekuly enzýmov môţu byť chromozomálne alebo plazmidovo kódované. Sú
lokalizované v periplazmatickom priestore medzi vnútornou a vonkajšou membránou
bakteriálnej bunky.
  V súčastnosti sa pouţívajú tri inhibítory beta-laktamáz: kyselina klavulánová, sulbaktám,
ktorý sa pouţíva v kombinácii s ampicilínom a tazobaktám, ktorý sa pouţíva v kombinácii s
piperacilinom.

   Mechanizmus účinku

  Kyselina klavulánová je beta-laktám izolovaný z bakteriálneho kmeňa Streptomyces
clavuligerus. Sulbaktám je sulfonamidová 6-aminopenicilánová kyselina, ktorá je
pripravená synteticky. Tazolbaktám je derivát sulbaktámu. Všetky tri látky účinkujú tak, ţe
sa s vysokou afinitou viaţu viaţu na beta-laktamázy produkované rôznymi bakteriálnymi
kmeňmi. Po tejto väzbe dochádza u oboch látok k takej premene, ktorej dôsledkom je
vytvorenie acylenzýmu.
  Kombináciou s s vhodnými antibiotikami sa stávajú vhodnými liekmi proti infekciám
spôsobeným väčšinou gram-poz. I gram-neg. Mikróbov.

   Spôsoby aplikácie

  Aplikačná cesta je závislá od podávaného antibiotika, pretoţe všetky tri inhibítory sa
dobre rezorbujú aj po p.o. podaní.


   1.4 Makrolidinové antibiotiká

  Patria medzi základné antibiotiká. Základom ich štruktúry je makrocyklický laktónový
kruh. Sú to bázické zlúčeniny rôzne stabilné v kyslom prostredí ţalúdka. Sú na nich citlivé
skoro všetky gram-poz. I gram-neg. Mikróby. Z praktického hľadiska je nutné delenie na
generácie, kde sú kritériami účinnosť, šírka spektra, intracelulárny prienik a tolerancia.

  I. generácia : erytromycin (ERYTHROMYCIN tob., plv. susp EMU-V tbl), spiramycín
(ROVAMYCINE tbl), oleandomycín, josamycín ,

  II. generácia (výhodnejšia kinetika, lepšia tolerancia) : roxitromycín (RULID tbl.,
ROXITHROMYCIN tbl), azitromycín AZITROMICIN tbl, SUMAMED tbl.),
klaritromycín (FROMILID tbl., KLACID tbl., grn. Susp.), diritromycín.

   III. generácia : acyklidyketolidy - telitromycín

   Mechanizmus účinku

 Makrolidové antibiotiká pôsobia bakteriostaticky, niektoré vo vyšších koncentráciách
majú baktericídny účinok. Inhibujú syntézu bakteriálnych proteínov.

   Klinické vyuţitie

  Erytromycín je významným liekom pri potláčaní infekcií spôsobených Streptococcus
pneumoniae a Haemophilus influenzae u chronických bronchitíd. Ďalšou indikáciou je
liečba atypických pneumónií, miernejších infekcií v ORL, koţných a osteoartikulárnych
infekčných ochorení.
  Spiramycín má výhodu lepšej penetrácie do tkanív, preto je niekedy účinnejší u
stomatologických a ORL infekcií. Je indikovaný aj pre terapiu toxoplazmózy u tehotných
ţien. Indikácie azitromycínu sa nelíšia od predošlých prípravkov.
    Aplikácia je p.o. a i.m.

(neţiadúce účinky viď tab. II-8.7)
   1.5 Linkozamidové antibiotiká (linkozamycíny)

 Patria medzi antibiotiká so zvláštnou štruktúrou. Aktivitou, spektrom účinku a
bezpečnostným profilom sa podobajú makrolidovým antibiotikám. Najviac sa cení ich
dobrá účinnosť pri anaeróbnych baktériách. Sú to lipofilné látky s vysokým prienikom do
tkanív a do buniek, ako sú leukocyty a makrofágy. Medzi najčastejšie pouţívané látky patrí
klindamycín (DALACIN C tob.,inj, DALACIN T ung.) a linkomycín (NELOREN tob.,
inj.).
 Spektrum protistafylokokových antibiotík dopĺňajú látky, ktoré svojou štruktúrou
nezapadajú do predošlých. Sú to vankomycín a kyselina fusidová.

  Linkozamycíny sa vyuţívajú pri zmiešaných infekciách brušnej dutiny, ruptúre čreva,
gynekologických operáciach a polytraume. S výhodou sa pouţívajú pri infekciách kostí a
kĺbov pre dobrý prienik do týchto tkanív.
   Najdôleţitejšou indikáciou klindamycínu sú anaeróbne infekcie, ktoré sú lokalizované v
brušnej dutine a malej panve.
 Pouţitie i.v. aplikácie vankomycínu je rezervované pre stavy ťaţkých infekcií ,
zapričínených citlivými stafylokokmi. Perorálne podávaný vankomycín je liekom voľby pri
antibiotikami vyvolanej pseudomembranóznej kolitídy.
  Kyselina fusidová je indikovaná v prípadoch stafylokokových infekcií. Je účinná u
infekcií situovaných v kostiach a v bronchopulmonálnom systéme.


   1.7 Tetracyklíny a chloramfenikol

 Tetracyklíny (TTC) a chloramfenikol patria medzi širokospektrálne, principiálne
bakteriostatické antibiotiká. Chlórtetracyklín bol izolovaný ako prvé TTC.

  Sú liekom voľby pri infekcie vyvolanej mykoplazmymi, chlamýdiami, riccetsiami,
aktinomicétami a leptospírami. (neţiadúce účinky viď v tab. II-8.10)

   Spôsoby aplikácie

   Napriek existencii parenterálnych foriem TTC je vo väčšine prípadov uprednostňovaná
ich p.o. aplikácia. Dobrá stabilita v kyslom aj alkalickom prostredí GIT a lipofilita je
predpokladom dobrej rezorpcie. Doxycyklín (DOXYHEXAL inj., DEOXYMYKOIN tbl.,
DOXYBENE tbl) a minocyklín sú rezorbované skoro úplne. Súčasné podávanie mlieka,
antacídov a preparátov ţeleza zniţuje rezorbciu TTC. TTC sú dobre distribuované do
tkanív a všetkých telesných tekutín. Naviac sa silne koncentrujú v bunkách, čo ich
predurčuje na pouţévanie pri infekciách vyvolávaných intracelulárnymi patogénmi
(Ricketsia, Chlamydia, Brucella). Väčšinou sú vylučované močom.
  Chloramfenikol je látkou so širokospektrálnym účinkom a výbornou kinetikou. Po
odhalení moţnej hematoxicity sa môţe pouţívať iba vo vymedzených indikáciách (proti
anaeróbom, brucellam a ricketsiam. Vylučuje sa močom.
   1.8 Aminoglykozidové antibiotiká

   Aminoglykozidy sä baktericídne antibiotiká. Menej sa vyuţívajú v ambulantnej praxi.,
avšak tvoria dôleţitú skupinu látok pouţívaných v nemocniciach, najmä pri ťţkých
infekciách. Najúčinnejšie sú pri pH 7,5-8,5. Zasahujú do syntézy bakteriálnych proteínov
na ribozomálnej úrovni, následkom čoho dochádza k produkcii defektných proteínov. Z
najznámejších zástupcov sú : Streptomycín (STREPTOMYCIN inj. sicc.), gentamycín
GARAMYCIN inj. GENTAMYCIN Polfa opht.inst.), neomycín a amikacín.

   Klinické vyuţitie

   Hlavnou aplikáciou streptomycínu bola vţdy tuberkulóza. Z ďalších sú septikémie a
endokartitídy vyvolávané citlivými kokmi.
    Gentamycín sa vyuţíva pri infekciách spôsobených gram-neg. Aeróbnymi tyčinkami.
    Všeobecne aminoglykozidové antibiotiká sa vyuţívajú hlavne na liečbu:
- taţkých infekcií gram-neg. Aeróbnych tyčiniek,
- systémových stafylokokových infekcií,
- enterokokových septikémií a endokartitíd,
- pooperačných infekcií v abdominálnej oblasti,
- pri liečbe hnačiek bakteriálneho pôvodu p.o. podaním,
- v profylaxii infekčných endokartitíd po chirurgických zákrokoch v oblasti hlavy, krku
   a uropoetického systému,
- na dekontamináciu GIT pred chirurgickými zákrokmi na hrubom čreve, u cirhotických
  pacientov s hepatálnou encefalopatiou a pri onkologických pacientoch.


   Spôsoby aplikácie

  Po p.o. podaní sa aminoglykozidy prakticky nerezorbujú z tráviacej trubice. Z týchto
dôvodov sú pouţiteľné pri infekciách lokalizovaných mimo tráviaceho traktu len
parenterálnou aplikáciou. Moţno ich podávať i.m. alebo i.v.
    Po i.m. aplikáciisa rezorbujú z miesta podania veľmi rýchlo a ich biologická dostupnosť
je skoro 100 %. Vylučujú sa glomerulárnou filtráciou v nezmenenej podobe.
(neţiadúce účinky a kontraindikácie viď v tab.II-8.12).



   2. Sulfonamidy a trimetoprim

  Historicky patria k prvým syntetickyým látkam pouţívaných v medicíne a tvoria súčasne
najstaršiu skupinu antimikrobiálnych látok. Štrukturálne sú podobné kyseline
paraaminobenzóovej (PABA). Dnes sa klinicky pouţíva veľmi málo substancií. Sú to teda
chemoterapeutiká so širokým antimikrobiálnym spektrom. Pôsobia na veľký počet gram-
poz., gram-neg., aeróbnych aj anaeróbnych kmeňov.
   Na samotný Trimetoprim je citlivá väčšina streptokokov, stafylokokov, Escherichie coli,
salmonel a shigel. Kombinácia trimetoprimu so sulfonamidmi rozširuje antimikrobiálne
spektrum sulfonamidu a obe látky pôsobia synergicky.
   Najznámejšie u nás pouţívané lieky sú: BISEPTOL tbl, COTRIMOXAZOL AL forte tbl,
SUMETROLIM tbl., sir.
   Po p.o. podaní sa sulfonamidy dobre a rýchlo rezorbujú z GIT. Tkanivová distribúcia
závisí od liposolubility konkrétnej látky a od väzby molekuly na plazmatické proteíny.
Vylučujú sa obličkami.


   3. Antituberkulotiká
  Lieky pôsobiace priamo na pôvodcu ochorenia Micobacterium tuberculosis, sú
syntetické látky – chemoterapeutiká. Prvými účinnými antituberkulotikami boli kyselina
para-aminosalicylová (PAS) a streptomycín, zavedené do praxe v rokoch 1944-45.
Izoniazid (INH) od roku 1952 dosiaľ patrí medzi najúčinnejšie a najčastejšie pouţívané
liečiva proti TBC. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala v roku 1993
odporúčanie na jednotný postup pri liečení TBC.


   3.1 Základné antituberkulotiká 1. línie

  Tvorí ich päť liečív v kombinácii „izoniazid, rifampicín, pyrazínamid, streptomycín a
etambutol.

   Mechanizmus účinku

   INH (NIDRAZID tbl.) môţe účinkovať zásahom do syntézy bunkovej steny, ale aj do
syntézy bielkovín. Má baktericídny účinok najmä na mnoţiace sa mykobaktérie
tuberkulózy.
  Rifampicín inhibuje syntézu kyseliny ribonukleovej (RNA) širokej škály mikróbov.
Pôsobí baktericídne a má silný sterilizačný efekt na mykobaktérie
    Pyrazínamid má slabšie baktericídne účinky, ale silnú sterilizačnú aktivitu v oblastiach
akútneho zápalu s kyslým pH. Preto je zvlášť vhodný v prvých dvoch mesiacoch akútnej
infekcie.
  Streptomycín zasahuje do syntézy bielkovín. Rezistencia vzniká náhle (rýchly typ
rezistencie).
 Etambutol (SURAL tbl.) účinkuje bakteriostaticky. Výhodou etambutolu je, ţe
rezistencia naň sa vyvíja pomaly a neskoro.


   Klinické pouţitie

    INH je základom kaţdej kombinácie antituberkulotík. Je relatívne málo toxický. Ostatné
liečivá 1. línie sa pouţívajú v kombináciách v liečebnom reţime u pľúcnej a ťaţších foriem
TBC. Etambutol v kombinácii nahrádza streptomycín. Nie je vhodný na liečbu
tuberkulóznej meningitídy.
   Spôsoby aplikácie

   INH sa po p.p. Podaní rýchle resorbuje a preniká do všetkých tekutín, tkanív a exudátov
nezávisle od pH prostredia.
   Biotransformuje sa acetyláciou v pečeni na inaktívny metabolit.

   Rifampicín sa po p.o. poţití rýchle rezorbuje, dostáva sa do všetkých tkanív a tekutín i
do cerebrálneho moku. Biotransformuje sa v pečeni, kde indukuje mikrozomálne enzýmy.
Vylučuje sa výrazne do ţlče a podlieha enterohepatálnemu obehu.

  Pyrazínamid sa dobre rezorbuje po p.o. uţívaní, rýchle je distribuovaný do všetkých
tkanív i cerebrospinálneho moku. Metabolizuje sa hlavne v pečeni a vylučuje močom.

  Streptomycín sa podáva i.m. Z GIT sa nerezorbuje. Je účinný v neutrálnom a zásaditom
pH, do CNS preniká slabo. Vylučuje sa nezmenený močom.

 Etambutol sa dobre rezorbuje z GIT, slabo prechádza hematoencefalickou bariérou.
Metabolizuje sa v pečení, časť sa vylučuje močom nezmenená.

   Neţiadúce účinky

 U     INH je to hepatoxicita a periférne neuropatie pre deficienciu pyridoxínu.
Predispozíciou pre neuropatie sú podvýţiva, alkoholizmus, diabetes, gravidita. INH zniţuje
tvorbu pyridoxínu a hladiny GABA v mozgu. U epileptikov môţe vyvolať záchvat, preto
okrem úpravy dávkovania antiepileptík pridáva pyridoxín.
   Väčšina pacientov dobre znáša rifampicín. V závislosti od dávky (zvlášť v kombinácii s
INH) však môţe vyvolať hepatitídu.
   Pyrazínamid je hepatotoxický. Môţe vyvolať hyperurikémiu a vyprovokovať záchvaty
dny.
  Streptomycín je menej nefrotoxický. Moţné je poškodenie VIII. Hlavového nervu s
poruchami sluchu.
   Najobávanejšie sú po etambutole poruchy zraku, čo je dôvodom k okamţitému
vysadeniu, pretoţe hrozia ireverzibilné zmeny.


   3.2 Ďalšie antituberkulotiká (2. línia)
   U pacientov s rezistenciou na viaceré základné liečivá sa pri opakovanej terapii vyberajú
antituberkulotiká tzv. Druhej línie (tab. II-8.14). Majú väčšie neţiadúce účinky a ich
pouţitie má svoje obmedzenia.Patria sem: kapreomycín, kanamycín, amikacín,etionamid,
viomycín a klaritromycín.
   4. Liečivá infekcii močového traktu a fluorochinolóny
   Nitrofurantoin a kyselina nalidixinová sú liečivá pouţívané k liečbe a prevencii
infekcií močových ciest. Fluorochinolóny sú syntetické chinolónové deriváty, ktoré sa
svojou chemickou štruktúrou podobajú kyseline nalidixinovej - norfloxacín, ciprofloxacín
(CIPLOX tbl., CIPROFLOXACIN tbl.), ofloxacín (OFLOX tbl.).

   Mechanizmus účinku

 Nitrofurantoin (FURANTOIN tbl.) inhibuje celú škálu bakteriálnych enzýmových
systémov. Redukciou nitrofurantoinu v bakteriálneej bunke vznikajú vysoko aktívne
radikály, ktoré zapríčiňujú poškodenia DNA a bunkovú smrť. Kyselina nalidixinová
(NALIDIXIN tbl.) a fluorochinóny sú inhibítormi topoizomerázy II.(enzýmu
zodpovedného za stáčanie dvojitej závitnice DNA). Chinolóny takto účinkujú baktericídne.
   Nitrofurantoin je účinný na baktriálne kmene vyvolávajúce močové infekcie. Z gram-
poz. Kokov, ktoré môţu byť príčinou infekcií močových ciest, sú citlivé najmä
Staphylococcus aureus a Enterococcus faecalis. Pre salmonely, shigely, neisserie,
streptokoky a korynebaktérie je furantoín klinicky nevyuţiteľný. Kyselina nalidixinová má
má podobné spektrum účinku, Pôsobí väčšinu patogénov močových ciest., najmä E. Coli,
Proteus, Klebsiella, Enterobacter. Zásadným rozdielom medzi fluorochinónmi a kyselinou
nalidixinovou je ich podstatne vyššia aktivita u gram-neg. Patogénov ale aj účinnosť v
celom organizme.

   Klinické vyuţitie

  Nitrofurantoín je alternatívnym liečivom nekomplikovaných infekcií dolných
močových ciest. Môţe byť pouţívaný aj v prevencii rekurentných infekcií močového
traktu. Kyselina nalidixinová je takisto určená pre liečbu a profylaxiu infekcií dolných
močových ciest. Fluorochinóny sú určené, okrem terapie infekcií dolných močových ciest,
aj na profylaxiu imunokompromitovaných pacientov (tab. II-8.15).

   Spôsoby aplikácie

  Po p.o. podaní sa nitrofurantoin rýchlo a komplexne rezorbuje z GIT. Súčasná
konzumácia potravy zniţuje síce rýchlosť absorbcie, ale zvyšuje jeho biologickú
dostupnosť. V tejto situácii pretrvávajú účinné koncentrácie v moči o dve hodiny dlhšie.
Sérové koncentrácie nitrofurantoinu sú nízke a v tkanivách nedosahujú terapeutické
hladiny. Asi dbve tretiny látky sú metabolizované v pečeni, zbytok je vylučený v aktívnej
forme obličkami. Kyselina nalidixinová sa rýchle a skoro úplne vstrebáva z GIT. Rýchle sa
vylučuje močom. Nemala by sa podávať u ľudí s poruchou renálnych a hepatálnych funkcií.
Fluorochinolóny sa po p.o. aplikácii dobre vstrebávajú z GIT. Dosahujú antimikrobiálnych
koncentrácii nielen v moči, ale aj v telesných tekutinách a tkanivách. Z organizmu sú
eliminované hepatálnymi aj renálnymi cestami v aktívnej forme aj ako metabolity.
  Neţiadúce účinky

   Pribliţne 10 % - ná frekvencia neţiadúcich účinkov po nitrofurantoine je dosť vysoká.
Typická je iritácia GIT, prejavujúca sa nauzeov, vracaním, anorexiou alebo hnačkou.
Súčasný príjem potravy alebo mlieka zmierni tieto prejavy intolerancie. Najčastejším
príznakom sú pľúcne reakcie (horúčka, kašeľ, bolesť v hrudníku, dýchavica). Typické sú
neurologické a hematologické prejavy. Kyselina nalidixinová je väčšinou dobre
tolerovaná. Najčastejšími neţiadúcimi prejavmi sú nauzea, vracanie, urtikária a
hemolytická anémia.
   Fluorochinolóny sú dobre tolerované a len vo veľmi obmedzenom mnoţstve prípadov je
nutné prerušiť terapiu z dôvodov závaţných neţiadúcich účinkov (erózie chrupaviek
veľkých kĺbov)..




  5. Antimykotiká
    Sú to preparáty ličiace rôzne mykózy. Pomerne časté sú lokálne, povrchové, mykotické
infekcie, ktoré obvykle predstavujú ťaţko liečiteľné ochorenie s chronickým priebehom.
Niektoré sú animálneho pôvodu a dajú sa liečiť aţ po odstránení kontaktu so zvieraťom.
Všeobecne sa antimykotiká delia na výhradne lokálne pouţívané látky vhodné na liečbu:
- superficiálnych a subkutánnych infekcií systémových mykóz vyvolaných najčastejšie
  dermatofytmi a kandidami,
- ţivot ohrozujúce systémové infekcie, spôsobované buď všeobecne sa vyskytujúcimi
  kmeňmi, ako sú Kandidy, Aspergily alebo Histoplazmózy.
    Vzhľadom na chemickú štruktúru sa antimykotiká delia na :
a) polyetylénové antibiotiká : - systémové : amfotericín B,
                                - lokálne : nystatín, trychomycín,
b) azolové chemoterapeutiká : - triazoly : flukonazol, itrakonazol,
                                imidazoly : ketokonazol, mykonazol,
c) antimetabolity : flucytozín,
d) lokálne pouţívané antimykotiká : grizeofulvín, terbinatín, rezorcín, kyselina
                                       salicylová, kyselina undecylová a p.

   5.1 Polyénové antimykotiká

   Táto skupina látok sa pre vysokú systémovú toxicitu aplikuje systémovo vo forme i.v.
podania len v prípade ţivot ohrozujúcich infekcií.
   Všeobecne, polyénové antibiotiká inhibujú in vitro mnohé mikroorganizmy vyvolávajúce
u ľudí mykózy.
   Amfotericín B sa viaţe na steroly bunkovej steny plesní, čo má za následok tvorbu
pórov a zánik bunky. Podáva sa pri ťaţkých systémových infekciách.
   Nystatín sa pre vysokú toxicitu pouţíva iba lokálne jedine pri liečbe superficiálnych
kandidóz.
   5.2 Azolové chemoterapeutiká

  Azoly sú lokálne pouţívané látky účinné prakticky na všetky povrchové mykózy
vyvolané beţnými kmeňmi i na chronické koţné mykózy, na ktoré nereagujú iné
antimykotiká.
    Ketokonazol (FUNGICIDE tbl., NIZORAL tbl, ung, spray.), flukonazol (DIFLUCAN
i.v. inj.., tob. MYCOMAX tbl, MYCOSYST tbl) a itrakonazol (SPORANOX tob)..


   5.3 Antimetabolity

 Flucytozín patrí do druhej línie mykostatík. Má uţšie spektrum účinku ako azoly.
Pouţíva sa ojedinele pri systémových mykózach.


   5.4 Lokálne používané k účinku na pokožku

  Grizeofulvín má úzke spektrum limitované na dermatofyty. Je indikovaný pri
mykózach koţe, vlasov a nechtov. Vykazuje keratofilný účinok a preniká do nechtov.
Metabolizuje sa v pečeni a len malá časť sa nezmenená vylučuje močom.

  Neţiadúce účinky

   Podávaný amfotericín B vyvoláva časté neţiadúce účinky a preto sa má podávať len
keď predpokladaný účinok presahuje moţné riziko. Toxicita nystatínu po p.o. aplikácii je
prakticky nulová. Flukonazol je dobre tolerovaný. Najbeţnejšie neţiadúce prejavy sú
nauzea a vracanie. Vedľajšie účinky itrakonazolu nie sú časté.Hlavnými neţiadúcimi
účinkami sú poruchy gastrointestinálne, hematologické a hepatálne po flucytozine .


  6. Antiparazitiká (liečiva parazitárnych onemocnení)
   Protozoárne infekcie sú vyvolávané viacerými druhmi parazitov a podľa toho prebiehajú
aj pod rôznymi klinickými obrazmi. K parazitárnym ochoreniam patria malária, amebiázy,
giardiázy, leishamniázy, kokcidiózy, trypanozomiázy, trichomoniázy, toxoplazmóza a
ďalšie.

  6.1 Chemoterapeutiká amebóz

  Entamoeba histolytica sa môţe nachádzať v GIT, čo je cesta infekcie. Odtiaľ môţe
penetrovať cez sliznicu čreva, čím spôsobuje ulcerácie. Niekedy vytvára abscesy vpečeni,
prípadne v iných tkanivách. Niektoré liečivá pôsobia len na améby v GIT, iné aj v črevnej
stene, prípadne v iných orgánoch.
 Diloxanid a jódchinol pôsobia na améby v lumene čreva. Podobne pôsobia aj
nerezorbovateľné aminoglykozidové antibiotiká, napr. Paromomycín. Emetín a chlórochín
sú tkanivovými amébicídnymi látkami. Metronidazol je relatívne málo toxický a pôsobí na
améby v črevnom lúmene aj v tkanivách.

  6.2 Liečivá trichomoniázy

  Vaginálne infekcie    zapričínené Trichomonas vaginalis         sú   relatívne časté v
reproduktívnom veku. U ţien sa prejavujú často akútnou vaginitídou a uretitídou, kým u
muţov môţu prebiehať pod latentným obrazom nešpecifickej uretritídy. Ako pohlavne
prenosnú infekciu je nutné liečiť obidvoch partnerov. Liekom voľby je metronidazol.
Pôsobí spoľahlivo trichomonádocídne a rezistencia zatiaľ nebola popísaná. Podmienkou
úspešnej terapie je súčasná liečba oboch partnerov (entizol). Podáva sa p.o., dobre sa
vstrebáva z GIT. U ţien sa liečba dopĺňa intravaginálnymi tabletami. Okrem liečby
trichomoniázy sa metronidazol osvedčil aj v terapii anaeróbnych infekcií (klostrídie),
peptického vredu (Helicobacter pylori) a iných protozoálnych infekcií.


   6.3 Antihelmentiká

   Červy môţu byť prítomné výlučne v lúmene GIT alebo sa nachádzajú v iných tkanivách
hostiteľovho organizmu. Väčšina helmintóz je zvládnuteľná troma základnými látkami
alebo skupinami liečív. Sú to benzimidazoly, prazikvantel a ivermektín.

   Mechanizmy účinku antihelmintík sú narkotické alebo paralytické pre červa. Iné môţu
poškodzovať kutikulu, čím vedú k čiastočnému natráveniu jeho organizmu. Liečivá sa
podávajú p.o.
  Terapeutické využitie širokospektrálneho albendazolu je pri infekciách vyvolaných
mrľami, škrkavkami, strongyloidózy a iných druhov helmintóz. Mebendazol je vhodný pre
liečbu askariózy a mrlí. Liekom prvej voľby pri strongyloidóze je tiabendazol.
Prazikvantel je účinný pri schistozomálnych ibfekciách vyvolaných všetkými druhmi
parazitov. Zároveň pôsobí aj na pásomnice a motolice. Ivermektín sa vyuţíva najmä na
liečbu onchocerkózy. (Neţiadúce účinky viď v tab. II-8.17)



   7. Antivirotiká (protivírusové látky), antiseptiká a dezinficienciá

   7.1 Antivirotiká
 K najdôţitejším protivírusovým látkam patria amantadin, vidarabín acyklovir,
tribavirín a zidovudín.

  Mechanizmus účinku

  Amantadín účinkuje najmä vo fáze uvoľnenia vírovej nukleovej kyseliny z
proteínového obalu, čím zabraňuje prestupu voľnej vírovej nukleovej kyseliny do bunky.
Vidarabín a acyklovir sú inhibítormi vírusovej DNA-polymerázy a blokujú predlţovanie
DNA reťazca. Tribavirín interferuje so syntézou vírusovej mRNA. Zidovudín je účinným
inhibítorom reverznej transkriptázy

  Klinické vyuţitie

  Amantadín je relatívne účinný ako profylaktikum chrípky typu A u rizikových
pacientov. Niekedy účinkuje aj v počiatkoch chrípkového ochorenia a pri terapii
parkinsonizmu, čo nesúvisí s protivírovým účinkom.
  Vidarabín sa klinicky vyuţíva pri váţnych herpetických infekciách (Herpes zoster), a
herpetickej encefalitíde. Acyklovir sa pouţíva v profylaktickej liečbe pacientov
ohrozených infekciou herpetickými vírusmi po imunosupresii a rádioterapii. Intravenózna
aplikácia sa vyuţíva aj v liečbe infekcií Herpes zoster a encefalitíd spôsobených Herpes
simplex.
 Zidovudin sa vyuţíva k liečbe AIDS, kde redukuje incidenciu9 bakteriálnych
superifekcií a predlţuje preţívanie pacientov.

  Spôsoby aplikácie

  Amantadín sa dobre rezorbuje po p.o. podaní. Vidarabín sa aplikuje i.v. v infúzii.
Acyklovir sa absorbuje po p.o. podaní len z 20 %. Vo forme soli sa podáva aj i.v
Zidovudín prechádza, na rozdiel od iných nukleotidov, do cicavčích buniek pasívnou
difúziou.

  Neţiadúce účinky

  U Amantadínu sú zriedkavé a nezávaţné. Vidarabín spôsobuje nauzeu, vracanie a
hnačky. Vo vysokých dávkach môţe spôsobiť útlm kostnej drene. Je potenciálnym
mutagénom a karcinogénom. Neţiadúce účinky Acykloviru sú minimálne. U Zidovudínu
sú reprezentované hlavne inhibíciou krvotvorby, nauzeou, myalgiami, nespavosťou a
abnormalitami hepatálnych funkcií.


  7.2 Dezinficienciá a antiseptiká

  Antiseptiká sú látky slúţiace na usmrcovanie mikroorganizmov na povrchu ţivého
organizmu, kým dezinficienciá sú látky pouţívané na dekontamináciu neţivých predmetov.
Malá selektivita účinku na makro- a mikro-organizmus je hlavný dôbod obmedzenia ich
pouţitia.

  Mechanizmus účinku

   Pôsobia na rôznych úrovniach bakteriálnej bunky interakciou s rôznymi subcelulárnymi
štruktúrami alebo chemickými skupinami. Aldehydy interagujú napr. s NH2-skupinami,
fenoly denaturujú bielkoviny a spôsobujú lýzu bunky vo vyšších koncentráciách. Podobne
pôsobia alkoholy. Účinok halogénových prvkov je v prípade jódu nejasný (oxidácia), chlór
pôsobí najmä prostredníctvom kyseliny chlórnej (HclO), ktorá vzniká po rozpustení chlóru
vo vode. Oxidačné činidlá vytvárajú pri kontakte s tkanivami molekulárny kyslík, ktorý je
vysoko reaktívny. Ťažké kovy inhibujú enzymatické -SH skupiny v bakteriálnych, ale aj
tkanivových bunkách, čoho následkom je relatívne vysoká toxicita. Chlórované fenoly
(hexachlórofén) sú inhibítormi elektrónových transportných systémov. Chlórhexidín je
bisdiguanidové antiseptikum rozrušujúce cytoplazmatickú membránu. Povrchovoúčinné
látky vyvolávajú zmeny v permeabilite mikrobiálnych membrán. Patria sem aj kvartérne
amóniové dezinficienciá, ktoré denaturujú proteíny a interagujú s membránovými
fosfolipidmi. Akridínové farbivá sú schopné vmedzerenia do DNA (interkalácia).

   Klinické vyuţitie

   Všetky spomínané látky sa vyuţívajú na dezinfekciu predmetov alebo povrchu ţivých
organizmov.
   Aldehydy nie sú vhodné pre antisepsu. Jedine metenamín sa vyuţíva p.o. ako močové
antiseptikum.
  Z alkoholov sa na dezinfekciu pokoţky najviac vyuţíva 70%-ný etanol a 90%-ný
izopropylalkohol. Nepôsobia však na spóry.
  Fenoly, ale najmä ich driváty (chlórhexidín) sa pouţívajú hlavne vo forme mydiel.
Pôsobenie hexachlórofénu je pomalé, výrazný účinok sa však dostavuje pri prolongovanom
umývaní rúk.
   Z halogénov je najlepšie tolerovaný jód, kým chlór a ostatné sú značne iritujúce a tým
vyuţívané preváţne ako dezinficienciá. Rýchlosť účinku jódu ho predurčuje na vyuţitie ako
antiseptika pri príprave operačného poľa, rúk a iných úkonov na koţi pacienta. Z
oxidačných činidiel sa relatívne často pouţívajú peroxid vodíka a manganistan draselný, na
vyplachovanie úst, pri čistení a ošetrovaní rán.
   Ťažké kovy, najčastejšie vo forme zlúčenín ortuti a striebra precipitujú bielkoviny.
Ortuťové zlúčeniny sú často silne toxické, preto sa niekedy pouţívajú hlavne na
dezinfekciu nástrojov a neporušenej koţe. Zlúčeniny striebra sa vyuţívajú aj vo forme
očných kvapiek. Sulfadiazín strieborný účinkuje antisepticky dvojakým mechanizmom,
jednak pôsobením uvoľneného sulfonamidu, ako aj voľného striebra. Chlórhexidín je je
jedným z relatívne často pouţívaných antiseptík. Môţe sa pouţívať vo forme mastí,
roztokov a ústnych vôd na antisepsu koţe a slizníc. K povrchovo účinným látkam patrí
hlavne benzalkónium chlorid, vyuţívaný ako antiseptikum koţe a slizníc.
   Kvartérne amoniové zlúčeniny sú u nás reprezentované benzdodecínium bromidom
(AJATÍN sol. Spray, tct.) a karbentopendecíniom bromidom (SEPTONEX spray), ktoré
sú vhodné, ako na dezinfekciu, tak aj na antisepsu v závislosti od koncentrácií. Akridínové
farbivá sa dnes vyuţívajú podstatne menej. Metylénová modrá je stabilným, ale netoxickým
antiseptikom vyuţiteľným pri liečbe koţných a slizničných infekcií.


   9. Chemoterapeutiká
  V súčasnom období sa vyuţívajú tri základné prístupy k terapii nádorových procesov:
chirurgický, radiačný a chemoterapeutický.
   Chemoterapeutiká alebo antineoplastické látky môţeme rozdeliť do niekoľko
základných skupín:

1. Látky poškodzujúce DNA (cyklofosfamid, cysplatina),
2. Antimetabolity (metotrexát, cytarabín, florouracyl, hydroxyurea),
3. Antibiotiká (tetracyklinové a iné),
4. Inhibítory topoizomeráz (etopozid, topotekan, gemcitabín),
5. Látky ovplyvňujúce tubuly (vinka alkaloidy: vinkristin, vinblastin, taxány : paklitaxel,
                               docetaxel),
6. Enzýmy (asparagináza),
7. Hormonálne látky a antihormóny (kortikoidy, tamoxifén, flutamid),
8. Látky modifikujúce biologickú odpoveď (interferóny, interleukin2).

   Mechanizmus účinku

   Väčšina liečiv poškodzujúcich DNA sú látky, ktoré sa kovalentne viaţu na celulárnu
DNA. Spájajú navzájom jednotlivé bázy nukleotidového reťazca intra- a inter-reťazcovými
kríţovými väzbami. Usmrcujú bunky v kľudovom štádiu aj bunky proliferujúce (nezávisle
od bunkového cyklu).
    Antimetabolity interferujú so syntézou nukleových kyselín, purínov, pyrymidínov a ich
prekurzormi. Účinkujú primárne počas syntézy DNA.
    Antracyklíny sú interkalačné látky. Bleomycín zapríčiňuje prestrihnutie DNA reťazca.
Podofylotoxín sa viaţe na tubulín. Najpravdepodobnejším mechanizmom účinku jeho
derivátov je inhibícia topoizomerázy II. Vinkristín a vinblastín sú inhibítormi mitózy a
účinkujú interakciou s tubulínom, ktorý je proteínovým komponentom mikrotubulov (čo
zapríčiňuje prerušenie delenia buniek v metafáze).
    Taxány sa viaţu na polymerizovaný tubulín, čím stabilizujú cytoplazmatické tubulárne
systémy.
    Asparagínáza katalyzuje hydrolýzu aminokyseliny asparaginu, čim spôsobuje depléciu
tejto aminokyseliny, potrebnej na syntézu proteínov.

   Klinické vyuţitie

   Protinádorové chemoterapeutiká sa vyuţívajú na liečbu hematologických malignít, ktoré
sú difúzne rozloţené v celom organizme. Sú pouţívané aj v terapii solídnych tumorov
menších rozmerov a v kombinačnej liečbe spolu s chirurgickou a rádioterapeutickou, v
rôznych štádiách malígnych ochorení. Chemoterapeutická liečba sa vyznačuje aplikáciou
kombinácie liečív v rôznych časových intervaloch a dávkach s cieľom, usmrtiť čo najviac
nádorových buniek pri minimálnom poškodení buniek v normálnych tkanivách a orgánoch.

   Spôsoby aplikácie

   Napriek tomu, ţe všetky DNA poškodzujúce látky disponujú podobným cytotoxickým,
mutagénnym a karcinogénnym potenciálom, odlišujú sa výrazne vo farmakokinetických
vlastnostiach, rozpustnosti v tukoch, chemickej reaktivite a membránovom transporte.
Podľa toho sú aplikované p.o. alebo i.v., hlavne vo forme infúzií, ktorých rýchlosť a trvanie
sú závislé od terapeutického reţimu.
         IX. IMUNOSUPRESÍVA A IMUNOMODULAČNÉ
                      LÁTKY

   Imunofarmaká sú lieky na ovplyvnenie stavu imunity v snahe zvýšiť alebo zníţiť
odpoveď organizmu.
 Základnými indikáciami podávania imunosupresív sú              orgánové transplantácie,
autoimunitné ochorenia i alergické ochorenia a prejavy. Všeobecne ich delíme na:

a) Imunosupresíva – potláčajú imunitnú odpoveď.

                    Pouţívame ich :
                    - v prevencii a terapii rejekcie transplantovaných orgánov,
                    - k potlačeniu prejavov autoimunitných ochorení,
                    - k potlačeniu alergických prejavov a chorôb.

b) Imunostimulanciá – potencujú imunitnú odpoveď.

                    Pouţívame ich :
                    - v terapii imunodeficientnych stavov (vrodených aj získaných),
                    - na stimuláciu imunitnej odpovede pri chronických infekciách
                      (vírusy a baktérie),
                    - na stimuláciu imunity pri malígnych procesoch.


   1. Imunosupresíva
   Imunosupresíva zasahujú na rôznych miestach imunitnej odpovede organizmu.
    Všeobecne ich delíme na:
1. Glukokortikoidy,
2. Nesteroidné antiflogistiká,
3. Cytotoxické látky (azatiopyrín, chorambucil, cyklofosfamid, metotrexát),
4. Látky suprimujúce T-lymfocyty (cyklosporín A, muromonab-CD3).

   Prvé tri skupiny uţ boli preberané v iných kapitolách. Cyklosporin A je cyklický
polypeptid. Muromonab-CD3 je monoklonálna protilátka proti CD3 antigénu ľudských T-
lymfocytov.

  Mechanizmus účinku a spôsoby aplikácie

   Cyklosporin A inhibuje tvorbu IL-2 a IL-3 interferónu-gama. Súčasne inhibuje vývoj
niektorých typov tymocytov. Inhibuje bunkami sprostredkovanú imunitnú reakciu, akou je
odvrhnutie alotransplantátu, opozdená hypersenzivita, alergická encefalomyelitída,
adjuvantná artritída a reakcia štepu voči hostiteľovi.
   Muromonab-CD3 eliminuje po i.v. podaní cirkulujúce T-lymfocyty exprimujúce CD3
antigén.
   Absorbcia cyklosporínu A z GIT je nekompletná a variabilná. Väčšina látky je
distribuovaná mimo krvného obehu. Cyklosporín je intenzívne metabolizovaný na
mnoţstvo metabolitov pečeňovým systémom cytochrómu P-450. Vylučuje sa primárne
ţlčou.

   Klinické vyuţitie

   Cyklosporín A je indikovaný ako prevencia rejekcie transplantovaných orgánov, najmä
obličiek, pečene a srdca. Vyuţíva sa aj pri terapii reakcie štepou voči hostiteľovi po
transplantácii kostnej drene. Nie je však schopný zvrátiť uţ začatú odlučovaciu reakciu
transplantátu.
  Muromonab-CD3 sa pouţíva na zvrátenie akútnej reakcie odvrhnuia transplantátu
blokádou funkcie tvorby cytotoxických T-lymfocytov.

   Neţiadúce účinky

   Najčastejšou neţiadúcou reakciou na cyklosporín A je renálna toxicita. Limituje
pouţitie cyklosporínu po transplantácii obličky. Neurotoxické účinky sa prejavujú
halucináciami, generalizovanými epileptickými záchvatmi a kŕčami.
   Najzávaţnejším nedostatkom terapie muromonabom-CD3 je indukcia tvorby ľudských
protilátok, čo limituje dĺţku pouţitia monoklonálnej protilátky.


   2. Imunostimulanciá (imunomodulačné látky)
  Sú druhou základnou skupinou imunofarmák. Ich účinok sa prejavuje stimuláciou
nedostatočnej alebo potlačenej imunitnej odpovede. Ich význam vzrastá s pribúdajúcimi
poznatkami o tom, ţe oslabená alebo nedostatočná imunitná odpoveď je často podstatným
faktorom v patogenéze mnohých ochorení (aj nárorových). V súčasnosti sú pouţívané
hlavne: biostim, ribomunyl, broncho-vaxom, uro-vaxom, hematopoetické rastové
faktory (molgramostin, filgrastim) a interferóny.

   Mechanizmus účinku

   Hlavným pôsobením p.o. podávaných látok je aktivácia buniek imunitného systému
alebo ich produkcie a dozrievania. Zvyšujú produkciu nešpecifických imunoglobulínov,
zvyšujú fagocytárne schopnosti makrofágov a ochranu organizmu voči bakteriálnym
infekciám.
   Interferóny majú mnoho biologických účinkov, najmä antivírusové, imunomodulačné a
antiproliferatívne.

   Klinické vyuţitie

  Najdôleţitejšou indikáciou sú prevencia superinfekcií u chronických bronchopatií,
recidivujúce respiračné infekcie, sinusitídy, tonzilitídy, rinofaringitídy, laryngitídy a
bronchitídy, zvýčenie aktivity imunitného systému u ľudí vyššieho veku a detí.
   Základnými indikáciami uro-vaxomu sú chronické infekcie močových ciest.
  Rastové faktory sú podávané pacientom so sarkómami po chemoterapiou indukovanej
myelosupresii, s rakovinou prsníka a melanómom, liečenými vysokými dávkami
kombinačnej chemoterapie, po celtelovom oţiarení a po nukleárnych haváriách a AIDS,
kde zvyšujú počet leukocytov.
   Interferóny sú účinné pri niektorých typoch vírusovej hepatitídy, leukémii, v
počiatkoch chronickej fázy chronickej myoblastovej leukémie.

  Spôsoby aplikácie

   Po p.o. podaní sa stimulujú imunokompetentné bunky, nachádzajúce sa v bronchiálnom
a črevnom lymfatickom systéme. Zvyšuje sa tvorba protilátok v slizniciach a sekrétoch
repiračného a GIT. Následne dochádza k ovplyvneniu aktivity celého lymfatického
systému.
                  Slovník odborných výrazov a skratiek

ACE                  angiotenzín konvertujúci systém
abortívum            látka urýchľujúca pôrod alebo vyvolávajúca potrat
ACEI                 inhibítory angiotenzín konvertujúceho enzýmu
Ach                  acetylcholín
ACHE                 acetylcholín esteráza
ACTH                 adrenokortikotropný hormón
afinita              chem. zlúčivosť prvkov
alimentárny          lek. súvisiaci s prijímaním potravy, výţivový, pokrmový
alopecia             chorobné vypadávanie vlasov a chlpov na mieste chorobného
                     procesu
amenorea             vypadávanie (vynechanie) menštruácie
AMG                  aminoglykozidy
antiagregačné účinky účinky narušajúce zhlukovanie častíc v roztoku (krvi)
antisepsa            ničenie choroboplodných zárodkov chemickými prostriedkami
AR                   adrenergický receptor
AS                   ateroskleróza
ATB                  antibiotiká
ATC                   anatomicko-terapeuticko-chemickán klasifikácia liečív
ATP                  adenozidtrifosfát
AUC                   plocha pod krivkou (area under curve)
BB                    betablokátory
BD                    biologická dostupnosť
Bid                   2 x denne
BPH                   benígna prostatická hyperplázia
BVK                    blokátory vapníkových kanálov
bukálny                lícny
cAMP                   cyklický adenozínmonofosfát
CFS                     cefalosporíny
CHF                     chloramfenikol
CNS                     centrálny nervový systém
deplécia                uvoľnenie sexuálneho vzrušenia
dependentný             závislý
DHP                     dihydropyridíny
diarhoe                hnačka
DNA                    dezoxyribonukleová kyselina
dysfunkčný             nefunkčný
ejekcia                vyhodenie, vychrlenie
endokrinný             týkajúci sa vnútorného vylučovania (vnútorná sekrécia)
endometrium            maternicová sliznica
epistaxa               krvácanie z nosa
eradikácia
ezofagitída             zápal paţeráku
fertálny                plodný?
glomerulárny           klbkovitý (obličkové klbká)
G+               gram – pozitívne baktérie
G–              gram-negatívne baktérie
GIT             gastrointestinálny trakt
HDCHT           hydrochlorotiazid
HDL             high density lipoproteín – lipoproteín o vysokej hustote
hematóm         veľký uzavretý uzavretý výron pod koţou alebo v tkanive
hematúria       prítomnosť krvi v moči
hemorágia       krvácanie
hirsutizmus     zjeţený, ostnatý
HRT             hormonálna substitučná terapia
HT              hypertenzia
5-HT            hydroxytriptamín – serotonín
ICHS            ischemická choroba srdca
inhibícia       útlm činnosti organizmu alebo jeho časti
inhibítor       tlmivá látka, gén potlačujúci účinnosť iného génu
interagovanie   spolupôsobenie (vzájomné pôsobenie)
interferencia   vzájomné ovplyvňovanie
interkalárny     medzidobový
in vitro         mimo tela (napr. Pokusy v skúmavke)
in vivo          v (na) ţivom tele, zaţiva
kandida          mikrooganizmus na prechode medzi plesňami a kvasinkami
kandidóza        choroba časti tela, ktorú zapríčiňuje kandida
koagulácia       zráţanie tuhej látky z koloidného roztoku alebo disperzie
kutikula         blana pokrývajúca časť povrchu rastlinných i ţivočišných buniek
lýza             uvoľnenie, rozpúšťanie
MAO              monoaminoxydáza
masto-           súvisiaci s prsníkom
maturácia        vývoj pohlavných buniek, obdobie ukončeného telesného vývinu
meléna          stolica sfarbená čierno (natrávenou krvou)
metrorágia      (chorobné) krvácanie z maternice
myelanóza       atrofia (chorobné zmenšenie) miechy
NCMP            náhla cievna mozgová príhoda
NSA              nesteroidné antiflogistiká
NÚL               neţiadúci účinok lieku
obstipácia        bolestivé vyprázdňovanie stolice, zápcha
ontogenéza        proces vývoja organizmu
osteonekróza       odumretie kostí
PAD               perorálne antidiabetiká
PB                plazmatické bielkoviny
PDE               fosfodiesteráza
penetrácia        prienik, prenikanie
perinatálny        vzťahujúci sa na obdobie do 10 dní po pôrode
permeabilita       priepustnosť, priestupnosť
PNC                penicilíny
precipitácia       sérologická zráţacia reakcia
profylaxia          ochrana pred chorobami
proliferácia        novotvorba tkaniva, aj bujnenie
prolongácia       predlţenie platností
prolongovaný      predĺţený
rejekcia           odmietnutie, odopretie
RNA               ribonukleová kyselina
retencia           zadrţiavanie, udrţanie, zastavenie
ruptúra           trhlina v tkanive, roztrhnutie
substitúcia       reakcia pri ktorej sa atóm nahradzuje iným
substituent       atóm alebo skupina atómov, ktoré sa vymieňajú pri substitúcií
substitučný       vzťahujúci sa na substitúciu, nahradzovací
SZ                srdcové zlyhanie
TC                tetracyklíny
TDM               therapeutic drug monitoring – terapeutické monitorovanie liekov
Tid               3 x denne
trombocytopénia   úbytok krvných platničiek